Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 457/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť S., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. K., P., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -230 z 25. februára 2013

a takto

rozhodol:

Sťažnosť S., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2013

doručená sťažnosť S., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „žalovaný“ alebo

„odporca“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivý súdny

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“ alebo

„odvolací súd“) č. k. -230 z 25. februára 2013 (ďalej len „napadnutý

rozsudok“ alebo „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v procesnom postavení žalovanej

bola rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-154 z 12. decembra 2011 (ďalej aj „prvostupňový rozsudok“) zaviazaná

zaplatiť šiestim žalobkyniam peňažné plnenia s príslušenstvom z titulu plnenia zo zmlúv

o dôchodku. Zároveň okresný súd rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu

trov konania. Proti označenému prvostupňovému rozsudku podala sťažovateľka v zákonnej

lehote odvolanie, na základe ktorého ho krajský súd napadnutým rozsudkom v časti

týkajúcej sa povinnosti zaplatiť žalobkyniam príslušné sumy ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľka tvrdí, že odvolací súd sa v rozpore so zákonom nevysporiadal s jej

argumentáciou, ktorá má podľa nej pre vec podstatný význam. Konkrétne ide najmä

o argumentáciu odôvodňujúcu „to, že súčasťou platných právnych predpisov je aj hmotno-

právne ustanovenie o bankách, ktoré sa vzťahuje

na všetky právne vzťahy banky, a pretože toto ustanovenie zakazuje banke určité typy zmlúv

uzatvárať, tak s použitím o bankách, veta

za bodkočiarkou, nemôže banka pokračovať v plneniach skôr uzavretých zmlúv tohto typu

(výslovne je táto nepravá retroaktivita zákona stanovená v

zákona o bankách)“.

Poukazujúc na o bankách a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

ktorý ustanovuje bankám zákaz uzatvárať také zmluvy, z ktorých nemajú primerané

protiplnenie (napr. zmluva o dôchodku), stalo sa podľa sťažovateľky plnenie z takýchto

skoršie uzatvorených zmlúv zákonom zakázané. Sťažovateľka uvádza, že to nespôsobuje

spätnú neplatnosť uvedených zmlúv, ale dodatočnú nemožnosť plnenia, čo sa vzťahuje

podľa platnej právnej úpravy aj na skôr vzniknuté právne vzťahy (

Z. z.).

Ďalej sťažovateľka namieta nevysporiadanie sa odvolacieho súdu s tou jej

argumentáciu, podľa ktorej sa na vec „má použiť o bankách,

pretože zákon o bankách upravuje okrem bankových činností aj iné činnosti banky,

upravuje celé postavenie bánk, podľa o bankách, tento zákon

upravuje niektoré vzťahy súvisiace so vznikom, s organizáciou, riadením, podnikaním a so

zánikom bánk so sídlom na území Slovenskej republiky a niektoré vzťahy súvisiace

s pôsobením zahraničných bánk na území Slovenskej republiky a niektoré vzťahy súvisiace

s pôsobením zahraničných bánk so sídlom na území Slovenskej republiky na účel regulácie

a kontroly bánk, pobočiek zahraničných bánk a iných subjektov s cieľom bezpečného

fungovania bankového systému. Skutočnosť, že v tejto veci ide o vzťahy súvisiace

s organizáciou, riadením, resp. podnikaním žalovaného – banky so sídlom na území

Slovenskej republiky (teda vzťahy vymenované v ustanovení § 1 zákona o bankách), je

preukázaná v konaní vykonaným dôkazom, a to Štatútom Podporného dôchodkového fondu

S., ktorý bol účinný od 1. 7. 1993, v ktorého čl. I sa uvádza, že Podporný dôchodkový fond

S. (S.) slúži... na podporu stabilizácie pracovníkov S. Teda ide pri tejto zmluve o dôchodku

o úpravu vzťahu súvisiaceho s organizáciou, riadením, resp. podnikaním žalovaného –

banky.“.

Podľa názoru sťažovateľky v danej veci „ide o zjavnú arbitrárnosť

a neodôvodnenosť rozhodnutia odvolacieho súdu“, dodávajúc, že „ak súd pri odôvodňovaní

rozhodnutia nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje , dochádza

nielen k tomu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre ich

nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené

reálnym obsahom. Odôvodnenie rozhodnutia dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd

v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri

svojom rozhodovaní vo veci samej. Odôvodnenie rozhodnutí súdov tvorí v tomto smere

súčasť spravodlivého procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa

a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.“.

