Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 90/2013
PDF · 161.81 KB
No categories available
I. ÚS 90/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
doc. JUDr. B. F., PhD., A., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 16032/2012 a sp. zn. Rvp
16034/2012 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami
Okresného súdu Brezno sp. zn. 4 Er 729/2010 z 5. júna 2012 a sp. zn. 6 Er 73/2007 z 12.
marca 2012, ako aj namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 15 Co E 168/2012 zo 17. októbra 2012 a sp. zn. 43 CoE 226/2012 z 19.
septembra 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 16032/2012 a
sp. zn. Rvp 16034/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 21. decembra 2012
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom a uzneseniami Okresného súdu Brezno
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 Er 729/2010 z 5. júna 2012 a sp. zn. 6 Er 73/2007 z 12.
marca 2012 (ďalej spolu aj „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“), ako aj porušenie jej
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom a uzneseniami Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Co E 168/2012 zo 17. októbra 2012 a
sp. zn. 43 CoE 226/2012 z 19. septembra 2012 (ďalej spolu aj „napadnuté rozhodnutia
krajského súdu“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla
na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa
podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci
dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči sťažovateľke sa
stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových zmluvách obsahujúce
aj rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania pred ňou
zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s.,
Karloveské rameno 8, Bratislava. Rozhodcovské rozsudky tohto súdu boli exekučným
titulom na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverení udelených okresným
súdom začal nútený výkon rozhodnutí, t. j. exekúciu. V priebehu exekučného konania bolo
napadnutými rozhodnutiami okresného súdu rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich
exekučných konaní. Krajský súd na odvolania sťažovateľky svojimi napadnutými
rozhodnutiami potvrdil napadnuté rozhodnutia okresného súdu ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakovala právne závery v rozhodovacej činnosti
okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska právneho
posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov na
predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytla ústavnému súdu vlastnú
interpretáciu právnych predpisom vzťahujúcich sa na jej právnu vec.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom
a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu, ako aj porušenie jej základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu postupom a napadnutými rozhodnutiami krajského súdu, zruší napadnuté
rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej
primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu, ako aj porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 1
dodatkového protokolu postupom a napadnutými rozhodnutiami krajského súdu.
II.A
K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné
konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých
účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom
pod sp. zn. Rvp 16032/2012 a sp. zn. Rvp 16034/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu
a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky a okresného súdu a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú,
rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l
výroku tohto uznesenia.
II.B
K namietanému porušeniu označených základných práv napadnutými
rozhodnutiami okresného súdu
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že
ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny
opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosť v tejto časti bolo
potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
II.C
K namietanému porušeniu označených základných práv napadnutými
rozhodnutiami krajského súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj
porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami
okresného súdu, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom
a napadnutými rozhodnutiami krajského súdu, ktorými potvrdil napadnuté rozhodnutia
okresného súdu o zastavení exekúcií, čo malo mať za následok porušenie jej označených
práv.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,
I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém
sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní
proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať
prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský
rozsudok rozhodcovského súdu; uvedené konanie pred rozhodcovským súdom nadväzovalo
na rozhodcovskú doložku uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkmi v zmluve.
Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate
totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách sťažností, ktoré už riešil ústavný súd tak,
že ich odmietol vo vzťahu ku krajským súdom ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka
označila len iné rozhodnutia krajského súdu, ktorými malo dôjsť k porušeniu jej označených
práv. Z identickej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiach možno vyvodiť,
že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu obsahovalo, čo sa týka skutkových
zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom, obdobné závery, ako vo veciach, ktoré
už ústavným súdom boli preskúmané a rozhodnuté.
Ústavný súd predtým už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval
dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný
súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu
v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a nielen v súvislosti s vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu,
pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2
Exekučného poriadku, a v tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie poukázal na
ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri rozsudok sp. zn. 3 Cdo
164/1996 z 27. januára 1997 publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997).
V tomto smere sa pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností ústavný súd plne
stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr.
sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473//2011 z 20. októbra 2011,
sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 379/2011 zo 7. septembra 2011,
sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012,
sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012 a sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012,
ako aj ďalších rozhodnutiach týkajúcich sa obdobných sťažností sťažovateľky, ktoré
skončili odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov
o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení v stovkách prípadov, pretože
rozhodcovské rozsudky z rôznych dôvodov neboli spôsobilými exekučnými titulmi
na vedenie exekúcií.
Ústavný súd preto jej sťažnosti bez podrobnejšej argumentácie odmietol z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu (aj v spojení
s odôvodnením napadnutých rozhodnutí okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to, že
obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne
napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky (vrátane návrhu na odklad vykonateľnosti) v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. februára 2013