Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 87/2013
PDF · 238.77 KB
No categories available
I. ÚS 87/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
doc. JUDr. B. F., PhD., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl.
12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uznesením Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 3 Er 254/2004 z 13.
októbra 2012 a jemu predchádzajúcim postupom a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo
veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“), ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru uznesením
Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 Er 254/2004 z 13. októbra
2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia“) a jemu predchádzajúcim postupom.
Okresný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil vo veci konajúceho súdneho exekútora
JUDr. R. K. (ďalej len ,,súdny exekútor“) z vykonávania exekúcie vedenej okresným súdom
pod sp. zn. 3 Er 254/2004, a to z dôvodu, že bol pred vymenovaním do funkcie súdneho
exekútora zamestnancom sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania (v danom
prípade oprávnenej), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.
Sťažovateľka v súvislosti s vylúčením súdneho exekútora z exekúcie namietala
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, k čomu bližšie dôvodila:
«... postup všeobecného súdu v konaní..., ako aj samotné rozhodnutie (rozhodnutia,
pozn.) tohto súdu, nelegitímne a nelegálne limitovali práva sťažovateľa, najmä jeho právo
na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces
zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné.
Je tomu tak preto, že všeobecný súd:
a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04.
2011, sp. zn.: III ÚS 322/2010-37;
b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo
objektívnej zaujatosti súdneho exekútora vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného
konania;
c) bez toho aby existovali akékoľvek racionálne pochybnosti o legálnom a
legitímnom postupe súdneho exekútora v exekúcii;
d) bez toho aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny
priebeh exekúcie;
e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného
súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III ÚS 322/2010;
rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti
rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný
prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne
účinky do budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej
pohľadávky výkonom exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom – JUDr. R. K...
postupom Okresného súdu Topoľčany... došlo v rámci práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivý súdny proces k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, zásady
kontradiktórnosti súdneho konania, práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a práva
na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy, ktoré sú imanentnou súčasťou vyššie
označených základných práv a to spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s čl. 46 ods. 1 Ústavy
a článkom č. 6 ods. 1 Dohovoru.»
Sťažovateľka taktiež namietla porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože „Všeobecný súd svojím
rozhodnutím, ktoré bolo vydané v konaní vedenom bez dodržania zásad spravodlivého
súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa takým spôsobom, ktorý je
nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1. Napadnutým
rozhodnutím všeobecného súdu došlo k reálnemu ohrozeniu majetku sťažovateľa
existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku
sťažovateľa o majetok vynaložený na výkon exekúcie zvoleným súdnym exekútorom.
Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článku č. 1 Protokolu č. 1
majetok chránený Dohovorom o ktorý však nelegálnym postupom a rozhodnutím
všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.
Namietané porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru sťažovateľka odôvodnila
tým, že ,,aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká,
mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním
zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd
rozhodoval o jeho práve na výkon súdneho rozhodnutia zvoleným exekútorom a toto
rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom konania rovnako ako
povinný. Z okolností daného prípade nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by
mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné
zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením
oprávneného), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako
dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a
čl. 14 dohovoru postupom a napadnutým rozhodnutím okresného súdu, zruší napadnuté
rozhodnutie okresného súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné
zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako
aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutým rozhodnutím
okresného súdu.
II.A K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,
aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch...
Podľa § 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Exekučný poriadok“) exekútor vykonáva
exekučnú činnosť nestranne a nezávisle. Podľa § 4 Exekučného poriadku činnosť exekútora
je nezlučiteľná s pracovným pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom,
podnikaním, členstvom v štatutárnom orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo
členstvom v dozornom orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo s vykonávaním
inej zárobkovej činnosti s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej
a publicistickej činnosti. Podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený
z vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom
exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať
pochybnosti o jeho nezaujatosti. Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor
dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu. Podľa § 30
ods. 4 Exekučného poriadku účastníci exekučného konania majú právo vyjadriť sa o osobe
exekútora. Podľa § 30 ods. 5 Exekučného poriadku účastník môže uplatniť námietku
zaujatosti u exekútora najneskôr do piatich dní odo dňa doručenia upovedomenia o začatí
exekúcie alebo do piatich dní odo dňa, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je
exekútor vylúčený. Podľa § 30 ods. 6 Exekučného poriadku v námietke zaujatosti musí byť
uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť exekútor vylúčený, a kedy sa
účastník podávajúci námietku zaujatosti o tomto dôvode dozvedel.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,
I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne
poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II. ÚS 545/2010, II. ÚS 165/2011).
