Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 125/2012
PDF · 162.33 KB
No categories available
III. ÚS 125/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. R. U., R., zastúpeného advokátkou E. K., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – disciplinárneho
súdu v disciplinárnom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Ds 9/2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. R. U. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2012
faxom doručená sťažnosť JUDr. R. U. (ďalej len „sťažovateľ“) doplnená predložením
originálu doručeným 5. marca 2012, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako
súdu disciplinárneho v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Ds 9/2008.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 15. júla 2008 podal disciplinárnemu súdu návrh na
určenie, že písomné napomenutie bývalého predsedu Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) z 30. júna 2008 je neplatné. Z opísaných okolností vyplýva, že okrem
doručenia sťažovateľovho návrhu bývalému predsedovi krajského súdu na vyjadrenie
prípisom zo 7. augusta 2008 nebol vykonaný v tejto veci žiaden úkon až do 28. júla 2009,
keď mala byť táto vec uznesením spojená s inou vecou vedenou pod sp. zn. 2 Ds 1/2009.
Sťažovateľ poukázal na to, že disciplinárny súd sa „samotným napomenutím... vôbec
meritórne nezaoberal“ a do odôvodnenia rozhodnutia z 3. novembra 2010 mal prebrať len
vyjadrenia vtedajšieho predsedu krajského súdu vrátane nepresných konštatovaní, čo má
podľa sťažovateľa svedčiť o nekoncentrovanej činnosti disciplinárneho súdu.
Sťažovateľ tiež uviedol, že v rámci napadnutého disciplinárneho konania je proti
jeho osobe vedené aj konanie o ďalšom disciplinárnom návrhu bývalého predsedu
krajského súdu z 12. februára 2009, na základe ktorého mu minister spravodlivosti
Slovenskej republiky 6. marca 2009 dočasne pozastavil výkon funkcie sudcu z dôvodu
vedenia predmetného disciplinárneho konania, ktoré malo trvať do 2. augusta 2010. V
sťažnosti ďalej opísal úkony, ktoré vo veci vykonal a ktoré vo veci mal vykonať
disciplinárny súd. Podľa jeho názoru, disciplinárny súd „nekonal dostatočne
koncentrovane, t. j. spôsobom smerujúcim k odstráneniu stavu právnej neistoty“.
Disciplinárny súd síce vydal
3. novembra 2010 meritórne rozhodnutie, toto rozhodnutie však bolo odvolacím
disciplinárnym senátom zrušené rozhodnutím sp. zn. 2 Dso 1/2011 z 27. júna 2011.
Poukazujúc na trvanie disciplinárneho konania, ktoré podľa sťažovateľa o návrhu na
určenie neplatnosti napomenutia trvá 43 mesiacov a o návrhu bývalého predsedu krajského
súdu trvá 36 mesiacov, je sťažovateľ názoru, že postup disciplinárneho súdu «vo svojich
dôsledkoch... predstavuje pokračovanie v zbytočných prieťahoch...
Pokiaľ ide o primeranú dĺžku konania, disciplinárne konanie vo veci sudcov je
konaním, ktoré má podstatný vplyv na reálny výkon súdnej moci. Je preto v záujme
spoločnosti, aby bolo konaním rýchlym a účinným. Zákonodarca tento záujem vyjadril aj
osobitne v zákonnej úprave, a to v ustanovení § 129 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o
sudcoch a prísediacich v znení neskorších právnych predpisov, podľa ktorého
„disciplinárny senát je povinný rozhodnúť o disciplinárnom previnení spravidla do
3 mesiacov od podania návrhu...“. V namietanom konaní je táto lehota prekročená takmer
15-násobne, resp. 12-násobne.
Disciplinárne konanie, ktoré bez právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho (43
mesiacov, resp. 36 mesiacov), treba považovať už len so zreteľom na samotnú dĺžku
konania za konanie nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru...
Vzhľadom k uvedenému sme presvedčení, že v konaní došlo k hrubému porušeniu
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaných čl. 48 ods. 2 ústavy,
ako aj k porušeniu práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, garantovaného
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu – disciplinárny súd. ».
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci rozhodol, že jeho „základné právo... na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy a právo na
prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – disciplinárny
súd v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Ds 9/2008 bolo porušené“. Ďalej navrhol priznať mu
primerané finančné zadosťučinenie v sume 7 000 € a uhradiť náhradu trov právneho
zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne.
Návrh na poskytnutie finančného zadosťučinenia v sume 7 000 € sťažovateľ
odôvodnil závažným dôsledkom „v oblasti osobnej cti, dôstojnosti a profesionálnej
vážnosti sťažovateľa. Prebiehajúce disciplinárne konanie vytvára dojem, že sťažovateľ si
neplní svoje povinnosti sudcu a že pri výkone tejto funkcie postupuje protiprávne.“.
Podaním doručeným 16. marca 2012 sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť
o splnomocnenie udelené svojej právnej zástupkyni E. K. na zastupovanie v konaní pred
ústavným súdom.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných
náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa
tvrdenia sťažovateľa porušili, ďalej označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo
iného zásahu, ktorým sa základné práva alebo slobody porušili, a tiež označenie toho, proti
komu návrh smeruje.
