Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)II. ÚS 100/2018
PDF · 342.46 KB
No categories available
II. ÚS 100/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára 2018
predbežne prerokoval sťažnosť ,
Spojené štáty americké, zastúpeného advokátskou
kanceláriou BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava,
v mene ktorej koná advokát JUDr. Juraj Bizoň, vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 19. ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Okresného súdu
Bratislava I č. k. 1 P 266/2010-1454 zo 16. marca 2016 a uznesením Krajského súdu
v Bratislave č. k. 11 CoP 223/2016-1538 z 21. decembra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca
2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“)
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19. ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6
ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Okresného súdu
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 P 266/2010-1454 zo 16. marca 2016 (ďalej len
„napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 11 CoP 223/2016-1538 z 21. decembra 2016 (ďalej len „napadnuté
uznesenie krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým uznesením zastavil
konanie o nariadenie návratu maloletých detí do cudziny pri neoprávnenom premiestnení
alebo zadržaní. Svoje rozhodnutie odôvodnil čl. 12 ods. 3 Dohovoru o občianskoprávnych
aspektoch medzinárodných únosov detí (ďalej aj „Haagsky dohovor“) a § 103, § 104 ods. 1,
§ 146 ods. 1 písm. c), § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku dôvodiac, že dospel
k záveru, že v danom prípade boli splnené podmienky na zastavenie konania podľa čl. 12
ods. 3 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí. Okresný súd
považoval za preukázané, že maloletým deťom bolo udelené maďarské štátne občianstvo,
navštevujú školské zariadenia v meste , matka poberá v Maďarsku rodinné prídavky na
maloleté deti a žije s nimi v rodinnom dome na adrese , Maďarsko.
2.1 Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal prostredníctvom zvoleného
právneho zástupcu odvolanie sťažovateľ ako otec maloletých detí navrhujúc, aby odvolací
súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že jeho návrhu v celom rozsahu vyhovie,
alternatívne rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.
Krajský súd potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu a v odôvodnení svojho
napadnutého uznesenia uviedol:
„Z obsahu spisu vyplynulo, že dňa 25.11.2010 bola Okresnému súdu Bratislava I
prostredníctvom Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, doručená
žiadosť otca maloletých detí, o návrat maloletých detí... do krajiny ich obvyklého pobytu -
do Spojených štátov amerických. Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 20.01.2011,
č.k. 1P 266/2010-323 nariadil návrat maloletých deti... do krajiny ich obvyklého pobytu -
do Spojených štátov amerických. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 28.04.2011,
č.k. 11CoP/86/2011-374 predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil. Na základe
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky II US 584/2011-65 zo dňa 16.05.2012, Krajský
súd v Bratislave uznesením zo dňa 21.09.2012, č.k. 11CoP/419/2012-460 zrušil uznesenie
súdu prvej inštancie zo dňa 20.1.2011, č.k. 1 P/266/2010-323 a vec vrátil na ďalšie konanie
s poukazom na vek maloletých detí bude povinnosťou súdu prvej inštancie zistiť ich názor
spôsobom zodpovedajúcim veku a stupňu vyspelosti detí. Okresný súd Bratislava I
uznesením zo dňa 07.12.2012, čk. 1P/266/2010-570, právoplatným dňa 06.03.2013, nariadil
neodkladné opatrenie, ktorým upravil styk otca s maloletými deťmi. Krajský súd
v Bratislave uznesením zo dňa 29.01.2013, č.k. 11CoP/36/2013-609, právoplatným dňa
06.03.2013, predmetné uznesenie potvrdil. Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa
21.03.2013, č.k. 1P/266/2010-735 nariadil neodkladné opatrenie, ktorým zakázal matke
a maloletým deťom vycestovať mimo územia Slovenskej republiky, s výnimkou dochádzky do
školského zariadenia , Maďarsko, a to až do právoplatného
skončenia konania vo veci samej.
Dňa 20.01.2014 sa matka návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava I
domáhala zastavenia konania, nakoľko sa s deťmi nezdržiava na území Slovenskej
republiky, svoj pobyt mimo územia Slovenskej republiky súdu nepreukázala. Následne súd
prvej inštancie zisťoval pobyt matky jednak prostredníctvom Okresného riaditeľstva
Policajného zboru v Bátorových Kosihách a jednak prostredníctvom Centra pre
medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže. Zo správy Okresného riaditeľstva
Policajného zboru v Bátorových Kosihách súd zistil, že matka sa s maloletými deťmi
presťahovala do Maďarska a na adrese , sa už nezdržiava. Dňa
21.03.2014 Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže oznámilo súdu prvej
inštancie, že na základe šetrenia zistil, že matka má s maloletými deťmi od 09.01.2014
nahlásený trvalý pobyt na adrese , Maďarsko, kde maloleté deti aj
navštevujú školu. Na základe uvedeného Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa
28.11.2014, č.k. 1P/266/2010-1113 konanie vo veci zastavil. O trovách konania rozhodol
tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a súd štátu náhradu trov
konania nepriznal. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 16.03.2015, č.k.
