Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 537/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o.,

B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a a

práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj

porušenie a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Revúca v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 7. septembra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. novembra

2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“, v

citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a

advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a (ďalej len „“) a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie a dohovoru postupom

Okresného súdu Revúca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er

191/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho uznesením zo 7. septembra 2012 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“).

Napadnutým uznesením okresný súd okrem iného vylúčil súdneho exekútora

z vykonávania exekúcie vo veci vedenej pod sp. zn. EX 7016/12 z dôvodu, že bol

zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade oprávnenej —

sťažovateľky), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.

V súlade s

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) súdny

exekútor, ktorému bol doručený návrh sťažovateľky na vykonanie exekúcie, požiadal

okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd napadnutým

uznesením „ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa (správne má byť súdneho exekútora

JUDr. R. K., pozn.) z vykonávania exekúcie. Práve označené uznesenie... a postup

všeobecného súdu, ktorý viedol k jeho vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia

jeho základných, nižšie definovaných, práv...“.

Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd svojím postupom v napadnutom konaní porušil

jej práva, konkrétne:

«A. právo na súdnu ochranu zaručené

(ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené ;

D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;

E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený ;

F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru...»

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľka zdôvodňuje, v čom podľa nej spočíva

porušenie jej v sťažnosti označených práv, tvrdiac, že postup okresného súdu v napadnutom

konaní a jeho napadnuté uznesenie „nelegitímne a nelegálne limitovali práva sťažovateľa,

najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené a právo na spravodlivý

súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte

neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04.

2011, sp. zn.: -37;

b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo

objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného

konania;

c) bez toho aby existovala námietka zaujatosti alebo akékoľvek racionálne

pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného

súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: ; rozhodol s konečnou

platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného

súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom

postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti

a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej pohľadávky výkonom

exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom – JUDr. R. K.“.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru došlo aj tým, že „porušovateľ neposkytol

sťažovateľovi ochranu v zákonom predpokladanej kvalite. Porušovateľ rozhodol o vylúčení

bez existencie návrhu (námietky zaujatosti formulovanej zo strany oprávneného alebo

povinného). Podľa ust. § 30 Exekučného poriadku však konať o zaujatosti súdneho

exekútora možno len na návrh účastníka konania.“.

Osobitne sťažovateľka upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný súd

bez toho, aby akokoľvek vypočul sťažovateľa ako účastníka konania (§ 37 ods. 1

Exekučného poriadku) a umožnil mu rovnocenne vznášať argumenty proti argumentom

povinného a sudcu, de facto ale aj de iure rozhodol o definitívnom vylúčení súdneho

exekútora z vykonávanie exekúcie vedenej pre pohľadávky sťažovateľa, ktorý však súdneho

exekútora navrhol na výkon exekúcie z množstva subjektívnych a objektívnych dôvodov.

Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli

podkladom pre rozhodnutie súdu o jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť

ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia všeobecného súdu, pritom však dané rozhodnutie

výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie... Súdne konanie neprebiehalo

v duch práv na spravodlivý súdny proces a osobitne z dodržaním zásady „rovnosti

zbraní“.».

V nadväznosti na to sťažovateľka zdôrazňuje, že „ako strana konania nebol

oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach

a právnom postavení (a to v súvislosti so zaujatosťou súdneho exekútora), nebol

oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam

vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa

konštantnej judikatúry súdu nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na

skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani

to, či tieto skutočnosti boli predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo vybrané

k použitiu súdom samotným.“.

Sťažovateľka namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1

a práva podľa dodatkového protokolu, pretože „Všeobecný súd svojím

rozhodnutím, ktoré bolo vydané v konaní vedenom bez dodržania zásad spravodlivého

súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa takým spôsobom, ktorý je

nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1. Napadnutým

rozhodnutím všeobecného súdu došlo k reálnemu ohrozeniu majetku sťažovateľa

existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku

sťažovateľa o majetok vynaložený na výkon exekúcie zvoleným súdnym exekútorom.

Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č. 20 ods. 1 SR a článku č. 1 Protokolu č. 1

majetok chránený Dohovorom, o ktorý však nelegálnym postupom a rozhodnutím

všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.

Sťažovateľka namieta aj porušenie a dohovoru, tvrdiac, že

,,aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal

v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané

odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval

o jeho práve na výkon súdneho rozhodnutia zvoleným exekútorom a toto rozhodnutie

výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom konania rovnako ako povinný.

Z okolností daného prípade nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli

objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie

so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného),

pretože takýto dôvod je priamo SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod

zakázaného odlišného zaobchádzania.“.

V záverečnej časti svojej sťažnosti sťažovateľka uvádza, že vzhľadom na to, že

Exekučný poriadok nepripúšťa, aby podala proti napadnutému uzneseniu okresného súdu

„odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená

ust. “.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jej

v petite sťažnosti označené základné práva podľa , práva podľa dohovoru

a dodatkového protokolu, ako aj ňou označené články a dohovoru boli napadnutým

uznesením a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu porušené, a zároveň navrhuje, aby

bolo napadnuté uznesenie okresného súdu zrušené. Sťažovateľka sa napokon domáha aj

priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní

a jeho uznesením zo 7. septembra 2012

Sťažovateľka v prvom rade sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní a napadnutým

uznesením.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Formuláciou uvedenou v ústavodarca vyjadril zhodu zámerov

vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru.

Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(obdobne napr. , , ). Nútený výkon súdnych

a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je podľa stabilnej

judikatúry ústavného súdu (, , , )

súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa .

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že zásadne nemá

oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (,

). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale

chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Sťažovateľka tvrdí, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho

uznesením zo 7. septembra 2012 došlo k porušeniu ňou označených práv zaručených

, dohovorom a dodatkovým protokolom, keďže okresný súd rozhodol o vylúčení

povereného súdneho exekútora bez vznesenia námietky zaujatosti účastníkmi exekučného

konania, ako aj bez vykonania akéhokoľvek dokazovania a tiež bez toho, aby umožnil

sťažovateľke vyjadriť sa k vylúčeniu ňou zvoleného súdneho exekútora. Okresný súd podľa

sťažovateľky rozhodol iba odvolaním sa, resp. „... uspokojujúc sa len s polemickým

názorom ústavného súdu, ktorý bol vyjadrený v Náleze zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.:

-37...“, takže v konečnom dôsledku napadnuté rozhodnutie založil na

nesprávnom skutkovom zistení, pričom vec aj nesprávne právne posúdil, resp. túto

neposúdil podľa relevantnej právnej normy, keď súdneho exekútora z vykonávania exekúcie

vylúčil. Sťažovateľka svoju argumentáciu podporila aj tvrdením, že okresný súd

v napadnutom rozhodnutí neprihliadol na stabilizovanú rozhodovaciu prax všeobecných

súdov (pozri sťažovateľkou označené rozhodnutia) vo veci námietok zaujatosti vznesených

povinnými proti osobe súdneho exekútora (rozumej JUDr. K., pozn.) v iných exekučných

konaniach, v rámci ktorej ako súdny exekútor pre svoj bývalý pracovný pomer u oprávnenej

z exekúcie (u sťažovateľky) nebol z vykonávania exekúcie vylúčený, pričom okresný súd

svoj odklon od tejto rozhodovacej praxe podľa sťažovateľky nijako neodôvodnil.

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti zistil, že argumentácia sťažovateľky

obsiahnutá v sťažnosti je v podstate totožná s jej argumentáciou použitou v celom rade jej

predchádzajúcich sťažností, o ktorých už ústavný súd rozhodol tak, že ich vo vzťahu

k napadnutým uzneseniam súdu prvého stupňa, ktorými vylúčil exekútora z vykonávania

exekúcií odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka označila len iné konanie súdu

prvého stupňa, v ktorom jeho napadnutým postupom a napadnutým uznesením malo dôjsť

k porušeniu ňou označených práv. Z takmer identickej argumentácie sťažovateľky

uvedenej v posudzovanej sťažnosti možno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia okresného súdu obsahovalo z hľadiska skutkových zistení a právneho

posúdenia veci okresným súdom obdobné závery ako vo veciach, ktoré už boli ústavným

súdom preskúmané a rozhodnuté (pozri m. m. , ,

, , ).

Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva otázka, aký význam a efektivitu má pre ňu

opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne takmer identických

veciach, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán

vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí

z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

V naznačenom kontexte ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP k čl. 13

dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych

prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej

účinnosti (k tomu pozri KMEC, J. et al. Evropská úmluva o lidských právech. Velké

Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy

i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP (Van

Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto sa však

uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie sú

podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že takýto

prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú

vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie ESĽP

z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).

S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej

hospodárnosti konania sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania tejto sťažnosti

plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napr.

uznesenia sp. zn. z 3. októbra 2012, sp. zn. z 28. augusta

2012, sp. zn. z 30. januára 2013, sp. zn. z 30. mája 2013)

týkajúcich sa takmer identických sťažností sťažovateľky, ktoré boli ústavným súdom

odmietnuté z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti s poukazom na svoje predchádzajúce rozhodnutia [teda bez

potreby podrobnejšieho (opakovaného) odôvodňovania svojich právnych záverov] odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa dodatkového protokolu, ako aj a

dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením

zo 7. septembra 2012

Sťažovateľka sťažnosťou namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20

ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu a tiež porušenie

a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v označenom konaní v priamej príčinnej

súvislosti (z rovnakých dôvodov) s namietaným porušením jej základného práva podľa

a práva podľa dohovoru.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd dospel k záveru, v zmysle ktorého

v označenom konaní nie sú splnené podmienky na vyslovenie porušenia základného práva

sťažovateľky podľa a ani jej práva podľa dohovoru,

k rovnakému záveru dospel, aj pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa

a práva podľa dodatkového protokolu a tiež vo vzťahu

k namietanému porušeniu a dohovoru.

Na základe uvedeného preto ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2013