Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 87/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

doc. JUDr. B. F., PhD., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a , práva podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl.

12 ods. 2 a Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Okresného súdu Topoľčany sp. zn. z 13.

októbra 2012 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra

2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo

veci namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“), ako aj namietaného porušenia a dohovoru uznesením

Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 13. októbra

2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Okresný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil vo veci konajúceho súdneho exekútora

JUDr. R. K. (ďalej len ,,súdny exekútor“) z vykonávania exekúcie vedenej okresným súdom

pod sp. zn. , a to z dôvodu, že bol pred vymenovaním do funkcie súdneho

exekútora zamestnancom sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania (v danom

prípade oprávnenej), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.

Sťažovateľka v súvislosti s vylúčením súdneho exekútora z exekúcie namietala

porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, k čomu bližšie dôvodila:

«... postup všeobecného súdu v konaní..., ako aj samotné rozhodnutie (rozhodnutia,

pozn.) tohto súdu, nelegitímne a nelegálne limitovali práva sťažovateľa, najmä jeho právo

na súdnu ochranu zaručené a právo na spravodlivý súdny proces

zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné.

Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04.

2011, sp. zn.: -37;

b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo

objektívnej zaujatosti súdneho exekútora vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného

konania;

c) bez toho aby existovali akékoľvek racionálne pochybnosti o legálnom a

legitímnom postupe súdneho exekútora v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny

priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného

súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: ;

rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti

rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný

prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne

účinky do budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej

pohľadávky výkonom exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom – JUDr. R. K...

postupom Okresného súdu Topoľčany... došlo v rámci práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivý súdny proces k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, zásady

kontradiktórnosti súdneho konania, práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a práva

na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy, ktoré sú imanentnou súčasťou vyššie

označených základných práv a to spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s

a článkom č. 6 ods. 1 Dohovoru.»

Sťažovateľka taktiež namietla porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1

a práva podľa dodatkového protokolu, pretože „Všeobecný súd svojím

rozhodnutím, ktoré bolo vydané v konaní vedenom bez dodržania zásad spravodlivého

súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa takým spôsobom, ktorý je

nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1. Napadnutým

rozhodnutím všeobecného súdu došlo k reálnemu ohrozeniu majetku sťažovateľa

existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku

sťažovateľa o majetok vynaložený na výkon exekúcie zvoleným súdnym exekútorom.

Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č. 20 ods. 1 SR a článku č. 1 Protokolu č. 1

majetok chránený Dohovorom o ktorý však nelegálnym postupom a rozhodnutím

všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.

Namietané porušenie a dohovoru sťažovateľka odôvodnila

tým, že ,,aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká,

mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním

zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd

rozhodoval o jeho práve na výkon súdneho rozhodnutia zvoleným exekútorom a toto

rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom konania rovnako ako

povinný. Z okolností daného prípade nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by

mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné

zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením

oprávneného), pretože takýto dôvod je priamo SR a Dohovorom špecifikovaný ako

dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej základných práv podľa a , práv podľa

dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj porušenie a

čl. 14 dohovoru postupom a napadnutým rozhodnutím okresného súdu, zruší napadnuté

rozhodnutie okresného súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné

zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako

aj porušenie a dohovoru postupom a napadnutým rozhodnutím

okresného súdu.

II.A K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,

aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch...

Podľa o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Exekučný poriadok“) exekútor vykonáva

exekučnú činnosť nestranne a nezávisle. Podľa § 4 Exekučného poriadku činnosť exekútora

je nezlučiteľná s pracovným pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom,

podnikaním, členstvom v štatutárnom orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo

členstvom v dozornom orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo s vykonávaním

inej zárobkovej činnosti s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej

a publicistickej činnosti. Podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený

z vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom

exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať

pochybnosti o jeho nezaujatosti. Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor

dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu. Podľa § 30

ods. 4 Exekučného poriadku účastníci exekučného konania majú právo vyjadriť sa o osobe

exekútora. Podľa § 30 ods. 5 Exekučného poriadku účastník môže uplatniť námietku

zaujatosti u exekútora najneskôr do piatich dní odo dňa doručenia upovedomenia o začatí

exekúcie alebo do piatich dní odo dňa, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je

exekútor vylúčený. Podľa § 30 ods. 6 Exekučného poriadku v námietke zaujatosti musí byť

uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť exekútor vylúčený, a kedy sa

účastník podávajúci námietku zaujatosti o tomto dôvode dozvedel.

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (,

, , ) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa .

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ,

).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému predostretému v podaných sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva

v tom, či okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď samotnú skutočnosť, že

súdny exekútor bol zamestnancom oprávnenej pred vykonávaním exekúcie (hlavne pre jeho

pomer k účastníkovi konania v tomto prípade na strane oprávnenej), ktorá vzbudzuje

dôvodnú pochybnosť o jeho nezaujatosti, považoval za dôvod na jeho vylúčenie

z vykonávania exekúcie (pozri tiež ).

Okresný súd v odôvodnení svojich napadnutých rozhodnutí (ktoré boli priložené

k veciam už posudzovaným ústavným súdom o sťažnostiach JUDr. K., pozn.) v podstatnom

uviedol:

„Z podania súdneho exekútora a nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky

-37 zo dňa 13. 4. 2011 súd zistil, že JUDr. R. K. bol v čase od 1. 8. 2006 do

5. 6. 2007 zamestnancom oprávneného, čo ústavný súd s poukazom na § 3 a 4 EP posúdil

za okolnosť, vylučujúcu ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 EP. Rovnako exekučný

súd je toho názoru, že zamestnanecký pomer k účastníkovi konania, v tomto prípade

oprávnenému, aj keď tento už skončil, vyvoláva pochybnosti o nezaujatosti súdneho

exekútora, a to aj s poukazom na ďalšie skutočnosti. Súdu je z rozhodovacej činnosti známe,

že na návrh oprávneného sa proti rôznym povinným vedie väčší počet exekučných konaní.

Ide o konania, v ktorých boli na základe návrhu oprávneného poverení vykonaním exekúcie

rôzni exekútori, pričom po vymenovaní JUDr. K. za súdneho exekútora, vo väčšom počte

týchto konaní oprávnený navrhol zmenu exekútora s tým, aby bol ďalším výkonom exekúcie

poverený JUDr. K. Okrem toho po vymenovaní JUDr. K. za súdneho exekútora, oprávnený

podáva návrhy na vykonanie exekúcie prevažne (ak aj nie výlučne) práve u JUDr. K.

Skutočnosť, že oprávnený podáva návrhy na vykonanie exekúcie u toho istého exekútora,

sama o sebe neznamená, že sú pochybnosti o nezaujatosti exekútora. Keď sa však k tejto

skutočnosti pridá aj ďalšia okolnosť majúca základ mimo exekučného konania, napr.

predchádzajúci zamestnanecký vzťah exekútora u oprávneného, súd je toho názoru, že

týmto prepojením je nestrannosť exekútora narušená – minimálne sú o tom pochybnosti. Je

totiž predpoklad, že medzi oprávneným (jeho spoločníkmi, štatutárnym orgánom, inými

zamestnancami) a exekútorom vznikol počas zamestnaneckého pomeru priateľský vzťah.

Záver o zaujatosti súdneho exekútora podporuje aj skutočnosť, že JUDr. K. už dva dni po

ukončení zamestnania t. j. dňa 7. 6. 2007 v prospech oprávneného vyjadril svoj súhlas so

zmenou exekútora v exekučných veciach vedených v prospech oprávneného – spoločnosti

P., s. r. o., Bratislava (zamestnanecký pomer exekútora trval do 5. 6. 2007 a už 7. 6. 2007

vyjadril súhlas s tým, aby bol poverený vykonaním exekúcií v prospech oprávneného). Nie

je teda vylúčené, že o spolupráci rokovali oprávnený a JUDr. K. ešte v čase, keď bol

exekútor s oprávneným v zamestnaneckom vzťahu. Vzhľadom na uvedené dôvody súd

rozhodol o vylúčení súdneho exekútora JUDr. K. z vykonávania exekúcie.

Vzhľadom k tomu, že sudca sa plne stotožňuje s dôvodmi pre vylúčenie súdneho

exekútora JUDr. R. K. z vykonávania exekúcie, ktoré vyššia súdna úradníčka uviedla vo

svojom uznesení, tak tieto dôvody citoval vo svojom uznesení a okrem toho poukazuje aj na

skutočnosť, že súdneho exekútora JUDr. K. v tomto konaní zastupuje ten istý právny

zástupca, ktorý zastupuje aj v iných konaniach oprávneného P. s. r. o. B., čo je známe súdu

z rozhodovacej činnosti v iných exekučných veciach a čo svedčí taktiež o prepojení súdneho

exekútora s oprávneným cez toho istého právneho zástupcu a je to teda ďalší dôvod na

vylúčenie súdneho exekútora z vykonávania exekúcie.“

Ústavný súd v zhode s už uvedeným napr. vo veci sp. zn.