11CoP/100/2015-1275 predmetné uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie. Následne Okresný súd Bratislava I vo veci doplnil dokazovanie, opätovne
rozhodol a jeho rozhodnutie je teraz predmetnom odvolacieho konania.
Ako prvoradé odvolací súd konštatuje, že vzhľadom na fakt, že predmetom konania je
návrh otca na nariadenie návratu maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu - do
Spojených štátov amerických, súd prvej inštancie ako justičný orgán dožiadaného štátu
v danej veci správne postupoval v zmysle článku 12 ods. 3 Dohovoru o občianskoprávnych
aspektov medzinárodných únosov detí a v tejto súvislosti správne vyhodnotil, že maloleté
deti boli premiestnené na územie iného štátu, do Maďarska. Uvedené vyplynulo z celého
vykonaného dokazovania, preto so záverom súdu prvej inštancie sa v tomto smere stotožnil
aj odvolací súd, ktorý námietky otca prezentované v jeho odvolaní smerujúce
k spochybneniu procesného postupu súdu prvej inštancie, právneho posúdenia, ako aj
získaniu maďarského štátneho občianstva maloletými deťmi, vyhodnotil ako nedôvodné.
Z doplneného dokazovania súdom prvej inštancie totiž vyplynul trvalejší charakter ich
pobytu na území Maďarska a to vzhľadom na návštevu školských zariadení deťmi v ,
poberanie maďarských príspevkov, maďarské občianstvo detí ako aj skutočnosť, že matka
s deťmi býva v rodinnom dome v , ktorý je vlastníctve rodičov matky maloletých detí.
V rámci vysporiadania sa s odvolacími dôvodmi otca je potrebné uviesť, že odvolací
súd nemá povinnosť odpovedať na každú námietku alebo argument v odvolaní, ale iba na
tie, ktoré zostali sporné, majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú
nevyhnutné pre takéto rozhodnutie. Jednou z otázok, ktorej posúdenie nemá relevanciu pre
konanie je otázka spôsobu nadobudnutia maďarského občianstva deťmi a ich následná
strata slovenského. Je nesporné, že v danom prípade aplikácia čl. 12 ods. 3 Dohovoru nie je
spájaná s otázkou štátneho občianstva maloletých detí, ale jeho podstatou je reálna,
trvalejšia fyzická prítomnosť dieťaťa na území iného štátu, ktorá v danom prípade naplnená
bola, preto možno uzavrieť, že súd prvej inštancie zastavením konania v danom prípade
postupoval správne. Aj keby otec maloletých detí bol oboznámený o získaní maďarského
občianstva maloletými deťmi, nič by to nezmenilo na posúdení veci, ako aj na správností
rozhodnutia. Na rozhodnutie nemá vplyv ani odvolacia námietka otca o nedoručení
predmetných listín, keďže v čase rozhodovania súdu prvej inštancie bol otec zastúpený
právnym zástupcom, ktorý mal právo a mohol nahliadať do spisu a oboznámiť sa s listinami
tvoriacimi súčasť spisu.
Na výtku otca o nepreskúmateľnosti rozhodnutia v časti, v ktorej súd prvej inštancie
neodôvodnil, prečo zastavil konanie, keďže to v zmysle čl. 12 ods. 3 Dohovoru nebola jeho
povinnosť, odvolací súd neprihliadal, keďže z obsahu spisového materiálu jednoznačne
vyplynulo, že deti sa na území iného štátu reálne nachádzajú, čím sa vo svojom rozhodnutí
dostatočne zaoberal a dodáva, že na zastavenie konania by dokonca v zmysle predmetného
článku Dohovoru postačovala už len vyvrátiteľná domnienka o pobyte detí na území iného
štátu.
Pokiaľ otec dôvodil, že súd prvej inštancie aplikoval nesúvisiace ustanovenia
vnútroštátneho predpisu s článkom 12 ods. 3 Dohovoru, odvolací súd poznamenáva, že
článok 12 Dohovoru tvorí významnú časť dohovoru, keďže špecifikuje tie prípady, v ktorých
sú justičné alebo správne orgány štátu, kde sa dieťa nachádza povinné nariadiť jeho návrat.
