Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 574/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F.,

s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. , ktorými namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ako aj porušenie a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Revúca v konaniach

vedených pod sp. zn. , sp. zn. a jeho uzneseniami

z 15. februára 2012, pod sp. zn. a jeho uznesením z 8. februára 2012

v spojení s postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.

sp. zn. a jeho uznesením z 24. apríla 2012, sp. zn. a jeho

uznesením z 25. apríla 2012 a sp. zn. a jeho uznesením z 31. mája 2012,

a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré

bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. júna 2012

a 2. júla 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorými namieta porušenie svojich základných

práv podľa a (ďalej len „“)

a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie

a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Revúca (ďalej len „okresný súd“) v konaniach

vedených pod sp. zn. , sp. zn. a jeho uzneseniami

z 15. februára, pod sp. zn. a jeho uznesením z 8. februára 2012 v spojení

s postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 24. apríla 2012, sp. zn. a jeho

uznesením z 25. apríla 2012 a sp. zn. (spolu ďalej aj „napadnuté

konania“) a jeho uznesením z 31. mája 2012 (spolu ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla

na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa

podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci

dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, stali sa pohľadávky sťažovateľky voči

nim splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových zmluvách obsahujúce

aj rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania pred ňou

zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou S., a. s., B. Rozhodcovské rozsudky tohto

súdu boli exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverení

udelených okresným súdom začal nútený výkon rozhodnutí, t. j. exekúcie. V priebehu

exekučného konania okresný súd napadnutými uzneseniami rozhodol tak, že exekúcie

zastavil. Krajský súd na odvolania sťažovateľky napadnutými uzneseniami potvrdil

okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.

Sťažovateľka v predloženej argumentácii napáda právne závery v rozhodovacej

činnosti okresného súdu a krajského súdu namietajúc ich nesprávnosť z hľadiska právneho

posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov

na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich, keď okresný súd a krajský súd „... svoje

rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia a s použitím chybnej

aplikácie a interpretácie...“, za súbežného porušenia viacerých procesných pravidiel

spočívajúcich v tom, že „... rozhodol nad rámec zverenej právomoci,... rozhodol bez návrhu

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,... svojím postupom odňal účastníkovi

možnosť konať pred súdom,... rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového

stavu, pretože nevykonal náležite dokazovanie...“. Sťažovateľka zároveň poskytla

ústavnému súdu na zváženie vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na jej

právnu vec, keď uviedla, že „Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc

posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení

rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho, uskutočňovaného na

základe zákona, ktorý bol na úpravu rozhodovania sporov rozhodcovskými súdmi a úpravu

uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí... prijatý. Všeobecný

súd si musí byť vedomí toho, že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do

právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov... Súdna prax je jednotná v názore, že už

v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora

na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie

exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, či

rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov

vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto skúmania nie je

exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... rozsudku všeobecného súdu, ani

rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť

rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.“. V závere svojej argumentácie zdôraznila, že

„Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného

exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným

a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi

poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na

výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť

k zmene postoja súdu.“.

Podaním doručeným ústavnému súdu 15. novembra 2012 sťažovateľka doplnila

odôvodnenia sťažností hlavne vo vzťahu k namietanému porušeniu jej základného práva

podľa a práva podľa dohovoru o ďalšiu právnu argumentáciu

namietajúc, že ak v sťažnosti označené všeobecné súdy zastavili exekučné konania podľa

a o rozhodcovskom konaní v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) pre neprijateľnú zmluvnú

podmienku spočívajúcu v rozhodcovskej doložke, nemohli tak urobiť, pretože takýto dôvod

nie je v označenom ustanovení uvedený.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej základných práv podľa a , práv podľa

dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj porušenie a

čl. 14 dohovoru napadnutým postupom a napadnutými uzneseniami okresného súdu

a krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti

na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako

aj porušenie a dohovoru napadnutým postupom a napadnutými

uzneseniami okresného súdu a krajského súdu.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné

konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých

účastníkov. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. a z tohto obsahu

vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc

na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto

sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je

uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv podľa ,

práv podľa dohovoru, článkov a dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o napadnuté uznesenia okresného súdu (ako aj o napadnuté konania),

ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné

podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto

sťažnosti v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu

podľa .

II.C K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutých

konaniach a jeho napadnutými uzneseniami

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom

všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,

aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch...

