Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 148/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , , sťažovateľky

, , , a sťažovateľa

, , , zastúpených

advokátom Mgr. Pavlom Kissom ml., Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k.

-187 z 28. decembra 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 12. septembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť , a

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

27. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa ,

, (ďalej aj „sťažovateľ 1“), sťažovateľky

, , (ďalej aj

„sťažovateľka 2“), a sťažovateľa , ,

[(ďalej aj „sťažovateľ 3“), spolu so sťažovateľom 1 a sťažovateľkou 2 aj

„sťažovatelia“], ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-187 z 28. decembra 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 12. septembra 2019 a ktorou

navrhli napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovatelia ako

žalobcovia sa žalobou podanou Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) spolu

s ostatnými žalobcami domáhali na žalovanej obchodnej spoločnosti

(ďalej len „žalovaná“), nahradenia vyhlásenia vôle žalovanej uzatvoriť s každým

z nich zmluvu o prevode vlastníctva bytu na Zvolenskej ulici v Košiciach, ktorej znenie

presne špecifikovali. Okresný súd rozsudkom č. k. -383 z 13. februára 2014

žalobu zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu sťažovatelia podali odvolanie, v ktorom okrem

iného namietali, že okresný súd rozhodol na pojednávaní konanom 13. februára 2014 v ich

neprítomnosti. Vysvetlili, že tomuto pojednávaniu predchádzalo pojednávanie uskutočnené

19. novembra 2013, ktoré bolo odročené na 11. marec 2014 a neskôr preložené na skorší

termín – 13. február 2014. Sťažovatelia odvolali plnú moc vtedajšiemu advokátovi

a oznámenie o tom doručili okresnému súdu 11. februára

2014, teda 2 dni pred plánovaným pojednávaním. Z tohto dôvodu sťažovatelia na

pojednávanie neprišli. Okresný súd neakceptoval ich žiadosť o odročenie

pojednávania, konal v ich neprítomnosti a na tomto pojednávaní bez vypočutia svedkov aj

rozhodol, pričom ich v konaní ani nevypočul.

3. Krajský súd rozsudkom č. k. -187 z 28. decembra 2016 (ďalej len

„napadnutý rozsudok“) rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil. V dôvodoch svojho

rozhodnutia poukázal na obsah spisu, z ktorého vyplynulo, že zásielku s upovedomením

o odročení pojednávania prevzali sťažovatelia v časovom rozpätí od 7. januára 2014

do 13. januára 2014. Žalobcovia, a teda i sťažovatelia 1 a 3 v oznámení z 10. februára 2014

uviedli, že pôvodný advokát ich už nezastupuje a požiadali o odročenie pojednávania s tým,

že o udelení plnej moci novému právnemu zástupcovi budú okresný súd bezodkladne

informovať. Sťažovateľka 2 podaním doručeným okresnému súdu 11. februára 2014

požiadala o odročenie pojednávania z dôvodu pracovných povinností, bez akejkoľvek

konkretizácie uvedeného dôvodu. Nadväzne okresný súd s poukazom na § 101 ods. 2 v tom

čase platného a účinného v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) uzavrel, že dôvod na odročenie pojednávania

uvádzaný žalobcami (sťažovateľmi 1 a 3) ako nedostatok času na oboznámenie sa so spisom

novozvoleným právnym zástupcom, ktorého meno ani neuviedli, nemožno považovať

za dôležitý. Podľa jeho názoru zmena právneho zastúpenia vyvolaná zánikom zastúpenia

môže byť dôvodom na odročenie pojednávania len výnimočne a o takú výnimočnosť

situácie v danej veci nešlo. Zo spisu okresnému súdu nevyplynulo, že by sťažovatelia mali

nedostatok času zmeniť si právneho zástupcu, ktorý by bol schopný v čase zostávajúcom

od doručenia upovedomenia o odročení pojednávania do dňa pojednávania oboznámiť sa

so spisom a zúčastniť sa na pojednávaní. Podľa jeho názoru „prípadná neschopnosť

zorganizovať zastupovanie účastníka na požadovanej úrovni ide na ujmu účastníka alebo

advokáta, nie súdu (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 20. apríla 2010, ako aj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 8. augusta 2012,

sp. zn. )“.

4. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovatelia podali dovolanie,

ktorého prípustnosť vyvodzovali z Civilný sporový

poriadok (ďalej aj „CSP“) a . Najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 12. septembra 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) dovolanie

odmietol. Pokiaľ išlo k kľúčovú námietku o porušení procesných práv sťažovateľov,

uviedol, že dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť o odročenie pojednávania,

sa skúma z hľadiska preukázania v žiadosti tvrdenej skutočnosti. O dôležitý dôvod ide

spravidla vedy, „ak účastníkovi bráni zúčastniť sa na pojednávaní taká okolnosť, ktorá je

podstatná (z hľadiska možnosti uskutočniť pojednávanie), nepredvídateľná (v tom zmysle, že

účastník nemohol vedieť, že nastane) a ospravedlniteľná (účastník sám urobil všetko pre to,

aby sa súdom nariadené pojednávanie mohlo uskutočniť v jeho prítomnosti, z objektívnych

dôvodov sa mu to ale nepodarilo)“. Následne s prihliadnutím na to, že žiadosť o odročenie

pojednávania nesmie byť zneužívaná na iné účely, skonštatoval, že sťažovatelia vedeli

o pojednávaní s dostatočným predstihom a bolo na nich, aby v súlade s úlohami súdu

v civilnom procese a tiež so zreteľom na svoje procesné povinnosti strán sporu aj sami

prispeli k tomu, aby sa dosiahol jeho účel. V danom prípade to znamenalo efektívne využiť

čas od odročenia pojednávania (3 mesiace) do uskutočnenia pojednávania a riadne pripraviť

i svoje zastúpenie. Tým, že požiadali o odročenie pojednávania dva dni pred jeho konaním,

nekonali v súlade so zásadou, podľa ktorej právo patrí bdelým, teda tým, ktorí sa aktívne

zaujímajú o ochranu, uplatnenie a výkon svojich práv, neodkladajú svoje osobné

rozhodnutia týkajúce sa výkonu práv na poslednú chvíľu.

5. Proti rozsudku krajského súdu i uzneseniu najvyššieho súdu sťažovatelia

nasmerovali svoju ústavnú sťažnosť. Kritizujú prístup všeobecných súdov k posúdeniu

otázky opodstatnenosti ich žiadosti o odročenie pojednávania uskutočneného 13. februára

2014. Namietajú, že nesprávny postup všeobecných súdov im prakticky znemožnil uplatniť

ich procesné práva, čím podľa nich došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces.

Odvolanie plnej moci ich zástupcovi bola objektívna skutočnosť, ktorá vznikla na základe

straty vzájomnej dôvery, pričom táto sa udiala v konkrétny čas (10. februára 2014)

bez ohľadu na to, kedy bol nariadený termín pojednávania a kedy prevzali predvolania

na toto pojednávanie. Tvrdia, že okresný súd im prakticky znemožnil uplatňovať ich práva,

keď im de facto zakázal zvoliť si právneho zástupcu tri dni pred plánovaným pojednávaním.

Vysvetľujú, že po odvolaní plnej moci podnikli kroky k tomu, aby jednak oboznámili súd

a jednak k ustanoveniu nového právneho zástupcu, ktorý by si však objektívne nestihol

naštudovať spis v priebehu dvoch až troch dní, ktoré zostávali do termínu pojednávania.

6. Z pohľadu sťažovateľov bol tento dôvod na odročenie pojednávania dôležitý

a odôvodnený. V zmysle platí, že dôvod na odročenie pojednávania musí

byť dôležitý, avšak dané ustanovenie už nič nehovorí o tom, pre koho by dôležitý mal byť

a takto koncipovaný zákon umožňoval pri hodnotení toho, čo je alebo čo nie je dôležitý

dôvod, svojvôľu súdu. Ak by okresný súd aspoň niektorého zo sťažovateľov upovedomil

o tom, že neakceptuje takýto dôvod na odročenie pojednávania, sťažovatelia by sa daného

pojednávania zúčastnili. V tejto súvislosti sťažovatelia namietajú, že na predmetnom

pojednávaní boli predložené nové dôkazy, ku ktorým sa v dôsledku postupu súdu nemohli

vyjadriť a uplatniť tak svoje práva, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania.

7. Na tomto základe sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že napadnutým rozsudkom krajského súdu,

ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu boli porušené ich v záhlaví označené práva,

napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Zároveň

žiadajú, aby im ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie každému vo výške

po 2 000 € a náhradu trov konania.

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

11. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

12. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré sú podané navrhovateľom bez právneho zastúpenia podľa § 34

a a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu ( ), návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané zjavne

neoprávnenou osobou, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený [ ].

13. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

14. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

ústavnej sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

17. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (),

a ich prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

18. Podstata ústavnej sťažnosti spočíva v namietaní prístupu krajského súdu

a najvyššieho súdu k otázke akceptácie žiadosti sťažovateľov o odročenie pojednávania

uskutočneného okresným súdom 13. februára 2014, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku

bez ich prítomnosti i bez prítomnosti ich právneho zástupcu, v dôsledku čoho im bolo

údajne znemožnené uplatnenie procesných práv. Takýmto postupom došlo podľa názoru

sťažovateľov k porušeniu ich práva na spravodlivý proces.