Tretí odsek predmetného článku pritom obsahuje úplne logické ustanovenie, inšpirované
úvahami o hospodárnosti konania, na základe ktorého môžu orgány, ktoré poznajú prípad,
zastaviť konanie alebo zamietnuť žiadosť o návrat dieťaťa, ak majú dôvod domnievať sa, že
dieťa bolo premiestnené na územie iného štátu. Prostriedky, ktorými môžu dospieť k tomuto
záveru, nie sú v článku uvedené, závisia preto na vnútroštátnom právnom poriadku daného
štátu. V danom prípade týmto vnútroštátnym predpisom bol Občiansky súdny poriadok
v znení účinnom do 30.06.2016, ktorý problematiku nedostatku podmienok konania
upravoval v ustanoveniach § 103 a § 104 ods. 1 O.s.p. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd
dospel zhodne s názorom súdu prvej inštancie o použití vyššie citovaných zákonných
ustanovení.
V spojitosti s námietkou otca týkajúcou sa možnosti súdu postupovať v zmysle čl. 15
ods. 1 Nariadenia Brusel IIa, je potrebné uviesť, že podľa Nariadenia Brusel IIa môžu
postupovať len členské štáty Európskej únie, ako aj to, že samotný článok 15 ods. 1
Nariadenia Brusel IIa o prenesení právomoci súdu v návratovom konaní nemožno použiť,
keďže predmetný článok sa vzťahuje výlučne na konania vo veci samej, t.j. konania
o rodičovských právach a povinnostiach, v ktorých právomoc na meritórne konanie bola
založená na základe článkov 8 - 10, resp. na základe článkov 12 a 13 Nariadenia Brusel IIa.
V danom prípade však ide o návrat maloletých detí, ktoré nie je konaním o rodičovských
právach a povinnostiach, ale konaním o vrátení maloletých detí neoprávnene
premiestnených pod jurisdikciu štátu, ktorého súdy majú právomoc meritórne rozhodnúť
o rodičovských právach a povinnostiach, ktorými je i rozhodovanie o podstatných veciach
týkajúcich sa maloletých detí v prípade nesúhlasu jedného z rodičov. Odvolacia námietka
otca vo vzťahu k prihláseniu detí do inej školy a skutočnosť, že matka vybavila deťom
maďarskú štátnu príslušnosť bez súhlasu otca, je v predmetnom konaní irelevantná...“
Sťažovateľ rozdelil svoje námietky do niekoľkých celkov, ktoré ústavný súd
rekapituluje v týchto bodoch:
3.1 Prvá námietka – porušenie rovnosti zbraní a zásady kontradiktórnosti súdneho
konania.
3.1.1 Sťažovateľ uvádza, že okresný súd si pred vydaním napadnutého uznesenia
zabezpečil listinné dôkazy, ktoré nedoručoval na vyjadrenie účastníkom konania a ani pred
vydaním rozhodnutia vo veci s nimi účastníkov konania neoboznamoval. Na základe
uvedeného bola sťažovateľovi podľa jeho slov odňatá možnosť uplatňovať v konaní svoje
procesné práva, keďže sťažovateľ nemal vedomosť o zmene štátneho občianstva jeho detí
a nevedel súdu podať možné dôkazy odporujúce záverom súdu o obvyklom pobyte detí,
navštevovaní škôl na území Maďarska či poberaní rodinných prídavkov a iné. Ak by boli
účastníkom konania o návrat doručené listiny, na základe ktorých vo veci konajúce súdy
založili svoje rozhodnutie o zastavení konania, mal by sťažovateľ podľa jeho názoru
možnosť vyjadriť sa k nim, sporovať ich vierohodnosť, vyvrátiť ich obsah a ovplyvniť tak
následné rozhodnutie súdu prvej inštancie o zastavení konania. Sťažovateľ uvádza, že
v tomto prípade súd prvej inštancie zabezpečil do konania listinné dôkazy, od ktorých
odvinul svoje rozhodnutie o zastavení konania, a práve tieto mali zásadný vplyv na
vynesenie konečného rozhodnutia vo veci samej. Tým, že nebolo v konaní o nariadenie
návratu vykonané dokazovanie prostredníctvom oboznámenia listinných dôkazov
zabezpečených súdom priamo, resp., že s týmito dôkazmi súd neoboznámil účastníkov
konania pred vydaním rozhodnutia vo veci samej ich doručením a nedal im možnosť sa
k ich obsahu vyjadriť, došlo podľa mienky sťažovateľa k porušeniu jeho práva na
spravodlivý proces. Sťažovateľ namieta, že krajský súd sa uchýlil len k strohému
konštatovaniu, že sťažovateľ mal prostredníctvom svojho právneho zástupcu možnosť
nahliadať do spisu a s jeho obsahom sa tak následne oboznamovať. Právna argumentácia
odvolacieho súdu v tejto súvislosti je podľa sťažovateľa arbitrárna a ústavne
neakceptovateľná, pretože právo účastníka byť v súdnom konaní zastúpený zástupcom samo
osebe neznamená zbavenie povinnosti súdu vykonať v konaní dokazovanie, doručovať
účastníkom konania dôkazy zabezpečené v konaní na vyjadrenie, resp. vyjadrovať sa
k návrhom na vykonanie dokazovania. Právo nahliadať do súdneho spisu neznamená podľa
názoru sťažovateľa to, že vo veci konajúci súd nemusí doručovať účastníkom konania ním
zabezpečené listinné dôkazy len preto, že sa spolieha, že účastníci konania sa s nimi
oboznámia sami.