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (,

, , ) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa .

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ). Vo všeobecnosti

úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť

občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi

do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

(). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnou zmluvou podľa (, ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém

sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní

proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať

prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský

rozsudok rozhodcovského súdu; uvedené konanie pred rozhodcovským súdom nadväzovalo

na rozhodcovskú doložku uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkmi v zmluve.

Z napadnutých uznesení krajského súdu vyplýva jeho stotožnenie sa so závermi

rozhodnutí okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutie o zastavení exekučného konania založil

na

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), a to z toho

dôvodu, že rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol v danej veci exekučným titulom,

považoval za nevykonateľný, pretože dospel k záveru že rozhodcovská doložka obsiahnutá

v zmluve o úvere je neprijateľnou podmienkou, keďže nebola s povinným dohodnutá

individuálne a núti povinného riešiť spory výlučne v rozhodcovskom konaní, ak oprávnený

podá žalobu na rozhodcovskom súde. Vzhľadom na to je toto ustanovenie zmluvy o úvere

podľa názoru okresného súdu zo zákona neplatné.

Krajský súd vo svojich napadnutých uzneseniach dôsledne vyložil svoje úvahy

týkajúce sa posúdenia v týchto veciach rozhodujúcej okolnosti, a to rozhodcovskej doložky

ako neprijateľnej zmluvnej podmienky (od ktorej sťažovateľka aj odvíjala príslušnosť ňou

zvoleného rozhodcovského súdu na konanie a ktorého rozsudok bol exekučným titulom)

vo vzťahu k normám spotrebiteľskej legislatívy.

Krajský súd v uznesení sp. zn. z 31. mája 2012 v podstatnom

uviedol, že „Odvolací súd zastáva zhodný názor s okresným súdom v tom, že účastníci

uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah

zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári) podľa § 52 ods. 1

v znení účinnom od 01. 01. 2008 a

o spotrebiteľských úveroch, že na úverový vzťah medzi veriteľom

a dlžníkom je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Prípadná klauzula

o aplikácii , keď v záhlaví zmluvy sa uvádza, že sa uzatvára podľa

ust. , nie je prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení

, medzi ktoré patria aj ust. a nasl., týkajúce sa ochrany

spotrebiteľa, vychádzajúc zo subsidiarity .

Tomuto zisteniu bolo potrebné podriadiť, ako to správne urobil okresný súd, jeho

ďalší procesný postup, v ktorom sa prednostne zaoberal otázkou právomoci orgánu

(rozhodcovského súdu), ktorý vydal exekučný titul. Výsledkom bolo zistenie o neplatnosti

rozhodcovskej doložky. Keďže právomoc rozhodcovského súdu, ktorý vydal rozhodcovský

rozsudok je založená na neplatnom právnom úkone, potom aj exekučný titul vydaný

v takomto konaní je vydaný v rozpore so zákonom, nie je spôsobilým exekučným titulom.

Treba súhlasiť s okresným súdom v tom, že preskúmaním predložených listinných

dôkazov, najmä Zmluvy o úvere zo dňa 05. 01. 2009, vrátane Všeobecných podmienok

poskytnutia úveru, vzhľadom na kritériá, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej

zmluvnej podmienky, aplikáciou – ust.

a nasl. týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, ako aj smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa

05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nemožno

o rozhodcovskej doložke zakotvenej v bode 18. vysloviť iný záver než ten, že takáto doložka

je neprijateľná a neplatná podmienka zmluvy. Rozhodcovskú doložku – bod 18, ako súčasť

Všeobecných podmienok poskytnutia úveru si povinný (spotrebiteľ) osobne nevyjednal

a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami zmluvy

vopred pripravenými veriteľom pre veľký počet spotrebiteľov, ktoré povinný ovplyvniť

nemohol, ktoré naviac sú napísané veľmi drobným písmom čo iba potvrdzuje pochybnosť

súdu o tom, že si tieto podmienky povinný vôbec všimol. Správne v rozhodnutí okresný súd

konštatoval, že spotrebiteľ v konečnom dôsledku zmluvu mohol len ako celok odmietnuť

alebo sa podrobiť všetkým všeobecným podmienkam obsiahnutým vo formulárovej

predtlačí, vrátane rozhodcovskej doložky. Uvedené okolnosti súvisiace s uzavretím zmluvy

nasvedčujú tomu a vylučujú záver o voľbe povinného slobodne sa rozhodnúť pri podpise

zmluvy.

