Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 63/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr.

B. F., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok

zaručeného v a práva zaručeného v

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

v spojení s porušením ustanovenia , ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v spojení s porušením ustanovenia čl. 14 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutiami Okresného súdu Kežmarok

sp. zn. z 22. augusta 2012, sp. zn. z 22. augusta 2012, sp. zn. 3 Er

874/07 z 24. augusta 2012 a sp. zn. z 24. augusta 2012 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. až sp. zn.

s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp

13389/2012.

2. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 29. októbra

2012 doručené 4 sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1

(ďalej len „“) a práva zaručeného v Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v v spojení s

porušením ustanovenia , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) v spojení s porušením ustanovenia čl. 14 dohovoru postupom a rozhodnutiami

Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 22. augusta

2012, sp. zn. z 22. augusta 2012, sp. zn. z 24. augusta 2012 a sp.

zn. z 24. augusta 2012.

Z obsahu sťažností vyplýva, že v označených exekučných konaniach sťažovateľka

vystupuje v procesnom postavení oprávnenej z exekúcií, pričom vo všetkých prípadoch

okresný súd poveril vykonaním exekúcií súdneho exekútora JUDr. R. K. (ďalej len „súdny

exekútor“). Sťažovateľkou napadnutými rozhodnutiami okresný súd rozhodol o vylúčení

povereného súdneho exekútora z vykonávania označených exekučných konaní z dôvodu

jeho možnej zaujatosti, pretože súdny exekútor pred výkonom exekučnej činnosti bol v

minulosti zamestnancom sťažovateľky ako oprávnenej z exekúcií, pričom okresný súd tak

rozhodol argumentačne sa odvolávajú na rozhodnutie ústavného súdu č. k.

-37 z 13. apríla 2011.

Sťažnosťami podanými ústavnému súdu sťažovateľka vo všetkých 4 prípadoch

namieta porušenie predovšetkým svojho základného práva a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručených v a dohovoru, a to z dôvodu, že v prvom

rade okresný súd rozhodol o vylúčení povereného súdneho exekútora bez akéhokoľvek

návrhu účastníkov konania, ale tak učinil ex offo, na čo podľa sťažovateľky okresný súd

nemal oprávnenie. Sťažovateľka tiež poukázala na skutočnosť, že okresný súd svoje

napádané rozhodnutia založil výlučne na rozhodnutí ústavného súdu, ktoré sa týkalo inej

exekučnej veci (odlišnej od napádaných exekučných konaní, pozn.), tiež toto rozhodnutie

ústavného súdu bolo vydané bez tohto, aby sa sťažovateľka mohla v konaní pred ústavným

súdom k nemu vyjadriť, a napokon ani okresný súd neumožnil sťažovateľke vyjadriť sa

k nemu pred vydaním napádaných exekučných rozhodní. Podľa sťažovateľky sú tak

napádané exekučné rozhodnutia okresného súdu neodôvodnené a arbitrárne. V nadväznosti

na uvedené tak mali byť podľa sťažovateľky porušené aj jej „majetkové“ práva, resp. práva

na ochranu vlastníctva, pretože uvedeným postupom okresného súdu bola sťažovateľke

podľa jej tvrdení odňatá možnosť domáhať sa svojho majetku (rozumej vymáhaných

pohľadávok) prostredníctvom ňou zvoleného súdneho exekútora, ktorého si vybrala

z dôvodu svojej dôvery v jeho činnosť. Napokon podľa sťažovateľky mala byť v dôsledku

uvedených rozhodnutí okresného súdu znevýhodnená ako oprávnená z exekúcií oproti

povinným z týchto exekúcií.

Sťažovateľka v sťažnostiach zhodne okrem iného tiež uviedla:

«... Napadnuté uznesenie Okresného súdu Kežmarok veľmi významnou mierou

ovplyvnilo faktické a právne postavenie sťažovateľa... Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04.

2011, sp. zn.: -37;

b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo

objektívnej zaujatosti súdneho exekútora vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného

konania;

c) bez toho aby existovali akékoľvek racionálne pochybnosti o legálnom a

legitímnom postupe súdneho exekútora v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny

priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného

súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: ;

rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti

rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný

prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa. ...

Sťažovateľ tvrdí, že postupom Okresného súdu Kežmarok... ako aj napadnutým

uznesením tohto súdu, došlo... k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, zásady

kontradiktórnosti súdneho konania, práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a práva na

rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy...

