Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)IV. ÚS 293/2013
PDF · 322.69 KB
No categories available
IV. ÚS 293/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o.,
B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp
14876/2012, sp. zn. Rvp 14877/2012, sp. zn. Rvp 14878/2012, sp. zn. Rvp 14879/2012, sp.
zn. Rvp 14880/2012, sp. zn. Rvp 14881/2012, sp. zn. Rvp 14882/2012, sp. zn. Rvp
14883/2012 a sp. zn. Rvp 14884/2012, ktorými namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaniach vedených pod sp. zn. 26 Er
928/2010, sp. zn. 26 Er 1146/2010, sp. zn. 26 Er 24/2011, sp. zn. 26 Er 488/2012, sp. zn. 26
Er 1408/2012, sp. zn. 26 Er 1398/2012, sp. zn. 26 Er 1399/2012, sp. zn. 26 Er 1481/2012
a sp. zn. 26 Er 1482/2012 a jeho uzneseniami z 8. októbra 2012, z 5. októbra 2012 a z 15.
októbra 2012, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 14876/2012,
sp. zn. Rvp 14877/2012, sp. zn. Rvp 14878/2012, sp. zn. Rvp 14879/2012, sp. zn. Rvp
14880/2012, sp. zn. Rvp 14881/2012, sp. zn. Rvp 14882/2012, sp. zn. Rvp 14883/2012 a sp.
zn. Rvp 14884/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp
14876/2012.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 20. decembra
2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“, v
citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a
advokáta JUDr. B. F., ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods.
1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom
Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 26 Er
928/2010, sp. zn. 26 Er 1146/2010, sp. zn. 26 Er 24/2011, sp. zn. 26 Er 488/2012, sp. zn. 26
Er 1408/2012, sp. zn. 26 Er 1398/2012, sp. zn. 26 Er 1399/2012, sp. zn. 26 Er 1481/2012 a
sp. zn. 26 Er 1482/2012 (spolu ďalej len „napadnuté konania“) a jeho uzneseniami z 8.
októbra 2012, z 5. októbra 2012 a z 15. októbra 2012 (spolu ďalej len „napadnuté
uznesenia“).
Napadnutými uzneseniami okresný súd vylúčil súdneho exekútora z vykonávania
exekúcií vo veciach vedených pod sp. zn. EX 12834/2010, sp. zn. EX 14491/2010, sp. zn.
EX 17789/2010, sp. zn. EX 3937/2012, sp. zn. EX 18009/2012, sp. zn. EX 18011/2012,
sp. zn. EX 18017/2012, sp. zn. EX 18626/2012 a sp. zn. EX 18703/2012 z dôvodu, že bol
zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade oprávnenej —
sťažovateľky), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.
V súlade s § 44 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) súdny
exekútor, ktorému boli doručené návrhy sťažovateľky na vykonanie exekúcií, požiadal
okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcií. Okresný súd napadnutými
uzneseniami „ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa z vykonávania exekúcie. Práve
označené uzneseni[a] a postup všeobecného súdu, ktorý viedol k [ich] vydaniu, sťažovateľ
napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie definovaných, práv...“.
Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd svojím postupom v napadnutých konaniach
porušil jej práva, konkrétne:
«A. právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej aj „Ústava SR“);
B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);
C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;
D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;
E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy;
F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru. ...»
V podstatnej časti sťažností sťažovateľka zdôvodňuje, v čom podľa nej spočíva
porušenie jej v sťažnostiach označených práv, tvrdiac, že postup okresného súdu
v napadnutých konaniach a jeho napadnuté uznesenia „nelegitímne a nelegálne limitovali
práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy
a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že
je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:
a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04.
2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;
b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo
objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného
konania;
c) bez toho aby existovala námietka zaujatosti alebo akékoľvek racionálne
pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;
d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;
e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného
súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou
platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného
súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom
postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti
a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej pohľadávky výkonom
exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom – JUDr. R. K.“.
Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo aj tým, že „porušovateľ neposkytol
sťažovateľovi ochranu v zákonom predpokladanej kvalite. Porušovateľ rozhodol o vylúčení
bez existencie návrhu (námietky zaujatosti formulovanej zo strany oprávneného alebo
povinného). Podľa ust. § 30 Exekučného poriadku však konať o zaujatosti súdneho
exekútora možno len na návrh účastníka konania.“.