3.2 Druhá námietka – napadnuté uznesenia sa opierajú o dôkazy z rokov 2013
a 2015.
3.2.1 V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na to, že listinné dôkazy, na základe
ktorých došlo k zisteniu, že maloleté deti sa údajne viac nenachádzajú na území Slovenskej
republiky, boli pre rozhodnutie o skúmaní podmienok konania neaktuálne, pretože boli
vyhotovené v rokoch 2013 a 2015. Len jeden listinný dôkaz bol z januára 2016, a pritom
napadnuté uznesenie okresného súdu bolo vydané 16. marca 2016. Z januára 2016 mal
okresný súd podľa sťažovateľa zabezpečený len dôkaz týkajúci sa maďarského štátneho
občianstva maloletých detí, ktorý však podľa napadnutého uznesenia krajského súdu nemal
význam pre rozhodnutie vo veci samej, keďže vo veci konajúce súdy sa údajne riadili len
fyzickým premiestnením detí, a nie ich štátnym občianstvom. Sťažovateľ uvádza, že podľa
ustálenej právnej teórie platí, že súd pri rozhodovaní veci nemôže brať do úvahy
skutočnosti, ktoré nastali v minulosti, avšak v čase vyhlásenia rozhodnutia už netrvajú, ako
ani anticipovať (predvídať) skutočnosti, ktoré v čase vyhlásenia ešte nenastali. Skutkový
a právny stav v čase vyhlásenia rozhodnutia je podľa slov sťažovateľa pre súd záväzný
a rozhodujúci v sporových i nesporových konaniach v prípadoch, keď sa rozhoduje
konštitutívne alebo deklaratórne. Vo veci konajúce súdy pri vydávaní napadnutých uznesení
o zastavení konania vychádzali podľa mienky sťažovateľa z podmienok, ktoré boli v čase
vydania rozhodnutí vyše pol roka staré. To sa podľa presvedčenia sťažovateľa týkalo tak
stavu navštevovania školských zariadení maloletými deťmi a ich fyzického pobytu na území
Maďarska, ako aj údajného zamestnania matky v Maďarsku, ktorý vyplýval
z jednostranného vyhlásenia matky uvedenej v jej vlastnej žiadosti o rodinné prídavky
vystavenej z roku 2013.
3.3 Tretia námietka – nesprávny výklad aplikovaných právnych noriem, ktorým
došlo k bráneniu práva na výkon rodičovských práv k maloletým.
3.3.1 Sťažovateľ uvádza, že súdne konanie o návrat maloletých detí do miesta ich
obvyklého pobytu k dnešnému dňu trvalo 7 rokov a vo veci konajúce súdy rozhodovali
v prevažnej väčšine svojich rozhodnutí v prospech návratu maloletých detí na územie
Spojených štátov amerických, v prospech zabezpečenia styku otca s maloletými deťmi
a tak, že zakazovali maloletým deťom vycestovať z územia Slovenskej republiky
s pomocou matky alebo akýchkoľvek iných tretích osôb. Sťažovateľ namieta, že napadnuté
uznesenie okresného súdu a napadnuté uznesenie krajského súdu nemajú žiadnu oporu
v na vec sa vzťahujúcich vnútroštátnych, ako aj medzinárodných právnych predpisoch
a na základe ich nesprávneho výkladu došlo k popretiu celého účelu a podstaty návratového
konania v zmysle jeho regulácie určenej v Haagskom dohovore a nariadení Rady (ES)
č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov
v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje
nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenie Brusel IIa“), a tak aj k odňatiu možnosti
sťažovateľa osobne sa starať o svoje deti. Sťažovateľ poukazuje predovšetkým na to, že
aplikácia čl. 12 ods. 3 Haagskeho dohovoru nie je obligatórna a nezakladá povinnosť
vo veci konajúceho súdu zastaviť súdne konanie, predovšetkým nie v stave, keď sa od roku
2010 vykonalo rozsiahle dokazovanie a konanie speje k vydaniu konečného rozhodnutia.
