Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 449/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť H. B., T., zastúpenej spoločnosťou E. P. Advokátska

kancelária, s. r. o., P., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46

ods. 1 a práva zaručeného Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Okresného súdu Trenčín

z 27. marca 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. postupom a rozsudkom

Krajského súdu v Trenčíne zo 16. septembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co

180/2009 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. marca

2011 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť H. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2011

doručená sťažnosť H. B., T. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na súdnu ochranu zaručeného

(ďalej len „ústava“) a jej práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. -143 z 27. marca

2009 a jeho postupom v tomto konaní, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -174 zo 16. septembra 2009 a jeho postupom v tomto

konaní a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo

16. marca 2011 v konaní sp. zn. a jeho postupom v tomto konaní.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala ako navrhovateľka

v konaní sp. zn. pred okresným súdom, ktorého predmetom bolo zaplatenie

sumy 14 729,83 € s príslušenstvom, a to z titulu náhrady škody vzniknutej v dôsledku

oneskoreného zaplatenia poskytnutej pôžičky. Pôžička totiž mala byť podľa vôle zmluvných

strán splatená v cudzej mene (USD), a keďže odporcovia nevrátili pôžičku v lehote

splatnosti, zmena kurzu cudzej meny k slovenskej mene mala mať za následok vznik škody

u sťažovateľky ako oprávnenej na vrátenie pôžičky.

Okresný súd rozsudkom č. k. -143 na pojednávaní konanom

27. marca 2009 návrh sťažovateľky pre neunesenie dôkazného bremena týkajúceho sa

vzniku škody v celom rozsahu zamietol a sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť odporcom

náhradu trov konania v sume 2 361,10 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zdôraznil,

že sťažovateľka „v konaní nepreukázala príčinnú súvislosť medzi konaním odporcov

a škodou, ktorá jej mala vzniknúť, teda že táto škoda, ktorá jej mala vzniknúť, bola

dôsledkom konania odporcov, nakoľko platobný styk mali účastníci dohodnutý v cudzej

mene, pričom odporcovia uvedeným konaním nemohli ovplyvniť zmenu kurzu v predmetnom

období, preto je súd toho názoru, že odporcovia nemohli navrhovateľke spôsobiť vznik

škody“.

Odvolanie proti rozsudku okresného súdu založila sťažovateľka na tvrdení o odňatí

možnosti konať pred súdom, „keď sa riadne a včas ospravedlnila z neúčasti jej i právnej

zástupkyne na súdnom pojednávaní a súd konal v ich neprítomnosti“. Argumentovala

aj nedostatočne zisteným skutkovým stavom veci. Podľa jej názoru „kurzový rozdiel

odo dňa termínu splatnosti pôžičky do jej skutočnej úhrady predstavuje vyčíslenú škodu“.

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky po vykonanom pojednávaní

rozsudkom č. k. -174 zo 16. septembra 2009 prvostupňový rozsudok potvrdil

a zaviazal sťažovateľku nahradiť odporcom trovy odvolacieho konania v sume 1 184,69 €

do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Stotožnil sa so záverom okresného súdu

o nepreukázaní vzniku škody a k tvrdeniu o odňatí možnosti konať pred súdom uviedol,

že „súd prvého stupňa vo veci vytýčil 5 krát pojednávanie, na ktoré sa navrhovateľka vždy

ospravedlnila, a to zo zdravotných dôvodov, pričom iba jedenkrát predložila doklad

o týchto dôvodoch. Na pojednávanie konané dňa 27.3.2009, kedy súd prvého stupňa vo veci

rozhodol, opätovne ospravedlnila neúčasť na pojednávaní, a to ako navrhovateľky, tak

i právnej zástupkyne, a súhlasila s konaním v ich neprítomnosti (č. l. 133 spisu). Až dňa

