Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 554/2013
PDF · 222.48 KB
No categories available
I. ÚS 554/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
advokátom JUDr. B. F., B., vedené pod sp. zn. Rvp 11874/2013 – sp. zn. Rvp 11879/2013,
sp. zn. Rvp 12035/2013 – sp. zn. Rvp 12040/2013, sp. zn. Rvp 12618/2013 – sp. zn. Rvp
12619/2013 a sp. zn. Rvp 13034/2013 – sp. zn. Rvp 13035/2013 vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Trnave a jeho uzneseniami sp. zn. 23 CoE 418/2011 z 28. novembra 2012, sp. zn. 11 CoE
527/2011 z 28. novembra 2012, sp. zn. 10 CoE 265/2011 z 31. októbra 2012, sp. zn. 23 CoE
495/2011 z 28. novembra 2012, sp. zn. 6 CoE 236/2012 z 18. decembra 2012, sp. zn. 5 CoE
87/2012 z 13. decembra 2012, sp. zn. 10 CoE 118/2012 z 31. októbra 2012, sp. zn. 6 CoE
236/2012 z 18. decembra 2012, sp. zn. 6 CoE 82/2012 z 10. januára 2013 a sp. zn. 3 CoE
104/2012 z 18. decembra 2012 v spojení s postupom Okresného súdu Galanta a jeho
uzneseniami sp. zn. 13 Er 119/2007 zo 16. decembra 2010, sp. zn. 13 Er 255/2007 zo 16.
novembra 2010, sp. zn. 13 Er 8/2007 zo 16. novembra 2010, sp. zn. 13 Er 6/2007 zo 16.
decembra 2010, sp. zn. 20 Er 1049/2009 zo 14. júna 2012, sp. zn. 12 Er 1068/2011 z 21.
novembra 2011, sp. zn. 12 Er 586/2005 z 13. júna 2012, sp. zn. 20 Er 1049/2009 zo 14. júna
2012, sp. zn. 8 Er 170/2005 z 29. novembra 2011 a sp. zn. 8 Er 363/2004 z 29. novembra
2011 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 11874/2013 –
sp. zn. Rvp 11879/2013, sp. zn. Rvp 12035/2013 – sp. zn. Rvp 12040/2013, sp. zn. Rvp
12618/2013 – sp. zn. Rvp 12619/2013 a sp. zn. Rvp 13034/2013 – sp. zn. Rvp 13035/2013
s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 11874/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. marca
2013, 18. marca 2013, 22. marca a 25. marca 2013 doručené sťažnosti obchodnej
spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) a zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru
postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami
sp. zn. 23 CoE 418/2011 z 28. novembra 2012, sp. zn. 11 CoE 527/2011 z 28. novembra
2012, sp. zn. 10 CoE 265/2011 z 31. októbra 2012, sp. zn. 23 CoE 495/2011 z 28. novembra
2012, sp. zn. 6 CoE 236/2012 z 18. decembra 2012, sp. zn. 5 CoE 87/2012 z 13. decembra
2012, sp. zn. 10 CoE 118/2012 z 31. októbra 2012, sp. zn. 6 CoE 236/2012 z 18. decembra
2012, sp. zn. 6 CoE 82/2012 z 10. januára 2013 a sp. zn. 3 CoE 104/2012 z 18. decembra
2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s postupom Okresného
súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 13 Er 119/2007
zo 16. decembra 2010, sp. zn. 13 Er 255/2007 zo 16. novembra 2010, sp. zn. 13 Er 8/2007
zo 16. novembra 2010, sp. zn. 13 Er 6/2007 zo 16. decembra 2010, sp. zn. 20 Er 1049/2009
zo 14. júna 2012, sp. zn. 12 Er 1068/2011 z 21. novembra 2011, sp. zn. 12 Er 586/2005
z 13. júna 2012, sp. zn. 20 Er 1049/2009 zo 14. júna 2012, sp. zn. 8 Er 170/2005
z 29. novembra 2011 a sp. zn. 8 Er 363/2004 z 29. novembra 2011 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutia okresného súdu“).
