Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)III. ÚS 121/2013
PDF · 193.45 KB
No categories available
III. ÚS 121/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. mája 2013 v senáte
zloženom z predsedu Jána Auxta a sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika v konaní
o sťažnosti Ing. B. Š., Č., zastúpenej JUDr. C. S., Č., vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/917/1998 v období po vydaní nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 78/2011-17 z 13. apríla 2011 takto
rozhodol:
Základné právo Ing. B. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/917/1998 v období po vydaní
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 78/2011-17 z 13. apríla 2011
p o r u š e n é n e b o l o .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 121/2013-14 z 12. marca 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. B. Š. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/917/1998 (ďalej aj
„napadnuté konania“) v období po vydaní nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 78/2011-17 z
13. apríla 2011, ktorým ústavný súd už raz rozhodol, že sťažovateľkou označené práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru boli postupom okresného súdu v
uvedenom súdnom konaní porušené, a súčasne sťažovateľke priznal finančné
zadosťučinenie v sume 4 000 €.
Sťažovateľka sa v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 8 C/917/1998
v procesnom postavení žalobkyne domáhala zrušenia a vyporiadania podielového
spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam a vyplatenia finančnej sumy za odpredané motorové
vozidlá, ako aj úspor na vkladných knižkách a účtoch odporcu. Sťažovateľka v sťažnosti
uvádza, že hoci návrh na okresný súd podala ešte v roku 1998, doteraz v jej veci nebolo
vydané meritórne rozhodnutie, hoci ústavný súd „už konštatoval, že po právnej stránke ide
o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov a ktorá nie je právne zložitá.
Taktiež konštatoval, že nezistil žiadnu takú okolnosť, ktorou by sťažovateľka prispela
k zbytočným prieťahom v konaní.
Ako som už uviedla občianskoprávnou žalobou sa domáham vyplatenia finančných
súm z úspor na vkladných knižkách a účtoch vedených v peňažných ústavoch, ktoré som v
priebehu súdneho konania konkretizovala a žiadala súd, aby zaistil výpisy z týchto účtov.
Naposledy takýto návrh na vykonanie dôkazov som podala dňa 16. 11. 2010. OS v Čadci
v priebehu konania od roku 1998 tieto výpisy z peňažných ústavov z účtov nezabezpečil
a väčšina peňažných ústavov súdu oznámila, že účty evidujú len po dobu 10 rokov
a v súčasnej dobe sú už tieto škartované. Podľa mojich vedomostí na týchto účtoch malo byť
asi 1.000.000,- Sk/asi 33.200,- eur/. V dôsledku nečinnosti OS Čadca som sa ocitla
v dôkaznej núdzi a zrejme v tejto časti svojho návrhu z viny súdu nebudem úspešná.
Taktiež som viackrát žiadala o vypočutie viacerých svedkov, avšak medzitým mnou
navrhnutí svedkovia a to M. H., O. H. starší a O. H. mladší zomreli. Taktiež zomrela aj
súdna znalkyňa Ing. K... Časový horizont toho, kedy sa účastníkovi dostáva konečné
rozhodnutie vo veci, je neoddeliteľnou súčasťou celkovej spravodlivosti konania.
Požiadavka rýchlosti konania sa stáva ústavným princípom, ktorý musia všeobecné súdy
rešpektovať.“.
Primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľka žiadala v sume 45 000 €, a to
„z dôvodu, že v dôsledku neprimeraného skoro 15 ročného predlžovania súdneho konania...
stratila možnosť preukázať svoje tvrdenia a to hlavne výpismi z peňažných ústavov
a výsluchmi zomretých svedkov“.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal vo veci rozhodnutie, v ktorom vysloví
porušenie jej základného práva „na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
článku 48 odsek 2 Ústavy“ a práva „na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa
článku 6 odsek 1 Dohovoru... postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod
spisovou značkou 8 C/917/1998“, priznal jej „finančné zadosťučinenie v sume 45.000,-
eur“ a zaviazal okresný súd uhradiť sťažovateľke trovy konania v sume 331,12 €
do 2 mesiacov od doručenia nálezu.
II.
