Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 630/2013
PDF · 200.07 KB
No categories available
II. ÚS 630/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., B., vedené pod sp. zn. Rvp 8710/2013, sp. zn. Rvp
8713/2013, sp. zn. Rvp 8714/2013, sp. zn. Rvp 8717/2013, sp. zn. Rvp 8718/2013, sp. zn.
Rvp 8720/2013, sp. zn. Rvp 8722/2013 a sp. zn. Rvp 8725/2013 až sp. zn. Rvp 8727/2013
vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na ochranu majetku
zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a porušenia zákazu diskriminácie upraveného v čl. 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a v čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a uzneseniami Okresného súdu Galanta sp. zn. 10 Er 424/2008 zo 4. októbra
2012, sp. zn. 10 Er 1404/2012 z 15. októbra 2012, sp. zn. 26 Er 1484/2012 zo 16. októbra
2012, sp. zn. 23 Er 138/2011 z 19. októbra 2012, sp. zn. 23 Er 1285/2010 z 19. októbra
2012, sp. zn. 23 Er 983/2011 z 19. októbra 2012, sp. zn. 26 Er 1485/2012 zo 16. októbra
2012, sp. zn. 5 Er 356/2007 z 19. júla 2012, sp. zn. 23 Er 1235/2010 z 19. októbra 2012 a
sp. zn. 23 Er 1015/2010 z 19. októbra 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 8710/2013,
sp. zn. Rvp 8713/2013, sp. zn. 8714/2013, sp. zn. Rvp 8717/2013, sp. zn. Rvp 8718/2013,
sp. zn. Rvp 8720/2013, sp. zn. Rvp 8722/2013 a sp. zn. Rvp 8725/2013 až sp. zn.
Rvp 8727/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 10. januára
2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B.(ďalej aj „sťažovateľka“),
vedené pod sp. zn. Rvp 8710/2013, sp. zn. Rvp 8713/2013, sp. zn. Rvp 8714/2013, sp. zn.
Rvp 8717/2013, sp. zn. Rvp 8718/2013, sp. zn. Rvp 8720/2013, sp. zn. Rvp 8722/2013 a
sp. zn. Rvp 8725/2013 až sp. zn. Rvp 8727/2013, ktorými namietala porušenie základného
práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) a porušenie zákazu diskriminácie upraveného v čl. 12 ods. 2
ústavy a v čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami Okresného súdu Galanta (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 10 Er 424/2008 zo 4. októbra 2012, sp. zn. 10 Er 1404/2012 z 15.
októbra 2012, sp. zn. 26 Er 1484/2012 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 23 Er 138/2011 z 19.
októbra 2012, sp. zn. 23 Er 1285/2010 z 19. októbra 2012, sp. zn. 23 Er 983/2011 z 19.
októbra 2012, sp. zn. 26 Er 1485/2012 zo 16. októbra 2012, sp. zn. 5 Er 356/2007 z 19. júla
2012, sp. zn. 23 Er 1235/2010 z 19. októbra 2012 a sp. zn. 23 Er 1015/2010 z 19. októbra
2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia“).
Z obsahu sťažností a ich príloh vyplynulo, že sťažovateľka v záujme vymoženia
svojich pohľadávok z úverových zmlúv, ktoré uzatvorila s dlžníkmi – fyzickými osobami
(ďalej len „povinní“), ktoré boli priznané vykonateľnými rozsudkami Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného S., a. s., a v prípade vedenom okresným súdom pod sp. zn.
5 Er 356/2007 (sp. zn. Rvp 8725/2013) platobným rozkazom okresného súdu č. k. 19 Rob
200/2007 zo 4. mája 2007, podala súdnemu exekútorovi JUDr. R. K. (ďalej aj „súdny
exekútor“) návrhy na vykonanie exekúcií. Súdny exekútor na základe poverení udelených
okresným súdom začal nútený výkon rozhodnutí (exekúcie). Z napadnutých uznesení
vyplýva, že v priebehu konaní súdny exekútor, plniac si povinnosť podľa § 30 ods. 3 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len ,,Exekučný poriadok“), oznámil okresnému súdu skutočnosti, pre ktoré
by mohol byť vylúčený z vykonávania exekúcií. Napadnutými uzneseniami okresný súd
ex offo vylúčil vo veci konajúceho súdneho exekútora z vykonávania exekúcií z dôvodu, že
bol pred vymenovaním do funkcie súdneho exekútora zamestnancom sťažovateľky ako
účastníčky exekučných konaní (oprávnenej), čo podľa názoru okresného súdu zakladá
dôvod na jeho vylúčenie.
