Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 439/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. B. F., Advokátska kancelária F., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. až sp. zn. vo veci

namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1

, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na ochranu majetku

zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a porušenia zákazu diskriminácie upraveného v

Slovenskej republiky a v čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a uzneseniami Okresného súdu Žilina sp. zn. z 5. októbra 2012,

sp. zn. z 9. októbra 2012, sp. zn. z 11. októbra 2012,

sp. zn. z 18. októbra 2012, sp. zn. z 11. októbra 2012,

sp. zn. z 11. októbra 2012 a sp. zn. z 11. októbra 2012 a

takto

rozhodol:

1. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. až sp. zn. s p á j a na spoločné

konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 6. decembra

2012 a 10. januára 2013 doručené sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len

„sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

až sp. zn. , ktorými namietala porušenie základného práva

vlastniť majetok zaručeného v (ďalej len

„ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v , práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) a porušenie zákazu diskriminácie upraveného v čl. 12 ods. 2

a v dohovoru postupom a uzneseniami Okresného súdu Žilina (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 5. októbra 2012, sp. zn. z 9.

októbra 2012, sp. zn. z 11. októbra 2012, sp. zn. z 18.

októbra 2012, sp. zn. z 11. októbra 2012, sp. zn. z 11.

októbra 2012 a sp. zn. z 11. októbra 2012.

Napadnutými uzneseniami okresný súd okrem iného vylúčil súdneho exekútora

z vykonávania exekúcie vo veciach vedených pod sp. zn. EX 15307/2010, sp. zn.

EX 16886/2010, sp. zn. EX 247/2004, sp. zn. EX 1090/2003, sp. zn. EX 1160/2003, sp. zn.

EX 50/2005 a sp. zn. EX 121/2005 z dôvodu, že bol zamestnancom účastníka exekučného

konania (v danom prípade oprávnenej – sťažovateľky), čo podľa názoru okresného súdu

zakladalo dôvod na jeho vylúčenie.

V súlade s

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) súdny

exekútor, ktorému boli doručené návrhy sťažovateľky na vykonanie exekúcií, požiadal

okresný súd o udelenie poverení na ich vykonanie. Okresný súd napadnutými uzneseniami

„ex offo rozhodol o vylúčení súdneho exekútora JUDr. R. K. z vykonávania exekúcie...

Práve označené uznesenie... a postup všeobecného súdu, ktorý viedol k jeho vydaniu,

sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie definovaných, práv...“.

Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd svojím postupom v napadnutých konaniach

porušil jej práva, konkrétne:

„A. právo na súdnu ochranu zaručené ...;

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd...;

C. právo vlastniť majetok zaručené ;

D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;

E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený ;

F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru...“

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľka zdôvodňuje, v čom podľa nej spočíva

porušenie jej v sťažnosti označených práv, tvrdiac, že postup okresného súdu v napadnutých

konaniach a jeho napadnuté uznesenia „nelegitímne a nelegálne limitovali práva

sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené a právo na

spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to

v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa

13. 04. 2011, sp. zn.: -37;

b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo

objektívnej zaujatosti súdneho exekútora vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného

konania;

c) bez toho aby existovali akékoľvek racionálne pochybnosti o legálnom

a legitímnom postupe súdneho exekútora v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny

priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného

súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: ;

rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti

rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný

prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne

účinky do budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej

pohľadávky výkonom exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom – JUDr. R. K.“.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru došlo aj tým, že „porušovateľ neposkytol

sťažovateľovi ochranu v zákonom predpokladanej kvalite. Porušovateľ rozhodol o vylúčení

bez existencie návrhu (námietky zaujatosti formulovanej zo strany oprávneného alebo

povinného). Podľa ust. § 30 Exekučného poriadku však konať o zaujatosti súdneho

exekútora možno len na návrh účastníka konania.“.