Okresný súd vo vyjadrení sp. zn. Spr 181/13 z 12. februára 2013 k doručenej
sťažnosti uviedol prehľad týchto procesných úkonov vykonaných vo veci po vydaní nálezu
ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 78/2011 z 13. apríla 2011:
«- 4. 5. 2011 - pojednávanie, odročené na 22. 6. 2011 za účelom rozhodnutia o
procesných návrhoch účastníkov tak, ako boli rekapitulované a konštatované na
pojednávaní, súčasne na ďalšie doplnenie dokazovania dopytom na peňažné ústavy podľa
návrhov účastníkov, zloženie preddavku na takéto dokazovanie
- 20. 6. 2011 - navrhovateľka predložila doklady
- 21. 6. 2011 - sudca zrušil termín pojednávania z dôvodu na strane súdu
(nepripravenosť pojednávania na prejednanie veci samej 13. 9. 2011 - referát sudcu -
žiadané správy)
- 7. 10. 2011 - záznam kancelárie - spis sa nachádzal od 16. 9. 2011 do 6. 10. 2011
na revízii - kontrole pracovníkov KS Žilina
- 13. 9. 2011 - uznesenie (súd konanie v časti o návrhu navrhovateľky proti
odporcovi o zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva k nehnuteľnosti - pozemku zastavuje,
v časti o vzájomnom návrhu odporcu proti navrhovateľke zastavuje, navrhovateľka a
odporca boli zaviazaní zložiť preddavok na trovy dokazovania)
- 19. 10. 2011 - doručená posledná žiadaná správa
- 11. 11. 2011 - referát sudcu - vytýčený termín pojednávania na deň 17. 1. 2012,
pojednávanie odročené na 14. 3. 2012 na žiadosť oboch strán s cieľom poskytnutia lehoty
na mimosúdne urovnanie
- 3. 2. 2012 - oznámenie o ukončení mimosúdnych jednaní - podal odporca
- 7. 3. 2012 - odporca požiadal o prerušenie konania na účelom uzatvorenia
mimosúdneho zmieru
- 13. 3. 2012 - sudca zrušil termín pojednávania
- 23. 3. 2012 - podanie navrhovateľky - súhlas k návrhu na prerušenie konania
- 30. 4. 2012 - podanie navrhovateľky - vyjadrenia k „oznámeniu odporcu o
ukončení mimosúdnych jednaní“
- 16. 5. 2012 - uznesenie - konanie prerušené do 30. 9. 2012, nariadený termín
pojednávania na deň 2. 10. 2012
- 28. 9. 2012 - podanie navrhovateľky - oznámenie o ukončení mimosúdneho
jednania
- 2. 10. 2012 - pojednávanie - odročené na 18. 12. 2012
- 18. 12. 2012 - vytýčený termín ohliadky na mieste samom na deň 5. 2. 2013
- 18. 12. 2012 - pojednávanie - odročené na účelom vykonania ohliadky
- 23. 1. 2013 - podanie navrhovateľky označené ako odvolanie proti nariadeniu
domovej ohliadky domu, termín ohliadky zrušený
- 11. 2. 2013 - referát sudcu - nariadené znalecké dokazovanie.»
K uvedenému prehľadu procesných úkonov pripojil okresný súd vyjadrenie
zákonného sudcu z 11. februára 2013, ktorý okrem opisu vykonaných procesných úkonov
súdu uviedol, že veci venuje zvýšenú pozornosť „v medziach možností daných reálnymi
vytvorenými podmienkami pre výkon funkcie sudcu a súdnictva na tunajšom súde, v rámci
dlhodobo pretrvávajúcich nedostatočných podmienok pre výkon všeobecného súdnictva
v Slovenskej republike, ktorá situácia je nielen správe tunajšieho súdu, ale i jej
nadriadeným orgánom správy súdnictva známa, ktorá sa v priebehu posledných dvoch
rokov na tunajšom súde výrazne zhoršila (najmä v dôsledku postupného odchodu dnes už
štyroch sudcov z občianskoprávneho úseku súdu a to bez náhrady, s prerozdelením ich
agendy medzi zostávajúcich štyroch sudcov občianskoprávneho úseku a pri súčasnom
zvýšení počtu novonapadnutých vecí na súde) a za ktorej objektívne ani pri zvýšenom úsilí
nie je možné vo všetkých veciach súčasne konať bez prieťahov v konaní.
Poznamenávam (i s odkazom na posledné rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto veci),
že napriek dovtedajšej dĺžke konania po prevzatí predmetnej veci som sa ako zákonný sudca
v tejto veci musel primárne vysporiadať s jednoznačným ujasnením predmetu konania -
vzájomných nárokov oboch účastníkov, v priebehu konania postupne opakovane menených,
zužovaných a rozširovaných, bez príslušných právoplatných procesných rozhodnutí súdu
o nich - predmet konania a rozhodovania súdu bol takto nakoniec nevyhnutne ustálený
(§ 103 OSP) uznesením zo dňa 13. 9. 2011.“.
