Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 466/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s.

r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp

10895/2012, sp. zn. a sp. zn. , ktorými namieta porušenie

svojich základných práv podľa a a

práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj

porušenie a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Topoľčany v konaniach vedených pod

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. a jeho uzneseniami z 28.

júna 2012, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude

ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. júla 2012

osobne doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a

advokáta JUDr. B. F., ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods.

1 a (ďalej len „“) a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie a dohovoru postupom

Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 4

Er 99/2010, sp. zn. a sp. zn. (spolu ďalej aj „napadnuté

konania“) a jeho uzneseniami z 28. júna 2012 (spolu ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Napadnutými uzneseniami okresný súd vylúčil súdneho exekútora z vykonávania

exekúcií vo veciach vedených pod sp. zn. EX 14145/2009, sp. zn. EX 12744/2009 a sp. zn.

EX 783/2010 z dôvodu, že bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom

prípade oprávnenej — sťažovateľky), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na

jeho vylúčenie.

Sťažovateľka vo svojich sťažnostiach uvádza, že „... v záujme vymoženia jednej

zo svojich finančných pohľadávok, ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky... viedla

prostredníctvom súdneho exekútora JUDr. R. K... exekúcie“.

V súlade s

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) súdny

exekútor, ktorému boli doručené návrhy sťažovateľky na vykonanie exekúcií požiadal

okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcií. Okresný súd napadnutými

uzneseniami „ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa z vykonávania exekúcie. Práve

označené uzneseni[a] a postup všeobecného súdu, ktorý viedol k [ich] vydaniu, sťažovateľ

napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie definovaných, práv...“.

Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd svojím postupom v napadnutých konaniach

porušil jej práva, konkrétne:

«A. právo na súdnu ochranu zaručené

(ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené ;

D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;

E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený ;

F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru. ...»

V podstatnej časti sťažností sťažovateľka zdôvodňuje, v čom podľa nej spočíva

porušenie jej v sťažnostiach označených práv, tvrdiac, že postup okresného súdu

v napadnutých konaniach a jeho napadnuté uznesenia „nelegitímne a nelegálne limitovali

práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené

a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že

je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04.

2011, sp. zn.: -37;

b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo

objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného

konania;

c) bez toho aby existovala námietka zaujatosti alebo akékoľvek racionálne

pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného

súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: ; rozhodol s konečnou

platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného

súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom

postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti

a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej pohľadávky výkonom

exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom – JUDr. R. K.“.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru došlo aj tým, že „porušovateľ neposkytol

sťažovateľovi ochranu v zákonom predpokladanej kvalite. Porušovateľ rozhodol o vylúčení

bez existencie návrhu (námietky zaujatosti formulovanej zo strany oprávneného alebo

povinného). Podľa ust. § 30 Exekučného poriadku však konať o zaujatosti súdneho

exekútora možno len na návrh účastníka konania.“.

Osobitne sťažovateľka upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný súd

bez toho, aby akokoľvek vypočul sťažovateľa ako účastníka konania (§ 37 ods. 1

Exekučného poriadku) a umožnil mu rovnocenne vznášať argumenty proti argumentom

povinného a sudcu, de facto ale aj de iure rozhodol o definitívnom vylúčení súdneho

exekútora z vykonávanie exekúcie vedenej pre pohľadávky sťažovateľa, ktorý však súdneho

exekútora navrhol na výkon exekúcie z množstva subjektívnych a objektívnych dôvodov.

Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli

podkladom pre rozhodnutie súdu o jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť

ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia všeobecného súdu, pritom však dané rozhodnutie

výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie... Súdne konanie neprebiehalo

v duch práv na spravodlivý súdny proces a osobitne z dodržaním zásady „rovnosti

zbraní“.».

V nadväznosti na to sťažovateľka zdôrazňuje, že „ako strana konania nebol

oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach

a právnom postavení (a to v súvislosti so zaujatosťou súdneho exekútora), nebol

oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam

vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa

konštantnej judikatúry súdu nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na

skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani

to, či tieto skutočnosti boli predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo vybrané

k použitiu súdom samotným.“.

Sťažovateľka namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1

a práva podľa dodatkového protokolu, pretože „Všeobecný súd svojím

rozhodnutím, ktoré bolo vydané v konaní vedenom bez dodržania zásad spravodlivého

súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa takým spôsobom, ktorý je

nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1 Napadnutým

rozhodnutím všeobecného súdu došlo k reálnemu ohrozeniu majetku sťažovateľa

existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku

sťažovateľa o majetok vynaložený na výkon exekúcie zvoleným súdnym exekútorom.

Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č.20 ods. 1 SR a článku č. 1 Protokolu č. 1

majetok chránený Dohovorom, o ktorý však nelegálnym postupom a rozhodnutím

všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.

Sťažovateľka namieta aj porušenie a dohovoru tvrdiac, že

,,aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal

v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané

odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval

o jeho práve na výkon súdneho rozhodnutia zvoleným exekútorom a toto rozhodnutie

výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom konania rovnako ako povinný.

Z okolností daného prípade nemožno vyšpecifíkovať také skutočnosti, ktoré by mohli

objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie

so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného),

pretože takýto dôvod je priamo SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod

zakázaného odlišného zaobchádzania.“.

V záverečnej časti svojich sťažností sťažovateľka uvádza, že vzhľadom na to, že

Exekučný poriadok nepripúšťa, aby podala proti napadnutým uzneseniam okresného súdu

„odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená

ust. “.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jej

v petite sťažností označené základné práva podľa , práva podľa dohovoru

a dodatkového protokolu, ako aj ňou označené články a dohovoru boli napadnutými

uzneseniami a postupom predchádzajúcim ich vydaniu porušené, a zároveň navrhuje, aby

boli napadnuté uznesenia okresného súdu zrušené. Sťažovateľka sa napokon domáha aj

priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.

II.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia (ďalej len „OSP“) alebo Trestného

poriadku.

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. a z ich obsahu

vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe

sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd

aplikujúc citované právne normy tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného konania

(bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

a porušeniu a dohovoru postupom okresného súdu

v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

a jeho uzneseniami z 28. júna 2012

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj

porušenie a dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých

konaniach a napadnutými uzneseniami.

II.2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaniach vedených

pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. a jeho

uzneseniami z 28. júna 2012

Sťažovateľka v prvom rade sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnutými

uzneseniami. V obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (,

, , ) súčasťou základného práva na súdnu ochranu

podľa .

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či

okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď samotnú skutočnosť, že súdny

exekútor bol zamestnancom oprávnenej (sťažovateľky, pozn.) pred vykonávaním exekúcií

(hlavne pre jeho pomer k účastníkovi konania v tomto prípade na strane oprávnenej),

považoval za dôvod na jeho vylúčenie z vykonávania exekúcií.

Podľa § 3 Exekučného poriadku exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne

a nezávisle.

Podľa § 4 Exekučného poriadku činnosť exekútora je nezlučiteľná s pracovným

pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom

orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo členstvom v dozornom orgáne

obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo s vykonávaním inej zárobkovej činnosti

s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.

Podľa § 5 Exekučného poriadku v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má

exekútor postavenie verejného činiteľa (odsek 1). Vykonávanie exekučnej činnosti je

výkonom verejnej moci (odsek 2).

Podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený z vykonávania

exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom

exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach,

pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu. Do rozhodnutia podľa odseku 7 môže

exekútor v konaní robiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad.

Podľa § 30 ods. 4 Exekučného poriadku účastníci exekučného konania majú právo

vyjadriť sa o osobe exekútora.

Podľa § 30 ods. 5 Exekučného poriadku účastník môže uplatniť námietku zaujatosti

u exekútora najneskôr do piatich dní odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie

alebo do piatich dní od dňa, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je exekútor

vylúčený...

Podľa § 30 ods. 6 Exekučného poriadku v námietke zaujatosti musí byť uvedené,

proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť exekútor vylúčený, a kedy sa účastník

podávajúci námietku zaujatosti o tomto dôvode dozvedel.

Podľa § 30 ods. 7 Exekučného poriadku exekútor predloží vec na rozhodnutie súdu

o námietke bez zbytočného odkladu. O tom, či je exekútor vylúčený, rozhodne súd do

desiatich dní od predloženia veci.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd uzneseniami vydanými vyššou

súdnou úradníčkou sp. zn. z 20. apríla 2012, sp. zn.

z 23. apríla 2012 a sp. zn. z 20. apríla 2012 vylúčil súdneho exekútora

JUDr. R. K. z vykonávania exekúcií, pričom na základe odvolaní podaných sťažovateľkou

proti označeným uzneseniam okresného súdu boli tieto v súlade s § 374 ods. 4 v spojení s §

202 zrušené a vo veciach opätovne rozhodol sudca okresného súdu napadnutými

uzneseniami.

