Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 516/2015
PDF · 407.76 KB
No categories available
III. ÚS 516/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného advokátom
JUDr. Igorom Gažíkom, advokátska kancelária, Bojnická cesta 7, Prievidza, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na ochranu manželstva, rodičovstva a rodiny podľa čl. 41 ods. 1 a 4
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Komárno
sp. zn. 9 Em/2/2013 z 28. apríla 2014 a uznesením Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 26 CoE/314/2014 z 22. októbra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára
2015 faxom a 22. januára 2015 poštou doručená sťažnosť
, (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na ochranu pred
neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu manželstva,
rodičovstva a rodiny podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy, základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva
na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru postupom
a uznesením Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 Em/2/2013
z 28. apríla 2014 a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 26 CoE/314/2014 z 22. októbra 2014.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v konaní o nariadenie návratu maloletých detí
do krajiny obvyklého pobytu vedenom Okresným súdom Bratislava I
pod sp. zn. 1 P/266/2010 tento uznesením č. k. 1 P/266/2010 570 zo 7. decembra 2012
vydal predbežné opatrenie, podľa ktorého je sťažovateľ (otec) oprávnený stretávať sa
s maloletými deťmi ( , , , ,
, ) v určenom čase tak, že si ich preberie a odovzdá v mieste
trvalého bydliska matky na adrese , pričom matka je povinná maloleté deti riadne
pripravené odovzdať na styk otcovi a otec je povinný v uvedenom čase na uvedenom mieste
odovzdať ich matke. Uvedeným rozhodnutím bola zároveň matke uložená povinnosť
umožniť otcovi styk s maloletými deťmi prostredníctvom komunikačných prostriedkov
SKYPE, telefónu a mailu a tiež povinnosť oznámiť otcovi komunikačnú adresu maloletých
detí. Uvedené rozhodnutie v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave
č. k. 11 CoP/36/2013 609 z 29. januára 2013 nadobudlo právoplatnosť 6. marca 2013.
Keďže matka svoje povinnosti neplnila, sťažovateľ podal 29. apríla 2013 okresnému súdu
návrh na výkon právoplatného rozhodnutia. Napriek tomu, že okresný súd v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 Em/2/2013 viackrát vyzýval matku na dobrovoľné plnenie
povinností, jeho kroky ostali neúspešné. Po tom, ako okresný súd v rámci skúmania
procesných podmienok konania zistil, že matka sa spolu s maloletými deťmi presťahovala do
Maďarskej republiky, konanie uznesením č. k. 9 Em/2/2013 93 z 28. apríla 2014 zastavil.
Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd uznesením č. k. 26 CoE/314/2014 115 z 22.
októbra 2014 rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.
Porušenie „čl. 48 ods. 2 právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
sťažovateľ odôvodňuje tým, že „okresný súd riadne nekonal a nezabezpečil... výkon
rozhodnutia neodkladne, ale prakticky prvého polroka ani nekonal. Následne konal liknavo
a nezameral sa na dosiahnutie cieľa styku. Prakticky za neuveriteľne dlhú dobu... vykonal
len pár procesných úkonov a konanie po roku zastavil.“.
Pokiaľ ide o porušenie „čl. 46 ods. 1 právo na spravodlivý proces čl. 19 ods. 2 právo
na ochranu súkromného a rodinného života čl. 41 právo na ochranu manželstva,
rodičovstva a rodiny“, sťažovateľ uvádza, že „obidva súdy sa zamerali len na skončenie
veci, nie na to, aby zabezpečili moje zákonné práva. Ako je zrejmé zo spisu súd
na neoboznamoval riadne so všetkými podstatnými listinami. Rozhodnutia sú formálne bez
uvedenia skutočných dôvodov. Ako je zrejmé so spisu súdne konanie začalo ešte v čase, keď
deti bývali na Slovensku u svojich starých rodičov. Z uvedeného sa odvíja i právomoc
a príslušnosť súdu. Tá sa nemení presťahovaním, ak je tu v čase začatia konania... Krajský
súd správne poukázal na Európsky dohovor, podľa ktorého sa nemení právomoc, ak deti
boli presťahované protiprávne... akurát, že ho zabudol aplikovať... Mám za to, že takýmto
postupom zavŕšeným takýmito rozhodnutiami boli popreté moje práva nielen podľa
Haagskeho dohovoru, Európskeho dohovoru, ale i Ústavy Slovenskej republiky. Nakoľko
súdy nezabezpečili moje práva, môj rodinný a súkromný život počas posledných viac ako
štyroch rokov je rozvrátený.“.
