Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 87/2012
PDF · 255.57 KB
No categories available
III. ÚS 87/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti L., s. r. o., B., zastúpenej spoločnosťou
Advokátska kancelária JUDr. M. M., s. r. o., V., v mene ktorej koná konateľ a advokát
JUDr. M. M., pre namietané porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Okresného
súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 240/2005 a postupom a rozsudkom
Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 121/08, 2 Co 122/08 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti L., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára
2012 doručená sťažnosť spoločnosti L., s. r. o., B. (ďalej aj „sťažovateľka“), pre namietané
porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Okresného súdu
Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 240/2005 a postupom
a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 Co 121/08, 2 Co 122/08.
Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že v konaní vedenom
okresným súdom pod sp. zn. 17 C 240/2005 o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam vystupovala sťažovateľka v procesnom postavení odporkyne v 1. rade.
Okresný súd rozsudkom č. k. 17 C 240/2005-152 z 22. apríla 2008 určil, že
„navrhovateľ je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. ... na Správe
katastra P. nachádzajúcich sa v k. ú. S...“, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol, že „... nedošlo k nadobudnutiu predmetných nehnuteľností odporcom v 2. rade
titulom vydržaním osvedčeným notárskou zápisnicou ..., ..., keď vzhľadom na znenie zákona
č. 138/1991 Zb. odporca v 2. rade nebol dobromyseľný v tom, že mu právo patrí. V zmysle
zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet v rozpore s § 39
Občianskeho zákonníka nie je platná kúpna zmluva uzavretá medzi odporcami v 1. a 2. rade
dňa 21. 12. 2004. Ak zo strany odporcu v 2. rade z titulu vyplatenia majetkového vkladu
bola zaplatená býv. O., š. p. P. suma Sk 360 000,- ide o bezdôvodné obohatenie (plnenie
z neplatného právneho úkonu). Právny zástupca odporcu v 1. rade vzniesol námietku
premlčania nároku navrhovateľa. Je potrebné uviesť, že v súlade s § 100 ods. 2 prvá veta
Občianskeho zákonníka premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho
práva, ktoré je nepremlčateľné.“.
Na základe odvolania sťažovateľky a odporcu v 2. rade krajský súd rozsudkom
sp. zn. 2 Co 121/08, 2 Co 122/08 zo 7. septembra 2009 rozsudok okresného súdu potvrdil.
Uvedené rozsudky nadobudli právoplatnosť 30. novembra 2009.
Dňa 21. decembra 2009 sťažovateľka podala dovolanie proti rozsudku krajského
súdu podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) z dôvodu, že
odvolacím súdom jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Sťažovateľka namietala, že
7. septembra 2009 krajský súd uskutočnil pojednávanie a rozhodol bez prítomnosti jej
právneho zástupcu napriek tomu, že pracovníčka advokátskej kancelárie krajský súd
telefonicky informovala o tom, že právny zástupca je na ceste na pojednávanie a tohto
pojednávania sa chce zúčastniť, avšak pre poruchu auta (poškodenie pneumatiky) nestihne
prísť na pojednávanie včas, a zároveň ho požiadala o odročenie alebo zmenu času
pojednávania. Vzhľadom na to, že išlo o spor týkajúci sa nehnuteľností značnej majetkovej
hodnoty, sťažovateľka, resp. jej právny zástupca mali eminentný záujem zúčastniť sa
odvolacieho konania a predniesť svoje stanovisko. Takýto postup krajského súdu zabránil
objektívnemu posúdeniu veci a spôsobil, že všeobecné súdy vec nesprávne právne posúdili,
pretože odporcovia nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vydržaním a nárok
uplatnený navrhovateľom je v celom rozsahu premlčaný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením
sp. zn. 7 Cdo 54/2010 zo 17. októbra 2011 dovolanie sťažovateľky odmietol.
Podľa názoru sťažovateľky rozhodnutím najvyššieho súdu boli porušené jej „ústavné
práva na spravodlivý proces“. Je zrejmé, že najvyšší súd sa svojím rozhodnutím snažil
obhájiť neobhájiteľné, a to skutočnosť, že postupom krajského súdu bola sťažovateľke
odňatá možnosť konať pred súdom. Sťažovateľke bolo upreté právo na spravodlivý proces,
preto žiada o zvrátenie tohto protiprávneho stavu a nápravu vo veci.