26.3.2009 o 18.13 hod. zaslala súdu fax, ktorým žiadala o odročenie pojednávania

a nesúhlasila s konaním v jej neprítomnosti. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvého

stupňa správne vo veci konal po predchádzajúcom súhlase v neprítomnosti navrhovateľky

a jej právnej zástupkyne. Navrhovateľka totiž ani nepredložila žiadny dôkaz o tom, že má

ospravedlniteľný dôvod, pre ktorý by bolo potrebné konanie opätovne odročiť. Tiež pokiaľ

navrhovateľka v odvolacom konaní tvrdila, že na pojednávanie dňa 27.3.2009 sa riadne

dostavila a súd jej vec ani nevyvolal, a teda rozhodol bez nariadenia pojednávania, toto

tvrdenie odvolací súd považuje za účelové, nakoľko v spise sa nachádza zápisnica

o pojednávaní, na ktorom bol prítomný i právny zástupca odporcov, ktorý potvrdil, že vec

bola riadne vyvolaná a odpojednávaná.“.

K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci krajský súd uviedol, že príčinná

súvislosť medzi protiprávnym konaním odporcov a vznikom škody „by nastala vtedy,

kedy by porušenie povinností odporcov malo vplyv na zmenu kurzu USD. Ku zmene kurzu

USD však v žiadnom prípade nedošlo z toho dôvodu, že odporcovia porušili svoje zmluvné

povinnosti. Odporcovia svojím konaním či nekonaním zmenu kurzu USD nemohli v žiadnom

prípade ovplyvniť.“.

Sťažovateľka podala 25. novembra 2009 proti rozsudku krajského súdu dovolanie,

ktorého prípustnosť založila na dôvode podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Tvrdila tiež

nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom.

Súčasne sťažovateľka 14. decembra 2009 doručila ústavnému súdu sťažnosť vo veci

porušenia jej základného práva na súdnu ochranu ( ) i jej práva

na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) postupom a rozsudkom okresného

súdu v konaní sp. zn. , ako aj postupom a rozsudkom krajského súdu

v konaní sp. zn. .

Ústavný súd uznesením č. k. -19 z 1. apríla 2010 odmietol sťažnosť

sťažovateľky, keď konštatoval nedostatok právomoci na preskúmanie postupu a rozsudku

okresného súdu, a vo vzťahu k postupu a rozsudku krajského súdu dospel vzhľadom

na prebiehajúce dovolacie konanie k záveru o predčasnosti podanej sťažnosti.

Najvyšší súd ako súd dovolací uznesením zo 16. marca 2011 v konaní sp. zn.

dovolanie sťažovateľky odmietol. Neprípustnosť dovolania založil najvyšší

súd na závere o neexistencii dôvodu podľa . Poukázal na ustanovenie

, z ktorého vyplýva možnosť konajúceho súdu prejednať vec bez

prítomnosti účastníka konania, „ak riadne predvolaný účastník sa na pojednávanie

nedostavil a nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania“. V tejto súvislosti

najvyšší súd uviedol, že predvolanie na pojednávanie okresného súdu nariadené na

27. marec 2009 bolo doručené „právnej zástupkyni navrhovateľky dňa 23. februára 2009.

Právna zástupkyňa navrhovateľky písomným podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa

23. marca 2009 (č. l. 133 spisu) ospravedlnila svoju neúčasť a neúčasť navrhovateľky

na pojednávaní z dôvodu svojej mimoriadnej pracovnej zaneprázdnenosti a zároveň

zo zdravotných dôvodov, a uviedla, že súhlasia s konaním vo veci v ich neprítomnosti. Toto

ospravedlnenie ničím nedoložila. Dňa 26. marca 2009 bolo prvostupňovému súdu doručené

faxové podanie právnej zástupkyne navrhovateľky (čl. 136 spisu), v ktorom opätovne

ospravedlnila ich neúčasť na predmetnom pojednávaní z dôvodu svojej mimoriadnej

pracovnej zaneprázdnenosti a požiadala o jeho odročenie, nakoľko s konaním vo veci v ich

neprítomnosti s navrhovateľkou nesúhlasili. Ani toto ospravedlnenie ničím nedoložila

a v ňom uvádzaný dôvod nepreukázala. Z obsahu spisu je naviac zrejmé, že nariadené

pojednávanie prvostupňový súd niekoľkokrát odročil a to na žiadosť právnej zástupkyne

navrhovateľky, ktorá svoju neúčasť na pojednávaní vždy ospravedlnila zo zdravotných

dôvodov, pričom iba jeden krát predložila doklad preukazujúci tieto dôvody. Preto ak

za takejto skutkovej situácie prvostupňový súd vo veci s poukazom na ustanovenie § 101

ods. 2 vec meritórne prejednal bez prítomnosti navrhovateľky a jej právnej

zástupkyne, neodňal navrhovateľke možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/

“.

