Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 315/2013
PDF · 208.38 KB
No categories available
II. ÚS 315/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
doc. JUDr. B. F., PhD., Advokátska kancelária F., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.
Rvp 14078/2012, sp. zn. Rvp 14083/2012 a sp. zn. Rvp 14084/2012 vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
a uzneseniami Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 2 Er 1853/2006 zo 16. januára
2012, sp. zn. 2 Er 27/2008 z 13. marca 2012 a sp. zn. 2 Er 412/2008 z 13. marca 2012, ako
aj namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 41 CoE 116/2012 z 8. augusta 2012, sp. zn. 41 CoE 199/2012 z 8. augusta
2012 a sp. zn. 14 CoE 267/2012 zo 14. augusta 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 14078/2012,
sp. zn. Rvp 14083/2012 a sp. zn. Rvp 14084/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré
bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 14078/2012.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 27. novembra
2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) a porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom
a uzneseniami Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
2 Er 1853/2006 zo 16. januára 2012, sp. zn. 2 Er 27/2008 z 13. marca 2012 a sp. zn.
2 Er 412/2008 z 13. marca 2012 (ďalej spolu len „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“),
ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom
a uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
41 CoE 116/2012 z 8. augusta 2012, sp. zn. 41 CoE 199/2012 z 8. augusta 2012 a sp. zn.
14 CoE 267/2012 zo 14. augusta 2012 (ďalej spolu len „napadnuté rozhodnutia krajského
súdu“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla
na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní splatiť podľa
podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci
dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči sťažovateľke sa
stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových zmluvách obsahujúce
aj rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania pred ňou
zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou S., a. s., B. Rozhodcovské rozsudky tohto
súdu boli exekučným titulom na vykonanie exekúcií. Súdny exekútor na základe poverení
udelených okresným súdom začal nútený výkon rozhodnutí, t. j. exekúcie. V priebehu
exekučného konania bolo napadnutými uzneseniami okresného súdu rozhodnuté o zastavení
prebiehajúcich exekučných konaní. Krajský súd na základe odvolaní sťažovateľky svojimi
napadnutými rozhodnutiami potvrdil napadnuté rozhodnutia okresného súdu ako vecne
správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakovala právne závery v rozhodovacej
činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska
právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych
predpisov vzťahujúcich sa na predmetné právne veci, a zároveň poskytla ústavnému súdu
vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na jej právne veci. Predovšetkým
spochybňuje samotnú právomoc okresného súdu ako súdu exekučného v exekučnom konaní
preskúmať exekučný titul, ktorým bol rozsudok rozhodcovského súdu.
Sťažovateľka tiež (v sťažnostiach pôvodne vedených pod sp. zn. Rvp 14083/2012
a sp. zn. Rvp 14084/2012) poukázala na závažné procesné pochybenie v postupe konajúcich
súdov a tvrdila, že oba súdy postupovali v rozpore s § 57 ods. 5 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej aj „Exekučný
poriadok“), pričom argumentovala, že „Prvostupňový súd... nedodržal... procesný postup
upravený v... ustanovení § 57 ods. 5 veta druhá Exekučného poriadku a odňal tak
oprávnenému možnosť konať pred súdom. Súd nenariadil ústne pojednávanie a tento
nedostatok nekorigoval ani súd druhého stupňa! Ak by aj bolo pravdou, že rozhodnutie
súdu prvého stupňa bolo vydané skôr, ako bolo citované ustanovenie súčasťou Exekučného
poriadku (t. j. pred účinnosťou zákona č. 230/2012 Z. z.), na argumentácii a legitimite
námietky oprávneného to nič nemení, pretože podľa prechodných ustanovení je nutné
postupovať podľa Exekučného poriadku v znení zákona č. 230/2012 Z. z. aj v prípade
exekučných konaní začatých pred jeho účinnosťou. Odvolací súd rozhodne mal napadnuté
uznesenie v súlade s ustanovením § 221 ods.1 písm. f),O. s. p. zrušiť a vrátiť vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy
a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu, ako aj porušenie
jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom a napadnutými rozhodnutiami krajského
súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti na ďalšie
konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 2 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú
tých istých účastníkov.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 14078/2012, sp. zn. Rvp 14083/2012 a sp. zn. Rvp 14084/2012 a z neho vyplývajúcu
právnu a skutkovú súvislosť, ako aj na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu
a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení
týchto sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto
uznesenia.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako
aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami
okresného súdu, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom
a napadnutými rozhodnutiami krajského súdu.