Za postup nezlučiteľný so zásadou spravodlivosti konania považuje sťažovateľka

taký postup odvolacieho súdu, keď sa jeho rozhodnutie nezaoberá „odvolacím dôvodom

brojacim práve proti dôvodom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa“.

K porušeniu v petite sťažnosti uvedených práv došlo podľa sťažovateľky

neodôvodnením napadnutého rozsudku v súlade s § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“).

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd meritórne takto

rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa... podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a podľa článku 46 ods. 1 rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 02. 2013, č. k. , porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 25. 02. 2013, č. k. , a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby

v nej znovu konal a rozhodol...

Krajský súd v Bratislave je povinný úplne nahradiť sťažovateľovi trovy konania

do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia, na účet advokátskej kancelárie JUDr. R. K.,

advokát, s. r. o.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

, , , , , ).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom, ktorým krajský súd v odvolacom konaní potvrdil

rozsudok okresného súdu č. k. -154 z 12. decembra 2011. Podstatou sťažnosti

je námietka nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom sa odvolací súd

podľa sťažovateľky nevysporiadal s jej odvolacími námietkami súvisiacimi s právnym

posúdením veci.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd považoval za potrebné poukázať

na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. ,

), ani súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

, , ). O zjavnú neodôvodnenosť alebo

arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu

a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo

ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo

popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne

jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (,

, ).

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre

vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, , , , , rovnako

aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra

1994, Annuaire, č. 303-B). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy

posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko

z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľky ústavný súd tiež zdôrazňuje svoju

stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho

súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok.

Na citovaný právny názor nadväzuje , podľa ktorého ak sa odvolací

súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa

v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal rozsudok okresného súdu, ktorým bola

sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobkyniam peňažné plnenia s príslušenstvom. Okresný

súd vykonal vo veci dokazovanie zmluvami o poskytovaní plnenia (ďalej aj „zmluvy“)

z Podporného dôchodkového fondu S., a. s. (ďalej len „podporný dôchodkový fond“),

návrhom dohody o ukončení zmlúv, výpoveďami zo zmlúv, úplným výpisom z obchodného

registra sťažovateľky a štatútom podporného dôchodkového fondu v znení jeho dodatkov.

V okolnostiach prípadu sťažovateľky ide o problém právneho posúdenia veci (výklad

a aplikácia a ) v súvislosti s ukončením zmlúv

o dôchodku.

Podľa zmluvou o dôchodku sa zakladá niekomu

na doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania právo na vyplácanie určitého

dôchodku.

Podľa ak je dojednaná zmluva na dobu neurčitú,

ktorej predmetom je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať

sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť a ak zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva

spôsob jej výpovede, možno zmluvu vypovedať v lehote troch mesiacov ku koncu

kalendárneho štvrťroka.

Predmetom zmlúv, ktoré uzatvorili žalobkyne ako príjemkyne a sťažovateľka ako

povinná, bolo doživotné plnenie žalobkyniam z uplatneného nároku na plnenie

z podporného dôchodkového fondu podľa štatútu fondu v príslušných sumách k 15. dňu

každého mesiaca až do dožitia žalobkýň na základe skutočností uvedených v žiadostiach

o plnenie, ktoré sú neoddeliteľnými súčasťami zmlúv. Podľa bodu 6 zmlúv záväzok

sťažovateľky ako povinnej trvá aj pri zmene jej právnej formy a aj pre jej právneho

nástupcu. Po splnení podmienok uplatnili žalobkyne voči sťažovateľke nárok na plnenie

z podporného dôchodkového fondu.

Okresný súd zistil, že sťažovateľka na základe predmetných zmlúv plnila

žalobkyniam až do 31. marca 2010, následne im doručila výpovede zmlúv bez uvedenia

dôvodu s poukazom na , ktoré žalobkyne považovali

za neplatné tvrdiac, že zmluvy boli viazané na objektívnu konkrétnu právnu skutočnosť,

ktorá nastane „ex post“, a to dožitie. Z toho žalobkyne vyvodzovali, že zmluvy boli

uzatvorené na dobu určitú a nebolo ich možné vypovedať v zmysle § 582 Občianskeho

zákonníka v nadväznosti na čo tvrdili, že zmluvy sú platné a účinné, a domáhali sa plnenia

z nich.

