Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 216/2018
PDF · 122.94 KB
No categories available
II. ÚS 216/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom JUDr. Jánom Vajdom, advokátska kancelária, Hviezdoslavovo námestie 201,
Námestovo, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Námestovo v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 P 53/2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. októbra
2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 P 53/2015.
2. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že od 12. mája 2015 prebieha na okresnom súde
konanie o jeho návrhu na zverenie maloletého syna do jeho osobnej starostlivosti
a o určenie výživného. Aj napriek tomu, že od začatia konania uplynuli už 2 roky a 5
mesiacov, do dnešného dňa nie je právoplatne ukončené. Sťažovateľ tvrdí, že vyčerpal
všetky právne prostriedky, keď listom z 11. novembra 2015 adresoval predsedníčke
okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Túto
sťažnosť vybavil Krajský súd v Žiline, pretože predsedníčka súdu je zároveň zákonnou
sudkyňou vo veci. Krajský súd v Žiline konštatoval, že nejde o také trvanie konania, ktoré
by vykazovalo znaky zbytočných prieťahov, a že odporca koná s náležitou odbornou
starostlivosťou.
3. Sťažovateľ poukazuje na nálezy ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 26/95, sp. zn.
II. ÚS 61/98 a sp. zn. IV. ÚS 221/04, podľa ktorých odstránenie stavu právnej neistoty je
podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pričom
tento účel je možné dosiahnuť až právoplatným rozhodnutím súdu. Základnou povinnosťou
súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav
právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd s návrhom na rozhodnutie
vo veci.
4. Ku kritériám, ktoré ústavný súd zohľadňuje pri posudzovaní, či v konaní došlo
k zbytočným prieťahom, sťažovateľ uvádza tieto relevantné skutočnosti. Pokiaľ ide
o zložitosť veci, sťažovateľ poukazuje na to, že nejde o právne zložitú vec, keďže
rozhodovanie o starostlivosti o maloletých tvorí súčasť bežnej rozhodovacej činnosti
odporcu. Ďalej uvádza, že vo veci podal dva návrhy na nariadenie predbežného opatrenia
vo veci, avšak okresný súd jeho návrhy zamietol. Jeho pochybenie bolo napravené až
Krajským súdom v Žiline, ktorý uznesením sp. zn. 6 CoP 61/2015 z 8. októbra 2015
predbežné opatrenie nariadil. Pokiaľ ide o správanie účastníkov konania, sťažovateľ
zdôrazňuje, že on v konaní žiadne prieťahy nespôsobil. Prieťahy v tomto konaní spôsobuje
matka maloletého, ktorá sa opakovane nevyjadruje k výzvam súdu, a najmä okresný súd,
ktorý takéto správanie toleruje. Sťažovateľ opakovane žiadal o nariadenie termínu
pojednávania a o vykonanie dokazovania vo veci. Okresný súd však nariaďuje
pojednávania, ktoré nevedú k meritórnemu prejedaniu a rozhodnutiu veci a zbytočne sa
odročujú. Čo sa týka postupu súdu, sťažovateľ cituje závery ústavného súdu, podľa ktorých
na realizáciu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nepostačuje iba konanie vo veci
bez meritórneho rozhodnutia. Ďalej poukazuje na ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov týkajúce sa rýchlosti konania
(konkrétne § 6, § 100 ods. 1, § 114, § 119 ods. 1) a tiež obdobné ustanovenia zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (čl. 2 ods. 1 a 2,
čl. 17, § 157 ods. 1, § 179 ods. 1 a § 183 ods. 1), ktorý nadobudol účinnosť v priebehu
konania 1. júla 2016. Z obsahu spisu okresného súdu je podľa sťažovateľa zrejmé, že
odporca tieto zákonné ustanovenia v konaní nerešpektuje. Už samotná skutočnosť, že
predmetné konanie trvá 2 roky a 5 mesiacov, a pritom ide o vec starostlivosti súdu
o maloletého, kde sa má konať prednostne, podľa sťažovateľa postačuje k záveru, že vo veci
dochádza k porušovaniu jeho práv.
5. Sťažovateľ s ohľadom na uvedené navrhuje, aby ústavný súd konštatoval, že
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 P 53/2015 bolo porušené jeho
základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby
okresnému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov, priznal sťažovateľovi finančné
zadosťučinenie vo výške 2 000 € a uložil okresnému súdu povinnosť zaplatiť sťažovateľovi
trovy konania.