V tomto prípade to bol práve čl. 12 ods. 3 Haagskeho dohovoru a ostatné všeobecné
ustanovenia, predovšetkým čl. 1, čl. 2 a čl. 11 ods. 3 Haagskeho dohovoru, ktoré podľa
sťažovateľa bránili v tom, aby vo veci konajúce súdy konanie zastavili. Ustanovenia
označených článkov Haagskeho dohovoru majú podľa sťažovateľa prednosť pred
vnútroštátnou úpravou. Podľa sťažovateľa nebolo povinnosťou vo veci konajúcich súdov
konania zastavovať, a to predovšetkým aj vzhľadom na zásadu hospodárnosti konania,
na ktorú poukázal sám krajský súd vo svojom napadnutom uznesení. Sťažovateľ vyvodzuje
záver, že napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené jeho
práva na ochranu pred neoprávneným zásahom do súkromného a rodinného života,
na ochranu rodičovstva, na starostlivosť o deti a ich výchovu, na rešpektovanie svojho
súkromného a rodinného života, ako aj na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:
„Okresný súd Bratislava uznesením zo dňa 16.03.2016, sp. zn. 1P/266/2010-1454
a Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 21.12.2016 sp. zn. 11CoP/223/2016-1538
porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 48 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky, právo sťažovateľa na ochranu pred neoprávneným zásahom do
súkromného a rodinného života zaručené v čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo
sťažovateľa na ochranu rodičovstva zaručené v čl. 41 ods. 1 Ústavy SR, právo sťažovateľa
na starostlivosť o deti a ich výchovu zaručené v čl. 41 ods. 4 Ústavy SR, právo sťažovateľa
na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života zaručené v čl. 8 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo sťažovateľa na zohľadnenie záujmu
dieťaťa pri činnosti súdu v zmysle článku 3 ods. 1, 2 Dohovoru o právach dieťaťa.
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21.12.2016 sp. zn. 11CoP/223/2016-
1538 sa zrušuje a vec a mu vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie, ktoré mu je Krajský
súd v Bratislave povinný vyplatiť v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým
uznesením okresného súdu
7. Sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia jeho ústavných práv aj napadnutým
uznesením okresného súdu.
7.1 Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a ochranu základných práv
a slobôd poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo („ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.
7.2 V zmysle princípu subsidiarity ústavný súd poskytuje ochranu základným právam
a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že všeobecné
súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Ochrana základných
práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom ústavou a zákonom
o ústavnom súde upraveného konania o sťažnosti je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy,
ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis II. ÚS 13/01,
IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ
sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných
a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť (porov.
7.3 Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon
na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je
sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
7.4 Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti napadnutému
uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť
krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade
nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o napadnutom uznesení okresného súdu,
keďže odvolanie predstavuje účinný opravný prostriedok ochrany práv sťažovateľa
vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný
súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení
s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.
K sťažovateľom (otcom) namietanému porušeniu práva podľa čl. 3 ods. 1 a 2
Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým uznesením krajského súdu
8. K namietanému porušeniu čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa je potrebné
v úvode uviesť, že tento upravuje princíp, že záujem dieťaťa musí byť prvoradým
hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, a to aj pri rozhodovaní súdu v ich
veciach alebo veciach, ktoré sa dotýkajú ich záujmu.
8.1 Tento princíp bol v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky
transponovaný (explicitne, ako aj implicitne) do jednotlivých noriem Civilného
mimosporového poriadku (porov. napr. § 117, § 119, § 146 ods. 1, § 147 ods. 2), ako aj
zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (porov. napr. čl. 5, § 23 ods. 2, § 24 ods. 4, § 44 ods. 4 a ďalšie).
Na ústavnej úrovni sa princíp povinnosti prihliadať na najlepší záujem dieťaťa (maloletého)
v konaní pred všeobecným súdom spája najmä so základným právom dieťaťa (maloletého)
na súkromie podľa čl. 16 ods. 2 ústavy, na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného a rodinného života v zmysle čl. 19 ods. 2 ústavy, na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, so základným právom dieťaťa (maloletého), aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohlo vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
8.2 V konaní pred ústavným súdom je však sťažovateľom otec maloletých, a nie sami
maloletí. Len deti (maloletí) primárne benefitujú z princípu upraveného čl. 3 ods. 1
Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý našiel v právnom poriadku vyústenie do subjektívnych
hmotných a procesných ústavných práv dieťaťa (maloletého) alebo subjektívnych hmotných
a procesných zákonných práv dieťaťa (maloletého). Na základe uvedeného tak chýba medzi
v sťažnosti namietaným porušením čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa a osobou
sťažovateľa príčinná súvislosť (kauzálny nexus) a námietka porušenia čl. 3 ods. 1 Dohovoru
o právach dieťaťa zo strany sťažovateľa (otca) je zjavne neopodstatnená, keďže namietať
porušenie ústavných práv spojených s princípom vyjadreným v čl. 3 ods. 1 Dohovoru
o právach dieťaťa je aktívne legitimované dieťa (maloletý).