Sťažovateľ za porušovateľa svojich práv označil najvyšší súd – disciplinárny súd,
ktorý má byť orgánom oprávneným v jeho disciplinárnej veci konať.
Podľa § 119 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich (ďalej len
„zákon o sudcoch a prísediacich“) v znení účinnom do 31. decembra 2011 bol najvyšší súd
na účely disciplinárneho konania považovaný za disciplinárny súd.
Najvyšší súd však túto zákonom ustanovenú právomoc konať ako disciplinárny súd
stratil dňom 1. januára 2012 nadobudnutím účinnosti zákona č. 467/2011 Z. z., ktorým sa
mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré
ďalšie zákony (ďalej len „zákon č. 467/2011 Z. z.“). Článkom I bodom 1 zákona
č. 467/2011 Z. z. boli totiž slová „disciplinárny súd“ vo všetkých tvaroch a v celom texte
zákona o sudcoch a prísediacich nahradené slovami „disciplinárny senát“ v príslušnom tvare
a článkom I bodom 20 zákona č. 467/2011 Z. z. bolo zmenené aj ustanovenie § 119 zákona
o sudcoch a prísediacich tak, že disciplinárnu zodpovednosť zisťuje a disciplinárne
opatrenie ukladá disciplinárny senát (§ 119 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich v znení
účinnom od 1. januára 2012). Najvyšší súd ostal len orgánom zabezpečujúcim organizačne
a technicky činnosť disciplinárnych senátov (§ 119 ods. 4 zákona o sudcoch a prísediacich
v znení účinnom od 1. januára 2012).
Podľa § 151v ods. 6 zákona o sudcoch a prísediacich, ktorý je prechodným
ustanovením k právnej úprave účinnej od 1. januára 2012 prijatej zákonom č. 467/2011
Z. z., disciplinárne konanie začaté pred 1. januárom 2012 dokončí senát v zložení podľa
stavu k 31. decembru 2011; pri zmene v personálnom obsadení disciplinárneho senátu sa
disciplinárny senát má doplňovať podľa predpisov účinných od 1. januára 2012.
Najvyšší súd teda od 1. januára 2012 nie je orgánom oprávneným konať v
disciplinárnych konaniach vedených proti sudcom všeobecných súdov. Tento právny výklad
je v zhode so zmyslom a účelom zákona č. 467/2011 Z. z. a potvrdzuje ho aj znenie
dôvodovej správy k tomuto zákonu (bližšie pozri <www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid
=zakony/zakon&MasterID=3784>). Z uvedeného dôvodu preto najvyšší súd už v čase
podania sťažnosti (t. j. 2. marca 2012) nemohol byť orgánom porušujúcim základné právo
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp.
právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že
musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných
práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva
významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu
do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa
v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 61/05,
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06)
ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným
súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva
označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade najvyšším súdom) ešte trvalo. Ak
v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému
porušovaniu označeného základného práva postupom označeného súdu, ústavný súd
sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde).
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd preto dospel k záveru, že v čase podania sťažnosti už disciplinárne
konanie neviedol najvyšší súd ako súd disciplinárny, ale od najvyššieho súdu nezávislé
disciplinárne senáty, ktorých ústavný rámec vyplýva z čl. 141a ods. 4 písm. e), čl.147 ods. 1
a čl. 148 ods. 1 ústavy. Keďže však v sťažnosti bol za porušovateľa základného práva
označený najvyšší súd, a nie disciplinárny senát konajúci vo veci sťažovateľa vedenej pod
sp. zn. 2 Ds 9/2008, je daný dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.
Navyše ústavný súd zistil, že podaním z 1. marca 2012 doručeným disciplinárnemu
senátu 5. marca 2012 bol sťažovateľom, ktorý je súčasným predsedom krajského súdu,
vzatý späť návrh na začatie disciplinárneho konania z 12. februára 2009. Do času
rozhodovania ústavného súdu o tejto sťažnosti disciplinárny senát v súvislosti so späťvzatím
návrhu nevydal rozhodnutie o zastavení disciplinárneho konania podľa § 124 písm. a)
zákona o sudcoch a prísediacich.
S prihliadnutím na uvedené však možno konštatovať, že sťažovateľ oprávnený
disponovať obidvoma disciplinárnymi návrhmi spojenými na spoločné konanie (prvým ako
navrhovateľ určenia neplatnosti napomenutia a druhým ako súčasný predseda krajského
súdu), podal ústavnému sťažnosť na porušenie svojich základných práv v tom isto čase,
v ktorom využil svoje dispozitívne oprávnenie vziať podaný disciplinárny návrh späť.
Späťvzatie jedného z disciplinárnych návrhov sťažovateľom podľa názoru ústavného súdu
znižuje význam podávania sťažností ústavnému súdu ako účinného prostriedku nápravy
prieťahov v súdnom konaní. Účelom práva podávať sťažnosti na porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov má byť totiž okrem predchádzania
zásahov do základných práv najmä dosiahnutie nápravy reálneho stavu, tak aby k ďalšiemu
porušovaniu označených základných práv už nedochádzalo.
Na základe uvedených dôvodov preto ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde považujúc ju za zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. marca 2012