Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 569/2013
PDF · 264.85 KB
No categories available
II. ÚS 569/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. J. A. F. P., bytom USA, zastúpeného advokátom
JUDr. I. G., P., pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Komárno vo veci vedenej pod sp. zn. 12
Em/2/2011 a sp. zn. 12 Em/4/2011 a postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 CoE/221/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. J. A. F. P. o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla
2013 doručená sťažnosť MUDr. J. A. F. P., bytom USA (ďalej len „sťažovateľ“), pre
namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Komárno (ďalej aj „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 12 Em 2/2011 a sp. zn. 12
Em 4/2011 a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 CoE 221/2012. V petite sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie čl. 6 dohovoru
bez označenia konkrétneho odseku tohto článku, avšak z odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že
predmetom tvrdeného porušenia je vo vzťahu k čl. 6 dohovoru len jeho prvý odsek.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa na Okresnom súde Bratislava I v súlade
s Dohovorom o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého
v Haagu domáhal návratu svojich troch maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu –
do S..
Rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 1 P 266/2010 z 20. januára 2011
v spojením s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 CoP 86/2011 z 28. apríla
2011 bol nariadený návrat maloletých detí (O. A. F., štátny občan S. a P., A. E. F., štátny
občan S. a U., R. Á. F., štátny občan S. a U.) do krajiny ich obvyklého pobytu (U.).
Keďže povinná osoba – matka – si neplnila svoje povinnosti v zmysle právoplatného
a vykonateľného rozhodnutia okresného súdu, sťažovateľ podal 30. mája 2011 návrh
na výkon uvedeného rozhodnutia na Okresnom súde Komárno, o ktorom sa viedlo konanie
pod sp. zn. 12 Em 2/2011. Okresný súd v uvedenom konaní vyzýval povinnú na dobrovoľné
plnenie svojich povinností, a to i prostredníctvom orgánov sociálnoprávnej ochrany detí
a sociálnej kurately, avšak podľa tvrdenia sťažovateľa neúspešne. Keďže uvedené konanie
je aj predmetom ústavnej sťažnosti, ktorú sťažovateľ podal 28. februára 2013, poukázal
na skutočnosti v nej uvedené.
3. Z dôvodu, že hrozila obava, že súdny výkon rozhodnutia by bol ohrozený tým, že
matka s deťmi ujde do zahraničia predtým, ako by sa mal vlastný výkon rozhodnutia
realizovať, ako aj z dôvodu, že matka aktívne bránila sťažovateľovi v styku s deťmi, podal
sťažovateľ 25. augusta 2011 na okresnom súde návrh na nariadenie predbežného opatrenia
o zákaze vycestovania a úprave styku s maloletými deťmi.
Dňa 30. augusta 2011 vydal okresný súd predbežné opatrenie sp. zn. 12 P 264/2011,
ktoré nadobudlo vykonateľnosť 30. augusta 2011, ktorým „zakázal matke maloletých detí
vycestovať s nimi mimo územia S. a mimo územia krajiny obvyklého pobytu do S. až do
realizácie výkonu rozhodnutia a zároveň dočasne upravil styk s otcom dieťaťa tak, že otec je
oprávnený stýkať sa s maloletými deťmi od 30. 08. 2011 do 08. 09. 2011, každý deň od
12.00 do 17.00 hod.“.
Sťažovateľ z dôvodu, že matka mu styk s deťmi neumožnila, požiadal 2. septembra
2011 okresný súd o „okamžité nariadenie výkonu rozhodnutia a jeho realizáciu (konanie sa
neskôr viedlo pod sp. zn. 12 Em 4/2011). Súd na uvedenú skutočnosť nijakým spôsobom
nereagoval, napriek tomu, že zároveň v ten istý deň som doručil súdu i žiadosť o nariadenie
realizácie výkonu predbežného opatrenia priamo určenú predsedovi súdu, Mgr. Ľ. M. spolu
so žiadosťou o pomoc.“.
Následne sťažovateľ podal 5. septembra 2011 návrh na vydanie opravného uznesenia
„v časti opravy mena môjho dieťaťa a v časti, že rozhodnutie nie je jednoznačné
a na základe toho môže vycestovať do U.. Teda, že nebolo vydané tak, ako som to ja
navrhol.
Súd dňa 07. 09. 2011 vydal opravné uznesenie, v ktorom opravil meno dieťaťa a ostatné
ponechal v platnosti. Poukázal na to, že súd umožňuje matke, aby vycestovala do U, voči
čomu sa však môžem odvolať.“.