8.3 Navyše ústavný súd v súvislosti s čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa
odkazuje na svoje uznesenie sp. zn. II. ÚS 596/2014 z 30. septembra 2014 (publikované
v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2014 pod č. 57/2014),
v ktorom uviedol, že na úrovni doktríny medzinárodného práva, ako aj na úrovni samotnej
Organizácie Spojených národov prevládol (dnes už konštantný) právny názor, že medzi
články Dohovoru o právach dieťaťa, ktoré upravujú všeobecné zásady/princípy (general
principles) a nie sú priamo vykonateľné, ale je potrebné tieto zásady inkorporovať do
príslušnej vnútroštátnej legislatívny a aplikačnej praxe, možno zaradiť najmä čl. 2, čl. 3,
čl. 6 a čl. 12 (pozri HODGKIN, R., NEWELL, P. Implementation Handbook for the
Convention on the Rights of the Child. Fully revised third edition. Ženeva : UNICEF
Regional Office for Europe, 2007, p. 39, 83, 158; k tomu porov. aj Committee on the Rights
of the Child: General Comment No. 5, CRC/GC/2003/5, body 19, 20 a 22). Tento záver
podporuje i samotný text týchto článkov Dohovoru o právach dieťaťa („štáty sa zaväzujú“,
„štáty zabezpečujú“, „dieťaťu sa poskytuje“). Naopak, k priamo vykonateľným právnym
normám Dohovoru o právach dieťaťa je možné zaradiť napr. čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2,
čl. 13, čl. 16 a pod.
8.4 Na základe týchto konklúzií ústavný súd odmietol sťažnosť vo veci sp. zn.
II. ÚS 596/2014 v časti namietajúcej porušenie čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú, keďže táto označená
referenčná právna norma Dohovoru o právach dieťaťa neobsahuje priamo aplikovateľné
subjektívne právo, ale je všeobecnou proklamáciou (princípom), ktorú je zmluvný štát
povinný inkorporovať do svojho právneho poriadku, a orgány aplikácie práva sú povinné
tento princíp zohľadňovať pri aplikácii príslušných vnútroštátnych normatívnych právnych
aktov.
8.5 Ústavný súd nevidí potrebu nič na uvedenom názore meniť a aj s týmto vedomím
konštatuje, že sťažnosť v časti namietaného porušenia čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach
dieťaťa napadnutým uznesením krajského súdu je aj z dôvodov popísaných
v predchádzajúcich bodoch zjavne neopodstatnená.
K sťažovateľom (otcom) namietanému porušeniu ostatných označených práv
podľa ústavy a dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
9. Ústavnému súdu sa opäť dostalo príležitosti vyjadriť sa k štandardom
požadovaným vo veciach medzinárodného práva súkromného, medzinárodného
a európskeho práva ľudských práv a v neposlednom rade ochrany práv dieťaťa zastrešených
konkrétnymi okolnosťami prerokovávanej veci a ústavným poriadkom Slovenskej
republiky.
9.1 V širšom meradle možno poukázať na to, že ústavný súd bol v ostatných
mesiacoch vyzvaný k preskúmaniu rozhodnutí všeobecných súdov vo veciach týkajúcich sa
medzinárodných únosov detí (porov. napr. II. ÚS 361/2014, IV. ÚS 100/2014,
II. ÚS 294/2015, II. ÚS 282/2017), konkrétne rozhodnutí vydaných v tzv. návratovom
konaní v zmysle Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí,
ale aj nariadenia Brusel IIa. Tým možno demonštrovať, že téma medzinárodných únosov
detí je nanajvýš aktuálna aj v prostredí súkromných vzťahov v rámci slovenskej spoločnosti
a ústavnému súdu nie je cudzia.
