Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 100/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára 2018

predbežne prerokoval sťažnosť ,

Spojené štáty americké, zastúpeného advokátskou

kanceláriou BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava,

v mene ktorej koná advokát JUDr. Juraj Bizoň, vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa . ods. 2, a 4, a Slovenskej

republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Okresného súdu

Bratislava I č. k. -1454 zo 16. marca 2016 a uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. -1538 z 21. decembra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca

2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“)

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19. ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46

ods. 1 a (ďalej len „“), práv podľa

ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Okresného súdu

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -1454 zo 16. marca 2016 (ďalej len

„napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -1538 z 21. decembra 2016 (ďalej len „napadnuté

uznesenie krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým uznesením zastavil

konanie o nariadenie návratu maloletých detí do cudziny pri neoprávnenom premiestnení

alebo zadržaní. Svoje rozhodnutie odôvodnil čl. 12 ods. 3 Dohovoru o občianskoprávnych

aspektoch medzinárodných únosov detí (ďalej aj „Haagsky dohovor“) a § 103, § 104 ods. 1,

, dôvodiac, že dospel

k záveru, že v danom prípade boli splnené podmienky na zastavenie konania podľa čl. 12

ods. 3 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí. Okresný súd

považoval za preukázané, že maloletým deťom bolo udelené maďarské štátne občianstvo,

navštevujú školské zariadenia v meste , matka poberá v Maďarsku rodinné prídavky na

maloleté deti a žije s nimi v rodinnom dome na adrese , Maďarsko.

2.1 Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal prostredníctvom zvoleného

právneho zástupcu odvolanie sťažovateľ ako otec maloletých detí navrhujúc, aby odvolací

súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že jeho návrhu v celom rozsahu vyhovie,

alternatívne rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.

Krajský súd potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu a v odôvodnení svojho

napadnutého uznesenia uviedol:

„Z obsahu spisu vyplynulo, že dňa 25.11.2010 bola Okresnému súdu Bratislava I

prostredníctvom Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, doručená

žiadosť otca maloletých detí, o návrat maloletých detí... do krajiny ich obvyklého pobytu -

do Spojených štátov amerických. Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 20.01.2011,

č.k. -323 nariadil návrat maloletých deti... do krajiny ich obvyklého pobytu -

do Spojených štátov amerických. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 28.04.2011,

č.k. -374 predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil. Na základe

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky -65 zo dňa 16.05.2012, Krajský

súd v Bratislave uznesením zo dňa 21.09.2012, č.k. -460 zrušil uznesenie

súdu prvej inštancie zo dňa 20.1.2011, č.k. -323 a vec vrátil na ďalšie konanie

s poukazom na vek maloletých detí bude povinnosťou súdu prvej inštancie zistiť ich názor

spôsobom zodpovedajúcim veku a stupňu vyspelosti detí. Okresný súd Bratislava I

uznesením zo dňa 07.12.2012, čk. -570, právoplatným dňa 06.03.2013, nariadil

neodkladné opatrenie, ktorým upravil styk otca s maloletými deťmi. Krajský súd

v Bratislave uznesením zo dňa 29.01.2013, č.k. -609, právoplatným dňa

06.03.2013, predmetné uznesenie potvrdil. Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa

21.03.2013, č.k. -735 nariadil neodkladné opatrenie, ktorým zakázal matke

a maloletým deťom vycestovať mimo územia Slovenskej republiky, s výnimkou dochádzky do

školského zariadenia , Maďarsko, a to až do právoplatného

skončenia konania vo veci samej.

Dňa 20.01.2014 sa matka návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava I

domáhala zastavenia konania, nakoľko sa s deťmi nezdržiava na území Slovenskej

republiky, svoj pobyt mimo územia Slovenskej republiky súdu nepreukázala. Následne súd

prvej inštancie zisťoval pobyt matky jednak prostredníctvom Okresného riaditeľstva

Policajného zboru v Bátorových Kosihách a jednak prostredníctvom Centra pre

medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže. Zo správy Okresného riaditeľstva

Policajného zboru v Bátorových Kosihách súd zistil, že matka sa s maloletými deťmi

presťahovala do Maďarska a na adrese , sa už nezdržiava. Dňa

21.03.2014 Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže oznámilo súdu prvej

inštancie, že na základe šetrenia zistil, že matka má s maloletými deťmi od 09.01.2014

nahlásený trvalý pobyt na adrese , Maďarsko, kde maloleté deti aj

navštevujú školu. Na základe uvedeného Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa

28.11.2014, č.k. -1113 konanie vo veci zastavil. O trovách konania rozhodol

tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a súd štátu náhradu trov

konania nepriznal. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 16.03.2015, č.k.