V súvislosti s vylúčením súdneho exekútora z exekúcií sťažovateľka namietala
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, k čomu bližšie uviedla:
„... postup všeobecného súdu v konaní..., ako aj samotné rozhodnutie (rozhodnutia,
pozn.) tohto súdu, nelegitímne a nelegálne limitovali práva sťažovateľa, najmä jeho právo
na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces
zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné. Je
tomu tak preto, že všeobecný súd:
a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa
13. 04. 2011, sp. zn.: III ÚS 322/2010-37;
b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo
objektívnej zaujatosti súdneho exekútora vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného
konania;
c) bez toho aby existovali akékoľvek racionálne pochybnosti o legálnom a
legitímnom postupe súdneho exekútora v exekúcii;
d) bez toho aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny
priebeh exekúcie;
e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného
súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti...;
rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods.10 Exekučného poriadku proti
rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný
prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne
účinky do budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej
pohľadávky výkonom exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom - JUDr. R. K.“
Na podporu svojej argumentácie predložila ústavnému súdu na zváženie aj stanovisko
občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Trenčíne, z ktorého citovala, že „...
o námietke zaujatosti sa rozhoduje len na návrh a nie na základe oznámenia súdneho
exekútora o tom, že ho Ústavný súd SR v jednej veci vylúčil. Namietať zaujatosť exekútora
môže len účastník alebo exekútor sa môže namietať sám, že je zaujatý.“.
Sťažovateľka taktiež namietala porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože „Všeobecný súd svojím
rozhodnutím, ktoré bolo vydané v konaní vedenom bez dodržania zásad spravodlivého
súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa takým spôsobom, ktorý je
nezlučiteľný s článkom č.20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1 Napadnutým
rozhodnutím všeobecného súdu došlo k reálnemu ohrozeniu majetku sťažovateľa
existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku
sťažovateľa o majetok vynaložený na výkon exekúcie zvoleným súdnym exekútorom.
Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článku č. 1 Protokolu č. 1
majetok chránený Dohovorom o ktorý však nelegálnym postupom a rozhodnutím
všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.
Namietané porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru sťažovateľka odôvodnila
tým, že ,,... aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť
rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním
zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd
rozhodoval o jeho práve na výkon súdneho rozhodnutia zvoleným exekútorom a toto
rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom konania rovnako ako
povinný. Z okolností daného prípade nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by
mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné
zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením
oprávneného), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako
dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy, práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru a v čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj
porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami
okresného súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a veci vráti na ďalšie konanie
a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 2 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú
tých istých účastníkov.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 8710/2013, sp. zn. Rvp 8713/2013, sp. zn. Rvp 8714/2013, sp. zn. Rvp 8717/2013,
sp. zn. Rvp 8718/2013, sp. zn. Rvp 8720/2013, sp. zn. Rvp 8722/2013 a sp. zn.
Rvp 8725/2013 až sp. zn. Rvp 8727/2013 a z neho vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť, ako aj na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení týchto sťažností na spoločné konanie tak,
ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
III.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými
rozhodnutiami okresného súdu, ktorými okresný súd rozhodol o vylúčení súdneho
exekútora JUDr. R. K. z vykonávania exekúcií z dôvodu pochybností o jeho nezaujatosti
vo vzťahu k sťažovateľke. Podľa tvrdení sťažovateľky okresný súd vydal svoje rozhodnutia
bez aplikácie relevantnej právnej normy a bez vykonania dokazovania a svoje rozhodnutia
dostatočne neodôvodnil. Napadnutými rozhodnutiami okresného súdu malo dôjsť
k ohrozeniu existujúcich pohľadávok sťažovateľky a k zníženiu jej majetku o náklady
výkonu exekúcií zvoleným súdnym exekútorom, v konaniach mala mať sťažovateľka
výrazné nevýhodné postavenie a zaobchádzalo sa s ňou odlišne.
Ústavný súd po preskúmaní sťažností, ako aj v kontexte svojich zistení dospel
k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je v podstate
totožná s právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa
ústavný súd už zaoberal v uplynulom období. Vzhľadom na totožnosť v osobe
sťažovateľky, ako aj v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli
podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov v predošlých samostatných prípadoch,
ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe dôvody
odmietnutia ňou podaných sťažností v obdobných prípadoch v závislosti od ich predmetu,
ako aj predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov (vylúčenie súdneho exekútora
JUDr. K., pozn.) a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné
uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na
uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s dôvodmi svojich predchádzajúcich
rozhodnutí (napr. IV. ÚS 157/2012 z 22. marca 2012, I. ÚS 220/2012 zo 16. mája 2012,
III. ÚS 445/2012 z 12. septembra 2012, II. ÚS 63/2013 z 30. januára 2013...), ktoré skončili
odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje
už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie
rozhodnutia.
Ústavný súd nemohol prehliadnuť predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace
nosné dôvody podaných súdnych žalôb v konaniach pred všeobecnými (exekučnými) súdmi
v kontexte s už právoplatnými rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa
týkali množstva podobných prípadov súvisiacich s účastníkmi, a to súdnym exekútorom
JUDr. K., ako aj spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre všetkých zainteresovaných už
notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia.
Ústavný súd preto sťažnosti sťažovateľky bez podrobnejšej argumentácie odmietol
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. novembra 2013