Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 251/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,

K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a 2 postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 31. januára 2013

a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2013

faxom a 26. apríla 2013 osobne doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M. (ďalej len

„sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

podľa a 2 (ďalej len „“) postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 31. januára 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že Daňový úrad K. (ďalej len „daňový úrad“) platobným

výmerom sp. zn. /ZIM z 3. novembra 2006 určil sťažovateľovi rozdiel

dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2001 v sume 122 752 Sk.

Odvolanie sťažovateľa proti uvedenému platobnému výmeru Daňové riaditeľstvo

Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) zamietlo pre neodôvodnenosť

rozhodnutím sp. zn. I/223/12658-77385/2007/992517-r z 12. októbra 2007. Krajský súd

v K. (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -120 z 30. júla 2009 žalobu

sťažovateľa proti označenému rozhodnutiu daňového riaditeľstva zamietol, avšak najvyšší

súd rozsudkom sp. zn. z 13. mája 2010 rozsudok krajského súdu zmenil tak,

že označené rozhodnutie daňového riaditeľstva zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Preto daňové riaditeľstvo v danej veci opätovne konalo a vydalo rozhodnutie sp. zn.

I/223/20205-126054/2010/991545-r z 13. decembra 2010, ktorým zamietlo odvolanie

sťažovateľa proti platobnému výmeru daňového úradu. Na základe sťažovateľom podanej

žaloby krajský súd rozsudkom č. k. -77 zo 16. februára 2012 rozhodnutie

daňového riaditeľstva sp. zn. I/223/20205-126054/2010/991545-r z 13. decembra 2010 a

platobný výmer sp. zn. /ZIM z 3. novembra 2006 zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie, avšak na odvolanie daňového riaditeľstva najvyšší súd napadnutým

rozsudkom zmenil rozsudok krajského súdu tak, že žalobu zamietol a účastníkom náhradu

trov konania nepriznal.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že na posúdenie sú významné aj ďalšie

súdne konania, ktoré sa týkali daňových kontrol sťažovateľa. Poukazuje pritom na rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 19. apríla 2007 a najmä na nález ústavného súdu

sp. zn. z 10. decembra 2009. Po citácii na jeho prípad vzťahujúcich

sa ustanovení a ostatných relevantných právnych predpisov sťažovateľ uvádza,

že najvyšší súd v tej istej veci rozhodujúc o predchádzajúcej žalobe sťažovateľa vyslovil

jednoznačný a zrozumiteľný právny záver, že daňová kontrola u žalobcu bola realizovaná

v rozpore so zákonom. V napadnutom rozsudku vydanom v konaní o druhej žalobe

sťažovateľa však najvyšší súd dospel bez toho, aby boli zmenené skutkové okolnosti,

k opačnému právnemu názoru považujúc nález ústavného súdu sp. zn.

z 10. decembra 2009 za „ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej judikatúry Ústavného

súdu SR“ a skôr formulovaný právny názor najvyššieho súdu v tej istej veci «poprel

odkazom na „vyvíjajúcu sa judikatúru“...

Bez ohľadu na to, či sa ústavný súd stotožní s názorom sťažovateľa, že najvyšší súd

bol vo veci napadnutej touto sťažnosťou viazaný rozhodnutím Ústavného súdu SR zo dňa

10. 12. 2009, je nepochybné že so zreteľom na postavenie Ústavného súdu SR v sústave

súdov Slovenskej republiky, podľa ktorého ústavnému súdu prislúcha ako súdnemu orgánu

ochrana ústavnosti, nie je vecou najvyššieho súdu posudzovať a hodnotiť rozhodnutie

ústavného súdu, či dokonca ju označiť za ojedinelé vybočenie, ale rešpektovať uvedené

postavenie ústavného súdu, z čoho vyplýva aj rešpektovanie posúdenia ústavnosti, alebo

protiústavnosti postupov, alebo rozhodnutí orgánov verejnej správy.

Ako je zrejmé z chronológie konania uvedeného v článku I. tejto sťažnosti, aj

z názorov vyslovených ústavným súdom, najvyšším súdom v prvšom konaní a najvyšším

súdom v rozsudku napadnutom touto sťažnosťou, Najvyšší súd SR konal svojvoľne,

nepredvídateľne a jeho rozhodnutie je porušením legitímneho očakávania sťažovateľa,

že v jeho veci bude všeobecný súd rešpektovať stanovisko ústavného súdu, čo je ústavne

konformným postupom orgánov verejnej moci a čo ústavne konformným postupom nie je.

