Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 410/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F. P.,

s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ako aj porušenie a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 23. októbra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a (ďalej len „“) a práv podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie a dohovoru postupom

Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho uznesením z 23. októbra 2012 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie“).

Napadnutým uznesením okresný súd vylúčil súdneho exekútora z vykonávania

exekúcie z dôvodu, že bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade

oprávnenej — sťažovateľky), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho

vylúčenie, a zamietol návrh oprávnenej na zmenu pôvodného exekútora a na udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. R. K.

V súlade s

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) súdny

exekútor, ktorému bol doručený návrh sťažovateľky na vykonanie exekúcie, požiadal

okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd napadnutým

uznesením „ex offo rozhodol o vylúčení súdneho exekútora JUDr. R. K. z vykonávania

exekúcie a v nadväznosti na podaný návrh rozhodol o zamietnutí návrhu oprávneného

na zmenu pôvodného exekútora. Práve označené uznesenie... a postup všeobecného súdu,

ktorý viedol k jeho vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie

definovaných, práv...“.

Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd svojím postupom v napadnutom konaní porušil

jej práva, konkrétne:

«A. právo na súdnu ochranu zaručené

(ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené ;

D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;

E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený ;

F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru...»

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľka zdôvodňuje, v čom podľa nej spočíva

porušenie jej v sťažnosti označených práv, tvrdiac, že postup okresného súdu v napadnutom

konaní a jeho napadnuté uznesenie „nelegitímne a nelegálne limitovali práva sťažovateľa,

najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené a právo na spravodlivý

súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte

neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa

13. 04. 2011, sp. zn.: -37;

b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo

objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného

konania;

c) bez toho aby existovala námietka zaujatosti alebo akékoľvek racionálne

pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného

súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: ; rozhodol s konečnou

platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného

súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom

postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti

a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej pohľadávky výkonom

exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom – JUDr. R. K.“.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru došlo aj tým, že „porušovateľ neposkytol

sťažovateľovi ochranu v zákonom predpokladanej kvalite. Porušovateľ rozhodol o vylúčení

bez existencie návrhu (námietky zaujatosti formulovanej zo strany oprávneného alebo

povinného). Podľa ust. § 30 Exekučného poriadku však konať o zaujatosti súdneho

exekútora možno len na návrh účastníka konania.“.

Osobitne sťažovateľka upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný súd

bez toho, aby akokoľvek vypočul sťažovateľa ako účastníka konania (§ 37 ods. 1

Exekučného poriadku) a umožnil mu rovnocenne vznášať argumenty proti argumentom

povinného a sudcu, de facto ale aj de iure rozhodol o definitívnom vylúčení súdneho

exekútora z vykonávanie exekúcie vedenej pre pohľadávky sťažovateľa, ktorý však súdneho

exekútora navrhol na výkon exekúcie z množstva subjektívnych a objektívnych dôvodov.

Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli

podkladom pre rozhodnutie súdu o jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť

ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia všeobecného súdu, pritom však dané rozhodnutie

výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie... Súdne konanie neprebiehalo

v duch práv na spravodlivý súdny proces a osobitne z dodržaním zásady „rovnosti

zbraní“.».

V nadväznosti na to sťažovateľka zdôrazňuje, že „ako strana konania nebol

oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach

a právnom postavení (a to v súvislosti so zaujatosťou súdneho exekútora), nebol

oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam

vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa

konštantnej judikatúry súdu nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie

na skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité

ani to, či tieto skutočnosti boli predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo

vybrané k použitiu súdom samotným.“.

Sťažovateľka namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1

a práva podľa dodatkového protokolu, pretože „Všeobecný súd svojím

rozhodnutím, ktoré bolo vydané v konaní vedenom bez dodržania zásad spravodlivého

súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa takým spôsobom, ktorý

je nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1. Napadnutým

rozhodnutím všeobecného súdu došlo k reálnemu ohrozeniu majetku sťažovateľa

existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku

sťažovateľa o majetok vynaložený na výkon exekúcie zvoleným súdnym exekútorom.

Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č. 20 ods. 1 SR a článku č. 1 Protokolu č. 1

majetok chránený Dohovorom, o ktorý však nelegálnym postupom a rozhodnutím

všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.

Sťažovateľka namieta aj porušenie a dohovoru, tvrdiac,

že ,,aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal

v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané

odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval

o jeho práve na výkon súdneho rozhodnutia zvoleným exekútorom a toto rozhodnutie

výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom konania rovnako ako povinný.

Z okolností daného prípade nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli

objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie

so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného),

pretože takýto dôvod je priamo SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod

zakázaného odlišného zaobchádzania.“.

V záverečnej časti svojej sťažnosti sťažovateľka uvádza, že vzhľadom na to,

že Exekučný poriadok nepripúšťa, aby podala proti napadnutému uzneseniu okresného súdu

„odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená

ust. “.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol,

že jej v petite sťažnosti označené základné práva podľa , práva podľa dohovoru

a dodatkového protokolu, ako aj ňou označené články a dohovoru boli napadnutým

uznesením a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu porušené, a zároveň navrhuje,

aby bolo napadnuté uznesenie okresného súdu zrušené. Sťažovateľka sa napokon domáha

aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.