Okresný súd v podstatnej časti napadnutých uznesení, ktorými bol súdny exekútor

vylúčený z vykonávania exekúcií, uviedol:

«Exekútor je štátom splnomocnená osoba na vykonávanie núteného výkonu súdnych

a iných rozhodnutí. Zákonné postavenie exekútora má zmiešanú povahu. V Slovenskej

republike vykonávajú súdnu moc súdy ( ). Štát však

zákonom preniesol časť svojich mocenských oprávnení (oprávnenia na nútený výkon

súdnych a iných rozhodnutí), ktoré inak prislúchajú všeobecným súdom, na neštátny orgán,

čo bolo zvýraznené aj tým, že sa exekútorovi priznalo postavenie verejného činiteľa.

Súčasne však exekútor vykonáva svoju činnosť aj ako slobodné právnické povolanie

(exekútora vyberá oprávnený, odmena exekútora je priamo úmerná jeho procesnej aktivite

a pod.). Postavenie exekútora je vymedzené len zákonom. Exekútor vykonáva exekučnú

činnosť nestranne a nezávisle. Nezávislosť exekútora vyjadruje predovšetkým to, že je

viazaný , ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami

podľa čl. 7 ods. 2 a 5, zákonmi, inými všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými

na ich vykonanie a rozhodnutím súdu vydanom v exekučnom konaní. Zárukou nezávislosti

a nestrannosti exekútora je aj nezlučiteľnosť funkcie exekútora s pracovným pomerom

(a inými) vyplývajúca z § 4 EP. Nestrannosť exekútora osobitne zvýrazňuje požiadavka

zákona, že výber exekútora uskutočňuje výlučne oprávnený. Napriek tomu exekútor musí

vykonávať exekúciu ako tretí subjekt nepodriadený iným než ústavným a zákonným

kritériám výkonu svojej funkcie. Exekútor nielenže musí byť nestranný, ale musí sa ako

nestranný javiť pre účastníkov a aj pre externé prostredie, v ktorom pri nútenom výkone

súdnych a iných rozhodnutí pôsobí. Základným prostriedkom na zabezpečenie nestrannosti

exekútora je inštitút zaujatosti (§ 30 EP). Z vykonávania exekúcie je vylúčený exekútor,

u ktorého sú už pochybnosti o jeho nezaujatosti (nevyžaduje sa zaujatosť exekútora

dokazovať). Dôvody zaujatosti súdneho exekútora môžu byť rôzne. Jedným z dôvodov

zaujatosti exekútora je jeho pomer k účastníkom exekučného konania alebo k ich

zástupcom. Takýmto pomerom môže byt napr. priateľský alebo naopak nepriateľský vzťah,

či už k účastníkom konania alebo ich zástupcom. Súdny exekútor je povinný oznámiť súdu

skutočnosti, pre ktoré je vylúčený z vykonávania exekúcie, bezodkladne potom, ako sa o

nich dozvie (§ 30 ods. 3 EP). Rovnako účastníci konania sa majú právo vyjadriť k osobe

exekútora a uplatniť voči nemu námietku zaujatosti (do piatich dní odo dňa doručenia

upovedomenia o začatí exekúcie alebo do piatich dní odo dňa, odkedy sa mohol dozvedieť

o dôvode, pre ktorý je exekútor vylúčený - § 30 ods. 4, 5 EP).

Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky -37 zo dňa 13. 4.

2011 súd zistil, že JUDr. R. K. bol v čase od 1. 5. 2006 do 5. 6. 2007 zamestnancom

oprávneného, čo ústavný súd s poukazom na § 3 a 4 EP posúdil za okolnosť, vylučujúcu ho

z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 EP. Rovnako exekučný súd je toho názoru, že

zamestnanecký pomer k účastníkovi konania, v tomto prípade oprávnenému, aj keď tento už

skončil, vyvoláva pochybnosti o nezaujatosti súdneho exekútora, a to aj s poukazom na

ďalšie skutočnosti. Súdu je z rozhodovacej činností známe, že na návrh oprávneného sa

proti rôznym povinným vedie väčší počet exekučných konaní. Ide o konania, v ktorých boli

na základe návrhu oprávneného poverení vykonaním exekúcie rôzni exekútori, pričom po

vymenovaní JUDr. K. za súdneho exekútora, vo väčšom počte týchto konaní oprávnený

navrhol zmenu exekútora s tým, aby bol ďalším výkonom exekúcie poverený JUDr. K.

