Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 13 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (24)III. ÚS 449/2011
PDF · 344.17 KB
No categories available
III. ÚS 449/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť H. B., T., zastúpenej spoločnosťou E. P. Advokátska
kancelária, s. r. o., P., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Okresného súdu Trenčín
z 27. marca 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 124/2007 postupom a rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne zo 16. septembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co
180/2009 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. marca
2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 91/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť H. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2011
doručená sťažnosť H. B., T. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a jej práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 20 C 124/2007-143 z 27. marca
2009 a jeho postupom v tomto konaní, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 5 Co 180/2009-174 zo 16. septembra 2009 a jeho postupom v tomto
konaní a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo
16. marca 2011 v konaní sp. zn. 5 Cdo 91/2010 a jeho postupom v tomto konaní.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala ako navrhovateľka
v konaní sp. zn. 20 C 124/2007 pred okresným súdom, ktorého predmetom bolo zaplatenie
sumy 14 729,83 € s príslušenstvom, a to z titulu náhrady škody vzniknutej v dôsledku
oneskoreného zaplatenia poskytnutej pôžičky. Pôžička totiž mala byť podľa vôle zmluvných
strán splatená v cudzej mene (USD), a keďže odporcovia nevrátili pôžičku v lehote
splatnosti, zmena kurzu cudzej meny k slovenskej mene mala mať za následok vznik škody
u sťažovateľky ako oprávnenej na vrátenie pôžičky.
Okresný súd rozsudkom č. k. 20 C 124/2007-143 na pojednávaní konanom
27. marca 2009 návrh sťažovateľky pre neunesenie dôkazného bremena týkajúceho sa
vzniku škody v celom rozsahu zamietol a sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť odporcom
náhradu trov konania v sume 2 361,10 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zdôraznil,
že sťažovateľka „v konaní nepreukázala príčinnú súvislosť medzi konaním odporcov
a škodou, ktorá jej mala vzniknúť, teda že táto škoda, ktorá jej mala vzniknúť, bola
dôsledkom konania odporcov, nakoľko platobný styk mali účastníci dohodnutý v cudzej
mene, pričom odporcovia uvedeným konaním nemohli ovplyvniť zmenu kurzu v predmetnom
období, preto je súd toho názoru, že odporcovia nemohli navrhovateľke spôsobiť vznik
škody“.
Odvolanie proti rozsudku okresného súdu založila sťažovateľka na tvrdení o odňatí
možnosti konať pred súdom, „keď sa riadne a včas ospravedlnila z neúčasti jej i právnej
zástupkyne na súdnom pojednávaní a súd konal v ich neprítomnosti“. Argumentovala
aj nedostatočne zisteným skutkovým stavom veci. Podľa jej názoru „kurzový rozdiel
odo dňa termínu splatnosti pôžičky do jej skutočnej úhrady predstavuje vyčíslenú škodu“.
Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky po vykonanom pojednávaní
rozsudkom č. k. 5 Co 180/09-174 zo 16. septembra 2009 prvostupňový rozsudok potvrdil
a zaviazal sťažovateľku nahradiť odporcom trovy odvolacieho konania v sume 1 184,69 €
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Stotožnil sa so záverom okresného súdu
o nepreukázaní vzniku škody a k tvrdeniu o odňatí možnosti konať pred súdom uviedol,
že „súd prvého stupňa vo veci vytýčil 5 krát pojednávanie, na ktoré sa navrhovateľka vždy
ospravedlnila, a to zo zdravotných dôvodov, pričom iba jedenkrát predložila doklad
o týchto dôvodoch. Na pojednávanie konané dňa 27.3.2009, kedy súd prvého stupňa vo veci
rozhodol, opätovne ospravedlnila neúčasť na pojednávaní, a to ako navrhovateľky, tak
i právnej zástupkyne, a súhlasila s konaním v ich neprítomnosti (č. l. 133 spisu). Až dňa
26.3.2009 o 18.13 hod. zaslala súdu fax, ktorým žiadala o odročenie pojednávania
a nesúhlasila s konaním v jej neprítomnosti. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvého
stupňa správne vo veci konal po predchádzajúcom súhlase v neprítomnosti navrhovateľky
a jej právnej zástupkyne. Navrhovateľka totiž ani nepredložila žiadny dôkaz o tom, že má
ospravedlniteľný dôvod, pre ktorý by bolo potrebné konanie opätovne odročiť. Tiež pokiaľ
navrhovateľka v odvolacom konaní tvrdila, že na pojednávanie dňa 27.3.2009 sa riadne
dostavila a súd jej vec ani nevyvolal, a teda rozhodol bez nariadenia pojednávania, toto
tvrdenie odvolací súd považuje za účelové, nakoľko v spise sa nachádza zápisnica
o pojednávaní, na ktorom bol prítomný i právny zástupca odporcov, ktorý potvrdil, že vec
bola riadne vyvolaná a odpojednávaná.“.
