Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 221/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. augusta 2010

v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa

Tkáčika prerokoval sťažnosť V. B., K., zastúpenej advokátkou JUDr. Ľ. V., K., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom Okresného súdu

Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo V. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

postupom Okresného súdu Košice I v konaní

vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. V. B. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 300 € (slovom tristo eur),

ktoré j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť V. B. trovy konania v sume

254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jej právnej

zástupkyne JUDr. Ľ. V., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 25. mája 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť V. B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) postupom Okresného

súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že predmetom konania vedeného pred okresným

súdom je privolenie súdu k výpovedi žalobcu (S., K.) z nájmu bytu, ktorý sťažovateľka

užíva. Hoci podľa jej názoru neexistuje v sťažnosťou napadnutom konaní aktívna

legitimácia na podanie žaloby, okresný súd žalobu nezamietol a na pojednávaní 19. apríla

2000 konanie prerušil, kým nebude rozhodnuté o veci členstva sťažovateľky v stavebnom

bytovom družstve. Sťažovateľka uviedla, že od tohto dňa okresný súd vo veci vôbec

nekonal, ďalší termín pojednávania bol až 22. apríla 2010, pričom toto pojednávanie bolo

odročené z dôvodu ustanovenia nového právneho zástupcu žalobcu. Vzhľadom na už

uvedené sťažovateľka 28. apríla 2010 podala sťažnosť predsedovi okresného súdu na

prieťahy v konaní, v ktorej okrem iného uviedla, že „neurgovala toto konanie vo veci

samej, nakoľko ho považovala za zmätočné a podávané nad rámec zákonného

ustanovenia...“, a tiež že je toho názoru, „že súd nevyužil všetky zákonné možnosti na

riešenie predmetného súdneho sporu...“.

Okresný súd sa k sťažnosti na základe výzvy ústavného súdu vyjadril podaním

sp. zn. Spr. 31/10 z 11. júna 2010, v ktorom uviedol:

„Konanie na Okresnom súde Košice I sa začalo podaním žaloby dňa 18.6.1998.

Predmetom konania je nárok žalobcu na privolenie súdu k výpovedi z nájmu bytu.

Sťažovateľka v predmetnom konaní vystupuje ako žalovaná. Súd vykonal prípravu

pojednávania, zabezpečil potrebné listinné dôkazy a vyjadrenie žalovanej k predmetu

konania.

Prvé pojednávanie vo veci súd vytýčil dňa 19.4.2000, na ktorom bolo vyhlásené

uznesenie, že konanie sa prerušuje do právoplatného skončenia konania vedeného na

Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. .

Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. nadobudlo

právoplatnosť 17.6.2009. Okresný súd Košice I sa túto skutočnosť dozvedel 16.11.2009.

Po odpadnutí prekážky, pre ktorú bolo konanie prerušené, súd nariadil pojednávanie

vo veci na deň 22.4.2010. Toto pojednávanie bolo odročené na žiadosť právneho zástupcu

žalobcu, ktorý požiadal o poskytnutie lehoty na oboznámenie sa s predmetom konania,

keďže prevzal právne zastúpenie žalobcu v predmetnej veci dňa 22.4.2010.

28.4.2010 právny zástupca žalobcu doručil súdu písomné podanie, ktorým oznámil,

že žalobu berie v celom rozsahu späť a konanie žiadal zastaviť.

Súd doručil právnej zástupkyni žalovanej podanie žalobcu a požiadal ju, aby sa

k späťvzatiu žaloby vyjadrila v lehote do 15.6.2010. Po uplynutí tejto lehoty súd rozhodne

o návrhu žalobcu na zastavenie konania.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom

a k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa článku 48 ods. 2 SR a podľa

článku 6 ods. 1 Dohovoru, súd zohľadnil kritéria, na ktoré prihliada aj ústavný súd pri

rozhodovaní vo veciach sťažností, ktorými účastníci namietajú porušenie práva na

prerokovanie veci pred súdom bez zbytočných prieťahov.

Čo sa týka skutkovej a právnej zložitosti predmetného konania máme za to, že po

právnej stránke prejednávaná vec nie je zložitá. Zložitou sa javí faktická stránka veci ak by

bola vec meritórne rozhodovaná.

V predmetnom konaní sa vyskytla zákonná prekážka v postupe súdu, konanie bolo

prerušené podľa ust. psím. b) od 19.4.2000 do 17.6.2009. Po zistení, že

prekážka na prerušenie konania odpadla, súd pokračoval v konaní bez prieťahov.

Toho času sa vec nachádza v štádiu, kedy súd s najväčšou pravdepodobnosťou konanie

zastaví a tým dôjde k odstráneniu stavu právnej neistoty, v ktorom sa navrhovateľka

nachádza.