Takýto stav, keď rozhodnutia jedného a toho istého súdu v jednej a tej istej veci,

posudzujúce tie isté skutkové a právne okolností sú zásadne odlišné; je v priamom rozpore

s požiadavkou právnej istoty, ktorej imanentnou súčasťou je právo účastníka, aby

rozhodnutia súdov boli predvídateľné a aby účastníci konania mohli mať dôveru v to,

že rovnaké veci budú rovnakým spôsobom súdené. Záver o tom, že rozporná a navzájom si

protirečiaca judikatúra súdov je porušením práv účastníka konania, vyplýva aj

z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Beian proti Rumunsku zo dňa

6. 12. 2007...».

Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd v predmetnej veci vyhovejúc odvolaniu daňového

riaditeľstva v skutočnosti vo svojom rozsudku nevenoval žiadnu pozornosť žalobným

námietkam sťažovateľa a napadnuté rozhodnutie trpí nedostatkom zrozumiteľného

odôvodnenia. V tejto súvislosti sťažovateľ cituje najvyšším súdom a ústavným súdom

vyslovené právne názory týkajúce sa požiadaviek na riadne a ústavne-konformné

odôvodnenie súdnych rozhodnutí formulované v iných právnych veciach, ktoré sú súčasťou

stabilizovanej judikatúry ústavného súdu a najvyššieho súdu. V konkrétnostiach rozporuje

názor najvyššieho súdu, že daňovému riaditeľstvu „v odvolacom konaní proti platobnému

výmeru o určení dane podľa pomôcok neprislúcha podrobnejšie preverovanie zákonnosti

priebehu namietanej daňovej kontroly, preverovanie existencie námietok podaných

žalobcom (sťažovateľom) voči všetkým zamestnancom Daňového úradu K. a vysporadúvať

sa s námietkami žalobcu proti postupu zamestnanca správcu dane“, čo má byť v rozpore s

právnym názorom najvyššieho súdu v iných veciach (rozhodnutie najvyššieho súdu „sp. zn.

M-SždoV 1/00“). V tejto súvislosti uvádza, že pokiaľ zákonným predpokladom na určenie

dane podľa pomôcok je, že daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, potom je

tento dôsledok možný len v situácii, ak daňová kontrola nebola nezákonnou. Sťažovateľ

považuje za nezrozumiteľné tiež konštatovanie uvedené v napadnutom rozhodnutí, že

ústavný súd „nevyslovil namietané porušenie základného práva žalobcu na inú právnu

ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

orgánu verejnej správy Slovenskej republiky podľa článku 46 ods. 1 a ods. 2 SR.

(Strana 15 odsek 2)

Ako už bolo citované vyššie Ústavný súd vo svojom náleze zo dňa 10.12.2009 vyslovil

práve porušenie týchto práv. Preto nie je zrozumiteľné a pochopiteľné, čo týmto

konštatovaním obsiahnutým v napadnutom rozhodnutí najvyšší súd mienil.“.

Sťažovateľ napokon namieta aj „zjavné logické nedostatky“ pri použití argumentácie

najvyššieho súdu vyplývajúcej z jeho rozhodnutia sp. zn. z 26. októbra

2010, keďže toto iné rozhodnutie malo vo veci vysloviť úplne opačný právny názor. Ani

poukaz najvyššieho súdu na výsledok konania pred ústavným súdom v iných právnych

veciach nemá podľa sťažovateľa žiaden právny význam. Najvyšší súd tak «celkom zjavne

ústavný aspekt predmetnej veci „opomenul“».

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že

právo sťažovateľa „domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde

zakotvené v článku 46 ods. 1 SR“, právo „na právnu ochranu na inom orgáne

Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 SR“ a právo „na preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zakotvené v článku 46 ods. 2 SR ...

bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. dňa 31.1.2013

a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené“. Ďalej navrhuje, aby ústavný súd zakázal

najvyššiemu súdu pokračovať v porušovaní označeného základného práva, zrušil rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 31. januára 2013, vec mu vrátil na ďalšie konanie

a najvyšší súd zaviazal nahradiť sťažovateľovi všetky trovy konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípade ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto

základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS

88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry

ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej

otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie

daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných

prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu (napr. ). Okrem

toho môže arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu vyplývať aj z ústavne

nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovaných na prerokúvaný

skutkový prípad. Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie,

teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1

. Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie základného práva účastníka

konania pred všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená v prípade, ak dospeje

k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne

konformného výkladu právnych predpisov.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku uviedol, že z obsahu „žaloby

a vyjadrenia žalobcu k podanému odvolaniu v tejto veci pre odvolací súd ako sporná medzi

účastníkmi vyvstáva otázka posúdenia absolútnej povinnosti žalovaného zohľadniť v rámci

odvolacieho konania o určení dane podľa pomôcok právny názor vyslovený v náleze

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 10. decembra 2009, a to

konkrétne pri posudzovaní splnenia podmienok na určenie predmetnej dane podľa pomôcok

vo vzťahu k zákonnosti priebehu daňovej kontroly.

