Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)II. ÚS 63/2013
PDF · 222.57 KB
No categories available
II. ÚS 63/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr.
B. F., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok
zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v spojení s porušením ustanovenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v spojení s porušením ustanovenia čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutiami Okresného súdu Kežmarok
sp. zn. 3 Er 872/07 z 22. augusta 2012, sp. zn. 3 Er 873/07 z 22. augusta 2012, sp. zn. 3 Er
874/07 z 24. augusta 2012 a sp. zn. 3 Er 875/07 z 24. augusta 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 13389/2012 až sp. zn.
Rvp 13392/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp
13389/2012.
2. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 29. októbra
2012 doručené 4 sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s
porušením ustanovenia čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) v spojení s porušením ustanovenia čl. 14 dohovoru postupom a rozhodnutiami
Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 Er 872/07 z 22. augusta
2012, sp. zn. 3 Er 873/07 z 22. augusta 2012, sp. zn. 3 Er 874/07 z 24. augusta 2012 a sp.
zn. 3 Er 875/07 z 24. augusta 2012.
Z obsahu sťažností vyplýva, že v označených exekučných konaniach sťažovateľka
vystupuje v procesnom postavení oprávnenej z exekúcií, pričom vo všetkých prípadoch
okresný súd poveril vykonaním exekúcií súdneho exekútora JUDr. R. K. (ďalej len „súdny
exekútor“). Sťažovateľkou napadnutými rozhodnutiami okresný súd rozhodol o vylúčení
povereného súdneho exekútora z vykonávania označených exekučných konaní z dôvodu
jeho možnej zaujatosti, pretože súdny exekútor pred výkonom exekučnej činnosti bol v
minulosti zamestnancom sťažovateľky ako oprávnenej z exekúcií, pričom okresný súd tak
rozhodol argumentačne sa odvolávajú na rozhodnutie ústavného súdu č. k.
III. ÚS 322/2010-37 z 13. apríla 2011.
Sťažnosťami podanými ústavnému súdu sťažovateľka vo všetkých 4 prípadoch
namieta porušenie predovšetkým svojho základného práva a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to z dôvodu, že v prvom
rade okresný súd rozhodol o vylúčení povereného súdneho exekútora bez akéhokoľvek
návrhu účastníkov konania, ale tak učinil ex offo, na čo podľa sťažovateľky okresný súd
nemal oprávnenie. Sťažovateľka tiež poukázala na skutočnosť, že okresný súd svoje
napádané rozhodnutia založil výlučne na rozhodnutí ústavného súdu, ktoré sa týkalo inej
exekučnej veci (odlišnej od napádaných exekučných konaní, pozn.), tiež toto rozhodnutie
ústavného súdu bolo vydané bez tohto, aby sa sťažovateľka mohla v konaní pred ústavným
súdom k nemu vyjadriť, a napokon ani okresný súd neumožnil sťažovateľke vyjadriť sa
k nemu pred vydaním napádaných exekučných rozhodní. Podľa sťažovateľky sú tak
napádané exekučné rozhodnutia okresného súdu neodôvodnené a arbitrárne. V nadväznosti
na uvedené tak mali byť podľa sťažovateľky porušené aj jej „majetkové“ práva, resp. práva
na ochranu vlastníctva, pretože uvedeným postupom okresného súdu bola sťažovateľke
podľa jej tvrdení odňatá možnosť domáhať sa svojho majetku (rozumej vymáhaných
pohľadávok) prostredníctvom ňou zvoleného súdneho exekútora, ktorého si vybrala
z dôvodu svojej dôvery v jeho činnosť. Napokon podľa sťažovateľky mala byť v dôsledku
uvedených rozhodnutí okresného súdu znevýhodnená ako oprávnená z exekúcií oproti
povinným z týchto exekúcií.
Sťažovateľka v sťažnostiach zhodne okrem iného tiež uviedla:
«... Napadnuté uznesenie Okresného súdu Kežmarok veľmi významnou mierou
ovplyvnilo faktické a právne postavenie sťažovateľa... Je tomu tak preto, že všeobecný súd:
a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04.
2011, sp. zn.: III ÚS 322/2010-37;
b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo
objektívnej zaujatosti súdneho exekútora vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného
konania;
c) bez toho aby existovali akékoľvek racionálne pochybnosti o legálnom a
legitímnom postupe súdneho exekútora v exekúcii;
d) bez toho aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny
priebeh exekúcie;
e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného
súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III ÚS 322/2010;
rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti
rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný
prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa. ...