K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci krajský súd uviedol, že príčinná
súvislosť medzi protiprávnym konaním odporcov a vznikom škody „by nastala vtedy,
kedy by porušenie povinností odporcov malo vplyv na zmenu kurzu USD. Ku zmene kurzu
USD však v žiadnom prípade nedošlo z toho dôvodu, že odporcovia porušili svoje zmluvné
povinnosti. Odporcovia svojím konaním či nekonaním zmenu kurzu USD nemohli v žiadnom
prípade ovplyvniť.“.
Sťažovateľka podala 25. novembra 2009 proti rozsudku krajského súdu dovolanie,
ktorého prípustnosť založila na dôvode podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Tvrdila tiež
nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom.
Súčasne sťažovateľka 14. decembra 2009 doručila ústavnému súdu sťažnosť vo veci
porušenia jej základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) i jej práva
na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) postupom a rozsudkom okresného
súdu v konaní sp. zn. 20 C 124/2007, ako aj postupom a rozsudkom krajského súdu
v konaní sp. zn. 5 Co 180/2009.
Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 145/2010-19 z 1. apríla 2010 odmietol sťažnosť
sťažovateľky, keď konštatoval nedostatok právomoci na preskúmanie postupu a rozsudku
okresného súdu, a vo vzťahu k postupu a rozsudku krajského súdu dospel vzhľadom
na prebiehajúce dovolacie konanie k záveru o predčasnosti podanej sťažnosti.
Najvyšší súd ako súd dovolací uznesením zo 16. marca 2011 v konaní sp. zn.
5 Cdo 91/2010 dovolanie sťažovateľky odmietol. Neprípustnosť dovolania založil najvyšší
súd na závere o neexistencii dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP. Poukázal na ustanovenie
§ 101 ods. 2 OSP, z ktorého vyplýva možnosť konajúceho súdu prejednať vec bez
prítomnosti účastníka konania, „ak riadne predvolaný účastník sa na pojednávanie
nedostavil a nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania“. V tejto súvislosti
najvyšší súd uviedol, že predvolanie na pojednávanie okresného súdu nariadené na
27. marec 2009 bolo doručené „právnej zástupkyni navrhovateľky dňa 23. februára 2009.
Právna zástupkyňa navrhovateľky písomným podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa
23. marca 2009 (č. l. 133 spisu) ospravedlnila svoju neúčasť a neúčasť navrhovateľky
na pojednávaní z dôvodu svojej mimoriadnej pracovnej zaneprázdnenosti a zároveň
zo zdravotných dôvodov, a uviedla, že súhlasia s konaním vo veci v ich neprítomnosti. Toto
ospravedlnenie ničím nedoložila. Dňa 26. marca 2009 bolo prvostupňovému súdu doručené
faxové podanie právnej zástupkyne navrhovateľky (čl. 136 spisu), v ktorom opätovne
ospravedlnila ich neúčasť na predmetnom pojednávaní z dôvodu svojej mimoriadnej
pracovnej zaneprázdnenosti a požiadala o jeho odročenie, nakoľko s konaním vo veci v ich
neprítomnosti s navrhovateľkou nesúhlasili. Ani toto ospravedlnenie ničím nedoložila
a v ňom uvádzaný dôvod nepreukázala. Z obsahu spisu je naviac zrejmé, že nariadené
pojednávanie prvostupňový súd niekoľkokrát odročil a to na žiadosť právnej zástupkyne
navrhovateľky, ktorá svoju neúčasť na pojednávaní vždy ospravedlnila zo zdravotných
dôvodov, pričom iba jeden krát predložila doklad preukazujúci tieto dôvody. Preto ak
za takejto skutkovej situácie prvostupňový súd vo veci s poukazom na ustanovenie § 101
ods. 2 O. s. p. vec meritórne prejednal bez prítomnosti navrhovateľky a jej právnej
zástupkyne, neodňal navrhovateľke možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/