konštatuje, že nezlučiteľnosť činnosti (funkcie) súdneho exekútora s pracovným pomerom

(a inými) vyplývajúca z § 4 Exekučného poriadku predstavuje záruku, že súdny exekútor

svoju činnosť spočívajúcu v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí bude vykonávať

nezávisle a nestranne v zmysle § 3 Exekučného poriadku. Inými slovami, súdny exekútor

vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže oprávnene

vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného

konania. Uvedené konanie nevylučuje ani disciplinárnu, resp. trestnú zodpovednosť

súdneho exekútora ako verejného činiteľa. Skutočnosť, že súdny exekútor bol

zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade oprávneného), je

okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného

poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný bezodkladne

oznámiť súdu. Ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii pokračuje ten

exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd (§ 30

ods. 11 Exekučného poriadku).

S odkazom na citovanú právnu úpravu tak nie je potrebné preukázať zaujatosť

súdneho exekútora, ale postačí už samotné preukázanie existencie dôvodných pochybností

o jeho nezaujatosti. Uvedené je konštruované v súlade so zásadou, ku ktorej dospel v rámci

svojej rozhodovacej praxe Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), a to že

,,spravodlivosť musí byť nielen poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná“

(rozhodnutie Delcourt v. Belgicko, Publication of the European Court of Human Rights,

Series A, č. 11, s. 17, § 31).

Ústavný súd po oboznámení sa s postupom okresného súdu a jeho napadnutým

rozhodnutím konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia Exekučného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval

ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú

logické, a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné. Podľa názoru

ústavného súdu postupoval okresný súd ústavne súladným spôsobom, keď rozhodol

o vylúčení súdneho exekútora z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného

poriadku z dôvodu, že považoval za preukázanú pochybnosť o jeho nezaujatosti (podobne

, ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že namietaný postup

a rozhodnutie okresného súdu v označenom exekučnom konaní nezasahujú neprípustným

spôsobom do základného práva sťažovateľky na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru. Označené práva

nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich

záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného

súdu nemožno skutkové a právne závery okresného súdu považovať za arbitrárne, zjavne

neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným postupom

okresného súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na spravodlivý

proces podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka

konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv

(m. m. , , ). Na základe uvedeného ústavný súd

rozhodol o odmietnutí sťažnosti v tejto jej časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti

podľa .

II.C K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 dodatkového

protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj

majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu

a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto

ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby

upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní

alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu a rozhodnutia okresného súdu

dospel k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by

mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a do práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu, keďže

okresný súd v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval

a aplikoval príslušné právne normy (v danom prípade ustanovenia Exekučného poriadku).

Nemožno akceptovať námietku sťažovateľky, že vylúčením súdneho exekútora

z vykonávania exekúcie došlo k reálnemu ohrozeniu jej majetku existujúceho v podobe

pohľadávky, resp. že ním bola zmarená finalizácia exekučnej činnosti vymožením jej

pohľadávky, pretože v zmysle ustanovení Exekučného poriadku v exekúcii pokračuje ten

exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého súd poverí vykonaním exekúcie. Vykonanie

exekúcie, resp. vymožiteľnosť pohľadávky oprávneného v konečnom dôsledku nie sú

limitované osobou konkrétneho exekútora.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom

a rozhodnutím okresného súdu a základným právom podľa a právom

podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala

možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku

čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti odmietol ako

zjavne neopodstatnenú podľa .

II.D K namietanému porušeniu a dohovoru

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv

a slobôd priznaných dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej

na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické

alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej

menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ustanovenie má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné

rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní . Tieto

ustanovenia sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho

rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných podľa

ods. 1 , a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je

potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ().

Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru ESĽP, z ktorej

vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho

protokolov. Tento článok však nemá vlastnú nezávislú existenciu, ale je účinný len

vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru ().

Porušenie a porušenie zákazu diskriminácie zaručeného v

dohovoru odôvodňovala sťažovateľka tým, že mala v konaní pred všeobecným súdom

výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne. Z uvedeného vyplýva, že

porušenie označených článkov a dohovoru sťažovateľka spája s porušením svojho

základného práva na súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivé súdne

konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorého porušenie však ústavný súd v postupe a rozhodnutí

okresného súdu nezistil, a preto nemohol konštatovať ani porušenie zákazu diskriminácie

zaručeného a dohovoru, a to z dôvodu absencie akejkoľvek

spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi namietaným porušením označených článkov

a dohovoru a namietaným postupom a rozhodnutím okresného súdu. Z tohto dôvodu je

sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej ostatnej časti zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2013