Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 251/2013
PDF · 286.32 KB
No categories available
III. ÚS 251/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,
K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžf/23/2012 a jeho rozsudkom z 31. januára 2013
a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2013
faxom a 26. apríla 2013 osobne doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M. (ďalej len
„sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 5 Sžf/23/2012 a jeho rozsudkom z 31. januára 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti vyplýva, že Daňový úrad K. (ďalej len „daňový úrad“) platobným
výmerom sp. zn. 709/230/36929/06/ZIM z 3. novembra 2006 určil sťažovateľovi rozdiel
dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2001 v sume 122 752 Sk.
Odvolanie sťažovateľa proti uvedenému platobnému výmeru Daňové riaditeľstvo
Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) zamietlo pre neodôvodnenosť
rozhodnutím sp. zn. I/223/12658-77385/2007/992517-r z 12. októbra 2007. Krajský súd
v K. (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 6 S 130/2007-120 z 30. júla 2009 žalobu
sťažovateľa proti označenému rozhodnutiu daňového riaditeľstva zamietol, avšak najvyšší
súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžf/119/2009 z 13. mája 2010 rozsudok krajského súdu zmenil tak,
že označené rozhodnutie daňového riaditeľstva zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Preto daňové riaditeľstvo v danej veci opätovne konalo a vydalo rozhodnutie sp. zn.
I/223/20205-126054/2010/991545-r z 13. decembra 2010, ktorým zamietlo odvolanie
sťažovateľa proti platobnému výmeru daňového úradu. Na základe sťažovateľom podanej
žaloby krajský súd rozsudkom č. k. 6 S/30/2011-77 zo 16. februára 2012 rozhodnutie
daňového riaditeľstva sp. zn. I/223/20205-126054/2010/991545-r z 13. decembra 2010 a
platobný výmer sp. zn. 709/230/36929/06/ZIM z 3. novembra 2006 zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie, avšak na odvolanie daňového riaditeľstva najvyšší súd napadnutým
rozsudkom zmenil rozsudok krajského súdu tak, že žalobu zamietol a účastníkom náhradu
trov konania nepriznal.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že na posúdenie sú významné aj ďalšie
súdne konania, ktoré sa týkali daňových kontrol sťažovateľa. Poukazuje pritom na rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf/9/2007 z 19. apríla 2007 a najmä na nález ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009. Po citácii na jeho prípad vzťahujúcich
sa ustanovení ústavy a ostatných relevantných právnych predpisov sťažovateľ uvádza,
že najvyšší súd v tej istej veci rozhodujúc o predchádzajúcej žalobe sťažovateľa vyslovil
jednoznačný a zrozumiteľný právny záver, že daňová kontrola u žalobcu bola realizovaná
v rozpore so zákonom. V napadnutom rozsudku vydanom v konaní o druhej žalobe
sťažovateľa však najvyšší súd dospel bez toho, aby boli zmenené skutkové okolnosti,
k opačnému právnemu názoru považujúc nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 118/08
z 10. decembra 2009 za „ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej judikatúry Ústavného
súdu SR“ a skôr formulovaný právny názor najvyššieho súdu v tej istej veci «poprel
odkazom na „vyvíjajúcu sa judikatúru“...
Bez ohľadu na to, či sa ústavný súd stotožní s názorom sťažovateľa, že najvyšší súd
bol vo veci napadnutej touto sťažnosťou viazaný rozhodnutím Ústavného súdu SR zo dňa
10. 12. 2009, je nepochybné že so zreteľom na postavenie Ústavného súdu SR v sústave
súdov Slovenskej republiky, podľa ktorého ústavnému súdu prislúcha ako súdnemu orgánu
ochrana ústavnosti, nie je vecou najvyššieho súdu posudzovať a hodnotiť rozhodnutie
ústavného súdu, či dokonca ju označiť za ojedinelé vybočenie, ale rešpektovať uvedené
postavenie ústavného súdu, z čoho vyplýva aj rešpektovanie posúdenia ústavnosti, alebo
protiústavnosti postupov, alebo rozhodnutí orgánov verejnej správy.
Ako je zrejmé z chronológie konania uvedeného v článku I. tejto sťažnosti, aj
z názorov vyslovených ústavným súdom, najvyšším súdom v prvšom konaní a najvyšším
súdom v rozsudku napadnutom touto sťažnosťou, Najvyšší súd SR konal svojvoľne,
nepredvídateľne a jeho rozhodnutie je porušením legitímneho očakávania sťažovateľa,
že v jeho veci bude všeobecný súd rešpektovať stanovisko ústavného súdu, čo je ústavne
konformným postupom orgánov verejnej moci a čo ústavne konformným postupom nie je.