Sťažovateľka v petite žiadala, aby ústavný súd vydal tento nález:
„Okresný súd Poprad a Krajský súd v Prešove v konaní sp. zn. 17 C 240/2005
porušili základné práva sťažovateľa podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Okresný súd v Poprade a Krajský súd v Prešove sú povinní spoločne a nerozdielne
sťažovateľovi zaplatiť sumu 500 000,- € ako odškodnenie na účet právneho zástupcu... do
15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Uvedené osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu svojich
základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom, advokátom.
Povinnosti advokáta vyplývajúce zo zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene
a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je
advokát povinný vykonávať tak, aby boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými
začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, III. ÚS 236/07, III. ÚS 334/09).
Všeobecné a osobitné náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným súdom
upravujú ustanovenia § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde.
Preskúmaním obsahu sťažnosti ústavný súd dospel k zisteniu, že sťažnosť
neobsahuje jasný a zrozumiteľný petit ako východisko pre rozhodnutie ústavného súdu;
petit nezodpovedá odôvodneniu sťažnosti. V petite nie je uvedená ani spisová značka
konania vedeného krajským súdom. Aj keď sťažovateľka tvrdí, že rozhodnutím najvyššieho
súdu boli porušené jej „ústavné práva na spravodlivý proces“, túto námietku do petitu
nezahrnula a v sťažnosti osobitne nezdôvodnila. Sťažovateľka v petite konkrétne neoznačila
ani príslušný odsek čl. 6 dohovoru vo vzťahu k právu na spravodlivý proces, porušenie
ktorého namieta. Sťažnosť ako celok pôsobí zmätočne a neurčito a vytvára priestor
na dohady a dedukcie, čo pri uplatnení námietky o porušení základných práv (a navyše pri
zastúpení sťažovateľky kvalifikovaným právnym zástupcom) v konaní pred ústavným
súdom nemožno akceptovať.
Ústavný súd pripomína, že taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných
náležitostí nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Nedostatok, resp. nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí návrhu účastníka konania je v zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu dôvodom odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde (podobne napr. IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 210/09,
Na základe uvedených skutočností bolo možné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
Ústavný súd zároveň konštatuje, že ani prípadné odstránenie nedostatkov sťažnosti
by nemohlo viesť k rozhodnutiu o jej prijatí na ďalšie konanie.
2. Preskúmaniu rozsudku okresného súdu č. k. 17 C 240/2005-152 z 22. apríla 2008
vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie
ústavným súdom bráni princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého
vyplýva, že každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho
základného práva, musí požiadať o ochranu tohto práva ten orgán verejnej moci, ktorý
je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne
II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, IV. ÚS 380/04, III. ÚS 5/05). Takýmto súdom bol vo vzťahu
k okresnému súdu krajský súd, ktorý rozsudkom sp. zn. 2 Co 121/08, 2 Co 122/08
zo 7. septembra 2009 rozsudok okresného súdu potvrdil.
Ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou
ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať
a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj
za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva
dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých
ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by
znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad
uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
3. Pokiaľ ide o preskúmanie rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Co 121/08,
2 Co 122/08 zo 7. septembra 2009, ústavný súd odkazuje na svoju aktuálnu judikatúru,
z ktorej vyplýva, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní
prichádza do úvahy aj ústavný prieskum rozhodnutia odvolacieho súdu, a to v lehote
na podanie sťažnosti proti rozhodnutiu o dovolaní (m. m. II. ÚS 324/2010,
III. ÚS 192/2010, III. ÚS 164/2011).
Podľa judikatúry bývalej Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X v.