Okresný súd Kežmarok neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu

normu, ktorou bolo ust. § 30 Exekučného poriadku, osobitne jeho odseky 5 a 6 a bez

existencie racionálnych obáv o legálny a legitímny priebeh exekúcie, bez posúdenia

splnenia formálnych (napr. počítanie zákonnej päť dňovej lehoty danej k uplatneniu

námietky zaujatosti) a materiálnych podmienok námietky zaujatosti (napr. opis

relevantných dôvodov zaujatosti ktoré dovoľujú pochybovať o riadnom priebehu

exekučného konania) a bez uskutočnenia testu objektívnej a subjektívnej stránky zaujatosti

súdneho exekútora, uspokojujúc sa len s polemickým názorom ústavného súdu, ktorý bol

vyjadrený v Náleze zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: -37, s konečnou platnosťou

rozhodol. Okresný súd Kežmarok vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej právnej

normy a bez vykonania dokazovania, čím porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu.

Osobitne upozorňujeme, že k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva

na spravodlivý súdny proces došlo aj preto, že porušovateľ neposkytol sťažovateľovi

ochranu v zákonom predpokladanej kvalite. Porušovateľ rozhodol o vylúčení bez existencie

návrhu (námietky zaujatosti formulovanej zo strany oprávneného alebo povinného). Podľa

ust. §30 Exekučného poriadku však konať o zaujatosti súdneho exekútora možno len na

návrh účastníka konania. V danom prípade návrh nebol podaný! ...

Z odôvodenia napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel

jednoznačne a nepochybne k tomu, že súdny exekútor je zaujatý voči sťažovateľovi

-obchodnej spoločnosti P., s. r. o. Sťažovateľ tvrdí, že ak by aj určité úvahy boli obsahom

odôvodnenia uznesenia, nie je možné na nich prihliadať ako na také, ktoré majú vyvolať

právne účinky vylúčenia súdneho exekútora z výkonu exekúcie. Sťažovateľ v súvislosti s

týmto argumentom odkazuje na svoju argumentáciu obsiahnutá v článku IV. tejto sťažnosti.

Právna úprava výberu exekútora neumožňuje exekučnému súdu vylúčiť súdneho exekútora z

vykonávania exekúcie pre pomer k oprávnenému! Oprávnený si legálne vyberá exekútora (§

38 a § 39 Exekučného poriadku), pričom nikdy nejde o náhodný výber, ale výber založený

na pomere oprávneného k exekútorovi, pretože oprávnený je vedený pri výbere vnútornými

úvahami o spoľahlivosti, dôvere a lojálnom prístupe! ...

... Právny názor ústavného súdu na ktorom výhradne založil všeobecný súd svoj

výrok o vylúčení súdneho exekútora z výkonu exekúcie nie je z právneho hľadiska

udržateľný a nemôže byť výlučným podkladom pre rozhodnutie...

Všeobecný súd svojím rozhodnutím, ktoré bolo vydané v konaní vedenom bez

dodržania zásad spravodlivého súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa

takým spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. l SR a článkom č. 1

Protokolu č. 1. Napadnutým rozhodnutím všeobecného súdu došlo k reálnemu ohrozeniu

majetku sťažovateľa existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo

k zníženiu majetku sťažovateľa o majetok vynaložený na výkon exekúcie zvoleným súdnym

exekútorom. ...

... Sťažovateľ, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala

byť rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo

s ním zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že

všeobecný súd rozhodoval o jeho práve na výkon súdneho rozhodnutia zvoleným

exekútorom a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom

konania rovnako ako povinný. Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také

skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné

zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným

postavením (postavením oprávneného), pretože takýto dôvod je priamo SR

a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.»

Vzhľadom na uvedené tvrdenia sa sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému

súdu domáha, aby ústavný súd po ich prijatí na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že

postupom okresného súdu v každom z ňou napádaných exekučných konaní bolo porušené

jej základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v a

ods. 1 dohovoru, tiež jej základné právo a právo na ochranu vlastníctva zaručené v čl. 20

ods. 1 a dodatkového protokolu, a napokon, že došlo aj k porušeniu

všeobecného zákazu diskriminácie zaručeného v a dohovoru.

