Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 125/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. R. U., R., zastúpeného advokátkou E. K., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – disciplinárneho

súdu v disciplinárnom konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. R. U. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2012

faxom doručená sťažnosť JUDr. R. U. (ďalej len „sťažovateľ“) doplnená predložením

originálu doručeným 5. marca 2012, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako

súdu disciplinárneho v konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 15. júla 2008 podal disciplinárnemu súdu návrh na

určenie, že písomné napomenutie bývalého predsedu Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) z 30. júna 2008 je neplatné. Z opísaných okolností vyplýva, že okrem

doručenia sťažovateľovho návrhu bývalému predsedovi krajského súdu na vyjadrenie

prípisom zo 7. augusta 2008 nebol vykonaný v tejto veci žiaden úkon až do 28. júla 2009,

keď mala byť táto vec uznesením spojená s inou vecou vedenou pod sp. zn. .

Sťažovateľ poukázal na to, že disciplinárny súd sa „samotným napomenutím... vôbec

meritórne nezaoberal“ a do odôvodnenia rozhodnutia z 3. novembra 2010 mal prebrať len

vyjadrenia vtedajšieho predsedu krajského súdu vrátane nepresných konštatovaní, čo má

podľa sťažovateľa svedčiť o nekoncentrovanej činnosti disciplinárneho súdu.

Sťažovateľ tiež uviedol, že v rámci napadnutého disciplinárneho konania je proti

jeho osobe vedené aj konanie o ďalšom disciplinárnom návrhu bývalého predsedu

krajského súdu z 12. februára 2009, na základe ktorého mu minister spravodlivosti

Slovenskej republiky 6. marca 2009 dočasne pozastavil výkon funkcie sudcu z dôvodu

vedenia predmetného disciplinárneho konania, ktoré malo trvať do 2. augusta 2010. V

sťažnosti ďalej opísal úkony, ktoré vo veci vykonal a ktoré vo veci mal vykonať

disciplinárny súd. Podľa jeho názoru, disciplinárny súd „nekonal dostatočne

koncentrovane, t. j. spôsobom smerujúcim k odstráneniu stavu právnej neistoty“.

Disciplinárny súd síce vydal

3. novembra 2010 meritórne rozhodnutie, toto rozhodnutie však bolo odvolacím

disciplinárnym senátom zrušené rozhodnutím sp. zn. z 27. júna 2011.

Poukazujúc na trvanie disciplinárneho konania, ktoré podľa sťažovateľa o návrhu na

určenie neplatnosti napomenutia trvá 43 mesiacov a o návrhu bývalého predsedu krajského

súdu trvá 36 mesiacov, je sťažovateľ názoru, že postup disciplinárneho súdu «vo svojich

dôsledkoch... predstavuje pokračovanie v zbytočných prieťahoch...

Pokiaľ ide o primeranú dĺžku konania, disciplinárne konanie vo veci sudcov je

konaním, ktoré má podstatný vplyv na reálny výkon súdnej moci. Je preto v záujme

spoločnosti, aby bolo konaním rýchlym a účinným. Zákonodarca tento záujem vyjadril aj

osobitne v zákonnej úprave, a to v ustanovení o

sudcoch a prísediacich v znení neskorších právnych predpisov, podľa ktorého

„disciplinárny senát je povinný rozhodnúť o disciplinárnom previnení spravidla do

3 mesiacov od podania návrhu...“. V namietanom konaní je táto lehota prekročená takmer

15-násobne, resp. 12-násobne.

Disciplinárne konanie, ktoré bez právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho (43

mesiacov, resp. 36 mesiacov), treba považovať už len so zreteľom na samotnú dĺžku

konania za konanie nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v a

ods. 1 dohovoru...

Vzhľadom k uvedenému sme presvedčení, že v konaní došlo k hrubému porušeniu

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaných ,

ako aj k porušeniu práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, garantovaného

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu – disciplinárny súd. ».

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci rozhodol, že jeho „základné právo... na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v a právo na

prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – disciplinárny

súd v konaní vedenom pod sp. zn. bolo porušené“. Ďalej navrhol priznať mu

primerané finančné zadosťučinenie v sume 7 000 € a uhradiť náhradu trov právneho

zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne.

Návrh na poskytnutie finančného zadosťučinenia v sume 7 000 € sťažovateľ

odôvodnil závažným dôsledkom „v oblasti osobnej cti, dôstojnosti a profesionálnej

vážnosti sťažovateľa. Prebiehajúce disciplinárne konanie vytvára dojem, že sťažovateľ si

neplní svoje povinnosti sudcu a že pri výkone tejto funkcie postupuje protiprávne.“.

Podaním doručeným 16. marca 2012 sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť

o splnomocnenie udelené svojej právnej zástupkyni E. K. na zastupovanie v konaní pred

ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa sťažnosť okrem všeobecných

náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa

tvrdenia sťažovateľa porušili, ďalej označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo

iného zásahu, ktorým sa základné práva alebo slobody porušili, a tiež označenie toho, proti

komu návrh smeruje.