O. s. p.“.
Dovolací súd tiež zdôraznil, že „dôvodnosť žiadosti o odročenie pojednávania
posudzuje súd... predovšetkým z hľadiska preukázania skutočností, z ktorej účastník
vyvodzuje existenciu dôležitého dôvodu v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. Pokiaľ uvedená
skutočnosť nie je v čase rozhodovania súdu o tejto žiadosti účastníka hodnoverne
preukázaná, zostáva jeho žiadosť iba v rovine nepodložených tvrdení. Žiadosť o odročenie
pojednávania je podložená dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania vo všeobecnosti
vtedy, ak účastník tvrdí také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé jeho
neúčasť na pojednávaní ospravedlniť, t. j. také, ktoré mu neumožňujú sa na pojednávaní
zúčastniť a súčasne sú vážne, dôležité a ospravedlniteľné z hľadiska objektívneho,
tak aj subjektívneho (či mohla byť prekážka predvídaná, prípadne odvrátená).
V prejednávanej veci právna zástupkyňa navrhovateľky síce požiadala o odročenie
pojednávania, avšak dôvod pre takýto postup nepreukázala. Nepredložila súdu žiadne
dôkazy o svojej mimoriadnej pracovnej zaneprázdnenosti a teda hodnoverným spôsobom
neosvedčila skutočnosti tvrdené v žiadosti o odročenie pojednávania.“.
K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom najvyšší súd
uviedol, že táto nepredstavuje dôvod procesnej prípustnosti dovolania, ale je len
relevantným dôvodom procesne prípustného dovolania.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka v prospech tvrdenia o porušení
jej označených práv argumentuje judikatúrou ústavného súdu i judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a opätovne dôvodí, že jej „bolo odmietnuté právo
na súdnu ochranu a na spravodlivý súdny proces v dôsledku neakceptovania jej
ospravedlnenia na súdnom pojednávaní“. To podľa jej názoru malo za následok,
že „v prvostupňovom konaní nemala možnosť brániť svoje práva a súd rozhodol na základe
nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a tiež potom, ako porušil vyššie uvedené
ústavné práva a slobody navrhovateľky“. Z ospravedlnenia doručeného okresnému súdu
26. marca 2009 „je zrejmé, že ak žiadajú o odročenie pojednávania, majú záujem sa
pojednávania zúčastniť a chcú uplatniť právo na prejednanie veci v ich prítomnosti.
Z uvedenej žiadosti o odročenie pojednávania je tiež zrejmý dôvod, ktorý bránil
navrhovateľke a jej právnej zástupkyni zúčastniť sa na pojednávaní a uplatniť tak právo
prejednania veci v ich prítomnosti.
Tým, že súd prvého stupňa napriek tomu vo veci konal a rozhodol, odňal
navrhovateľke možnosť konať pred súdom – znemožnil jej realizovať Občianskym súdnym
poriadkom priznané procesné práva a to najmä zúčastniť sa prejednávania vo veci, byť
vypočutý ako účastník, robiť podania, navrhovať vykonanie dôkazov a podobne.“.
Ďalej sťažovateľka uvádza, že za odňatie možnosti konať pred súdom treba v širších
súvislostiach považovať „aj to, že súd na niektoré vykonané dôkazy neprihliada,
nevyhodnotí ich, najmä nevyhodnotí ich vo vzájomných súvislostiach a nevyvodí z nich
správny právny záver.
Táto situácia nastala v konaní napadnutom týmto dovolaním, kde súd neprihliadol
na akceptovanie správania strán v súlade s úhradou dlhu.
Vzhľadom na postup prvostupňového i odvolacieho súdu sa vytvorenie takejto
procesnej situácie ukázalo pre navrhovateľa ako vytvorenie podstatnej prekážky
pre uplatňovanie si všetkých procesných práv relevantným spôsobom.
