Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 87/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti L., s. r. o., B., zastúpenej spoločnosťou

Advokátska kancelária JUDr. M. M., s. r. o., V., v mene ktorej koná konateľ a advokát

JUDr. M. M., pre namietané porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Okresného

súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom a rozsudkom

Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti L., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára

2012 doručená sťažnosť spoločnosti L., s. r. o., B. (ďalej aj „sťažovateľka“), pre namietané

porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Okresného súdu

Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. , .

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že v konaní vedenom

okresným súdom pod sp. zn. o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam vystupovala sťažovateľka v procesnom postavení odporkyne v 1. rade.

Okresný súd rozsudkom č. k. -152 z 22. apríla 2008 určil, že

„navrhovateľ je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. ... na Správe

katastra P. nachádzajúcich sa v k. ú. S...“, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol, že „... nedošlo k nadobudnutiu predmetných nehnuteľností odporcom v 2. rade

titulom vydržaním osvedčeným notárskou zápisnicou ..., ..., keď vzhľadom na znenie zákona

č. odporca v 2. rade nebol dobromyseľný v tom, že mu právo patrí. V zmysle

zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet v rozpore s § 39

nie je platná kúpna zmluva uzavretá medzi odporcami v 1. a 2. rade

dňa 21. 12. 2004. Ak zo strany odporcu v 2. rade z titulu vyplatenia majetkového vkladu

bola zaplatená býv. O., š. p. P. suma Sk 360 000,- ide o bezdôvodné obohatenie (plnenie

z neplatného právneho úkonu). Právny zástupca odporcu v 1. rade vzniesol námietku

premlčania nároku navrhovateľa. Je potrebné uviesť, že v súlade s § 100 ods. 2 prvá veta

premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho

práva, ktoré je nepremlčateľné.“.

Na základe odvolania sťažovateľky a odporcu v 2. rade krajský súd rozsudkom

sp. zn. , zo 7. septembra 2009 rozsudok okresného súdu potvrdil.

Uvedené rozsudky nadobudli právoplatnosť 30. novembra 2009.

Dňa 21. decembra 2009 sťažovateľka podala dovolanie proti rozsudku krajského

súdu podľa (ďalej len „OSP“) z dôvodu, že

odvolacím súdom jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Sťažovateľka namietala, že

7. septembra 2009 krajský súd uskutočnil pojednávanie a rozhodol bez prítomnosti jej

právneho zástupcu napriek tomu, že pracovníčka advokátskej kancelárie krajský súd

telefonicky informovala o tom, že právny zástupca je na ceste na pojednávanie a tohto

pojednávania sa chce zúčastniť, avšak pre poruchu auta (poškodenie pneumatiky) nestihne

prísť na pojednávanie včas, a zároveň ho požiadala o odročenie alebo zmenu času

pojednávania. Vzhľadom na to, že išlo o spor týkajúci sa nehnuteľností značnej majetkovej

hodnoty, sťažovateľka, resp. jej právny zástupca mali eminentný záujem zúčastniť sa

odvolacieho konania a predniesť svoje stanovisko. Takýto postup krajského súdu zabránil

objektívnemu posúdeniu veci a spôsobil, že všeobecné súdy vec nesprávne právne posúdili,

pretože odporcovia nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vydržaním a nárok

uplatnený navrhovateľom je v celom rozsahu premlčaný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením

sp. zn. zo 17. októbra 2011 dovolanie sťažovateľky odmietol.

Podľa názoru sťažovateľky rozhodnutím najvyššieho súdu boli porušené jej „ústavné

práva na spravodlivý proces“. Je zrejmé, že najvyšší súd sa svojím rozhodnutím snažil

obhájiť neobhájiteľné, a to skutočnosť, že postupom krajského súdu bola sťažovateľke

odňatá možnosť konať pred súdom. Sťažovateľke bolo upreté právo na spravodlivý proces,

preto žiada o zvrátenie tohto protiprávneho stavu a nápravu vo veci.