Z prvostupňového rozsudku vyplýva, že sťažovateľka žiadala žalobu zamietnuť

aj s poukazom na , podľa ktorého banky nesmú

uzatvárať zmluvy za nápadne nevýhodných podmienok, najmä také zmluvy, ktoré ich

zaväzujú na hospodársky neodôvodnené plnenie alebo na plnenie zjavne nezodpovedajúce

poskytovanej protihodnote, pričom za takéto zmluvy označila aj zmluvy uzavreté

so žalobkyňami.

Na základe vykonaného dokazovania mal okresný súd «súd preukázané, že účastníci

uzavreli v zmysle § 842 O. z. Zmluvu o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového

fondu S., a. s., ktorej predmetom bolo doživotné plnenie odporcom ako povinným

v prospech navrhovateliek ako príjemcov vo výške uvedenej v predmetných zmluvách a to

mesačne na základe žiadostí navrhovateliek uvedených vyššie v texte. Na základe zmlúv odo

dňa ich účinnosti odporca v prospech navrhovateliek i plnil. Dňa 26. 10. 2009 odporca

v zmysle § 582 ods. 1 O. z. uplatnil voči navrhovateľkám výpoveď z predmetných zmlúv, a to

z dôvodu, že zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú a zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva

spôsob jej výpovede.

Podľa citovaných zákonných ustanovení zmluva o dôchodku musí obsahovať

vymedzenie účastníkov zmluvy, t. j. zmluvných strán, výšku dôchodku, začiatok doby výplaty

dôchodku, vymedzenie doby výplaty dôchodku, pričom musí byť uzavretá písomne.

Odporca zdôvodňoval vypovedanie zmluvy tvrdením, že zmluva o dôchodku je

zmluvou na dobu neurčitú a preto ju bolo možné vypovedať v zmysle ustanovenia § 582

O. z. V tomto smere súd má za to, že právo výplaty dôchodku je charakteristické

neurčitosťou doby trvania, t. j. vyjadruje sa v zmluve pojmami ako „doživotne“, teda až do

smrti oprávnenej osoby, prípadne „počas invalidity“, „počas štúdia“, to znamená, že musí

ísť o také vymedzenie doby výplaty dôchodku, ktoré sa vyznačuje neurčitosťou. Neznamená

to však, že by išlo o zmluvu na dobu neurčitú (ako ju chápe odporca), nakoľko jej trvanie je

jednoznačne určené právnou skutočnosťou, o ktorej je isté, že nastane, s tým, že pri

uzatváraní zmluvy sa nevie, kedy nastane (napr. úmrtie oprávneného).

Predmetnou Zmluvou o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu S.,

a. s., sa v prospech navrhovateliek založilo právo na vyplácanie dôchodku doživotne, t. j.

na dobu neurčitého trvania, kedy je presne určený okamih začiatku vyplácania dôchodku

a okamih ukončenia právneho vzťahu, a to smrťou, ktorá skutočnosť nie je závislá

od ľudskej vôle. Z dikcie zákonného ustanovenia je zjavný charakter predmetného právneho

vzťahu – zmluvy o dôchodku v zmysle § 842 O. z., z ktorého vyplýva, že takýto typ zmluvy

nie je možné dohodnúť na čas určitý, ale buď doživotne, teda do okamihu smrti

oprávneného, alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania špecifikovaného určitým

časovým úsekom – lehotou, ktorý má svoj začiatok a koniec t. j. počas štúdii, vdovstva

a pod. Je nepochybné, že v predmetných zmluvách je špecifikovaný začiatok vzniknutého

právneho vzťahu medzi účastníkmi t. j. deň ich uzavretia a tiež jeho trvanie t. j. doživotne,

teda okamihom smrti navrhovateliek dôjde k zániku tohto právneho vzťahu. Ide teda

o presne určenú dobu s jednoznačne určeným začiatkom a koncom, avšak jej trvanie je

neurčité, presne ako to predpokladá ustanovenie § 842 O. z. Trvanie právneho vzťahu bolo

