Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)IV. ÚS 466/2012
PDF · 394.43 KB
No categories available
IV. ÚS 466/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s.
r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp
10895/2012, sp. zn. Rvp 10896/2012 a sp. zn. Rvp 10897/2012, ktorými namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj
porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Topoľčany v konaniach vedených pod
sp. zn. 4 Er 99/2010, sp. zn. 4 Er 1132/2009 a sp. zn. 4 Er 20/2010 a jeho uzneseniami z 28.
júna 2012, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 10895/2012,
sp. zn. Rvp 10896/2012 a sp. zn. Rvp 10897/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude
ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 10895/2012.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. júla 2012
osobne doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“,
v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a
advokáta JUDr. B. F., ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods.
1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom
Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 4
Er 99/2010, sp. zn. 4 Er 1132/2009 a sp. zn. 4 Er 20/2010 (spolu ďalej aj „napadnuté
konania“) a jeho uzneseniami z 28. júna 2012 (spolu ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
Napadnutými uzneseniami okresný súd vylúčil súdneho exekútora z vykonávania
exekúcií vo veciach vedených pod sp. zn. EX 14145/2009, sp. zn. EX 12744/2009 a sp. zn.
EX 783/2010 z dôvodu, že bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom
prípade oprávnenej — sťažovateľky), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na
jeho vylúčenie.
Sťažovateľka vo svojich sťažnostiach uvádza, že „... v záujme vymoženia jednej
zo svojich finančných pohľadávok, ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky... viedla
prostredníctvom súdneho exekútora JUDr. R. K... exekúcie“.
V súlade s § 44 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) súdny
exekútor, ktorému boli doručené návrhy sťažovateľky na vykonanie exekúcií požiadal
okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcií. Okresný súd napadnutými
uzneseniami „ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa z vykonávania exekúcie. Práve
označené uzneseni[a] a postup všeobecného súdu, ktorý viedol k [ich] vydaniu, sťažovateľ
napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie definovaných, práv...“.
Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd svojím postupom v napadnutých konaniach
porušil jej práva, konkrétne:
«A. právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej aj „Ústava SR“);
B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);
C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;
D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;
E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy;
F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru. ...»
V podstatnej časti sťažností sťažovateľka zdôvodňuje, v čom podľa nej spočíva
porušenie jej v sťažnostiach označených práv, tvrdiac, že postup okresného súdu
v napadnutých konaniach a jeho napadnuté uznesenia „nelegitímne a nelegálne limitovali
práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy
a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že
je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:
a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04.
2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;
b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo
objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného
konania;
c) bez toho aby existovala námietka zaujatosti alebo akékoľvek racionálne
pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;
d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;
e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného
súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou
platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného
súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom
postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti
a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej pohľadávky výkonom
exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom – JUDr. R. K.“.
Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo aj tým, že „porušovateľ neposkytol
sťažovateľovi ochranu v zákonom predpokladanej kvalite. Porušovateľ rozhodol o vylúčení
bez existencie návrhu (námietky zaujatosti formulovanej zo strany oprávneného alebo
povinného). Podľa ust. § 30 Exekučného poriadku však konať o zaujatosti súdneho
exekútora možno len na návrh účastníka konania.“.
Osobitne sťažovateľka upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný súd
bez toho, aby akokoľvek vypočul sťažovateľa ako účastníka konania (§ 37 ods. 1
Exekučného poriadku) a umožnil mu rovnocenne vznášať argumenty proti argumentom
povinného a sudcu, de facto ale aj de iure rozhodol o definitívnom vylúčení súdneho
exekútora z vykonávanie exekúcie vedenej pre pohľadávky sťažovateľa, ktorý však súdneho
exekútora navrhol na výkon exekúcie z množstva subjektívnych a objektívnych dôvodov.
Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli
podkladom pre rozhodnutie súdu o jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť
ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia všeobecného súdu, pritom však dané rozhodnutie
výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie... Súdne konanie neprebiehalo
v duch práv na spravodlivý súdny proces a osobitne z dodržaním zásady „rovnosti
zbraní“.».