Sťažovateľ za porušovateľa svojich práv označil najvyšší súd – disciplinárny súd,

ktorý má byť orgánom oprávneným v jeho disciplinárnej veci konať.

Podľa o sudcoch a prísediacich (ďalej len

„zákon o sudcoch a prísediacich“) v znení účinnom do 31. decembra 2011 bol najvyšší súd

na účely disciplinárneho konania považovaný za disciplinárny súd.

Najvyšší súd však túto zákonom ustanovenú právomoc konať ako disciplinárny súd

stratil dňom 1. januára 2012 nadobudnutím účinnosti , ktorým sa

mení a dopĺňa o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré

ďalšie zákony (ďalej len „“). Článkom I bodom 1 zákona

č. boli totiž slová „disciplinárny súd“ vo všetkých tvaroch a v celom texte

zákona o sudcoch a prísediacich nahradené slovami „disciplinárny senát“ v príslušnom tvare

a článkom I bodom 20 bolo zmenené aj ustanovenie zákona

o sudcoch a prísediacich tak, že disciplinárnu zodpovednosť zisťuje a disciplinárne

opatrenie ukladá disciplinárny senát (§ 119 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich v znení

účinnom od 1. januára 2012). Najvyšší súd ostal len orgánom zabezpečujúcim organizačne

a technicky činnosť disciplinárnych senátov (§ 119 ods. 4 zákona o sudcoch a prísediacich

v znení účinnom od 1. januára 2012).

Podľa § 151v ods. 6 zákona o sudcoch a prísediacich, ktorý je prechodným

ustanovením k právnej úprave účinnej od 1. januára 2012 prijatej

Z. z., disciplinárne konanie začaté pred 1. januárom 2012 dokončí senát v zložení podľa

stavu k 31. decembru 2011; pri zmene v personálnom obsadení disciplinárneho senátu sa

disciplinárny senát má doplňovať podľa predpisov účinných od 1. januára 2012.

Najvyšší súd teda od 1. januára 2012 nie je orgánom oprávneným konať v

disciplinárnych konaniach vedených proti sudcom všeobecných súdov. Tento právny výklad

je v zhode so zmyslom a účelom a potvrdzuje ho aj znenie

dôvodovej správy k tomuto zákonu (bližšie pozri <www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid

=zakony/zakon&MasterID=3784>). Z uvedeného dôvodu preto najvyšší súd už v čase

podania sťažnosti (t. j. 2. marca 2012) nemohol byť orgánom porušujúcim základné právo

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , resp.

právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že

musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných

práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva

významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu

do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa

v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. , ,

).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. , )

ochrana základnému právu podľa sa poskytuje v konaní pred ústavným

súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva

označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade najvyšším súdom) ešte trvalo. Ak

v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému

porušovaniu označeného základného práva postupom označeného súdu, ústavný súd

sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd preto dospel k záveru, že v čase podania sťažnosti už disciplinárne

konanie neviedol najvyšší súd ako súd disciplinárny, ale od najvyššieho súdu nezávislé

disciplinárne senáty, ktorých ústavný rámec vyplýva z čl. 141a ods. 4 písm. e), čl.147 ods. 1

a . Keďže však v sťažnosti bol za porušovateľa základného práva

označený najvyšší súd, a nie disciplinárny senát konajúci vo veci sťažovateľa vedenej pod

sp. zn. , je daný dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.

Navyše ústavný súd zistil, že podaním z 1. marca 2012 doručeným disciplinárnemu

senátu 5. marca 2012 bol sťažovateľom, ktorý je súčasným predsedom krajského súdu,

vzatý späť návrh na začatie disciplinárneho konania z 12. februára 2009. Do času

rozhodovania ústavného súdu o tejto sťažnosti disciplinárny senát v súvislosti so späťvzatím

návrhu nevydal rozhodnutie o zastavení disciplinárneho konania podľa § 124 písm. a)

zákona o sudcoch a prísediacich.

S prihliadnutím na uvedené však možno konštatovať, že sťažovateľ oprávnený

disponovať obidvoma disciplinárnymi návrhmi spojenými na spoločné konanie (prvým ako

navrhovateľ určenia neplatnosti napomenutia a druhým ako súčasný predseda krajského

súdu), podal ústavnému sťažnosť na porušenie svojich základných práv v tom isto čase,

v ktorom využil svoje dispozitívne oprávnenie vziať podaný disciplinárny návrh späť.

Späťvzatie jedného z disciplinárnych návrhov sťažovateľom podľa názoru ústavného súdu

znižuje význam podávania sťažností ústavnému súdu ako účinného prostriedku nápravy

prieťahov v súdnom konaní. Účelom práva podávať sťažnosti na porušenie základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov má byť totiž okrem predchádzania

zásahov do základných práv najmä dosiahnutie nápravy reálneho stavu, tak aby k ďalšiemu

porušovaniu označených základných práv už nedochádzalo.

Na základe uvedených dôvodov preto ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej

predbežnom prerokovaní podľa považujúc ju za zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. marca 2012