Okrem toho po vymenovaní JUDr. K. za súdneho exekútora, oprávnený podáva návrhy na

vykonanie exekúcie prevažne (ak aj nie výlučne) práve u JUDr. K. Skutočnosť, že oprávnený

podáva návrhy na vykonanie exekúcie u toho istého exekútora, sama o sebe neznamená, že

sú pochybnosti o nezaujatosti exekútora. Keď sa však k tejto skutočnosti pridá aj ďalšia

okolnosť majúca základ mimo exekučného konania, napr. predchádzajúci zamestnanecký

vzťah exekútora u oprávneného, súd je toho názoru, že týmto prepojením je nestrannosť

exekútora narušená - minimálne sú o tom pochybnosti. Je totiž predpoklad, že medzi

oprávneným (jeho spoločníkmi, štatutárnym orgánom, inými zamestnancami) a exekútorom

vznikol počas zamestnaneckého pomeru priateľský vzťah. Záver o zaujatosti súdneho

exekútora podporuje aj skutočnosť, že JUDr. K. už dva dni po ukončení zamestnania u

oprávneného vyjadril svoj súhlas so zmenou exekútora v exekučných veciach vedených v

prospech oprávneného - spoločnosti P., s. r. o., B. (zamestnanecký pomer exekútora trval

do 5. 6. 2007 a už 7. 6. 2007 vyjadril súhlas s tým, aby bol poverený vykonaním exekúcií v

prospech oprávneného). Nie je teda vylúčené, že o spolupráci rokovali oprávnený a JUDr.

K. ešte v čase, keď bol exekútor s oprávneným v zamestnaneckom vzťahu. Vzhľadom na

uvedené dôvody súd rozhodol o vylúčení súdneho exekútora JUDr. K. z vykonávania

exekúcie.

Vzhľadom k tomu, že sudca sa plne stotožňuje s dôvodmi pre vylúčenie súdneho

exekútora JUDr. R. K. z vykonávania exekúcie, ktoré vyššia súdna úradníčka uviedla vo

svojom uznesení, tak tieto dôvody citoval vo svojom uznesení a okrem toho poukazuje aj na

skutočnosť, že súdneho exekútora JUDr. K. v tomto konaní zastupuje ten istý právny

zástupca, ktorý zastupuje v iných konaniach oprávneného P. s. r. o. B., čo je známe súdu z

rozhodovacej činnosti v iných exekučných veciach a čo svedčí taktiež o prepojení súdneho

exekútora s oprávneným cez toho istého právneho zástupcu a je to teda ďalší dôvod na

vylúčenie súdneho exekútora z vykonávania exekúcie.»

Ústavný súd sa stotožňuje s právnym názorom, podľa ktorého nezlučiteľnosť činnosti

(funkcie) súdneho exekútora s pracovným pomerom vyplývajúca z § 4 Exekučného

poriadku predstavuje záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu v nútenom

výkone súdnych a iných rozhodnutí bude vykonávať nezávisle a nestranne v zmysle § 3

Exekučného poriadku. Súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná

s pracovným pomerom, môže oprávnene vyvolať pochybnosti o svojej nestrannosti

a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného konania. Uvedené konanie nevylučuje

ani disciplinárnu, resp. trestnú zodpovednosť súdneho exekútora ako verejného činiteľa.

Skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania

(sťažovateľky, pozn.), je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30

ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný

bezodkladne oznámiť súdu (obdobný právny názor k tomuto právnemu problému vyjadril

ústavný súd v porovnateľných veciach už viackrát; napr. v konaniach vedených pod sp. zn.

, , a ). Ak súd vylúči exekútora

z vykonávania exekúcie, v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený

a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd (§ 30 ods. 11 Exekučného poriadku).

S odkazom na citovanú právnu úpravu tak nie je potrebné preukázať zaujatosť

súdneho exekútora, ale postačí už samotné preukázanie existencie dôvodných pochybností

o jeho nezaujatosti. Uvedené je konštruované v súlade so zásadou, ku ktorej dospel v rámci

svojej rozhodovacej praxe Európsky súd pre ľudské práva, a to, že ,,spravodlivosť musí byť

nielen poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná“ (rozhodnutie Delcourt

v. Belgicko, Publication of the European Court of Human Rights, Series A, č. 11, s. 17,

§ 31).

Ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa nemožnosti

rozhodovania okresného súdu v napadnutých konaniach o vylúčení súdneho exekútora bez

návrhu poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd je povinný

v priebehu celého exekučného konania, ktoré sa v súlade s § 36 ods. 1 Exekučného poriadku

začína dňom, v ktorom bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie, ex offo

skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania (m. m.