V nadväznosti na to sťažovateľka zdôrazňuje, že „ako strana konania nebol
oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach
a právnom postavení (a to v súvislosti so zaujatosťou súdneho exekútora), nebol
oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam
vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa
konštantnej judikatúry súdu nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na
skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani
to, či tieto skutočnosti boli predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo vybrané
k použitiu súdom samotným.“.
Sťažovateľka namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože „Všeobecný súd svojím
rozhodnutím, ktoré bolo vydané v konaní vedenom bez dodržania zásad spravodlivého
súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa takým spôsobom, ktorý je
nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1 Napadnutým
rozhodnutím všeobecného súdu došlo k reálnemu ohrozeniu majetku sťažovateľa
existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku
sťažovateľa o majetok vynaložený na výkon exekúcie zvoleným súdnym exekútorom.
Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č.20 ods. 1 Ústavy SR a článku č. 1 Protokolu č. 1
majetok chránený Dohovorom, o ktorý však nelegálnym postupom a rozhodnutím
všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.
Sťažovateľka namieta aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru tvrdiac, že
,,aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal
v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané
odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval
o jeho práve na výkon súdneho rozhodnutia zvoleným exekútorom a toto rozhodnutie
výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom konania rovnako ako povinný.
Z okolností daného prípade nemožno vyšpecifíkovať také skutočnosti, ktoré by mohli
objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie
so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného),
pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod
zakázaného odlišného zaobchádzania.“.
V záverečnej časti svojich sťažností sťažovateľka uvádza, že vzhľadom na to, že
Exekučný poriadok nepripúšťa, aby podala proti napadnutým uzneseniam okresného súdu
„odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená
ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jej
v petite sťažností označené základné práva podľa ústavy, práva podľa dohovoru
a dodatkového protokolu, ako aj ňou označené články ústavy a dohovoru boli napadnutými
uzneseniami a postupom predchádzajúcim ich vydaniu porušené, a zároveň navrhuje, aby
boli napadnuté uznesenia okresného súdu zrušené. Sťažovateľka sa napokon domáha aj
priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.
II.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) alebo Trestného
poriadku.
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 10895/2012, sp. zn. Rvp 10896/2012 a sp. zn. Rvp 10897/2012 a z ich obsahu
vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd
aplikujúc citované právne normy tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného konania
(bod 1 výroku tohto uznesenia).
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
a porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu
v konaniach vedených pod sp. zn. 4 Er 99/2010, sp. zn. 4 Er 1132/2009 a sp. zn.
4 Er 20/2010 a jeho uzneseniami z 28. júna 2012
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
o ústavnom súde.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj
porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých
konaniach a napadnutými uzneseniami.
II.2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaniach vedených
pod sp. zn. 4 Er 99/2010, sp. zn. 4 Er 1132/2009 a sp. zn. 4 Er 20/2010 a jeho
uzneseniami z 28. júna 2012
Sťažovateľka v prvom rade sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnutými
uzneseniami. V obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,
I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému
právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či
okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď samotnú skutočnosť, že súdny
exekútor bol zamestnancom oprávnenej (sťažovateľky, pozn.) pred vykonávaním exekúcií
(hlavne pre jeho pomer k účastníkovi konania v tomto prípade na strane oprávnenej),
považoval za dôvod na jeho vylúčenie z vykonávania exekúcií.
Podľa § 3 Exekučného poriadku exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne
a nezávisle.
Podľa § 4 Exekučného poriadku činnosť exekútora je nezlučiteľná s pracovným
pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom
orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo členstvom v dozornom orgáne
obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo s vykonávaním inej zárobkovej činnosti
s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.
Podľa § 5 Exekučného poriadku v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má
exekútor postavenie verejného činiteľa (odsek 1). Vykonávanie exekučnej činnosti je
výkonom verejnej moci (odsek 2).
Podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený z vykonávania
exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom
exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.
Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach,
pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu. Do rozhodnutia podľa odseku 7 môže
exekútor v konaní robiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad.
Podľa § 30 ods. 4 Exekučného poriadku účastníci exekučného konania majú právo
vyjadriť sa o osobe exekútora.
Podľa § 30 ods. 5 Exekučného poriadku účastník môže uplatniť námietku zaujatosti
u exekútora najneskôr do piatich dní odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie
alebo do piatich dní od dňa, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je exekútor
vylúčený...
Podľa § 30 ods. 6 Exekučného poriadku v námietke zaujatosti musí byť uvedené,
proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť exekútor vylúčený, a kedy sa účastník
podávajúci námietku zaujatosti o tomto dôvode dozvedel.
Podľa § 30 ods. 7 Exekučného poriadku exekútor predloží vec na rozhodnutie súdu
o námietke bez zbytočného odkladu. O tom, či je exekútor vylúčený, rozhodne súd do
desiatich dní od predloženia veci.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd uzneseniami vydanými vyššou
súdnou úradníčkou sp. zn. 4 Er 99/2010 z 20. apríla 2012, sp. zn. 4 Er 1132/2009
z 23. apríla 2012 a sp. zn. 4 Er 20/2010 z 20. apríla 2012 vylúčil súdneho exekútora
JUDr. R. K. z vykonávania exekúcií, pričom na základe odvolaní podaných sťažovateľkou
proti označeným uzneseniam okresného súdu boli tieto v súlade s § 374 ods. 4 v spojení s §
202 OSP zrušené a vo veciach opätovne rozhodol sudca okresného súdu napadnutými
uzneseniami.
Okresný súd v podstatnej časti napadnutých uznesení, ktorými bol súdny exekútor
vylúčený z vykonávania exekúcií, uviedol:
«Exekútor je štátom splnomocnená osoba na vykonávanie núteného výkonu súdnych
a iných rozhodnutí. Zákonné postavenie exekútora má zmiešanú povahu. V Slovenskej
republike vykonávajú súdnu moc súdy (článok 141 Ústavy Slovenskej republiky). Štát však
zákonom preniesol časť svojich mocenských oprávnení (oprávnenia na nútený výkon
súdnych a iných rozhodnutí), ktoré inak prislúchajú všeobecným súdom, na neštátny orgán,
čo bolo zvýraznené aj tým, že sa exekútorovi priznalo postavenie verejného činiteľa.
Súčasne však exekútor vykonáva svoju činnosť aj ako slobodné právnické povolanie
(exekútora vyberá oprávnený, odmena exekútora je priamo úmerná jeho procesnej aktivite
a pod.). Postavenie exekútora je vymedzené len zákonom. Exekútor vykonáva exekučnú
činnosť nestranne a nezávisle. Nezávislosť exekútora vyjadruje predovšetkým to, že je
viazaný Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami
podľa čl. 7 ods. 2 a 5, zákonmi, inými všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými
na ich vykonanie a rozhodnutím súdu vydanom v exekučnom konaní. Zárukou nezávislosti
a nestrannosti exekútora je aj nezlučiteľnosť funkcie exekútora s pracovným pomerom
(a inými) vyplývajúca z § 4 EP. Nestrannosť exekútora osobitne zvýrazňuje požiadavka
zákona, že výber exekútora uskutočňuje výlučne oprávnený. Napriek tomu exekútor musí
vykonávať exekúciu ako tretí subjekt nepodriadený iným než ústavným a zákonným
kritériám výkonu svojej funkcie. Exekútor nielenže musí byť nestranný, ale musí sa ako
nestranný javiť pre účastníkov a aj pre externé prostredie, v ktorom pri nútenom výkone
súdnych a iných rozhodnutí pôsobí. Základným prostriedkom na zabezpečenie nestrannosti
exekútora je inštitút zaujatosti (§ 30 EP). Z vykonávania exekúcie je vylúčený exekútor,
u ktorého sú už pochybnosti o jeho nezaujatosti (nevyžaduje sa zaujatosť exekútora
dokazovať). Dôvody zaujatosti súdneho exekútora môžu byť rôzne. Jedným z dôvodov
zaujatosti exekútora je jeho pomer k účastníkom exekučného konania alebo k ich
zástupcom. Takýmto pomerom môže byt napr. priateľský alebo naopak nepriateľský vzťah,
či už k účastníkom konania alebo ich zástupcom. Súdny exekútor je povinný oznámiť súdu
skutočnosti, pre ktoré je vylúčený z vykonávania exekúcie, bezodkladne potom, ako sa o
nich dozvie (§ 30 ods. 3 EP). Rovnako účastníci konania sa majú právo vyjadriť k osobe
exekútora a uplatniť voči nemu námietku zaujatosti (do piatich dní odo dňa doručenia
upovedomenia o začatí exekúcie alebo do piatich dní odo dňa, odkedy sa mohol dozvedieť
o dôvode, pre ktorý je exekútor vylúčený - § 30 ods. 4, 5 EP).
Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 322/2010-37 zo dňa 13. 4.
2011 súd zistil, že JUDr. R. K. bol v čase od 1. 5. 2006 do 5. 6. 2007 zamestnancom
oprávneného, čo ústavný súd s poukazom na § 3 a 4 EP posúdil za okolnosť, vylučujúcu ho
z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 EP. Rovnako exekučný súd je toho názoru, že
zamestnanecký pomer k účastníkovi konania, v tomto prípade oprávnenému, aj keď tento už
skončil, vyvoláva pochybnosti o nezaujatosti súdneho exekútora, a to aj s poukazom na
ďalšie skutočnosti. Súdu je z rozhodovacej činností známe, že na návrh oprávneného sa
proti rôznym povinným vedie väčší počet exekučných konaní. Ide o konania, v ktorých boli
na základe návrhu oprávneného poverení vykonaním exekúcie rôzni exekútori, pričom po
vymenovaní JUDr. K. za súdneho exekútora, vo väčšom počte týchto konaní oprávnený
navrhol zmenu exekútora s tým, aby bol ďalším výkonom exekúcie poverený JUDr. K.
Okrem toho po vymenovaní JUDr. K. za súdneho exekútora, oprávnený podáva návrhy na
vykonanie exekúcie prevažne (ak aj nie výlučne) práve u JUDr. K. Skutočnosť, že oprávnený
podáva návrhy na vykonanie exekúcie u toho istého exekútora, sama o sebe neznamená, že
sú pochybnosti o nezaujatosti exekútora. Keď sa však k tejto skutočnosti pridá aj ďalšia
okolnosť majúca základ mimo exekučného konania, napr. predchádzajúci zamestnanecký
vzťah exekútora u oprávneného, súd je toho názoru, že týmto prepojením je nestrannosť
exekútora narušená - minimálne sú o tom pochybnosti. Je totiž predpoklad, že medzi
oprávneným (jeho spoločníkmi, štatutárnym orgánom, inými zamestnancami) a exekútorom
vznikol počas zamestnaneckého pomeru priateľský vzťah. Záver o zaujatosti súdneho
exekútora podporuje aj skutočnosť, že JUDr. K. už dva dni po ukončení zamestnania u
oprávneného vyjadril svoj súhlas so zmenou exekútora v exekučných veciach vedených v
prospech oprávneného - spoločnosti P., s. r. o., B. (zamestnanecký pomer exekútora trval
do 5. 6. 2007 a už 7. 6. 2007 vyjadril súhlas s tým, aby bol poverený vykonaním exekúcií v
prospech oprávneného). Nie je teda vylúčené, že o spolupráci rokovali oprávnený a JUDr.
K. ešte v čase, keď bol exekútor s oprávneným v zamestnaneckom vzťahu. Vzhľadom na
uvedené dôvody súd rozhodol o vylúčení súdneho exekútora JUDr. K. z vykonávania
exekúcie.