Osobitne sťažovateľka upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný súd

bez toho, aby akokoľvek vypočul sťažovateľa ako účastníka konania (§ 37 ods. 1

Exekučného poriadku) a umožnil mu rovnocenne vznášať argumenty proti argumentom

povinného a sudcu, de facto ale aj de iure rozhodol o definitívnom vylúčení súdneho

exekútora z vykonávanie exekúcie vedenej pre pohľadávky sťažovateľa, ktorý však súdneho

exekútora navrhol na výkon exekúcie z množstva subjektívnych a objektívnych dôvodov.

Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli

podkladom pre rozhodnutie súdu o jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť

ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia všeobecného súdu, pritom však dané rozhodnutie

výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie... Súdne konanie neprebiehalo

v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne s dodržaním zásady „rovnosti

zbraní“.».

V nadväznosti na to sťažovateľka zdôrazňuje, že „ako strana konania nebol

oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach

a právnom postavení (a to v súvislosti so zaujatosťou súdneho exekútora), nebol

oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam

vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa

konštantnej judikatúry Súdu nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na

skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani

to, či tieto skutočnosti boli predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo vybrané

k použitiu súdom samotným.“.

Sťažovateľka namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1

a práva podľa dodatkového protokolu, pretože „Všeobecný súd svojím

rozhodnutím, ktoré bolo vydané v konaní vedenom bez dodržania zásad spravodlivého

súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa takým spôsobom, ktorý je

nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1. Napadnutým

rozhodnutím všeobecného súdu došlo k reálnemu ohrozeniu majetku sťažovateľa

existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku

sťažovateľa o majetok vynaložený na výkon exekúcie zvoleným súdnym exekútorom.

Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č. 20 ods. 1 SR a článku č. 1 Protokolu č. 1

majetok chránený Dohovorom, o ktorý však nelegálnym postupom a rozhodnutím

všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.

Sťažovateľka namieta aj porušenie a dohovoru, tvrdiac, že

,,aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal

v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané

odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval

o jeho práve na výkon súdneho rozhodnutia zvoleným exekútorom a toto rozhodnutie

výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom konania rovnako ako povinný.

Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli

objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie

so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného),

pretože takýto dôvod je priamo SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod

zakázaného odlišného zaobchádzania.“.

V záverečnej časti svojich sťažností sťažovateľka uvádza, že vzhľadom na to, že

Exekučný poriadok nepripúšťa, aby podala proti napadnutým uzneseniam okresného súdu

„odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená

ust. “.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jej

v petite sťažností označené základné práva podľa , práva podľa dohovoru

a dodatkového protokolu, ako aj ňou označené články a dohovoru boli napadnutými

uzneseniami a postupom predchádzajúcim ich vydaniu porušené, a zároveň navrhuje, aby

boli napadnuté uznesenia okresného súdu zrušené. Sťažovateľka sa napokon domáha aj

priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

Aj keď nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, tak

odvolávajúc sa na ustanovenie možno aj v konaní o sťažnosti

podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované ustanovenie

ods. 1 .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. až sp. zn.

a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež

prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto

sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc citované právne normy, tak, že

predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania, tak ako to je uvedené v bode 1

výroku tohto rozhodnutia.

III.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

1. Sťažovateľka v prvom rade sťažnosťami namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých

konaniach a napadnutými uzneseniami.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Formuláciou uvedenou v ústavodarca vyjadril zhodu zámerov

vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru.

Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(obdobne napr. , , ). Nútený výkon súdnych

a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je podľa stabilnej

judikatúry ústavného súdu (, , , )

súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa .

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že zásadne nemá

oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (,

). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale

chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Sťažovateľka tvrdí, že postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu došlo

k porušeniu ňou označených práv zaručených , dohovorom a dodatkovým

protokolom, keďže okresný súd rozhodol o vylúčení sťažovateľkou zvoleného súdneho

exekútora bez vznesenia námietky zaujatosti účastníkmi exekučného konania, ako aj

bez vykonania akéhokoľvek dokazovania a tiež bez toho, aby umožnil sťažovateľke

vyjadriť sa k vylúčeniu ňou zvoleného súdneho exekútora. Okresný súd podľa sťažovateľky

rozhodol iba odvolaním sa, resp. „... uspokojujúc sa len s polemickým názorom ústavného

súdu, ktorý bol vyjadrený v Náleze zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: -37...“,