Takýto stav, keď rozhodnutia jedného a toho istého súdu v jednej a tej istej veci,
posudzujúce tie isté skutkové a právne okolností sú zásadne odlišné; je v priamom rozpore
s požiadavkou právnej istoty, ktorej imanentnou súčasťou je právo účastníka, aby
rozhodnutia súdov boli predvídateľné a aby účastníci konania mohli mať dôveru v to,
že rovnaké veci budú rovnakým spôsobom súdené. Záver o tom, že rozporná a navzájom si
protirečiaca judikatúra súdov je porušením práv účastníka konania, vyplýva aj
z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Beian proti Rumunsku zo dňa
6. 12. 2007...».
Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd v predmetnej veci vyhovejúc odvolaniu daňového
riaditeľstva v skutočnosti vo svojom rozsudku nevenoval žiadnu pozornosť žalobným
námietkam sťažovateľa a napadnuté rozhodnutie trpí nedostatkom zrozumiteľného
odôvodnenia. V tejto súvislosti sťažovateľ cituje najvyšším súdom a ústavným súdom
vyslovené právne názory týkajúce sa požiadaviek na riadne a ústavne-konformné
odôvodnenie súdnych rozhodnutí formulované v iných právnych veciach, ktoré sú súčasťou
stabilizovanej judikatúry ústavného súdu a najvyššieho súdu. V konkrétnostiach rozporuje
názor najvyššieho súdu, že daňovému riaditeľstvu „v odvolacom konaní proti platobnému
výmeru o určení dane podľa pomôcok neprislúcha podrobnejšie preverovanie zákonnosti
priebehu namietanej daňovej kontroly, preverovanie existencie námietok podaných
žalobcom (sťažovateľom) voči všetkým zamestnancom Daňového úradu K. a vysporadúvať
sa s námietkami žalobcu proti postupu zamestnanca správcu dane“, čo má byť v rozpore s
právnym názorom najvyššieho súdu v iných veciach (rozhodnutie najvyššieho súdu „sp. zn.
M-SždoV 1/00“). V tejto súvislosti uvádza, že pokiaľ zákonným predpokladom na určenie
dane podľa pomôcok je, že daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, potom je
tento dôsledok možný len v situácii, ak daňová kontrola nebola nezákonnou. Sťažovateľ
považuje za nezrozumiteľné tiež konštatovanie uvedené v napadnutom rozhodnutí, že
ústavný súd „nevyslovil namietané porušenie základného práva žalobcu na inú právnu
ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
orgánu verejnej správy Slovenskej republiky podľa článku 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR.
(Strana 15 odsek 2)
Ako už bolo citované vyššie Ústavný súd vo svojom náleze zo dňa 10.12.2009 vyslovil
práve porušenie týchto práv. Preto nie je zrozumiteľné a pochopiteľné, čo týmto
konštatovaním obsiahnutým v napadnutom rozhodnutí najvyšší súd mienil.“.
Sťažovateľ napokon namieta aj „zjavné logické nedostatky“ pri použití argumentácie
najvyššieho súdu vyplývajúcej z jeho rozhodnutia sp. zn. 5 Sžo/101/2010 z 26. októbra
2010, keďže toto iné rozhodnutie malo vo veci vysloviť úplne opačný právny názor. Ani
poukaz najvyššieho súdu na výsledok konania pred ústavným súdom v iných právnych
veciach nemá podľa sťažovateľa žiaden právny význam. Najvyšší súd tak «celkom zjavne
ústavný aspekt predmetnej veci „opomenul“».
Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že
právo sťažovateľa „domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde
zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR“, právo „na právnu ochranu na inom orgáne
Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR“ a právo „na preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zakotvené v článku 46 ods. 2 Ústavy SR ...
bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf/23/2012 dňa 31.1.2013
a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené“. Ďalej navrhuje, aby ústavný súd zakázal
najvyššiemu súdu pokračovať v porušovaní označeného základného práva, zrušil rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf/23/2012 z 31. januára 2013, vec mu vrátil na ďalšie konanie
a najvyšší súd zaviazal nahradiť sťažovateľovi všetky trovy konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípade ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto
základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS
88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry
ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich
sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej
otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie
daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných
prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Okrem
toho môže arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu vyplývať aj z ústavne
nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovaných na prerokúvaný
skutkový prípad. Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie,
teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1
ústavy. Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie základného práva účastníka
konania pred všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená v prípade, ak dospeje
k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne
konformného výkladu právnych predpisov.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku uviedol, že z obsahu „žaloby
a vyjadrenia žalobcu k podanému odvolaniu v tejto veci pre odvolací súd ako sporná medzi
účastníkmi vyvstáva otázka posúdenia absolútnej povinnosti žalovaného zohľadniť v rámci
odvolacieho konania o určení dane podľa pomôcok právny názor vyslovený v náleze
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 118/2008 z 10. decembra 2009, a to
konkrétne pri posudzovaní splnenia podmienok na určenie predmetnej dane podľa pomôcok
vo vzťahu k zákonnosti priebehu daňovej kontroly.