Okrem toho sťažovateľ uviedol, že jeho „veci sa začali prerokovávať na Európskom
súde pre ľudské práva a zjavila sa šanca na zmenu“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd
rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa článku 46 odsek 1,
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2, právo
na ochranu súkromného a rodinného života podľa článku 19 odsek 2, právo na ochranu
manželstva, rodičovstva a rodiny podľa článku 41 odsek 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky,
právo na spravodlivý proces podľa článku 6 odsek 1 a právo na rešpektovanie súkromného
a rodinného života podľa článku 8 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd konaním Okresného súdu Komárno vo veci vedenej pod sp. zn. 9 Em/2/2013
a rozhodnutím zo dňa 28. 04. 2014 a rozhodnutím Krajského súdu v Nitre
pod sp. zn. 26 CoE/314/2014 zo dňa 22. 10. 2014, bolo porušené.
2. Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu v Nitre pod sp. zn. 26 CoE/314/2014 zo dňa
22. 10. 2014 a vec sa mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.
3. Krajský súd v Nitre a Okresný súd Komárno sú povinné uhradiť sťažovateľovi
spoločne a nerozdielne nemajetkovú ujmu vo výške 100.000 €.
4. Krajský súd v Nitre a Okresný súd Komárno sú povinní uhradiť sťažovateľovi
spoločne a nerozdielne trovy konania a právneho zastúpenia na účet advokáta JUDr. Igora
Gažíka vo výške podľa rozhodnutia súdu v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K námietke porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 Em/2/2013
Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že už uzneseniami
č. k. II. ÚS 569/2013 20 z 30. októbra 2013 a č. k. III. ÚS 537/2013 16 z 5. novembra 2013
sťažovateľa, ktorý bol zastúpený tým istým advokátom, upozornil na to, že základnému
právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa
poskytuje ochrana len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu predložená v čase,
keď k namietanému porušeniu označeného základného práva došlo alebo porušenie v tomto
čase ešte trvalo. Keďže napadnuté konanie v spojení s odvolacím konaním bolo právoplatne
ukončené ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, ústavný súd sťažnosť v tejto časti
odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 poslednej vety zákona
o ústavnom súde bez ďalšieho odôvodnenia.
K námietke porušenia základného práva sťažovateľa na ochranu
pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19
ods. 2 ústavy, základného práva na ochranu manželstva, rodičovstva a rodiny podľa čl.
41 ods. 1 a 4 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva
na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru
uznesením okresného súdu sp. zn. 9 Em/2/2013 z 28. apríla 2014
Rozhodovacia prax Európskeho súdu pre ľudské práva vylučuje aplikovateľnosť čl. 6
ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení, pretože nie sú
rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (rozhodnutie Apis verzus Slovenská
republika z 10. 1. 2000, č. 39754/98). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa
v časti, ktorou namietal porušenie tohto práva napadnutým rozhodnutím okresného súdu,
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou napádal porušenie ostatných práv napadnutým
rozhodnutím okresného súdu, ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie. Vychádzal pritom z princípu
subsidiarity podľa z čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý limituje hranice právomoci ústavného
súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach
tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno
domáhať len v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy (podobne
IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09
a iné). Takýmto súdom bol vo vzťahu k okresnému súdu krajský súd, ktorý tak na základe
opravného prostriedku sťažovateľa aj urobil.
K námietke porušenia základného práva na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, základného
práva na ochranu manželstva, rodičovstva a rodiny podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na rešpektovanie súkromného
a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu
sp. zn. 26 CoE/314/2014 z 22. októbra 2014
Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd zistil, že napriek tomu,
že sťažovateľ je v konaní pred ústavným súdom zastúpený kvalifikovaným právnym
zástupcom, ktorý predmetnú sťažnosť aj koncipoval, jej odôvodnenie nie je v súlade
s petitom, ktorým je ústavný súd v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu pritom vyplýva, že nedostatky zákonom
predpísaných náležitostí vyplývajúce z podaní sťažovateľov nie je povinný odstraňovať
z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní
pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný
súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
(IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 789/09, III. ÚS 280/2013). Povinnosti advokáta
vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať
advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj
prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady
Sťažovateľ námietku porušenia označených práv napadnutým rozhodnutím krajského
súdu odôvodňuje v podstate len tým, že ho považuje za „formálne bez uvedenia skutočných
dôvodov“, na základe ktorých odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa
o zastavení konania.