Dôvody neprípustnosti exekúcie ustanovuje zákon (§ 57 až § 59 Exekučného

poriadku). Každý z týchto dôvodov má za následok zastavenie exekúcie. Podľa § 58 ods. 2

Exekučného poriadku súd zastaví exekúciu aj bez návrhu. Súd tak môže urobiť

v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, ak zistí dôvody pre ktoré exekúciu nemožno

ďalej vykonávať. V tomto zmysle je koncipované aj ust. § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného

poriadku ako dôvod zastavenia exekúcie. Zahŕňa i prípad, kedy sa exekúcia nemala vôbec

začať, keďže rozhodnutie nebolo vykonateľné a v čase rozhodovania o zastavení exekúcie

stále vykonateľné nie je.

Odvolací súd uznesenie okresného súdu vo výroku o zastavení exekúcie potvrdil

z tých istých dôvodov, ktoré uviedol v rozhodnutí okresný súd.

Rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej

rozhodcovskej a. s... nemôže byť a nie je riadnym exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2

písm. d) Exekučného poriadku. Pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo

riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol rozhodcovský rozsudok, na podklade

ktorého by mala byť vykonaná exekúcia. Exekučný titul nie je vykonateľný. Rozhodcovská

doložka, od ktorej rozhodcovský súd odvodzuje svoju právomoc konať a rozhodnúť vo veci,

bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou podľa ust. § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r)

a neplatnou podľa ust. účinného

od 12. 12. 2008, ako uviedol v rozhodnutí okresný súd.

Rozhodnutie exekučného súdu je založené na platnej právnej úprave právneho

poriadku ustanoveniach a Zákona aplikoval príslušné právne

predpisy SR (pramene práva) v ktorých je smernica rady č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách obsiahnutá. Z hľadiska právneho

posúdenia veci nie je na škodu rozhodnutia keď exekučný súd v odôvodnení rozhodnutia

poukazuje aj na konkrétne ustanovenia cit. smernice.

Postup exekučného súdu, keď preskúmaval exekučný titulu v štádiu konania

po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, treba poukazom na platnú právnu úpravu

Exekučného poriadku (§ 41) a ZoRK (§ 45 ods. 1) súd môže skúmať exekučný titul počas

celého exekučného konania, t. j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo

aj bez návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej

vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle (len čo sa o veci

právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova), pretože poverenie na vykonanie

exekúcie je len písomný doklad, ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie

exekúciu vykonávať.

Exekučný súd náležite zistil skutkový stav a mal dostatok podkladov pre správne

rozhodnutie vo veci. Exekučné konanie je konanie vykonávacie, nie sporové. V exekučných

konaniach sa spravidla pojednávania nenariaďujú, pretože vec sama už bola prejednaná

potrebné. Názor oprávneného, že nakoľko okresný súd v danej exekučnej veci nevypočul

oprávneného, či nenariadil pojednávanie, odňal tým oprávnenému možnosť konať pred

súdom, nemá oporu v platnej právnej úprave.“.

Krajský súd v uznesení sp. zn. z 24. apríla 2012 v podstatnom

uviedol:

„Odvolací súd zastáva zhodný názor s okresným súdom v tom, že účastníci uzavreli

zmluvu o spotrebiteľskom úvere (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy

a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári, právny status povinnej)

podľa v znení účinnom

od 01. 01. 2008 a o spotrebiteľských úveroch, že na úverový

vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského

práva. Prípadná klauzula o aplikácii ako v danom prípade, keď

v záhlaví zmluvy sa uvádza, že sa uzatvára podľa ust. , nie je

prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení , medzi ktoré patria

aj ust. § 52 a nasl., týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, vychádzajúc zo subsidiarity

.