Sťažovateľ tvrdí, že postupom Okresného súdu Kežmarok... ako aj napadnutým
uznesením tohto súdu, došlo... k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, zásady
kontradiktórnosti súdneho konania, práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a práva na
rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy...
Okresný súd Kežmarok neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu
normu, ktorou bolo ust. § 30 Exekučného poriadku, osobitne jeho odseky 5 a 6 a bez
existencie racionálnych obáv o legálny a legitímny priebeh exekúcie, bez posúdenia
splnenia formálnych (napr. počítanie zákonnej päť dňovej lehoty danej k uplatneniu
námietky zaujatosti) a materiálnych podmienok námietky zaujatosti (napr. opis
relevantných dôvodov zaujatosti ktoré dovoľujú pochybovať o riadnom priebehu
exekučného konania) a bez uskutočnenia testu objektívnej a subjektívnej stránky zaujatosti
súdneho exekútora, uspokojujúc sa len s polemickým názorom ústavného súdu, ktorý bol
vyjadrený v Náleze zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III ÚS 322/2010-37, s konečnou platnosťou
rozhodol. Okresný súd Kežmarok vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej právnej
normy a bez vykonania dokazovania, čím porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu.
Osobitne upozorňujeme, že k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva
na spravodlivý súdny proces došlo aj preto, že porušovateľ neposkytol sťažovateľovi
ochranu v zákonom predpokladanej kvalite. Porušovateľ rozhodol o vylúčení bez existencie
návrhu (námietky zaujatosti formulovanej zo strany oprávneného alebo povinného). Podľa
ust. §30 Exekučného poriadku však konať o zaujatosti súdneho exekútora možno len na
návrh účastníka konania. V danom prípade návrh nebol podaný! ...
Z odôvodenia napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel
jednoznačne a nepochybne k tomu, že súdny exekútor je zaujatý voči sťažovateľovi
-obchodnej spoločnosti P., s. r. o. Sťažovateľ tvrdí, že ak by aj určité úvahy boli obsahom
odôvodnenia uznesenia, nie je možné na nich prihliadať ako na také, ktoré majú vyvolať
právne účinky vylúčenia súdneho exekútora z výkonu exekúcie. Sťažovateľ v súvislosti s
týmto argumentom odkazuje na svoju argumentáciu obsiahnutá v článku IV. tejto sťažnosti.
Právna úprava výberu exekútora neumožňuje exekučnému súdu vylúčiť súdneho exekútora z
vykonávania exekúcie pre pomer k oprávnenému! Oprávnený si legálne vyberá exekútora (§
38 a § 39 Exekučného poriadku), pričom nikdy nejde o náhodný výber, ale výber založený
na pomere oprávneného k exekútorovi, pretože oprávnený je vedený pri výbere vnútornými
úvahami o spoľahlivosti, dôvere a lojálnom prístupe! ...
... Právny názor ústavného súdu na ktorom výhradne založil všeobecný súd svoj
výrok o vylúčení súdneho exekútora z výkonu exekúcie nie je z právneho hľadiska
udržateľný a nemôže byť výlučným podkladom pre rozhodnutie...
Všeobecný súd svojím rozhodnutím, ktoré bolo vydané v konaní vedenom bez
dodržania zásad spravodlivého súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa
takým spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. l Ústavy SR a článkom č. 1
Protokolu č. 1. Napadnutým rozhodnutím všeobecného súdu došlo k reálnemu ohrozeniu
majetku sťažovateľa existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo
k zníženiu majetku sťažovateľa o majetok vynaložený na výkon exekúcie zvoleným súdnym
exekútorom. ...
... Sťažovateľ, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala
byť rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo
s ním zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že
všeobecný súd rozhodoval o jeho práve na výkon súdneho rozhodnutia zvoleným
exekútorom a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom
konania rovnako ako povinný. Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také
skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné
zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným
postavením (postavením oprávneného), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR
a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.»
Vzhľadom na uvedené tvrdenia sa sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému
súdu domáha, aby ústavný súd po ich prijatí na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že
postupom okresného súdu v každom z ňou napádaných exekučných konaní bolo porušené
jej základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru, tiež jej základné právo a právo na ochranu vlastníctva zaručené v čl. 20
ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, a napokon, že došlo aj k porušeniu
všeobecného zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru.
V dôsledku uvedeného sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd zrušil ňou označené
rozhodnutia okresného súdu o vylúčení súdneho exekútora z označených exekučných
konaní, aby okresnému súdu zakázal pokračovať v diskriminácii sťažovateľky, aby
sťažovateľke priznal primerané finančné zadosťučinenie v každom jednotlivom prípade po
1 000 € a aby jej priznal úhradu trov konania pred ústavným súdom.