Žalobca odvolávajúc sa na obsah vyššie uvedeného nálezu ústavného súdu vidí

porušenie zákona v nezákonnom obídení ustanovenia § 3 a § 24 zákona o správe daní a

poplatkov pri kreovaní kontrolnej skupiny zameranej na preverenie alebo zistenie daňovej

povinnosti žalobcu na DPH za zdaňovacie obdobia február až december 2001, čo v

konečnom dôsledku spôsobuje nezákonnosť začatej daňovej kontroly a absenciu podmienok

na určenie predmetnej dane podľa pomôcok. Žalobca taktiež poukazuje na skutočnosť, že

po uplynutí zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly nebol povinný zamestnancom

správcu dane poskytovať súčinnosť a predkladať doklady potrebné k zisteniu daňovej

povinnosti na DPH.

Naopak, žalovaný nevidí povinnosť bezvýhradného aplikovania právneho záveru

obsiahnutého v náleze... z dôvodu neexistencie skutkových predpokladov, z ktorých uvedený

právny záver vychádza, t. j. neuskutočnenie spornej daňovej kontroly z dôvodu

nespolupráce žalobcu so správcom dane a nesplnenia si dôkaznej povinností v daňovom

konaní ako i z dôvodu absencie námietky zaujatosti žalobcu voči všetkým zamestnancom

miestne príslušného správcu dane pred začatím daňovej kontroly, prípadne v jej priebehu.

Potvrdenie legitímnosti svojho postupu žalovaný nachádza v obsahu neskoršieho uznesenia

Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. -28 z 24. marca 2010.“.

Nadväzne na to najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal

na právny názor najvyššieho súdu obsiahnutý v rozsudku sp. zn.

z 26. októbra 2010, ktorého časť odôvodenia v napadnutom rozsudku citoval a z ktorého

okrem iného vyplýva, že „v prípade, že sťažovateľ nepodal námietku zaujatosti proti

všetkými zamestnancom Daňového úradu K., nepochybne správca dane mohol podať návrh

na delegáciu podľa § 4 zákona o správe daní a poplatkov. Nebola to však jeho povinnosť.

Namiesto delegácie mohol využiť aj postup, ktorý nakoniec bal realizovaný, a ktorý spočíval

v menej formálnych úkonoch, ktorých opodstatnenie, a tým aj ich právny základ plynie

práve zo vzájomných vzťahov daňových orgánov. Ak totiž podľa o

daňových orgánoch v znení neskorších predpisov Daňové riaditeľstvo SR je právnickou

osobou, teda subjektom s plnou právnou subjektivitou, a zároveň daňové, úrady takouto

plnou právnou subjektivitou nedisponujú, potom je logické, že v oblasti

štátnozamestnaneckých vzťahov i vzťahov pracovnoprávnych je oprávnené konať len

Daňové riaditeľstvo SR. Platí to napriek tomu, že jednotliví štátni zamestnanci vykonávajú

svoju prácu na daňových úradoch. Ak potom Daňové riaditeľstvo SR reagovalo na podnet

riaditeľa Daňového úradu K. využitím oprávnení, ktoré mu plynú zo zákona o štátnej službe

a z Organizačného poriadku daňových orgánov, nemožno postupu riaditeľa Daňového

úradu K. nič vyčítať, a to predovšetkým v situácii, keď miestna príslušnosť nebola

delegovaná na iného vecne príslušného správcu dane.“. V tejto súvislosti najvyšší súd

v napadnutom rozsudku konštatoval, že ústavný súd svojím uznesením č. k.

-19 z 13. apríla 2011 právny názor vyslovený v rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. z 26. októbra 2010 „nespochybnil, ba naopak vyjadril, že predmetný

názor najvyššieho súdu nevykazuje nedostatky v zásade popierajúce účel a význam

vykladaného a aplikovaného relevantného zákonného predpisu.