Žalobca odvolávajúc sa na obsah vyššie uvedeného nálezu ústavného súdu vidí
porušenie zákona v nezákonnom obídení ustanovenia § 3 a § 24 zákona o správe daní a
poplatkov pri kreovaní kontrolnej skupiny zameranej na preverenie alebo zistenie daňovej
povinnosti žalobcu na DPH za zdaňovacie obdobia február až december 2001, čo v
konečnom dôsledku spôsobuje nezákonnosť začatej daňovej kontroly a absenciu podmienok
na určenie predmetnej dane podľa pomôcok. Žalobca taktiež poukazuje na skutočnosť, že
po uplynutí zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly nebol povinný zamestnancom
správcu dane poskytovať súčinnosť a predkladať doklady potrebné k zisteniu daňovej
povinnosti na DPH.
Naopak, žalovaný nevidí povinnosť bezvýhradného aplikovania právneho záveru
obsiahnutého v náleze... z dôvodu neexistencie skutkových predpokladov, z ktorých uvedený
právny záver vychádza, t. j. neuskutočnenie spornej daňovej kontroly z dôvodu
nespolupráce žalobcu so správcom dane a nesplnenia si dôkaznej povinností v daňovom
konaní ako i z dôvodu absencie námietky zaujatosti žalobcu voči všetkým zamestnancom
miestne príslušného správcu dane pred začatím daňovej kontroly, prípadne v jej priebehu.
Potvrdenie legitímnosti svojho postupu žalovaný nachádza v obsahu neskoršieho uznesenia
Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. II. ÚS 137/2010-28 z 24. marca 2010.“.
Nadväzne na to najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal
na právny názor najvyššieho súdu obsiahnutý v rozsudku sp. zn. 5 Sžo/101/2010
z 26. októbra 2010, ktorého časť odôvodenia v napadnutom rozsudku citoval a z ktorého
okrem iného vyplýva, že „v prípade, že sťažovateľ nepodal námietku zaujatosti proti
všetkými zamestnancom Daňového úradu K., nepochybne správca dane mohol podať návrh
na delegáciu podľa § 4 zákona o správe daní a poplatkov. Nebola to však jeho povinnosť.
Namiesto delegácie mohol využiť aj postup, ktorý nakoniec bal realizovaný, a ktorý spočíval
v menej formálnych úkonoch, ktorých opodstatnenie, a tým aj ich právny základ plynie
práve zo vzájomných vzťahov daňových orgánov. Ak totiž podľa zákona č. 150/2001 Z. z. o
daňových orgánoch v znení neskorších predpisov Daňové riaditeľstvo SR je právnickou
osobou, teda subjektom s plnou právnou subjektivitou, a zároveň daňové, úrady takouto
plnou právnou subjektivitou nedisponujú, potom je logické, že v oblasti
štátnozamestnaneckých vzťahov i vzťahov pracovnoprávnych je oprávnené konať len
Daňové riaditeľstvo SR. Platí to napriek tomu, že jednotliví štátni zamestnanci vykonávajú
svoju prácu na daňových úradoch. Ak potom Daňové riaditeľstvo SR reagovalo na podnet
riaditeľa Daňového úradu K. využitím oprávnení, ktoré mu plynú zo zákona o štátnej službe
a z Organizačného poriadku daňových orgánov, nemožno postupu riaditeľa Daňového
úradu K. nič vyčítať, a to predovšetkým v situácii, keď miestna príslušnosť nebola
delegovaná na iného vecne príslušného správcu dane.“. V tejto súvislosti najvyšší súd
v napadnutom rozsudku konštatoval, že ústavný súd svojím uznesením č. k.
II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011 právny názor vyslovený v rozsudku najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Sžo/101/2010 z 26. októbra 2010 „nespochybnil, ba naopak vyjadril, že predmetný
názor najvyššieho súdu nevykazuje nedostatky v zásade popierajúce účel a význam
vykladaného a aplikovaného relevantného zákonného predpisu.