Dovolací súd tiež zdôraznil, že „dôvodnosť žiadosti o odročenie pojednávania

posudzuje súd... predovšetkým z hľadiska preukázania skutočností, z ktorej účastník

vyvodzuje existenciu dôležitého dôvodu v zmysle Pokiaľ uvedená

skutočnosť nie je v čase rozhodovania súdu o tejto žiadosti účastníka hodnoverne

preukázaná, zostáva jeho žiadosť iba v rovine nepodložených tvrdení. Žiadosť o odročenie

pojednávania je podložená dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania vo všeobecnosti

vtedy, ak účastník tvrdí také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé jeho

neúčasť na pojednávaní ospravedlniť, t. j. také, ktoré mu neumožňujú sa na pojednávaní

zúčastniť a súčasne sú vážne, dôležité a ospravedlniteľné z hľadiska objektívneho,

tak aj subjektívneho (či mohla byť prekážka predvídaná, prípadne odvrátená).

V prejednávanej veci právna zástupkyňa navrhovateľky síce požiadala o odročenie

pojednávania, avšak dôvod pre takýto postup nepreukázala. Nepredložila súdu žiadne

dôkazy o svojej mimoriadnej pracovnej zaneprázdnenosti a teda hodnoverným spôsobom

neosvedčila skutočnosti tvrdené v žiadosti o odročenie pojednávania.“.

K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom najvyšší súd

uviedol, že táto nepredstavuje dôvod procesnej prípustnosti dovolania, ale je len

relevantným dôvodom procesne prípustného dovolania.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka v prospech tvrdenia o porušení

jej označených práv argumentuje judikatúrou ústavného súdu i judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a opätovne dôvodí, že jej „bolo odmietnuté právo

na súdnu ochranu a na spravodlivý súdny proces v dôsledku neakceptovania jej

ospravedlnenia na súdnom pojednávaní“. To podľa jej názoru malo za následok,

že „v prvostupňovom konaní nemala možnosť brániť svoje práva a súd rozhodol na základe

nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a tiež potom, ako porušil vyššie uvedené

ústavné práva a slobody navrhovateľky“. Z ospravedlnenia doručeného okresnému súdu

26. marca 2009 „je zrejmé, že ak žiadajú o odročenie pojednávania, majú záujem sa

pojednávania zúčastniť a chcú uplatniť právo na prejednanie veci v ich prítomnosti.

Z uvedenej žiadosti o odročenie pojednávania je tiež zrejmý dôvod, ktorý bránil

navrhovateľke a jej právnej zástupkyni zúčastniť sa na pojednávaní a uplatniť tak právo

prejednania veci v ich prítomnosti.

Tým, že súd prvého stupňa napriek tomu vo veci konal a rozhodol, odňal

navrhovateľke možnosť konať pred súdom – znemožnil jej realizovať Občianskym súdnym

poriadkom priznané procesné práva a to najmä zúčastniť sa prejednávania vo veci, byť

vypočutý ako účastník, robiť podania, navrhovať vykonanie dôkazov a podobne.“.

Ďalej sťažovateľka uvádza, že za odňatie možnosti konať pred súdom treba v širších

súvislostiach považovať „aj to, že súd na niektoré vykonané dôkazy neprihliada,

nevyhodnotí ich, najmä nevyhodnotí ich vo vzájomných súvislostiach a nevyvodí z nich

správny právny záver.

Táto situácia nastala v konaní napadnutom týmto dovolaním, kde súd neprihliadol

na akceptovanie správania strán v súlade s úhradou dlhu.

Vzhľadom na postup prvostupňového i odvolacieho súdu sa vytvorenie takejto

procesnej situácie ukázalo pre navrhovateľa ako vytvorenie podstatnej prekážky

pre uplatňovanie si všetkých procesných práv relevantným spôsobom.