V tejto súvislosti je treba zdôrazniť, že vyššie uvedeným postupom prvostupňového
i odvolacieho súdu bola navrhovateľke v konečnom dôsledku a evidentne kvôli
nesprávnemu právnemu posúdeniu veci odňatá reálna možnosť konať pred súdom
v kvalitatívne plnohodnotnej hmotnoprávnej i procesnoprávnej línii a domáhať sa
objektívneho skutkového a právneho posúdenia veci a spravodlivého rozhodnutia.“.
Podľa názoru sťažovate ľky tiež došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci
„zo strany odvolacieho súdu“. Ten „pochybil, keď potvrdil rozsudok súdu prvého
stupňa, ... neprijal argumentáciu sťažovateľky o kurzových rozdieloch plynutím času
a listinných dôkazov, z ktorých je zrejmé, že žalovaný mal vrátiť pôžičku tak, aby suma
v čase poskytnutia pôžičky bola zhodná so sumou v čase vrátenia pôžičky v slovenských
korunách. Kurz USD mal predstavovať pre veriteľa istotu, že nebude poškodený, a že mu
bude vrátená určitá a určená suma. Odvolací súd takto sťažovateľke neposkytol právnu
ochranu, naopak rozhodnutím ju odmietol...“.
Na základe výzvy ústavného súdu z 13. júna 2011 sťažovateľka prostredníctvom
právneho zástupcu doručila 27. júna 2011 ústavnému súdu kópiu napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu, pričom v sprievodnom liste navrhla prijať jej sťažnosť na ďalšie konanie
a meritórne nálezom takto rozhodnúť:
„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd H. B., bytom T., P. postupom
Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 91/2010 a uznesením Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5 Cdo 91/2010 zo dňa 16. 03. 2011, postupom Krajského súdu Trenčín
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 180/09 a rozsudkom Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5
Co 180/09 zo dňa 16. 09. 2009 a postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod
sp. zn. 20 C 124/2007 a rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne sp. zn. 20 C 124/2007 bolo
porušené.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 91/2010 zo dňa 16. 03. 2011
v spojení s rozsudkom Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5 Co 180/09 zo dňa 16. 09. 2009
a rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 20 C124/2009 sa zrušuje a vec sa vracia na
ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. H. B., bytom T., P. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- €
(slovom desaťtisíc EUR, ktoré jej sú Okresný súd Trenčín, Krajský súd Trenčín a Najvyšší
súd SR povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
4. H. B. bytom T., P. priznáva náhradu trov konania vo výške 314,18 € za 2 úkony
právnej pomoci – príprava a prevzatie veci, spísanie a podanie sťažnosti a za každý ďalší
úkon (podľa dodatočného vyčíslenia) si uplatňujeme trovy právneho zastúpenia vo výške
157,09 €, ktoré sú Okresný súd Trenčín, Krajský súd Trenčín a Najvyšší súd SR povinní
spoločne a nerozdielne uhradiť na účet spoločnosti E. P. Advokátska kancelária s. r. o., P.,
vedený v ... pobočka ... č. ú. ... do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K časti sťažnosti napádajúcej postup a rozsudok okresného súdu z 27. marca 2009
v konaní sp. zn. 20 C 124/2007 ústavný súd poukazuje na svoje uznesenie
č. k. IV. ÚS 145/2010-19 z 1. apríla 2010, v ktorom konštatoval nedostatok svojej
právomoci na preskúmanie postupu a rozsudku okresného súdu.
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,
o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
Nedostatok právomoci ústavného súdu na preskúmanie postupu a rozsudku
okresného súdu predstavuje v posudzovanom prípade neodstrániteľnú a nepominuteľnú
procesnú prekážku konania, a teda neprichádza do úvahy jej dodatočné odpadnutie. Ústavný
súd preto musel v predmetnej časti pre existenciu prekážky rei iudicatae sťažnosť
sťažovateľky odmietnuť ako neprípustnú.
2. Vo vzťahu k časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala postup a rozsudok
krajského súdu v konaní sp. zn. 5 Co 180/09, ústavný súd v prvom rade konštatuje, že hoci
rozsudok krajského súdu č. k. 5 Co 180/09-174 zo 16. septembra 2009 nepochybne
nadobudol právoplatnosť skôr než dva mesiace pred podaním sťažovateľkinej sťažnosti
ústavnému súdu, nepovažuje ústavný súd sťažnosť v tejto časti za oneskorene podanú.