III.1 K namietanému porušeniu práv sťažovateľov napadnutým rozsudkom

krajského súdu

19. Pred posúdením vymedzenej námietky sťažovateľov, ktorou odôvodňujú

porušenie nimi označených práv zaručených a dohovorom napadnutým rozsudkom

krajského súdu, ústavný súd dáva do pozornosti, že podľa § 124 poslednej vety zákona

o ústavnom súde ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie

ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným

prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku. Zachovanie tejto lehoty vyplýva aj z ustálenej judikatúry ústavného

súdu vychádzajúcej z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002

vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54,

keď v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie)

spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako

neprípustný, je zákonná lehota na podanie ústavnej sťažnosti v zásade zachovaná aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu

(napr. , , ), t. j. vo vzťahu k napadnutému

rozsudku krajského súdu.

20. Z tohto pohľadu je teda lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu

k rozsudku krajského súdu zachovaná. Súčasne však ústavný súd skúmal, či nie je daný

niektorý z iných dôvodov na odmietnutie ústavnej sťažnosti (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

21. Ústavný súd pri skúmaní danosti svojej právomoci poskytovať fyzickým osobám

a právnickým osobám ochranu podľa dôsledne rešpektuje princíp

subsidiarity svojej právomoci, ktorého zmysel a účel vychádza z premisy, že ochrana

ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale

úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné

súdy, ktoré v civilnom procese sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s a medzinárodnými zmluvami, sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

22. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na , podľa

ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces.

23. Citovaná procesná norma zakladá právo strany sporu, ktorá využila svoje právo

podať odvolanie, právne relevantným spôsobom požadovať prieskum odvolacieho konania

a rozhodnutia prostredníctvom konania o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolanie),

ak sa domnieva, že odvolacie konanie a rozhodnutie sú zaťažené touto vadou. Súčasne dané

ustanovenie zakladá právomoc dovolacieho súdu poskytnúť súdnu ochranu strane sporu,

ktorá bola v základnom konaní postupom všeobecného súdu ukrátená na svojich procesných

právach, a tým v konečnom dôsledku zakladá právomoc dovolacieho súdu poskytovať

ochranu základnému právu strany sporu na súdnu ochranu i jej právu na spravodlivé súdne

konanie.

24. Vzhľadom na citované ustanovenie je zreteľné, že

táto procesná norma priorizuje pri poskytovaní ochrany základnému právu strany sporu

na súdnu ochranu právomoc najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Ak teda strana sporu

namieta, že jej práva boli porušené v dôsledku nesprávneho procesného postupu

odvolacieho súdu znemožňujúceho uskutočňovanie jej procesných práv, potom

na poskytnutie právnej ochrany je daná právomoc najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.

Sťažovatelia mimoriadny opravný prostriedok aj využili, a preto je právomoc ústavného

súdu vo vzťahu k rozsudku krajského súdu vylúčená. S ohľadom na skutočnosť, že

o prípadnej existencii vady podľa v napadnutom rozsudku krajského

súdu už rozhodoval najvyšší súd v dovolacom konaní, ústavný súd nemá právomoc

opätovne takúto ochranu v konaní podľa poskytovať.

25. Preto ústavný súd túto časť ústavnej sťažnosti odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. a) pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu práv sťažovateľov napadnutým uznesením

najvyššieho súdu

26. Porušenie základného práva podľa , ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru rozhodnutím najvyššieho súdu odôvodnili sťažovatelia identickými

tvrdeniami ako vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu. Najvyšší súd podľa ich názoru

porušil ich práva tým, že v rámci konania o ich dovolaní nenapravil vadu podľa § 420 písm.

f) tiahnucu sa celým civilným procesom, počnúc konaním na súde prvej inštancie.

27. Ústavný súd v súvislosti s takto naformulovanou sťažnostnou námietkou v prvom

rade uvádza, že nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis mutandis , ).

Ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia

veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava má dva

oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní

svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní

o ústavnej sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov

s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä

v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne

alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr.

, , ).