V tejto súvislosti je treba zdôrazniť, že vyššie uvedeným postupom prvostupňového

i odvolacieho súdu bola navrhovateľke v konečnom dôsledku a evidentne kvôli

nesprávnemu právnemu posúdeniu veci odňatá reálna možnosť konať pred súdom

v kvalitatívne plnohodnotnej hmotnoprávnej i procesnoprávnej línii a domáhať sa

objektívneho skutkového a právneho posúdenia veci a spravodlivého rozhodnutia.“.

Podľa názoru sťažovate ľky tiež došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci

„zo strany odvolacieho súdu“. Ten „pochybil, keď potvrdil rozsudok súdu prvého

stupňa, ... neprijal argumentáciu sťažovateľky o kurzových rozdieloch plynutím času

a listinných dôkazov, z ktorých je zrejmé, že žalovaný mal vrátiť pôžičku tak, aby suma

v čase poskytnutia pôžičky bola zhodná so sumou v čase vrátenia pôžičky v slovenských

korunách. Kurz USD mal predstavovať pre veriteľa istotu, že nebude poškodený, a že mu

bude vrátená určitá a určená suma. Odvolací súd takto sťažovateľke neposkytol právnu

ochranu, naopak rozhodnutím ju odmietol...“.

Na základe výzvy ústavného súdu z 13. júna 2011 sťažovateľka prostredníctvom

právneho zástupcu doručila 27. júna 2011 ústavnému súdu kópiu napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu, pričom v sprievodnom liste navrhla prijať jej sťažnosť na ďalšie konanie

a meritórne nálezom takto rozhodnúť:

„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd H. B., bytom T., P. postupom

Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. a uznesením Najvyššieho

súdu SR sp. zn. zo dňa 16. 03. 2011, postupom Krajského súdu Trenčín

v konaní vedenom pod sp. zn. a rozsudkom Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5

Co 180/09 zo dňa 16. 09. 2009 a postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod

sp. zn. a rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne sp. zn. bolo

porušené.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 16. 03. 2011

v spojení s rozsudkom Krajského súdu Trenčín sp. zn. zo dňa 16. 09. 2009

a rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. sa zrušuje a vec sa vracia na

ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. H. B., bytom T., P. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- €

(slovom desaťtisíc EUR, ktoré jej sú Okresný súd Trenčín, Krajský súd Trenčín a Najvyšší

súd SR povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

4. H. B. bytom T., P. priznáva náhradu trov konania vo výške 314,18 € za 2 úkony

právnej pomoci – príprava a prevzatie veci, spísanie a podanie sťažnosti a za každý ďalší

úkon (podľa dodatočného vyčíslenia) si uplatňujeme trovy právneho zastúpenia vo výške

157,09 €, ktoré sú Okresný súd Trenčín, Krajský súd Trenčín a Najvyšší súd SR povinní

spoločne a nerozdielne uhradiť na účet spoločnosti E. P. Advokátska kancelária s. r. o., P.,

vedený v ... pobočka ... č. ú. ... do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K časti sťažnosti napádajúcej postup a rozsudok okresného súdu z 27. marca 2009

v konaní sp. zn. ústavný súd poukazuje na svoje uznesenie

č. k. -19 z 1. apríla 2010, v ktorom konštatoval nedostatok svojej

právomoci na preskúmanie postupu a rozsudku okresného súdu.

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Nedostatok právomoci ústavného súdu na preskúmanie postupu a rozsudku

okresného súdu predstavuje v posudzovanom prípade neodstrániteľnú a nepominuteľnú

procesnú prekážku konania, a teda neprichádza do úvahy jej dodatočné odpadnutie. Ústavný

súd preto musel v predmetnej časti pre existenciu prekážky rei iudicatae sťažnosť

sťažovateľky odmietnuť ako neprípustnú.

2. Vo vzťahu k časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala postup a rozsudok

krajského súdu v konaní sp. zn. , ústavný súd v prvom rade konštatuje, že hoci

rozsudok krajského súdu č. k. -174 zo 16. septembra 2009 nepochybne

nadobudol právoplatnosť skôr než dva mesiace pred podaním sťažovateľkinej sťažnosti

ústavnému súdu, nepovažuje ústavný súd sťažnosť v tejto časti za oneskorene podanú.