Sťažovateľka v petite žiadala, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Okresný súd Poprad a Krajský súd v Prešove v konaní sp. zn.

porušili základné práva sťažovateľa podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Okresný súd v Poprade a Krajský súd v Prešove sú povinní spoločne a nerozdielne

sťažovateľovi zaplatiť sumu 500 000,- € ako odškodnenie na účet právneho zástupcu... do

15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Uvedené osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu svojich

základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom, advokátom.

Povinnosti advokáta vyplývajúce zo o advokácii a o zmene

a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je

advokát povinný vykonávať tak, aby boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými

začína konanie pred ústavným súdom (napr. , , ).

Všeobecné a osobitné náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným súdom

upravujú ustanovenia a .

Preskúmaním obsahu sťažnosti ústavný súd dospel k zisteniu, že sťažnosť

neobsahuje jasný a zrozumiteľný petit ako východisko pre rozhodnutie ústavného súdu;

petit nezodpovedá odôvodneniu sťažnosti. V petite nie je uvedená ani spisová značka

konania vedeného krajským súdom. Aj keď sťažovateľka tvrdí, že rozhodnutím najvyššieho

súdu boli porušené jej „ústavné práva na spravodlivý proces“, túto námietku do petitu

nezahrnula a v sťažnosti osobitne nezdôvodnila. Sťažovateľka v petite konkrétne neoznačila

ani príslušný odsek čl. 6 dohovoru vo vzťahu k právu na spravodlivý proces, porušenie

ktorého namieta. Sťažnosť ako celok pôsobí zmätočne a neurčito a vytvára priestor

na dohady a dedukcie, čo pri uplatnení námietky o porušení základných práv (a navyše pri

zastúpení sťažovateľky kvalifikovaným právnym zástupcom) v konaní pred ústavným

súdom nemožno akceptovať.

Ústavný súd pripomína, že taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných

náležitostí nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Nedostatok, resp. nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí návrhu účastníka konania je v zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu dôvodom odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde (podobne napr. , , ,

).

Na základe uvedených skutočností bolo možné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť

podľa pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí.

Ústavný súd zároveň konštatuje, že ani prípadné odstránenie nedostatkov sťažnosti

by nemohlo viesť k rozhodnutiu o jej prijatí na ďalšie konanie.

2. Preskúmaniu rozsudku okresného súdu č. k. -152 z 22. apríla 2008

vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie

ústavným súdom bráni princíp subsidiarity vyjadrený v , z ktorého

vyplýva, že každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho

základného práva, musí požiadať o ochranu tohto práva ten orgán verejnej moci, ktorý

je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne

, , , ). Takýmto súdom bol vo vzťahu

k okresnému súdu krajský súd, ktorý rozsudkom sp. zn. ,

zo 7. septembra 2009 rozsudok okresného súdu potvrdil.

Ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou

ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať

a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne zodpovedné aj

za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva

dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých

ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by

znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad

uvedených v (, ).

V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

3. Pokiaľ ide o preskúmanie rozsudku krajského súdu sp. zn. ,

zo 7. septembra 2009, ústavný súd odkazuje na svoju aktuálnu judikatúru,

z ktorej vyplýva, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní

prichádza do úvahy aj ústavný prieskum rozhodnutia odvolacieho súdu, a to v lehote

na podanie sťažnosti proti rozhodnutiu o dovolaní (m. m. ,

, ).

Podľa judikatúry bývalej Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X v.