Osobitne sťažovateľka upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný súd
bez toho, aby akokoľvek vypočul sťažovateľa ako účastníka konania (§ 37 ods. 1
Exekučného poriadku) a umožnil mu rovnocenne vznášať argumenty proti argumentom
povinného a sudcu, de facto ale aj de iure rozhodol o definitívnom vylúčení súdneho
exekútora z vykonávanie exekúcie vedenej pre pohľadávky sťažovateľa, ktorý však súdneho
exekútora navrhol na výkon exekúcie z množstva subjektívnych a objektívnych dôvodov.
Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli
podkladom pre rozhodnutie súdu o jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť
ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia všeobecného súdu, pritom však dané rozhodnutie
výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie... Súdne konanie neprebiehalo
v duch práv na spravodlivý súdny proces a osobitne z dodržaním zásady „rovnosti
zbraní“.».
V nadväznosti na to sťažovateľka zdôrazňuje, že „ako strana konania nebol
oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach
a právnom postavení (a to v súvislosti so zaujatosťou súdneho exekútora), nebol
oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam
vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa
konštantnej judikatúry súdu nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na
skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani
to, či tieto skutočnosti boli predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo vybrané
k použitiu súdom samotným.“.
Sťažovateľka namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože „Všeobecný súd svojím
rozhodnutím, ktoré bolo vydané v konaní vedenom bez dodržania zásad spravodlivého
súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa takým spôsobom, ktorý je
nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1. Napadnutým
rozhodnutím všeobecného súdu došlo k reálnemu ohrozeniu majetku sťažovateľa
existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku
sťažovateľa o majetok vynaložený na výkon exekúcie zvoleným súdnym exekútorom.
Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článku č. 1 Protokolu č. 1
majetok chránený Dohovorom, o ktorý však nelegálnym postupom a rozhodnutím
všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.
Sťažovateľka namieta aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru tvrdiac, že
,,aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal
v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané
odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval
o jeho práve na výkon súdneho rozhodnutia zvoleným exekútorom a toto rozhodnutie
výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom konania rovnako ako povinný.
Z okolností daného prípade nemožno vyšpecifíkovať také skutočnosti, ktoré by mohli
objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie
so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného),
pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod
zakázaného odlišného zaobchádzania.“.
V záverečnej časti svojich sťažností sťažovateľka uvádza, že vzhľadom na to, že
Exekučný poriadok nepripúšťa, aby podala proti napadnutým uzneseniam okresného súdu
„odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená
ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jej
v petite sťažností označené základné práva podľa ústavy, práva podľa dohovoru
a dodatkového protokolu, ako aj ňou označené články ústavy a dohovoru boli napadnutými
uzneseniami a postupom predchádzajúcim ich vydaniu porušené, a zároveň navrhuje, aby
boli napadnuté uznesenia okresného súdu zrušené. Sťažovateľka sa napokon domáha aj
priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.
II.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) alebo Trestného
poriadku.
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 14876/2012, sp. zn. Rvp 14877/2012, sp. zn. Rvp 14878/2012, sp. zn. Rvp 14879/2012,
sp. zn. Rvp 14880/2012, sp. zn. Rvp 14881/2012, sp. zn. Rvp 14882/2012, sp. zn.
Rvp 14883/2012 a sp. zn. Rvp 14884/2012 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti
ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc citované právne normy,
tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného konania (bod 1 výroku tohto uznesenia).
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých
konaniach a jeho napadnutými uzneseniami
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
o ústavnom súde.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľka v prvom rade sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnutými
uzneseniami.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu zámerov
vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru.
Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych
a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je podľa stabilnej
judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04)
súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že zásadne nemá
oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový
stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96,
III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale
chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Predmetom sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv
zaručených ústavou, dohovorom a dodatkovým protokolom postupom a napadnutými
rozhodnutiami okresného súdu, k porušeniu ktorých malo dôjsť tým, že okresný súd
rozhodol o vylúčení povereného súdneho exekútora bez vznesenia námietky zaujatosti
účastníkmi exekučného konania, ako aj bez vykonania akéhokoľvek dokazovania a tiež bez
toho, aby okresný súd umožnil sťažovateľke vyjadriť sa k vylúčeniu ňou zvoleného súdneho
exekútora, pričom podľa sťažovateľky okresný súd rozhodol iba odvolaním sa, resp.