Vzhľadom k tomu, že sudca sa plne stotožňuje s dôvodmi pre vylúčenie súdneho
exekútora JUDr. R. K. z vykonávania exekúcie, ktoré vyššia súdna úradníčka uviedla vo
svojom uznesení, tak tieto dôvody citoval vo svojom uznesení a okrem toho poukazuje aj na
skutočnosť, že súdneho exekútora JUDr. K. v tomto konaní zastupuje ten istý právny
zástupca, ktorý zastupuje v iných konaniach oprávneného P. s. r. o. B., čo je známe súdu z
rozhodovacej činnosti v iných exekučných veciach a čo svedčí taktiež o prepojení súdneho
exekútora s oprávneným cez toho istého právneho zástupcu a je to teda ďalší dôvod na
vylúčenie súdneho exekútora z vykonávania exekúcie.»
Ústavný súd sa stotožňuje s právnym názorom, podľa ktorého nezlučiteľnosť činnosti
(funkcie) súdneho exekútora s pracovným pomerom vyplývajúca z § 4 Exekučného
poriadku predstavuje záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu v nútenom
výkone súdnych a iných rozhodnutí bude vykonávať nezávisle a nestranne v zmysle § 3
Exekučného poriadku. Súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná
s pracovným pomerom, môže oprávnene vyvolať pochybnosti o svojej nestrannosti
a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného konania. Uvedené konanie nevylučuje
ani disciplinárnu, resp. trestnú zodpovednosť súdneho exekútora ako verejného činiteľa.
Skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania
(sťažovateľky, pozn.), je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30
ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný
bezodkladne oznámiť súdu (obdobný právny názor k tomuto právnemu problému vyjadril
ústavný súd v porovnateľných veciach už viackrát; napr. v konaniach vedených pod sp. zn.
II. ÚS 3/2012, I. ÚS 113/2012, I. ÚS 137/2012 a II. ÚS 592/2011). Ak súd vylúči exekútora
z vykonávania exekúcie, v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený
a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd (§ 30 ods. 11 Exekučného poriadku).
S odkazom na citovanú právnu úpravu tak nie je potrebné preukázať zaujatosť
súdneho exekútora, ale postačí už samotné preukázanie existencie dôvodných pochybností
o jeho nezaujatosti. Uvedené je konštruované v súlade so zásadou, ku ktorej dospel v rámci
svojej rozhodovacej praxe Európsky súd pre ľudské práva, a to, že ,,spravodlivosť musí byť
nielen poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná“ (rozhodnutie Delcourt
v. Belgicko, Publication of the European Court of Human Rights, Series A, č. 11, s. 17,
§ 31).
Ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa nemožnosti
rozhodovania okresného súdu v napadnutých konaniach o vylúčení súdneho exekútora bez
návrhu poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd je povinný
v priebehu celého exekučného konania, ktoré sa v súlade s § 36 ods. 1 Exekučného poriadku
začína dňom, v ktorom bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie, ex offo
skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania (m. m.