28. Sťažovatelia sa vo svojej ústavnej sťažnosti prakticky usilujú o výklad § 101

ods. 2 , v zmysle ktorého platilo, že súd pokračoval v konaní, aj keď boli účastníci

nečinní a ak sa riadne predvolaný účastník nedostavil na pojednávanie ani nepožiadal

z dôležitého dôvodu o odročenie, mohol súd vec prejednať v neprítomnosti takého

účastníka; prihliadol pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

29. Pojednávanie sa mohlo odročiť len z dôležitých dôvodov ( )

V zmysle odseku 2 citovaného ustanovenia účastník, ktorý navrhol odročenie pojednávania,

musel súdu oznámiť dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu, po tom, čo

sa o ňom dozvedel alebo odkedy sa o ňom mohol dozvedieť, alebo s prihliadnutím

na všetky okolnosti ho mohol predpokladať. Návrh na odročenie pojednávania obsahoval

najmä: a) dôvod, pre ktorý sa navrhovalo odročenie pojednávania, b) deň, keď sa účastník

o dôvode dozvedel, c) ak to bolo možné, uvedenie elektronickej adresy, telefaxu alebo

telefónu, na ktoré súd bezodkladne oznámil, ako návrh posúdil.

30. Ústavný súd, zaoberajúc sa obdobným prípadom už uviedol právny názor, podľa

ktorého bránil absolútnemu ponímaniu práva účastníka konania konať

procesne relevantným spôsobom pred súdom. Ak by totiž takéto absolútne ponímanie bolo

akceptované, potom by sa súdne konanie prostredníctvom sústavného využívania

opakovaných žiadostí o odročenie pojednávania ľahko stalo voľne disponibilným nástrojom

v rukách účastníka konania, a súčasne by prestalo byť nástrojom v rukách štátneho orgánu

(súdu), ktorý má slúžiť nastoľovaniu spravodlivého usporiadania v právom regulovaných

spoločenských vzťahoch. Ústavný súd preto považoval za ústavne súladné, že posúdenie

dôvodov žiadaného odročenia nariadeného pojednávania je vecou nezávislého súdu, ktorého

povinnosťou je nastolenie stavu právnej istoty účastníkov konania, pokiaľ ide o otázku

tvoriacu predmet sporu. Prirodzene, takto formulované právo všeobecného súdu zahŕňa aj

možnosť neakceptovať žiadosť účastníka konania o odročenie nariadeného pojednávania,

a to obzvlášť v prípadoch, keď doterajší priebeh konania signalizuje možné zneužívanie

žiadostí o odročovanie pojednávaní pre účely predlžovania konania. Ústavne plne

akceptovateľným je potom postup všeobecného súdu spočívajúci v uskutočnení

pojednávania aj bez prítomnosti účastníka konania. Takto zvolený postup je však všeobecný

súd povinný dostatočným spôsobom zdôvodniť ().

31. V intenciách uvedenej judikatúry ústavný súd pristúpil k preskúmaniu

namietaného uznesenia najvyššieho súdu. Najvyšší súd obdobne ako pred tým krajský súd

nepovažoval sťažovateľmi namietaný postup súdu prvej inštancie v zmysle citovaného

ustanovenia za znemožnenie uskutočňovania procesných práv sťažovateľov, keď vo veci

rozhodol v ich neprítomnosti. Dôvody, pre ktoré nedošlo k akceptovaniu žiadosti

sťažovateľov o odročenie pojednávania okresného súdu, boli podľa názoru ústavného súdu

v napadnutom uznesení dostatočne vysvetlené, pričom ich podstatu ústavný súd

zrekapituloval v rámci I. časti tohto uznesenia (bod 4).

32. Všeobecné súdy poukázali i na právne názory vyslovené v judikatúre najvyššieho

súdu, podľa ktorých dôležitý dôvod v zmysle môže, resp. mohol byť

vyvodzovaný len zo skutočnosti, ktorá je vo vzťahu k prebiehajúcemu súdnemu konaniu

a nariadenému pojednávaniu so zreteľom na všetky okolnosti vážna (svojou povahou

znemožňujúca každému účastníkovi občianskeho súdneho konania za rovnakých okolností

účasť na súdnom pojednávaní), súčasne ospravedlniteľná (všeobecne prijímaná ako

odpustiteľná), nepredvídateľná (nepredvídaná alebo neočakávaná), neodvrátiteľná

(neumožňujúca účastníkovi prijať opatrenie prekonávajúce príčinu neúčasti na pojednávaní)

a náhla (vzhľadom na časové súvislosti nedovoľujúca účastníkovi uskutočniť kroky vedúce

k jeho účasti na pojednávaní). Dôležitosť dôvodu, ktorým bola odôvodňovaná žiadosť

neprítomného účastníka o odročenie pojednávania ( ), posudzoval

všeobecný súd podľa okolností prejednávaného prípadu (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 8. augusta 2012).