2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka poskytla na základe zmlúv
uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných
v úverových zmluvách. Po zročnosti pohľadávok a v nadväznosti na rozhodcovské doložky
v úverových zmluvách boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným
rozhodcovským súdom – spoločnosťou S., a. s., B., ktorého rozsudky mali byť relevantnými
exekučnými titulmi v exekučných konaniach vedených pred všeobecnými súdmi, resp.
exekučným titulom bola na podklade zmluvných dojednaní v úverových zmluvách notárska
zápisnica. V exekučných konaniach vedených na podklade už uvedených exekučných
titulov okresný súd rozhodol svojimi napadnutými rozhodnutiami (bod 1) tak, že exekúciu
podľa § 57 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) zastavili, resp.
vyhlásili za neprípustnú a následne zastavili podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného
poriadku. Napadnuté rozhodnutia okresného súdu boli druhostupňovým krajským súdom
v odvolacom konaní potvrdené ako vecne správne.
3. Argumentáciu sťažovateľky v podaných sťažnostiach možno zhrnúť
do niekoľkých rovín. V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresného
súdu ako súdu exekučného v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bola či
notárska zápisnica alebo rozsudok rozhodcovského súdu. V ďalšom sťažovateľka poukazuje
na závažné procesné pochybenia v postupe všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5
Exekučného poriadku, alebo v rozpore s § 214 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov a v ostatnom namieta nezačatie konania
o prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“).
V nadväznosti na svoju argumentáciu sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv postupom
a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu vrátane krajského súdu, ktoré ďalej zruší
a predmetné veci vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie
a úhradu trov konania.
4. V doplneniach sťažností doručených ústavnému súdu 25. júla 2013 sťažovateľka
poukázala na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani
a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého vyplýva, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1
smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo
nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto
konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená
podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje
vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej
podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu
kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne
procesnoprávne predpisy.
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A
K spoločnému prerokovaniu vecí
7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
8. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 11874/2013 – sp. zn. Rvp 11879/2013, sp. zn. Rvp 12035/2013 – sp. zn.
Rvp 12040/2013, sp. zn. Rvp 12618/2013 – sp. zn. Rvp 12619/2013 a sp. zn.
Rvp 13034/2013 – sp. zn. Rvp 13035/2013, z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky,
okresného a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd
uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.B
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými
rozhodnutiami okresného súdu
9. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
10. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny
opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ich
časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2
II.B
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd rozhodnutiami
krajského súdu
11. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
12. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich
zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je
v podstate totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých
sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala
právne závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu notárskych
zápisníc ako exekučných tituloch koncipovaných na podklade neprijateľných podmienok
v úverových zmluvách, ako aj rozhodcovských doložiek ako nekalých podmienok
v spotrebiteľských zmluvách vrátane posúdenia zmlúv o úvere koncipovaných
formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv v nadväznosti na podmienky v nich
uvedené. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej
právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov
všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom
na to, že sťažovateľke sú známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch
a ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od
predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez
relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj
v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje
s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 379/2012
z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 381/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 220/2011
z 9. júna 2011, sp. zn. I. ÚS 410/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 337/2012
z 13. septembra 2012, sp. zn. III. ÚS 488/2012 z 2. októbra 2012...), ktoré skončili
odmietnutím podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam
uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už
ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na svoje už citované
rozhodnutia. Reagujúc na sťažovateľkou predostretú doplnenú argumentáciu o „... dôležitú
právnu argumentáciu vyplývajúcu z uznesenia Krajského súdu v Bratislave
18 CoE 641/2011 zo dňa 30. 11. 2012“ ústavný súd považuje za potrebné (k existencii
obsahovo odlišnej judikatúry všeobecných súdov) doplniť, že nie je jeho úlohou
zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08,
13. Ústavný súd tiež konštatuje, že v prípade zastavení exekučného konania podľa
§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku nebolo zákonom predpokladanou podmienkou postupu
okresných súdov v čase pred vydaním rozhodnutia (o zastavení exekučného konania)
prejednať danú vec na pojednávaní, a to v zmysle platnej právnej úpravy.