III. ÚS 322/2010), ku ktorým nepochybne patrí aj zabezpečenie nestrannosti súdneho
exekútora v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku. Postup okresného
súdu v napadnutých konaniach, ktorým tento vylúčil súdneho exekútora z vykonávania
exekúcií bez existencie návrhu zo strany účastníkov exekučného konania, preto nemožno
z ústavného hľadiska spochybňovať.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že už v čase pred rozhodovaním okresného súdu
o vylúčení súdneho exekútora z vykonávania exekúcií samotný súdny exekútor v iných
exekučných konaniach vedených príslušným všeobecným súdom [napr. v konaní vedenom
Okresným súdom Kežmarok pod sp. zn. 8 Er 653/2009 oznámil skutočnosti, pre ktoré „by
potenciálne mohol byť vylúčený z vykonávania exekúcie (citované z podania sťažovateľa
označeného „Splnenie povinnosti podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku“ a doručeného
Okresnému súdu Kežmarok 17. októbra 2011, pozn.)]. Z Exekučného poriadku priamo
vyplýva povinnosť súdneho exekútora oznámiť súdu skutočnosti, pre ktoré je vylúčený
z vykonávania exekúcie, pričom táto jeho povinnosť vzniká potom, ako sa dozvedel alebo
mohol dozvedieť o takýchto okolnostiach, pričom z logickej konštrukcie § 30 ods. 3 a ods. 7
Exekučného poriadku vyplýva oprávnenie príslušného všeobecného súdu rozhodnúť o tom,
či je exekútor vylúčený. Vzhľadom na identickosť skutočnosti zakladajúcej potenciálne
vylúčenie súdneho exekútora z vykonávania exekúcií (jeho predchádzajúci zamestnanecký
vzťah k účastníčke exekučného konania — oprávnenej, pozn.) bolo podľa názoru ústavného
súdu namieste uplatniť § 30 ods. 3 Exekučného poriadku aj v napadnutých konaniach
vedených okresným súdom. Vzhľadom na už uvedené preto postup okresného súdu, ktorý
ex offo vylúčil súdneho exekútora z vykonávaní exekúcií, je ústavne udržateľný
predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosť, že súdny exekútor mal v týchto napadnutých
konaniach povinnosť oznámiť skutočnosti, pre ktoré by mohol byť vylúčený pre zaujatosť
v súlade s § 30 ods. 3 Exekučného poriadku a neurobil tak.
Vzhľadom na uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery
okresného súdu vyjadrené v napadnutých uzneseniach považovať za svojvoľný výklad
a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok
porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania
(oprávnenej).
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení okresného súdu
konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
Exekučného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne
konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,
a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.
Okresný súd vzhľadom na už uvedené podľa názoru ústavného súdu postupoval
ústavne súladným spôsobom, keď napadnutými uzneseniami rozhodol o vylúčení súdneho
exekútora z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku z dôvodu, že
mal preukázanú pochybnosť o jeho nezaujatosti.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými
uzneseniami okresného súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež jej právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by reálne signalizovala možnosť po
prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie vysloviť ich porušenie. Základné právo na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle
čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy
nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že
z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery okresného súdu považovať za
arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti
týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a jeho
napadnutými uzneseniami odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich
zjavnej neopodstatnenosti.
II.2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v konaniach
vedených pod sp. zn. 4 Er 99/2010, sp. zn. 4 Er 1132/2009 a sp. zn. 4 Er 20/2010 a jeho
uzneseniami z 28. júna 2012
Sťažovateľka v sťažnostiach namieta aj porušenie svojho základného práva na
ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa
čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v označených konaniach a jeho
napadnutými uzneseniami.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
V súvislosti s namietaným porušením práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1
dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju
stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd
zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného
charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto
porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd
nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani
k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou
inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa
čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení okresného súdu dospel
k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by nimi mohlo
dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
keďže okresný súd v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom
interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.
Ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami okresného súdu
a právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by zakladala reálne možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prípadnom
prijatí sťažností na ďalšie konanie.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
sťažovateľky aj v týchto častiach odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnené.
II.2.3 K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom
okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 4 Er 99/2010, sp. zn. 4 Er 1132/2009
a sp. zn. 4 Er 20/2010 a jeho uzneseniami z 28. júna 2012
Sťažovateľka tiež namieta, že postupom okresného súdu v označených konaniach
a jeho napadnutými uzneseniami došlo aj k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť
zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,
farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny
pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Ustanovenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru majú charakter základných
(ústavných) princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri
výklade a uplatňovaní ústavy. Uvedené ustanovenia ústavy a dohovoru sú vždy implicitnou
súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných
práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ak ústavný súd
dospel k záveru, že v posudzovaných veciach neboli porušené sťažovateľkou označené
základné práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, neprichádza
do úvahy ani vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru (m. m.
IV. ÚS 119/07). Na tomto základe ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky aj v týchto
častiach podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre ich zjavnú neopodstatnenosť.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. septembra 2012