6. Ústavný súd sa 24. októbra 2017 obrátil na okresný súd so žiadosťou o informáciu
o stave napadnutého konania. Prípisom (emailom) doručeným 26. októbra 2017 okresný súd
oznámil, že 28. marca 2016 bol vo veci vydaný rozsudok, ktorým bol maloletý zverený do
osobnej starostlivosti otca, matke bola uložená povinnosť prispievať na jeho výživu sumou
100 €, zaplatiť zameškané výživné a bol upravený styk matky s maloletým. Na odvolanie
sťažovateľa odvolací súd potvrdil výrok o zverení maloletého do starostlivosti otca a zmenil
výrok o úprave styku maloletého s matkou, a tieto výroky nadobudli právoplatnosť
21. novembra 2016. Prvostupňový súd ďalej konal o výživnom, o ktorom rozhodol
rozsudkom vyhláseným 17. októbra 2017. Rozsudok zatiaľ nie je právoplatný, keďže proti
nemu podľa informácie z okresného súdu z 13. februára 2018 podal sťažovateľ odvolanie.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 P 53/2015.
10. Predmetom napadnutého konania je úprava pomerov k maloletému dieťaťu,
konkrétne v súčasnosti už iba nedoriešená otázka vyživovacej povinnosti rodičov k ich
maloletému dieťaťu. Predmetom konania sú teda nároky, ktoré majú priamy vplyv
na kvalitu životnej úrovne maloletého, ako aj na existenčnú sféru sťažovateľa. Vzhľadom
na uvedené si preto povaha tohto konania vyžaduje mimoriadnu starostlivosť a pozornosť
všeobecného súdu venovanú efektívnemu a rýchlemu postupu, aby bol naplnený účel
súdneho konania, čo okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať
svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená a aby sa čo
najskôr odstránil stav právnej neistoty účastníkov konania (napr. I. ÚS 142/03,
I. ÚS 145/03, I. ÚS 158/04, I. ÚS 241/06).
11. Ústavný súd už totiž v minulosti vyslovil, že účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (II. ÚS 26/95);
každé namietané porušenie označeného práva sa pritom skúma s ohľadom na konkrétne
okolnosti posudzovaného prípadu (I. ÚS 3/00, I. ÚS 7/02).
12. Ústavný súd na tomto mieste pripomína, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj
v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(I. ÚS 35/01, III. ÚS 103/0, III. ÚS 162/2012), a nie každý zistený prieťah v súdnom konaní
má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
(I. ÚS 66/02, I. ÚS 120/03, III. ÚS 190/04, III. ÚS 372/09). Zjavná neopodstatnenosť
sťažnosti namietajúcej porušenie práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho,
že sa jeho porušenie namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska
jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch
13. V posudzovanom prípade trvá konanie o starostlivosti o maloletého a o určení
výživného od 12. mája 2015. Okresný súd prvýkrát rozhodol 28. marca 2016, toto
rozhodnutie však bolo na podklade odvolania sťažovateľa v časti týkajúcej sa určenia výšky
výživného zrušené. Výrok týkajúci sa zverenia maloletého do starostlivosti sťažovateľa
nadobudol právoplatnosť už 21. novembra 2016. Druhé rozhodnutie okresného súdu
týkajúce sa výživného bolo vydané 17. októbra 2017, toho istého dňa podal sťažovateľ
ústavnú sťažnosť. Ani toto rozhodnutie však nenadobudlo právoplatnosť, keďže sťažovateľ
proti nemu podal odvolanie. Sťažovateľovi nemožno uprieť, že je v predmetnom konaní
aktívny, pretože ako účastník konania má na použitie opravných prostriedkov (či iných
návrhov) právo, na druhej strane je však nutné konštatovať, že rozhodovanie o nich
nemožno pripísať ani na ťarchu okresného súdu. Dĺžku napadnutého konania považuje
ústavný súd vzhľadom na okolnosti (kedy dvakrát rozhodoval krajský súd na podklade
odvolania sťažovateľa a navyše bolo rozhodované o návrhu na vydanie predbežného
opatrenia) ešte za akceptovateľnú. V tomto smere ústavný súd zohľadnil tiež skutočnosť, že
o samotnom návrhu na zverenie maloletého do starostlivosti jedného z rodičov bolo už
právoplatne rozhodnuté a právna istota bola v tomto smere nastolená.
14. V okolnostiach daného prípadu ústavný súd nezistil také zbytočné prieťahy
v napadnutom konaní okresného súdu, na základe ktorých by bolo možné vysloviť
porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy či práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. apríla 2018