Sťažovateľka už priamo v sťažnosti uviedla, že netrvá na ústnom prerokovaní veci
a okresný súd súhlasil s upustením od ústneho pojednávania listom z 22. marca 2013.
Ústavný súd po oboznámení s obsahom sťažnosti a nadväzujúcich vyjadrení účastníkov
konania, ako aj s obsahom vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 8 C/917/1998 dospel
k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, preto
podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho
pojednávania, keďže podmienky na tento postup považoval za splnené.
III.
Ústavný súd preveril v spise okresného súdu vedenom v napadnutom konaní prehľad
procesných úkonov, ako vyplývajú z vyjadrenia okresného súdu z 12. februára 2013,
a vzhľadom na to, že citovaný prehľad procesných úkonov zodpovedá skutočnosti, od ich
opätovného opisu v tomto náleze ústavný súd upustil a v plnom rozsahu na neho odkazuje.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovanom v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci
v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou,
účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 813/00),
pričom „k naplneniu práva na súdnu ochranu v rozhodovaní o veci samej dochádza zásadne
právoplatným rozhodnutím...“ (IV. ÚS 68/02).
Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu
pre subjekty práva. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zákonodarca zabezpečuje prostredníctvom procesno-právnych inštitútov, ktoré sú štátne
orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať.
Uvedeným východiskám zodpovedá aj judikatúra ústavného súdu, ktorá sa ustálila
v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne
okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií:
zložitosť veci, správanie účastníkov a postup súdu (III. ÚS 111/02, III. ÚS 154/06 a iné).
1. Pokiaľ ide o posúdenie právnej a faktickej zložitosť veci, ústavný súd zotrváva
na svojom stanovisku formulovanom v náleze sp. zn. I. ÚS 78/2011 z 13. apríla 2011,
že vzhľadom na nutnosť nariadenia znaleckého dokazovania, ako aj so zreteľom na časté
menenie procesných návrhov účastníkmi konania možno napadnuté konanie považovať
po vecnej stránke za zložitejšie. Po právnej stránke však ide o vec patriacu k štandardnej
agende všeobecných súdov, ktorá nie je právne zložitá.
2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky v konaní (druhé ústavne relevantné kritérium)
v období po vydaní nálezu sp. zn. I. ÚS 78/2011 z 13. apríla 2011, ústavný súd je nútený
konštatovať, že toto správanie prispelo k predĺženiu napadnutého konania. Sťažovateľka
totiž 23. marca 2012 súhlasila s návrhom odporcu na prerušenie konania do 30. septembra
2012, a tým sama prispela k tomu, že v období od 17. januára 2012 do 2. októbra 2012
okresný súd v predloženej veci nepojednával a v zásade nevykonával žiadne dokazovanie.
Rovnako možno sťažovateľke pripísať zodpovednosť aj za zrušenie ohliadky na mieste
samom (Č.) nariadenej na 5. február 2013 na pojednávaní konanom okresným súdom
18. decembra 2012, s ktorou sťažovateľka vyjadrila nesúhlas.
3. Aj v súvislosti s hodnotením tretieho kritéria slúžiaceho na posúdenie existencie
prípadných prieťahov v konaní (postupu samotného okresného súdu) je uvedená okolnosť
prerušenia konania na návrh, resp. so súhlasom účastníkov konania na základe uznesenia
okresného súdu č. k. 8 C/917/1998-744 zo 16. mája 2012 právne významná. V súlade
so svojou doterajšou judikatúrou ústavný súd zastáva názor, že ide o procesný postup, ktorý
je zákonom dovolený a je potrebné ho posudzovať podľa situácie, ktorá existovala v čase,
keď sa realizoval. K jej posúdeniu majú zásadne lepšie predpoklady všeobecné súdy
než ústavný súd, prihliadajúc pritom na princíp subsidiarity, ktorým sa riadi jeho vzťah
k všeobecným súdom a ktorému viac zodpovedá, aby ústavný súd, ak je to nevyhnutné, sám
neposudzoval vhodnosť a účelnosť zvoleného procesného postupu. To však ešte
neznamená, že táto voľnosť je bez obmedzenia a že je ústavným súdom nekontrolovateľná.