33. Podkladom pre napadnuté rozhodnutia bol i právny názor najvyššieho súdu,

podľa ktorého zmena právneho zastúpenia (vykonaná po veľmi dlhom čase) a nedostatok

času na oboznámenie sa so spisom novým právnym zástupcom môže, resp. mohli byť

dôvodom odročenia pojednávania v zmysle len výnimočne. Výnimočnosť

situácie bolo pritom potrebné vnímať cez konkrétne okolnosti prípadu dané napr. aj

časovým priestorom, ktorým disponoval samotný účastník konania na účely zvolenia si

právneho zástupcu, a schopnosťou právneho zástupcu oboznámiť sa v relevantnom čase

zostávajúcom do nariadeného pojednávania so spisom, ako aj jeho možnosťou zúčastniť sa

pojednávania (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 8. augusta

2012).

34. Ústavný súd nezistil, že by účinky výkonu dovolacej právomoci najvyššieho súdu

boli nezlučiteľné so základným právom sťažovateľov na súdnu ochranu či so zásadami

spravodlivého procesu. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol

dostatočné a presvedčivé dôvody, pre ktoré nebolo možné dovolaniu sťažovateľov z tohto

nimi uplatneného dovolacieho dôvodu vyhovieť. Neobstojí ani námietka sťažovateľov

o tom, že pokiaľ by vedeli o neakceptovaní ich dôvodu na odročenie pojednávania,

zúčastnili by sa ho. Ustanovenie totiž v tomto smere inštruovalo, že (iba)

pokiaľ súd zistil, že existuje dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, bezodkladne

informoval tých, ktorí boli predvolaní alebo upovedomení. Pokiaľ teda súd sťažovateľov

neinformoval, znamenalo to, že existenciu dôležitého dôvodu na odročenie pojednávania

nezistil. Ak sa sťažovatelia chceli zúčastniť pojednávania tak, ako tvrdia, o jeho termíne

vedeli (o opaku v zmysle neboli informovaní), a nič im nebránilo

v uplatnení ich procesných práv. Stranám sporu bolo upovedomenie o termíne pojednávania

doručené s časovým predstihom výrazne presahujúcim zákonnú päťdňovú lehotu

na prípravu ( ), čím bol vytvorený dostatočný priestor na prípadnú zmenu

právneho zástupcu. Pokiaľ chceli byť v konaní zastúpení advokátom, zmenu v právnom

zastúpení mohli urobiť v čase od doručenia upovedomenia. Sťažovatelia tvrdili, že plnú moc

odvolali z dôvodu straty nevyhnutnej dôvery medzi nimi a ich advokátom, pričom k tomu

došlo v konkrétny deň – 10. februára 2014. Ústavnému súdu (ale zjavne ani všeobecným

súdom) nie sú známe konkrétne okolnosti ukončenia zastupovania sťažovateľov advokátom,

avšak je potrebné dodať, že pokiaľ došlo k odstúpeniu od zmluvy o poskytovaní právnych

služieb, advokát je v zmysle o advokácii a o zmene a

doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov, povinný v zastupovanej veci vykonať ešte všetky neodkladné úkony,

ak klient neurobí iné opatrenia. To neplatí, ak klient oznámi advokátovi, že na splnení tejto

povinnosti netrvá. Pokiaľ to pôvodne zvolený právny zástupca vo veci sťažovateľov

neurobil a nový právny zástupca (ktorého ustanovenie však sťažovatelia nepreukázali) nebol

schopný vec v zostávajúcom čase naštudovať, táto neschopnosť zorganizovať zastupovanie

ide na ujmu strany sporu alebo advokáta, nie súdu.

35. Napokon, tvrdenia o tom, že na danom pojednávaní boli predložené nové dôkazy,

ku ktorým sa sťažovatelia nemohli vyjadriť, neboli v ústavnej sťažnosti žiadnym spôsobom

konkretizované. Sťažovatelia neuviedli svoju prípadnú argumentáciu, a v tomto smere

nenapadli ani samotné konečné rozhodnutie v ich kauze. Nepreukázali teda, že nimi tvrdené

porušenie procesného práva spočívajúce v ich neprítomnosti na pojednávaní mohlo mať

vplyv na rozhodnutie vo veci samej a dosiahnuť tak ústavnoprávnu intenzitu.

36. S ohľadom na všetky tieto skutočnosti ústavný súd uzatvára, že nezistil

v skutkových a právnych záveroch napadnutého uznesenia nič ústavne nekonformné, čo by

nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Niet teda takej príčinnej

súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a základným právom na súdnu

ochranu podľa , resp. právom na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, ktorá by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne

umožňovala dospieť k záveru o ich porušení. Preto ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

37. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti rozhodovanie o ďalších návrhoch

sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu