Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 599/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. apríla 2013 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť JUDr. R. U., R., zastúpeného advokátkou E. K., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom disciplinárneho senátu v konaní sp. zn. a takto

rozhodol:

Základné právo JUDr. R. U. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a právo na prerokovanie jeho záležitosti v

primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom disciplinárneho senátu v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é n e b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. novembra

2012 doručená sťažnosť JUDr. R. U. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v

primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom disciplinárneho senátu v konaní vedenom pod sp.

zn. .

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že 15. júla 2008 podal Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky ako disciplinárnemu súdu (ďalej len „disciplinárny súd“) návrh na určenie,

že písomné napomenutie bývalého predsedu Krajského súdu v Žiline (ďalej len „predseda

krajského súdu“ alebo „krajský súd“) z 30. júna 2008 je neplatné. Zo sťažovateľom

opísaných okolností vyplýva, že okrem doručenia návrhu bývalému predsedovi krajského

súdu na vyjadrenie prípisom zo 7. augusta 2008 a následné odoslanie tohto vyjadrenia

sťažovateľovi nebol až do 28. júla 2009 vykonaný vo veci žiaden úkon. Nasledujúcim

úkonom bolo až uznesenie o spojení tejto veci s disciplinárnou vecou vedenou proti

sťažovateľovi pod sp. zn. . V ďalšej časti sťažnosti poukazuje na to, že konanie

o vylúčení sudcov disciplinárneho súdu, ktorého základ nebol daný námietkou stíhaného

sudcu, nemožno považovať za činnosť smerujúcu k odstráneniu právnej neistoty.

V sťažovateľovej veci malo ísť o sudcov JUDr. E. K. a JUDr. F. P., ktorí svoju zaujatosť

oznámili 2. septembra 2008, hoci o dôvodoch svojho vylúčenia museli vedieť už pri prvom

úkone disciplinárneho súdu.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že disciplinárny súd sa návrhom na vyslovenie neplatnosti

napomenutia predsedu krajského súdu dosiaľ meritórne nezaoberal, pričom o nesústredenej

činnosti disciplinárneho súdu má svedčiť to, že počas celého trvania disciplinárneho

konania sa po prvýkrát o spojení veci, ktorej sa napomenutie týka, zmieňuje až v uznesení

o odročení pojednávania z 8. februára 2012, t. j. po takmer 45 mesiacoch od začatia

disciplinárneho konania. Podľa názoru sťažovateľa konanie disciplinárneho súdu „vykazuje

zrejmú nekoncentrovanosť od začiatku konania, pričom zjavnú nečinnosť vykazoval

disciplinárny súd predovšetkým v obdobiach 25. 08. 2008 - 28. 07. 2009 (t. j. 11 mesiacov),

21. 12. 2011- 27. 06. 2012 (t. j. 6 mesiacov), 27. 06. 2011 - 08. 02. 2012 (7,5 mesiaca), 08.

02. 2012 - 19. 09. 2012 (7,5 mesiaca). S výnimkou mechanického opísania vyjadrenia

bývalého predsedu Krajského súdu v Žiline p. K. sa disciplinárny senát uvedeným skutkom

doposiaľ meritórne nezaoberal, t. j. viac ako 50 mesiacov.“.

K disciplinárnemu návrhu predsedu krajského súdu z 12. februára 2009 sťažovateľ

uvádza, že 6. marca 2009 minister spravodlivosti Slovenskej republiky sťažovateľovi

dočasne pozastavil výkon funkcie sudcu z titulu vedenia disciplinárneho konania, pričom

uvedené pozastavenie trvalo 17 mesiacov a bolo zrušené až 2. augusta 2010. Sťažovateľ

poukazuje na skutočnosť, že «žiadosťou zo dňa 14. 05. 2009 žiadal o riadne vymedzenie

skutku pod bodom 3), a to spôsobom zodpovedajúcim termínu „podrobne oboznámený

s povahou a dôvodom obvinenia“ v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. K predmetnej žiadosti disciplinárny súd doposiaľ nezaujal žiadne

stanovisko a vôbec sa s ňou nevyporiadal ani v rámci meritórneho rozhodnutia zo dňa

03. 11. 2010.

Nasledujúcim úkonom disciplinárneho súdu vo veci bolo až jej (vyššie spomínané)

spojenie s konaním o určenie neplatnosti napomenutia uznesením z 28. 07. 2009. Nadväzne

bol určený prvý termín ústneho pojednávania na deň 30. 9. 2009.».

Zatiaľ čo priebeh konania o sťažovateľom vznesenej námietke zaujatosti voči

predsedovi senátu disciplinárneho súdu JUDr. Š. L. (ďalej len „predseda disciplinárneho

senátu“) vedeného pod sp. zn. Dn 8/2009 považuje sťažovateľ za plynulý, za protiprávnu

považuje okolnosť, že rozhodnutie o tejto námietke bolo doručované sťažovateľovi

prostredníctvom krajského súdu, hoci v dôsledku pozastaveniu výkonu funkcie sudcu sa

sťažovateľ nesmel zdržiavať na svojom pracovisku. Táto nedôslednosť spôsobila zbytočné

prieťahy, ktoré mali pokračovať aj pred druhostupňovým senátom disciplinárneho súdu,

rozhodujúcim o jeho odvolaní proti rozhodnutiu o vylúčení predsedu disciplinárneho senátu

pod sp. zn. , a podľa sťažovateľa trvali sedem mesiacov. Zároveň poukazuje

na skutočnosť, že „prvostupňový senát 2 Ds bez ohľadu na nerozhodnutie o námietke

zaujatosti určil termín ústneho pojednávania na deň 03. 02. 2010. Z toho je zrejmé, že

prejednávaniu veci buď nevenoval žiadnu pozornosť, resp. postupoval účelovo a mienil

konať aj bez rozhodnutia o námietke zaujatosti t. j. v rozpore so zákonom (R 26/2006).“.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že termín pojednávania nariadený na 23. jún 2010

(neskôr zmenený na 30. jún 2010) bol zrušený z dôvodu ospravedlnenia sa sťažovateľa

zo zdravotných dôvodov, ďalší termín pojednávania nariadený na 22. september 2010 bol

zrušený z dôvodu, že sťažovateľ nebol riadne predvolaný, a na nasledujúcom termíne

pojednávania nariadenom na 3. november 2010 disciplinárny súd meritórne vo veci

rozhodol, „hoci neboli splnené ani základné procesné predpoklady uskutočnenia verejného

pojednávania vo veci (sťažovateľ nebol riadne predvolaný na pojednávanie).

Z uvedeného vyplýva že disciplinárny súd ani v tomto období od 01. 06. 2010 do 03.

11. 2010 nekonal dostatočne koncentrovane t. j. spôsobom smerujúcim k odstráneniu stavu

právnej neistoty...

Rozhodnutie zo dňa 03. 11. 2010, ako už je vyššie uvedené, bolo zrušené rozhodnutím

sp. zn. z 27. 06. 2011. Z jeho odôvodnenia je zrejmé, že jediným dôvodom

zrušenia prvostupňového rozhodnutia je procesná otázka - t. j. nedodržanie zákonnej lehoty

na prípravu disciplinárne stíhaného sudcu na pojednávanie. Zároveň však platí, že

druhostupňový disciplinárny súd vyhodnotil jedine otázku nedodržania zákonnej lehoty na

prípravu na pojednávania a čiastočne otázku námietky zaujatosti pri doručovaní

predvolania. V oboch prípadoch ide o veľmi jednoduché právne otázky, ktoré nemôžu

spôsobovať potrebu dlhšieho vyhodnocovania kvalifikovaným odvolacím senátom.

Predmetné rozhodnutie bolo doručené obhajkyni sudcu U. až dňa 19. 08. 2011.

Z uvedených časových súvislosti je zrejmé, že zbytočné prieťahy v konaní sú spojené

aj s rozhodovaním odvolacieho senátu. Obdobie 9 a pol mesiaca je jednoznačne

neprimerané na vydanie rozhodnutia bez vykonania pojednávania, ktorého základom boli

len dve jednoduché procesné otázky; v merite veci odvolací senát totiž nezaujal žiadne

stanovisko.“.

Existencia zbytočných prieťahov má podľa sťažovateľa pretrvávať aj po vrátení veci

odvolacím disciplinárnym súdom, pričom ďalší termín ústneho pojednávania mal byť

nariadený až na 8. február 2012. Toto pojednávanie však bolo odročené na neurčito

„za účelom posúdenia otázok, ktoré mal prvostupňový senát vyriešiť najneskôr na tomto

pojednávaní, vrátane zabezpečenia všetkých dôkazov potrebných pre rozhodnutie...

Uvedené svedčí o nesústredenom postupe disciplinárneho senátu; aj v spojení s tým,

že v danej veci už jedenkrát meritórne rozhodol dňa 03. 11. 2010 bez priloženia v

súčasnosti požadovaného spisového materiálu. Navyše - na ústnom konaní dňa 08. 02. 2012

žiadna zo strán netrvala na predložení predmetného spisového materiálu, keďže v tom čase

už v zásade neexistoval rozpor medzi návrhom navrhovateľa predneseným na tomto

pojednávaní a postojom disciplinárne stíhaného sudcu. Postup disciplinárneho senátu

v kontradiktórnom konaní, keď nerešpektuje zhodný návrh účastníkov, vo svojich

dôsledkoch tiež predstavuje pokračovanie v zbytočných prieťahoch.“. Sťažovateľ poukazuje

na to, že disciplinárny senát o späťvzatí disciplinárneho návrhu dosiaľ nerozhodol a nariadil

ďalší termín pojednávania na 19. september 2012, ktorý odročil na 17. október 2012.

Sťažovateľ napokon k dôvodom podania svojej sťažnosti uvádza, že «disciplinárne

konanie vo veci sudcov je konaním, ktoré má podstatný vplyv na reálny výkon súdnej moci.

Je preto v záujme spoločnosti, aby bolo konaním rýchlym a účinným. Zákonodarca tento

záujem vyjadril aj osobitne v zákonnej úprave, a to v ustanovení § 129 ods. 1 zákona

č. o sudcoch a prísediacich, podľa ktorého „disciplinárny senát je povinný

rozhodnúť o disciplinárnom previnení spravidla do 3 mesiacov od podania návrhu...“

V namietanom konaní je táto lehota prekročená takmer 17-násobne, resp. viac ako 14-

násobne...

Závažnosť prieťahov v konaní bola zároveň zvýšená aj tým, že sťažovateľ ako sudca

mal od začiatku disciplinárneho konania vtedajším ministrom spravodlivosti Slovenskej

republiky pozastavený výkon sudcu, ktorý stav trval až 17 mesiacov ()...

Tieto prieťahy pritom neboli spôsobené zložitosťou veci ani správaním účastníkov,

ale v dôsledku postupu disciplinárneho súdu. Vo vzťahu k citovanému ustanoveniu § 129

disciplinárnom previnení spravidla do troch mesiacov od podania návrhu (a v súčasnosti

po uplynutí viac ako 45 mesiacov od podania návrhu ešte neexistuje ani prvostupňové

meritórne rozhodnutie!), je takýto postup neakceptovateľný.»

Sťažovateľ odôvodňuje návrh na poskytnutie finančného zadosťučinenia v sume

10 000 € tým, že vyslovenie porušenia nie je pre neho dostatočným zadosťučinením, pretože

je dlhodobo vystavený bezdôvodnej nečinnosti disciplinárneho súdu a počas tohto obdobia

mal pozastavený výkon funkcie. Závažným dôsledkom postupu disciplinárneho súdu mala

byť aj „nemateriálna ujma v oblasti osobnej cti, dôstojnosti a profesionálnej vážnosti

sťažovateľa. Prebiehajúce disciplinárne konanie vytvára dojem, že sťažovateľ si neplní

svoje povinnosti sudcu a že pri výkone tejto funkcie postupuje protiprávne.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal rozhodnutie, že jeho „základné

právo... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v

a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom disciplinárneho senátu v konaní

vedenom pod sp. zn. bolo porušené“. Ďalej navrhuje priznať mu primerané

finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a uhradiť náhradu trov právneho zastúpenia na

účet jeho právnej zástupkyne.

II.

Ústavný súd uznesením sp. zn. z 11. decembra 2012 prijal podľa

o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažnosť sťažovateľa, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom disciplinárneho senátu v konaní vedenom pod sp. zn.

na ďalšie konanie.

Predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na výzvu

ústavného súdu k veci uviedol, že od účinnosti , ktorým sa mení

a dopĺňa o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony

v znení neskorších predpisov (ďalej len „novela zákona o sudcoch a prísediacich“), najvyšší

súd «nie je „disciplinárnym súdom“, ale takým „súdom“ sú jednotlivé disciplinárne

senáty», ktorých činnosť zabezpečuje najvyšší súd len organizačne a technicky. Najvyšší

súd teda nemá „žiadnu dohľadovú či kontrolnú právomoc vo vzťahu k disciplinárnym

senátom“.

Za vyjadrenie disciplinárneho senátu k sťažnosti považoval ústavný súd vyjadrenie

predsedu disciplinárneho senátu JUDr. Š. L. (ďalej len „predseda disciplinárneho senátu“) z

29. januára 2013, ktoré bolo ústavnému súdu zaslané spolu s prípisom disciplinárneho

senátu zo 7. februára 2013. V tomto vyjadrení predseda disciplinárneho senátu uvádza:

„Tvrdenia uvedené v podnete sudcu JUDr. R. U. v žiadnom prípade nemôžem

akceptovať. Tieto sa nezakladajú na objektívnej realite. Dovolím si uviesť, že disciplinárny

senát vo veci disciplinárne stíhaného sudcu JUDr. R. U. pod sp. zn. postupoval

v konaní plynule bez subjektívnych prieťahov.

Bol to práve sudca JUDr. U., ktorý v rozhodnom období rôznymi obštrukciami

predovšetkým ospravedlnením neúčasti na ústnych pojednávaniach, podávaním podnetov

a návrhov najmä na vyslovenie zaujatosti členov senátu spôsoboval subjektívne prieťahy

v disciplinárnom konaní.

Za objektívnu v predmetnej veci treba považovať skutočnosť, že vo veci došlo

viackrát k zmene zloženia senátu, čo samozrejme spôsobilo problémy pri organizovaní

činnosti senátu. Taktiež prvostupňový disciplinárny senát nemôže zodpovedať za postup

odvolacieho disciplinárneho senátu. O praktikách sudcu JUDr. U. svedčí aj to, že posledné

pojednávanie konané dňa 19. 9. 2012, odročené na deň 17. 10. 2012, muselo byť opätovne

odročené vzhľadom na námietku zaujatosti prednesenú sudcom, je zarážajúce, že sudca,

ktorý je sám disciplinárne stíhaný za nekonanie vo veciach sa domáha disciplinárneho

postihu členov disciplinárneho senátu. V tejto súvislosti dávam do pozornosti uznesenie

Ústavného súdu SR sp. zn. -15 z 28. 3. 2012, ktorým síce z formálnych

dôvodov odmietol sťažnosť JUDr. U. týkajúcu sa porušenia jeho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, avšak ani v náznakoch nekonštatoval, že k

takémuto porušeniu mohlo dôjsť, hoci sa k dispozičnému právu vo vzťahu k späťvzatiu

návrhu vyjadril.

Sťažovateľ namieta porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ku ktorému malo dôjsť nekonaním disciplinárneho senátu v jeho disciplinárnej veci

vedenej pod sp. zn. . Pri posudzovaní, či došlo k zbytočným prieťahov v konaní,

poukazujem na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej nie každý

zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a podľa

ods. 1 Dohovoru. Podľa doterajšej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky,

ani jednorazová nečinnosť súdu v trvaní niekoľkých mesiacov nie je automaticky prejavom

takej nečinnosti, ktorá odôvodňuje vyslovenie zbytočných prieťahov v konaní. Mám za to,

že procesné úkony v priebehu disciplinárneho konania plynulo smerovali k odstráneniu

právnej neistoty sťažovateľa a dobu potrebnú pre ich vykonanie nemožno hodnotiť ako

zbytočné prieťahy v konaní. Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom

a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pričom tento účel možno

dosiahnuť zásadne až právoplatným rozhodnutím.

Pokiaľ sa týka sťažovateľom namietanej 3 mesačnej lehoty podľa § 129 ods. 1

zákona o sudcoch a prísediacich, v ktorej je disciplinárny senát povinný rozhodnúť

o disciplinárnom previnení, je potrebné poukázať na formuláciu tohto zákonného

ustanovenia, z ktorej vyplýva, že je povinný tak urobiť spravidla, teda v zásade nie vždy.

V súvislosti s nerozhodnutím o námietke zaujatosti z 2. 11. 2010 senát postupoval

v zmysle a

Podrobnosti týkajúce sa postupu disciplinárneho senátu sú zrejmé z disciplinárneho

spisu .“

K vyjadreniam predsedu a členov disciplinárneho senátu, ako aj predsedu

najvyššieho súdu sťažovateľ v podaní z 13. marca 2013 uvádza, že svojou sťažnosťou

namieta zbytočné prieťahy v disciplinárnom konaní „ako celku a nielen v rámci

prvostupňového konania, eventuálne iba tej časti, v rámci ktorej bol činný disciplinárny

senát v zložení JUDr. L., JUDr. B. a JUDr. B“. Sťažovateľ vo vyjadrení spochybňuje

nezaujaté a spravodlivé rozhodovanie disciplinárneho senátu, popiera účelovosť ním

vznesených námietok a poukazuje na skutočnosť, že preloženie termínu ústneho

pojednávania z 23. júna 2010 na 30. jún 2010 neinicioval. Vo svojom stanovisku taktiež

poukazuje na porušovanie ustanovení doručovania písomnosti disciplinárneho senátu, ktoré

bolo podstatným dôvodom zrušenia prvostupňového disciplinárneho rozhodnutia, ďalej na

všeobecne známu skutočnosť, že v priebehu konania sa stal predsedom krajského súdu, ako

aj na to, že túto skutočnosť disciplinárny senát pri ústnom pojednávaní konanom 8. februára

2012 nepovažoval za prekážku ďalšieho postupu. K názoru predsedu disciplinárneho senátu,

že disciplinárny senát je povinný o disciplinárnom previnení rozhodnúť do 3 mesiacov od

podania návrhu len „spravidla“, sťažovateľ konštatuje, že zmyslom lehoty ustanovenej v §

129 ods. 1 o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“) je naznačiť

„vôľu zákonodarcu, aby rozhodovanie disciplinárnych senátov bolo osobitne promptné...

Zákonodarca rozhodne nepredpokladal, že by sa disciplinárne konanie voči sudcovi

neskončilo v lehote primeranej dobe troch mesiacov. Zároveň stanovil aj ďalšiu lehotu –

a to dva roky, počas ktorých mohol byť pozastavený výkon funkcie sudcu (v znení ust. § 22

ods. 4 platnom v čase, kedy bol výkon funkcie sudcu pozastavený

sťažovateľovi). Z uvedeného je zrejmé, že zákonodarca nepredpokladal, že by disciplinárne

konanie malo aj v tých najzložitejších prípadoch trvať dlhšie ako dva roky od jeho začatia...

V uvedenom prípade sudca U... nenamieta len jednorazovú nečinnosť súdu,

ale opakovanú bezdôvodnú niekoľkomesačnú nečinnosť, resp. také konanie disciplinárneho

senátu, ktoré neviedlo k právoplatnému rozhodnutiu vo veci... V tejto súvislosti

zdôrazňujeme, že ku dnešnému dňu stále neexistuje ani rozhodnutie prvostupňového

disciplinárneho senátu.“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s obsahom

sťažnosti z 21. novembra 2012, vyjadrením predsedu najvyššieho súdu z 8. februára 2012,

predsedu disciplinárneho senátu z 29. januára 2013, vyjadrenia sťažovateľa z 22. februára

2013 a 13. marca 2013, ako aj s obsahom spisu vedeného disciplinárnym senátom

v namietanom disciplinárnom konaní dospel k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno

očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Z vyžiadaného spisu disciplinárneho senátu vedeného pod sp. zn. vo veci

návrhu na určenie, že napomenutie je neplatné, ústavný súd zistil, že vo veci boli

disciplinárnym súdom, resp. disciplinárnymi senátmi a účastníkmi konania vykonané tieto

úkony:

- 17. júla 2008 - doručený návrh sťažovateľa z 15. júla 2008 na určenie,

že napomenutie je neplatné (vedené pod sp. zn. ),

- 25. júla 2008 - doručenie doplnenia návrhu z 24. júla 2008,

- 7. augusta 2008 - výzva predsedovi krajského súdu na vyjadrenie sa k návrhu,

25. augusta 2008 doručené vyjadrenie predsedu krajského súdu

z 19. augusta 2008,

- 25. augusta 2008 - zaslanie vyjadrenia predsedu krajského súdu sťažovateľovi,

- 2. septembra 2008 - oznámenie zaujatosti predsedníčky senátu disciplinárneho súdu

a jeho člena,

- 3. septembra 2008 - predloženie námietok zaujatosti senátu 1 Ds na rozhodnutie,

- 17. októbra 2008 - rozhodnutie disciplinárneho súdu o oznámenej zaujatosti

predsedníčky senátu a člena senátu disciplinárneho súdu,

- 15. decembra 2008 - doručené odvolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu o oznámenej

zaujatosti,

- 15. decembra 2008 - predloženie odvolania sťažovateľa odvolaciemu disciplinárnemu

senátu,

- 5. februára 2009 - neverejné zasadnutie senátu odvolacieho disciplinárneho súdu,

rozhodnutie senátu odvolacieho disciplinárneho súdu vydané

pod sp. zn. Dn 5/08, právoplatné 5. februára 2009,

- 28. júla 2009 - rozhodnutie senátu disciplinárneho súdu sp. zn.

z 28. júla 2009 o spojení veci s vecou vedenou o disciplinárnom

návrhu proti sťažovateľovi sp. zn. ,

- 9. septembra 2009 - nariadenie termínu pojednávania na 30. september 2009,

- 30. septembra 2009 - sťažovateľom doručená faxom a mailom prostredníctvom

právnej zástupkyne námietka zaujatosti z 29. septembra 2009

proti predsedovi senátu disciplinárneho súdu,

- 30. septembra 2009 - ústne pojednávanie, odročené na neurčito z dôvodu predloženia

spisu na rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti,

- 30. septembra 2009 - vyjadrenie k vznesenej námietke zaujatosti, predloženie spisu

inému senátu disciplinárneho súdu,

- 1. októbra 2009 - nariadenie neverejného zasadnutia iného senátu disciplinárneho

súdu (1 Ds) na 12. október 2009,

- 12. októbra 2009 - neverejné zasadnutie iného senátu disciplinárneho súdu

o vznesenej námietke zaujatosti, rozhodnutie senátu vydané pod

sp. zn. Dn 8/2009,

- 25. novembra 2009 - nariadenie termínu ústneho pojednávania na 3. február 2010,

- 11. decembra 2009 - doručené odvolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu sp. zn.

Dn 8/2009 z 12. októbra 2009,

- 14. decembra 2009 - zrušenie termínu ústneho pojednávania a predloženie veci

odvolaciemu disciplinárnemu súdu,

- 14. apríla 2010 - nariadenie termínu neverejného zasadnutia,

- 22. apríla 2010 - neverejné zasadnutie senátu odvolacieho disciplinárneho súdu,

rozhodnutie senátu odvolacieho disciplinárneho súdu o odvolaní

sťažovateľa,

- 31. mája 2010 - nariadenie termínu pojednávania predsedom senátu na 23. jún

2010,

- 8. júna 2010 - zmena termínu pojednávania na 30. jún 2010, expedované

10. júna 2010,

- 30. júna 2010 - doručené ospravedlnenie sťažovateľa a jeho právnej zástupkyne

a žiadosť o nariadenie nového termínu pojednávania (mailom

z 29. júna 2010), ústne pojednávanie odročené na 22. september

2010,

- 2. septembra 2010 - vyžiadanie spisu sp. zn. krajského súdu,

predložený 8. septembra 2010,

- 21. septembra 2010 - doručené sťažovateľom ospravedlnenie neúčasti na ústnom

pojednávaní,

- 21. septembra 2010 - výzva člena senátu JUDr. Jozefa Mikluša právnej zástupkyni

sťažovateľa k dôvodom (ne)preberania zásielok sťažovateľom,

- 22. septembra 2010 - odpoveď právnej zástupkyne na výzvu z 21. septembra 2010,

- 22. septembra 2010 - ústne pojednávanie odročené na 3. november 2010,

- 30. septembra 2010 - upovedomenia o určení termínu pojednávania a žiadosť

o doručenie upovedomenia sťažovateľovi osobným úradom

krajského súdu,

- 2. novembra 2010 - doručená námietka zaujatosti sťažovateľa (prostredníctvom

právnej zástupkyne) proti predsedovi senátu disciplinárneho

súdu a členovi senátu,

- 3. novembra 2010 - ústne pojednávanie (vykonanie dokazovania), meritórne

rozhodnutie,

- 21. decembra 2010 - doručené odvolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu

disciplinárneho súdu z 3. novembra 2010,

- 29. decembra 2010 - zaslanie odvolania na vyjadrenie predsedovi krajského súdu,

- 26. januára 2011 - predloženie spisu odvolaciemu disciplinárnemu súdu,

- 23. mája 2011 - určenie termínu neverejného zasadnutia na 27. jún 2011,

- 27. júna 2011 - neverejné zasadnutie senátu odvolacieho disciplinárneho súdu,

rozhodnutie odvolacieho disciplinárneho súdu,

- 15. augusta 2011 - spis vrátený disciplinárnemu súdu,

- 5. januára 2012 - nariadenie termínu pojednávania na 8. február 2012,

- 8. februára 2012 - ústne pojednávanie, odročené na neurčito,

- 5. marca 2012 - doručené späťvzatie návrhu na začatie disciplinárneho konania

predsedom krajského súdu z 1. marca 2012,

- 13. júla 2012 - nariadenie termínu pojednávania na 19. september 2012,

- 19. septembra 2012 - ústne pojednávanie odročené na 17. október 2012,

- 15. októbra 2012 - právnou zástupkyňou sťažovateľa mailom doručená námietka

zaujatosti proti predsedovi a členom disciplinárneho senátu,

- 17. októbra 2012 - ústne pojednávanie odročené na neurčito pre účely rozhodnutia

o námietke zaujatosti, opatrenie predsedu senátu na predloženie

veci inému disciplinárnemu senátu toho istého stupňa,

vyjadrenie namietaných členov senátu,

- 23. októbra 2012 - pridelenie námietky zaujatosti na rozhodnutie inému

disciplinárnemu senátu sp. zn. ,

- 2. januára 2013 - doplnenie chýbajúceho člena disciplinárneho senátu.

V disciplinárnej veci pôvodne vedenej pod sp. zn. boli v období

od podania disciplinárneho návrhu do rozhodnutia o spojení s vecou vedenou pod sp. zn.

vykonané tieto úkony:

- 16. februára 2009 - doručený návrh na začatie disciplinárneho konania predsedom

krajského súdu s prílohami z 12. februára 2009,

- 2. marca 2009 - doručené doplnenie návrhu na začatie disciplinárneho konania

z 26. februára 2009,

- 1. apríla 2009 - doručenie návrhu sťažovateľovi a upovedomenie o začatí konania,

- 18. mája 2009 - vyjadrenie sťažovateľa k návrhu z 13. mája 2009,

- 28. júla 2009 - rozhodnutie disciplinárneho súdu o spojení s vecou sp. zn.

.

IV.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V zmysle predchádzajúcej judikatúry ústavného súdu sa disciplinárny súd síce

nepovažuje za všeobecný súd, ktorého právomoc je vymedzená v , ale

na druhej strane je súdom, ktorého pôsobnosť je definovaná v zákone o sudcoch a je

zameraná výlučne na disciplinárne veci sudcov všeobecných súdov (mutatis mutandis

, ). Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd rozhoduje aj

o sťažnostiach fyzických osôb na porušenie ich základných práv v konaní pred

disciplinárnymi senátmi nahrádzajúcimi na základe novely zákona o sudcoch a prísediacich

od 1. januára 2012 najvyšší súd ako disciplinárny súd. Disciplinárne konanie má povahu

a znaky trestného konania, pričom disciplinárny súd je povinný pri svojom rozhodovaní

prihliadať na základné zásady, ktoré sa aplikujú v trestných veciach.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci

v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, ).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa

právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej

neistoty dochádza spravidla až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho

orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť

súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo

(, ).

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu

pre subjekty práva. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zákonodarca zabezpečuje prostredníctvom procesno-právnych inštitútov, ktoré sú štátne

orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať.

Uvedeným východiskám zodpovedá aj judikatúra ústavného súdu, ktorá sa ustálila

v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne

okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií:

zložitosť veci, správanie účastníkov a postup súdu (, a iné).

1. Základnými kritériami na hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci

a platná právna úprava relevantná na rozhodnutie o veci ().

Predmetom konania je rozhodovanie o návrhu sťažovateľa z 15. júla 2008 na určenie,

že napomenutie predsedu krajského súdu z 30. júna 2008 je neplatné, a o návrhu predsedu

krajského súdu z 12. februára 2009 na začatie disciplinárneho konania proti sťažovateľovi.

Podľa názoru ústavného súdu možno v okolnostiach veci konštatovať zložitosť namietaného

disciplinárneho konania, ktorá vyplýva zo spojenia dvoch návrhov týkajúcich

sa sťažovateľa na spoločné prerokovanie a tiež zo skutočnosti, že disciplinárny návrh

bývalého predsedu krajského súdu proti sťažovateľovi z 12. februára 2009 sa týka troch

skutkov, v ktorých bývalý predseda krajského súdu videl naplnenie zákonných znakov

disciplinárneho previnenia. Zložitosť veci napokon navodzuje aj vznik procesne

neštandardnej situácie, keď v určitom období (od 15. augusta 2011 do 5. júna 2012)

sťažovateľ počas vedeného disciplinárneho konania proti svojej osobe súčasne zastával

funkciu predsedu krajského súdu.

2. Pri posudzovaní druhého kritéria hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov

v konaní dospel ústavný súd k záveru, že k dĺžke posudzovaného konania významnou

mierou prispelo aj správanie sťažovateľa.

Ústavný súd zistil, že na dĺžku konania malo vplyv opakované využívanie oprávnenia

sťažovateľa namietať zaujatosť predsedu a členov disciplinárneho senátu podľa § 121

zákona o sudcoch vrátane uplatnenia jeho oprávnenia podať odvolanie proti rozhodnutiam

týkajúcim sa zaujatosti predsedu, resp. členov senátu (najmä podaniami z 29. septembra

2009, 2. novembra 2010, 15. októbra 2012). Z priebehu konania, ako aj z rozhodnutia iného

disciplinárneho senátu toho istého stupňa sp. zn. Dn 8/2009 z 12. októbra 2009 v spojení

s rozhodnutím odvolacieho disciplinárneho senátu sp. zn. z 22. apríla 2010

preto vyplýva, že ani jedna zo sťažovateľom uplatnených námietok zaujatosti proti

predsedovi, resp. členom disciplinárneho senátu, dosiaľ nebola úspešná.

Sťažovateľom namietanú dĺžku súdneho konania ovplyvnilo aj početné využívanie

(podávanie) opravných prostriedkov proti väčšine rozhodnutí disciplinárnych senátov

vydaných v priebehu disciplinárneho konania (podaniami z 15. decembra 2008,

11. decembra 2009 a 21. decembra 2010). Z obsahu rozhodnutí odvolacieho disciplinárneho

senátu sp. zn. Dn 5/08 z 5. februára 2009, sp. zn. z 22. apríla 2010 a sp. zn.

z 27. júna 2011 vyplýva, že sťažovateľ bol úspešný len v prípade odvolania

podaného proti meritórnemu rozhodnutiu disciplinárneho senátu sp. zn.

z 3. novembra 2010, ktoré odvolací disciplinárny senát zrušil a vec vrátil prvostupňovému

disciplinárnemu senátu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Ústavný súd pri hodnotení postupu sťažovateľa bral do úvahy to, že ako účastník

konania má nesporne právo na procesné úkony, ktoré urobil. Ak však v dôsledku uplatnenia

procesných práv účastníkom konania dochádza k predĺženiu konania, zodpovednosť

za tento stav síce neznáša oprávnená osoba, ale nemožno ju pripísať ani štátnemu orgánu

konajúcemu vo veci (, ).

Sťažovateľovi je však nevyhnutné pripísať podiel na vzniknutých prieťahoch, pokiaľ

tieto vznikli z dôvodu odročenia ústneho pojednávania nariadeného na 30. september 2009,

30. jún 2010, 22. september 2010 a 17. október 2012 pre sťažovateľom ospravedlnenú

neúčasť na nariadenom ústnom pojednávaní (v niektorých prípadoch aj v dôsledku súčasne

vznesenej námietky zaujatosti). Zodpovednosť za vznik týchto prekážok postupu konania

(aj keby vznikli z objektívnych dôvodov) totiž nemôže znášať len konajúci štátny orgán,

v danom prípade disciplinárny senát.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal aj postupom samotného disciplinárneho senátu

v danej veci. Keďže ústavný súd svojím uznesením sp. zn. z 11. decembra

2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť na porušenie základného práva zaručeného čl. 48

ods. 2 a práva zaručeného dohovoru, len pokiaľ ide o postup

disciplinárneho senátu v konaní vedenom pod sp. zn. , predmetom posúdenia

postupu z hľadiska prípadného porušenia označených práv môže byť len činnosť

disciplinárneho senátu, ktorý o veci rozhoduje v prvom stupni pod spisovou značkou

. Uvedený prístup je v zhode s judikatúrou ústavného súdu (m. m. ,

, ), podľa ktorej je vzhľadom na špecifiká konania pred

ústavným súdom vylúčené, aby sťažovateľ dodatočne menil predmet konania vymedzený

sťažnosťou a uznesením o jej prijatí na ďalšie konanie, prípadne rozširoval okruh subjektov,

proti ktorým sťažnosť smeruje. Z uvedeného dôvodu požiadavke sťažovateľa vyjadrenej

v stanovisku z 13. marca 2013, v zmysle ktorej namieta „zbytočné prieťahy

v disciplinárnom konaní proti sťažovateľovi ako celku a nielen v rámci prvostupňového

konania“, nemožno vyhovieť.

Pri hodnotení tretieho kritéria posúdenia existencie prieťahov v konaní ústavný súd

považuje za potrebné uviesť, že v priebehu napadnutého konania prvostupňový

disciplinárny senát, proti ktorému sťažnosť smeruje, nedisponoval vecou (spisom)

v obdobiach od 3. septembra 2008 do 17. októbra 2008, od 30. septembra 2009

do 12. októbra 2009, ako aj v období po 23. októbri 2012, keď bol spis predložený inému

disciplinárnemu senátu toho istého stupňa na rozhodovanie o námietkach zaujatosti.