Vyššie uvedený právny názor Najvyššieho súdu..., vo vzťahu k zákonnosti postupu

riaditeľa miestne príslušného daňového úradu pri poverení daňových kontrolórov na výkon

spornej daňovej kontroly ako zamestnancov daňovej správy zaradených pre výkon štátnej

služby na úseku správy daní u iného správcu dane, a to po predchádzajúcom súhlase

Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky ako spoločne nadriadeného orgánu

a zamestnávateľa zamestnancov daňových úradov v jeho pôsobností, bol Ústavným

súdom ... v jeho uzneseniach, č. k. -27 z 04. júna 2008, č. k. -24

z 25. novembra 2008, č. k. -28 z 24. marca 2010 a č. k. -19

z 13. apríla 2011 považovaný za ústavne akceptovateľný, nemajúci znaky výkladovej

svojvoľnosti a ústavnej nekonformnosti.

V súvislosti s namietanou nezákonnosťou daňovej kontroly ústavný súd nevyslovil

namietané porušenie základného práva žalobcu na inú právnu ochranu na inom orgáne

Slovenskej republiky a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy

Slovenskej republiky podľa a ods. 2 .

V tomto ohľade a s prihliadnutím na osobité okolnosti konkrétneho prípadu možno

považovať judikovanie právneho názoru vyplývajúceho z nálezu Ústavného súdu Slovenskej

republiky č. k. -61 z 10. decembra 2009 za ojedinelé vybočenie z prevažujúcej

ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky.“.

Najvyšší súd ďalej v napadnutom rozsudku pripomenul závery predchádzajúceho

súdneho prieskumu rozhodnutia daňového riaditeľstva vydaného v danej veci,

predovšetkým že najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 13. mája 2010 konajúc

o odvolaní žalobcu proti rozsudku krajského súdu č. k. -120 z 30. júla 2009

tento rozsudok zmenil tak, že zrušil rozhodnutie daňového riaditeľstva č. I/223/12658-

77385/2007/992517-r z 12. októbra 2007, ktorým bolo pre neodôvodnenosť zamietnuté

odvolanie žalobcu proti platobnému výmeru daňového úradu č. /ZIM

z 3. novembra 2006, ktorým bol žalobcovi určený rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie

september 2001. V uvedenom rozsudku najvyšší súd poukazujúc na záver ústavného súdu

«obsiahnutý v náleze č. k. -61 z 10. decembra 2009 okrem iného konštatoval,

že „správca dane v tomto prípade mal rozhodnúť o námietke zaujatosti podanej voči

všetkým zamestnancom v zmysle , pričom postup, ktorý

zvolil nekorešponduje so znením zákona, takýto postup nie je možné obísť oznámením, ktoré

bolo vo veci vydané, že daňovú kontrolu vykonajú pracovníci iného daňového úradu“,

pričom vyjadril názor, že v ďalšom konaní bude úlohou žalovaného vadu konania odstrániť

a vysporiadať sa s ďalšími námietkami žalobcu.“».

Vzhľadom na to najvyšší súd v napadnutom rozsudku ďalej uviedol:

«Ako vyplýva z obsahu žalobou napadnutého druhostupňového správneho

rozhodnutia a z obsahu vyjadrenia žalovaného k žalobe, žalovaný sa v rozsahu

„vyplývajúcom z ustanovenia § 48 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov a v nadväznosti

na záver vyplývajúci zo zrušujúceho rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

3 z 13. mája 2010, dostatočne vysporiadal s otázkou dodržania zákonných

podmienok na určenie dane podľa pomôcok postupom podľa § 29 ods. 6 zákona o správe

daní a poplatkov.

Avšak žalovanému v odvolacom konaní proti platobnému výmeru o určení dane

podľa pomôcok neprislúcha podrobnejšie preverovanie zákonnosti priebehu namietanej

daňovej kontroly, preverovanie existencie námietok podaných žalobcom voči všetkým

zamestnancom Daňového úradu K. a vysporadúvať sa s námietkami žalobcu proti postupu

zamestnanca správcu dane - riaditeľa Daňového úradu K. v rozhodnom čase na základe

posúdenia všetkých skutkových okolností tak, ako to vyplýva z intencií rozsudku Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. októbra 2010...

Preskúmanie postupu správcu dane v naznačenom smere je predmetom konania

žalovaného o námietke žalobcu zo dňa 30. 5. 2005 proti postupu zamestnanca správcu dane

- Daňového úradu K..