Vo veci sp. zn. ústavný súd formuloval právny názor, podľa

ktorého v sťažovateľkinej veci lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí

o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne

vylučujú. Keďže teda najvyšší súd dovolanie sťažovateľky odmietol ako procesne

neprípustné a nezaoberal sa meritórne jej dovolacou námietkou nesprávneho právneho

posúdenia veci, sťažovateľke je lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu zachovaná

aj vo vzťahu k právoplatnému rozsudku krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok ESĽP

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

2.1. Zásadnou námietkou, ktorú sťažovateľka voči napadnutému postupu a rozsudku

krajského súdu predniesla, je tvrdenie odňatia možnosti konať pred súdom. Tohto

pochybenia sa mal dopustiť okresný súd, keď 27. marca 2009 uskutočnil pojednávanie

bez prítomnosti sťažovateľky a jej právnej zástupkyne, hoci 26. marca 2009 mu bola

doručená žiadosť o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní so súčasnou požiadavkou,

aby bez účasti sťažovateľky a jej právnej zástupkyne nepojednával.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom.

Citovaná procesná norma zakladá právo účastníka odvolacieho konania právne

relevantným spôsobom požadovať prieskum odvolacieho konania a rozhodnutia

prostredníctvom konania o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolanie), ak sa

domnieva, že odvolacie konanie a rozhodnutie sú zaťažené vadou odňatia možnosti konať

pred súdom. Súčasne zakladá právomoc dovolacieho súdu poskytnúť

súdnu ochranu účastníkovi odvolacieho konania, ktorý bol v základnom konaní postupom

všeobecného súdu ukrátený na svojich procesných právach, a tým v konečnom dôsledku

zakladá právomoc dovolacieho súdu poskytovať ochranu základnému právu účastníka

konania na súdnu ochranu i jeho právu na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd pri skúmaní danosti svojej právomoci poskytovať fyzickým osobám

a právnickým osobám ochranu podľa dôsledne rešpektuje princíp

subsidiarity svojej právomoci, ktorého zmysel a účel vychádza z premisy, že ochrana

ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu,

ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné

súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Vzhľadom na citované ustanovenie je zreteľné, že táto procesná

norma priorizuje pri poskytovaní ochrany základnému právu účastníka konania na súdnu

ochranu právomoc najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Ak teda účastník odvolacieho

konania požaduje ochranu svojho základného práva podľa i práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré boli podľa jeho názoru odvolacím súdom porušené

v dôsledku odňatia možnosti konať pred súdom, potom na poskytnutie právnej ochrany je

daná právomoc najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Právomoc ústavného súdu je tak

vylúčená, pretože ak by sa pripustila, znamenalo by to v sťažovateľkinom prípade,

že napadnutý postup a rozsudok krajského súdu by z identických hľadísk bol preskúmavaný

dvakrát. Dochádzalo by tak k ohrozeniu právnej istoty sťažovateľky, pretože by existovala

reálna možnosť, že o tej istej otázke by dva orgány ochrany jej označených práv rozhodli

odlišne. V právnom štáte musí právny poriadok, ale aj jeho aplikácia v právnej praxi takéto

nebezpečenstvo celkom vylúčiť. Preto s ohľadom na skutočnosť, že o prípadnej existencii

vady podľa v napadnutom postupe a rozsudku krajského súdu už

rozhodoval najvyšší súd v dovolacom konaní, a tým bola poskytnutá aj ochrana

sťažovateľkinmu základnému právu na súdnu ochranu i jej právu na spravodlivé súdne

konanie, ústavný súd nemá právomoc opätovne takúto ochranu v konaní podľa čl. 127

ods. 1 poskytovať.

2.2. Druhou námietkou voči rozsudku krajského súdu, ktorú sťažovateľka predostrela

vo svojej sťažnosti, je tvrdené nesprávne právne posúdenie veci, keď sa odvolací súd

stotožnil s názorom okresného súdu a zmenu kurzu dohodnutej cudzej meny k slovenskej

mene nepovažoval za dôkaz existencie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym správaním

odporcov a škodou.

