Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 221/2010
PDF · 231.61 KB
No categories available
III. ÚS 221/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. augusta 2010
v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa
Tkáčika prerokoval sťažnosť V. B., K., zastúpenej advokátkou JUDr. Ľ. V., K., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 532/98 a takto
rozhodol:
1. Základné právo V. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní
vedenom pod sp. zn. 15 C 532/98 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 532/98
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. V. B. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 300 € (slovom tristo eur),
ktoré j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť V. B. trovy konania v sume
254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jej právnej
zástupkyne JUDr. Ľ. V., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
III. ÚS 221/2010 z 25. mája 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť V. B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného
súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 532/98.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že predmetom konania vedeného pred okresným
súdom je privolenie súdu k výpovedi žalobcu (S., K.) z nájmu bytu, ktorý sťažovateľka
užíva. Hoci podľa jej názoru neexistuje v sťažnosťou napadnutom konaní aktívna
legitimácia na podanie žaloby, okresný súd žalobu nezamietol a na pojednávaní 19. apríla
2000 konanie prerušil, kým nebude rozhodnuté o veci členstva sťažovateľky v stavebnom
bytovom družstve. Sťažovateľka uviedla, že od tohto dňa okresný súd vo veci vôbec
nekonal, ďalší termín pojednávania bol až 22. apríla 2010, pričom toto pojednávanie bolo
odročené z dôvodu ustanovenia nového právneho zástupcu žalobcu. Vzhľadom na už
uvedené sťažovateľka 28. apríla 2010 podala sťažnosť predsedovi okresného súdu na
prieťahy v konaní, v ktorej okrem iného uviedla, že „neurgovala toto konanie vo veci
samej, nakoľko ho považovala za zmätočné a podávané nad rámec zákonného
ustanovenia...“, a tiež že je toho názoru, „že súd nevyužil všetky zákonné možnosti na
riešenie predmetného súdneho sporu...“.
Okresný súd sa k sťažnosti na základe výzvy ústavného súdu vyjadril podaním
sp. zn. Spr. 31/10 z 11. júna 2010, v ktorom uviedol:
„Konanie na Okresnom súde Košice I sa začalo podaním žaloby dňa 18.6.1998.
Predmetom konania je nárok žalobcu na privolenie súdu k výpovedi z nájmu bytu.
Sťažovateľka v predmetnom konaní vystupuje ako žalovaná. Súd vykonal prípravu
pojednávania, zabezpečil potrebné listinné dôkazy a vyjadrenie žalovanej k predmetu
konania.
Prvé pojednávanie vo veci súd vytýčil dňa 19.4.2000, na ktorom bolo vyhlásené
uznesenie, že konanie sa prerušuje do právoplatného skončenia konania vedeného na
Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 11Cb 1157/99.
Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Cb 1157/1999 nadobudlo
právoplatnosť 17.6.2009. Okresný súd Košice I sa túto skutočnosť dozvedel 16.11.2009.
Po odpadnutí prekážky, pre ktorú bolo konanie prerušené, súd nariadil pojednávanie
vo veci na deň 22.4.2010. Toto pojednávanie bolo odročené na žiadosť právneho zástupcu
žalobcu, ktorý požiadal o poskytnutie lehoty na oboznámenie sa s predmetom konania,
keďže prevzal právne zastúpenie žalobcu v predmetnej veci dňa 22.4.2010.
28.4.2010 právny zástupca žalobcu doručil súdu písomné podanie, ktorým oznámil,
že žalobu berie v celom rozsahu späť a konanie žiadal zastaviť.
Súd doručil právnej zástupkyni žalovanej podanie žalobcu a požiadal ju, aby sa
k späťvzatiu žaloby vyjadrila v lehote do 15.6.2010. Po uplynutí tejto lehoty súd rozhodne
o návrhu žalobcu na zastavenie konania.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
a k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR a podľa
článku 6 ods. 1 Dohovoru, súd zohľadnil kritéria, na ktoré prihliada aj ústavný súd pri
rozhodovaní vo veciach sťažností, ktorými účastníci namietajú porušenie práva na
prerokovanie veci pred súdom bez zbytočných prieťahov.
Čo sa týka skutkovej a právnej zložitosti predmetného konania máme za to, že po
právnej stránke prejednávaná vec nie je zložitá. Zložitou sa javí faktická stránka veci ak by
bola vec meritórne rozhodovaná.
V predmetnom konaní sa vyskytla zákonná prekážka v postupe súdu, konanie bolo
prerušené podľa ust. § 109 ods. 1 psím. b) O.s.p. od 19.4.2000 do 17.6.2009. Po zistení, že
prekážka na prerušenie konania odpadla, súd pokračoval v konaní bez prieťahov.
Toho času sa vec nachádza v štádiu, kedy súd s najväčšou pravdepodobnosťou konanie
zastaví a tým dôjde k odstráneniu stavu právnej neistoty, v ktorom sa navrhovateľka
nachádza.
