Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 513/2013
PDF · 363.6 KB
No categories available
IV. ÚS 513/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F. P.,
s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn.
Rvp 8747/2013, sp. zn. Rvp 8748/2013 a sp. zn. Rvp 8749/2013, ktorými namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj
porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Revúca v konaniach vedených pod
sp. zn. 8 Er 324/2012 a uznesením zo 14. novembra 2012, sp. zn. 3 Er 324/2012
a uznesením zo 6. novembra 2012 a sp. zn. 3 Er 344/2012 a uznesením z 13. novembra
2012, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 8747/2013,
sp. zn. Rvp 8748/2013 a sp. zn. Rvp 8749/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude
ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 8747/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 10. januára
2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“,
v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru
postupom Okresného súdu Revúca (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod
sp. zn. 8 Er 324/2012 a uznesením zo 14. novembra 2012, sp. zn. 3 Er 324/2012
a uznesením zo 6. novembra 2012 a sp. zn. 3 Er 344/2012 a uznesením z 13. novembra
2012 (ďalej spolu aj „napadnuté konania“ a „napadnuté uznesenia“).
Napadnutými uzneseniami okresný súd vylúčil súdneho exekútora z vykonávania
exekúcí vo veciach vedených pod sp. zn. EX 17155/12, sp. zn. EX 19426/12 a sp. zn.
EX17188/12 z dôvodu, že bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom
prípade oprávnenej — sťažovateľky), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod
na jeho vylúčenie, a zamietol návrhy oprávnenej na udelenie poverení na vykonanie
exekúcií súdnemu exekútorovi JUDr. R. K.
V súlade s § 44 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) súdny
exekútor, ktorému boli doručené návrhy sťažovateľky na vykonanie exekúcií, požiadal
okresný súd o udelenie poverení na vykonanie exekúcií. Okresný súd napadnutými
uzneseniami „ex offo rozhodol o vylúčení súdneho exekútora JUDr. R. K. z vykonávania
exekúcie a v nadväznosti na podaný návrh rozhodol o zamietnutí návrhu oprávneného
na zmenu pôvodného exekútora. Práve označené uznesenie... a postup všeobecného súdu,
ktorý viedol k jeho vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie
definovaných, práv...“.
Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd svojím postupom v napadnutých konaniach
porušil jej práva, konkrétne:
«A. právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej aj „Ústava SR“);
B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);
C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;
D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;
E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy;
F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru...»
V podstatných častiach sťažností sťažovateľka zdôvodňuje, v čom podľa nej spočíva
porušenie jej v sťažnostiach označených práv, tvrdiac, že postup okresného súdu
v napadnutých konaniach a jeho napadnuté uznesenia „nelegitímne a nelegálne limitovali
práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy
a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že
je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:
a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa
13. 04. 2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;
b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo
objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného
konania;
c) bez toho aby existovala námietka zaujatosti alebo akékoľvek racionálne
pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;
d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;
e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného
súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou
platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného
súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom
postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti
a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej pohľadávky výkonom
exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom – JUDr. R. K.“.
Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo aj tým, že „porušovateľ neposkytol
sťažovateľovi ochranu v zákonom predpokladanej kvalite. Porušovateľ rozhodol o vylúčení
bez existencie návrhu (námietky zaujatosti formulovanej zo strany oprávneného alebo
povinného). Podľa ust. § 30 Exekučného poriadku však konať o zaujatosti súdneho
exekútora možno len na návrh účastníka konania.“.
Osobitne sťažovateľka upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný súd
bez toho, aby akokoľvek vypočul sťažovateľa ako účastníka konania (§ 37 ods. 1
Exekučného poriadku) a umožnil mu rovnocenne vznášať argumenty proti argumentom
povinného a sudcu, de facto ale aj de iure rozhodol o definitívnom vylúčení súdneho
exekútora z vykonávanie exekúcie vedenej pre pohľadávky sťažovateľa, ktorý však súdneho
exekútora navrhol na výkon exekúcie z množstva subjektívnych a objektívnych dôvodov.
Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli
podkladom pre rozhodnutie súdu o jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť
ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia všeobecného súdu, pritom však dané rozhodnutie
výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie... Súdne konanie neprebiehalo
v duch práv na spravodlivý súdny proces a osobitne z dodržaním zásady „rovnosti
zbraní“.».
V nadväznosti na to sťažovateľka zdôrazňuje, že „ako strana konania nebol
oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach
a právnom postavení (a to v súvislosti so zaujatosťou súdneho exekútora), nebol
oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam
vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa
konštantnej judikatúry súdu nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie
na skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité
ani to, či tieto skutočnosti boli predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo
vybrané k použitiu súdom samotným.“.
Sťažovateľka namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože „Všeobecný súd svojím
rozhodnutím, ktoré bolo vydané v konaní vedenom bez dodržania zásad spravodlivého
súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa takým spôsobom, ktorý
je nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1. Napadnutým
rozhodnutím všeobecného súdu došlo k reálnemu ohrozeniu majetku sťažovateľa
existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku
sťažovateľa o majetok vynaložený na výkon exekúcie zvoleným súdnym exekútorom.
Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článku č. 1 Protokolu č. 1
majetok chránený Dohovorom, o ktorý však nelegálnym postupom a rozhodnutím
všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.
Sťažovateľka namieta aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, tvrdiac,
že ,,aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal
v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané
odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval
o jeho práve na výkon súdneho rozhodnutia zvoleným exekútorom a toto rozhodnutie
výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom konania rovnako ako povinný.