-1275 predmetné uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie. Následne Okresný súd Bratislava I vo veci doplnil dokazovanie, opätovne

rozhodol a jeho rozhodnutie je teraz predmetnom odvolacieho konania.

Ako prvoradé odvolací súd konštatuje, že vzhľadom na fakt, že predmetom konania je

návrh otca na nariadenie návratu maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu - do

Spojených štátov amerických, súd prvej inštancie ako justičný orgán dožiadaného štátu

v danej veci správne postupoval v zmysle článku 12 ods. 3 Dohovoru o občianskoprávnych

aspektov medzinárodných únosov detí a v tejto súvislosti správne vyhodnotil, že maloleté

deti boli premiestnené na územie iného štátu, do Maďarska. Uvedené vyplynulo z celého

vykonaného dokazovania, preto so záverom súdu prvej inštancie sa v tomto smere stotožnil

aj odvolací súd, ktorý námietky otca prezentované v jeho odvolaní smerujúce

k spochybneniu procesného postupu súdu prvej inštancie, právneho posúdenia, ako aj

získaniu maďarského štátneho občianstva maloletými deťmi, vyhodnotil ako nedôvodné.

Z doplneného dokazovania súdom prvej inštancie totiž vyplynul trvalejší charakter ich

pobytu na území Maďarska a to vzhľadom na návštevu školských zariadení deťmi v ,

poberanie maďarských príspevkov, maďarské občianstvo detí ako aj skutočnosť, že matka

s deťmi býva v rodinnom dome v , ktorý je vlastníctve rodičov matky maloletých detí.

V rámci vysporiadania sa s odvolacími dôvodmi otca je potrebné uviesť, že odvolací

súd nemá povinnosť odpovedať na každú námietku alebo argument v odvolaní, ale iba na

tie, ktoré zostali sporné, majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú

nevyhnutné pre takéto rozhodnutie. Jednou z otázok, ktorej posúdenie nemá relevanciu pre

konanie je otázka spôsobu nadobudnutia maďarského občianstva deťmi a ich následná

strata slovenského. Je nesporné, že v danom prípade aplikácia čl. 12 ods. 3 Dohovoru nie je

spájaná s otázkou štátneho občianstva maloletých detí, ale jeho podstatou je reálna,

trvalejšia fyzická prítomnosť dieťaťa na území iného štátu, ktorá v danom prípade naplnená

bola, preto možno uzavrieť, že súd prvej inštancie zastavením konania v danom prípade

postupoval správne. Aj keby otec maloletých detí bol oboznámený o získaní maďarského

občianstva maloletými deťmi, nič by to nezmenilo na posúdení veci, ako aj na správností

rozhodnutia. Na rozhodnutie nemá vplyv ani odvolacia námietka otca o nedoručení

predmetných listín, keďže v čase rozhodovania súdu prvej inštancie bol otec zastúpený

právnym zástupcom, ktorý mal právo a mohol nahliadať do spisu a oboznámiť sa s listinami

tvoriacimi súčasť spisu.

Na výtku otca o nepreskúmateľnosti rozhodnutia v časti, v ktorej súd prvej inštancie

neodôvodnil, prečo zastavil konanie, keďže to v zmysle čl. 12 ods. 3 Dohovoru nebola jeho

povinnosť, odvolací súd neprihliadal, keďže z obsahu spisového materiálu jednoznačne

vyplynulo, že deti sa na území iného štátu reálne nachádzajú, čím sa vo svojom rozhodnutí

dostatočne zaoberal a dodáva, že na zastavenie konania by dokonca v zmysle predmetného

článku Dohovoru postačovala už len vyvrátiteľná domnienka o pobyte detí na území iného

štátu.