II.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Aj keď zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, tak
odvolávajúc sa na ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde možno aj v konaní o sťažnosti
podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované ustanovenie § 112
ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 13389/2012 až sp. zn. Rvp 13392/2012 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti
ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc citované právne normy tak,
že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania, tak ako to je uvedené v bode
1 výroku tohto rozhodnutia.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv
zaručených ústavou, dohovorom a dodatkovým protokolom postupom a nasledujúcimi
exekučnými rozhodnutiami okresného súdu sp. zn. 3 Er 872/07 z 22. augusta 2012
(Rvp 13389/2012), sp. zn. 3 Er 873/07 z 22. augusta 2012 (Rvp 13390/2012), sp. zn.
3 Er 874/07 z 24. augusta 2012 (Rvp 13391/2012) a sp. zn. 3 Er 875/07 z 24. augusta 2012
(Rvp 13392/2012), k porušeniu ktorých malo dôjsť tým, že okresný súd rozhodol o vylúčení
povereného súdneho exekútora bez vznesenia námietky zaujatosti účastníkmi exekučného
konania, ako aj bez vykonania akéhokoľvek dokazovania a tiež bez toho, aby okresný súd
umožnil sťažovateľke vyjadriť sa k vylúčeniu ňou zvoleného súdneho exekútora, pričom
podľa sťažovateľky okresný súd rozhodol iba odvolaním sa, resp. „... uspokojujúc sa len
s polemickým názorom ústavného súdu, ktorý bol vyjadrený v Náleze zo dňa 13. 04. 2011,
sp. zn.: III ÚS 322/2010-37...“, takže v konečnom dôsledku okresný súd podľa
sťažovateľky napadnuté rozhodnutia založil na nesprávnom skutkovom zistení, pričom vec
aj nesprávne právne posúdil, resp. túto neposúdil podľa relevantnej právnej normy, keď ho
z vykonávania exekúcií vylúčil. Sťažovateľka svoju argumentáciu podporila aj tvrdením, že
okresný súd v napadnutých rozhodnutiach neprihliadol na stabilizovanú rozhodovaciu prax
všeobecných súdov (pozri sťažovateľkou označené rozhodnutia) vo veci námietok zaujatosti
vznesených povinnými proti osobe súdneho exekútora (rozumej JUDr. K., pozn.) v iných
exekučných konaniach, v rámci ktorej ako súdny exekútor pre svoj bývalý pracovný pomer
u oprávnenej z exekúcie (u sťažovateľky) nebol z vykonávania exekúcie vylúčený, pričom
okresný súd svoj odklon od tejto rozhodovacej praxe podľa sťažovateľky nijako
neodôvodnil.
1. K namietanému porušeniu práv na spravodlivý súdny proces
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 35/2010, III. ÚS 86/2010,
III. ÚS 329/2010, III. ÚS 322/2010 a pod.) všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie
kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného
vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého
exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto
konania.
Vzhľadom na uvedené, v súvislosti s námietkou sťažovateľky, podľa ktorej
v napádaných exekučných konaniach okresný súd nemohol rozhodovať o vylúčení súdneho
exekútora bez návrhu účastníka exekučného konania, ústavný súd poukazuje na svoj
ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd v priebehu celého exekučného
konania, ktoré sa v súlade s § 36 ods. 1 Exekučného poriadku začína dňom, v ktorom bol
exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie, je povinný ex offo skúmať, či sú
splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania, ku ktorým nepochybne patrí aj
zabezpečenie nestrannosti súdneho exekútora v súlade s príslušnými ustanoveniami
Exekučného poriadku. Postup okresného súdu v napadnutých konaniach, ktorým tento
vylúčil súdneho exekútora z vykonávania exekúcií bez existencie návrhu zo strany
účastníkov exekučného konania, preto nemožno z ústavného hľadiska spochybňovať.
Okrem toho ústavný súd dáva do pozornosti, že z § 30 ods. 3 Exekučného poriadku
priamo vyplýva povinnosť súdneho exekútora oznámiť súdu skutočnosti, pre ktoré sa cíti
byť zaujatý a pre ktoré je vylúčený z vykonávania exekúcie, pričom táto jeho povinnosť
vzniká v okamihu, keď sa o takýchto okolnostiach dozvedel alebo mohol dozvedieť. Podľa
zistení ústavného súdu v predmetných sťažovateľkou napádaných exekučných konaniach
okresný súd rozhodoval o vylúčení sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora na podnet
samotného súdneho exekútora, ktorý okresnému súdu doručil podanie označené ako
„Splnenie povinnosti podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku“, ktorým sám oznamoval
skutočnosti, pre ktoré „by potenciálne mohol byť vylúčený z vykonávania exekúcie“, pričom
za takúto okolnosť sám exekútor považoval svoj niekdajší pracovný pomer u sťažovateľky.