Tomuto bolo potrebne podriadiť, ako to správne urobil okresný súd, ďalší procesný

postup súdu, v ktorom sa prednostne zaoberal otázkou právomocí orgánu (rozhodcovského

súdu), ktorý vydal exekučný titul. Výsledkom bolo zistenie o neplatnosti rozhodcovskej

doložky. Keďže právomoc rozhodcovského súdu, ktorý vydal rozhodcovský rozsudok je

založená na neplatnom právnom úkone, potom aj exekučný titul vydaný v takomto konaní je

vydaný v rozpore so zákonom a nie je spôsobilým exekučným titulom. Všeobecné podmienky

poskytnutia úveru spoločnosťou P., s. r. o., ktoré majú povahu univerzálnych obchodných

podmienok, sú predtlačené a veriteľom (oprávneným) opakovane používané pri uzatváraní

zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu, spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah,

dohodnúť sa individuálne na obchodných podmienkach s dodávateľom. Teda

aj rozhodcovskú doložku – bod 18.3 ako súčasť Všeobecných podmienok poskytnutia úveru

si povinná (spotrebiteľ) osobne nevyjednala a nemala na výber vzhľadom na jej splynutie

s ostatnými štandardnými podmienkami zmluvy vopred pripravenými veriteľom pre veľký

počet spotrebiteľov, ktoré povinná ovplyvniť nemohla, ktoré naviac sú napísané veľmi

drobným písmom čo iba potvrdzuje pochybnosť súdu o tom, že si tieto podmienky povinná

vôbec všimla, a v konečnom dôsledku zmluvu mohla len ako celok odmietnuť alebo sa

podrobiť všetkým všeobecným podmienkam obsiahnutým vo formulárovej predtlačí, vrátane

rozhodcovskej doložky. Uvedené okolnosti súvisiace s uzavretím zmluvy nasvedčujú tomu

a vylučujú záver o voľbe povinnej (slobodne sa rozhodnúť) pri podpise zmluvy. Základnou

črtou spotrebiteľských zmlúv je, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený

priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny.

Odvolací súd uznesenie okresného súdu vo výroku o zastavení exekúcie potvrdil

z tých istých dôvodov, ktoré uviedol v rozhodnutí okresný súd.

Rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej

rozhodcovskej a. s..., sp. zn. SR 15558/09 zo dňa 08. 10. 2009 nemôže byť a nie je riadnym

exekučným titulom na vykonanie exekúcie v zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného

poriadku. Pred podaním rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by mala byť vykonaná

exekúcia. Exekučný od ktorej rozhodcovský súd odvodzuje s v čase jej uzatvárania

neprijateľnou podmienkou podľa ust. Občianskeho

zákonníka účinného od 12. 12. 2008, ako uviedol v rozhodnutí okresný súd.

Odvolacie dôvody oprávneného odvolací súd neuznal za dôvodné.

Rozhodnutie exekučného súdu je založené na platnej právnej úprave právneho

poriadku SR účinnej v rozhodnom čase. konkrétnych ustanoveniach

a Zákona o spotrebiteľských úveroch – teda súd aplikoval príslušne právne predpisy SR

(pramene práva), v ktorých je smernica Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách obsiahnutá. Z hľadiska právneho posúdenia veci

nie je na škodu rozhodnutia, že exekučný súd v odôvodnení rozhodnutia naviac poukazuje

aj na konkrétne ustanovenia cit. smernice.

Rovnako postup exekučného súdu, keď vydaní poverenia na vykonanie exekúcie

v štádiu konania po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, treba hodnotiť ako

opodstatnený a súladný zo zákonom. S poukazom na platnú právnu Exekučného poriadku

(§41) a ZoRK (§45 ods. 1) súd môže skúmať exekučný titul štádiu konania na návrh

účastníka konania alebo aj bez návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky

materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdene v zmysle § 159 ods. 3

(len čo sa o znova), pretože poverenie na vykonanie veci právoplatne rozhodlo,

nemôže sa prejednávať exekúcie je len písomný doklad, ktorým súdny exekútor preukazuje

svoje oprávnenie exekúciu vykonávať.

Exekučný súd náležite zistil skutkový stav a mal dostatok podkladov pre správne

rozhodnutie vo veci. Exekučné konanie je konaniach sa spravidla pojednávania nekonanie

vykonávacie, nie sporové. V exekučných konaniach sa spravidla pojednávania nenariaďujú,

pretože vec sama už bola prejednaná v základom konaní a dokazovanie nie je potrebné.

