Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 506/2013
PDF · 207 KB
No categories available
I. ÚS 506/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. B. F., B., vedené pod sp. zn. Rvp 13606/2013 – sp. zn. Rvp 13611/2013 vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Nitre a jeho uznesením sp. zn. 7 CoE 98/2012 z 28. decembra
2012 v spojení s postupom Okresného súdu Nitra a jeho uznesením sp. zn. 25 Er 440/2009
z 20. júna 2011 a zároveň postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 CoE
114/2012 z 30. novembra 2012 v spojení s postupom Okresného súdu Levice a jeho
uznesením sp. zn. 8 Er 19/2007 z 12. decembra 2011 a zároveň postupom a uzneseniami
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25 CoE 168/2012 z 30. novembra 2012, sp. zn. 25 CoE
174/2012 z 30. novembra 2012 a sp. zn. 25 CoE 148/2012 z 30. novembra 2012 v spojení
s postupom a uzneseniami Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 7 Er 345/2007 zo 14. mája
2012, sp. zn. 12 Er 3012/2005 z 23. februára 2012 a sp. zn. 12 Er 2263/2006 z 8. júna 2012
a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 13606/2013 –
sp. zn. Rvp 13611/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 8. apríla
2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2
ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) a jeho
uznesením sp. zn. 7 CoE 98/2012 z 28. decembra 2012 v spojení s postupom Okresného
súdu Nitra a jeho uznesením sp. zn. 25 Er 440/2009 z 20. júna 2011 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie Okresného súdu Nitra“) a zároveň postupom a uznesením krajského súdu sp.
zn. 5 CoE 114/2012 z 30. novembra 2012 v spojení s postupom Okresného súdu Levice
a jeho uznesením sp. zn. 8 Er 19/2007 z 12. decembra 2011 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie Okresného súdu Levice“) a zároveň postupom a uzneseniami krajského súdu
sp. zn. 25 CoE 168/2012 z 30. novembra 2012, sp. zn. 25 CoE 174/2012 z 30. novembra
2012 a sp. zn. 25 CoE 148/2012 z 30. novembra 2012 v spojení s postupom a uzneseniami
Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 7 Er 345/2007 zo 14. mája 2012, sp. zn. 12 Er
3012/2005 z 23. februára 2012 a sp. zn. 12 Er 2263/2006 z 8. júna 2012 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Topoľčany“).
2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka poskytla na základe zmlúv
o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok
dojednaných v úverových zmluvách. Po zročnosti pohľadávok a v nadväznosti na
rozhodcovské doložky v úverových zmluvách boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské
konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou S., a. s., B., ktorého
rozsudky mali byť relevantnými exekučnými titulmi v exekučných konaniach vedených
pred všeobecnými súdmi, resp. exekučným titulom bola na podklade zmluvných dojednaní
v úverových zmluvách notárska zápisnica. V exekučných konaniach vedených na podklade
už uvedených exekučných titulov Okresný súd Nitra, Okresný súd Levice a Okresný súd
Topoľčany rozhodli svojimi rozhodnutiami (bod 1) tak, že exekúciu podľa § 52 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „Exekučný poriadok“) zastavili, resp. vyhlásili za
neprípustnú a následne zastavili podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.
Rozhodnutia Okresného súdu Nitra, Okresného súdu Levice a Okresného súdu Topoľčany
boli druhostupňovým krajským súdom v odvolacom konaní potvrdené ako vecne správne.
3. Argumentáciu sťažovateľky v podaných sťažnostiach možno zhrnúť do
niekoľkých rovín. V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresného súdu
ako súdu exekučného v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bola buď
notárska zápisnica, alebo rozsudok rozhodcovského súdu. V ďalšom sťažovateľka
poukazuje na závažné procesné pochybenia v postupe všeobecných súdov v rozpore s § 57
ods. 5 Exekučného poriadku, alebo v rozpore s § 214 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) a v ostatnom
namieta nezačatie konania o prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie.
V nadväznosti na svoju argumentáciu sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv postupom
a napadnutými rozhodnutiami Okresného súdu Nitra, Okresného súdu Levice a Okresného
súdu Topoľčany vrátane krajského súdu, ktoré ďalej zruší a predmetné veci vráti na ďalšie
konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.
II.
4. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
5. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A
K spoločnému prerokovaniu vecí
6. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti
konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu
súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné
ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde
možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí
primerane § 112 ods. 1 OSP.
7. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 13606/2013 – sp. zn. Rvp 13611/2013, z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky
a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac
citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.B
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými
rozhodnutiami Okresného súdu Nitra, Okresného súdu Levice
a Okresného súdu Topoľčany
8. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
9. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Nitra, Okresného súdu Levice
a Okresného súdu Topoľčany, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje
na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok
(čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ich časti bolo potrebné
odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
II.B
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd rozhodnutiami
krajského súdu
10. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
11. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich
zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je
v podstate totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých
sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala
právne závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu notárskych
zápisníc ako exekučných titulov koncipovaných na podklade neprijateľných podmienok
v úverových zmluvách, ako aj rozhodcovských doložiek ako nekalých podmienok
v spotrebiteľských zmluvách vrátane posúdenia zmlúv o úvere koncipovaných
formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv v nadväznosti na podmienky v nich
uvedené. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej
právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov
všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, a vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe
dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného
súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí
všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, ústavný súd
dospel k záveru, že nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj
v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje
s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 379/2012
z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 381/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 220/2011
z 9. júna 2011, sp. zn. I. ÚS 410/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 337/2012
z 13. septembra 2012, sp. zn. III. ÚS 488/2012 z 2. októbra 2012...), ktoré skončili
odmietnutím podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam
uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už
ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na svoje už citované svoje
rozhodnutia. Reagujúc na sťažovateľkou predostretú doplnenú argumentáciu o „... dôležitú
právnu argumentáciu vyplývajúcu z uznesenia Krajského súdu v Bratislave
18 CoE 641/2011 zo dňa 30. 11. 2012“ ústavný súd považuje za potrebné (k existencii
obsahovo odlišnej judikatúry všeobecných súdov) doplniť, že nie je jeho úlohou
zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08,
12. Ústavný súd ďalej konštatuje, že v prípade zastavenia exekučného konania podľa
§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku nebolo zákonom predpokladanou podmienkou postupu
okresných súdov ako súdov prvostupňových v čase pred vydaním rozhodnutí o zastavení
exekučného konania stanovenie pojednávania k tejto otázke, resp. rozhodnutiu o zastavení
konania nepredchádzalo pojednávanie na okresných súdoch, a to v zmysle platnej právnej
úpravy. Táto podmienka platila iba v prípade vyhlásenia exekúcie za neprípustnú podľa §
57 ods. 1 písm. f), g), h) a k) Exekučného poriadku v spojitosti s § 57 ods. 5 Exekučného
poriadku.
13. K námietkam sťažovateľky týkajúcim sa rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, ako aj vzťahujúcim sa na prejudiciálne
konanie, ústavný súd konštatuje, že sa plne stotožňuje s odôvodnením svojich
predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 3/2013 zo 16. januára 2013, sp. zn.
I. ÚS 110/2013 z 20. februára 2013, I. ÚS 157/2013 z 13. marca 2013, I. ÚS 146/2013
z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 153/2013 z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 152/2013
z 13. marca 2013, I. ÚS 363/2013 z 5. júna 2013...), ktoré skončili odmietnutím rovnakých
sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá
dôvod meniť svoje už ustálené právne názory vyslovené v predošlých rozhodnutiach,
na ktoré preto v podrobnostiach odkazuje a konštatuje, že svoje už vyslovené právne názory
k nastoleným otázkam považuje z ústavného hľadiska za ústavne konformné a právne
akceptovateľné, v dôsledku čoho hodnotí sťažovateľkou predostretú argumentáciu
za neopodstatnenú.
14. Ústavný súd v závere k postupu krajského súdu v odvolacom konaní
(sťažovateľkou namietané porušenie § 214 ods. 1 OSP) dodáva, že podľa svojej konštantnej
judikatúry súčasťou práva na spravodlivý proces nie je to, aby účastník konania bol
v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane konania o odvolaní.
Jedným z postulátov subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti je to, že práve
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za
dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru, a preto právomoc
ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je
daná právomoc všeobecných súdov, alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému
základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú
výkon ich právomoci. Procesný postoj účastníka konania nemôže zásadne bez ďalšieho
implikovať mechanickú povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné
úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich vrátane posúdenia tej
skutočnosti, či a ako sú splnené/nesplnené podmienky na postup všeobecného súdu
v odvolacom konaní (v súvislosti so sťažovateľkou nastolenou potrebou dokazovania
v odvolacom konaní alebo stotožnenia sa odvolacieho súdu s jej pocitom diskriminovaného
účastníka exekučného konania a pod.). Právne posúdenie tejto otázky patrí do výlučnej
právomoci odvolacieho súdu ako súdu druhostupňového, a nie do právomoci ústavného
súdu.
15. V kontexte uvedeného ústavný súd odmietol sťažovateľkou podané sťažnosti
týkajúce sa postupu a rozhodnutí krajského súdu v tejto ich časti z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti a nedostatku svojej právomoci na ich prejednanie podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde. Keďže boli sťažnosti odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
16. V závere svojej argumentácie ústavný súd dodáva, že nemohol prehliadnuť
predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb
v konaní pred všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už právoplatnými
rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných
prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s. r. o.
Tieto sú pre všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich
konkretizácia. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu
má pre sťažovateľku tento postup, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny
orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí
z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.
17. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca
sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si
byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na
rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania
neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska
časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú
pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma
len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký
postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností
advokáta.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. augusta 2013