V súvislosti s doručovaním predbežného opatrenia okresného súdu sp. zn.
12 P 264/2011 sťažovateľ ďalej v sťažnosti uviedol: «Z úradného záznamu súdu zo dňa
06. 09. 2011 vyplynulo, že dňa 05. 09. 2011 ako aj 06. 09. 2011 bolo doručovanie matke
neúspešné. Dňa 05. 09. 2011 sa nepodarilo doručiť písomnosť na adresu jej pracoviska
v nemocnici v K....
Súd listom zo dňa 06. 09. 2011 dotazoval zamestnávateľa odporkyne, do kedy čerpá
dovolenku, lebo ich zástupca osobne oznámil doručovateľom súdu, že čerpá dovolenku.
Nechcel povedať však do kedy a malo to byť tiež dohodnuté telefonicky. Určite nie je
obvyklý postup, keď zamestnávateľ ani nevie, dokedy jeho zamestnanec čerpá dovolenku.
Zdravotné zariadenie F., n. o. oznámilo prípisom zo dňa 06. 09. 2011, že žiadosti vyhovel
primár oddelenia, MUDr. P., s tým, že dovolenku matka žiadala na presne nešpecifikované
obdobie...
Následne bol vykonaný pokus o doručenie tejto písomnosti na ZŠ, ktorú navštevujú
všetky jej deti. Aj tento pokus ostal bezvýsledný, nakoľko odporkyňa svoje deti dňa
05. 09. 2011 nezobrala na slávnostné otvorenie školského roka. A ani dňa 06. 09. 2011 ich
nedopravila do školy. Na dotaz súdnych doručovateľov odpovedala riaditeľka, že matka detí
neoznámila dôvody neprítomnosti detí na vyučovaní, resp. na otvorení školského roka...
Súd zistil, ako vyplýva z úradného záznamu zo dňa 07. 09. 2011, že predmetná
zásielka nebola matke doručená a nachádza sa na pošte.
Z oznámenia zo dňa 07. 09. 2011 OR PZ v K., založeného v súdnom spise vyplýva, že
na základe môjho oznámenia o nezvestnosti mojich detí a vykonania pátrania ako aj
previerok dňa 06. 09. 2011 v čase o 19.25 hod. sa dostavila na stálu službu OO PZ K.
MUDr. S. F., ktorá bola poučená v zmysle Nariadenia ministerstva vnútra č. 53/2007, čl. 40
bod c) ods. 1 a uviedla, že nesúhlasí s tým, aby bolo miesto jej súčasného pobytu oznámené
oznamovateľovi danej nezvestnosti. Taktiež uviedla, že aj ona, ako jej deti, na ktoré bola
oznámená nezvestnosť sú v poriadku. Bola ochotná ukázať i deti príslušníkom policajného
zboru, čo sa stalo o 20.15 hod...
Dňa 22. 09. 2011 som sa obrátil na OR PZ v K. na oznámenie skutočného pobytu
detí F., nakoľko matka síce odmietla oznámiť mne, ako jej manželovi, jej súčasnú adresu v
zmysle Nariadenia ministerstva vnútra č. 53/2007 čl. 40 bod c) ods. 1, z ktorého vyplýva, že
„Policajt po vypátraní osoby nezvestnej staršej ako 18 rokov zistí, či táto osoba súhlasí, aby
bolo miesto jej súčasného pobytu oznámené oznamovateľovi alebo blízkym príbuzným a
ďalej ju neobmedzuje na slobode“, avšak v danom prípade som podal oznámenie aj na
osoby maloleté, a to moje deti, na čo sa citované ustanovenie nevzťahuje. OR PZ žiadosti
prostredníctvom môjho právneho zástupcu odmietlo vyhovieť a poukázalo na to, že vec
mám riešiť prostredníctvom Okresného súdu K..»
Na sťažnosť sťažovateľa z 5. septembra 2011 odpovedal predseda okresného súdu
listom z 8. septembra 2011, v ktorom sťažovateľovi oznámil, že nezistil žiadne pochybenia,
ktoré by ho v rámci jeho kompetencie oprávňovali zasiahnuť do priebehu predmetného
konania, a pripojil vyjadrenie zákonnej sudkyne.