Názor oprávneného, že nakoľko okresný súd v danej exekučnej veci nevypočul

oprávneného, či nenariadil pojednávanie, odňal tým oprávnenému možnosť konať pred

súdom, nemá oporu v platnej právnej úprave...“

A napokon krajský súd v uznesení sp. zn. z 25. apríla 2012

v podstatnom uviedol:

«... Z predloženého spisu mal odvolací súd preukázaný skutkový stav tak, ako ho

uviedol súd prvého stupňa. Okresný súd vec správne právne posúdil, keď pri rozhodovaní

vychádzal z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je

nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne vychádzajúc z príslušných ustanovení

účinného v čase uzavretia zmluvy (ďalej „“) v nadväznosti

na články smernice Rady 93/13/EHS svoje rozhodnutie náležite zdôvodnil. Odvolací súd

zdôrazňuje, že snaha dodávateľa použiť pri spotrebiteľskej zmluve podporne Obchodný

zákonník, naráža na prednosť ustanovení , ktoré upravujú

spotrebiteľské zmluvy a tiež vykonávacích predpisov k nemu. Zmluvu medzi oprávneným

a povinným je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. b) zák.

č. o spotrebiteľských úveroch účinnom v čase uzavretia zmluvy.

K odvolacej námietke oprávneného smerujúcej k možnosti preskúmať rozhodcovský

rozsudok, odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul –

rozhodcovský rozsudok, že súd nielen v procesnom štádiu exekučného konania, v ktorom

posudzuje splnenie zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí

exekútora vykonaním exekúcie, je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy

(doložky), ale počas celého exekučného konania. Súdna prax je jednotná v názore, že

v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora

na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má

predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom

s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov

ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej (vyslovené

stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie sp. zn. zo dňa 13. októbra 2011,

sp. zn. zo dňa 9. februára 2012). Či sa jedná o rozhodnutie formálne

vykonateľné sa posudzuje z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom

bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia, t. j. určitosť, zrozumiteľnosť

a presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa

má nútene vykonať sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia. Súd môže zároveň

v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, t. j. v každom

štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie

sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže

exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Záver o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad

exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred

vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných

ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania, uznesením ktorým bola

exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti

exekučného titulu, sa zaoberal Ústavný súd Slovenskej republiky aj v uznesení sp. zn.

-19 zo 23. novembra 2011, v ktorom uviedol, že „okresný súd je nielen

oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už

začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by boh potrebné už

začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal v tomto

rozhodnutí aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý

v rozhodnutí sp. zn. z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk

a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len

na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude

exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa aj napriek tomu nesprávne nariadená,

musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

Oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý

v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinnej, v rozhodcovskom konaní

nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia

rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený

postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského

súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je

vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou

prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil

rozhodcovský súd.

Nie je sporné, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý nemožno preskúmať podľa

§ 37 Zákona o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké

účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 Zákona o rozhodcovskom konaní). Súčasne ale

s týmto tvrdením odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný

titul – rozhodcovský rozsudok, že súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy

(doložky), čí rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu

na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom, ktorý má na to právomoc. Tento právny názor

plne zodpovedá záverom obsiahnutým v rozhodnutí Súdneho dvora (ES) vo veci P. C-76/10

zo dňa 16. 11. 2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok

v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu

rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v

zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého

vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v

zmysle článkov 3 a /EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou

uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho

práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Ani

predošlé vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou res iudicata, veci už raz

právoplatne rozhodnutej, pretože poverenie pre súdneho exekútora nemá charakter

súdneho rozhodnutia. Neobstojí preto ani tvrdenie oprávneného, že súd môže pristúpiť k

zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania

realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.

Pokiaľ oprávnený namietal, že exekučný súd založil a svoje rozhodnutie odôvodnil

normatívnou úpravou, ktorá v Slovensky republike nemá povahu prameňa práva, keď

aplikoval ustanovenie smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorého členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky

použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa

podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa

týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez

nekalých podmienok. Podľa článku 3 ods. 1 smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola

individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých

na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Citovaná smernica Rady bola prevzatá do nášho

právneho poriadku , ktorým sa novelizoval ,

pričom na základe násady nepriameho účinku lak, ako to vyplýva z čl. 6 cit. smernice je táto

záväzná aj pre Slovenskú republiku a treba ju používať ako interpretačné pravidlo

k ustanoveniam vnútroštátneho poriadky ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy.

Nedôvodná je námietka oprávneného, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil

skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, lebo platí, že v exekučnom konaní sa

už dokazovanie na objasnenie skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje

existencia exekučného titulu. Tam, kde povinným je spotrebiteľ, súdna prax vyžaduje určitú

zvýšenú ochranu spotrebiteľa, lebo ho považuje za „slabšieho“ voči dodávateľovi. Aj pri

nečinnosti spotrebiteľa majú exekučný súd a exekútor dbať o to, aby nevedomosť

spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán. Pre záver

o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným

vyhotovením zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú,

štandardne používanú oprávneným ako dodávateľom.

