Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)III. ÚS 162/2012
PDF · 171.92 KB
No categories available
III. ÚS 162/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika
a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka na neverejnom zasadnutí 26. júna 2012
o prijatej sťažnosti JUDr. P. P., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. K. M., Advokátska
kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Co 168/2010 takto
rozhodol:
Základné právo JUDr. P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Co 168/2010 p o r u š e n é n e b o l i .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 162/2012-10 z 12. apríla 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. P. P., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 168/2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľova právna vec, ktorej predmetom
je žaloba o ochranu osobnosti, je v rámci odvolacieho konania vedená na krajskom súdu
pod sp. zn. 2 Co 168/2010 od 15. júla 2010.
Ústavný súd 23. apríla 2012 vyzval predsedníčku krajského súdu na vyjadrenie
k vecnej stránke prijatej sťažnosti a zaslanie relevantného súdneho spisu.
Vyjadrenie krajského súdu bolo ústavnému súdu doručené prostredníctvom faxu
21. mája 2012 (doplnené písomne 24. mája 2012). V jeho prílohe predsedníčka krajského
súdu predložila súdny spis, z ktorého vyplývajú tieto podstatné skutočnosti: a) vec napadla
na krajský súd 15. júla 2010 a bola jej pridelená sp. zn. 2 Co 168/2010 (potvrdenie
o pridelení veci) a b) krajský súd vo veci rozhodol uznesením z 9. mája 2012.
Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení z 21. mája 2012 uviedla, že sa
stotožňuje so stanoviskom predsedníčky dotknutého senátu 2 Co v tom, že nesúhlasí
s názorom sťažovateľa, ktorý tvrdí, že prieťahy v označenej veci sú spôsobené
pretrvávajúcou nečinnosťou odvolacieho senátu, pretože senát 2 Co sa snaží vybavovať veci
priebežne. Podľa názoru predsedníčky súdu je potrebné prihliadať na to, že senát
2 Co vybavuje prednostne poručenské veci v oddelení 20 CoP, čo tiež spôsobuje, že veci
súdneho oddelenia 2 Co nie je možné vybavovať tak, ako je žiaduce. Takisto vo vyjadrení
poukázala na rozsiahlosť predmetného súdneho spisu (361 listov), ktorý bolo potrebné
naštudovať, a tiež tú okolnosť, že vysoký nápad senátu 2 Co bol spôsobený aj tým, že
v súvislosti s prerozdelením spisov zo senátu 7 Co bolo pridelených k 1. januáru 2012
do senátu 2 Co celkom 94 spisov. V závere svojho vyjadrenia predsedníčka krajského súdu
vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.
Právna zástupkyňa sa k stanovisku krajského súdu vyjadrila podaním doručeným
20. júna 2012, v ktorom uviedla, že „k vyjadreniu odporcu sa sťažovateľ nevyjadruje, len
poznamenáva, že takmer po 8 mesiacoch od podania sťažnosti na prieťahy v konaní mu
bola doručená odpoveď... z obsahu ktorej vyplýva, že sťažnosť na prieťahy v konaní... je
dôvodná“. Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní zároveň vyjadrenia súhlasila
s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti a vyčíslila trovy konania v sume
269,60 €.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu
týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až
právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,
ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu
(IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03,
IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup
samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej
veci.
1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť sporu, v ktorom je sťažovateľ žalobcom,
ústavný súd konštatuje, že dĺžka konania nebola závislá od právnej náročnosti
prerokovávanej veci. Ku skutkovej náročnosti veci ústavný súd uvádza, že krajský súd
vzhľadom na rozsiahlosť spisového materiálu musel primeraný čas venovať jeho
naštudovaniu, čo mohlo spôsobiť istú časovú náročnosť v jeho postupe.
2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho
konania. Ústavný súd konštatuje, že nezistil také okolnosti, na základe ktorých by bolo
možné konštatovať, že sťažovateľ, respektíve jeho právna zástupkyňa, prispeli k predĺženiu
konania v predmetnej veci.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu označených práv sťažovateľa, bol postup samotného krajského súdu.
