Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 85/2013
PDF · 269.62 KB
No categories available
I. ÚS 85/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
doc. JUDr. B. F., PhD., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl.
12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 10 Er 184/2012
zo 4. októbra 2012, sp. zn. 12 Er 186/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 12 Er 168/2012 z 18.
októbra 2012, sp. zn. 10 Er 214/2012 zo 4. októbra 2012, sp. zn. 12 Er 215/2012 z 18.
októbra 2012, sp. zn. 12 Er 420/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 10 Er 419/2012 zo 4.
októbra 2012, sp. zn. 10 Er 423/2012 zo 4. októbra 2012, sp. zn. 12 Er 457/2012 z 18.
októbra 2012, sp. zn. 10 Er 456/2012 zo 4. októbra 2012, sp. zn. 10 Er 536/2012 z 2.
októbra 2012, sp. zn. 10 Er 595/2012 z 2. októbra 2012, sp. zn. 10 Er 594/2012 z 2. októbra
2012, sp. zn. 10 Er 576/2012 z 2. októbra 2012, sp. zn. 10 Er 577/2012 z 2. októbra 2012,
sp. zn. 10 Er 661/2012 z 2. októbra 2012, sp. zn. 9 Er 163/2012 zo 17. októbra 2012,
sp. zn. 9 Er 215/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 9 Er 432/2012 zo 17. októbra 2012
a sp. zn. 5 Er 413/2011 z 12. októbra 2012 a im predchádzajúcim postupom a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 14989/2012 až
sp. zn. Rvp 15008/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 21. decembra
2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo
veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“), ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom
a v záhlaví vymenovanými uzneseniami (ďalej len „napadnuté rozhodnutia“) Okresného
súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) a im predchádzajúcim postupom.
Okresný súd napadnutými rozhodnutiami vylúčil vo veci konajúceho súdneho exekútora
JUDr. R. K. (ďalej len ,,súdny exekútor“) z vykonávania exekúcií vedených okresným
súdom pod sp. zn. 10 Er 184/2012, sp. zn. 12 Er 186/2012, sp. zn. 12 Er 168/2012, sp. zn.
10 Er 214/2012, sp. zn. 12 Er 215/2012, sp. zn. 12 Er 420/2012, sp. zn. 10 Er 419/2012,
sp. zn. 10 Er 423/2012, sp. zn. 12 Er 457/2012, sp. zn. 10 Er 456/2012, sp. zn. 10 Er
536/2012, sp. zn. 10 Er 595/2012, sp. zn. 10 Er 594/2012, sp. zn. 10 Er 576/2012, sp. zn. 10
Er 577/2012, sp. zn. 10 Er 661/2012, sp. zn. 9 Er 163/2012, sp. zn. 9 Er 215/2012, sp. zn. 9
Er 432/2012 a sp. zn. 5 Er 413/2011, a to z dôvodu, že bol pred vymenovaním do funkcie
súdneho exekútora zamestnancom sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania
(v danom prípade oprávnenej), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho
vylúčenie.
Sťažovateľka v súvislosti s vylúčením súdneho exekútora z exekúcie namietala
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, k čomu bližšie dôvodila:
«... postup všeobecného súdu v konaní..., ako aj samotné rozhodnutie (rozhodnutia,
pozn.) tohto súdu, nelegitímne a nelegálne limitovali práva sťažovateľa, najmä jeho právo
na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces
zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné.
Je tomu tak preto, že všeobecný súd:
a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04.
2011, sp. zn.: III ÚS 322/2010-37;
b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo
objektívnej zaujatosti súdneho exekútora vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného
konania;
c) bez toho aby existovali akékoľvek racionálne pochybnosti o legálnom a
legitímnom postupe súdneho exekútora v exekúcii;
d) bez toho aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny
priebeh exekúcie;
e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného
súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III ÚS 322/2010;
rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti
rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný
prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne
účinky do budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej
pohľadávky výkonom exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom – JUDr. R. K...
postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom... došlo v rámci práva na súdnu
ochranu a práva na spravodlivý súdny proces k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, zásady
kontradiktórnosti súdneho konania, práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a práva na
rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy, ktoré sú imanentnou súčasťou vyššie
označených základných práv a to spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s čl. 46 ods. 1 Ústavy
a článkom č. 6 ods. 1 Dohovoru.»