Vyššie uvedený právny názor Najvyššieho súdu..., vo vzťahu k zákonnosti postupu
riaditeľa miestne príslušného daňového úradu pri poverení daňových kontrolórov na výkon
spornej daňovej kontroly ako zamestnancov daňovej správy zaradených pre výkon štátnej
služby na úseku správy daní u iného správcu dane, a to po predchádzajúcom súhlase
Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky ako spoločne nadriadeného orgánu
a zamestnávateľa zamestnancov daňových úradov v jeho pôsobností, bol Ústavným
súdom ... v jeho uzneseniach, č. k. I. ÚS 192/08-27 z 04. júna 2008, č. k. III ÚS 386/08-24
z 25. novembra 2008, č. k. II. ÚS 137/2010-28 z 24. marca 2010 a č. k. II. ÚS 159/2011-19
z 13. apríla 2011 považovaný za ústavne akceptovateľný, nemajúci znaky výkladovej
svojvoľnosti a ústavnej nekonformnosti.
V súvislosti s namietanou nezákonnosťou daňovej kontroly ústavný súd nevyslovil
namietané porušenie základného práva žalobcu na inú právnu ochranu na inom orgáne
Slovenskej republiky a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy
Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
V tomto ohľade a s prihliadnutím na osobité okolnosti konkrétneho prípadu možno
považovať judikovanie právneho názoru vyplývajúceho z nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 za ojedinelé vybočenie z prevažujúcej
ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky.“.
Najvyšší súd ďalej v napadnutom rozsudku pripomenul závery predchádzajúceho
súdneho prieskumu rozhodnutia daňového riaditeľstva vydaného v danej veci,
predovšetkým že najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžf/119/2009 z 13. mája 2010 konajúc
o odvolaní žalobcu proti rozsudku krajského súdu č. k. 6 S/130/2007-120 z 30. júla 2009
tento rozsudok zmenil tak, že zrušil rozhodnutie daňového riaditeľstva č. I/223/12658-
77385/2007/992517-r z 12. októbra 2007, ktorým bolo pre neodôvodnenosť zamietnuté
odvolanie žalobcu proti platobnému výmeru daňového úradu č. 709/230/36929/00/ZIM
z 3. novembra 2006, ktorým bol žalobcovi určený rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie
september 2001. V uvedenom rozsudku najvyšší súd poukazujúc na záver ústavného súdu
«obsiahnutý v náleze č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 okrem iného konštatoval,
že „správca dane v tomto prípade mal rozhodnúť o námietke zaujatosti podanej voči
všetkým zamestnancom v zmysle § 24 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., pričom postup, ktorý
zvolil nekorešponduje so znením zákona, takýto postup nie je možné obísť oznámením, ktoré
bolo vo veci vydané, že daňovú kontrolu vykonajú pracovníci iného daňového úradu“,
pričom vyjadril názor, že v ďalšom konaní bude úlohou žalovaného vadu konania odstrániť
a vysporiadať sa s ďalšími námietkami žalobcu.“».
Vzhľadom na to najvyšší súd v napadnutom rozsudku ďalej uviedol:
«Ako vyplýva z obsahu žalobou napadnutého druhostupňového správneho
rozhodnutia a z obsahu vyjadrenia žalovaného k žalobe, žalovaný sa v rozsahu
„vyplývajúcom z ustanovenia § 48 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov a v nadväznosti
na záver vyplývajúci zo zrušujúceho rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Sžf/119/2009 z 13. mája 2010, dostatočne vysporiadal s otázkou dodržania zákonných
podmienok na určenie dane podľa pomôcok postupom podľa § 29 ods. 6 zákona o správe
daní a poplatkov.
Avšak žalovanému v odvolacom konaní proti platobnému výmeru o určení dane
podľa pomôcok neprislúcha podrobnejšie preverovanie zákonnosti priebehu namietanej
daňovej kontroly, preverovanie existencie námietok podaných žalobcom voči všetkým
zamestnancom Daňového úradu K. a vysporadúvať sa s námietkami žalobcu proti postupu
zamestnanca správcu dane - riaditeľa Daňového úradu K. v rozhodnom čase na základe
posúdenia všetkých skutkových okolností tak, ako to vyplýva z intencií rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžo/101/2010 z 26. októbra 2010...
Preskúmanie postupu správcu dane v naznačenom smere je predmetom konania
žalovaného o námietke žalobcu zo dňa 30. 5. 2005 proti postupu zamestnanca správcu dane
- Daňového úradu K..