účastníkmi konania dohodnuté do okamihu úmrtia navrhovateliek, teda do doby nastania

skutočnosti nezávislej od ich vôle. Ustanovenie § 582 ods. 1 O. z. upravuje možnosť

ukončenia právneho vzťahu a spôsob zrušenia záväzku založeného zmluvou uzavretou

na neurčitú dobu, predmetom ktorého je opakovaná činnosť alebo záväzok, a to

jednostranným právnym úkonom – výpoveďou. Odporca Výpoveďou zo dňa 26. 10. 2009,

doručenou navrhovateľkám vypovedal predmetné Zmluvy o poskytovaní plnenia

z Podporného dôchodkového fondu S., a. s., podľa § 582 O. z. Súd má za to, že v tomto

prípade nebolo možné zo strany odporcu použiť toto ustanovenie na ukončenie právneho

vzťahu medzi účastníkmi založenom zmluvou o dôchodku, nakoľko podľa tohto ustanovenia

možno vypovedať len zmluvu uzavretú na dobu neurčitú, akou predmetná zmluva

o dôchodku bezpochyby nie je. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetné zmluvy neboli

uzavreté na dobu neurčitú, odporca preto nemohol zmluvu vypovedať podľa § 582 O. z.

a preto súd považuje výpovede zo zmlúv, dané odporcom za neplatné podľa ust. § 39 O. z.

(odporuje zákonu) a preto je povinný odporca naďalej plniť navrhovateľkám podľa zmlúv,

ktoré sú platné a účinné.

Odporca namietal ďalej rozpor medzi ust. čl. II a čl. III, keď v čl. II Zmluvy sa

odporca zaväzuje predmetnú sumu vyplácať doživotne a v čl. III sa vyplácanie plnenia

končí mesiacom, ktorého sa príjemca dožil, čo sú dva rôzne časové úseky, spôsobujúce

absolútnu neplatnosť zmluvy z dôvodu jej neurčitosti. Súd dospel k záveru, že nemožno ani

túto námietku odporcu vyhodnotiť ako dôvodnú, keď čl. III svojou bližšou špecifikáciou len

doplna ust. čl. II a ďalej ho precizuje, a preto rozhodne nespôsobuje absolútnu neplatnosť

zmluvy odporcom namietanou neurčitosťou.

Súd sa ďalej zaoberal námietkou odporcu, že záväzok odporcu voči navrhovateľkám

zanikol z dôvodu nemožnosti plnenia ( a nasl. ), a i túto

vyhodnotil ako nedôvodnú, keď odporcom citované ust. § 27 ods. 8 Zákona o bankách

podľa názoru súdu sa vôbec netýka vzťahov upravených predmetnou Zmluvou, t. j.

interných vecí banky ako zamestnávateľa a jej zamestnanca, ale predmetné ustanovenie

upravuje vzťahy banky navonok, t. j. uzatváranie zmlúv s klientmi, či inými bankami

vzhľadom k predmetu jej činnosti. Tento záver priamo vyplýva z existencie interných

usmernení banky – konkrétne zo Štatútu PDF, ktorý v čl. I uvádza, že Podporný dôchodkový

fond slúži na podporu zabezpečenia životnej úrovne, ktorú pracovníci S. dosiahli v čase

svojej pracovnej aktivity, na ocenenie ich vernosti k S., kvality ich práce a na podporu

stabilizácie pracovníkov. Súd má za to, že na právny vzťah založený medzi účastníkmi

zmluvou o dôchodku nemožno v žiadnom prípade aplikovať citovaný zákon o bankách. Súd

má za to, že ust. § 119 ods. 3 zákona o bankách len stanovuje bankám povinnosť zosúladiť

svoje právne vzťahy voči tretím osobám vzniknuté pri vykonávaní činnosti podľa doterajších

predpisov (t. j. podľa predpisov pred nadobudnutím účinnosti zákona o bankách)

so zákonom o bankách, a to do 6 mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto predpisu.

V prípade, ak by sa banka dostala do rozporu so svojou povinnosťou zosúladiť svoje vzťahy

s tretími osobami, tak jej hrozí správna sankcia. Zákon o bankách však nestanovuje, že by

plnenie zo zmlúv uzavretých v rozpore s ust. 27 ods. 8 zák. o bankách bolo nemožné, alebo

protiprávne.».