United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), ako aj Európskeho súdu pre
ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris) sa pod spravodlivým
súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho
konania na preskúmanie toho, ako vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti
konkrétneho prípadu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy
zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití
relevantných právnych noriem rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie
sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka obsahovo identické námietky nastolila ako
v sťažnosti, tak aj v dovolaní. Odôvodnenie sťažnosti vo vzťahu k porušeniu práva
na spravodlivé súdne konanie, ako aj prípustnosť dovolania sťažovateľka založila
na tvrdení, že jej bola odňatá možnosť konať pred (odvolacím) súdom podľa § 237 písm. f)
OSP, čo odôvodňovala jednak tým, že krajský súd uskutočnil pojednávanie a rozhodol bez
prítomnosti jej právneho zástupcu napriek tomu, že pracovníčka advokátskej kancelárie
krajský súd telefonicky informovala o prekážke, ktorá právnemu zástupcovi bráni prísť na
pojednávanie včas, a požiadala ho o odročenie alebo zmenu času pojednávania, ako aj tým,
že takýto postup krajského súdu zabránil objektívnemu posúdeniu veci a spôsobil, že
všeobecné súdy vec nesprávne právne posúdili, pretože odporcovia nadobudli vlastnícke
právo k nehnuteľnostiam vydržaním a nárok uplatnený navrhovateľom je v celom rozsahu
premlčaný.
3.1 S dovolacou námietkou sťažovateľky týkajúcou sa uskutočnenia pojednávania
a rozhodnutia krajským súdom bez prítomnosti právneho zástupcu sťažovateľky sa najvyšší
súd meritórne vysporiadal, pričom v uznesení sp. zn. 7 Cdo 54/2010 zo 17. októbra 2011
okrem iného uviedol:
«Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná 1/ bola v konaní zastúpená advokátom
JUDr. M. M. na základe plnomocenstva z 18. januára 2006 (č. l. 20 spisu). Právny zástupca
žalovanej 1/ bol riadne predvolaný na pojednávanie stanovené na deň 7. septembra 2009
o 9. hod.; predvolanie prevzal 29. júna 2009 (č. l. 191 spisu). Z úradného záznamu
zo 7. septembra 2009 (č. l. 198 spisu) vyplýva, že v uvedený deň o 9.05 hodine bolo
odvolaciemu súdu oznámené pani Š. z Advokátskej kancelárie právneho zástupcu žalovanej
1/, že JUDr. M. M. sa zúčastní pojednávania s meškaním cca 40 minút pretože na ceste
dostal „defekt na aute“...
Obsah úradného záznamu nepotvrdzuje tvrdenia dovolateľky o existencii jej žiadosti
o odročenie, či „posunutie“ pojednávania...
Dovolateľ nepreukázal, že uskutočnený procesný úkon v telefonickej forme dňa
7. septembra 2009 obsahoval výslovnú žiadosť o odročenie odvolacieho pojednávania.
Úradný záznam súdu zo 7. septembra 2009 (č. l. 198 spisu) túto skutočnosť nepreukazuje.
Pokiaľ právny zástupca žalovanej 1/ existenciu výslovnej žiadosti o odročenie pojednávania
nepreukázal, zostali jeho dovolacie námietky v tejto časti len v rovine nepreukázaného
tvrdenia, na ktoré nebolo možné vziať zreteľ. Za tohto stavu veci procesný postup
odvolacieho súdu, ktorý dňa 7. septembra 2009 vec prejednal a rozhodol aj v neprítomnosti
právneho zástupcu žalovanej 1/ (riadne predvolaného na súdne pojednávanie dňa
29. júna 2009) je potrebné považovať za postup v súlade s § 101 ods. 2 O. s. p. a preto
nemožno vyvodiť záver o porušení práva dovolateľa podľa § 237 písm. f) O. s. p. Dovolací
súd zdôrazňuje, že právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho
prítomnosti, ktoré je zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno chápať
tak, že súd by nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti účastníka, ale tak, že súd
je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto práva.
K úsiliu dovolateľky a jej možnosti podať právne stanovisko k veci priamo
odvolaciemu súdu, dovolací súd uvádza, že žalovaná 1/ mala možnosť prezentovať svoje
návrhy a stanoviská odvolaciemu súdu na pojednávaní 29. apríla 2009 a túto plne i využila
(viď č. l. 181 spisu). Odvolací súd následne akceptoval dve žiadosti právneho zástupcu
žalovanej 1/ o odročenie už nariadených pojednávaní na deň 27. mája 2009 a 24. júna 2009
z dôvodu jeho zahraničnej pracovnej cesty a vážnych rodinných dôvodov (viď č. l. 185 –
186 a č. l. 189 – 190 spisu), napokon stanovil termín pojednávania na deň
7. septembra 2009.
Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, že postup odvolacieho súdu bol
v súlade s § 101 ods. 2 O. s. p., a preto nebola žalovanej 1/ odňatá možnosť pred súdom
konať [§ 237 písm. f) O. s. p.].»
Uskutočnenie pojednávania všeobecného súdu bez toho, aby účastníkovi konania
bola daná možnosť zúčastniť sa pojednávania a uplatňovať počas jeho priebehu svoje
procesné práva, má za následok odňatie možnosti konať pred súdom, a tým aj porušenie
základného práva účastníka konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
O takýto prípad však v danej veci nešlo.
Podľa § 101 ods. 2 OSP súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa
riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiada z dôležitého dôvodu
o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom
na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.
Predmetné ustanovenie bráni absolútnemu ponímaniu práva účastníka konania konať
procesne relevantným spôsobom pred súdom. Ak by totiž takéto absolútne ponímanie bolo
akceptované, potom by sa súdne konanie prostredníctvom sústavného využívania
opakovaných žiadostí o odročenie pojednávania ľahko stalo voľne disponibilným nástrojom
v rukách účastníka konania, a súčasne by prestalo byť nástrojom v rukách štátneho orgánu
(súdu), ktorý má slúžiť nastoľovaniu spravodlivého usporiadania v právom regulovaných
spoločenských vzťahoch. Je preto ústavne súladné, ak posúdenie dôvodov žiadaného
odročenia nariadeného pojednávania je vecou nezávislého súdu, ktorého povinnosťou je
nastolenie stavu právnej istoty účastníkov konania, pokiaľ ide o otázku tvoriacu predmet
sporu. Prirodzene, takto formulované právo všeobecného súdu zahŕňa aj možnosť
neakceptovať žiadosť účastníka konania o odročenie nariadeného pojednávania, a to
obzvlášť v prípadoch, keď doterajší priebeh konania signalizuje možné zneužívanie žiadostí
o odročovanie pojednávaní pre účely predlžovania konania. Ústavne plne akceptovateľným
je potom postup všeobecného súdu spočívajúci v uskutočnení pojednávania aj bez
prítomnosti účastníka konania. Takto zvolený postup je však všeobecný súd povinný
dostatočným spôsobom zdôvodniť (m. m. III. ÚS 449/2011).
Ústavný súd konštatuje, že dôvody, pre ktoré krajský súd vykonal pojednávanie
a rozhodol bez prítomnosti právneho zástupcu sťažovateľky, sú dostatočne vysvetlené
v uznesení najvyššieho súdu.
Ústavný súd nezistil žiadnu ústavne relevantnú súvislosť medzi napadnutým
postupom a rozsudkom krajského súdu a právom sťažovateľky na spravodlivé súdne
konanie, porušenie ktorého namietala, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
3.2 Sťažovateľka v sťažnosti ďalej namietala, že uvedený postup krajského súdu
zabránil objektívnemu posúdeniu veci a spôsobil, že všeobecné súdy vec nesprávne právne
posúdili, pretože odporcovia nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vydržaním
a nárok uplatnený navrhovateľom je v celom rozsahu premlčaný. Touto dovolacou
námietkou sa najvyšší súd meritórne nezaoberal a dovolanie sťažovateľky odmietol ako
procesne neprípustné.
Ústavný súd konštatuje, že totožnú námietku obsahovalo už odvolanie sťažovateľky
a krajský súd sa s ňou aj vysporiadal, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:
„Súdy prvého a druhého stupňa vychádzali zo zistenia, že O., š. p., P. pri uzatváraní
spoločenskej zmluvy porušil ustanovenie § 1 zákonného opatrenia č. 364/1990 Zb., pretože
ako štátny podnik nemohol uzavrieť uvedenú spoločenskú zmluvu a vložiť majetok – sporné
nehnuteľnosti – do vzniknutej obchodnej spoločnosti bez udelenia výnimky zakladateľa na
vykonanie právneho úkonu uzavretia zmluvy s vkladom majetku, ku ktorému mal právo
hospodárenia.