V súvislosti s poukazom žalobcu na právny názor obsiahnutý v rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf/9/2007 z 19. apríla 2007 ohľadom trvania zákonnej
lehoty na vykonanie spornej daňovej kontroly u žalobcu odvolací súd poznamenáva,
že najvyšší súd vyložil ustanovenie lehôt na výkon daňovej kontroly podľa § 30a ods. 7
zákona o správe daní a poplatkov ako prejav zásady proporcionality medzi právami štátu
a právami kontrolovaného daňového subjektu, ktorú je potrebné dodržiavať.
Z argumentácie žalobcu vyplýva, že tento konštatovaný právny názor najvyššieho
súdu používa na obhajobu svojho tvrdenia, že neboli splnené podmienky na určenie
neúspešne kontrolovanej dane z pridanej hodnoty podľa pomôcok (neúspešne z pohľadu
spolupráce žalobcu s daňovými kontrolórmi), nakoľko, podľa tvrdenia žalobcu, po márnom
uplynutí lehoty na vykonanie daňovej kontroly, tento už nebol povinný predkladať daňové
doklady a spolupracovať so správcom dane.
Avšak v kontexte
so zásadou úzkej súčinnosti daňového subjektu zo správcom dane vyplývajúcou
z ustanovenia § 2 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov,
s povinnosťami kontrolovaného daňového subjektu v priebehu daňovej - kontroly
vyplývajúcimi z ustanovenia § 15 ods. 6 citovaného zákona,
ako i s dôkazným bremenom vyplývajúcim daňovému subjektu z ustanovenia § 29
ods. S citovaného zákona,
nemožno bezvýhradne súhlasiť s vyššie uvedenou argumentáciou žalobcu, a to
predovšetkým s prihliadnutím na osobité okolnosti priebehu daňovej kontroly a úrovne
súčinnosti žalobcu s orgánmi daňovej správy ako i s prihliadnutím na následne
sa vyvíjajúcu judikatúru Najvyššieho súdu... vo veciach súdneho prieskumu rozhodnutí
žalovaného zamietajúcich pre neodôvodnenosť odvolania žalobcu proti prvostupňovým
rozhodnutiam správcu dane o určení DPH podľa pomôcok za zdaňovacie obdobia júl, apríl,
august, máj 2001 a december 2000.
Podľa uvedeného poradia zdaňovacích období pomôckami určenej DPH odvolací
súd dáva do pozornosti rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Sžf/74/2008 zo 04. decembra 2008, sp, zn. 3 Sžf/l/2009 a 3 Sžf/2/2009 oba z 29. januára
2009, sp. zn. 5 Sžf/68/2008 z 29. septembra 2009 a sp. zn. 5 Sžf/3/2009 z 03. novembra
2009, v ktorých najvyšší súd konštatoval, že na proces určenia dane podľa pomôcok sa
lehoty podľa § 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov nevzťahujú, pričom pre prípad,
kedy daňový subjekt v rámci výkonu daňovej kontroly neposkytne správcovi dane potrebnú
súčinnosť, vyplývajú preňho dôsledky podľa § 15 ods. 2 v spojení s § 29 ods. 6 zákona
o správe daní a poplatkov. Vzhľadom na vyššie uvedené povinnosti daňového subjektu tento
môže mať právny záujem na vykonávaní daňovej kontroly i po uplynutí zákonom
ustanovenej lehoty.
Najvyšší súd na margo uvedeného dopĺňa, že žalobcovi nič nebránilo, aby pred
určením dane podľa pomôcok správcovi dane predložil daňové doklady a dôkazy
preukazujúce jeho tvrdenia, keďže daňový subjekt znáša dôkazné bremeno počas celého
daňového konania, v rámci ktorého, v záujme riadneho zistenia skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie daňovej povinností, taktiež možno dopĺňať a vykonávať dokazovanie.