4. Okresný súd 16. októbra 2012 návrh sťažovateľa na nariadenie výkonu
rozhodnutia súdu sp. zn. 12 P 264/2011 z 30. augusta 2011 o dočasnej úprave styku
oprávneného s maloletými deťmi zamietol. Sťažovateľ v sťažnosti v tejto súvislosti uviedol,
že „V citovanom rozhodnutí (okresný súd, pozn.) podrobne popísal skutkový stav
doručovania s tým, že matke maloletých detí sa nepodarilo doručiť nariadenie predbežného
opatrenia a z toho dôvodu nerealizoval ani jeho výkon. A nakoniec predmetné rozhodnutie
o nariadení predbežného opatrenia zo dňa 30. 08. 2011 spolu s výzvou sa podarilo povinnej
doručiť až 19.09 2012 cestou pošty. Uvedené rozhodnutie a spôsob konania Okresného
súdu Komárno je o to viac zarážajúci, že rozhodnutie o predbežnom opatrení jej doručoval
viac ako 1 rok, ale i tá skutočnosť, že už dňa 07. 09. 2011 mal okresný súd vedomosť od OR
PZ v K. o tom, akým spôsobom sa dopátrať matky. Ak polícia v priebehu niekoľkých hodín
vedela sa s matkou skontaktovať, čo bránilo súdu, aby nečakal celý rok a následne po
uplynutí jedného roku doručoval prostredníctvom pošty?
Proti uvedenému rozhodnutiu som podal dňa 06. 11. 2012 odvolanie, ktoré mi
Krajský súd v Nitre (KS NR) dňa 08. 01. 2013 zamietol. Zamietavé rozhodnutie bolo
vykonané okrem iného i na základe toho, že samotné rozhodnutie stratilo materiálnu
vykonateľnosť, nakoľko čas v ňom určený uplynul.“.
O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 CoE 221/2012
z 8. januára 2013, ktorým napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa sp. zn. 12 Em 4/2011
zo 16. októbra 2012 potvrdil.
5. K postupu okresného súdu a krajského súdu v namietanom konaní sťažovateľ
uvádza: „Uvedené dôvody a postup súdu vznášajú pochybností o práve na spravodlivý
súdny proces. Tak ako súd na začiatku začal vo veci konať vo výkone uvedeného
predbežného opatrenia, keď ho vydal v relatívne krátkej dobe, následne ho doručoval
súdnymi doručovateľmi začiatkom septembra 2011, tak sa zdalo, že súd prikročí k riadnej
realizácii svojich práv a povinností proti občanom. Následne však nastal zásadný zlom
vo veci keď súd nereagoval ani na moju výzvu a na nariadenie predbežného opatrenia,
ktoré nerealizoval. Štandardný postup býva realizácia výkonu ako i doručovania
prostredníctvom polície. Zo spisu vedel, že polícia má informáciu o pobyte matky a detí.
Súd sa na ňu nikdy neobrátil. Súd riešil 2x opravným uznesením vydané vlastné rozhodnutie
pre formálne chyby. O vlastnom predbežnom opatrení sa rozhodovalo viac ako rok (od
návrhu 25. 8. 2011 do rozhodnutia OS Komárno (OS KN) zo dňa 15. 12. 2011) aby sa o
ňom nakoniec ani riadne nerozhodlo...
Poukazujem tiež na priebeh samotného konania o výkon rozhodnutia, kde vlastne súd
sa zaoberal procesnými otázkami, nič neriešil a samotný výkon ako keby vykonať ani
nechcel. Nezabezpečil žiadne práva moje ako navrhovateľa, i keď Haagsky dohovor o tom
jednoznačne hovorí. Áno je pravda, že Okresný súd Komárno vydával rozhodnutia, možno
povedať i v môj prospech. Na druhej strane rozhodnutia neboli nikdy realizované. Súd sa
nesnažili nijakým spôsobom ich reálne zrealizovať.“
6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa článku 46 odsek 1,
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej
republiky, na spravodlivý proces podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, konaním Okresného súdu Komárno vo veci vedenej pod sp. zn.
12Em/2/2011, 12 Em 4/2011 a konaním Krajského súdu v Nitre pod sp. zn. 5
CoE/221/2012, bolo porušené.
2. Krajský súd v Nitre a Okresný súd Komárno sú povinné uhradiť sťažovateľovi
spoločne a nerozdielne trovy konania a právneho zastúpenia na účet advokáta JUDr. I. G.
vo výške 331.13 EUR v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa § 24 písm. b) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrh nie je
prípustný ak ústavný súd v tej istej veci koná.
10. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
12. Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
14. Podstatou sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva
na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom:
- Okresného súdu Komárno vo veci vedenej pod sp. zn. 12 Em 2/2011 (výkon
rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 P 266/2010 z 20. januára 2011 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 CoP 86/2011 z 28. apríla 2011, ktorým
bol nariadený návrat maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu – USA),
- Okresného súdu Komárno vo veci vedenej pod sp. zn. 12 Em 4/2011 (výkon
rozhodnutia predbežného opatrenia Okresného súdu Komárno sp. zn. 12 P 264/2011
z 30. augusta 2011 o zákaze vycestovania a úprave styku) a
- Krajského súdu v Nitre vo veci vedenej pod sp. zn. 5 CoE 221/2012 (konanie
o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 12 Em 4/2011 zo 16. októbra
2012 o zamietnutí návrhu oprávneného na výkon rozhodnutia, v ktorom krajský súd
uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil).
Sťažovateľ v sťažnosti vyjadril presvedčenie, že boli porušené jeho práva
na spravodlivý proces, čo sa týka rovnosti zbraní a zásady kontradiktórnosti, ale aj
z hľadiska neodôvodneného zdĺhavého konania, čo sa týka samotného výkonu rozhodnutia
vo veci samej, ako i výkonu predbežného opatrenia v otázke styku s deťmi a zákazu matke
vycestovať mimo územia Slovenskej republiky. Sťažovateľ namieta, že postup okresného
súdu spočíval len vo formálnom vydávaní rozhodnutí bez toho, aby okresný súd zabezpečil
ich realizáciu, čím porušil uvedené práva sťažovateľa.
A. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu vo veci vedenej
pod sp. zn. 12 Em 2/2011
15. Podľa citovaného ustanovenia § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je
prípustný, ak ústavný súd v tej istej veci koná. Ako sám sťažovateľ v sťažnosti uviedol,
28. februára 2013 podal ústavnú sťažnosť (sťažnosť bola doručená ústavnému súdu
4. marca 2013). V tejto sťažnosti vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. Rvp 10703/2013 sa
sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru konaním Okresného súdu
Komárno vo veci vedenej pod sp. zn. 12 Em 2/2011.
16. Keďže vo veci namietaného konania okresného súdu sp. zn. 12 Em 2/2011
ústavný súd už koná, bola sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 v spojení
s § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde odmietnutá ako neprípustná.
B. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného
súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 12 Em 4/2011 a postupom krajského súdu vo veci
vedenej pod sp. zn. 5 CoE 221/2012
17. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť
reálne nepripúšťajú (podobne IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05).
18. Keďže predmetom sťažnosti je namietané porušenie práv sťažovateľa konaním
všeobecného súdu pri výkone predbežného opatrenia, je potrebné uviesť, že pokiaľ ide
o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje aplikovateľnosť čl. 6
ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení, pretože nie sú
rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie Apis verzus
Slovenská republika z 10. januára 2000, č. 39754/98, v ktorom sa konštatovala
neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného opatrenia)
(III. ÚS 339/2012, IV. ÚS 560/2012).
Vzhľadom na to bolo potrebné sťažnosť vo vzťahu k namietanému porušeniu práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn.
12 Em 4/2011 a postupom krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 5 CoE 221/2012
odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
C. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 12 Em 4/2011
19. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho
orgánu (napr. II. ÚS 26/95).
20. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06)
sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným
súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva
označenými orgánmi verejnej moci ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola
doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného
základného práva postupom okresného súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako
zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
21. V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že
jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí
smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú
preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných
práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).
22. V namietanom konaní vedenom pod sp. zn. 12 Em 4/2011 vydal okresný súd
16. októbra 2012 uznesenie, ktorým návrh sťažovateľa na nariadenie výkonu predbežného
opatrenia zamietol. Je teda zjavné, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (2. apríla
2013) už okresný súd vo veci meritórne rozhodol a nemohlo dochádzať k namietanému
porušovaniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
23. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
D. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 5 CoE 221/2012
24. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, prostredníctvom ktorej sťažovateľ namieta
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva
sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už príslušný súd meritórne
rozhodol pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
(m. m. IV. ÚS 223/2010).
25. Ústavný súd už zároveň konštatoval (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01), že nie každý
zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Na kratšie obdobia nečinnosti všeobecného
súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň
významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00,
I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01, III. ÚS 199/02).