United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), ako aj Európskeho súdu pre

ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris) sa pod spravodlivým

súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho

konania na preskúmanie toho, ako vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti

konkrétneho prípadu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy

zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití

relevantných právnych noriem rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie

sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by

poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka obsahovo identické námietky nastolila ako

v sťažnosti, tak aj v dovolaní. Odôvodnenie sťažnosti vo vzťahu k porušeniu práva

na spravodlivé súdne konanie, ako aj prípustnosť dovolania sťažovateľka založila

na tvrdení, že jej bola odňatá možnosť konať pred (odvolacím) súdom podľa § 237 písm. f)

, čo odôvodňovala jednak tým, že krajský súd uskutočnil pojednávanie a rozhodol bez

prítomnosti jej právneho zástupcu napriek tomu, že pracovníčka advokátskej kancelárie

krajský súd telefonicky informovala o prekážke, ktorá právnemu zástupcovi bráni prísť na

pojednávanie včas, a požiadala ho o odročenie alebo zmenu času pojednávania, ako aj tým,

že takýto postup krajského súdu zabránil objektívnemu posúdeniu veci a spôsobil, že

všeobecné súdy vec nesprávne právne posúdili, pretože odporcovia nadobudli vlastnícke

právo k nehnuteľnostiam vydržaním a nárok uplatnený navrhovateľom je v celom rozsahu

premlčaný.

3.1 S dovolacou námietkou sťažovateľky týkajúcou sa uskutočnenia pojednávania

a rozhodnutia krajským súdom bez prítomnosti právneho zástupcu sťažovateľky sa najvyšší

súd meritórne vysporiadal, pričom v uznesení sp. zn. zo 17. októbra 2011

okrem iného uviedol:

«Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná 1/ bola v konaní zastúpená advokátom

JUDr. M. M. na základe plnomocenstva z 18. januára 2006 (č. l. 20 spisu). Právny zástupca

žalovanej 1/ bol riadne predvolaný na pojednávanie stanovené na deň 7. septembra 2009

o 9. hod.; predvolanie prevzal 29. júna 2009 (č. l. 191 spisu). Z úradného záznamu

zo 7. septembra 2009 (č. l. 198 spisu) vyplýva, že v uvedený deň o 9.05 hodine bolo

odvolaciemu súdu oznámené pani Š. z Advokátskej kancelárie právneho zástupcu žalovanej

1/, že JUDr. M. M. sa zúčastní pojednávania s meškaním cca 40 minút pretože na ceste

dostal „defekt na aute“...

Obsah úradného záznamu nepotvrdzuje tvrdenia dovolateľky o existencii jej žiadosti

o odročenie, či „posunutie“ pojednávania...

Dovolateľ nepreukázal, že uskutočnený procesný úkon v telefonickej forme dňa

7. septembra 2009 obsahoval výslovnú žiadosť o odročenie odvolacieho pojednávania.

Úradný záznam súdu zo 7. septembra 2009 (č. l. 198 spisu) túto skutočnosť nepreukazuje.

Pokiaľ právny zástupca žalovanej 1/ existenciu výslovnej žiadosti o odročenie pojednávania

nepreukázal, zostali jeho dovolacie námietky v tejto časti len v rovine nepreukázaného

tvrdenia, na ktoré nebolo možné vziať zreteľ. Za tohto stavu veci procesný postup

odvolacieho súdu, ktorý dňa 7. septembra 2009 vec prejednal a rozhodol aj v neprítomnosti

právneho zástupcu žalovanej 1/ (riadne predvolaného na súdne pojednávanie dňa

29. júna 2009) je potrebné považovať za postup v súlade s a preto

nemožno vyvodiť záver o porušení práva dovolateľa podľa Dovolací

súd zdôrazňuje, že právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho

prítomnosti, ktoré je zaručené v , nemožno chápať

tak, že súd by nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti účastníka, ale tak, že súd

je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto práva.

K úsiliu dovolateľky a jej možnosti podať právne stanovisko k veci priamo

odvolaciemu súdu, dovolací súd uvádza, že žalovaná 1/ mala možnosť prezentovať svoje

návrhy a stanoviská odvolaciemu súdu na pojednávaní 29. apríla 2009 a túto plne i využila

(viď č. l. 181 spisu). Odvolací súd následne akceptoval dve žiadosti právneho zástupcu

žalovanej 1/ o odročenie už nariadených pojednávaní na deň 27. mája 2009 a 24. júna 2009

z dôvodu jeho zahraničnej pracovnej cesty a vážnych rodinných dôvodov (viď č. l. 185 –

186 a č. l. 189 – 190 spisu), napokon stanovil termín pojednávania na deň

7. septembra 2009.

Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, že postup odvolacieho súdu bol

v súlade s , a preto nebola žalovanej 1/ odňatá možnosť pred súdom

konať [ ].»

Uskutočnenie pojednávania všeobecného súdu bez toho, aby účastníkovi konania

bola daná možnosť zúčastniť sa pojednávania a uplatňovať počas jeho priebehu svoje

procesné práva, má za následok odňatie možnosti konať pred súdom, a tým aj porušenie

základného práva účastníka konania na súdnu ochranu podľa , resp.

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

O takýto prípad však v danej veci nešlo.

Podľa súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa

riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiada z dôležitého dôvodu

o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom

na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Predmetné ustanovenie bráni absolútnemu ponímaniu práva účastníka konania konať

procesne relevantným spôsobom pred súdom. Ak by totiž takéto absolútne ponímanie bolo

akceptované, potom by sa súdne konanie prostredníctvom sústavného využívania

opakovaných žiadostí o odročenie pojednávania ľahko stalo voľne disponibilným nástrojom

v rukách účastníka konania, a súčasne by prestalo byť nástrojom v rukách štátneho orgánu

(súdu), ktorý má slúžiť nastoľovaniu spravodlivého usporiadania v právom regulovaných

spoločenských vzťahoch. Je preto ústavne súladné, ak posúdenie dôvodov žiadaného

odročenia nariadeného pojednávania je vecou nezávislého súdu, ktorého povinnosťou je

nastolenie stavu právnej istoty účastníkov konania, pokiaľ ide o otázku tvoriacu predmet

sporu. Prirodzene, takto formulované právo všeobecného súdu zahŕňa aj možnosť

neakceptovať žiadosť účastníka konania o odročenie nariadeného pojednávania, a to

obzvlášť v prípadoch, keď doterajší priebeh konania signalizuje možné zneužívanie žiadostí

o odročovanie pojednávaní pre účely predlžovania konania. Ústavne plne akceptovateľným

je potom postup všeobecného súdu spočívajúci v uskutočnení pojednávania aj bez

prítomnosti účastníka konania. Takto zvolený postup je však všeobecný súd povinný

dostatočným spôsobom zdôvodniť (m. m. ).

Ústavný súd konštatuje, že dôvody, pre ktoré krajský súd vykonal pojednávanie

a rozhodol bez prítomnosti právneho zástupcu sťažovateľky, sú dostatočne vysvetlené

v uznesení najvyššieho súdu.

Ústavný súd nezistil žiadnu ústavne relevantnú súvislosť medzi napadnutým

postupom a rozsudkom krajského súdu a právom sťažovateľky na spravodlivé súdne

konanie, porušenie ktorého namietala, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

3.2 Sťažovateľka v sťažnosti ďalej namietala, že uvedený postup krajského súdu

zabránil objektívnemu posúdeniu veci a spôsobil, že všeobecné súdy vec nesprávne právne

posúdili, pretože odporcovia nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vydržaním

a nárok uplatnený navrhovateľom je v celom rozsahu premlčaný. Touto dovolacou

námietkou sa najvyšší súd meritórne nezaoberal a dovolanie sťažovateľky odmietol ako

procesne neprípustné.

Ústavný súd konštatuje, že totožnú námietku obsahovalo už odvolanie sťažovateľky

a krajský súd sa s ňou aj vysporiadal, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„Súdy prvého a druhého stupňa vychádzali zo zistenia, že O., š. p., P. pri uzatváraní

spoločenskej zmluvy porušil ustanovenie , pretože

ako štátny podnik nemohol uzavrieť uvedenú spoločenskú zmluvu a vložiť majetok – sporné

nehnuteľnosti – do vzniknutej obchodnej spoločnosti bez udelenia výnimky zakladateľa na

vykonanie právneho úkonu uzavretia zmluvy s vkladom majetku, ku ktorému mal právo

hospodárenia.