V súvislosti s poukazom žalobcu na právny názor obsiahnutý v rozsudku Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. apríla 2007 ohľadom trvania zákonnej

lehoty na vykonanie spornej daňovej kontroly u žalobcu odvolací súd poznamenáva,

že najvyšší súd vyložil ustanovenie lehôt na výkon daňovej kontroly podľa § 30a ods. 7

zákona o správe daní a poplatkov ako prejav zásady proporcionality medzi právami štátu

a právami kontrolovaného daňového subjektu, ktorú je potrebné dodržiavať.

Z argumentácie žalobcu vyplýva, že tento konštatovaný právny názor najvyššieho

súdu používa na obhajobu svojho tvrdenia, že neboli splnené podmienky na určenie

neúspešne kontrolovanej dane z pridanej hodnoty podľa pomôcok (neúspešne z pohľadu

spolupráce žalobcu s daňovými kontrolórmi), nakoľko, podľa tvrdenia žalobcu, po márnom

uplynutí lehoty na vykonanie daňovej kontroly, tento už nebol povinný predkladať daňové

doklady a spolupracovať so správcom dane.

Avšak v kontexte

so zásadou úzkej súčinnosti daňového subjektu zo správcom dane vyplývajúcou

z ustanovenia § 2 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov,

s povinnosťami kontrolovaného daňového subjektu v priebehu daňovej - kontroly

vyplývajúcimi z ustanovenia § 15 ods. 6 citovaného zákona,

ako i s dôkazným bremenom vyplývajúcim daňovému subjektu z ustanovenia § 29

ods. S citovaného zákona,

nemožno bezvýhradne súhlasiť s vyššie uvedenou argumentáciou žalobcu, a to

predovšetkým s prihliadnutím na osobité okolnosti priebehu daňovej kontroly a úrovne

súčinnosti žalobcu s orgánmi daňovej správy ako i s prihliadnutím na následne

sa vyvíjajúcu judikatúru Najvyššieho súdu... vo veciach súdneho prieskumu rozhodnutí

žalovaného zamietajúcich pre neodôvodnenosť odvolania žalobcu proti prvostupňovým

rozhodnutiam správcu dane o určení DPH podľa pomôcok za zdaňovacie obdobia júl, apríl,

august, máj 2001 a december 2000.

Podľa uvedeného poradia zdaňovacích období pomôckami určenej DPH odvolací

súd dáva do pozornosti rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 04. decembra 2008, sp, zn. a 3 oba z 29. januára

2009, sp. zn. z 29. septembra 2009 a sp. zn. z 03. novembra

2009, v ktorých najvyšší súd konštatoval, že na proces určenia dane podľa pomôcok sa

lehoty podľa § 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov nevzťahujú, pričom pre prípad,

kedy daňový subjekt v rámci výkonu daňovej kontroly neposkytne správcovi dane potrebnú

súčinnosť, vyplývajú preňho dôsledky podľa § 15 ods. 2 v spojení s § 29 ods. 6 zákona

o správe daní a poplatkov. Vzhľadom na vyššie uvedené povinnosti daňového subjektu tento

môže mať právny záujem na vykonávaní daňovej kontroly i po uplynutí zákonom

ustanovenej lehoty.

Najvyšší súd na margo uvedeného dopĺňa, že žalobcovi nič nebránilo, aby pred

určením dane podľa pomôcok správcovi dane predložil daňové doklady a dôkazy

preukazujúce jeho tvrdenia, keďže daňový subjekt znáša dôkazné bremeno počas celého

daňového konania, v rámci ktorého, v záujme riadneho zistenia skutočností rozhodujúcich

pre správne určenie daňovej povinností, taktiež možno dopĺňať a vykonávať dokazovanie.

V súvislosti s vyššie uvedeným odôvodnením preskúmavanej veci najvyšší súd dáva

do pozornosti svoje skoršie rozhodnutie týkajúce sa súdneho prieskumu zákonnosti

rozhodnutia a správneho postupu pri rovnakej právnej a skutkovej otázke vo veci určenia

dane z pridanej hodnoty žalobcu podľa pomôcok za zdaňovacie obdobie mesiaca február

2001, o ktorej bolo zhodne s touto vecou rozhodnuté rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 23. februára 2012. Tento rozsudok najvyššieho

súdu žalobca z dôvodu ním namietaného porušenia jeho práva na právnu ochranu na inom

orgáne Slovenskej republiky a práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu

verejnej správy podľa napadol ústavnou

sťažnosťou na Ústavnom súde Slovenskej republiky, ktorý uznesením č. -28

z 19. júna 2012 túto sťažnosť žalobcu ako sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Z odôvodnenia uvedeného uznesenia ústavného súdu vyplýva, že po citácii odôvodnenia