V dôsledku uvedeného sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd zrušil ňou označené

rozhodnutia okresného súdu o vylúčení súdneho exekútora z označených exekučných

konaní, aby okresnému súdu zakázal pokračovať v diskriminácii sťažovateľky, aby

sťažovateľke priznal primerané finančné zadosťučinenie v každom jednotlivom prípade po

1 000 € a aby jej priznal úhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

Aj keď nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, tak

odvolávajúc sa na ustanovenie možno aj v konaní o sťažnosti

podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované ustanovenie

ods. 1 .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

až sp. zn. a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti

ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc citované právne normy tak,

že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania, tak ako to je uvedené v bode

1 výroku tohto rozhodnutia.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv

zaručených , dohovorom a dodatkovým protokolom postupom a nasledujúcimi

exekučnými rozhodnutiami okresného súdu sp. zn. z 22. augusta 2012

(), sp. zn. z 22. augusta 2012 (), sp. zn.

z 24. augusta 2012 () a sp. zn. z 24. augusta 2012

(), k porušeniu ktorých malo dôjsť tým, že okresný súd rozhodol o vylúčení

povereného súdneho exekútora bez vznesenia námietky zaujatosti účastníkmi exekučného

konania, ako aj bez vykonania akéhokoľvek dokazovania a tiež bez toho, aby okresný súd

umožnil sťažovateľke vyjadriť sa k vylúčeniu ňou zvoleného súdneho exekútora, pričom

podľa sťažovateľky okresný súd rozhodol iba odvolaním sa, resp. „... uspokojujúc sa len

s polemickým názorom ústavného súdu, ktorý bol vyjadrený v Náleze zo dňa 13. 04. 2011,

sp. zn.: -37...“, takže v konečnom dôsledku okresný súd podľa

sťažovateľky napadnuté rozhodnutia založil na nesprávnom skutkovom zistení, pričom vec

aj nesprávne právne posúdil, resp. túto neposúdil podľa relevantnej právnej normy, keď ho

z vykonávania exekúcií vylúčil. Sťažovateľka svoju argumentáciu podporila aj tvrdením, že

okresný súd v napadnutých rozhodnutiach neprihliadol na stabilizovanú rozhodovaciu prax

všeobecných súdov (pozri sťažovateľkou označené rozhodnutia) vo veci námietok zaujatosti

vznesených povinnými proti osobe súdneho exekútora (rozumej JUDr. K., pozn.) v iných

exekučných konaniach, v rámci ktorej ako súdny exekútor pre svoj bývalý pracovný pomer

u oprávnenej z exekúcie (u sťažovateľky) nebol z vykonávania exekúcie vylúčený, pričom

okresný súd svoj odklon od tejto rozhodovacej praxe podľa sťažovateľky nijako

neodôvodnil.

1. K namietanému porušeniu práv na spravodlivý súdny proces

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

, a pod.) všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie

kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného

vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého

exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto

konania.

Vzhľadom na uvedené, v súvislosti s námietkou sťažovateľky, podľa ktorej

v napádaných exekučných konaniach okresný súd nemohol rozhodovať o vylúčení súdneho

exekútora bez návrhu účastníka exekučného konania, ústavný súd poukazuje na svoj

ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd v priebehu celého exekučného

konania, ktoré sa v súlade s § 36 ods. 1 Exekučného poriadku začína dňom, v ktorom bol

exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie, je povinný ex offo skúmať, či sú

splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania, ku ktorým nepochybne patrí aj

zabezpečenie nestrannosti súdneho exekútora v súlade s príslušnými ustanoveniami

Exekučného poriadku. Postup okresného súdu v napadnutých konaniach, ktorým tento

vylúčil súdneho exekútora z vykonávania exekúcií bez existencie návrhu zo strany

účastníkov exekučného konania, preto nemožno z ústavného hľadiska spochybňovať.

Okrem toho ústavný súd dáva do pozornosti, že z § 30 ods. 3 Exekučného poriadku

priamo vyplýva povinnosť súdneho exekútora oznámiť súdu skutočnosti, pre ktoré sa cíti

byť zaujatý a pre ktoré je vylúčený z vykonávania exekúcie, pričom táto jeho povinnosť

vzniká v okamihu, keď sa o takýchto okolnostiach dozvedel alebo mohol dozvedieť. Podľa

zistení ústavného súdu v predmetných sťažovateľkou napádaných exekučných konaniach

okresný súd rozhodoval o vylúčení sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora na podnet

samotného súdneho exekútora, ktorý okresnému súdu doručil podanie označené ako

„Splnenie povinnosti podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku“, ktorým sám oznamoval

skutočnosti, pre ktoré „by potenciálne mohol byť vylúčený z vykonávania exekúcie“, pričom

za takúto okolnosť sám exekútor považoval svoj niekdajší pracovný pomer u sťažovateľky.