Postup exekučného súdu v danej veci bol plne odôvodnený, pretože okresný súd

správne zistil, že rozhodcovská doložka, ktorá bola dohodnutá v zmluvných dojednaniach

ako súčasti zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinnou spôsobuje značnú nerovnováhu

v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tak, ako to vyplýva

z .

Zo zmluvy o úvere, ktorú uzavreli zmluvné strany dňa 04. 11. 2008 (č. l. 5 spisu)

vyplýva, že oprávnený poskytol povinnej úver vo výške spolu 331,94 Eur. V zmluvných

dojednaniach, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sa zmluvné strany v bode

18 „dohodli“ na spôsobe riešenia sporov – rozhodcovskú doložku tak, že všetky spory, ktoré

vzniknú z tejto zmluvy budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom..., ak žalujúca

zmluvná strana podá žalobu m rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené

podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným

podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom SR,

ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu

( ), Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo

zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy

vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto

skutočnosť m rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety

sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na

rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými

predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

Odvolací súd sa zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami,

na ktorých je založený Inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Na základe námietok

uvedených v odvolaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca

podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach

v neprospech spotrebiteľa ( ). Rozhodcovská doložka sa neodlišuje

od ostatného textu všeobecných podmienok a podpis spotrebiteľa sa nenachádza

za všeobecnými podmienkami vrátane rozhodcovskej doložky, ale na prvej strane úverovej

zmluvy. Ak úver bol poskytnutý na náklade štandardnej formulárovej zmluvy, povinná ju

mohla prijať ako celok vrátane úverových podmienok a v nich obsiahnutej rozhodcovskej

doložky alebo ju odmietnuť ako celok. Je zrejmej že oprávnený od počiatku sledoval

koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade sporov zo zmluvy, boli tieto riešené

na rozhodcovskom súde za účelom reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa.

Rozhodcovský rozsudok nemôže byť exekučný titulom, keďže rozhodcovská doložka

predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je od počiatku neplatná (§ 53 ods. 5

). Ak je rozhodcovská doložka súčasťou formulárových zmluvných podmienok, vzniká

nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť, či už v dôsledku

svojej nevedomosti, či nečinnosti. Pri ochrane spotrebiteľa preto v súvislosti

s rozhodcovskou doložkou je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný

súd o ochranu, okrem , ak si rozhodcovský súd osobitne nevyjednal (výslovne si ho želal).»

Ústavný súd preskúmal právny názor krajského súdu a z neho vyplývajúce právne

závery vo vzťahu k zmluvným podmienkam obsahujúcim rozhodcovskú doložku, ktorá

zakladala právomoc rozhodcovského súdu, ktorého rozsudky boli následne exekučnými

titulmi na začatie exekučných konaní voči dlžníkovi. Krajský súd podľa názoru ústavného

súdu správne posúdil právny vzťah medzi sťažovateľkou a dlžníkmi ako spotrebiteľský

právny vzťah a následne vychádzajúc z a Občiansky

zákonník v platnom znení (ďalej len „“) a naň nadväzujúcej

legislatívnej úpravy o spotrebiteľských úveroch v platnom znení,

ako aj s poukazom na ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a tiež z ustálenej judikatúry ústavného súdu

a európskych súdnych inštitúcií aplikoval na jeho posúdenie ustanovenia spotrebiteľského

práva. Ako rozporné s týmito právami následne vyhodnotil aj príslušné ustanovenia zmlúv

o úvere zakladajúce právomoc rozhodcovského súdu na konanie z viacerých dôvodov, ako

napr. absencia individuálne dohodnutej takejto podmienky, reálna nemožnosť dlžníka ako

spotrebiteľa ovplyvniť ich obsah koncipovaný formulárovou zmluvou a ďalšie. Pokiaľ je

teda právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom

dojednaní, je nepochybné, že aj samotné rozhodcovské rozsudky ako celok boli vydané

v rozpore so zákonom a nemôžu byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by

oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorý by bol vynútiteľný v exekučnom

konaní.