Sťažovateľka taktiež namietla porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože „Všeobecný súd svojím
rozhodnutím, ktoré bolo vydané v konaní vedenom bez dodržania zásad spravodlivého
súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa takým spôsobom, ktorý je
nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1. Napadnutým
rozhodnutím všeobecného súdu došlo k reálnemu ohrozeniu majetku sťažovateľa
existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku
sťažovateľa o majetok vynaložený na výkon exekúcie zvoleným súdnym exekútorom.
Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článku č. 1 Protokolu č. 1
majetok chránený Dohovorom o ktorý však nelegálnym postupom a rozhodnutím
všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.
Namietané porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru sťažovateľka odôvodnila
tým, že ,,aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká,
mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním
zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd
rozhodoval o jeho práve na výkon súdneho rozhodnutia zvoleným exekútorom a toto
rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom konania rovnako ako
povinný. Z okolností daného prípade nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by
mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné
zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením
oprávneného), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako
dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a
čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu, zruší napadnuté
rozhodnutia okresného súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné
zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako
aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami
okresného súdu.
II.A K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné
konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých
účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom
pod sp. zn. Rvp 14989/2012 až sp. zn. Rvp 15008/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu
právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd
uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,
aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
Podľa § 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Exekučný poriadok“) exekútor vykonáva
exekučnú činnosť nestranne a nezávisle. Podľa § 4 Exekučného poriadku činnosť exekútora
je nezlučiteľná s pracovným pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom,
podnikaním, členstvom v štatutárnom orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo
členstvom v dozornom orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo s vykonávaním
inej zárobkovej činnosti s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej
a publicistickej činnosti. Podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený
z vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom
exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať
pochybnosti o jeho nezaujatosti. Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor
dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu. Podľa § 30
ods. 4 Exekučného poriadku účastníci exekučného konania majú právo vyjadriť sa o osobe
exekútora. Podľa § 30 ods. 5 Exekučného poriadku účastník môže uplatniť námietku
zaujatosti u exekútora najneskôr do piatich dní odo dňa doručenia upovedomenia o začatí
exekúcie alebo do piatich dní odo dňa, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je
exekútor vylúčený. Podľa § 30 ods. 6 Exekučného poriadku v námietke zaujatosti musí byť
uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť exekútor vylúčený, a kedy sa
účastník podávajúci námietku zaujatosti o tomto dôvode dozvedel.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,
I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne
poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II. ÚS 545/2010, II. ÚS 165/2011).
O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03,
Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému
právnemu problému predostretému v podaných sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva
v tom, či okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď samotnú skutočnosť, že
súdny exekútor bol zamestnancom oprávnenej pred vykonávaním exekúcie (hlavne pre jeho
pomer k účastníkovi konania v tomto prípade na strane oprávnenej), ktorá vzbudzuje
dôvodnú pochybnosť o jeho nezaujatosti, považoval za dôvod na jeho vylúčenie
z vykonávania exekúcie (pozri tiež IV. ÚS 157/2012).
Okresný súd v odôvodnení svojich napadnutých rozhodnutí (ktoré boli priložené
k veciam už posudzovaným ústavným súdom o sťažnostiach JUDr. K., pozn.) v podstatnom
uviedol:
«Podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku (ďalej aj „EP“), exekútor je vylúčený
z vykonávania exekúcie ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie,
k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho
nezaujatosti.
Z oznámenia súdneho exekútora možno vyvodiť, že nesúhlasí so všeobecnou
konštatáciou o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie pre pomer k oprávnenému, ktorý bol
jeho bývalým zamestnávateľom zaradenou ústavným súdom do odôvodnenia nálezu.
Podľa citovaného zákonné ustanovenia, ktoré je platné a účinné je vylúčenie
exekútora z vykonávania exekúcie podmienené len tým, že možno mať pochybnosti o jeho
nezaujatostí so zreteľom na jeho pomer:
- k veci
- k účastníkom exekučného konania
- k zástupcom účastníkov exekučného konania.