III.A
K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami okresného
súdu
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že
ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených
v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny
opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosti v tejto časti bolo
potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
III.B
K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami krajského
súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom
a napadnutými rozhodnutiami krajského súdu, ktorými krajský súd potvrdil napadnuté
rozhodnutia okresného súdu o zastavení exekúcií, čo malo mať za následok porušenie jej
označených práv.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,
I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém
sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní
proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať
prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský
rozsudok rozhodcovského súdu; uvedené konanie pred rozhodcovským súdom nadväzovalo
na rozhodcovskú doložku uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkmi v zmluve.
Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate
totožné s argumentmi, ktoré použila v stovkách sťažností, ktoré už riešil ústavný súd tak, že
ich odmietol vo vzťahu k odvolacím súdom ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka
označila len iné rozhodnutia krajského súdu, ktorými malo dôjsť k porušeniu jej označených
práv. Z identickej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiach možno vyvodiť,
že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu obsahovalo, čo sa týka skutkových
zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom, obdobné závery, ako vo veciach, ktoré
už ústavným súdom boli preskúmané a rozhodnuté.
Ústavný súd predtým už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval
dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný
súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu
v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a nielen v súvislosti s vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre
ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného
poriadku, a v tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie poukázal na ustálenú
judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri rozsudok sp. zn. 3 Cdo 164/1996
z 27. januára 1997 publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997).
V tomto smere sa pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností ústavný súd plne
stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr.
sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473//2011 z 20. októbra 2011,
sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 379/2011 zo 7. septembra 2011,
sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012,
sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012 a sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012,
ako aj v ďalších rozhodnutiach týkajúcich sa obdobných sťažností sťažovateľky, ktoré
skončili odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov
o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení v stovkách prípadov, pretože
rozhodcovské rozsudky z rôznych dôvodov neboli spôsobilými exekučnými titulmi
na vedenie exekúcií.
Ústavný súd, poukazujúc na svoje už ustálené právne názory v citovaných
rozhodnutiach, ktoré nemá dôvod meniť a na ktoré v podrobnostiach odkazuje, považuje
sťažnosti sťažovateľky vo vzťahu k namietanej nesprávnosti právnych záverov krajského
súdu za zjavne neopodstatnené.
K námietke sťažovateľky spočívajúcej v rozhodovacej činnosti tak okresného súdu,
ako aj krajského súdu v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku ústavný súd uvádza, že
novelizácia Exekučného poriadku zavedená zákonom č. 230/2012 Z. z., ktorým sa dopĺňa
zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „novelizácia Exekučného poriadku“), zaviedla povinnosť
prvostupňového súdu rozhodujúceho o vyhlásení exekúcie za neprípustnú pre iný dôvod,
pre ktorý exekúciu nemožno vykonať podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku,
nariadiť vo veci pojednávanie. Táto povinnosť sa v zmysle obsahu dôvodovej správy
k novelizácii Exekučného poriadku má vzťahovať na konanie prvostupňového, nie
druhostupňového súdu (všetky uvedené napadnuté rozhodnutia okresného súdu boli vydané
pred účinnosťou novelizácie Exekučného poriadku) a táto povinnosť prvostupňového súdu
sa nevzťahuje na prípady, v ktorých prvostupňový súd rozhodol len o zastavení exekučného
konania.
Povinnosť krajského súdu ako súdu odvolacieho v odvolacom konaní nariadiť
pojednávanie za stanovených podmienok vyplýva z § 214 ods. 1 OSP. Z ustanovenia § 214
ods. 2 OSP vyplýva fakultatívna, a nie obligatórna povinnosť odvolacieho súdu nariadiť
na prejednanie odvolania pojednávanie. Vzhľadom na túto skutočnosť podľa názoru
ústavného súdu aj za podmienky účinnosti novelizácie Exekučného poriadku účinnej
od 9. augusta 2012 bolo v kontexte citovanej právnej úpravy na samotnom rozhodnutí
krajského súdu ako súdu odvolacieho za predpokladu potvrdenia prvostupňového
rozhodnutia z vecnej stránky ako rozhodnutia správneho, či nariadi, alebo nenariadi
pojednávanie na prerokovanie odvolania. V prípade jeho nenariadenia sa tak podľa názoru
ústavného súdu krajský súd nedopustil porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu (aj v spojení
s odôvodnením napadnutých rozhodnutí okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to, že
obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne
napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti.
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky (vrátane návrhu na odklad vykonateľnosti) v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. júna 2013