Na základe vyššie uvedeného máme za to, že v predmetnom konaní k žiadnym
zbytočným prieťahom zo strany Okresného súdu Košice I nedošlo, a preto o sťažnosti pani
V. B. žiadame rozhodnúť, že jej právo vyplývajúce z Ústavy SR a z Dohovoru porušené
nebolo.“
Rovnaké skutočnosti týkajúce sa úkonov okresného súdu zistil aj ústavný súd
z obsahu spisu, ktorý mu bol predložený k previerke 16. júna 2010. Navyše ústavný súd
zistil, že v období, keď bolo konanie prerušené (od 19. apríl 2000 do 17. júna 2009),
okresný súd spolu 25-krát zisťoval stav konania vo veci sp. zn. 11 Cb 1157/99 vedenej
Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) na účely zistenia, či už odpadol
dôvod, pre ktorý bolo konanie prerušené.
Ústavnému súdu bolo 21. júna 2010 doručené stanovisko právnej zástupkyne
sťažovateľky k vyjadreniu okresného súdu, ktorým okrem skutočností a právnych dôvodov,
z ktorých sťažnosť vychádza, navyše doplnila, že „ešte v r. 2004 došlo k zákonnej úprave
podľa ktorej vo všeobecnosti ak prenajímateľ bytu dal výpoveď z nájmu stratil aktívnu
legitimáciu na podanie žaloby o privolenie výpovedi z nájmu a takúto možnosť zákonná
úprava preniesla na prenajímateľa. Okrem toho máme zato, že otázka privolenia výpovedi
z nájmu neupravovala nájomný vzťah k družstevnému bytu ale len k štátnym bytom alebo
služobným bytom. Svoj právny názor odôvodňujeme tým, že bez existencie členstva nemôže
existovať ani nájomný vzťah a v prípade zániku členstva v družstve zo zákona zaniká
aj nájomný vzťah k tomuto bytu.“.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 15 C 532/98 dospel
k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (III. ÚS 127/03, IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu
vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje,
aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd
(obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu
veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.
1. Predmetom konania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 15 C 532/98
je privolenie k výpovedi z nájmu bytu. Takýto predmet konania v minulosti tvoril bežnú
súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov až do 1. septembra 2001, keď nadobudol
účinnosť zákon č. 261/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 261/2001 Z. z.“). Výklad a používanie právnej
úpravy týkajúcej sa skončenia nájomného vzťahu sú stabilizované v rozsiahlej judikatúre
všeobecných súdov, kde je upravená aj metodika postupu súdov. Ústavný súd (na rozdiel
od okresného súdu) ani po skutkovej stránke nepovažuje vec za zložitú, hoci možno
predpokladať, že pre meritórne rozhodnutie veci by bolo nevyhnutné nariadiť znalecké
dokazovanie.
2. V rámci druhého kritéria ústavný súd posudzoval správanie sťažovateľky
v konaní. Sťažovateľka na výzvy okresného súdu odpovedala v súdom určených lehotách,
namietala skutočnosti obsiahnuté v žalobe, ako aj právne posúdenie veci, avšak neušlo
pozornosti ústavného súdu, že sama sťažovateľka v podaní z 27. októbra 1998 navrhovala
okresnému súdu prerušenie konania z dôvodu začatia iného súdneho konania, v ktorom
žalovala protistranu o vyslovenie neplatnosti vylúčenia z družstva a v ktorom navrhovala
znalecké dokazovanie, závery ktorého mohli byť podkladom pre rozhodovanie aj
v preskúmavanej veci. Sťažovateľka v období, v ktorom bolo konanie prerušené, ani raz
nežiadala v konaní pokračovať, sťažnosť na prieťahy v konaní podala, až keď okresný súd
po prerušení konania sám vykonal ďalšie pojednávanie vo veci, zo záverov (ako sú uvedené
v zápisnici z pojednávania) ktorého bolo možné predpokladať, že žalobca vezme podanú
žalobu späť.
3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným
prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného okresného súdu (napr.
III. ÚS 47/00, IV. ÚS 74/02). Ústavný súd predovšetkým poukazuje na to, že trvanie
napadnutého konania okresného súdu v zásadnej miere ovplyvnilo obdobie jeho prerušenia,
ku ktorému došlo so súhlasom obidvoch strán súdneho sporu.
Čo sa týka prerušenia konania, ústavný súd zastáva názor, že ide o procesný postup,
ktorý je zákonom dovolený, a je potrebné ho posudzovať podľa situácie, ktorá existovala
v čase, keď sa realizoval, a k posúdeniu ktorej majú všeobecné súdy zásadne lepšie
predpoklady ako ústavný súd, odhliadnuc od princípu subsidiarity, ktorým sa riadi jeho
vzťah k všeobecným súdom a ktorému viac zodpovedá, aby ústavný súd, ak je to
nevyhnutné, sám neposudzoval vhodnosť a účelnosť zvoleného procesného postupu. To
však ešte neznamená, že táto voľnosť je bez obmedzenia a že je ústavným súdom
nekontrolovateľná. Aj ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c) OSP, tak ako napokon každé
zákonné ustanovenie, sa totiž musí vykladať a uplatňovať v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4
ústavy). Pretože zo žiadneho ustanovenia ústavy nemožno vyvodiť, že prerušením konania
jeho účastník stráca právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov,
zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 21/00).