Je nesporné, že:
- účastníkom exekučného konania je aj oprávnený (§ 37 ods. 1 EP).
- súdny exekútor bol pred vymenovaním za exekútora zamestnancom oprávneného
- súdny exekútor vykonáva exekučnú činnosť (§ 2 ods. 1 EP). ktorá je výkonom
verejnej moci (§ 5 ods. 2 EP) v exekučnej veci v ktorej je oprávneným jeho bývalý
zamestnávateľ.
Podľa názoru súdu odpoveď na otázku či možno mať pochybnosti o nezaujatosti toho
kto vo veci, v ktorej vykonáva verejnú moc vzhľadom na jeho pomer k tomu kto v tejto veci
vystupuje v pozícii účastníka konania, ktorý bol jeho zamestnávateľom môže byť bez
ďalšieho sporná a preto je potrebné zohľadniť aj iné faktory vzťahujúce sa na pracovný
pomer, resp. sním súvisiace. Napr. dĺžku pracovného pomeru; aký časový úsek uplynul
medzi skončením pracovného pomeru u zamestnávateľa, ktorý je v postavení účastníka
konania a momentom kedy sa zamestnanec stal verejným činiteľom; aký časový úsek
uplynul medzí skončením pracovného pomeru a momentom kedy sa začalo konanie,
v ktorom bývalý zamestnanec disponuje verejnou mocou a bývalý zamestnávateľ je v pozícii
účastníka konania; početnosť a spôsob iniciácie takýchto konaní; oblasť činnosti alebo
predmet podnikania zamestnávateľa; pracovné zaradenie, postavenie zamestnanca
u zamestnávateľa príp. aj jeho vzťah k zamestnávateľovi, resp. jeho štatutárom...
Zo skutočností uvedených exekútorom JUDr. R. K. je teda evidentné, že za exekútora
bol vymenovaný v čase keď bol zamestnancom oprávneného a exekučnú činnosť začal
vykonávať bezprostredne potom ako sa jeho zamestnanecký pomer k oprávnenému skončil.
Súdu je z jeho činnosti známa skutočnosť, že bezprostredne potom ako JUDr. R. K. začal s
výkonom exekučnej činnosti oprávnený, jeho bývalý zamestnávateľ, podával návrhy na
vykonanie exekúcie výlučne exekútorovi JUDr. R. K. (napr. vec vedená exekútorom pod sp.
zn. EX 56/07, v ktorej sa exekučné konanie začalo na návrh oprávneného, ktorý bol
napísaný 07. 06. 2007), pričom oprávnený aj v súčasnosti návrhy na vykonanie exekúcie
podáva súdnemu exekútorovi JUDr. R. K. Vzťah JUDr. R. K. k spoločnosti P., s. r. o, sa
kontinuálne zmenil zo vzťahu medzi zamestnancom a zamestnávateľom na vzťah medzi
exekútorom a oprávneným, ktorý nepretržite trvá vo veľkom počte exekučných konaní
od začiatku výkonu exekučnej činnosti JUDr. R. K. a je podmienený vôľou oprávneného,
ktorý exekučné konanie (resp. exekučné konania) iniciuje a uskutočňuje výber exekútora.
Uvedená situácia je diametrálne odlišná od situácie, keď napr. sudcovi po uplynutí
niekoľkých rokov výkonu funkcie sudcu je náhodným výberom pridelená na rozhodnutie
jedna vec, v ktorej je navrhovateľom (oprávneným) jeho bývalý zamestnávateľ. Vzhľadom
na tieto skutočnosti možno mať dôvodne pochybnosti o nezaujatosti súdneho exekútora a
súd ho z vykonávania exekúcie vylúčil.»