), ku ktorým nepochybne patrí aj zabezpečenie nestrannosti súdneho

exekútora v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku. Postup okresného

súdu v napadnutých konaniach, ktorým tento vylúčil súdneho exekútora z vykonávania

exekúcií bez existencie návrhu zo strany účastníkov exekučného konania, preto nemožno

z ústavného hľadiska spochybňovať.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že už v čase pred rozhodovaním okresného súdu

o vylúčení súdneho exekútora z vykonávania exekúcií samotný súdny exekútor v iných

exekučných konaniach vedených príslušným všeobecným súdom [napr. v konaní vedenom

Okresným súdom Kežmarok pod sp. zn. oznámil skutočnosti, pre ktoré „by

potenciálne mohol byť vylúčený z vykonávania exekúcie (citované z podania sťažovateľa

označeného „Splnenie povinnosti podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku“ a doručeného

Okresnému súdu Kežmarok 17. októbra 2011, pozn.)]. Z Exekučného poriadku priamo

vyplýva povinnosť súdneho exekútora oznámiť súdu skutočnosti, pre ktoré je vylúčený

z vykonávania exekúcie, pričom táto jeho povinnosť vzniká potom, ako sa dozvedel alebo

mohol dozvedieť o takýchto okolnostiach, pričom z logickej konštrukcie § 30 ods. 3 a ods. 7

Exekučného poriadku vyplýva oprávnenie príslušného všeobecného súdu rozhodnúť o tom,

či je exekútor vylúčený. Vzhľadom na identickosť skutočnosti zakladajúcej potenciálne

vylúčenie súdneho exekútora z vykonávania exekúcií (jeho predchádzajúci zamestnanecký

vzťah k účastníčke exekučného konania — oprávnenej, pozn.) bolo podľa názoru ústavného

súdu namieste uplatniť § 30 ods. 3 Exekučného poriadku aj v napadnutých konaniach

vedených okresným súdom. Vzhľadom na už uvedené preto postup okresného súdu, ktorý

ex offo vylúčil súdneho exekútora z vykonávaní exekúcií, je ústavne udržateľný

predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosť, že súdny exekútor mal v týchto napadnutých

konaniach povinnosť oznámiť skutočnosti, pre ktoré by mohol byť vylúčený pre zaujatosť

v súlade s § 30 ods. 3 Exekučného poriadku a neurobil tak.

Vzhľadom na uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery

okresného súdu vyjadrené v napadnutých uzneseniach považovať za svojvoľný výklad

a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok

porušenie garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania

(oprávnenej).

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení okresného súdu

konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne

konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,

a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Okresný súd vzhľadom na už uvedené podľa názoru ústavného súdu postupoval

ústavne súladným spôsobom, keď napadnutými uzneseniami rozhodol o vylúčení súdneho

exekútora z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku z dôvodu, že

mal preukázanú pochybnosť o jeho nezaujatosti.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými

uzneseniami okresného súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a tiež jej právom na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by reálne signalizovala možnosť po

prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie vysloviť ich porušenie. Základné právo na

súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle

čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že

z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery okresného súdu považovať za

arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti

týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a jeho

napadnutými uzneseniami odmietol podľa z dôvodu ich

zjavnej neopodstatnenosti.

II.2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v konaniach

vedených pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. a jeho

uzneseniami z 28. júna 2012

Sťažovateľka v sťažnostiach namieta aj porušenie svojho základného práva na

ochranu vlastníctva podľa a práva na pokojné užívanie majetku podľa

čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v označených konaniach a jeho

napadnutými uzneseniami.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením práv podľa a

dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju

stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd

zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného

charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto

porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy

postupu vyplývajúce z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd

nezistil porušenie a dohovoru, nemohlo dôjsť ani

k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva podľa a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou

inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení okresného súdu dospel

k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by nimi mohlo

dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20

ods. 1 a práva na pokojné užívanie majetku podľa dodatkového protokolu,

keďže okresný súd v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom

interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami okresného súdu

a právom podľa a dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by zakladala reálne možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prípadnom

prijatí sťažností na ďalšie konanie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľky aj v týchto častiach odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnené.

II.2.3 K namietanému porušeniu a dohovoru postupom

okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. a jeho uzneseniami z 28. júna 2012

Sťažovateľka tiež namieta, že postupom okresného súdu v označených konaniach

a jeho napadnutými uzneseniami došlo aj k porušeniu a dohovoru.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť

zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,

farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny

pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ustanovenia a dohovoru majú charakter základných

(ústavných) princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri

výklade a uplatňovaní . Uvedené ustanovenia a dohovoru sú vždy implicitnou

súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných

práv a slobôd garantovaných podľa , a preto ak ústavný súd

dospel k záveru, že v posudzovaných veciach neboli porušené sťažovateľkou označené

základné práva podľa a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, neprichádza

do úvahy ani vyslovenie porušenia a dohovoru (m. m.

). Na tomto základe ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky aj v týchto

častiach podľa pre ich zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2012