Na základe vyššie uvedeného máme za to, že v predmetnom konaní k žiadnym

zbytočným prieťahom zo strany Okresného súdu Košice I nedošlo, a preto o sťažnosti pani

V. B. žiadame rozhodnúť, že jej právo vyplývajúce z SR a z Dohovoru porušené

nebolo.“

Rovnaké skutočnosti týkajúce sa úkonov okresného súdu zistil aj ústavný súd

z obsahu spisu, ktorý mu bol predložený k previerke 16. júna 2010. Navyše ústavný súd

zistil, že v období, keď bolo konanie prerušené (od 19. apríl 2000 do 17. júna 2009),

okresný súd spolu 25-krát zisťoval stav konania vo veci sp. zn. vedenej

Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) na účely zistenia, či už odpadol

dôvod, pre ktorý bolo konanie prerušené.

Ústavnému súdu bolo 21. júna 2010 doručené stanovisko právnej zástupkyne

sťažovateľky k vyjadreniu okresného súdu, ktorým okrem skutočností a právnych dôvodov,

z ktorých sťažnosť vychádza, navyše doplnila, že „ešte v r. 2004 došlo k zákonnej úprave

podľa ktorej vo všeobecnosti ak prenajímateľ bytu dal výpoveď z nájmu stratil aktívnu

legitimáciu na podanie žaloby o privolenie výpovedi z nájmu a takúto možnosť zákonná

úprava preniesla na prenajímateľa. Okrem toho máme zato, že otázka privolenia výpovedi

z nájmu neupravovala nájomný vzťah k družstevnému bytu ale len k štátnym bytom alebo

služobným bytom. Svoj právny názor odôvodňujeme tým, že bez existencie členstva nemôže

existovať ani nájomný vzťah a v prípade zániku členstva v družstve zo zákona zaniká

aj nájomný vzťah k tomuto bytu.“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. dospel

k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (, ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu

vyplýva z (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje,

aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola

rýchla a účinná, ďalej z prvej vety , podľa ktorej len čo sa konanie začalo,

postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná

a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd

(obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu

veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

1. Predmetom konania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.

je privolenie k výpovedi z nájmu bytu. Takýto predmet konania v minulosti tvoril bežnú

súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov až do 1. septembra 2001, keď nadobudol

účinnosť , ktorým sa mení a dopĺňa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“). Výklad a používanie právnej

úpravy týkajúcej sa skončenia nájomného vzťahu sú stabilizované v rozsiahlej judikatúre

všeobecných súdov, kde je upravená aj metodika postupu súdov. Ústavný súd (na rozdiel

od okresného súdu) ani po skutkovej stránke nepovažuje vec za zložitú, hoci možno

predpokladať, že pre meritórne rozhodnutie veci by bolo nevyhnutné nariadiť znalecké

dokazovanie.

2. V rámci druhého kritéria ústavný súd posudzoval správanie sťažovateľky

v konaní. Sťažovateľka na výzvy okresného súdu odpovedala v súdom určených lehotách,

namietala skutočnosti obsiahnuté v žalobe, ako aj právne posúdenie veci, avšak neušlo

pozornosti ústavného súdu, že sama sťažovateľka v podaní z 27. októbra 1998 navrhovala

okresnému súdu prerušenie konania z dôvodu začatia iného súdneho konania, v ktorom

žalovala protistranu o vyslovenie neplatnosti vylúčenia z družstva a v ktorom navrhovala

znalecké dokazovanie, závery ktorého mohli byť podkladom pre rozhodovanie aj

v preskúmavanej veci. Sťažovateľka v období, v ktorom bolo konanie prerušené, ani raz

nežiadala v konaní pokračovať, sťažnosť na prieťahy v konaní podala, až keď okresný súd

po prerušení konania sám vykonal ďalšie pojednávanie vo veci, zo záverov (ako sú uvedené

v zápisnici z pojednávania) ktorého bolo možné predpokladať, že žalobca vezme podanú

žalobu späť.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným

prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného okresného súdu (napr.

, ). Ústavný súd predovšetkým poukazuje na to, že trvanie

napadnutého konania okresného súdu v zásadnej miere ovplyvnilo obdobie jeho prerušenia,

ku ktorému došlo so súhlasom obidvoch strán súdneho sporu.

Čo sa týka prerušenia konania, ústavný súd zastáva názor, že ide o procesný postup,

ktorý je zákonom dovolený, a je potrebné ho posudzovať podľa situácie, ktorá existovala

v čase, keď sa realizoval, a k posúdeniu ktorej majú všeobecné súdy zásadne lepšie

predpoklady ako ústavný súd, odhliadnuc od princípu subsidiarity, ktorým sa riadi jeho

vzťah k všeobecným súdom a ktorému viac zodpovedá, aby ústavný súd, ak je to

nevyhnutné, sám neposudzoval vhodnosť a účelnosť zvoleného procesného postupu. To

však ešte neznamená, že táto voľnosť je bez obmedzenia a že je ústavným súdom

nekontrolovateľná. Aj ustanovenie , tak ako napokon každé

zákonné ustanovenie, sa totiž musí vykladať a uplatňovať v súlade s (

). Pretože zo žiadneho ustanovenia nemožno vyvodiť, že prerušením konania

jeho účastník stráca právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov,

zaručené v ().