Vo veci sp. zn. IV. ÚS 145/2010 ústavný súd formuloval právny názor, podľa
ktorého v sťažovateľkinej veci lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí
o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne
vylučujú. Keďže teda najvyšší súd dovolanie sťažovateľky odmietol ako procesne
neprípustné a nezaoberal sa meritórne jej dovolacou námietkou nesprávneho právneho
posúdenia veci, sťažovateľke je lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu zachovaná
aj vo vzťahu k právoplatnému rozsudku krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok ESĽP
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).
2.1. Zásadnou námietkou, ktorú sťažovateľka voči napadnutému postupu a rozsudku
krajského súdu predniesla, je tvrdenie odňatia možnosti konať pred súdom. Tohto
pochybenia sa mal dopustiť okresný súd, keď 27. marca 2009 uskutočnil pojednávanie
bez prítomnosti sťažovateľky a jej právnej zástupkyne, hoci 26. marca 2009 mu bola
doručená žiadosť o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní so súčasnou požiadavkou,
aby bez účasti sťažovateľky a jej právnej zástupkyne nepojednával.
Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom.
Citovaná procesná norma zakladá právo účastníka odvolacieho konania právne
relevantným spôsobom požadovať prieskum odvolacieho konania a rozhodnutia
prostredníctvom konania o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolanie), ak sa
domnieva, že odvolacie konanie a rozhodnutie sú zaťažené vadou odňatia možnosti konať
pred súdom. Súčasne § 237 písm. f) OSP zakladá právomoc dovolacieho súdu poskytnúť
súdnu ochranu účastníkovi odvolacieho konania, ktorý bol v základnom konaní postupom
všeobecného súdu ukrátený na svojich procesných právach, a tým v konečnom dôsledku
zakladá právomoc dovolacieho súdu poskytovať ochranu základnému právu účastníka
konania na súdnu ochranu i jeho právu na spravodlivé súdne konanie.
Ústavný súd pri skúmaní danosti svojej právomoci poskytovať fyzickým osobám
a právnickým osobám ochranu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy dôsledne rešpektuje princíp
subsidiarity svojej právomoci, ktorého zmysel a účel vychádza z premisy, že ochrana
ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu,
ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné
súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Vzhľadom na citované ustanovenie § 237 písm. f) OSP je zreteľné, že táto procesná
norma priorizuje pri poskytovaní ochrany základnému právu účastníka konania na súdnu
ochranu právomoc najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Ak teda účastník odvolacieho
konania požaduje ochranu svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy i práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré boli podľa jeho názoru odvolacím súdom porušené
v dôsledku odňatia možnosti konať pred súdom, potom na poskytnutie právnej ochrany je
daná právomoc najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Právomoc ústavného súdu je tak
vylúčená, pretože ak by sa pripustila, znamenalo by to v sťažovateľkinom prípade,
že napadnutý postup a rozsudok krajského súdu by z identických hľadísk bol preskúmavaný
dvakrát. Dochádzalo by tak k ohrozeniu právnej istoty sťažovateľky, pretože by existovala
reálna možnosť, že o tej istej otázke by dva orgány ochrany jej označených práv rozhodli
odlišne. V právnom štáte musí právny poriadok, ale aj jeho aplikácia v právnej praxi takéto
nebezpečenstvo celkom vylúčiť. Preto s ohľadom na skutočnosť, že o prípadnej existencii
vady podľa § 237 písm. f) OSP v napadnutom postupe a rozsudku krajského súdu už
rozhodoval najvyšší súd v dovolacom konaní, a tým bola poskytnutá aj ochrana
sťažovateľkinmu základnému právu na súdnu ochranu i jej právu na spravodlivé súdne
konanie, ústavný súd nemá právomoc opätovne takúto ochranu v konaní podľa čl. 127
ods. 1 ústavy poskytovať.
2.2. Druhou námietkou voči rozsudku krajského súdu, ktorú sťažovateľka predostrela
vo svojej sťažnosti, je tvrdené nesprávne právne posúdenie veci, keď sa odvolací súd
stotožnil s názorom okresného súdu a zmenu kurzu dohodnutej cudzej meny k slovenskej
mene nepovažoval za dôkaz existencie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym správaním
odporcov a škodou.
