Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 64/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., A., s. r. o., B.,

konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta doc. JUDr. B. F., PhD., ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a tiež porušenie a Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou

uznesením sp. zn. z 12. decembra 2012 a jemu predchádzajúcim postupom,

ako aj porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 26. júla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. novembra

2012 osobne doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len

„sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej A., s. r. o., B., konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta doc. JUDr. B. F., PhD., ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

a tiež porušenie a dohovoru postupom Okresného súdu Vranov

nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. z 12. decembra 2012

a jemu predchádzajúcim postupom (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“), ako

aj porušenie svojich základných práv podľa a a práv podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 26. júla 2012 a jemu

predchádzajúcim postupom (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

Sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia

poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu založeného zmluvou

o úvere pristúpila po dohode s dlžníkom k uzatvoreniu rozhodcovskej doložky,

resp. rozhodcovskej zmluvy, ktorá založila právomoc Stáleho rozhodcovského súdu

zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len „Stály rozhodcovský

súd“), rozhodovať o právnom postavení zmluvných strán pri vzniku sporu. Vzhľadom

na omeškanie dlžníka a návrh sťažovateľky, aby Stály rozhodcovský súd autoritatívne

deklaroval právo sťažovateľky na úhradu peňažnej pohľadávky a uložil dlžníkovi povinnosť

platiť, bola dlžníkovi na základe rozsudku uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke

pohľadávku spoločne s príslušenstvom. Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníka

bola sťažovateľka nútená domáhať sa splatenia pohľadávky aj s príslušenstvom

prostredníctvom exekúcie na podklade exekučného titulu (rozsudok Stáleho

rozhodcovského súdu, pozn.). Okresný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie,

avšak v priebehu jej vykonávania následne ex offo exekúciu uznesením sp. zn.

z 12. decembra 2012 vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju; na základe odvolania

sťažovateľky bolo napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdené uznesením krajského

súdu sp. zn. z 26. júla 2012.

Sťažovateľka v ďalšom poukazuje na judikatúru ústavného súdu k základnému právu

podľa a k právu podľa dohovoru, podľa ktorej „všeobecné

súdy porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ale aj právo na spravodlivé súdne

konanie tým, že nerešpektovali jeho právo na to, aby sa jeho právna vec pred vnútroštátnym

súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu. Súčasťou

takého právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do EÚ je aj výklad práva EÚ

podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. V takom prípade

tvorí výklad práva EÚ obsiahnutý v rozsudku Súdneho dvora súčasť právneho základu

rozhodovania vo veci samej (m. m. ).“. V tejto súvislosti ďalej sťažovateľka

namieta, že «Na rozdiel od všeobecného súdu máme za to, že tvrdenie „Smernica Rady

(Európskej únie) č. 93/13/EHS z 5. 4. 1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských

zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané“, je nepreukázanou

domnienkou súdu, ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne presné a jasné znenie smernice vo

svojom odôvodnení. Všeobecný súd si tak vytvoril sám právny základ, ktorý má zásadné

následky pre ďalšie usporiadanie právneho vzťahu (môže viesť k reálnej nevymožiteľnosti

splatnej pohľadávky veriteľa exekučným súdom). Je pravdou, že podľa prílohy smernice

Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,

uverejnenou v Mimoriadnom vydaní v slovenskom jazyku v kapitole 15, zväzok 2, str. 288 až

293 sa za neprijateľné (nekalé) podmienky môžu považovať podľa písm. q) ods. 1 prílohy aj

„podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu

brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok,

najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami

výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť

dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na

inej zmluvnej strane“. Tvrdíme, že uvedené ustanovenie slovenskej verzie smernice Rady

93/13/EHS je nesprávne v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä vyžadovať od

spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou“»,

pričom ďalej medzi inými uvádza českú jazykovú verziu, z ktorej podľa jej názoru vyplýva

niečo úplne iné: «„... zbavení spotřebitele práva podat žalobu nebo použít jiný opravný

prostředek, zejména požadovať na spotřebiteli, aby překládal spory výlučně rozhodčímu

soudu, na který se nevztahují ustanovení právnych předpisů...“.

Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového

práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových

verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu...

Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí

byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej

je súčasťou... Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými

v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za

neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Máme za to, že v danom prípade je nutné

požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor

Európskej únie. Ďalej je nutné dodať, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná

príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci

spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty

vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi

súdmi Slovenskej republiky. Máme za to, že v danom prípade je potrebné požiadať Súdny

dvor Európskej únie aj o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a to v súvislosti

s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte smernice Rady 93/13/EHS

a jej následnej aplikácie exekučným súdom a dopadom na existujúce právne vzťahy... máme

za to, že všeobecný súd mal na základe a zmluvy

o fungovaní EÚ takto rozhodnúť: Konanie sa prerušuje podľa

a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej

únie predkladajú prejudiciálne otázky...».

Poukazujúc na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného

súdu týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti najmä uviedla, že „Všeobecný súd, ktorý koná v

pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k

opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania

je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie

ako by bol exekučný titul zrušený. Je dôležité pripomenúť, že k takémuto revíznemu postupu

došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s

výsledkom absolútnej nerozpornosti...“.