Pokiaľ otec dôvodil, že súd prvej inštancie aplikoval nesúvisiace ustanovenia

vnútroštátneho predpisu s článkom 12 ods. 3 Dohovoru, odvolací súd poznamenáva, že

článok 12 Dohovoru tvorí významnú časť dohovoru, keďže špecifikuje tie prípady, v ktorých

sú justičné alebo správne orgány štátu, kde sa dieťa nachádza povinné nariadiť jeho návrat.

Tretí odsek predmetného článku pritom obsahuje úplne logické ustanovenie, inšpirované

úvahami o hospodárnosti konania, na základe ktorého môžu orgány, ktoré poznajú prípad,

zastaviť konanie alebo zamietnuť žiadosť o návrat dieťaťa, ak majú dôvod domnievať sa, že

dieťa bolo premiestnené na územie iného štátu. Prostriedky, ktorými môžu dospieť k tomuto

záveru, nie sú v článku uvedené, závisia preto na vnútroštátnom právnom poriadku daného

štátu. V danom prípade týmto vnútroštátnym predpisom bol

v znení účinnom do 30.06.2016, ktorý problematiku nedostatku podmienok konania

upravoval v ustanoveniach a Vzhľadom na uvedené, odvolací súd

dospel zhodne s názorom súdu prvej inštancie o použití vyššie citovaných zákonných

ustanovení.

V spojitosti s námietkou otca týkajúcou sa možnosti súdu postupovať v zmysle čl. 15

ods. 1 Nariadenia Brusel IIa, je potrebné uviesť, že podľa Nariadenia Brusel IIa môžu

postupovať len členské štáty Európskej únie, ako aj to, že samotný článok 15 ods. 1

Nariadenia Brusel IIa o prenesení právomoci súdu v návratovom konaní nemožno použiť,

keďže predmetný článok sa vzťahuje výlučne na konania vo veci samej, t.j. konania

o rodičovských právach a povinnostiach, v ktorých právomoc na meritórne konanie bola

založená na základe článkov 8 - 10, resp. na základe článkov 12 a 13 Nariadenia Brusel IIa.

V danom prípade však ide o návrat maloletých detí, ktoré nie je konaním o rodičovských

právach a povinnostiach, ale konaním o vrátení maloletých detí neoprávnene

premiestnených pod jurisdikciu štátu, ktorého súdy majú právomoc meritórne rozhodnúť

o rodičovských právach a povinnostiach, ktorými je i rozhodovanie o podstatných veciach

týkajúcich sa maloletých detí v prípade nesúhlasu jedného z rodičov. Odvolacia námietka

otca vo vzťahu k prihláseniu detí do inej školy a skutočnosť, že matka vybavila deťom

maďarskú štátnu príslušnosť bez súhlasu otca, je v predmetnom konaní irelevantná...“

Sťažovateľ rozdelil svoje námietky do niekoľkých celkov, ktoré ústavný súd

rekapituluje v týchto bodoch:

3.1 Prvá námietka – porušenie rovnosti zbraní a zásady kontradiktórnosti súdneho

konania.

3.1.1 Sťažovateľ uvádza, že okresný súd si pred vydaním napadnutého uznesenia

zabezpečil listinné dôkazy, ktoré nedoručoval na vyjadrenie účastníkom konania a ani pred

vydaním rozhodnutia vo veci s nimi účastníkov konania neoboznamoval. Na základe

uvedeného bola sťažovateľovi podľa jeho slov odňatá možnosť uplatňovať v konaní svoje

procesné práva, keďže sťažovateľ nemal vedomosť o zmene štátneho občianstva jeho detí

a nevedel súdu podať možné dôkazy odporujúce záverom súdu o obvyklom pobyte detí,

navštevovaní škôl na území Maďarska či poberaní rodinných prídavkov a iné. Ak by boli

