Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 439/2013
PDF · 239.93 KB
No categories available
II. ÚS 439/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. B. F., Advokátska kancelária F., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 14576/2012,
sp. zn. Rvp 14577/2012 a sp. zn. Rvp 8739/2013 až sp. zn. Rvp 8743/2013 vo veci
namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na ochranu majetku
zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a porušenia zákazu diskriminácie upraveného v čl. 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a v čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a uzneseniami Okresného súdu Žilina sp. zn. 20 Er 5097/2010 z 5. októbra 2012,
sp. zn. 20 Er 5333/2010 z 9. októbra 2012, sp. zn. 20 Er 111/2004 z 11. októbra 2012,
sp. zn. 24 Er 757/2003 z 18. októbra 2012, sp. zn. 24 Er 855/2003 z 11. októbra 2012,
sp. zn. 24 Er 449/2005 z 11. októbra 2012 a sp. zn. 24 Er 202/2005 z 11. októbra 2012 a
takto
rozhodol:
1. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 14576/2012, sp. zn.
Rvp 14577/2012 a sp. zn. Rvp 8739/2013 až sp. zn. Rvp 8743/2013 s p á j a na spoločné
konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 14576/2012.
2. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 6. decembra
2012 a 10. januára 2013 doručené sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len
„sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 14576/2012, sp. zn. Rvp 14577/2012 a sp. zn.
Rvp 8739/2013 až sp. zn. Rvp 8743/2013, ktorými namietala porušenie základného práva
vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) a porušenie zákazu diskriminácie upraveného v čl. 12 ods. 2
ústavy a v čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami Okresného súdu Žilina (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 20 Er 5097/2010 z 5. októbra 2012, sp. zn. 20 Er 5333/2010 z 9.
októbra 2012, sp. zn. 20 Er 111/2004 z 11. októbra 2012, sp. zn. 24 Er 757/2003 z 18.
októbra 2012, sp. zn. 24 Er 855/2003 z 11. októbra 2012, sp. zn. 24 Er 449/2005 z 11.
októbra 2012 a sp. zn. 24 Er 202/2005 z 11. októbra 2012.
Napadnutými uzneseniami okresný súd okrem iného vylúčil súdneho exekútora
z vykonávania exekúcie vo veciach vedených pod sp. zn. EX 15307/2010, sp. zn.
EX 16886/2010, sp. zn. EX 247/2004, sp. zn. EX 1090/2003, sp. zn. EX 1160/2003, sp. zn.
EX 50/2005 a sp. zn. EX 121/2005 z dôvodu, že bol zamestnancom účastníka exekučného
konania (v danom prípade oprávnenej – sťažovateľky), čo podľa názoru okresného súdu
zakladalo dôvod na jeho vylúčenie.
V súlade s § 44 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) súdny
exekútor, ktorému boli doručené návrhy sťažovateľky na vykonanie exekúcií, požiadal
okresný súd o udelenie poverení na ich vykonanie. Okresný súd napadnutými uzneseniami
„ex offo rozhodol o vylúčení súdneho exekútora JUDr. R. K. z vykonávania exekúcie...
Práve označené uznesenie... a postup všeobecného súdu, ktorý viedol k jeho vydaniu,
sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie definovaných, práv...“.
Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd svojím postupom v napadnutých konaniach
porušil jej práva, konkrétne:
„A. právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...;
B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd...;
C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;
D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;
E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy;
F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru...“
V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľka zdôvodňuje, v čom podľa nej spočíva
porušenie jej v sťažnosti označených práv, tvrdiac, že postup okresného súdu v napadnutých
konaniach a jeho napadnuté uznesenia „nelegitímne a nelegálne limitovali práva
sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na
spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to
v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:
a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa
13. 04. 2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;
b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo
objektívnej zaujatosti súdneho exekútora vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného
konania;
c) bez toho aby existovali akékoľvek racionálne pochybnosti o legálnom
a legitímnom postupe súdneho exekútora v exekúcii;
d) bez toho aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny
priebeh exekúcie;
e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného
súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010;
rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti
rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný
prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne
účinky do budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej
pohľadávky výkonom exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom – JUDr. R. K.“.
Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo aj tým, že „porušovateľ neposkytol
sťažovateľovi ochranu v zákonom predpokladanej kvalite. Porušovateľ rozhodol o vylúčení
bez existencie návrhu (námietky zaujatosti formulovanej zo strany oprávneného alebo
povinného). Podľa ust. § 30 Exekučného poriadku však konať o zaujatosti súdneho
exekútora možno len na návrh účastníka konania.“.
Osobitne sťažovateľka upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný súd
bez toho, aby akokoľvek vypočul sťažovateľa ako účastníka konania (§ 37 ods. 1
Exekučného poriadku) a umožnil mu rovnocenne vznášať argumenty proti argumentom
povinného a sudcu, de facto ale aj de iure rozhodol o definitívnom vylúčení súdneho
exekútora z vykonávanie exekúcie vedenej pre pohľadávky sťažovateľa, ktorý však súdneho
exekútora navrhol na výkon exekúcie z množstva subjektívnych a objektívnych dôvodov.
Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli
podkladom pre rozhodnutie súdu o jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť
ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia všeobecného súdu, pritom však dané rozhodnutie
výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie... Súdne konanie neprebiehalo
v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne s dodržaním zásady „rovnosti
zbraní“.».
V nadväznosti na to sťažovateľka zdôrazňuje, že „ako strana konania nebol
oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach
a právnom postavení (a to v súvislosti so zaujatosťou súdneho exekútora), nebol
oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam
vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa
konštantnej judikatúry Súdu nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na
skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani
to, či tieto skutočnosti boli predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo vybrané
k použitiu súdom samotným.“.
Sťažovateľka namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože „Všeobecný súd svojím
rozhodnutím, ktoré bolo vydané v konaní vedenom bez dodržania zásad spravodlivého
súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa takým spôsobom, ktorý je
nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1. Napadnutým
rozhodnutím všeobecného súdu došlo k reálnemu ohrozeniu majetku sťažovateľa
existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku
sťažovateľa o majetok vynaložený na výkon exekúcie zvoleným súdnym exekútorom.
Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článku č. 1 Protokolu č. 1
majetok chránený Dohovorom, o ktorý však nelegálnym postupom a rozhodnutím
všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.
Sťažovateľka namieta aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, tvrdiac, že
,,aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal
v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané
odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval
o jeho práve na výkon súdneho rozhodnutia zvoleným exekútorom a toto rozhodnutie
výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom konania rovnako ako povinný.
Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli
objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie
so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného),
pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod
zakázaného odlišného zaobchádzania.“.
V záverečnej časti svojich sťažností sťažovateľka uvádza, že vzhľadom na to, že
Exekučný poriadok nepripúšťa, aby podala proti napadnutým uzneseniam okresného súdu
„odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená
ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jej
v petite sťažností označené základné práva podľa ústavy, práva podľa dohovoru
a dodatkového protokolu, ako aj ňou označené články ústavy a dohovoru boli napadnutými
uzneseniami a postupom predchádzajúcim ich vydaniu porušené, a zároveň navrhuje, aby
boli napadnuté uznesenia okresného súdu zrušené. Sťažovateľka sa napokon domáha aj
priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.
II.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Aj keď zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, tak
odvolávajúc sa na ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde možno aj v konaní o sťažnosti
podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované ustanovenie § 112
ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 14576/2012, sp. zn. Rvp 14577/2012 a sp. zn. Rvp 8739/2013 až sp. zn.
Rvp 8743/2013 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc citované právne normy, tak, že
predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania, tak ako to je uvedené v bode 1
výroku tohto rozhodnutia.
III.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
1. Sťažovateľka v prvom rade sťažnosťami namieta porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých
konaniach a napadnutými uzneseniami.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu zámerov
vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru.
Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych
a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je podľa stabilnej
judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04)
súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že zásadne nemá
oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový
stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96,
III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale
chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Sťažovateľka tvrdí, že postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu došlo
k porušeniu ňou označených práv zaručených ústavou, dohovorom a dodatkovým
protokolom, keďže okresný súd rozhodol o vylúčení sťažovateľkou zvoleného súdneho
exekútora bez vznesenia námietky zaujatosti účastníkmi exekučného konania, ako aj
bez vykonania akéhokoľvek dokazovania a tiež bez toho, aby umožnil sťažovateľke
vyjadriť sa k vylúčeniu ňou zvoleného súdneho exekútora. Okresný súd podľa sťažovateľky
rozhodol iba odvolaním sa, resp. „... uspokojujúc sa len s polemickým názorom ústavného
súdu, ktorý bol vyjadrený v Náleze zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III ÚS 322/2010-37...“,
takže v konečnom dôsledku napadnuté rozhodnutia založil na nesprávnom skutkovom
zistení, pričom vec aj nesprávne právne posúdil, resp. neposúdil podľa relevantnej právnej
normy, keď súdneho exekútora z vykonávania exekúcií vylúčil. Sťažovateľka svoju
argumentáciu podporila aj tvrdením, že okresný súd v napadnutých rozhodnutiach
neprihliadol na stabilizovanú rozhodovaciu prax všeobecných súdov (pozri sťažovateľkou
označené rozhodnutia) vo veci námietok zaujatosti vznesených povinnými proti osobe
súdneho exekútora (rozumej JUDr. K., pozn.) v iných exekučných konaniach, v rámci ktorej
ako súdny exekútor pre svoj bývalý pracovný pomer u oprávnenej z exekúcie
(u sťažovateľky) nebol z vykonávania exekúcií vylúčený, pričom okresný súd svoj odklon
od tejto rozhodovacej praxe podľa sťažovateľky nijako neodôvodnil.
Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumentácia sťažovateľky
obsiahnutá v sťažnostiach je v podstate totožná s jej argumentáciou použitou v celom rade
jej predchádzajúcich sťažností, o ktorých už ústavný súd rozhodol tak, že ich vo vzťahu
k napadnutým uzneseniam súdu prvého stupňa, ktorými vylúčil exekútora z vykonávania
exekúcií, odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka označila len iné konania súdu
prvého stupňa, v ktorých jeho napadnutým postupom a napadnutými uzneseniami malo
dôjsť k porušeniu ňou označených práv. Z takmer identickej argumentácie sťažovateľky
uvedenej v posudzovaných sťažnostiach možno vyvodiť, že odôvodnenia napadnutých
rozhodnutí okresného súdu obsahovali z hľadiska skutkových zistení a právneho posúdenia
veci okresným súdom obdobné závery ako vo veciach, ktoré už boli ústavným súdom
preskúmané a rozhodnuté (pozri m. m. IV. ÚS 466/2012, IV. 457/2012, II. ÚS 63/2013,
IV. ÚS 293/2013, IV. ÚS 342/2013).
Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva otázka, aký význam a efektivitu má pre
sťažovateľku opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne takmer
identických veciach, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“) nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný
súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí
z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.
V naznačenom kontexte ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP k čl. 13
dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych
prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej
účinnosti (k tomu pozri KMEC, J. et al. Evropská úmluva o lidských právech. Velké
Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy
i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP (Van
Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto sa však
uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie sú
podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že takýto
prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú
vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie ESĽP
z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).
S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej
hospodárnosti konania sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania týchto sťažností
plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napr.
uznesenia sp. zn. IV. ÚS 466/2012 z 3. októbra 2012, sp. zn. IV. ÚS 457/2012 z 28. augusta
2012, sp. zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 63/2013 z 30. januára 2013,
sp. zn. IV. ÚS 293/2013 z 30. mája 2013) týkajúcich sa takmer identických sťažností
sťažovateľky, ktoré boli ústavným súdom odmietnuté z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
sťažovateľky v týchto častiach s poukazom na svoje predchádzajúce rozhodnutia [teda
bez potreby podrobnejšieho (opakovaného) odôvodňovania svojich právnych záverov]
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
2. Sťažovateľka sťažnosťami namieta aj porušenie svojho základného práva
zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu a tiež
porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v označených
konaniach v priamej príčinnej súvislosti (z rovnakých dôvodov) s namietaným porušením
jej základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd dospel k záveru, v zmysle ktorého
v označených konaniach nie sú splnené podmienky na vyslovenie porušenia základného
práva sťažovateľky zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a ani jej práva zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru, k rovnakému záveru dospel, aj pokiaľ ide o namietané porušenie
základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového
protokolu a tiež vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru.
Na základe uvedeného preto ústavný súd sťažnosti aj v týchto častiach odmietol pre
ich zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. septembra 2013