„... uspokojujúc sa len s polemickým názorom ústavného súdu, ktorý bol vyjadrený v Náleze
zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III ÚS 322/2010-37...“, takže v konečnom dôsledku okresný
súd podľa sťažovateľky napadnuté rozhodnutia založil na nesprávnom skutkovom zistení,
pričom vec aj nesprávne právne posúdil, resp. neposúdil podľa relevantnej právnej normy,
keď súdneho exekútora z vykonávania exekúcií vylúčil. Sťažovateľka svoju argumentáciu
podporila aj tvrdením, že okresný súd v napadnutých rozhodnutiach neprihliadol na
stabilizovanú rozhodovaciu prax všeobecných súdov (pozri sťažovateľkou označené
rozhodnutia) vo veci námietok zaujatosti vznesených povinnými proti osobe súdneho
exekútora (rozumej JUDr. K., pozn.) v iných exekučných konaniach, v rámci ktorých ako
súdny exekútor pre svoj bývalý pracovný pomer u oprávnenej z exekúcie (u sťažovateľky)
nebol z vykonávania exekúcií vylúčený, pričom okresný súd svoj odklon od tejto
rozhodovacej praxe podľa sťažovateľky nijako neodôvodnil.
Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumentácia sťažovateľky
obsiahnutá v sťažnostiach je v podstate totožná s jej argumentáciou použitou v celom rade
jej predchádzajúcich sťažností, o ktorých už ústavný súd rozhodol tak, že ich vo vzťahu
k napadnutým uzneseniam súdu prvého stupňa, ktorými vylúčil exekútora z vykonávania
exekúcií, odmietol, ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka označila len iné konania súdu
prvého stupňa, v ktorých jeho napadnutým postupom a napadnutými uzneseniami malo
dôjsť k porušeniu ňou označených práv. Z takmer identickej argumentácie sťažovateľky
uvedenej v posudzovaných sťažnostiach možno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých
rozhodnutí okresného súdu obsahovalo z hľadiska skutkových zistení a právneho posúdenia
veci okresným súdom obdobné závery ako vo veciach, ktoré už boli ústavným súdom
preskúmané a rozhodnuté (pozri m. m. IV. ÚS 466/2012, IV. ÚS 457/2012, II. ÚS 63/2013).
Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva otázka, aký význam a efektivitu má pre ňu
opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne takmer identických
veciach, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán
vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí
z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.
V naznačenom kontexte ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP k čl. 13
dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych
prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej
účinnosti (k tomu pozri KMEC, J. et al.: Evropská úmluva o lidských právech. Velké
Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy
i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP (Van
Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto sa však
uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie sú
podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že takýto
prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú
vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie ESĽP
z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).
S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej
hospodárnosti konania sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania týchto sťažností
plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napr.
uznesenia sp. zn. IV. ÚS 466/2012 z 3. októbra 2012, sp. zn. IV. ÚS 457/2012 z 28. augusta
2012, sp. zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013) týkajúcich sa takmer identických sťažností
sťažovateľky, ktoré boli ústavným súdom odmietnuté z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
sťažovateľky v tejto časti s poukazom na svoje predchádzajúce rozhodnutia [teda bez
potreby podrobnejšieho (opakovaného) odôvodňovania svojich právnych záverov] odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14
dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými
uzneseniami
Sťažovateľka sťažnosťami namieta aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy
a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v označených konaniach v priamej príčinnej
súvislosti (z rovnakých dôvodov) s namietaným porušením jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd dospel k záveru, v zmysle ktorého
v označených konaniach nie sú splnené podmienky na vyslovenie porušenia základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
k rovnakému záveru dospel, aj pokiaľ ide o namietané porušenie ďalších sťažovateľkou
označených základných práv podľa ústavy, práva podľa dodatkového protokolu
a označených článkov ústavy a dohovoru.
Na základe uvedeného preto ústavný súd sťažnosti aj v tejto časti odmietol pre ich
zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. mája 2013