14. K námietkam sťažovateľky týkajúcim sa rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, ako aj vzťahujúcim sa na prejudiciálne
konanie ústavný súd konštatuje, že sa plne stotožňuje s odôvodnením svojich
predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 3/2013 zo 16. januára 2013, sp. zn.
I. ÚS 110/2013 z 20. februára 2013, I. ÚS 157/2013 z 13. marca 2013, I. ÚS 146/2013
z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 153/2013 z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 152/2013
z 13. marca 2013 a sp. zn. I. ÚS 363/2013 z 5. júna 2013...), ktoré skončili odmietnutím
rovnakých sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto
prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory vyslovené v predošlých
rozhodnutiach, na ktoré preto v podrobnostiach odkazuje a konštatuje, že svoje už
vyslovené právne názory k nastoleným otázkam považuje z ústavného hľadiska za ústavne
konformné a právne akceptovateľné, v dôsledku čoho hodnotí sťažovateľkou predostretú
argumentáciu za neopodstatnenú.
15. Ústavný súd v závere k postupu krajského súdu v odvolacom konaní
(sťažovateľkou namietané porušenie § 214 ods. 1 OSP) dodáva, že podľa svojej konštantnej
judikatúry súčasťou práva na spravodlivý proces nie je to, aby účastník konania bol
v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane konania o odvolaní.
Jedným z postulátov subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti je to, že práve
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za
dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru, a preto právomoc
ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je
daná právomoc všeobecných súdov, alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému
základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú
výkon ich právomoci. Procesný postoj účastníka konania nemôže zásadne bez ďalšieho
implikovať mechanickú povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné
úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich, vrátane posúdenia tej
skutočnosti, či a ako sú splnené/nesplnené podmienky na postup všeobecného súdu
v odvolacom konaní (v súvislosti so sťažovateľkou nastolenou potrebou dokazovania
v odvolacom konaní alebo stotožnenia sa odvolacieho súdu s jej pocitom diskriminovaného
účastníka exekučného konania a pod.), ktoré právne posúdenie tejto otázky patrí do výlučnej
právomoci odvolacieho súdu ako súdu druhostupňového, a nie do právomoci ústavného
súdu.
16. K argumentácii sťažovateľky o porušení práva na účinný prostriedok nápravy
a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len
„charta“) a z neho vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy
pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej
nedali účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka
odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani
a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že
sťažovateľka využila proti napadnutým rozhodnutiam okresného súdu odvolanie ako riadny
opravný prostriedok, v ktorých brojila proti postupu okresného súdu v exekučnom konaní.
Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský súd v napadnutých rozhodnutiach
náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol postup a napadnuté rozhodnutia
okresného súdu ako vecne správne. Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu
a rozhodnutia všeobecného súdu postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná
v konaní ako celku. Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť
uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať
prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd
dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho napadnutými rozhodnutiami bol
v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv
zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty v nevyhnutnej miere
dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.
17. V kontexte uvedeného ústavný súd odmietol sťažovateľkou podané sťažnosti
týkajúce sa postupu a rozhodnutí krajského súdu v tejto ich časti z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Keďže boli sťažnosti
odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
18. V závere svojej argumentácie ústavný súd dodáva, že nemohol prehliadnuť
predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb
v konaní pred všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už právoplatnými
rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných
prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre
všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom
na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento
postup, keďže aj podľa judikatúry ESĽP nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť
sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej
úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.
19. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca
sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si
byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na
rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania
neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska
časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú
pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma
len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký
postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností
advokáta.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. septembra 2013