Právne úkony postihnuté absolútnou neplatnosťou, tak ako je tomu v prejednávanej

veci, nemajú za následok vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností. Absolútna

neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí od začiatku voči každému...

Osvedčenie inej právne významnej skutočnosti vyjadrené žalovaným v 2. rade

v notárskej zápisnici N 27/2000, Nz 27/2000 (č. l. 4) nemohlo mať právne relevantným

spôsobom za následok vznik vlastníckych oprávnení k týmto nehnuteľnostiam v prospech

žalovaného v 2. rade, ktorý svoje práva odvodzoval od predchádzajúceho vyplatenia

majetkového podielu vystupujúcemu spoločníkovi vtedajšiemu O., š. p., P...

Rovnako je nedôvodná námietka žalovanej strany o premlčaní žalobcom uplatnených

nárokov. Premlčanie má pobádať oprávnený subjekt k tomu, aby pod touto sankciou

uplatnil, svoje právo v ustanovených lehotách na príslušných orgánoch. Použitie tejto

námietky má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva a teda zánik jeho súdnej

vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému súdne priznať.

V súlade s ustanovením sa však vlastnícke právo

nepremlčuje a obdobne nepremlčateľným je aj právo domáhať sa neplatnosti právneho

úkonu, ktorý je absolútne neplatný.

K namietanému nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam žalovaným

v 2. rade čo i len titulom vydržania, je potrebné uviesť, že v prípade tohto právneho inštitútu

ide vo všeobecnosti o jeden zo spôsobov pôvodného nadobudnutia vlastníctva. V prípade

splnenia zákonom určených podmienok dochádza k nemu zo zákona a jeho podmienkami sú

oprávnená držba, uplynutie zákonom stanovenej vydržacej doby a spôsobilý predmet

vydržania. Právne následky vydržania nastávajú vtedy, ak sú zároveň splnené všetky jeho

podmienky. Oprávnená držba je pritom faktickým ovládaním veci alebo vykonávanie práva

späté s vôľou nakladať s nimi ako so svojimi v dobrej viere, že držiteľovi veci alebo

vykonávateľovi práva tieto patria ( ).

... súd prvého stupňa správnym spôsobom vyhodnotil neplatnosť kúpnej zmluvy

uzatvorenej medzi žalovanými pre rozpor s , keď žalovaný

v 2. rade ako predávajúci nemohol byť vlastníkom prevádzaných nehnuteľností. Pre

žalovaného v 1. rade pri splnení všetkých podmienok by tento neplatný právny úkon mohol

byť titulom pre vstup do držby, pokiaľ by bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,

avšak vzhľadom na dĺžku doby, kedy došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy (21. 12. 2004

s povolením vkladu 3. 3. 2005) a začatiu tohto súdneho konania (28. 11. 2005), neuplynula

zákonom určená vydržacia doba.“

S ohľadom na charakter sťažovateľkinej námietky považuje ústavný súd za potrebné

zdôrazniť, že skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. ,

, ).

Ústavný súd nepovažuje právne posúdenie veci krajským súdom za ústavne

neudržateľné a v okolnostiach danej veci je toho názoru, že námietka sťažovateľky nie je

opodstatnená a že postup a napadnuté rozhodnutie krajského súdu v žiadnom prípade

nemožno považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu rešpektuje názor, podľa ktorého

nemožno právo na súdnu ochranu (resp. právo na spravodlivé súdne konanie) stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok

(, , ). Skutočnosť, že sa sťažovateľka s názorom

krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho

právny názor svojím vlastným.

S prihliadnutím na absenciu priamej súvislosti medzi právom na spravodlivé súdne

konanie, porušenie ktorého sťažovateľka namietala, a napadnutým rozsudkom krajského

súdu považuje ústavný súd sťažnosť za zjavne neopodstatnenú, preto ju v tejto časti

odmietol podľa .

4. Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú

splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej

právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia

prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť

k záveru o porušení práv sťažovateľa (m. m. , ,

).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2012