Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 425/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.

46 ods. 1 , práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Revúca č. k. -74 z 22. júna

2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“), ako aj namietaného porušenia a dohovoru postupom

a uznesením Okresného súdu Revúca č. k. -74 z 22. júna 2012 (ďalej len

„napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).

2. Okresný súd svojím napadnutým rozhodnutím vylúčil vo veci konajúceho súdneho

exekútora JUDr. R. K. (ďalej len ,,súdny exekútor“) z vykonávania exekúcie vedenej

okresným súdom pod sp. zn. , a to z dôvodu, že bol pred vymenovaním do

funkcie súdneho exekútora zamestnancom sťažovateľky ako účastníčky exekučného

konania (v danom prípade oprávnenej), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na

jeho vylúčenie.

3. V súvislosti s vylúčením súdneho exekútora z exekúcie sťažovateľka namietala

porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, k čomu bližšie uviedla:

«... postup všeobecného súdu v konaní..., ako aj samotné rozhodnutie (rozhodnutia,

pozn.) tohto súdu, nelegitímne a nelegálne limitovali práva sťažovateľa, najmä jeho právo

na súdnu ochranu zaručené a právo na spravodlivý súdny proces

zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné. Je

tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04.

2011, sp. zn.: -37;

b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo

objektívnej zaujatosti súdneho exekútora vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného

konania;

c) bez toho aby existovali akékoľvek racionálne pochybnosti o legálnom a

legitímnom postupe súdneho exekútora v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny

priebeh exekúcie:

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného

súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: ;

rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti

rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný

prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne

účinky do budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej

pohľadávky výkonom exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom - JUDr. R. K.

... postupom Okresného súdu Revúca..., došlo v rámci práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivý súdny proces k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, zásady

kontradiktórnosti súdneho konania, práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a práva na

rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy, ktoré sú imanentnou súčasťou vyššie

označených základných práv a to spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s

a článkom č. 6 ods. 1 Dohovoru.»

4. Sťažovateľka taktiež namietala porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1

a práva podľa dodatkového protokolu, pretože „Všeobecný súd svojím

rozhodnutím, ktoré bolo vydané v konaní vedenom bez dodržania zásad spravodlivého

súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa takým spôsobom, ktorý je

nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1. Napadnutým

rozhodnutím všeobecného súdu došlo k reálnemu ohrozeniu majetku sťažovateľa

existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku

sťažovateľa o majetok vynaložený na výkon exekúcie zvoleným súdnym exekútorom.

Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č. 20 ods. 1 SR a článku č. 1 Protokolu č. 1

majetok chránený Dohovorom o ktorý však nelegálnym postupom a rozhodnutím

všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.

5. Namietané porušenie a dohovoru sťažovateľka

odôvodnila tým, že ,,... aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces

mala byť rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie

a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že

všeobecný súd rozhodoval o jeho práve na výkon súdneho rozhodnutia zvoleným

exekútorom a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom

konania rovnako ako povinný. Z okolností daného prípade nemožno vyšpecifikovať také

skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné

zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným

postavením (postavením oprávneného), pretože takýto dôvod je priamo SR

a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.“.

6. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa a ,

práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12

ods. 2 a dohovoru postupom a napadnutým rozhodnutím okresného súdu, zruší

napadnuté rozhodnutie okresného súdu a vec vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané

finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

10. Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako

aj porušenie a dohovoru postupom a napadnutým rozhodnutím

okresného súdu.

II.A

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch...

12. Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Exekučný poriadok“) exekútor

vykonáva exekučnú činnosť nestranne a nezávisle. Podľa § 4 Exekučného poriadku činnosť

exekútora je nezlučiteľná s pracovným pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom,

podnikaním, členstvom v štatutárnom orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo

členstvom v dozornom orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo s vykonávaním

inej zárobkovej činnosti s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej

a publicistickej činnosti. Podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený

z vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom

exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti

o jeho nezaujatosti. Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie

o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu. Podľa § 30 ods. 4

Exekučného poriadku účastníci exekučného konania majú právo vyjadriť sa o osobe

exekútora. Podľa § 30 ods. 5 Exekučného poriadku účastník môže uplatniť námietku

zaujatosti u exekútora najneskôr do piatich dní odo dňa doručenia upovedomenia o začatí

exekúcie alebo do piatich dní od dňa, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je

exekútor vylúčený. Podľa § 30 ods. 6 Exekučného poriadku v námietke zaujatosti musí byť

uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť exekútor vylúčený, a kedy sa

účastník podávajúci námietku zaujatosti o tomto dôvode dozvedel.

13. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. ,

, ). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej

exekúcie podľa Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu

(, , , ) súčasťou základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa .

14. Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd

štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého

vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ,

).

15. Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko

k zásadnému právnemu problému predostretému v podanej sťažnosti sťažovateľky, ktorý

spočíva v tom, či okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď samotnú skutočnosť,

že súdny exekútor bol zamestnancom oprávnenej pred vykonávaním exekúcie (hlavne

pre jeho pomer k účastníkovi konania v tomto prípade na strane oprávnenej), ktorá

vzbudzuje dôvodnú pochybnosť o jeho nezaujatosti, považoval za dôvod na jeho vylúčenie

z vykonávania exekúcie (pozri tiež ).

16. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v podstatnom uviedol:

„V predmetnej veci mal súd preukázané, že súdny exekútor JUDr. K. bol

zamestnancom oprávneného v období od 01. 08. 2006 do 05. 06. 2007. Táto skutočnosť

podľa názoru súdu môže vzbudzovať pochybnosti o jeho nezaujatosti, pričom na vylúčenie

súdneho exekútora nie je potrebné túto zaujatosť dokazovať, postačuje samotný vznik

takejto pochybnosti. Súdny exekútor musí byť nestranný a nestranným sa musí javiť aj pre

prostredie, v ktorom pôsobí. Súdny exekútor vykonávajúci exekúciu v prospech

oprávneného, u ktorého bol v minulosti zamestnaný, sa nejaví ako nestranný a nezaujatý,

a to aj vzhľadom na vysoký počet exekúcii vedených v prospech oprávneného týmto súdnym

exekútorom. Skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom oprávneného preto považuje

súd (v súlade s uvedeným právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky) za

okolnosť vylučujúcu ho z vykonávania predmetnej exekúcie.“

17. Ústavný súd v zhode s už uvedeným vo veci napr. sp. zn.

konštatuje, že nezlučiteľnosť činnosti (funkcie) súdneho exekútora s pracovným pomerom

(a inými) vyplývajúca z § 4 Exekučného poriadku predstavuje záruku, že súdny exekútor

svoju činnosť spočívajúcu v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí bude vykonávať

nezávisle a nestranne v zmysle § 3 Exekučného poriadku. Inými slovami, súdny exekútor

vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže oprávnene

vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného

konania. Uvedené konanie nevylučuje ani disciplinárnu, resp. trestnú zodpovednosť

súdneho exekútora ako verejného činiteľa. Skutočnosť, že súdny exekútor bol

zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade oprávneného), je

okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného

poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný bezodkladne

oznámiť súdu. Ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii pokračuje ten

exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd (§ 30

ods. 11 Exekučného poriadku).

18. S odkazom na citovanú právnu úpravu tak nie je potrebné preukázať zaujatosť

súdneho exekútora, ale postačí už samotné preukázanie existencie dôvodných pochybností

o jeho nezaujatosti. Uvedené je konštruované v súlade so zásadou, ku ktorej dospel v rámci

svojej rozhodovacej praxe Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), a to že

,,spravodlivosť musí byť nielen poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná“

(rozhodnutie Delcourt v. Belgicko, Publication of the European Court of Human Rights,

Series A, č. 11, s. 17, § 31).

19. Ústavný súd po oboznámení sa s postupom okresného súdu a jeho napadnutým

rozhodnutím konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia Exekučného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval

ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú

logické, a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné. Podľa názoru

ústavného súdu postupoval okresný súd ústavne súladným spôsobom, keď rozhodol

o vylúčení súdneho exekútora z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného

poriadku z dôvodu, že mal preukázanú pochybnosť o jeho nezaujatosti (podobne

, ).

20. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že namietaný postup

a rozhodnutie okresného súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky

na spravodlivý proces podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Označené práva nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že

sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery

okresného súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore

s platnou právnou úpravou.

21. V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným postupom

okresného súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na spravodlivý

proces podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka

konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv

(m. m. , , ). Na základe uvedeného ústavný súd

rozhodol o odmietnutí sťažnosti v tejto jej časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti

podľa .

II.B

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu

22. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 dodatkového

protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj

majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za

podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto

ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby

upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní

alebo iných poplatkov alebo pokút.

23. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu a rozhodnutia okresného súdu

dospel k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by

mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a do práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu, keďže

okresný súd v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval

a aplikoval príslušné právne normy (v danom prípade ustanovenia Exekučného poriadku).

24. Nemožno akceptovať námietku sťažovateľky, že vylúčením súdneho exekútora

z vykonávania exekúcie došlo k reálnemu ohrozeniu jej majetku existujúceho v podobe

pohľadávky, resp. že ním bola zmarená finalizácia exekučnej činnosti vymožením jej

pohľadávky, pretože v zmysle ustanovení Exekučného poriadku v exekúcii pokračuje ten

exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého súd poverí vykonaním exekúcie. Vykonanie

exekúcie, resp. vymožiteľnosť pohľadávky oprávneného v konečnom dôsledku nie sú

limitované osobou konkrétneho exekútora.

25. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom

a rozhodnutím okresného súdu a základným právom podľa a právom

podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala

možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku

čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti odmietol ako

zjavne neopodstatnenú podľa .

II.C

K namietanému porušeniu a dohovoru

26. Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno

z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa čl. 14 dohovoru

užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie

založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo,

politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

27. Ustanovenie má charakter ústavného princípu, ktorý sú

povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní . Tieto

ustanovenia sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho

rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných podľa

ods. 1 , a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je

potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ().

28. Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru ESĽP,

z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné hmotnoprávne ustanovenia dohovoru

a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú nezávislú existenciu, ale je účinný len

vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru ().

29. Porušenie a porušenie zákazu diskriminácie zaručeného

v čl. 14 dohovoru odôvodňovala sťažovateľka tým, že mala v konaní pred všeobecným

súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne. Z uvedeného

vyplýva, že porušenie označených článkov a dohovoru sťažovateľka spája

s porušením svojho základného práva na súdnu ochranu ( ) a práva

na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorého porušenie však ústavný súd

v postupe a rozhodnutiach okresného súdu nezistil, a preto nemohol konštatovať ani

porušenie zákazu diskriminácie zaručeného a dohovoru, a to

z dôvodu absencie akejkoľvek spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi namietaným porušením

označených článkov a dohovoru a namietaným postupom a rozhodnutím okresného

súdu. Z tohto dôvodu je sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej ostatnej časti zjavne

neopodstatnená ( ).

30. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012