Z uvedeného teda vyplýva, že okresný súd rozhodol o vylúčení súdneho exekútora nie ex
offo, t. j. bez návrhu či podnetu, tak ako to tvrdí sťažovateľka, ale tak učinil na základe
oznámenia samotného súdneho exekútora, takže z tohto hľadiska sa námietka sťažovateľky
tiež javí ako neopodstatnená.
Pokiaľ ide o námietky sťažovateľky týkajúce nevykonania dokazovania,
resp. potreby jeho rozsahu vo vzťahu k preukázaniu zaujatosti súdneho exekútora alebo jej
dôvodov (t. j. či za takýto dôvod možno považovať niekdajší pracovný pomer exekútora
u oprávnenej z exekúcie, pozn.), ústavný súd poukazuje na § 30 ods. 1 Exekučného
poriadku, podľa ktorého exekútor je vylúčený z vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na
jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k
ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.
Ak okresný súd s poukazom na citované ustanovenie Exekučného poriadku
považoval niekdajší pracovný pomer medzi sťažovateľkou ako oprávnenou z exekúcie
a súdnym exekútorom za vzťah takej povahy a intenzity, ktorý by bol schopný nielen
u účastníkov konania, ale aj objektívne vyvolať podozrenie, resp. objektívnu pochybnosť
o nezaujatosti súdneho exekútora, a z tohto dôvodu ho z vykonávania exekúcie vylúčil,
nemožno tento záver vzhliadať za taký, ktorý by odporoval účelu a zmyslu tohto
ustanovenia.
Inými slovami, ústavný súd podotýka, že vylúčenie súdneho exekútora z výkonu
exekúcie nemusí byť založené na skutočne preukázanej zaujatosti, ale prichádza do úvahy
už aj vtedy, ak je možné mať dôvodné pochybnosti o jeho nezaujatosti. Tak ako na jednej
strane síce otázka zaujatosti nemôže vychádzať iba zo subjektívnych nepodložených
pochybností osôb zúčastnených na konaní (účastníkov konania), ale musí vychádzať
z právneho rozboru objektívnych skutočností, ktoré sú podkladom týchto pochybností, na
strane druhej otázka zaujatosti vzhľadom na jej objektívnu aj subjektívnu stránku nemôže
byť nikdy zodpovedaná, resp. preukázaná naisto, resp. bez výhrad.
Keďže súčasťou základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé
súdne konanie, do rámca ktorého exekučné konanie nepochybne patrí, je aj záruka
nezávislosti a nestrannosti súdneho exekútora pri jeho postupe, súdny exekútor v záujme
zachovania tejto záruky je v prípade preukázania objektívnych pochybností o jeho
nezaujatosti vylúčenie svojej osoby z exekúcie povinný strpieť.
Rozhodnutia okresného súdu o vylúčení súdneho exekútora z exekúcií z dôvodu
objektívnej pochybnosti o jeho nezaujatosti z dôvodu jeho niekdajšieho pracovného pomeru
u sťažovateľky (oprávnenej z exekúcie) sa javí ako udržateľné aj v kontexte s ustanovením
§ 4 Exekučného poriadku, podľa ktorého je činnosť exekútora nezlučiteľná s pracovným
pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním a pod., tobôž ak sa
v takomto pomere hoci aj v minulosti súdny exekútor nachádzal v interakcii s účastníkom
exekučného konania. Preto podľa názoru ústavného súdu závery okresného súdu o vylúčení
súdneho exekútora z vykonávaní exekúcií z uvedených dôvodov nemožno považovať za
arbitrárne či zjavne neodôvodnené, pretože nie sú popretím účelu, podstaty a zmyslu
aplikovaných právnych noriem.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že okresný súd svoje rozhodnutia odôvodnil iba
odvolaním sa na nález ústavného súdu č. k. III. ÚS 322/2010-37 z 13. apríla 2011
týkajúceho sa vylúčenia súdneho exekútora (JUDr. K.) v inej exekučnej veci, a to napriek
tomu, že tento nález pre jeho rozhodnutie v daných exekučných veciach nebol nijako právne
záväzný, ústavný súd podotýka, že vzhľadom na už uvedené dôvody napadnuté rozhodnutia
okresného súdu z hľadiska požiadaviek základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na
spravodlivé súdne konanie na jeho riadne odôvodnenie plne obstoja, a to aj bez podporného
poukazu na označený nález ústavného súdu.
Vzhľadom na to, že označený nález ústavného súdu nebol pre rozhodnutia okresného
súdu o vylúčení súdneho exekútora z exekúcií právne záväznou, a tým podstatnou právnou
skutočnosťou, tak ani okolnosť, že sťažovateľka sa k tomuto nálezu nemala možnosť
vyjadriť, nezakladá porušenie jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného ústavou,
ako ani práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného dohovorom vrátane základného
práva na rovnosť v konaní, ktoré je inak ich súčasťou.
Napokon, v súvislosti s argumentáciou sťažovateľky, že k porušeniu jej základného
práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie došlo aj tým, že okresný
súd sa v sťažnosťou napádaných uzneseniach odchýlil od stabilizovanej súdnej praxe,
pokiaľ ide o aplikáciu § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ústavný súd v prvom rade
podotýka, že predmetom konania pred ústavným súdom boli sťažovateľkou označené
exekučné rozhodnutia okresného súdu (pozri už uvedené, pozn.). Skutočnosť, že okresný
súd, resp. iné okresné súdy pri rozhodovaní o námietkach zaujatosti odôvodnených
niekdajším pracovným pomerom medzi sťažovateľkou a súdnym exekútorom v iných ako
ústavným súdom preskúmavaných veciach zaujali odlišné právne stanovisko, a teda
súdneho exekútora na ich základe z exekúcie nevylúčili, pričom tieto iné rozhodnutia neboli
predmetom prieskumu ústavného súdu, ešte nemá za následok automatický predpoklad
o ústavnosti záverov vyslovených v týchto iných veciach, takže takéto rozhodnutia v iných
exekučných veciach nie sú tak pre okresný súd, ako ani pre ústavný súd právne záväzné.
Okrem tohto ústavný súd podotýka, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto
judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8
ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj
právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne
záväzných právnych predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05).
Z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich
oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych
otázok v prerokovaných veciach. Prípadný odklon súdu od existujúcej skoršej judikatúry –
súdnej praxe v konkrétnom prípade by mohol predstavovať zásah do základných práv
a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bol dôsledkom arbitrárnosti alebo
zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci. Nemožno však
namietať proti tomu, aby judikatúra súdov v konkrétnych prípadoch upresňovala a dopĺňala
objasňovanie obsahu a zmyslu zákona vrátane prispôsobovania aplikačnej praxe novým
okolnostiam za podmienky, že ich zohľadnenie možno rozumne zhrnúť pod zákonné znaky
právnej normy aplikovanej na konkrétny prípad (III. ÚS 346/05, III. ÚS 284/05,
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosti
sťažovateľky v tejto časti už po ich predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavene
neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu práv na ochranu vlastníctva
Pokiaľ ide o námietky sťažovateľky, že dôsledkom napadnutých rozhodnutí
okresného súdu o vylúčení súdneho exekútora z vykonávania napádaných exekúcií jej bol,
resp. je odopretý nárok na vymoženie svojich exekučnými titulmi priznaných pohľadávok
voči povinným z exekúcií, ústavný súd podotýka, že vzhľadom na možnosť danú
Exekučným poriadkom sťažovateľke ako oprávnenej z exekúcii zvoliť si nového exekútora
v exekučných konaniach, ktoré napokon neboli ani zastavené, nemožno v ňou tvrdených
skutočnostiach vzhliadať porušenie jej základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na
spravodlivé súdne konanie a v tej spojitosti ani základného práva a práva pokojne užívať
svoj majetok.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti sťažovateľky aj v tejto časti odmietol
pre ich zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
3. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru
Keďže sťažovateľka namietala porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru
v spojení s čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 6 ods. 1 dohovoru a s čl. 1
dodatkového protokolu, ktorých porušenie ústavný súd nezistil (pozri už uvedené), nemohlo
v nadväznosti na nich dôjsť ani k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, preto
ústavný súd sťažnosti sťažovateľky aj v tejto časti pri ich predbežnom prorokovaní odmietol
ako zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na to, že sťažnosti boli odmietnuté ako celok a rozhodnutie o zrušení
napadnutých rozhodnutí okresného súdu, o priznaní finančného zadosťučinenia, ako aj
o priznaní trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobôd sťažovateľky
(čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto častiach sťažností, ktorými sa
sťažovateľka domáhala ich priznania, už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. januára 2013