V súvislosti s vyššie uvedeným odôvodnením preskúmavanej veci najvyšší súd dáva
do pozornosti svoje skoršie rozhodnutie týkajúce sa súdneho prieskumu zákonnosti
rozhodnutia a správneho postupu pri rovnakej právnej a skutkovej otázke vo veci určenia
dane z pridanej hodnoty žalobcu podľa pomôcok za zdaňovacie obdobie mesiaca február
2001, o ktorej bolo zhodne s touto vecou rozhodnuté rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf/68/2011 z 23. februára 2012. Tento rozsudok najvyššieho
súdu žalobca z dôvodu ním namietaného porušenia jeho práva na právnu ochranu na inom
orgáne Slovenskej republiky a práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu
verejnej správy podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky napadol ústavnou
sťažnosťou na Ústavnom súde Slovenskej republiky, ktorý uznesením č. III. ÚS 266/2012-28
z 19. júna 2012 túto sťažnosť žalobcu ako sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Z odôvodnenia uvedeného uznesenia ústavného súdu vyplýva, že po citácii odôvodnenia
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, v právnej argumentácii zhodného s vyššie
uvedeným odôvodnením v tejto veci. toto ústavný súd presvedčilo, že „najvyšší súd sa
námietkami sťažovateľa (uvedenými v jeho vyjadrení k odvolaniu žalovaného
z 18. novembra 2011) zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ
v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.“ Ďalej okrem iného
Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že „dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
5 Sžf/68/2011 z 23. februára 2012 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce
zo skutkových okolností prípadu a relevantných procesných noriem.“
Najvyšší súd Slovenskej republiky pre úplnosť uvádza, že zo znalosti
predchádzajúcich súdnych konaní vedených na tunajšom súde o početných žalobách
žalobcu proti rozhodnutiam žalovaného v súvislosti s konaniami vo veciach preverovania
daňových povinnosti žalobcu na DPH, Najvyššiemu súdu... sú známe dve hlavné
argumentačné línie žalobcu ohľadne jeho registračnej povinnosti ako platiteľa dane
z pridanej hodnoty a procesu preverovania jeho daňovej povinnosti na dani z pridanej
hodnoty.
Okrem namietania nezákonne zostavenej kontrolnej skupiny, prvou zásadnou
argumentáciou žalobcu bolo tvrdenie, že ako súdny exekútor nie je spôsobilý byť daňovým
subjektom pre daň z pridanej hodnoty, a teda ani platiteľom DPH. Najvyšší súd Slovenskej
republiky v rozsudkoch sp. zn. 5 Sžo KS 79/2005 a sp. zn. 3Sžo KS 86/2005 vyslovil záver,
že činnosť súdneho exekútora nie je oslobodená od platenia DPH. Tento záver vychádza
z uznesenia Európskeho súdneho dvora (dnes Súdneho dvora Európskej únie – ďalej aj
,,Súdny dvor“) č. C-456/07 z 21. mája 2008, ktorým Súdny dvor odpovedal na otázky
položené mu v rámci prejudiciálneho konania na návrh Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky súvisiaci so súdnym prieskumom zákonnosti rozhodnutia Daňového úradu K. vo
veci zamietnutia žiadosti žalobcu o zrušenie jeho registrácie ako platiteľa DPH. Uvedeným
uznesením Súdneho dvora bolo jednoznačne ustálené, že na činnosť vykonávanú
jednotlivcom, akou je činnosť súdneho exekútora, sa nevzťahuje oslobodenie od dane
z pridanej hodnoty.
V nadväznosti na uvedený záver ohľadne zaradenia žalobcu medzi zdaniteľné osoby
podľa zákona o DPH možno konštatovať zákonnosť postupu slovenských daňových
orgánov, keď s využitím inštitútu daňovej kontroly mali právo i povinnosť podľa § 15 ods. 1
zákona o správe daní zistiť alebo preveriť základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie DPH alebo vznik predmetnej daňovej povinnosti žalobcu, pričom
prípadné procesné pochybenia správcu dane by nemohli mať vplyv na zákonnosť postupu
zisťovania predmetnej daňovej povinnosti. S prihliadnutím na prvotnú argumentáciu
žalobcu ohľadne jeho statusu zdaniteľnej osoby podľa zákona o DPH sa ponúka indícia
úmyslu žalobcu, obzvlášť vo svetle žalobcom podávaných početných bezdôvodných
procesných námietok v priebehu zisťovania jeho daňových povinností na DPH, a síce,
dosiahnuť márne uplynutie objektívnej zákonnej lehoty na vyrubenie predmetnej dane...
Najvyšší súd Slovenskej republiky, s poukazom na vyššie uvedené, zmenil rozsudok
krajského súdu postupom podľa ustanovenia 250ja ods. 3 vety druhej OSP a § 220 OSP
a žalobu ako nedôvodnú zamietol.»
Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojich základných
práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy najmä v nerešpektovaní záverov nálezu ústavného
súdu sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009, ktorý vyslovil porušenie jeho základných
práv, porušení princípov právnej istoty napadnutým rozsudkom z dôvodu, že je svojím
obsahom v rozpore s právnymi názormi vyslovenými v tej istej veci skorším rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf/119/2009 z 13. mája 2010, ako aj v celkovej arbitrárnosti
a neodôvodnenosti napadnutého rozsudku.