9.2 Krátkym odbočením od hlavnej línie sťažnosti možno na úvod ozrejmiť, že
dôvodom, prečo sa štáty medzinárodného spoločenstva, resp. členské štáty Európskej únie
odhodlali k prijatiu Haagskeho dohovoru a nariadenia Brusel IIa bola vidina ochrany detí na
medzinárodnej úrovni pred škodlivými účinkami ich neoprávneného premiestnenia alebo
zadržania a vôľa stanoviť postup na zabezpečenie ich urýchleného návratu do štátu ich
obvyklého pobytu (porov. preambulu Haagskeho dohovoru, preambulu nariadenia Brusel
IIa, ako aj čl. 1 Haagskeho dohovoru). Najlepší záujem dieťaťa v návratovom konaní podľa
Haagskeho dohovoru a nariadenia Brusel IIa je vždy prvoradý. K naplneniu tejto axiómy
Haagsky dohovor a nariadenie Brusel IIa pracujú s vyvrátiteľnou domnienkou, že návrat
dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu je pri neoprávnenom premiestnení dieťaťa alebo jeho
neoprávnenom zadržaní v krajine únosu (alebo tretej krajine) v najlepšom záujme dieťaťa
(keďže miestom obvyklého pobytu dieťaťa je miesto, kde má dieťa rodinné, sociálne,
osobnostné a kultúrne zázemie a väzby) s výnimkou tých prípadov, na ktoré pamätajú
čl. 12, 13 a 20 Haagskeho dohovoru.
9.3 Aj keď je Haagsky dohovor primárne právnym predpisom určujúcim
prostredníctvom kolíznych noriem právomoc súdov členských štátov, v rámci jeho
normatívneho textu nezostáva bez odozvy otázka zabezpečenia ochrany najlepšieho záujmu
dieťaťa a jeho hmotných práv, pre účely ktorého upravuje výnimky z nariadenia návratu
dieťaťa stanovené v čl. 12 a 13 Haagskeho dohovoru, resp. zohľadňuje ľudské práva
a slobody dieťaťa v zmysle čl. 20 Haagskeho dohovoru. Inak povedané, samotný Haagsky
dohovor pamätá na ústavné práva dieťaťa, ktoré je potrebné brať vážne vo veciach
medzinárodných únosov detí.
10. Vec sťažovateľa nie je ústavnému súdu neznáma. Pôdorys pre viacnásobné
obrátenie sa sťažovateľa s jeho vecou na ústavný súd možno nachádzať práve v konaní
o návrat maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu pred všeobecnými súdmi
Slovenskej republiky. Vo veci sťažovateľa ústavný súd už viackrát rozhodol uzneseniami
sp. zn. III. ÚS 537/2013, II. ÚS 569/2013, III. ÚS 516/2015, II. ÚS 829/2016, ako aj
nálezom sp. zn. II. ÚS 584/2011.
10.1 Momentálne prejednávaná vec sťažovateľa sa však netýka otázky meritórneho
záveru všeobecných súdov o návrate maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu, ale
rozhodovania všeobecných súdov o zastavení súdneho návratového konania. Túto podstatnú
premennú je potrebné akcentovať pri hľadaní odpovede na otázku, či sa sťažnosť
sťažovateľa javí v časti namietaného porušenia ním označených práv napadnutým
uznesením krajského súdu pri predbežnom prerokovaní ako opodstatnená a je potenciálne
možné po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie konštatovať porušenie označených práv
sťažovateľa.
11. Kľúčovou je odpoveď na otázku možnej aplikácie a správnej interpretácie čl. 12
ods. 3 Haagskeho dohovoru krajským súdom (resp. všeobecnými súdmi). Podľa tohto
ustanovenia „ak justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu má dôvod domnievať sa, že
dieťa bolo premiestnené na územie iného štátu, môže zastaviť konanie alebo zamietnuť
žiadosť o návrat dieťaťa“.
11.1 Citované ustanovenie Haagskeho dohovoru je právna norma umožňujúca
konajúcemu súdu v návratovom konaní zastaviť konanie alebo zamietnuť žiadosť o návrat,
ak považuje za preukázané, že dieťa (maloletý) sa nachádza na území iného štátu v čase
konania pred konajúcim súdom. Ide o ustanovenie sledujúce na prvý pohľad efektívnosť
a hospodárnosť konania, avšak nie samoúčelne, ale s ohľadom na najlepší záujem dieťaťa,
a teda aby rozhodovanie o navrátení dieťaťa prebehlo pred príslušnými orgánmi verejnej
moci v čo možno najkratšom čase a aby boli ústavné práva tak dieťaťa, ako aj rodičov
dotknuté čo možno najmenej vzhľadom na dĺžku konania pred orgánmi verejnej moci.
V procesnom „šate“ sa tak rieši meritórna otázka rozhodovania o návrate dieťaťa s ohľadom
na miesto jeho premiestnenia a aktuálneho zdržiavania sa.
11.2 S týmto náhľadom na opísané ustanovenie Haagskeho dohovoru nemožno jeho
výkladu a aplikácii spôsobom, ktorý podal krajský súd, nič vytknúť. Krajský súd a okresný
súd postupovali v súlade s čl. 12 ods. 3 Haagskeho dohovoru, keď zastavili konanie
z dôvodu, že považovali za preukázané, že maloletí boli premiestnení matkou do Maďarska,
kde sa v čase konania pred všeobecnými súdmi Slovenskej republiky trvalo zdržiavali.