V prerušenom konaní sa nemohli vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce
k odstráneniu právnej neistoty jeho účastníkov, a tým nemohlo dôjsť k naplneniu účelu
označených práv. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť súdu v dôsledku
existencie prekážky jeho postupu vytvorenej zákonom ustanoveným postupom
(napr. právoplatným uznesením o prerušení konania), tak ako to je v danom prípade,
neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (m. m. II. ÚS 3/00, I. ÚS 78/02,
Ústavný súd vzhľadom na námietky sťažovateľky však konštatuje, že v danom
prípade považuje postup zvolený okresným súdom, ktorým prerušil konanie, za správny
a neobstojí námietka sťažovateľky, že okresný súd mal už na prvom pojednávaní žalobu
zamietnuť, pretože zákonná úprava, ktorá upravuje zánik bytu výpoveďou, platí pre iné
druhy bytov, ako sú družstevné byty. Z § 714 a ani žiadneho iného ustanovenia zákona
č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“) totiž nevyplýva,
že ustanovenia § 710 a § 711 Občianskeho zákonníka upravujúce zánik nájmu bytu
nemožno aplikovať aj na zánik nájmu k družstevnému bytu. Zánik nájmu bytu zánikom
členstva osoby v bytovom družstve podľa § 714 Občianskeho zákonníka je potrebné
považovať len za ďalší prípad zániku nájmu družstevného bytu, ktorý vychádza zo
závislosti práva družstevného nájmu k bytu od existencie členského vzťahu v bytovom
družstve. Rovnako tak ani zmena Občianskeho zákonníka (prijatá zákonom
č. 261/2001 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 1. septembra 2001), ktorá zrušila podmienku,
že vypovedať nájom k bytu môže prenajímateľ len s privolením súdu, neodôvodňovala
zastavenie konania okresným súdom, pretože v zmysle prechodného ustanovenia
§ 879c ods. 1 Občianskeho zákonníka bolo povinnosťou súdu konanie o privolenie súdu
k výpovedi z nájmu k bytu začaté do nadobudnutia účinnosti zákona č. 261/2001 Z. z.
dokončiť podľa dovtedy platných predpisov.
Ústavný súd rozborom predloženého spisu zistil, že v danej veci nastalo len jedno
dlhšie obdobie nečinnosti súdu, a to obdobie 14 mesiacov – od 9. februára 1999, keď boli
vyžiadané listinné dôkazy od žalobcu, až do 19. apríla 2000, keď sa uskutočnilo vo veci
prvé pojednávanie. Ústavný súd po zvážení všetkých okolností pri hodnotení postupu
okresného súdu, najmä s prihliadnutím na uvedené obdobie nečinnosti, ale aj na tú
skutočnosť, že konanie začalo ešte v roku 1998, dospel k záveru, že postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 532/98 bolo porušené základné právo sťažovateľky
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci
konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde] preto ústavný súd prikázal
okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 532/98 konal bez zbytočných
prieťahov (bod 2 výroku nálezu), pretože stav právnej neistoty sťažovateľky dosiaľ trvá.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov
sa ho domáha. Podľa odseku 5 citovaného zákonného ustanovenia ak ústavný súd rozhodne
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo
slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia ústavného súdu.
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je peňažnou protihodnotou utrpenej
nemajetkovej ujmy, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné inak
napraviť (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 27/03).
Sťažovateľka žiadala priznať od okresného súdu finančné zadosťučinenie v sume
3 319 €. Podaním z 9. júla 2010 ho zdôvodnila veľkou právnou neistotou a obavou
z možných následkov podanej žaloby, ako aj skutočnosťou, že „sama nedisponovala
dôkazmi o tom, že v plnom rozsahu nič nedlhuje prenajímateľovi za predmetný byt, pretože
za uvedené obdobie jej prenajímateľ neposkytoval vyúčtovanie z úhrady nájmu a služieb
spojených s užívaním bytu“. Pri určení sumy finančného zadosťučinenia však ústavný súd
vychádzal predovšetkým z obdobia zistenej nečinnosti 14 mesiacov v rokoch 1999 a 2000 a
na základe toho považoval za primerané priznať sťažovateľke finančné zadosťučinenie
v sume 300 €, ktoré je povinný zaplatiť sťažovateľke okresný súd do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
Ústavný súd napokon rozhodoval aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom advokátkou
JUDr. Ľ. V., ktorá trovy právneho zastupovania vyčíslila v sume 256,74 €.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Predmet konania – ochrana základných ľudských práv a slobôd – je v zásade
nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá
bola 721,40 €.
Úhradu trov konania priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu
zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c)
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 120,23 €, t. j. za dva úkony 240,46 €, čo spolu
s režijným paušálom 2 x 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje celkovú sumu 254,88 €.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. augusta 2010