Ústavný súd v súvislosti s preskúmavaním sťažnosti sťažovateľa dáva do pozornosti
i uznesenie č. k. III. ÚS 266/2012-28 z 19. júna 2012, ktorým rozhodol o sťažnosti
sťažovateľa doručenej ústavnému súdu 23. mája 2012 smerujúcej proti postupu najvyššieho
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžf 68/2011 a proti jeho rozsudku z 23. februára 2012
pre porušenie základného práva na súdnu a inú ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy. V podstate išlo o skutkovo a právne obdobnú sťažnosť ako v tomto prípade
(odlišnosť je iba v zdaňovacom období, za ktoré bola určená DPH – február 2001). Taktiež
odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 68/2011 z 23. februára 2012 bolo
vo svojej podstate rovnaké ako odôvodnenie sťažovateľom aktuálne napadnutého
rozhodnutia. Ústavný súd skoršiu sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú
s odôvodnením, že preskúmavané rozhodnutie všeobecného súdu nebolo ani svojvoľné, ani
zjavne neodôvodnené. Obdobne ústavný súd poznamenáva, že v zásade o identickej
sťažnosti (vychádzajúcej z takmer totožného skutkového a právneho stavu) už rozhodoval
aj v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 20/2013, v ktorom uznesením z 24. januára 2013
podanú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Keďže III. senát ústavného súdu
sa pri posudzovaní sťažovateľovej sťažnosti namietajúcej nezákonnosť a neústavnosť
rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf/23/2012 z 31. januára 2013 v zásade stotožňuje s
právnym názorom a závermi II. senátu ústavného súdu rozhodujúceho v uvedenej veci, bude
na neho prihliadať aj pri posudzovaní aktuálnej sťažnosti.
V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému
súdu 26. apríla 2013 v zásade neuviedol žiadne také nové argumenty, ktoré by
odôvodňovali iný postup a záver ústavného súdu ako ten, ku ktorému ústavný súd dospel
v uznesení č. k. III. ÚS 266/2012-28 z 19. júna 2012, resp. sp. zn. II. ÚS 20/2013
z 24. januára 2013.
Aj v danom prípade ústavný súd zotrváva na názore, že odôvodenie napadnutého
rozhodnutia obsahuje dostatok dôvodov na záver najvyššieho súdu o potrebe zmeny
rozsudku krajského súdu č. k. 6 S/30/2011-77 zo 16. februára 2012 v tom zmysle, že žalobu
sťažovateľa proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva č. I/223/12658-77385/2007/992517-r
z 12. októbra 2007 bolo potrebné zamietnuť, čo v konečnom dôsledku najvyšší súd urobil.
Hoci odôvodneniu rozhodnutia (čo sa týka jeho rozsahu) dominuje predovšetkým
reakcia na otázku zákonnosti daňovej kontroly z hľadiska zloženia kontrolnej skupiny,
rozhodujúce pre vec bolo skúmanie, či určenie DPH podľa pomôcok bolo vo veci
sťažovateľa v súlade so zákonom (predmet napadnutých konaní). A práve s touto
okolnosťou sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal.
Druhostupňový súd sa totiž stotožnil s názorom, že je potrebné „oddeliť“ daňovú kontrolu
od daňového konania, čo napokon bolo podkladom vyvodenia jeho konečných právnych
záverov, ktoré oprel o konkrétne ustanovenia príslušného zákona a rozhodovaciu prax
všeobecných súdov. V dôsledku toho námietka sťažovateľa, že najvyšší súd nerešpektoval
nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009, nie je spôsobilá odôvodniť
záver o ústavnej nekonformnosti napadnutého rozsudku, keďže uvedeným nálezom bol
zrušený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo KS 43/2006 z 27. septembra 2006 vydaný
vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia daňového riaditeľstva o námietke podanej
sťažovateľom v súvislosti s opakovanou daňovou kontrolou. Rovnako najvyšší súd ozrejmil
vzťah zákonom ustanovených lehôt na vykonanie daňovej kontroly a určenia DPH
pomôckami. Aj v tomto prípade poukázal na rozhodovaciu prax všeobecných súdov
a príslušné ustanovenia zákona.