Aj ustanovenie § 110 Občianskeho súdneho poriadku, tak ako napokon každé zákonné
ustanovenie, sa totiž musí vykladať a uplatňovať v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy),
pretože zo žiadneho ustanovenia ústavy nemožno vyvodiť, že prerušením konania jeho
účastník stráca právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené
v čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 21/00, III. ÚS 221/2010).
V prerušenom konaní sa nemohli vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce
k odstráneniu právnej neistoty jeho účastníkov, a tým nemohlo dôjsť ani k naplneniu účelu
označených práv. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť súdu v dôsledku
existencie prekážky jeho postupu vytvorenej zákonom ustanoveným postupom - tak ako
to je v danom prípade právoplatným uznesením o prerušení konania, nemôže posudzovať
ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (m. m. II. ÚS 3/00, I. ÚS 78/02, III. ÚS 42/02).
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu k zbytočným prieťahom v konaní, a teda
k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže dôjsť nielen samotnou
nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním,
ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04,
IV. ÚS 182/08). Rovnako tak môže zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj nesprávna činnosť štátneho
orgánu (m. m. II. ÚS 33/99).
Pokiaľ ide o postup okresného súdu v danej veci mimo obdobia prerušenia konania,
ústavný súd okrem obdobia od 5. mája 2011 do 13. septembra 2011 konštatuje v zásade
plynulý procesný postup, v rámci ktorého okresný súd vykonal niekoľko pojednávaní
(4. mája 2011, 17. januára 2012, 2. októbra 2012, 18. decembra 2012), na ktorých
sa sústredil na ustálenie rozsiahleho (a viacerými úkonmi účastníkov meneného) predmetu
konania, ale súčasne aj na zabezpečenie dôkazov okrem pojednávaní aj vyžiadaním správ
o existencii a pohyboch peňažných prostriedkov na účtoch uvedených stranami súdneho
sporu.
Vo vzťahu k objektívnym dôvodom uvádzaným zákonným sudcom okresného súdu,
pre ktoré predmetná vec nie je právoplatne skončená, ústavný súd poukazuje na svoju
ustálenú judikatúru (pozri napr. I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nedostatočné
personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne
konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade,
ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Námietka neprimeraného zaťaženia
sudcov pri vybavovaní agendy nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala
zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci (III. ÚS 155/2010). To isté platí aj pre prípad
organizačných zmien v súdnictve, ktoré nemôžu byť dôvodom na ospravedlnenie
prípadného porušenia označeného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov.
Prihliadajúc na uvedené zistenia ústavný súd konštatuje, že v období po vydaní
nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 78/2011 z 13. apríla 2011 v sťažovateľkinej veci
nezistil také závažné nedostatky v postupe okresného súdu (dlhodobú nečinnosť,
neefektívny postup), ktoré by vo svojom súhrne dosahovali mieru ústavnej relevancie.
Nesústredenou činnosťou sa okresný súd síce čiastočne podieľal na predĺžení
posudzovaného konania v rozsahu asi 4 mesiacov (najmä v období od 5. mája 2011
do 13. septembra 2011), avšak aj správanie sťažovateľky (napr. prerušenie konania s jej
súhlasom) prispelo k tomu, že dosiaľ nebolo vo veci meritórne rozhodnuté. Uvedené
zistenia viedli ústavný súd k záveru, že v posudzovanom období (t. j. od 13. apríla 2011
do dňa vydania tohto nálezu) základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prerokovanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu porušené nebolo.
Zistené prieťahy v posudzovanom konaní, za ktoré zodpovedá okresný súd,
vyhodnotil ústavný súd v zásade ako ojedinelé (m. m. III. ÚS 162/2012). To ale neznamená,
že ďalší postup okresného súdu,majúci charakter prípadnej nečinnosti, resp. neefektívnej
činnosti, by v budúcnosti nemohol odôvodňovať záver o porušení sťažovateľkou
označených práv.
Keďže ústavný súd vyslovil, že označené práva, porušenie ktorých sťažovateľka
namietala, porušené neboli, návrhom na priznanie finančného zadosťučinenia a na úhradu
trov konania sa už nezaoberal, pretože rozhodovanie o týchto návrhoch je viazané
na vyslovenie porušenia označených základných práv.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
opravný prostriedok prípustný, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. mája 2013