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, v právnej argumentácii zhodného s vyššie

uvedeným odôvodnením v tejto veci. toto ústavný súd presvedčilo, že „najvyšší súd sa

námietkami sťažovateľa (uvedenými v jeho vyjadrení k odvolaniu žalovaného

z 18. novembra 2011) zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.“ Ďalej okrem iného

Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že „dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. februára 2012 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a relevantných procesných noriem.“

Najvyšší súd Slovenskej republiky pre úplnosť uvádza, že zo znalosti

predchádzajúcich súdnych konaní vedených na tunajšom súde o početných žalobách

žalobcu proti rozhodnutiam žalovaného v súvislosti s konaniami vo veciach preverovania

daňových povinnosti žalobcu na DPH, Najvyššiemu súdu... sú známe dve hlavné

argumentačné línie žalobcu ohľadne jeho registračnej povinnosti ako platiteľa dane

z pridanej hodnoty a procesu preverovania jeho daňovej povinnosti na dani z pridanej

hodnoty.

Okrem namietania nezákonne zostavenej kontrolnej skupiny, prvou zásadnou

argumentáciou žalobcu bolo tvrdenie, že ako súdny exekútor nie je spôsobilý byť daňovým

subjektom pre daň z pridanej hodnoty, a teda ani platiteľom DPH. Najvyšší súd Slovenskej

republiky v rozsudkoch sp. zn. a sp. zn. vyslovil záver,

že činnosť súdneho exekútora nie je oslobodená od platenia DPH. Tento záver vychádza

z uznesenia Európskeho súdneho dvora (dnes Súdneho dvora Európskej únie – ďalej aj

,,Súdny dvor“) č. C-456/07 z 21. mája 2008, ktorým Súdny dvor odpovedal na otázky

položené mu v rámci prejudiciálneho konania na návrh Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky súvisiaci so súdnym prieskumom zákonnosti rozhodnutia Daňového úradu K. vo

veci zamietnutia žiadosti žalobcu o zrušenie jeho registrácie ako platiteľa DPH. Uvedeným

uznesením Súdneho dvora bolo jednoznačne ustálené, že na činnosť vykonávanú

jednotlivcom, akou je činnosť súdneho exekútora, sa nevzťahuje oslobodenie od dane

z pridanej hodnoty.

V nadväznosti na uvedený záver ohľadne zaradenia žalobcu medzi zdaniteľné osoby

podľa zákona o DPH možno konštatovať zákonnosť postupu slovenských daňových

orgánov, keď s využitím inštitútu daňovej kontroly mali právo i povinnosť podľa § 15 ods. 1

zákona o správe daní zistiť alebo preveriť základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce

pre správne určenie DPH alebo vznik predmetnej daňovej povinnosti žalobcu, pričom

prípadné procesné pochybenia správcu dane by nemohli mať vplyv na zákonnosť postupu

zisťovania predmetnej daňovej povinnosti. S prihliadnutím na prvotnú argumentáciu

žalobcu ohľadne jeho statusu zdaniteľnej osoby podľa zákona o DPH sa ponúka indícia

úmyslu žalobcu, obzvlášť vo svetle žalobcom podávaných početných bezdôvodných

procesných námietok v priebehu zisťovania jeho daňových povinností na DPH, a síce,

dosiahnuť márne uplynutie objektívnej zákonnej lehoty na vyrubenie predmetnej dane...

Najvyšší súd Slovenskej republiky, s poukazom na vyššie uvedené, zmenil rozsudok

krajského súdu postupom podľa ustanovenia 250ja ods. 3 vety druhej a

a žalobu ako nedôvodnú zamietol.»

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojich základných

práv zaručených a 2 najmä v nerešpektovaní záverov nálezu ústavného

súdu sp. zn. z 10. decembra 2009, ktorý vyslovil porušenie jeho základných

práv, porušení princípov právnej istoty napadnutým rozsudkom z dôvodu, že je svojím

obsahom v rozpore s právnymi názormi vyslovenými v tej istej veci skorším rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 13. mája 2010, ako aj v celkovej arbitrárnosti

a neodôvodnenosti napadnutého rozsudku.