Z okolností daného prípade nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli
objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie
so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného),
pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod
zakázaného odlišného zaobchádzania.“.
V záverečnej časti svojich sťažností sťažovateľka uvádza, že vzhľadom na to,
že Exekučný poriadok nepripúšťa, aby podala proti napadnutým uzneseniam okresného
súdu „odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka
upravená ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol,
že jej v petite sťažností označené základné práva podľa ústavy, práva podľa dohovoru
a dodatkového protokolu, ako aj ňou označené články ústavy a dohovoru boli napadnutými
uzneseniami a postupmi predchádzajúcimi ich vydaniu porušené, a zároveň navrhuje,
aby boli napadnuté uznesenia okresného súdu zrušené. Sťažovateľka sa napokon domáha
aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní
každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou
časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným
súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže
ústavný súd sťažnosť predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiska
toho, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,
ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je
sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05,
II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených v záhlaví tohto uznesenia, z ktorých
vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe
sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný
súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je
uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia
II.2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Sťažovateľka v prvom rade sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnutými
uzneseniami.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu zámerov
vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru.
Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych
a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je podľa stabilnej
judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04)
súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že zásadne nemá
oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový
stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96,
III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov,
ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Sťažovateľka tvrdí, že postupmi a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu došlo
k porušeniu ňou označených práv zaručených ústavou, dohovorom a dodatkovým
protokolom, keďže okresný súd rozhodol o vylúčení povereného súdneho exekútora
bez vznesenia námietky zaujatosti účastníkmi exekučného konania, ako aj bez vykonania
akéhokoľvek dokazovania a tiež bez toho, aby umožnil sťažovateľke vyjadriť
sa k vylúčeniu ňou zvoleného súdneho exekútora. Okresný súd podľa sťažovateľky
rozhodol iba odvolaním sa, resp. „... uspokojujúc sa len s polemickým názorom ústavného
súdu, ktorý bol vyjadrený v Náleze zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III ÚS 322/2010-37...“,
takže v konečnom dôsledku napadnuté rozhodnutie založil na nesprávnom skutkovom
zistení, pričom vec aj nesprávne právne posúdil, resp. túto neposúdil podľa relevantnej
právnej normy, keď súdneho exekútora z vykonávania exekúcií vylúčil. Sťažovateľka svoju
argumentáciu podporila aj tvrdením, že okresný súd v napadnutom rozhodnutí neprihliadol
na stabilizovanú rozhodovaciu prax všeobecných súdov vo veci námietok zaujatosti
vznesených povinnými proti osobe súdneho exekútora (rozumej JUDr. K., pozn.) v iných
exekučných konaniach, v rámci ktorej ako súdny exekútor pre svoj bývalý pracovný pomer
u oprávnenej z exekúcie (u sťažovateľky) nebol z vykonávania exekúcie vylúčený, pričom
okresný súd svoj odklon od tejto rozhodovacej praxe podľa sťažovateľky nijako
neodôvodnil.
Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumentácia sťažovateľky
obsiahnutá v sťažnostiach je v podstate totožná s jej argumentáciou použitou v celom rade
jej predchádzajúcich sťažností, o ktorých už ústavný súd rozhodol tak, že ich vo vzťahu
k napadnutým uzneseniam súdu prvého stupňa, ktorými vylúčil exekútora z vykonávania
exekúcií, odmietol, ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka označila len iné konania súdu
prvého stupňa, v ktorých jeho napadnutými postupmi a napadnutými uzneseniami malo
dôjsť k porušeniu ňou označených práv. Z takmer identickej argumentácie sťažovateľky
uvedenej v posudzovaných sťažnostiach možno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých
rozhodnutí okresného súdu obsahovalo z hľadiska skutkových zistení a právneho posúdenia
veci okresným súdom obdobné závery, ako vo veciach, ktoré už boli ústavným súdom
preskúmané a rozhodnuté (pozri m. m. IV. ÚS 466/2012, IV. ÚS 457/2012, II. ÚS 63/2013,
Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva otázka, aký význam a efektivitu má pre
ňu opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne takmer identických
veciach, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán
vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí
z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.
V naznačenom kontexte ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP k čl. 13
dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych
prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej
účinnosti (k tomu pozri KMEC, J. et al. Evropská úmluva o lidských právech. Velké
Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy
i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP
(Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto
sa však uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy
nie sú podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že takýto
prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú
vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie ESĽP
z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).
S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej
hospodárnosti konania sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania týchto sťažností
plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach
(napr. uznesenia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 466/2012 z 3. októbra 2012,
IV. ÚS 457/2012 z 28. augusta 2012, II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013, IV. ÚS 293/2013
z 30. mája 2013) týkajúcich sa takmer identických sťažností sťažovateľky, ktoré boli
ústavným súdom odmietnuté z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
sťažovateľky v tejto časti s poukazom na svoje predchádzajúce rozhodnutia [teda
bez potreby podrobnejšieho (opakovaného) odôvodňovania svojich právnych záverov]
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
II.2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14
dohovoru
Sťažovateľka sťažnosťami namieta aj porušenie svojho základného práva podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2
ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v označenom konaní v priamej príčinnej
súvislosti (z rovnakých dôvodov) s namietaným porušením jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd dospel k záveru, v zmysle ktorého
v označenom konaní nie sú splnené podmienky na vyslovenie porušenia základného práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
k rovnakému záveru dospel, aj pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež vo vzťahu
k namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru.
Na základe uvedeného preto ústavný súd sťažnosti aj v tejto časti odmietol pre
zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky
uplatnených v nich nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. augusta 2013