účastníkom konania o návrat doručené listiny, na základe ktorých vo veci konajúce súdy

založili svoje rozhodnutie o zastavení konania, mal by sťažovateľ podľa jeho názoru

možnosť vyjadriť sa k nim, sporovať ich vierohodnosť, vyvrátiť ich obsah a ovplyvniť tak

následné rozhodnutie súdu prvej inštancie o zastavení konania. Sťažovateľ uvádza, že

v tomto prípade súd prvej inštancie zabezpečil do konania listinné dôkazy, od ktorých

odvinul svoje rozhodnutie o zastavení konania, a práve tieto mali zásadný vplyv na

vynesenie konečného rozhodnutia vo veci samej. Tým, že nebolo v konaní o nariadenie

návratu vykonané dokazovanie prostredníctvom oboznámenia listinných dôkazov

zabezpečených súdom priamo, resp., že s týmito dôkazmi súd neoboznámil účastníkov

konania pred vydaním rozhodnutia vo veci samej ich doručením a nedal im možnosť sa

k ich obsahu vyjadriť, došlo podľa mienky sťažovateľa k porušeniu jeho práva na

spravodlivý proces. Sťažovateľ namieta, že krajský súd sa uchýlil len k strohému

konštatovaniu, že sťažovateľ mal prostredníctvom svojho právneho zástupcu možnosť

nahliadať do spisu a s jeho obsahom sa tak následne oboznamovať. Právna argumentácia

odvolacieho súdu v tejto súvislosti je podľa sťažovateľa arbitrárna a ústavne

neakceptovateľná, pretože právo účastníka byť v súdnom konaní zastúpený zástupcom samo

osebe neznamená zbavenie povinnosti súdu vykonať v konaní dokazovanie, doručovať

účastníkom konania dôkazy zabezpečené v konaní na vyjadrenie, resp. vyjadrovať sa

k návrhom na vykonanie dokazovania. Právo nahliadať do súdneho spisu neznamená podľa

názoru sťažovateľa to, že vo veci konajúci súd nemusí doručovať účastníkom konania ním

zabezpečené listinné dôkazy len preto, že sa spolieha, že účastníci konania sa s nimi

oboznámia sami.

3.2 Druhá námietka – napadnuté uznesenia sa opierajú o dôkazy z rokov 2013

a 2015.

3.2.1 V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na to, že listinné dôkazy, na základe

ktorých došlo k zisteniu, že maloleté deti sa údajne viac nenachádzajú na území Slovenskej

republiky, boli pre rozhodnutie o skúmaní podmienok konania neaktuálne, pretože boli

vyhotovené v rokoch 2013 a 2015. Len jeden listinný dôkaz bol z januára 2016, a pritom

napadnuté uznesenie okresného súdu bolo vydané 16. marca 2016. Z januára 2016 mal

okresný súd podľa sťažovateľa zabezpečený len dôkaz týkajúci sa maďarského štátneho

občianstva maloletých detí, ktorý však podľa napadnutého uznesenia krajského súdu nemal

význam pre rozhodnutie vo veci samej, keďže vo veci konajúce súdy sa údajne riadili len

fyzickým premiestnením detí, a nie ich štátnym občianstvom. Sťažovateľ uvádza, že podľa

ustálenej právnej teórie platí, že súd pri rozhodovaní veci nemôže brať do úvahy

skutočnosti, ktoré nastali v minulosti, avšak v čase vyhlásenia rozhodnutia už netrvajú, ako

ani anticipovať (predvídať) skutočnosti, ktoré v čase vyhlásenia ešte nenastali. Skutkový

a právny stav v čase vyhlásenia rozhodnutia je podľa slov sťažovateľa pre súd záväzný

a rozhodujúci v sporových i nesporových konaniach v prípadoch, keď sa rozhoduje

konštitutívne alebo deklaratórne. Vo veci konajúce súdy pri vydávaní napadnutých uznesení

o zastavení konania vychádzali podľa mienky sťažovateľa z podmienok, ktoré boli v čase

vydania rozhodnutí vyše pol roka staré. To sa podľa presvedčenia sťažovateľa týkalo tak

stavu navštevovania školských zariadení maloletými deťmi a ich fyzického pobytu na území

Maďarska, ako aj údajného zamestnania matky v Maďarsku, ktorý vyplýval

z jednostranného vyhlásenia matky uvedenej v jej vlastnej žiadosti o rodinné prídavky

vystavenej z roku 2013.

3.3 Tretia námietka – nesprávny výklad aplikovaných právnych noriem, ktorým

došlo k bráneniu práva na výkon rodičovských práv k maloletým.