26. Zo sťažnosti sťažovateľa ústavný súd zistil, že sťažovateľ 6. novembra 2012
podal proti uzneseniu sp. zn. 12 Em 4/2011 na okresnom súde odvolanie. O tomto odvolaní
rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 CoE 221/2012 z 8. januára 2013. Z uvedeného
vyplýva, že konanie na krajskom súde vedené pod sp. zn. 5 CoE 221/2012 trvalo menej ako
dva mesiace, čo v okolnostiach danej veci nemožno považovať za taký prieťah v súdnom
konaní, ktorý by bol spôsobilý porušiť základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov.
27. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
E. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom
okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 12 Em 4/2011 a postupom krajského súdu
vo veci vedenej pod sp. zn. 5 CoE 221/2012
28. Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť namietaným postupom okresného súdu
a krajského súdu. Z argumentácie sťažovateľa uvedenej v sťažnosti však vyplýva, že
porušenie tohto základného práva namieta v priamej príčinnej súvislosti (z obdobných
dôvodov) s namietaným porušením svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru, že v konaniach napadnutých touto
sťažnosťou nie sú splnené podmienky na vyslovenie porušenia základného práva
sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zároveň konštatuje, že v týchto konaniach nemohlo
postupom okresného súdu a postupom krajského súdu dôjsť ani k porušeniu jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
29. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
30. Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za potrebné poznamenať, že
predmetom výkonu rozhodnutia v namietanom konaní, ktoré bolo na okresnom súde vedené
pod sp. zn. 12 Em 4/2011 a na krajskom súde pod sp. zn. 5 CoE 221/2012, bol výkon
rozhodnutia predbežného opatrenia sp. zn. 12 P 264/2011. Týmto predbežným opatrením
sp. zn. 12 P/264/2011 z 30. augusta 2011 v znení opravného uznesenia zo 7. septembra
2011 a v znení opravného uznesenia z 15. decembra 2011 bolo nariadené predbežné
opatrenie, ktorým sa zakázalo matke maloletých detí sťažovateľa vycestovať s maloletými
deťmi sťažovateľa mimo územia Slovenskej republiky a mimo územia krajiny obvyklého
pobytu Spojených štátov amerických až do realizácie výkonu rozhodnutia v konaní
vedenom pod sp. zn. 12 Em 2/2011.
V tejto súvislosti je nevyhnutné poukázať na konanie ústavného súdu vedené pod
sp. zn. II. ÚS 584/2011, ktoré bolo iniciované na základe sťažnosti matky maloletých detí
MUDr. S. F.. Ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 584/2011 z 15. decembra 2011 prijal
túto sťažnosť na ďalšie konanie a zároveň odložil vykonateľnosť právoplatného uznesenia
Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 CoP/86/11-374 z 28. apríla 2011 (o nariadení návratu
maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu – S.). Následne bolo nálezom ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 584/2011 zo 16. mája 2012 toto uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k.
11 CoP/86/11-374 z 28. apríla 2011 zrušené a vrátené krajskému súdu na ďalšie konanie,
čím vlastne zanikol exekučný titul pre výkon rozhodnutia vedený pod sp. zn. 12 Em 2/2011,
na ktorého realizáciu sa prvá časť predbežného opatrenia vzťahovala.
Týmto predbežným opatrením okresný súd zároveň upravil styk sťažovateľa s jeho
maloletými deťmi v období od 30. augusta 2011 do 8. septembra 2011. V tejto súvislosti je
nutné poznamenať, že v tejto časti sa predbežné opatrenie (ako exekučný titul) stalo
márnym uplynutím času materiálne nevykonateľné, keďže nie je možné nariadiť výkon
styku s maloletými deťmi sťažovateľa do minulosti, ako správne konštatoval aj okresný súd
v uznesení sp. zn. 12 Em 4/2011 zo 16. októbra 2012.
Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že za daných okolností, keď okresný súd
a krajský súd už len formálne rozhodovali o nútenom výkone predbežného opatrenia
(okresný súd zamietol návrh na výkon predbežného opatrenia z dôvodu jeho materiálnej
nevykonateľnosti a krajský súd toto rozhodnutie potvrdil), nemohlo dôjsť k porušeniu
materiálneho práva sťažovateľa, ktoré vo svojej sťažnosti namietal.
31. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľa
ústavný súd nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. októbra 2013