Z uvedeného teda vyplýva, že okresný súd rozhodol o vylúčení súdneho exekútora nie ex

offo, t. j. bez návrhu či podnetu, tak ako to tvrdí sťažovateľka, ale tak učinil na základe

oznámenia samotného súdneho exekútora, takže z tohto hľadiska sa námietka sťažovateľky

tiež javí ako neopodstatnená.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľky týkajúce nevykonania dokazovania,

resp. potreby jeho rozsahu vo vzťahu k preukázaniu zaujatosti súdneho exekútora alebo jej

dôvodov (t. j. či za takýto dôvod možno považovať niekdajší pracovný pomer exekútora

u oprávnenej z exekúcie, pozn.), ústavný súd poukazuje na § 30 ods. 1 Exekučného

poriadku, podľa ktorého exekútor je vylúčený z vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na

jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k

ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Ak okresný súd s poukazom na citované ustanovenie Exekučného poriadku

považoval niekdajší pracovný pomer medzi sťažovateľkou ako oprávnenou z exekúcie

a súdnym exekútorom za vzťah takej povahy a intenzity, ktorý by bol schopný nielen

u účastníkov konania, ale aj objektívne vyvolať podozrenie, resp. objektívnu pochybnosť

o nezaujatosti súdneho exekútora, a z tohto dôvodu ho z vykonávania exekúcie vylúčil,

nemožno tento záver vzhliadať za taký, ktorý by odporoval účelu a zmyslu tohto

ustanovenia.

Inými slovami, ústavný súd podotýka, že vylúčenie súdneho exekútora z výkonu

exekúcie nemusí byť založené na skutočne preukázanej zaujatosti, ale prichádza do úvahy

už aj vtedy, ak je možné mať dôvodné pochybnosti o jeho nezaujatosti. Tak ako na jednej

strane síce otázka zaujatosti nemôže vychádzať iba zo subjektívnych nepodložených

pochybností osôb zúčastnených na konaní (účastníkov konania), ale musí vychádzať

z právneho rozboru objektívnych skutočností, ktoré sú podkladom týchto pochybností, na

strane druhej otázka zaujatosti vzhľadom na jej objektívnu aj subjektívnu stránku nemôže

byť nikdy zodpovedaná, resp. preukázaná naisto, resp. bez výhrad.

Keďže súčasťou základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé

súdne konanie, do rámca ktorého exekučné konanie nepochybne patrí, je aj záruka

nezávislosti a nestrannosti súdneho exekútora pri jeho postupe, súdny exekútor v záujme

zachovania tejto záruky je v prípade preukázania objektívnych pochybností o jeho

nezaujatosti vylúčenie svojej osoby z exekúcie povinný strpieť.

Rozhodnutia okresného súdu o vylúčení súdneho exekútora z exekúcií z dôvodu

objektívnej pochybnosti o jeho nezaujatosti z dôvodu jeho niekdajšieho pracovného pomeru

u sťažovateľky (oprávnenej z exekúcie) sa javí ako udržateľné aj v kontexte s ustanovením

§ 4 Exekučného poriadku, podľa ktorého je činnosť exekútora nezlučiteľná s pracovným

pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním a pod., tobôž ak sa

v takomto pomere hoci aj v minulosti súdny exekútor nachádzal v interakcii s účastníkom

exekučného konania. Preto podľa názoru ústavného súdu závery okresného súdu o vylúčení

súdneho exekútora z vykonávaní exekúcií z uvedených dôvodov nemožno považovať za

arbitrárne či zjavne neodôvodnené, pretože nie sú popretím účelu, podstaty a zmyslu

aplikovaných právnych noriem.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že okresný súd svoje rozhodnutia odôvodnil iba

odvolaním sa na nález ústavného súdu č. k. -37 z 13. apríla 2011

týkajúceho sa vylúčenia súdneho exekútora (JUDr. K.) v inej exekučnej veci, a to napriek

tomu, že tento nález pre jeho rozhodnutie v daných exekučných veciach nebol nijako právne

záväzný, ústavný súd podotýka, že vzhľadom na už uvedené dôvody napadnuté rozhodnutia

okresného súdu z hľadiska požiadaviek základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na

spravodlivé súdne konanie na jeho riadne odôvodnenie plne obstoja, a to aj bez podporného

poukazu na označený nález ústavného súdu.