12. Čo sa týka sťažovateľových námietok, že všeobecné súdy pri konštituovaní
uvedeného záveru vychádzali z dôkazov o pobyte maloletých v Maďarsku, s ktorými
neoboznámili sťažovateľa a ktoré boli staršieho dáta v porovnaní s prebiehajúcim konaním,
ústavný súd zastáva túto pozíciu: Po prvé, namietaná záťaž sa týkala konania pred okresným
súdom a sťažovateľ mal možnosť túto namietať v odvolacom konaní a uviesť argumenty na
svoju obranu. Po druhé, dôkazy, z ktorých súdy vychádzali pri preukazovaní zdržiavania sa
maloletých v Maďarsku si zaobstaral súd ex officio, čiže nešlo o dôkazy protistrany,
pri ktorých by sťažovateľ v prípade nevedomosti o nich bol postavený do nevýhodnejšej
procesnej pozície oproti tejto protistrane. Po tretie, išlo o dôkazy staršieho dáta a konanie
pred okresným súdom bolo opakovaným konaním po vrátení veci krajským súdom na
ďalšie konanie v minulosti v rámci tejto jednej veci sťažovateľa. Inak povedané, nemožno
hovoriť o prekvapivosti konania zo strany súdu, keďže ten už v minulosti (aj) vo veci samej
bol nútený pre účely rozhodovania o návrate maloletých zisťovať pobyt maloletých s ich
matkou v Slovenskej republike alebo ich prípadné zdržiavanie sa v zahraničí (pozri k tomu
aj rozhodovanie okresného súdu uznesením č. k. 1 P 266/2010-735 z 21. marca 2013,
ktorým nariadil neodkladné opatrenie, ktorým zakázal matke a maloletým deťom
vycestovať mimo územia Slovenskej republiky s výnimkou dochádzky do školského
zariadenia ). Po štvrté, krajský súd správne poukázal na
to, že sťažovateľ zastúpený advokátom mal možnosť nahliadnuť do spisu počas celého
konania a oboznámiť sa so spisovým materiálom (resp. listinnými dôkazmi v ňom
žurnalizovanými). Tu ústavný súd poukazuje na zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j.
bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o účastníkov konania riadne zastúpených osobou
práva znalou (t. j. advokáta). Po piate, opísané dôkazy slúžili na preukázanie právne
relevantnej skutočnosti, ktorú by akékoľvek sťažovateľovo vyjadrenie nemalo spôsobilosť
zvrátiť, keďže nebolo sporné a objektívny skutočný stav bol taký, že maloletí sa s matkou
nachádzajú dlhodobo v Maďarsku, kde navštevujú školské zariadenie a bývajú
v domácnosti s ich matkou.
12.1 Ústavný súd si uvedomuje, že by bolo dobré a spravodlivé, resp. priateľskejšie
k procesným právam sťažovateľa, keby okresný súd vyvinul aktivitu smerom k účastníkom
konania a s dotknutými dôkazmi (zaobstaranými samotným súdom) účastníkov konania
v dostatočnom časovom predstihu pred zastavením konania oboznámil. Avšak toto
pochybenie okresného súdu, ktoré mu nevytkol krajský súd, nedosahuje vzhľadom na
v predchádzajúcom bode pertraktované závery ústavného súdu intenzitu porušenia
ústavných práv sťažovateľa.
13. Akcentujúc už komunikované závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa
v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
14. Na záver ústavný súd na poli obiter dicta uvádza, že jeho pozornosti neušiel
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) č. 383/13 z 21. júla 2015
v sťažovateľovej veci, ktorým ESĽP konštatoval porušenie čl. 8 dohovoru nedostatkom
procesnej ochrany sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom vo veci sp. zn.
II. ÚS 584/2011. Ústavný súd deklaruje, že v prejednávanej veci sťažovateľa sa oboznámil
so závermi ESĽP vyplývajúcimi z citovaného rozsudku, avšak tieto nebolo možné
transponovať do prejednávanej veci, keďže rozsudok ESĽP a jeho závery v ňom uvedené sa
týkali otázky možnosti intervencie sťažovateľa do konania pred ústavným súdom v pozícii
vedľajšieho účastníka, možnosti oboznámiť sa ako vedľajší účastník po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie so spisom a vyjadriť sa k podanej sťažnosti (vec sp. zn. II. ÚS 584/2011 sa
týkala sťažnosti matky maloletých detí sťažovateľa, ktorá napadla sťažnosťou rozhodnutia
všeobecných súdov o nariadení návratu maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. februára 2018