Rovnako nedisponoval spisom ani v obdobiach od 15. decembra 2008 do 5. februára 2009,

od 14. decembra 2009 do 28. apríla 2010 a od 26. januára 2011 do 15. augusta 2011,

v ktorých bol spis predložený odvolaciemu disciplinárnemu senátu pre účely rozhodovania

o sťažovateľom podaných opravných prostriedkoch proti prvostupňovým rozhodnutiam

vydaným v tomto disciplinárnom konaní. Príslušný disciplinárny senát tak do rozhodnutia

ústavného súdu vecou nedisponoval najmenej jeden a pol roka.

V postupe disciplinárneho senátu (resp. pred ním disciplinárneho súdu) identifikoval

ústavný súd tri kratšie obdobia procesnej nečinnosti (od 5. februára 2009 do 28. júla 2009,

od 15. augusta 2011 do 15. decembra 2011 a od 2. marca 2012 do 13. júla 2012). Vydanie

meritórneho rozhodnutia disciplinárneho senátu po ústnom pojednávaní, na vykonanie

ktorého neboli splnené všetky procesné podmienky (rozhodnutie disciplinárneho senátu

sp. zn. z 3. novembra 2010), v dôsledku čoho došlo k zrušeniu takéhoto

rozhodnutia odvolacím disciplinárnym súdom (rozhodnutie sp. zn. z 27. júna

2011) zase možno považovať za neefektívnu činnosť konajúceho disciplinárneho súdu.

Ústavný súd už viackrát uviedol (pozri napr. , , ,

, ), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné

množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne

ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas

adekvátne opatrenia. Námietka neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy

nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu

za rozhodnutie vo veci (). To isté platí aj pre prípad organizačných zmien

v súdnictve, ako je prenesenie disciplinárnej právomoci z najvyššieho súdu na samostatné

disciplinárne senáty novelou zákona o sudcoch a prísediacich alebo zmenách v obsadení

senátov, ktoré nemôžu byť dôvodom na ospravedlnenie prípadného porušenia označeného

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu k zbytočným prieťahom v konaní, a teda

k porušeniu základného práva podľa môže dôjsť nielen samotnou

nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním,

ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (, ,

). Rovnako tak môže zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa aj nesprávna činnosť štátneho

orgánu (m. m. ).

Z judikatúry ústavného súdu však súčasne vyplýva, že nie každý zistený prieťah

v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa (, ,

, ). Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých

mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa (, ).

V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval

takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy

v zmysle , nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto

článku (napr. , ), prípadne návrhu nevyhovel (napr. ).

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti sťažovateľa, ako aj predloženého súdneho

spisu a po zvážení rozhodujúcich skutočností konštatuje, že k porušeniu označených práv

sťažovateľa postupom disciplinárneho senátu v napadnutom konaní nedošlo. Je síce

pravdou, že konajúci disciplinárny senát sa dopustil kratších období nečinnosti, tieto však

neboli ani jedinou, a už vôbec nie rozhodujúcou príčinou doterajšej dĺžky disciplinárneho

konania. Z okolností veci totiž jednoznačne vyplýva, že sám sťažovateľ svojím správaním

podstatnou mierou prispel k doterajšej dĺžke súdneho konania, a to predovšetkým neúčasťou

na nariadených ústnych pojednávaniach, ako aj opakovaným vznášaním námietok zaujatosti

voči predsedovi a členom senátu, o ktorých predpojatosti už bolo na základe skorších

námietok sťažovateľa rozhodované.

Ku dňu rozhodovania ústavného súdu o tejto sťažnosti ešte prieťahy v konaní

spôsobené nečinnosťou, resp. neefektívnou činnosťou disciplinárneho senátu nedosahovali

mieru ústavnej relevancie, ktorá by odôvodňovala záver o porušení sťažovateľom

označených práv. Zákonodarcom ustanovená povinnosť rozhodnúť o disciplinárnom

previnení spravidla do troch mesiacov od podania návrhu (§ 129 ods. 1 zákona o sudcoch

a prísediacich) síce vyjadruje záujem zákonodarcu na rýchlom prerokovaní disciplinárneho

previnenia alebo priestupku, avšak prekročenie uvedenej lehoty z objektívnych dôvodov

(najmä z dôvodu dodržania všetkých procesných práv osôb zúčastnených v konaní

a osobitne sťažovateľa ako disciplinárne stíhaného sudcu) nemožno bez ďalšieho považovať

za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa

dohovoru.

Zistené prieťahy v posudzovanom disciplinárnom konaní, za ktoré zodpovedá

konajúci disciplinárny senát (aj ako právny nástupca disciplinárneho súdu), ústavný súd

vyhodnotil v zásade ako ojedinelé (m. m. ). To ale neznamená, že ďalší

postup disciplinárneho senátu majúci charakter prípadnej nečinnosti, resp. neefektívnej

činnosti by v budúcnosti nemohol odôvodňovať záver o porušení sťažovateľom označených

práv.

Keďže ústavný súd vyslovil, že označené práva, porušenie ktorých sťažovateľ

namietal, porušené neboli, návrhom na priznanie finančného zadosťučinenia a na úhradu

trov konania sa už nezaoberal, pretože rozhodovanie o týchto návrhoch je viazané na

vyslovenie porušenia sťažovateľom označených práv.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

opravný prostriedok prípustný, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2013