Krajský súd v rámci svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu teda preskúmal

v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov napadnuté uznesenia okresného

súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd má právo

preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred udelením

poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek v priebehu exekučného

konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného

titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním

poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných

ustanoveniach Exekučného poriadku, nielen v § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku

podľa ktorého exekučný súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné

konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným. Z Exekučného

poriadku vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie

zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu.

Už začaté exekučné konanie tak súd obligatórne zastaví aj v prípade, ak v už začatom

exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo

po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného

poriadku, alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným

titulom dodatočne zaniklo § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku, alebo ak už začatú

exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno

vykonať § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Z § 57 ods. 2 Exekučného poriadku

vyplýva povinnosť súdu zastaviť exekučné konanie, ak to vyplýva aj z iného právneho

predpisu alebo Exekučného poriadku.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať

zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania

a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj na účely

zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia

môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej

a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek

tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

K námietke sťažovateľky, v zmysle ktorej mal krajský súd postupovať neústavne,

ak v rámci napadnutých konaní nenariadil verejné pojednávanie, ústavný súd poukazuje

na právny názor najvyššieho súdu vyjadrený napr. v uznesení sp. zn.

z 21. marca 2012, podľa ktorého v štádiu exekučného konania, pri ktorom všeobecný súd

skúma, či exekučný titul je v rozpore so zákonom podľa ustanovení Exekučného poriadku,

sa vychádza z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu všeobecný súd nevykonáva

dokazovanie [ako procesnú činnosť osobitne upravenú v až vzhľadom

na to, že postačuje, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami

vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho založených listín. Ústavný súd uvedený právny

názor považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný, a preto posúdil túto námietku

sťažovateľky ako neopodstatnenú (pozri napr. aj , ).

K námietke sťažovateľky, v zmysle ktorej mali oba súdy pochybiť, ak zastavili

exekúcie podľa § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní pre neprijateľnú zmluvnú

podmienku spočívajúcu v rozhodcovskej doložke, ústavný súd uvádza, že krajský súd

potvrdil napadnuté uznesenia okresného súdu, ktorými zastavil exekúcie podľa § 57 ods. 1

písm. a) Exekučného poriadku z dôvodu, že exekučné tituly považoval za nevykonateľné.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutých uznesení krajského súdu (aj v spojení

s odôvodnením napadnutých uznesení okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a práva spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.

, , , ), ústavný súd sťažnosti v tejto

časti odmietol podľa z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti.

II.D K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým postupom krajského súdu

v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 dodatkového

protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj

majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu

a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto

ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby

upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní

alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu a uznesení krajského súdu

a okresného súdu (v nadväznosti na potvrdené závery rozhodnutí okresného súdu krajským

súdom v odvolacom konaní, pozn.) dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť

nič, čo by signalizovalo, že by nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného

práva vlastniť majetok podľa a do práva na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy v posudzovanom prípade ústavne

konformným spôsobom interpretovali a aplikovali príslušné právne normy (v danom

prípade ustanovenia Exekučného poriadku).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým postupom

a uzneseniami krajského súdu (tak aj uznesení okresného súdu vzhľadom na ich potvrdenie

krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) a základným právom podľa čl. 20 ods. 1

, resp. právom podľa dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť,

ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie

konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky aj v tejto jej

časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa .

II.E K namietanému porušeniu a dohovoru postupom

krajského súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv

a slobôd priznaných dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej

na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické

alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej

menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ustanovenie má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné

rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní .

Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné

hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú

nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené

ustanoveniami dohovoru ().

Porušenie a porušenie zákazu diskriminácie zaručeného v

dohovoru odôvodňovala sťažovateľka tým, že mala v konaní pred všeobecným súdom

výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne, súdy konali bez jej

vedomia a pod. Z uvedeného vyplýva, že porušenie označených článkov a dohovoru

sťažovateľka spája s porušením svojho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1

) a práva na spravodlivé súdne konanie ( dohovoru), ktorého porušenie

však ústavný súd v postupe a uzneseniach krajského súdu nezistil, a preto nemohol

konštatovať ani porušenie zákazu diskriminácie zaručeného a

dohovoru, a to z dôvodu absencie akejkoľvek spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi

namietaným porušením označených článkov a dohovoru a napadnutým postupom

a uzneseniami krajského súdu. Z tohto dôvodu sú sťažnosti sťažovateľky aj v tejto ostatnej

časti zjavne neopodstatnené ( ).

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nich uplatnených už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012