Ústavný súd stabilne judikuje, že o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy,
ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní
návrhu teda nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom
odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva
len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto
porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý
sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
S ohľadom na charakter sťažovateľkinej námietky považuje ústavný súd za potrebné
zdôrazniť, že skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za
následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Ústavný súd nepovažuje právne posúdenie veci okresným súdom a krajským súdom
za ústavne neudržateľné. Pre odporcov z uzavretej zmluvy vyplývala povinnosť splatiť
pôžičku v cudzej mene. Tým sa obe zmluvné strany (nielen sťažovateľka) vystavili riziku
kurzových zmien, čo zdôraznil v odôvodnení svojho rozsudku aj okresný súd. Sťažovateľka,
resp. jej právny predchodca pristúpili k zmluve o pôžičke znejúcej v cudzej mene, čím
vyjadrili vôľu prijať v budúcnosti vrátenie pôžičky v dohodnutej cudzej mene. Ak potom
pôžička bola splatená (hoci oneskorene) v cudzej mene, teda v mene, s ktorou sťažovateľka
(jej právny predchodca) bola uzrozumená, nemožno vznik škody odvodiť od hypotetického
a neistého predpokladu, že zámerom sťažovateľky bolo prijaté peňažné prostriedky v cudzej
mene okamžite po prípadnom včasnom splatení poskytnutej pôžičky zameniť za slovenskú
menu (tým by totiž časový rozdiel medzi zmluvne dojednaným momentom splatenia
pôžičky a jej skutočným oneskoreným splatením mohol v dôsledku kurzových zmien
spôsobiť sťažovateľke stratu). Takto vyjadrenú kauzu zmluva o pôžičke v žiadnom prípade
pojmovo nezahŕňa, a preto samotné oneskorené splatenie pôžičky v spojení so zmenou
menového kurzu počas obdobia omeškania odporcov samo osebe nemohlo spôsobiť
sťažovateľke škodu.
Právne posúdenie veci krajským súdom z uvedených dôvodov nie je v rozpore
s pravidlami formálnej logiky, je zrozumiteľné a jasne dáva odpovede na základné otázky
spojené s rozhodovaním o uplatnenom nároku sťažovateľky na náhradu škody. Jeho ústavná
akceptovateľnosť preto nie je spochybnená spôsobom, ktorý by zakladal právomoc
ústavného súdu prijať sťažnosť v predmetnej časti na ďalšie konanie. Absencia ústavne
relevantnej príčinnej súvislosti medzi právnym posúdením sťažovateľkinej veci krajským
súdom a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu i jej právom na spravodlivé
súdne konanie vedie ústavný súd k hodnoteniu posudzovanej námietky ako nedôvodnej,
a teda k jej odmietnutiu ako zjavne neopodstatnenej.
3. Tvrdené porušenie označených práv postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu
odôvodnila sťažovateľka identickými tvrdeniami vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu tak
okresného súdu, ako aj krajského súdu. Najvyšší súd tak podľa jej názoru porušil jej
základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že
v rámci konania o jej dovolaní nenapravil vadu podľa § 237 písm. f) OSP vyskytnuvšiu sa
v prvostupňovej fáze nachádzajúceho sa konania.
Ústavný súd už v I. časti odôvodnenia tohto uznesenia citoval právny názor
najvyššieho súdu, ktorý ho viedol k rozhodnutiu, podľa ktorého vada podľa § 237 písm. f)
OSP sa v konaní okresného súdu ani v konaní krajského súdu nevyskytla. Ústavný súd sa
s týmto právnym názorom plne stotožňuje.
Niet pochýb, že odňatie možnosti konať pred súdom je vadou konania všeobecného
súdu, ktorá má za následok porušenie základného práva účastníka konania na súdnu
ochranu. Rovnako uskutočnenie pojednávania všeobecného súdu bez toho, aby účastníkovi
konania bola daná možnosť zúčastniť sa pojednávania a uplatňovať počas jeho priebehu
svoje procesné práva, má za následok odňatie možnosti konať pred súdom,
a tak aj porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Ústavný súd tu nepovažuje za potrebné citovať svoju stabilizovanú judikatúru ani
judikatúru ESĽP, keďže tieto sú v základných črtách obsiahnuté v odôvodnení samotnej
sťažnosti (s. 4).