Sťažovateľka podala proti rozsudku prvostupňového súdu odvolanie (odvolanie

podali i žalobkyne, ktoré ním napadali výrok o trovách konania, pozn.), ktoré krajský súd

ako súd odvolací na pojednávaní prerokoval a potom, ako dospel k záveru, že odvolaním

napadnutý prvostupňový rozsudok je vo veci samej (t. j. v časti, ktorou bola sťažovateľke

uložená povinnosť zaplatiť žalobkyniam plnenia vyplývajúce zo zmlúv z podporného

dôchodkového fondu) vecne správny, ho vzhľadom na to podľa potvrdil.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku najskôr poukázal na obdobnú

právnu vec, o ktorej rozhodoval ústavný súd v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

, ktorý v odôvodnení nálezu č. k. -33 z 25. apríla 2012 uviedol, že by

bolo «v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy zmluvy o dôchodku pripustiť, aby

istota poskytovania dôchodku oprávnenej osobe bola v takýchto prípadoch narušená

možnosťou povinnej osoby kedykoľvek zmluvný vzťah ukončiť. Preto je v takýchto

prípadoch vylúčené tento zmluvný vzťah ukončiť výpoveďou podľa § 582 ods. 1 Obč. zák.

Pre úplnosť ústavný súd uvádza i to, že dojednanie zmluvy o dôchodku „na doživotne“ je

navyše nepochybne potrebné považovať z hľadiska povahy tohto dojednania za dojednanie

zmluvy na dobu určitú.».

Krajský súd ďalej zdôraznil, že «síce nie je v prejednávanej veci viazaný právnym

názorom ústavného súdu vysloveným v inej (i keď obdobnej veci). Vzhľadom na požiadavku

právnej istoty si však odvolací súd osvojil vyššie citovaný právny názor ústavného súdu,

podľa ktorého je Zmluva o poskytovaní plnenia z „Podporného dôchodkového fondu S.,

a. s.“ zmluvou na dobu určitú a ako takú ju žalo nebola oprávnená vypovedať v zmysle

§ 582 ods. 1 Obč. zák. (vypovedať podľa tohto ustanovenia možno iba zmluvu na dobu

neurčitú).

Z tohto dôvodu odvolací súd nepovažoval za opodstatnenú námietku žalovanej, že

predmetné zmluvy boli uzavreté na dobu neurčitú a že je preto bol oprávnený vypovedať

podľa § 582 ods. 1 Obč. zák. Keďže ide o zmluvy uzavreté na dobu určitú, ktoré sú platnými

právnymi úkonmi, a žalovaná ich nebola oprávnená vypovedať podľa § 582 ods. 1 Obč. zák.

sú výpovede týchto zmlúv neplatnými právnymi úkonmi pre rozpor so zákonom v zmysle

§ 39 Obč. zák. Vzhľadom na to žalobkyniam vznikol nárok na plnenia na základe

predmetných zmlúv.».

Krajský súd sa jednoznačne stotožnil s okresným súdom v tom, „že na prejednávanú

vec sa nevzťahuje. Tento zákon sa vzťahuje iba na podnikateľské –

bankové činnosti bánk ( ). Interné veci medzi bankou a jej

zamestnancami nespadajú do okruhu pôsobnosti tohto zákona.“.

Ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na názor krajského súdu, podľa

ktorého obrana sťažovateľky «neobstojí, aj keby sa na prejednávanú

vec vzťahoval. Plnenie žalovanej na základe Zmlúv o poskytovaní plnenia z „Podporného

dôchodkového fondu S., a. s.“ nemožno považovať za hospodársky neodôvodnené plnenie

alebo za plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote. Toto plnenie totiž je

výrazom realizácie politiky žalovanej v oblasti starostlivosti o bývalých zamestnancov.

V kolektívnej zmluve na rok 1993 (č. 11 bod 14) sa žalovaná zaviazala vytvoriť podmienky

pre realizáciu doplnkového dôchodkového pripoistenia svojich zamestnancov a na základe

tohto ustanovenia kolektívnej zmluvy bol následne vytvorený Podporný dôchodkový fond.

Za tohto stavu nemožno urobiť záver o tom, že predmetné zmluvy boli uzatvorené

za nápadne nevýhodných podmienok pre žalovanú ( ). Preto

plnenie z podporného dôchodkového fondu nie je činnosťou, ktorá by bola v rozpore so

( prvá veta za bodkočiarkou ).

V dôsledku toho ani nemožno uvažovať o nemožnosti plnenia z predmetnej zmluvy v zmysle

§ 575 Obč. zák., ako to tvrdila žalovaná.».