3.3.1 Sťažovateľ uvádza, že súdne konanie o návrat maloletých detí do miesta ich

obvyklého pobytu k dnešnému dňu trvalo 7 rokov a vo veci konajúce súdy rozhodovali

v prevažnej väčšine svojich rozhodnutí v prospech návratu maloletých detí na územie

Spojených štátov amerických, v prospech zabezpečenia styku otca s maloletými deťmi

a tak, že zakazovali maloletým deťom vycestovať z územia Slovenskej republiky

s pomocou matky alebo akýchkoľvek iných tretích osôb. Sťažovateľ namieta, že napadnuté

uznesenie okresného súdu a napadnuté uznesenie krajského súdu nemajú žiadnu oporu

v na vec sa vzťahujúcich vnútroštátnych, ako aj medzinárodných právnych predpisoch

a na základe ich nesprávneho výkladu došlo k popretiu celého účelu a podstaty návratového

konania v zmysle jeho regulácie určenej v Haagskom dohovore a nariadení Rady (ES)

č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov

v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje

nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenie Brusel IIa“), a tak aj k odňatiu možnosti

sťažovateľa osobne sa starať o svoje deti. Sťažovateľ poukazuje predovšetkým na to, že

aplikácia čl. 12 ods. 3 Haagskeho dohovoru nie je obligatórna a nezakladá povinnosť

vo veci konajúceho súdu zastaviť súdne konanie, predovšetkým nie v stave, keď sa od roku

2010 vykonalo rozsiahle dokazovanie a konanie speje k vydaniu konečného rozhodnutia.

V tomto prípade to bol práve čl. 12 ods. 3 Haagskeho dohovoru a ostatné všeobecné

ustanovenia, predovšetkým čl. 1, čl. 2 a čl. 11 ods. 3 Haagskeho dohovoru, ktoré podľa

sťažovateľa bránili v tom, aby vo veci konajúce súdy konanie zastavili. Ustanovenia

označených článkov Haagskeho dohovoru majú podľa sťažovateľa prednosť pred

vnútroštátnou úpravou. Podľa sťažovateľa nebolo povinnosťou vo veci konajúcich súdov

konania zastavovať, a to predovšetkým aj vzhľadom na zásadu hospodárnosti konania,

na ktorú poukázal sám krajský súd vo svojom napadnutom uznesení. Sťažovateľ vyvodzuje

záver, že napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené jeho

práva na ochranu pred neoprávneným zásahom do súkromného a rodinného života,

na ochranu rodičovstva, na starostlivosť o deti a ich výchovu, na rešpektovanie svojho

súkromného a rodinného života, ako aj na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Okresný súd Bratislava uznesením zo dňa 16.03.2016, sp. zn. -1454

a Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 21.12.2016 sp. zn. -1538

porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky, právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 48 ods. 3

Slovenskej republiky, právo sťažovateľa na ochranu pred neoprávneným zásahom do

súkromného a rodinného života zaručené v , právo

sťažovateľa na ochranu rodičovstva zaručené v SR, právo sťažovateľa

na starostlivosť o deti a ich výchovu zaručené v SR, právo sťažovateľa

na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života zaručené v čl. 8 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo sťažovateľa na zohľadnenie záujmu

dieťaťa pri činnosti súdu v zmysle článku 3 ods. 1, 2 Dohovoru o právach dieťaťa.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21.12.2016 sp. zn. 11CoP/223/2016-

1538 sa zrušuje a vec a mu vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie, ktoré mu je Krajský

súd v Bratislave povinný vyplatiť v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým

uznesením okresného súdu

7. Sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia jeho ústavných práv aj napadnutým

uznesením okresného súdu.

7.1 Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a ochranu základných práv

a slobôd poskytuje v zmysle primárne všeobecné súdnictvo („ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.

7.2 V zmysle princípu subsidiarity ústavný súd poskytuje ochranu základným právam

a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že všeobecné

súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Ochrana základných

práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom a zákonom

o ústavnom súde upraveného konania o sťažnosti je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy,

ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis ,

). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ

sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných

a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť (porov.

, ).

7.3 Podľa sťažnosť nie je prípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon

na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je

sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

7.4 Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti napadnutému

uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť

krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade

nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o napadnutom uznesení okresného súdu,

keďže odvolanie predstavuje účinný opravný prostriedok ochrany práv sťažovateľa

vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný

súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení

s pre neprípustnosť.