Ústavný súd stabilne judikuje, že o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy,

ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (). Úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní

návrhu teda nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom

odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva

len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto

porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý

sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

S ohľadom na charakter sťažovateľkinej námietky považuje ústavný súd za potrebné

zdôrazniť, že skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za

následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. ,

, ).

Ústavný súd nepovažuje právne posúdenie veci okresným súdom a krajským súdom

za ústavne neudržateľné. Pre odporcov z uzavretej zmluvy vyplývala povinnosť splatiť

pôžičku v cudzej mene. Tým sa obe zmluvné strany (nielen sťažovateľka) vystavili riziku

kurzových zmien, čo zdôraznil v odôvodnení svojho rozsudku aj okresný súd. Sťažovateľka,

resp. jej právny predchodca pristúpili k zmluve o pôžičke znejúcej v cudzej mene, čím

vyjadrili vôľu prijať v budúcnosti vrátenie pôžičky v dohodnutej cudzej mene. Ak potom

pôžička bola splatená (hoci oneskorene) v cudzej mene, teda v mene, s ktorou sťažovateľka

(jej právny predchodca) bola uzrozumená, nemožno vznik škody odvodiť od hypotetického

a neistého predpokladu, že zámerom sťažovateľky bolo prijaté peňažné prostriedky v cudzej

mene okamžite po prípadnom včasnom splatení poskytnutej pôžičky zameniť za slovenskú

menu (tým by totiž časový rozdiel medzi zmluvne dojednaným momentom splatenia

pôžičky a jej skutočným oneskoreným splatením mohol v dôsledku kurzových zmien

spôsobiť sťažovateľke stratu). Takto vyjadrenú kauzu zmluva o pôžičke v žiadnom prípade

pojmovo nezahŕňa, a preto samotné oneskorené splatenie pôžičky v spojení so zmenou

menového kurzu počas obdobia omeškania odporcov samo osebe nemohlo spôsobiť

sťažovateľke škodu.

Právne posúdenie veci krajským súdom z uvedených dôvodov nie je v rozpore

s pravidlami formálnej logiky, je zrozumiteľné a jasne dáva odpovede na základné otázky

spojené s rozhodovaním o uplatnenom nároku sťažovateľky na náhradu škody. Jeho ústavná

akceptovateľnosť preto nie je spochybnená spôsobom, ktorý by zakladal právomoc

ústavného súdu prijať sťažnosť v predmetnej časti na ďalšie konanie. Absencia ústavne

relevantnej príčinnej súvislosti medzi právnym posúdením sťažovateľkinej veci krajským

súdom a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu i jej právom na spravodlivé

súdne konanie vedie ústavný súd k hodnoteniu posudzovanej námietky ako nedôvodnej,

a teda k jej odmietnutiu ako zjavne neopodstatnenej.

3. Tvrdené porušenie označených práv postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu

odôvodnila sťažovateľka identickými tvrdeniami vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu tak

okresného súdu, ako aj krajského súdu. Najvyšší súd tak podľa jej názoru porušil jej

základné právo podľa a jej právo podľa dohovoru tým, že

v rámci konania o jej dovolaní nenapravil vadu podľa vyskytnuvšiu sa

v prvostupňovej fáze nachádzajúceho sa konania.

Ústavný súd už v I. časti odôvodnenia tohto uznesenia citoval právny názor

najvyššieho súdu, ktorý ho viedol k rozhodnutiu, podľa ktorého vada podľa § 237 písm. f)

sa v konaní okresného súdu ani v konaní krajského súdu nevyskytla. Ústavný súd sa

s týmto právnym názorom plne stotožňuje.

Niet pochýb, že odňatie možnosti konať pred súdom je vadou konania všeobecného

súdu, ktorá má za následok porušenie základného práva účastníka konania na súdnu

ochranu. Rovnako uskutočnenie pojednávania všeobecného súdu bez toho, aby účastníkovi

konania bola daná možnosť zúčastniť sa pojednávania a uplatňovať počas jeho priebehu

svoje procesné práva, má za následok odňatie možnosti konať pred súdom,

a tak aj porušenie základného práva podľa a práva podľa

dohovoru. Ústavný súd tu nepovažuje za potrebné citovať svoju stabilizovanú judikatúru ani

judikatúru ESĽP, keďže tieto sú v základných črtách obsiahnuté v odôvodnení samotnej

sťažnosti (s. 4).