Vzhľadom na to, že označený nález ústavného súdu nebol pre rozhodnutia okresného

súdu o vylúčení súdneho exekútora z exekúcií právne záväznou, a tým podstatnou právnou

skutočnosťou, tak ani okolnosť, že sťažovateľka sa k tomuto nálezu nemala možnosť

vyjadriť, nezakladá porušenie jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného ,

ako ani práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného dohovorom vrátane základného

práva na rovnosť v konaní, ktoré je inak ich súčasťou.

Napokon, v súvislosti s argumentáciou sťažovateľky, že k porušeniu jej základného

práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie došlo aj tým, že okresný

súd sa v sťažnosťou napádaných uzneseniach odchýlil od stabilizovanej súdnej praxe,

pokiaľ ide o aplikáciu § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ústavný súd v prvom rade

podotýka, že predmetom konania pred ústavným súdom boli sťažovateľkou označené

exekučné rozhodnutia okresného súdu (pozri už uvedené, pozn.). Skutočnosť, že okresný

súd, resp. iné okresné súdy pri rozhodovaní o námietkach zaujatosti odôvodnených

niekdajším pracovným pomerom medzi sťažovateľkou a súdnym exekútorom v iných ako

ústavným súdom preskúmavaných veciach zaujali odlišné právne stanovisko, a teda

súdneho exekútora na ich základe z exekúcie nevylúčili, pričom tieto iné rozhodnutia neboli

predmetom prieskumu ústavného súdu, ešte nemá za následok automatický predpoklad

o ústavnosti záverov vyslovených v týchto iných veciach, takže takéto rozhodnutia v iných

exekučných veciach nie sú tak pre okresný súd, ako ani pre ústavný súd právne záväzné.

Okrem tohto ústavný súd podotýka, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8

ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj

právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne

záväzných právnych predpisov (, ).

Z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich

oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych

otázok v prerokovaných veciach. Prípadný odklon súdu od existujúcej skoršej judikatúry –

súdnej praxe v konkrétnom prípade by mohol predstavovať zásah do základných práv

a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bol dôsledkom arbitrárnosti alebo

zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci. Nemožno však

namietať proti tomu, aby judikatúra súdov v konkrétnych prípadoch upresňovala a dopĺňala

objasňovanie obsahu a zmyslu zákona vrátane prispôsobovania aplikačnej praxe novým

okolnostiam za podmienky, že ich zohľadnenie možno rozumne zhrnúť pod zákonné znaky

právnej normy aplikovanej na konkrétny prípad (, ,

).

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosti

sťažovateľky v tejto časti už po ich predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavene

neopodstatnené ( ).

2. K namietanému porušeniu práv na ochranu vlastníctva

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľky, že dôsledkom napadnutých rozhodnutí

okresného súdu o vylúčení súdneho exekútora z vykonávania napádaných exekúcií jej bol,

resp. je odopretý nárok na vymoženie svojich exekučnými titulmi priznaných pohľadávok

voči povinným z exekúcií, ústavný súd podotýka, že vzhľadom na možnosť danú

Exekučným poriadkom sťažovateľke ako oprávnenej z exekúcii zvoliť si nového exekútora

v exekučných konaniach, ktoré napokon neboli ani zastavené, nemožno v ňou tvrdených

skutočnostiach vzhliadať porušenie jej základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na

spravodlivé súdne konanie a v tej spojitosti ani základného práva a práva pokojne užívať

svoj majetok.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti sťažovateľky aj v tejto časti odmietol

pre ich zjavnú neopodstatnenosť ( ).

3. K namietanému porušeniu a dohovoru

Keďže sťažovateľka namietala porušenie a dohovoru

v spojení s a , ako aj s dohovoru a s

dodatkového protokolu, ktorých porušenie ústavný súd nezistil (pozri už uvedené), nemohlo

v nadväznosti na nich dôjsť ani k porušeniu a dohovoru, preto

ústavný súd sťažnosti sťažovateľky aj v tejto časti pri ich predbežnom prorokovaní odmietol

ako zjavne neopodstatnené ( ).

Vzhľadom na to, že sťažnosti boli odmietnuté ako celok a rozhodnutie o zrušení

napadnutých rozhodnutí okresného súdu, o priznaní finančného zadosťučinenia, ako aj

o priznaní trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobôd sťažovateľky

( prvá veta ), ústavný súd o týchto častiach sťažností, ktorými sa

sťažovateľka domáhala ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2013