takže v konečnom dôsledku napadnuté rozhodnutia založil na nesprávnom skutkovom

zistení, pričom vec aj nesprávne právne posúdil, resp. neposúdil podľa relevantnej právnej

normy, keď súdneho exekútora z vykonávania exekúcií vylúčil. Sťažovateľka svoju

argumentáciu podporila aj tvrdením, že okresný súd v napadnutých rozhodnutiach

neprihliadol na stabilizovanú rozhodovaciu prax všeobecných súdov (pozri sťažovateľkou

označené rozhodnutia) vo veci námietok zaujatosti vznesených povinnými proti osobe

súdneho exekútora (rozumej JUDr. K., pozn.) v iných exekučných konaniach, v rámci ktorej

ako súdny exekútor pre svoj bývalý pracovný pomer u oprávnenej z exekúcie

(u sťažovateľky) nebol z vykonávania exekúcií vylúčený, pričom okresný súd svoj odklon

od tejto rozhodovacej praxe podľa sťažovateľky nijako neodôvodnil.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumentácia sťažovateľky

obsiahnutá v sťažnostiach je v podstate totožná s jej argumentáciou použitou v celom rade

jej predchádzajúcich sťažností, o ktorých už ústavný súd rozhodol tak, že ich vo vzťahu

k napadnutým uzneseniam súdu prvého stupňa, ktorými vylúčil exekútora z vykonávania

exekúcií, odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka označila len iné konania súdu

prvého stupňa, v ktorých jeho napadnutým postupom a napadnutými uzneseniami malo

dôjsť k porušeniu ňou označených práv. Z takmer identickej argumentácie sťažovateľky

uvedenej v posudzovaných sťažnostiach možno vyvodiť, že odôvodnenia napadnutých

rozhodnutí okresného súdu obsahovali z hľadiska skutkových zistení a právneho posúdenia

veci okresným súdom obdobné závery ako vo veciach, ktoré už boli ústavným súdom

preskúmané a rozhodnuté (pozri m. m. , , ,

, ).

Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva otázka, aký význam a efektivitu má pre

sťažovateľku opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne takmer

identických veciach, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“) nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný

súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí

z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

V naznačenom kontexte ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP k čl. 13

dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych

prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej

účinnosti (k tomu pozri KMEC, J. et al. Evropská úmluva o lidských právech. Velké

Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy

i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP (Van

Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto sa však

uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie sú

podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že takýto

prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú

vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie ESĽP

z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).

S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej

hospodárnosti konania sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania týchto sťažností

plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napr.

uznesenia sp. zn. z 3. októbra 2012, sp. zn. z 28. augusta

2012, sp. zn. z 30. januára 2013, sp. zn. z 30. januára 2013,

sp. zn. z 30. mája 2013) týkajúcich sa takmer identických sťažností

sťažovateľky, ktoré boli ústavným súdom odmietnuté z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľky v týchto častiach s poukazom na svoje predchádzajúce rozhodnutia [teda

bez potreby podrobnejšieho (opakovaného) odôvodňovania svojich právnych záverov]

odmietol podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. Sťažovateľka sťažnosťami namieta aj porušenie svojho základného práva

zaručeného v a práva zaručeného v dodatkového protokolu a tiež

porušenie a dohovoru postupom okresného súdu v označených

konaniach v priamej príčinnej súvislosti (z rovnakých dôvodov) s namietaným porušením

jej základného práva zaručeného v a práva zaručeného v

dohovoru.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd dospel k záveru, v zmysle ktorého

v označených konaniach nie sú splnené podmienky na vyslovenie porušenia základného

práva sťažovateľky zaručeného v a ani jej práva zaručeného v

ods. 1 dohovoru, k rovnakému záveru dospel, aj pokiaľ ide o namietané porušenie

základného práva zaručeného v a práva zaručeného v dodatkového

protokolu a tiež vo vzťahu k namietanému porušeniu a dohovoru.

Na základe uvedeného preto ústavný súd sťažnosti aj v týchto častiach odmietol pre

ich zjavnú neopodstatnenosť podľa .

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2013