Ústavný súd vzhľadom na obšírne odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho
súdu, ktoré nevykazuje znaky zjavných omylov, označené rozhodnutie nevyhodnocuje ako
arbitrárne a jeho závery za nedostatočne odôvodnené. Uvedené platí, aj keď najvyšší súd
nedal odpoveď na všetky argumenty formulované sťažovateľom, ale len na tie, ktoré mali
pre vec podstatný význam. Na vyhodnotenie namietaného rozhodnutia ako ústavne
akceptovateľného totiž postačuje, ak rozhodnutie objasňuje skutkový a právny základ aj bez
toho, aby zachádzalo do všetkých detailov prípadu.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že napadnutým rozhodnutím došlo k porušeniu
princípu právnej istoty tým, že najvyšší súd v tej istej veci (t. j. pri preskúmavaní
rozhodnutia daňového riaditeľstva o odvolaní sťažovateľa proti platobnému výmeru
daňového úradu sp. zn. 709/230/36929/06/ZIM z 3. novembra 2006) vydal najskôr
rozsudok, podľa ktorého bolo rozhodnutie daňového riaditeľstva č. I/223/12658-
77385/2007/992517-r z 12. októbra 2007 zrušené, a následne, pri súdnom prieskume
v poradí druhého rozhodnutia daňového riaditeľstva vydaného v konaní o odvolaní proti
označenému platobnému výmeru sa najvyšší súd odklonil od ním skôr formulovaného
právneho názoru, ústavný súd uvádza, že ani rozdielnosť judikatúry najvyššieho súdu ešte
neznamená, že najvyšší súd rozhodol arbitrárnym, a teda ústavne neakceptovateľným
spôsobom. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [napr. z rozsudku Beian v.
Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007] vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo
rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho
systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako
prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej
súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna
inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus,
ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných
veciach. Tento mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania súdnych rozhodnutí
zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte prijímania stanovísk k zjednocovaniu
výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov plénom najvyššieho
súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu (podobne III. ÚS 348/2011).
Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať
in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve
najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc
zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01). Preto ak všeobecné súdy zaujímajú
vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe automaticky
vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných
než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (III. ÚS 376/09).
Judikatúra totiž nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to aj pri nezmenenej
právnej úprave) bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená
za splnenia povinnosti najvyššieho súdu pristupovať k zmene judikatúry nielen opatrne
a zdržanlivo (t. j. výlučne v nevyhnutných prípadoch opodstatňujúcich prekročenie princípu
predvídateľnosti), ale tiež s dôkladným odôvodnením a presvedčivým vysvetlením takéhoto
postupu (mutatis mutandis IV. ÚS 226/2012).
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku podľa názoru ústavného súdu
podrobne a presvedčivo vykladá svoje právne názory, ktoré viedli k zmene právneho
hodnotenia podstatných okolností prípadu, a tým aj ku sčasti odchylným právnym záverom.
Preto podľa názoru ústavného súdu uvedená skutočnosť svojou intenzitou nezasahuje
do sťažovateľom označených základných práv takým spôsobom, aby z pozície ústavného
súdu odôvodňovalo vyslovenie porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy. O porušení označených základných práv by bolo možné hovoriť len v prípade
nedostatku právne relevantných dôvodov na zmenu už skôr najvyšším súdom vysloveného
právneho záveru.
Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou
opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis
mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ani preskúmavať, či v konaní bol alebo
nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi
nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým
k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry pôsobnosti všeobecných
súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo
zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Podľa názoru ústavného súdu skutkové a právne závery najvyššieho súdu nie sú
v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy určenia dane z pridanej hodnoty podľa
pomôcok, a preto ich nie je možné označiť za nepreskúmateľné, svojvoľné a vybočujúce
z rámca zákonného ustanovenia. Právne závery najvyššieho súdu považuje ústavný súd za
súladné so zákonom, a preto nemá dôvod ani oprávnenie prehodnocovať tieto závery
a nahrádzať ich vlastnými.
Ústavný súd ďalej uvádza, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy nie je ani záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania. Ústavný súd vo svojej judikatúre viackrát konštatoval,
že postup súdu vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy
nemožno hodnotiť ako nezákonný (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97) napriek tomu, že nespĺňa
očakávania účastníka konania. Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto
časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy
postupom a rozhodnutiami najvyššieho súdu, ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ toto
v podstate odvodzuje od zásahu do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy. Keďže ústavný súd nedospel k záveru, že by postup a rozhodnutia
najvyššieho súdu nespĺňali požiadavky obsiahnuté v čl. 46 ods. 1 ústavy, neprichádzalo
do úvahy ani konštatovanie porušenia základného práva na preskúmanie rozhodnutia orgánu
verejnej správy súdom. Aj v tejto časti je teda sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená,
čo bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími požiadavkami
sťažovateľa (zrušiť napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu, vrátiť veci na ďalšie konanie
a priznať náhradu trov právneho zastúpenia) nezaoberal z dôvodu, že rozhodovanie o nich je
podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2013