O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03,
Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému
právnemu problému predostretému v podaných sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva
v tom, či okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď samotnú skutočnosť, že
súdny exekútor bol zamestnancom oprávnenej pred vykonávaním exekúcie (hlavne pre jeho
pomer k účastníkovi konania v tomto prípade na strane oprávnenej), ktorá vzbudzuje
dôvodnú pochybnosť o jeho nezaujatosti, považoval za dôvod na jeho vylúčenie
z vykonávania exekúcie (pozri tiež IV. ÚS 157/2012).
Okresný súd v odôvodnení svojich napadnutých rozhodnutí (ktoré boli priložené
k veciam už posudzovaným ústavným súdom o sťažnostiach JUDr. K., pozn.) v podstatnom
uviedol:
„Z podania súdneho exekútora a nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 322/2010-37 zo dňa 13. 4. 2011 súd zistil, že JUDr. R. K. bol v čase od 1. 8. 2006 do
5. 6. 2007 zamestnancom oprávneného, čo ústavný súd s poukazom na § 3 a 4 EP posúdil
za okolnosť, vylučujúcu ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 EP. Rovnako exekučný
súd je toho názoru, že zamestnanecký pomer k účastníkovi konania, v tomto prípade
oprávnenému, aj keď tento už skončil, vyvoláva pochybnosti o nezaujatosti súdneho
exekútora, a to aj s poukazom na ďalšie skutočnosti. Súdu je z rozhodovacej činnosti známe,
že na návrh oprávneného sa proti rôznym povinným vedie väčší počet exekučných konaní.
Ide o konania, v ktorých boli na základe návrhu oprávneného poverení vykonaním exekúcie
rôzni exekútori, pričom po vymenovaní JUDr. K. za súdneho exekútora, vo väčšom počte
týchto konaní oprávnený navrhol zmenu exekútora s tým, aby bol ďalším výkonom exekúcie
poverený JUDr. K. Okrem toho po vymenovaní JUDr. K. za súdneho exekútora, oprávnený
podáva návrhy na vykonanie exekúcie prevažne (ak aj nie výlučne) práve u JUDr. K.
Skutočnosť, že oprávnený podáva návrhy na vykonanie exekúcie u toho istého exekútora,
sama o sebe neznamená, že sú pochybnosti o nezaujatosti exekútora. Keď sa však k tejto
skutočnosti pridá aj ďalšia okolnosť majúca základ mimo exekučného konania, napr.
predchádzajúci zamestnanecký vzťah exekútora u oprávneného, súd je toho názoru, že
týmto prepojením je nestrannosť exekútora narušená – minimálne sú o tom pochybnosti. Je
totiž predpoklad, že medzi oprávneným (jeho spoločníkmi, štatutárnym orgánom, inými
zamestnancami) a exekútorom vznikol počas zamestnaneckého pomeru priateľský vzťah.
Záver o zaujatosti súdneho exekútora podporuje aj skutočnosť, že JUDr. K. už dva dni po
ukončení zamestnania t. j. dňa 7. 6. 2007 v prospech oprávneného vyjadril svoj súhlas so
zmenou exekútora v exekučných veciach vedených v prospech oprávneného – spoločnosti
P., s. r. o., Bratislava (zamestnanecký pomer exekútora trval do 5. 6. 2007 a už 7. 6. 2007
vyjadril súhlas s tým, aby bol poverený vykonaním exekúcií v prospech oprávneného). Nie
je teda vylúčené, že o spolupráci rokovali oprávnený a JUDr. K. ešte v čase, keď bol
exekútor s oprávneným v zamestnaneckom vzťahu. Vzhľadom na uvedené dôvody súd
rozhodol o vylúčení súdneho exekútora JUDr. K. z vykonávania exekúcie.