Ústavný súd v súvislosti s preskúmavaním sťažnosti sťažovateľa dáva do pozornosti

i uznesenie č. k. -28 z 19. júna 2012, ktorým rozhodol o sťažnosti

sťažovateľa doručenej ústavnému súdu 23. mája 2012 smerujúcej proti postupu najvyššieho

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a proti jeho rozsudku z 23. februára 2012

pre porušenie základného práva na súdnu a inú ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2

. V podstate išlo o skutkovo a právne obdobnú sťažnosť ako v tomto prípade

(odlišnosť je iba v zdaňovacom období, za ktoré bola určená DPH – február 2001). Taktiež

odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 23. februára 2012 bolo

vo svojej podstate rovnaké ako odôvodnenie sťažovateľom aktuálne napadnutého

rozhodnutia. Ústavný súd skoršiu sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú

s odôvodnením, že preskúmavané rozhodnutie všeobecného súdu nebolo ani svojvoľné, ani

zjavne neodôvodnené. Obdobne ústavný súd poznamenáva, že v zásade o identickej

sťažnosti (vychádzajúcej z takmer totožného skutkového a právneho stavu) už rozhodoval

aj v konaní vedenom pod sp. zn. , v ktorom uznesením z 24. januára 2013

podanú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Keďže III. senát ústavného súdu

sa pri posudzovaní sťažovateľovej sťažnosti namietajúcej nezákonnosť a neústavnosť

rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 31. januára 2013 v zásade stotožňuje s

právnym názorom a závermi II. senátu ústavného súdu rozhodujúceho v uvedenej veci, bude

na neho prihliadať aj pri posudzovaní aktuálnej sťažnosti.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému

súdu 26. apríla 2013 v zásade neuviedol žiadne také nové argumenty, ktoré by

odôvodňovali iný postup a záver ústavného súdu ako ten, ku ktorému ústavný súd dospel

v uznesení č. k. -28 z 19. júna 2012, resp. sp. zn.

z 24. januára 2013.

Aj v danom prípade ústavný súd zotrváva na názore, že odôvodenie napadnutého

rozhodnutia obsahuje dostatok dôvodov na záver najvyššieho súdu o potrebe zmeny

rozsudku krajského súdu č. k. -77 zo 16. februára 2012 v tom zmysle, že žalobu

sťažovateľa proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva č. I/223/12658-77385/2007/992517-r

z 12. októbra 2007 bolo potrebné zamietnuť, čo v konečnom dôsledku najvyšší súd urobil.

Hoci odôvodneniu rozhodnutia (čo sa týka jeho rozsahu) dominuje predovšetkým

reakcia na otázku zákonnosti daňovej kontroly z hľadiska zloženia kontrolnej skupiny,

rozhodujúce pre vec bolo skúmanie, či určenie DPH podľa pomôcok bolo vo veci

sťažovateľa v súlade so zákonom (predmet napadnutých konaní). A práve s touto

okolnosťou sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal.

Druhostupňový súd sa totiž stotožnil s názorom, že je potrebné „oddeliť“ daňovú kontrolu

od daňového konania, čo napokon bolo podkladom vyvodenia jeho konečných právnych

záverov, ktoré oprel o konkrétne ustanovenia príslušného zákona a rozhodovaciu prax

všeobecných súdov. V dôsledku toho námietka sťažovateľa, že najvyšší súd nerešpektoval

nález ústavného súdu sp. zn. z 10. decembra 2009, nie je spôsobilá odôvodniť

záver o ústavnej nekonformnosti napadnutého rozsudku, keďže uvedeným nálezom bol

zrušený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 27. septembra 2006 vydaný

vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia daňového riaditeľstva o námietke podanej

sťažovateľom v súvislosti s opakovanou daňovou kontrolou. Rovnako najvyšší súd ozrejmil

vzťah zákonom ustanovených lehôt na vykonanie daňovej kontroly a určenia DPH

pomôckami. Aj v tomto prípade poukázal na rozhodovaciu prax všeobecných súdov

a príslušné ustanovenia zákona.