S takýmto názorom sťažovateľa však ústavný súd nesúhlasí. Z relevantnej časti
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu totiž vyplýva:
„Z obsahu ďalšieho súdneho spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 10 Em/1/2014
konkrétne zo správy doručenej súdu dňa 1. 8. 2014 vyplýva, že Centrum pre
medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže oznámilo súdu, že podľa správy maďarského
registra obyvateľov majú všetky tri maloleté deti Frisancho od 9. 1. 2014 registrovaný
pobyt na adrese . Zo správy Úradu práce, sociálnych
vecí a rodiny Komárno ďalej vyplýva, že matka maloletých detí a maloleté deti sú odhlásení
z trvalého pobytu v obci ...
Odvolací súd uvádza, že je potrebné odlíšiť v prvom rade právomoc na návratové
konanie podľa Haagskeho dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných
únosov detí, ktoré končí nariadením návratu dieťaťa do štátu jeho obvyklého pobytu alebo
nenavrátením dieťaťa a v druhom rade právomoc na nariadený výkon slovenského
rozhodnutia. V tomto prípade sa jedná o nariadený výkon predbežného opatrenia vydaného
súdom Slovenskej republiky, pričom všeobecný súd dieťaťa sa nenachádza už v Slovenskej
republike, ale v Maďarsku. Slovenská republika, ako aj Maďarsko sú členskými štátmi
Európskej únie, a preto je potrebné aplikovať v danom prípade nariadenie rady (ES)
č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov
v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností. Právomoc súdov
členských štátov v otázkach rodičovských práv a povinností je upravená v čl. 8 až čl. 14
nariadenia s tým, že súdy členského Štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv
a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia
konania s výhradou ustanovení článkov 9,10 a 12.
V tomto prípade sa teda jedná o konanie o výkon rozhodnutia s cudzím prvkom, kde
otázka štátneho občianstva, trvalého, resp. obvyklého pobytu dieťaťa nie je ani veľmi
rozhodujúca, ale podstatným je miesto výkonu rozhodnutia, t. j. miesto, kde majú byť prijaté
donucovacie opatrenia, ktorými sa výkon realizuje. Právomoc súdov vo veci výkonu
rozhodnutia sa riadi miestom výkonu rozhodnutia z dôvodu, že donucovacie opatrenia sú
obmedzené a vynútiteľné len na území štátu výkonu. Slovenský súd totiž nemôže nariadiť
výkon rozhodnutia voči maloletým, ktorí sa fyzicky nachádzajú v Maďarsku. Odvolací súd
má na základe vyššie uvedeného preukázané, že povinná sa s maloletými deťmi zdržiava
na území Maďarska, kde navštevujú školu, kde bývajú a majú nahlásený trvalý pobyt.
Na základe vyššie uvedených skutočností, nakoľko maloletá spolu s povinnou sa
nachádzajú na území iného štátu – v Maďarsku, súd Slovenskej republiky nie je oprávnený
nariadiť výkon rozhodnutia, ktorý by sa realizoval na území cudzieho štátu. Z uvedeného
dôvodu bolo potrebné výkon rozhodnutia zastaviť.“
Preskúmaním napadnutého rozhodnutia ústavný súd zistil, že krajský súd konal
v medziach svojej právomoci, na daný prípad aplikoval relevantné hmotnoprávne
a procesnoprávne ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov a svoje
rozhodnutie, ktorým potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, presvedčivo a náležite
odôvodnil. Závery krajského súdu vychádzajú z konkrétnych skutkových okolností daného
prípadu, sú logické, a preto aj legitímne a ústavne akceptovateľné. Hoci ústavný súd chápe
citlivosť situácie, v ktorej sa sťažovateľ nachádza, na rozdiel od neho nepovažuje napadnuté
rozhodnutie krajského súdu za „formálne“, ale ani za zjavne neodôvodnené či arbitrárne.
Napokon, aj Európsky súd pre ľudské práva vo veci sťažovateľa proti Slovenskej
republike, o ktorej medzičasom rozhodol rozsudkom sp. zn. C 383/13 z 21. júla 2015,
reflektoval skutočnosť, že samotné konanie o nariadenie návratu maloletých detí do krajiny
obvyklého pobytu bolo v novembri 2014 skončené z dôvodu, že matka sa spolu s maloletými
deťmi presťahovala do Maďarskej republiky, čím súdy Slovenskej republiky stratili
príslušnosť rozhodovať vo veci samej. V dôsledku zistenia porušenia práva sťažovateľa
zaručeného čl. 8 dohovoru Slovenskou republikou preto sťažovateľovi priznal náhradu
nemajetkovej ujmy, ako aj trov konania.
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú, pretože
nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu
a právami, porušenie ktorých v petite namietal.
Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa ako celok odmietol, o ďalších nárokoch v nej
uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. októbra 2015