Právne úkony postihnuté absolútnou neplatnosťou, tak ako je tomu v prejednávanej
veci, nemajú za následok vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností. Absolútna
neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí od začiatku voči každému...
Osvedčenie inej právne významnej skutočnosti vyjadrené žalovaným v 2. rade
v notárskej zápisnici N 27/2000, Nz 27/2000 (č. l. 4) nemohlo mať právne relevantným
spôsobom za následok vznik vlastníckych oprávnení k týmto nehnuteľnostiam v prospech
žalovaného v 2. rade, ktorý svoje práva odvodzoval od predchádzajúceho vyplatenia
majetkového podielu vystupujúcemu spoločníkovi vtedajšiemu O., š. p., P...
Rovnako je nedôvodná námietka žalovanej strany o premlčaní žalobcom uplatnených
nárokov. Premlčanie má pobádať oprávnený subjekt k tomu, aby pod touto sankciou
uplatnil, svoje právo v ustanovených lehotách na príslušných orgánoch. Použitie tejto
námietky má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva a teda zánik jeho súdnej
vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému súdne priznať.
V súlade s ustanovením § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa však vlastnícke právo
nepremlčuje a obdobne nepremlčateľným je aj právo domáhať sa neplatnosti právneho
úkonu, ktorý je absolútne neplatný.
K namietanému nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam žalovaným
v 2. rade čo i len titulom vydržania, je potrebné uviesť, že v prípade tohto právneho inštitútu
ide vo všeobecnosti o jeden zo spôsobov pôvodného nadobudnutia vlastníctva. V prípade
splnenia zákonom určených podmienok dochádza k nemu zo zákona a jeho podmienkami sú
oprávnená držba, uplynutie zákonom stanovenej vydržacej doby a spôsobilý predmet
vydržania. Právne následky vydržania nastávajú vtedy, ak sú zároveň splnené všetky jeho
podmienky. Oprávnená držba je pritom faktickým ovládaním veci alebo vykonávanie práva
späté s vôľou nakladať s nimi ako so svojimi v dobrej viere, že držiteľovi veci alebo
vykonávateľovi práva tieto patria (§ 130 Občianskeho zákonníka).
... súd prvého stupňa správnym spôsobom vyhodnotil neplatnosť kúpnej zmluvy
uzatvorenej medzi žalovanými pre rozpor s § 39 Občianskeho zákonníka, keď žalovaný
v 2. rade ako predávajúci nemohol byť vlastníkom prevádzaných nehnuteľností. Pre
žalovaného v 1. rade pri splnení všetkých podmienok by tento neplatný právny úkon mohol
byť titulom pre vstup do držby, pokiaľ by bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
avšak vzhľadom na dĺžku doby, kedy došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy (21. 12. 2004
s povolením vkladu 3. 3. 2005) a začatiu tohto súdneho konania (28. 11. 2005), neuplynula
zákonom určená vydržacia doba.“
S ohľadom na charakter sťažovateľkinej námietky považuje ústavný súd za potrebné
zdôrazniť, že skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Ústavný súd nepovažuje právne posúdenie veci krajským súdom za ústavne
neudržateľné a v okolnostiach danej veci je toho názoru, že námietka sťažovateľky nie je
opodstatnená a že postup a napadnuté rozhodnutie krajského súdu v žiadnom prípade
nemožno považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené.
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu rešpektuje názor, podľa ktorého
nemožno právo na súdnu ochranu (resp. právo na spravodlivé súdne konanie) stotožňovať
s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, II. ÚS 56/07). Skutočnosť, že sa sťažovateľka s názorom
krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho
právny názor svojím vlastným.
S prihliadnutím na absenciu priamej súvislosti medzi právom na spravodlivé súdne
konanie, porušenie ktorého sťažovateľka namietala, a napadnutým rozsudkom krajského
súdu považuje ústavný súd sťažnosť za zjavne neopodstatnenú, preto ju v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
4. Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú
splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej
právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia
prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť
k záveru o porušení práv sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 35/02, I. ÚS 145/2010,
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. marca 2012