K sťažovateľom (otcom) namietanému porušeniu práva podľa čl. 3 ods. 1 a 2

Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým uznesením krajského súdu

8. K namietanému porušeniu čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa je potrebné

v úvode uviesť, že tento upravuje princíp, že záujem dieťaťa musí byť prvoradým

hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, a to aj pri rozhodovaní súdu v ich

veciach alebo veciach, ktoré sa dotýkajú ich záujmu.

8.1 Tento princíp bol v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky

transponovaný (explicitne, ako aj implicitne) do jednotlivých noriem Civilného

mimosporového poriadku (porov. napr. § 117, § 119, § 146 ods. 1, § 147 ods. 2), ako aj

o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (porov. napr. čl. 5, § 23 ods. 2, § 24 ods. 4, § 44 ods. 4 a ďalšie).

Na ústavnej úrovni sa princíp povinnosti prihliadať na najlepší záujem dieťaťa (maloletého)

v konaní pred všeobecným súdom spája najmä so základným právom dieťaťa (maloletého)

na súkromie podľa , na ochranu pred neoprávneným zasahovaním

do súkromného a rodinného života v zmysle , na súdnu ochranu podľa

, so základným právom dieťaťa (maloletého), aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohlo vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa .

8.2 V konaní pred ústavným súdom je však sťažovateľom otec maloletých, a nie sami

maloletí. Len deti (maloletí) primárne benefitujú z princípu upraveného čl. 3 ods. 1

Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý našiel v právnom poriadku vyústenie do subjektívnych

hmotných a procesných ústavných práv dieťaťa (maloletého) alebo subjektívnych hmotných

a procesných zákonných práv dieťaťa (maloletého). Na základe uvedeného tak chýba medzi

v sťažnosti namietaným porušením čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa a osobou

sťažovateľa príčinná súvislosť (kauzálny nexus) a námietka porušenia čl. 3 ods. 1 Dohovoru

o právach dieťaťa zo strany sťažovateľa (otca) je zjavne neopodstatnená, keďže namietať

porušenie ústavných práv spojených s princípom vyjadreným v čl. 3 ods. 1 Dohovoru

o právach dieťaťa je aktívne legitimované dieťa (maloletý).

8.3 Navyše ústavný súd v súvislosti s čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa

odkazuje na svoje uznesenie sp. zn. z 30. septembra 2014 (publikované

v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2014 pod č. 57/2014),

v ktorom uviedol, že na úrovni doktríny medzinárodného práva, ako aj na úrovni samotnej

Organizácie Spojených národov prevládol (dnes už konštantný) právny názor, že medzi

články Dohovoru o právach dieťaťa, ktoré upravujú všeobecné zásady/princípy (general

principles) a nie sú priamo vykonateľné, ale je potrebné tieto zásady inkorporovať do

príslušnej vnútroštátnej legislatívny a aplikačnej praxe, možno zaradiť najmä čl. 2, čl. 3,

čl. 6 a čl. 12 (pozri HODGKIN, R., NEWELL, P. Implementation Handbook for the

Convention on the Rights of the Child. Fully revised third edition. Ženeva : UNICEF

Regional Office for Europe, 2007, p. 39, 83, 158; k tomu porov. aj Committee on the Rights

of the Child: General Comment No. 5, CRC/GC/2003/5, body 19, 20 a 22). Tento záver

podporuje i samotný text týchto článkov Dohovoru o právach dieťaťa („štáty sa zaväzujú“,

„štáty zabezpečujú“, „dieťaťu sa poskytuje“). Naopak, k priamo vykonateľným právnym

normám Dohovoru o právach dieťaťa je možné zaradiť napr. čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2,

čl. 13, čl. 16 a pod.

8.4 Na základe týchto konklúzií ústavný súd odmietol sťažnosť vo veci sp. zn.

v časti namietajúcej porušenie čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa

podľa ako zjavne neopodstatnenú, keďže táto označená

referenčná právna norma Dohovoru o právach dieťaťa neobsahuje priamo aplikovateľné

subjektívne právo, ale je všeobecnou proklamáciou (princípom), ktorú je zmluvný štát

povinný inkorporovať do svojho právneho poriadku, a orgány aplikácie práva sú povinné

tento princíp zohľadňovať pri aplikácii príslušných vnútroštátnych normatívnych právnych

aktov.