Ústavný súd vzhľadom na obšírne odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu, ktoré nevykazuje znaky zjavných omylov, označené rozhodnutie nevyhodnocuje ako

arbitrárne a jeho závery za nedostatočne odôvodnené. Uvedené platí, aj keď najvyšší súd

nedal odpoveď na všetky argumenty formulované sťažovateľom, ale len na tie, ktoré mali

pre vec podstatný význam. Na vyhodnotenie namietaného rozhodnutia ako ústavne

akceptovateľného totiž postačuje, ak rozhodnutie objasňuje skutkový a právny základ aj bez

toho, aby zachádzalo do všetkých detailov prípadu.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že napadnutým rozhodnutím došlo k porušeniu

princípu právnej istoty tým, že najvyšší súd v tej istej veci (t. j. pri preskúmavaní

rozhodnutia daňového riaditeľstva o odvolaní sťažovateľa proti platobnému výmeru

daňového úradu sp. zn. /ZIM z 3. novembra 2006) vydal najskôr

rozsudok, podľa ktorého bolo rozhodnutie daňového riaditeľstva č. I/223/12658-

77385/2007/992517-r z 12. októbra 2007 zrušené, a následne, pri súdnom prieskume

v poradí druhého rozhodnutia daňového riaditeľstva vydaného v konaní o odvolaní proti

označenému platobnému výmeru sa najvyšší súd odklonil od ním skôr formulovaného

právneho názoru, ústavný súd uvádza, že ani rozdielnosť judikatúry najvyššieho súdu ešte

neznamená, že najvyšší súd rozhodol arbitrárnym, a teda ústavne neakceptovateľným

spôsobom. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [napr. z rozsudku Beian v.

Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007] vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo

rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho

systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako

prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej

súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna

inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus,

ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných

veciach. Tento mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania súdnych rozhodnutí

zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte prijímania stanovísk k zjednocovaniu

výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov plénom najvyššieho

súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu (podobne ).

Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať

in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve

najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc

zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov (mutatis mutandis ). Preto ak všeobecné súdy zaujímajú

vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe automaticky

vidieť porušenie , keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných

než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu ().

Judikatúra totiž nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to aj pri nezmenenej

právnej úprave) bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená

za splnenia povinnosti najvyššieho súdu pristupovať k zmene judikatúry nielen opatrne

a zdržanlivo (t. j. výlučne v nevyhnutných prípadoch opodstatňujúcich prekročenie princípu

predvídateľnosti), ale tiež s dôkladným odôvodnením a presvedčivým vysvetlením takéhoto

postupu (mutatis mutandis ).

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku podľa názoru ústavného súdu

podrobne a presvedčivo vykladá svoje právne názory, ktoré viedli k zmene právneho

hodnotenia podstatných okolností prípadu, a tým aj ku sčasti odchylným právnym záverom.

Preto podľa názoru ústavného súdu uvedená skutočnosť svojou intenzitou nezasahuje

do sťažovateľom označených základných práv takým spôsobom, aby z pozície ústavného

súdu odôvodňovalo vyslovenie porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2

. O porušení označených základných práv by bolo možné hovoriť len v prípade

nedostatku právne relevantných dôvodov na zmenu už skôr najvyšším súdom vysloveného

právneho záveru.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis

mutandis , ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ani preskúmavať, či v konaní bol alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi

nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania ( až ), a tým

k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry pôsobnosti všeobecných

súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo

zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

Podľa názoru ústavného súdu skutkové a právne závery najvyššieho súdu nie sú

v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy určenia dane z pridanej hodnoty podľa

pomôcok, a preto ich nie je možné označiť za nepreskúmateľné, svojvoľné a vybočujúce

z rámca zákonného ustanovenia. Právne závery najvyššieho súdu považuje ústavný súd za

súladné so zákonom, a preto nemá dôvod ani oprávnenie prehodnocovať tieto závery

a nahrádzať ich vlastnými.

Ústavný súd ďalej uvádza, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa

nie je ani záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Ústavný súd vo svojej judikatúre viackrát konštatoval,

že postup súdu vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy

nemožno hodnotiť ako nezákonný (, ) napriek tomu, že nespĺňa

očakávania účastníka konania. Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto

časti odmietnuť podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva zaručeného v

postupom a rozhodnutiami najvyššieho súdu, ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ toto

v podstate odvodzuje od zásahu do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v . Keďže ústavný súd nedospel k záveru, že by postup a rozhodnutia

najvyššieho súdu nespĺňali požiadavky obsiahnuté v , neprichádzalo

do úvahy ani konštatovanie porušenia základného práva na preskúmanie rozhodnutia orgánu

verejnej správy súdom. Aj v tejto časti je teda sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená,

čo bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa .

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími požiadavkami

sťažovateľa (zrušiť napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu, vrátiť veci na ďalšie konanie

a priznať náhradu trov právneho zastúpenia) nezaoberal z dôvodu, že rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2013