II.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní

a jeho napadnutým uznesením

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Sťažovateľka v prvom rade sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní a napadnutým

uznesením.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Formuláciou uvedenou v ústavodarca vyjadril zhodu zámerov

vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru.

Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(obdobne napr. , , ). Nútený výkon súdnych

a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je podľa stabilnej

judikatúry ústavného súdu (, , , )

súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa .

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že zásadne nemá

oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (,

). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale

chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Sťažovateľka tvrdí, že postupom a napadnutým uznesením okresného súdu došlo

k porušeniu ňou označených práv zaručených , dohovorom a dodatkovým

protokolom, keďže okresný súd rozhodol o vylúčení povereného súdneho exekútora

bez vznesenia námietky zaujatosti účastníkmi exekučného konania, ako aj bez vykonania

akéhokoľvek dokazovania a tiež bez toho, aby umožnil sťažovateľke vyjadriť

sa k vylúčeniu ňou zvoleného súdneho exekútora. Okresný súd podľa sťažovateľky

rozhodol iba odvolaním sa, resp. „... uspokojujúc sa len s polemickým názorom ústavného

súdu, ktorý bol vyjadrený v Náleze zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: -37...“,

takže v konečnom dôsledku napadnuté rozhodnutie založil na nesprávnom skutkovom

zistení, pričom vec aj nesprávne právne posúdil, resp. túto neposúdil podľa relevantnej

právnej normy, keď súdneho exekútora z vykonávania exekúcie vylúčil. Sťažovateľka svoju

argumentáciu podporila aj tvrdením, že okresný súd v napadnutom rozhodnutí neprihliadol

na stabilizovanú rozhodovaciu prax všeobecných súdov (pozri sťažovateľkou označené

rozhodnutia) vo veci námietok zaujatosti vznesených povinnými proti osobe súdneho

exekútora (rozumej JUDr. K., pozn.) v iných exekučných konaniach, v rámci ktorej ako

súdny exekútor pre svoj bývalý pracovný pomer u oprávnenej z exekúcie (u sťažovateľky)

nebol z vykonávania exekúcie vylúčený, pričom okresný súd svoj odklon od tejto

rozhodovacej praxe podľa sťažovateľky nijako neodôvodnil.

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti zistil, že argumentácia sťažovateľky

obsiahnutá v sťažnosti je v podstate totožná s jej argumentáciou použitou v celom rade

jej predchádzajúcich sťažností, o ktorých už ústavný súd rozhodol tak, že ich vo vzťahu

k napadnutým uzneseniam súdu prvého stupňa, ktorými vylúčil exekútora z vykonávania

exekúcie, odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka označila len iné konanie súdu

prvého stupňa, v ktorom jeho napadnutým postupom a napadnutým uznesením malo dôjsť

k porušeniu ňou označených práv. Z takmer identickej argumentácie sťažovateľky uvedenej

v posudzovanej sťažnosti možno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia

okresného súdu obsahovalo, z hľadiska skutkových zistení a právneho posúdenia veci

okresným súdom, obdobné závery, ako vo veciach, ktoré už boli ústavným súdom

preskúmané a rozhodnuté (pozri m. m. , , ,

).

Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva otázka, aký význam a efektivitu má pre

ňu opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne takmer identických

veciach, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán

vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí

z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

V naznačenom kontexte ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP k čl. 13

dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych

prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej

účinnosti (k tomu pozri KMEC, J. et al. Evropská úmluva o lidských právech. Velké

Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy

i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP

(Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto

sa však uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy

nie sú podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že takýto

prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú

vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie ESĽP

z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).

S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej

hospodárnosti konania sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania tejto sťažnosti

plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach

(napr. uznesenia ústavného súdu sp. zn. z 28. augusta 2012,

z 3. októbra 2012, z 30. januára 2013) týkajúcich sa

takmer identických sťažností sťažovateľky, ktoré boli ústavným súdom odmietnuté

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti s poukazom na svoje predchádzajúce rozhodnutia [teda

bez potreby podrobnejšieho (opakovaného) odôvodňovania svojich právnych záverov]

odmietol podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa dodatkového protokolu, ako aj a

dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým

uznesením

Sťažovateľka sťažnosťou namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20

ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu a tiež porušenie

a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v označenom konaní v priamej príčinnej

súvislosti (z rovnakých dôvodov) s namietaným porušením jej základného práva podľa

a práva podľa dohovoru.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd dospel k záveru, v zmysle ktorého

v označenom konaní nie sú splnené podmienky na vyslovenie porušenia základného práva

sťažovateľky podľa a ani jej práva podľa dohovoru,

k rovnakému záveru dospel, aj pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa

čl. 20 ods. 1 a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež vo vzťahu k namietanému

porušeniu a dohovoru.

Na základe uvedeného preto ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol

pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa .

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2013