Podľa súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa

riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiada z dôležitého dôvodu

o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom

na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Predmetné ustanovenie bráni absolútnemu ponímaniu práva účastníka konania konať

procesne relevantným spôsobom pred súdom. Ak by totiž takéto absolútne ponímanie bolo

akceptované, potom by sa súdne konanie prostredníctvom sústavného využívania

opakovaných žiadostí o odročenie pojednávania ľahko stalo voľne disponibilným nástrojom

v rukách účastníka konania, a súčasne by prestalo byť nástrojom v rukách štátneho orgánu

(súdu), ktorý má slúžiť nastoľovaniu spravodlivého usporiadania v právom regulovaných

spoločenských vzťahoch. Je preto ústavne súladné, ak posúdenie dôvodov žiadaného

odročenia nariadeného pojednávania je vecou nezávislého súdu, ktorého povinnosťou je

nastolenie stavu právnej istoty účastníkov konania, pokiaľ ide o otázku tvoriacu predmet

sporu. Prirodzene, takto formulované právo všeobecného súdu zahŕňa aj možnosť

neakceptovať žiadosť účastníka konania o odročenie nariadeného pojednávania, a to

obzvlášť v prípadoch, keď doterajší priebeh konania signalizuje možné zneužívanie žiadostí

o odročovanie pojednávaní pre účely predlžovania konania. Ústavne plne akceptovateľným

je potom postup všeobecného súdu spočívajúci v uskutočnení pojednávania aj bez

prítomnosti účastníka konania. Takto zvolený postup je však všeobecný súd povinný

dostatočným spôsobom zdôvodniť.

V sťažovateľkinom prípade je nesporné (sťažovateľka to v sťažnosti vôbec

nespochybňuje), že v priebehu prvostupňovej fázy konania došlo k opakovanému

odročovaniu nariadených pojednávaní na základe žiadostí sťažovateľky, resp. jej právnej

zástupkyne. Pritom tvrdené dôvody odročenia boli preukázané iba v jednom z uvedených

viacerých prípadov. Z neúčasti na pojednávaní nariadenom na 27. marec 2009 sa právna

zástupkyňa najprv ospravedlnila s tým, že súhlasí s pojednávaním v jej neprítomnosti,

resp. v neprítomnosti sťažovateľky. Deň pred nariadeným pojednávaním (26. marca 2009)

však svoj postoj zmenila a žiadala pojednávanie odročiť z dôvodov, ktoré nijako

nepreukázala.

Ak v popísaných skutkových okolnostiach okresný súd pojednávanie neodročil

a konal bez prítomnosti sťažovateľky a jej právnej zástupkyne, na prvý pohľad možno

konštatovať, že neporušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu. Preto aj napriek

tomu, že ide o predbežné prerokovanie sťažnosti, ústavný súd dospel k jednoznačnému

záveru, že niet žiadnych signálov o možnom porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu,

ktorý v postupoch a rozhodnutiach okresného súdu ani krajského súdu neidentifikoval vadu

podľa .

Dôvody, pre ktoré nedošlo k akceptovaniu sťažovateľkinej žiadosti o odročenie

pojednávania okresného súdu, boli dostatočne vysvetlené v odvolacom rozsudku krajského

súdu i v dovolacom uznesení najvyššieho súdu. Sťažovateľke sa sťažnosťou tieto dôvody

nepodarilo vyvrátiť, relevantným spôsobom ich nespochybnila ani nenavrhla žiadne dôkazy,

ktoré by boli spôsobilé preukázať opačné závery. Ústavný súd preto nezistil žiadne

skutočnosti, ktoré by signalizovali ústavne relevantnú súvislosť medzi napadnutým

postupom a uznesením najvyššieho súdu a označenými právami sťažovateľky. Sťažnosť je

preto v tejto časti zjavne neopodstatnená.

4. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nezaoberal ďalšími

návrhmi sťažovateľky formulovanými v sťažnostnom petite (zrušenie napadnutých

rozhodnutí všeobecných súdov, priznanie finančného zadosťučinenia, náhrada trov

konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2011