V prerušenom konaní sa nemohli vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce

k odstráneniu právnej neistoty jeho účastníkov, a tým nemohlo dôjsť k naplneniu účelu

označených práv. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť súdu v dôsledku

existencie prekážky jeho postupu vytvorenej zákonom ustanoveným postupom

(napr. právoplatným uznesením o prerušení konania), tak ako to je v danom prípade,

neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (m. m. , ,

).

Ústavný súd vzhľadom na námietky sťažovateľky však konštatuje, že v danom

prípade považuje postup zvolený okresným súdom, ktorým prerušil konanie, za správny

a neobstojí námietka sťažovateľky, že okresný súd mal už na prvom pojednávaní žalobu

zamietnuť, pretože zákonná úprava, ktorá upravuje zánik bytu výpoveďou, platí pre iné

druhy bytov, ako sú družstevné byty. Z § 714 a ani žiadneho iného ustanovenia zákona

č. (ďalej len „“) totiž nevyplýva,

že ustanovenia a upravujúce zánik nájmu bytu

nemožno aplikovať aj na zánik nájmu k družstevnému bytu. Zánik nájmu bytu zánikom

členstva osoby v bytovom družstve podľa je potrebné

považovať len za ďalší prípad zániku nájmu družstevného bytu, ktorý vychádza zo

závislosti práva družstevného nájmu k bytu od existencie členského vzťahu v bytovom

družstve. Rovnako tak ani zmena (prijatá zákonom

č. , ktorý nadobudol účinnosť 1. septembra 2001), ktorá zrušila podmienku,

že vypovedať nájom k bytu môže prenajímateľ len s privolením súdu, neodôvodňovala

zastavenie konania okresným súdom, pretože v zmysle prechodného ustanovenia

bolo povinnosťou súdu konanie o privolenie súdu

k výpovedi z nájmu k bytu začaté do nadobudnutia účinnosti

dokončiť podľa dovtedy platných predpisov.

Ústavný súd rozborom predloženého spisu zistil, že v danej veci nastalo len jedno

dlhšie obdobie nečinnosti súdu, a to obdobie 14 mesiacov – od 9. februára 1999, keď boli

vyžiadané listinné dôkazy od žalobcu, až do 19. apríla 2000, keď sa uskutočnilo vo veci

prvé pojednávanie. Ústavný súd po zvážení všetkých okolností pri hodnotení postupu

okresného súdu, najmä s prihliadnutím na uvedené obdobie nečinnosti, ale aj na tú

skutočnosť, že konanie začalo ešte v roku 1998, dospel k záveru, že postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. bolo porušené základné právo sťažovateľky

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa .

Podľa ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci

konal [podobne aj ] preto ústavný súd prikázal

okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. konal bez zbytočných

prieťahov (bod 2 výroku nálezu), pretože stav právnej neistoty sťažovateľky dosiaľ trvá.

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov

sa ho domáha. Podľa odseku 5 citovaného zákonného ustanovenia ak ústavný súd rozhodne

o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo

slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia ústavného súdu.

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je peňažnou protihodnotou utrpenej

nemajetkovej ujmy, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné inak

napraviť (napr. , ).

Sťažovateľka žiadala priznať od okresného súdu finančné zadosťučinenie v sume

3 319 €. Podaním z 9. júla 2010 ho zdôvodnila veľkou právnou neistotou a obavou

z možných následkov podanej žaloby, ako aj skutočnosťou, že „sama nedisponovala

dôkazmi o tom, že v plnom rozsahu nič nedlhuje prenajímateľovi za predmetný byt, pretože

za uvedené obdobie jej prenajímateľ neposkytoval vyúčtovanie z úhrady nájmu a služieb

spojených s užívaním bytu“. Pri určení sumy finančného zadosťučinenia však ústavný súd

vychádzal predovšetkým z obdobia zistenej nečinnosti 14 mesiacov v rokoch 1999 a 2000 a

na základe toho považoval za primerané priznať sťažovateľke finančné zadosťučinenie

v sume 300 €, ktoré je povinný zaplatiť sťažovateľke okresný súd do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný súd napokon rozhodoval aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom advokátkou

JUDr. Ľ. V., ktorá trovy právneho zastupovania vyčíslila v sume 256,74 €.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Predmet konania – ochrana základných ľudských práv a slobôd – je v zásade

nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá

bola 721,40 €.

Úhradu trov konania priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu

zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c)

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 120,23 €, t. j. za dva úkony 240,46 €, čo spolu

s režijným paušálom 2 x 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje celkovú sumu 254,88 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010