Ústavný súd sa s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia prvostupňového

rozsudku v spojení s rozsudkom krajského súdu nestotožňuje s tvrdením sťažovateľky

o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku. Krajský súd síce pomerne stručne, ale

náležite a zrozumiteľne odpovedal na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľka v odvolaní nastolila. Krajský súd sa

nevyhol ťažiskovým odvolacím argumentom sťažovateľky, majúcim pre vec podstatný

význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia obsahuje dostatok skutkových argumentov a ich

právne posúdenie, tieto skutkové a právne závery nie sú v logickom rozpore a neavizujú

zjavný omyl v aplikácii procesných a hmotnoprávnych predpisov. Vzhľadom na to ústavný

súd považuje napadnutý rozsudok za ústavne udržateľný, splňujúci hlavné požiadavky

vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces

vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Neakceptovanie námietky sťažovateľky o nedostatku odôvodnenia napadnutého

rozsudku vo vzťahu k aplikácii ňou uvádzaných ustanovení je

založené na stotožnení sa krajského súdu so súdom prvého stupňa na tom, že

na prerokúvanú vec sa uvedený zákon nevzťahuje, resp. aj keby sa vzťahoval, nebolo by

možné z dôvodov ozrejmených v napadnutom rozsudku kvalifikovať plnenie z podporného

dôchodkového fondu ako činnosť, ktorá by bola v rozpore s predmetným zákonom.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia rozsudku krajského súdu

(v spojení s dôvodmi rozsudku okresného súdu) dospel k názoru, že zo záverov odvolacieho

súdu týkajúcich sa kľúčového právneho problému, spočívajúceho v hľadaní ústavne

akceptovateľnej odpovede na otázku, či zmluva o dôchodku podľa § 842 Občianskeho

zákonníka zakladajúca právo na dôchodok do konca života (alebo na inak určenú dobu

neurčitého trvania) je zmluvou na dobu určitú alebo neurčitú, nevyplýva jednostrannosť

alebo taká aplikácia dotknutých ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov

(v tomto prípade ), ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu.

Dôvody napadnutého rozsudku, ktoré viedli odvolací súd k rovnakému právnemu

záveru, ku ktorému dospel aj súd prvého stupňa, že zmluva o dôchodku uzatvorená medzi

sťažovateľkou a žalobkyňami je zmluvou uzatvorenou na dobu určitú, a to doživotne,

pričom vymedzením povinnosti plniť doživotne zmluvné strany prejavili vôľu byť takouto

zmluvou viazané až do smrti osôb oprávnených na prijatie dôchodku, preto samotná vôľa

sťažovateľky ukončiť jednostranne (výpoveďou) svoj záväzok je vzhľadom na charakter

zmluvy nepostačujúca, v dôsledku čoho je takáto výpoveď neplatná pre rozpor so zákonom,

nemôžu podľa názoru ústavného súdu viesť k záveru o ústavnej neakceptovateľnosti

napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý by zároveň zakladal dôvod na vyslovenie

porušenia a dohovoru.

Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľky spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce

nesúhlasí, avšak obsahom základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé

súdne konanie nie je právo na prijatie takého rozhodnutia, ktoré by muselo konvenovať

názorom a požiadavkám sťažovateľky. Nezávislé súdne rozhodovanie občianskoprávnych

sporov vyúsťuje takmer bezvýnimočne do takého verdiktu, že jeden z účastníkov konania

nie je procesne úspešný (m. m. , ).

Ústavný súd dodáva, že k tejto právnej otázke už vyslovil právny názor vo viacerých

svojich rozhodnutiach (okrem už spomínaného nálezu sp. zn. z 25. apríla

2012, napr. tiež v uznesení sp. zn. zo 7. novembra 2012 a uznesení sp. zn.

z 13. novembra 2012) s tým, že v zmysle jeho právneho názoru by bolo

v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy zmluvy o dôchodku pripustiť, aby istota

poskytovania dôchodku oprávnenej osobe bola (v takýchto prípadoch) narušená možnosťou

povinnej osoby kedykoľvek takýto zmluvný vzťah ukončiť. V takýchto veciach je preto

vylúčené tento zmluvný typ ukončiť výpoveďou podľa § 582 ods. 1 Občianskeho

zákonníka.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že „Ak všeobecný

súd reagoval na procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne

akceptovateľným spôsobom v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri

rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník uplatňuje svoje nároky

alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť k porušeniu základného práva

na spravodlivý proces.“ ().

S odvolaním sa na uvedené ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi

napadnutým rozsudkom a namietaným porušením označených práv (

a čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto sťažnosť sťažovateľky odmietol pri predbežnom

prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú ( ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2013