Podľa § 101 ods. 2 OSP súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa
riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiada z dôležitého dôvodu
o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom
na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.
Predmetné ustanovenie bráni absolútnemu ponímaniu práva účastníka konania konať
procesne relevantným spôsobom pred súdom. Ak by totiž takéto absolútne ponímanie bolo
akceptované, potom by sa súdne konanie prostredníctvom sústavného využívania
opakovaných žiadostí o odročenie pojednávania ľahko stalo voľne disponibilným nástrojom
v rukách účastníka konania, a súčasne by prestalo byť nástrojom v rukách štátneho orgánu
(súdu), ktorý má slúžiť nastoľovaniu spravodlivého usporiadania v právom regulovaných
spoločenských vzťahoch. Je preto ústavne súladné, ak posúdenie dôvodov žiadaného
odročenia nariadeného pojednávania je vecou nezávislého súdu, ktorého povinnosťou je
nastolenie stavu právnej istoty účastníkov konania, pokiaľ ide o otázku tvoriacu predmet
sporu. Prirodzene, takto formulované právo všeobecného súdu zahŕňa aj možnosť
neakceptovať žiadosť účastníka konania o odročenie nariadeného pojednávania, a to
obzvlášť v prípadoch, keď doterajší priebeh konania signalizuje možné zneužívanie žiadostí
o odročovanie pojednávaní pre účely predlžovania konania. Ústavne plne akceptovateľným
je potom postup všeobecného súdu spočívajúci v uskutočnení pojednávania aj bez
prítomnosti účastníka konania. Takto zvolený postup je však všeobecný súd povinný
dostatočným spôsobom zdôvodniť.
V sťažovateľkinom prípade je nesporné (sťažovateľka to v sťažnosti vôbec
nespochybňuje), že v priebehu prvostupňovej fázy konania došlo k opakovanému
odročovaniu nariadených pojednávaní na základe žiadostí sťažovateľky, resp. jej právnej
zástupkyne. Pritom tvrdené dôvody odročenia boli preukázané iba v jednom z uvedených
viacerých prípadov. Z neúčasti na pojednávaní nariadenom na 27. marec 2009 sa právna
zástupkyňa najprv ospravedlnila s tým, že súhlasí s pojednávaním v jej neprítomnosti,
resp. v neprítomnosti sťažovateľky. Deň pred nariadeným pojednávaním (26. marca 2009)
však svoj postoj zmenila a žiadala pojednávanie odročiť z dôvodov, ktoré nijako
nepreukázala.
Ak v popísaných skutkových okolnostiach okresný súd pojednávanie neodročil
a konal bez prítomnosti sťažovateľky a jej právnej zástupkyne, na prvý pohľad možno
konštatovať, že neporušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu. Preto aj napriek
tomu, že ide o predbežné prerokovanie sťažnosti, ústavný súd dospel k jednoznačnému
záveru, že niet žiadnych signálov o možnom porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu,
ktorý v postupoch a rozhodnutiach okresného súdu ani krajského súdu neidentifikoval vadu
podľa § 237 písm. f) OSP.
Dôvody, pre ktoré nedošlo k akceptovaniu sťažovateľkinej žiadosti o odročenie
pojednávania okresného súdu, boli dostatočne vysvetlené v odvolacom rozsudku krajského
súdu i v dovolacom uznesení najvyššieho súdu. Sťažovateľke sa sťažnosťou tieto dôvody
nepodarilo vyvrátiť, relevantným spôsobom ich nespochybnila ani nenavrhla žiadne dôkazy,
ktoré by boli spôsobilé preukázať opačné závery. Ústavný súd preto nezistil žiadne
skutočnosti, ktoré by signalizovali ústavne relevantnú súvislosť medzi napadnutým
postupom a uznesením najvyššieho súdu a označenými právami sťažovateľky. Sťažnosť je
preto v tejto časti zjavne neopodstatnená.
4. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nezaoberal ďalšími
návrhmi sťažovateľky formulovanými v sťažnostnom petite (zrušenie napadnutých
rozhodnutí všeobecných súdov, priznanie finančného zadosťučinenia, náhrada trov
konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. októbra 2011