Sťažovateľka v sťažnosti osobitne upozorňuje na skutočnosť, že „sťažovateľ priamo

vyzval v podanom odvolaní súd, aby postupom podľa ust.

prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade

ust. veta prvá a druhá Exekučného poriadku s veta prvá

Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery

všetkých subjektov práva v právny poriadok“.

Podľa sťažovateľky „exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone

rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade

takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (ust. § 45 ZoRK). Aj v takomto

prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne

konformnou teleologickou interpretáciou ust. § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť

hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného súdu konajúceho

o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu.“.

Vo vzťahu k aplikácii ustanovení smernice sťažovateľka uvádza, že „V súvislosti

s ústavnou potrebou aplikácie relevantných právnych noriem sťažovateľ (oprávnený)

poukazuje aj na skutočnosť, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie

na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto

sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce

závery formujúce konečné rozhodnutie. Exekučný súd vo veci aplikoval ustanovenia

Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Smernica

nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom

Európskej únie a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám... neprichádza do úvahy ani

jej priamy účinok (priama aplikácia)...“.

Podľa tvrdenia sťažovateľky aj postupom krajského súdu v napadnutom konaní

a napadnutým rozhodnutím boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46

ods. 1 ..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20

ods. 1 ... 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené Protokolu č. 1

k Dohovoru“. Sťažovateľka v tejto súvislosti odôvodňuje namietané porušenie svojho

základného práva podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd «a) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože

nevykonal náležité dokazovanie a svoje rozhodnutie založil na skutočnostiach, ktorých

existencia nebola dokázaná (súd používa pri zdôvodnení svojho rozhodnutia slovo ako

napr. „pravdepodobne“); b) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho

právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva; a osobitne v

spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené čl.

20 ods. 1 SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené Protokolu č. 1

k Dohovoru...».

Vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu v napadnutom konaní

sťažovateľka osobitne zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej základného práva podľa

a práva podľa dohovoru došlo tým, že krajský súd nenariadil

pojednávanie, „aj keď k tomu bol podľa zákona povinný a odvolanie prejednal bez osobnej

účasti sťažovateľa“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhla, aby ústavný súd

rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a , práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

a tiež porušenie a dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutom konaní a napadnutým rozhodnutím, ako aj porušenie jej základných práv

podľa a , práv podľa dohovoru a podľa

dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým

rozhodnutím, napadnuté rozhodnutie okresného súdu a napadnuté rozhodnutie krajského

súdu zruší a vec vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné

zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20

ods. 1 a a práv podľa a dohovoru a dodatkového

protokolu postupom a napadnutým rozhodnutím okresného súdu, ako aj porušenie svojich

základných práv podľa a a práv podľa a

dodatkového protokolu postupom a napadnutým rozhodnutím krajského súdu.

II.A

K namietanému porušeniu označených základných práv napadnutým

rozhodnutím okresného súdu

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že

ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených

v (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné podať odvolanie ako riadny

opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosť v tejto časti bolo

potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

II.B

K namietanému porušeniu označených základných práv napadnutým

rozhodnutím krajského súdu

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj

porušenie a dohovoru postupom a napadnutým rozhodnutím

okresného súdu, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu postupom

a napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ktorým potvrdil napadnuté rozhodnutie

okresného súdu o zastavení exekúcie, čo malo mať za následok porušenie jej označených

práv.

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (,

, , ) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa .

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém

sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní

proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať

prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský

rozsudok rozhodcovského súdu; uvedené konanie pred rozhodcovským súdom nadväzovalo

na rozhodcovskú doložku uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkom v zmluve.

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate

totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách sťažností, ktoré už riešil ústavný súd tak,

že ich odmietol vo vzťahu ku krajským súdom ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka

označila len iné rozhodnutie krajského súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu jej označených

práv. Z identickej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnosti možno vyvodiť, že

odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu obsahovalo, čo sa týka skutkových

zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom, obdobné závery, ako vo veciach, ktoré

už ústavným súdom boli preskúmané a rozhodnuté.

Ústavný súd predtým už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval

dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný

súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu

v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a nielen v súvislosti s vydaním

poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre

ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného

poriadku, a v tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie poukázal na ustálenú

judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri rozsudok sp. zn.

z 27. januára 1997 publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997).

V tomto smere sa pri predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti ústavný súd plne

stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr.

sp. zn. z 31. mája 2011, sp. zn. z 20. októbra 2011,

sp. zn. z 24. augusta 2012, sp. zn. zo 7. septembra 2011,

sp. zn. zo 16. mája 2012, sp. zn. z 22. augusta

2012, sp. zn. z 22. augusta 2012 a sp. zn. z 18. septembra

2012, ako aj ďalších rozhodnutiach týkajúcich sa obdobných sťažností sťažovateľky, ktoré

skončili odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov

o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení v stovkách prípadov, pretože

rozhodcovské rozsudky z rôznych dôvodov neboli spôsobilými exekučnými titulmi

na vedenie exekúcií.

Ústavný súd preto jej sťažnosť bez podrobnejšej argumentácie odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti podľa .

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to,

že obsahom práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.

, , , ), ústavný súd sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľky (vrátane návrhu na odklad vykonateľnosti) v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2013