Vzhľadom k tomu, že sudca sa plne stotožňuje s dôvodmi pre vylúčenie súdneho
exekútora JUDr. R. K. z vykonávania exekúcie, ktoré vyššia súdna úradníčka uviedla vo
svojom uznesení, tak tieto dôvody citoval vo svojom uznesení a okrem toho poukazuje aj na
skutočnosť, že súdneho exekútora JUDr. K. v tomto konaní zastupuje ten istý právny
zástupca, ktorý zastupuje aj v iných konaniach oprávneného P. s. r. o. B., čo je známe súdu
z rozhodovacej činnosti v iných exekučných veciach a čo svedčí taktiež o prepojení súdneho
exekútora s oprávneným cez toho istého právneho zástupcu a je to teda ďalší dôvod na
vylúčenie súdneho exekútora z vykonávania exekúcie.“
Ústavný súd v zhode s už uvedeným napr. vo veci sp. zn. IV. ÚS 157/2012
konštatuje, že nezlučiteľnosť činnosti (funkcie) súdneho exekútora s pracovným pomerom
(a inými) vyplývajúca z § 4 Exekučného poriadku predstavuje záruku, že súdny exekútor
svoju činnosť spočívajúcu v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí bude vykonávať
nezávisle a nestranne v zmysle § 3 Exekučného poriadku. Inými slovami, súdny exekútor
vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže oprávnene
vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného
konania. Uvedené konanie nevylučuje ani disciplinárnu, resp. trestnú zodpovednosť
súdneho exekútora ako verejného činiteľa. Skutočnosť, že súdny exekútor bol
zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade oprávneného), je
okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného
poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný bezodkladne
oznámiť súdu. Ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii pokračuje ten
exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd (§ 30
ods. 11 Exekučného poriadku).
S odkazom na citovanú právnu úpravu tak nie je potrebné preukázať zaujatosť
súdneho exekútora, ale postačí už samotné preukázanie existencie dôvodných pochybností
o jeho nezaujatosti. Uvedené je konštruované v súlade so zásadou, ku ktorej dospel v rámci
svojej rozhodovacej praxe Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), a to že
,,spravodlivosť musí byť nielen poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná“
(rozhodnutie Delcourt v. Belgicko, Publication of the European Court of Human Rights,
Series A, č. 11, s. 17, § 31).
Ústavný súd po oboznámení sa s postupom okresného súdu a jeho napadnutým
rozhodnutím konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia Exekučného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval
ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú
logické, a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné. Podľa názoru
ústavného súdu postupoval okresný súd ústavne súladným spôsobom, keď rozhodol
o vylúčení súdneho exekútora z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného
poriadku z dôvodu, že považoval za preukázanú pochybnosť o jeho nezaujatosti (podobne
III. ÚS 322/2010, IV. ÚS 157/2012).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že namietaný postup
a rozhodnutie okresného súdu v označenom exekučnom konaní nezasahujú neprípustným
spôsobom do základného práva sťažovateľky na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Označené práva
nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich
záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného
súdu nemožno skutkové a právne závery okresného súdu považovať za arbitrárne, zjavne
neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným postupom
okresného súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na spravodlivý
proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka
konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne
akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať
do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv
(m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05, II. ÚS 545/2010). Na základe uvedeného ústavný súd
rozhodol o odmietnutí sťažnosti v tejto jej časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.C K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 dodatkového
protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj
majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu
a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto
ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby
upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní
alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu a rozhodnutia okresného súdu
dospel k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by
mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže
okresný súd v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval
a aplikoval príslušné právne normy (v danom prípade ustanovenia Exekučného poriadku).
Nemožno akceptovať námietku sťažovateľky, že vylúčením súdneho exekútora
z vykonávania exekúcie došlo k reálnemu ohrozeniu jej majetku existujúceho v podobe
pohľadávky, resp. že ním bola zmarená finalizácia exekučnej činnosti vymožením jej
pohľadávky, pretože v zmysle ustanovení Exekučného poriadku v exekúcii pokračuje ten
exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého súd poverí vykonaním exekúcie. Vykonanie
exekúcie, resp. vymožiteľnosť pohľadávky oprávneného v konečnom dôsledku nie sú
limitované osobou konkrétneho exekútora.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom
a rozhodnutím okresného súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom
podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala
možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku
čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti odmietol ako
zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.D K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv
a slobôd priznaných dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej
na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické
alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej
menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné
rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Tieto
ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho
rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127
ods. 1 ústavy, a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je
potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ústavy (IV. ÚS 119/07).
Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru ESĽP, z ktorej
vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho
protokolov. Tento článok však nemá vlastnú nezávislú existenciu, ale je účinný len
vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).
Porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a porušenie zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 14
dohovoru odôvodňovala sťažovateľka tým, že mala v konaní pred všeobecným súdom
výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne. Z uvedeného vyplýva, že
porušenie označených článkov ústavy a dohovoru sťažovateľka spája s porušením svojho
základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne
konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorého porušenie však ústavný súd v postupe a rozhodnutí
okresného súdu nezistil, a preto nemohol konštatovať ani porušenie zákazu diskriminácie
zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, a to z dôvodu absencie akejkoľvek
spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi namietaným porušením označených článkov ústavy
a dohovoru a namietaným postupom a rozhodnutím okresného súdu. Z tohto dôvodu je
sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej ostatnej časti zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. februára 2013