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že z predloženého súdneho spisu vyplýva, že
krajský súd v predmetnej veci rozhodol uznesením z 9. mája 2012, ktorým rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Z uvedeného vyplýva, že dĺžka dovolacieho konania nepresiahla dva roky (jeden rok
a desať mesiacov, pozn.). Sťažovateľ doručil svoju sťažnosť ústavnému súdu 21. februára
2012, t. j. po roku a siedmich mesiacoch od začiatku odvolacieho konania a necelé tri
mesiace pred rozhodnutím vo veci. Z vyjadrenia sťažovateľa, ako aj krajského súdu
vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní adresovaná predsedovi súdu bola
krajskému súdu doručená 25. októbra 2011, t. j. štyri mesiace pred podaním tejto sťažnosti.
Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti sťažovateľa, ako aj predloženého súdneho
spisu po zvážení rozhodujúcich skutočností konštatuje, že k porušeniu označených práv
sťažovateľa postupom krajského súdu v napadnutom konaní nedošlo.
Z judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03,
III. ÚS 372/09). Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe
ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 35/01, III. ÚS 103/05). V prípade, keď ústavný
súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2
ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr.
II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00).
Pri rozhodovaní o tejto sťažnosti ústavný súd vychádzal aj z charakteru odvolacieho
konania, kde úlohou odvolacieho súdu je preskúmanie postupu a rozhodnutia
prvostupňového súdu, pričom z hľadiska početnosti úkonov viditeľných z pohľadu
sťažovateľa, napr. pojednávaní, je potrebné mať na zreteli fakultatívnosť nariadenia
pojednávania odvolacím súdom na prejednanie odvolania (§ 214 OSP). Skutočnosť, že
v posudzovanej veci nedošlo k nariadeniu pojednávania, resp. k iným úkonom viditeľným
z pohľadu sťažovateľa, ešte sama osebe neznamená, že odvolací súd bol vo veci úplne
nečinný. Povaha odvolacieho konania spočíva v posudzovaní relevantnosti námietok
uvedených žalovaným v odvolaní a vzhľadom na vyjadrenie predsedníčky krajského súdu
z 21. mája 2012, z ktorého je zrejmé aj to, že ide o pomerne rozsiahly spisový materiál,
„preto bolo potrebné, aby ho naštudovali traja sudcovia senátu“, ústavný súd nepovažoval
dĺžku odvolacieho konania (od predloženia súdneho spisu krajskému súdu na rozhodnutie
o odvolaní 15. júla 2010) do podania tejto sťažnosti (21. februára 2011) t. j. rok a sedem
mesiacov, za nesúladnú s označenými právami sťažovateľa.
K opakovanej námietke sťažovateľa, že na jeho sťažnosť predsedníčke krajského
súdu na prieťahy v konaní podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)
mu bola doručená odpoveď po viac ako siedmich mesiacoch, musí ústavný súd konštatovať,
že takýto postup je v zmysle požiadaviek vyplývajúcich z § 63 a nasl. zákona o súdoch
neprípustný. Z tohto nedostatku však nemožno bez ďalšieho odvodiť porušenie
sťažovateľových označených práv, ak navyše krajský súd v posudzovanej veci rozhodol
9. mája 2012, čo môže skôr nasvedčovať tomu, že táto sťažnosť splnila svoj účel a právna
neistota sťažovateľa bola odstránená.
Nad rámec ústavný súd konštatuje, že zo sťažnosti nevyplýva, že by sťažovateľ
využil inštitút sťažnosti na postup predsedu krajského súdu adresovanej predsedovi súdu
vyššieho stupňa podľa § 63 ods. 2 zákona o súdoch.
Na základe uvedených skutočností s prihliadnutím na celkovú dĺžku odvolacieho
konania ústavný súd dospel k záveru, že dĺžka napadnutého konania (rok a sedem mesiacov)
sama osebe nemá takú ústavne relevantnú intenzitu, aby ústavný súd v okolnostiach veci
konštatoval porušenie označených práv sťažovateľa, preto v náleze nevyslovil porušenie
označených práv sťažovateľa postupom krajského súdu v napadnutom konaní.
Ústavný súd dodáva, že jeho záver o neporušení označených práv sťažovateľa
rešpektuje a reflektuje rozhodovaciu prax a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
v obdobných veciach, podľa ktorej dĺžka súdneho konania na jednom stupni v trvaní dva až
tri roky v závislosti od povahy veci nie je v rozpore s právom na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. III. ÚS 171/2012).
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. júna 2012