Ústavný súd v zhode s už uvedeným napr. vo veci sp. zn. IV. ÚS 157/2012
konštatuje, že nezlučiteľnosť činnosti (funkcie) súdneho exekútora s pracovným pomerom
(a inými) vyplývajúca z § 4 Exekučného poriadku predstavuje záruku, že súdny exekútor
svoju činnosť spočívajúcu v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí bude vykonávať
nezávisle a nestranne v zmysle § 3 Exekučného poriadku. Inými slovami, súdny exekútor
vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže oprávnene
vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného
konania. Uvedené konanie nevylučuje ani disciplinárnu, resp. trestnú zodpovednosť
súdneho exekútora ako verejného činiteľa. Skutočnosť, že súdny exekútor bol
zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade oprávneného), je
okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného
poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný bezodkladne
oznámiť súdu. Ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii pokračuje ten
exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd (§ 30
ods. 11 Exekučného poriadku).
S odkazom na citovanú právnu úpravu tak nie je potrebné preukázať zaujatosť
súdneho exekútora, ale postačí už samotné preukázanie existencie dôvodných pochybností
o jeho nezaujatosti. Uvedené je konštruované v súlade so zásadou, ku ktorej dospel v rámci
svojej rozhodovacej praxe Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), a to že
,,spravodlivosť musí byť nielen poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná“
(rozhodnutie Delcourt v. Belgicko, Publication of the European Court of Human Rights,
Series A, č. 11, s. 17, § 31).
Ústavný súd po oboznámení sa s postupom okresného súdu a jeho napadnutými
rozhodnutiami konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia Exekučného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval
ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú
logické, a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné. Podľa názoru
ústavného súdu postupoval okresný súd ústavne súladným spôsobom, keď rozhodol
o vylúčení súdneho exekútora z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného
poriadku z dôvodu, že považoval za preukázanú pochybnosť o jeho nezaujatosti (podobne
III. ÚS 322/2010, IV. ÚS 157/2012).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že namietaný postup
a rozhodnutia okresného súdu v označených exekučných konaniach nezasahujú
neprípustným spôsobom do základného práva sťažovateľky na spravodlivý proces podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Označené práva nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy
nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že
z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery okresného súdu považovať
za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným postupom
okresného súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na spravodlivý
proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka
konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne
akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať
do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv
(m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05, II. ÚS 545/2010). Na základe uvedeného ústavný súd
rozhodol o odmietnutí sťažnosti v tejto jej časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.C K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 dodatkového
protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj
majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu
a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto
ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby
upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní
alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu a rozhodnutí okresného súdu
dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by
mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže
okresný súd v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval
a aplikoval príslušné právne normy (v danom prípade ustanovenia Exekučného poriadku).
Nemožno akceptovať námietku sťažovateľky, že vylúčením súdneho exekútora
z vykonávania exekúcie došlo k reálnemu ohrozeniu jej majetku existujúceho v podobe
pohľadávky, resp. že ním bola zmarená finalizácia exekučnej činnosti vymožením jej
pohľadávky, pretože v zmysle ustanovení Exekučného poriadku v exekúcii pokračuje ten
exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého súd poverí vykonaním exekúcie. Vykonanie
exekúcie, resp. vymožiteľnosť pohľadávky oprávneného v konečnom dôsledku nie sú
limitované osobou konkrétneho exekútora.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom
a rozhodnutiami okresného súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom
podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala
možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku
čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti odmietol ako
zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.D K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv
a slobôd priznaných dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej
na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické
alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej
menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné
rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Tieto
ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho
rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127
ods. 1 ústavy, a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je
potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ústavy (IV. ÚS 119/07).
Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru ESĽP, z ktorej
vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho
protokolov. Tento článok však nemá vlastnú nezávislú existenciu, ale je účinný len
vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).
Porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a porušenie zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 14
dohovoru odôvodňovala sťažovateľka tým, že mala v konaní pred všeobecným súdom
výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne. Z uvedeného vyplýva, že
porušenie označených článkov ústavy a dohovoru sťažovateľka spája s porušením svojho
základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne
konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorého porušenie však ústavný súd v postupe
a rozhodnutiach okresného súdu nezistil, a preto nemohol konštatovať ani porušenie zákazu
diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, a to z dôvodu absencie
akejkoľvek spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi namietaným porušením označených
článkov ústavy a dohovoru a namietaným postupom a rozhodnutiami okresného súdu.
Z tohto dôvodu je sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej ostatnej časti zjavne neopodstatnená
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. februára 2013