8.5 Ústavný súd nevidí potrebu nič na uvedenom názore meniť a aj s týmto vedomím

konštatuje, že sťažnosť v časti namietaného porušenia čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach

dieťaťa napadnutým uznesením krajského súdu je aj z dôvodov popísaných

v predchádzajúcich bodoch zjavne neopodstatnená.

K sťažovateľom (otcom) namietanému porušeniu ostatných označených práv

podľa a dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

9. Ústavnému súdu sa opäť dostalo príležitosti vyjadriť sa k štandardom

požadovaným vo veciach medzinárodného práva súkromného, medzinárodného

a európskeho práva ľudských práv a v neposlednom rade ochrany práv dieťaťa zastrešených

konkrétnymi okolnosťami prerokovávanej veci a ústavným poriadkom Slovenskej

republiky.

9.1 V širšom meradle možno poukázať na to, že ústavný súd bol v ostatných

mesiacoch vyzvaný k preskúmaniu rozhodnutí všeobecných súdov vo veciach týkajúcich sa

medzinárodných únosov detí (porov. napr. , ,

, ), konkrétne rozhodnutí vydaných v tzv. návratovom

konaní v zmysle Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí,

ale aj nariadenia Brusel IIa. Tým možno demonštrovať, že téma medzinárodných únosov

detí je nanajvýš aktuálna aj v prostredí súkromných vzťahov v rámci slovenskej spoločnosti

a ústavnému súdu nie je cudzia.

9.2 Krátkym odbočením od hlavnej línie sťažnosti možno na úvod ozrejmiť, že

dôvodom, prečo sa štáty medzinárodného spoločenstva, resp. členské štáty Európskej únie

odhodlali k prijatiu Haagskeho dohovoru a nariadenia Brusel IIa bola vidina ochrany detí na

medzinárodnej úrovni pred škodlivými účinkami ich neoprávneného premiestnenia alebo

zadržania a vôľa stanoviť postup na zabezpečenie ich urýchleného návratu do štátu ich

obvyklého pobytu (porov. preambulu Haagskeho dohovoru, preambulu nariadenia Brusel

IIa, ako aj čl. 1 Haagskeho dohovoru). Najlepší záujem dieťaťa v návratovom konaní podľa

Haagskeho dohovoru a nariadenia Brusel IIa je vždy prvoradý. K naplneniu tejto axiómy

Haagsky dohovor a nariadenie Brusel IIa pracujú s vyvrátiteľnou domnienkou, že návrat

dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu je pri neoprávnenom premiestnení dieťaťa alebo jeho

neoprávnenom zadržaní v krajine únosu (alebo tretej krajine) v najlepšom záujme dieťaťa

(keďže miestom obvyklého pobytu dieťaťa je miesto, kde má dieťa rodinné, sociálne,

osobnostné a kultúrne zázemie a väzby) s výnimkou tých prípadov, na ktoré pamätajú

čl. 12, 13 a 20 Haagskeho dohovoru.

9.3 Aj keď je Haagsky dohovor primárne právnym predpisom určujúcim

prostredníctvom kolíznych noriem právomoc súdov členských štátov, v rámci jeho

normatívneho textu nezostáva bez odozvy otázka zabezpečenia ochrany najlepšieho záujmu

dieťaťa a jeho hmotných práv, pre účely ktorého upravuje výnimky z nariadenia návratu

dieťaťa stanovené v čl. 12 a 13 Haagskeho dohovoru, resp. zohľadňuje ľudské práva

a slobody dieťaťa v zmysle čl. 20 Haagskeho dohovoru. Inak povedané, samotný Haagsky

dohovor pamätá na ústavné práva dieťaťa, ktoré je potrebné brať vážne vo veciach

medzinárodných únosov detí.

10. Vec sťažovateľa nie je ústavnému súdu neznáma. Pôdorys pre viacnásobné

obrátenie sa sťažovateľa s jeho vecou na ústavný súd možno nachádzať práve v konaní

o návrat maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu pred všeobecnými súdmi

Slovenskej republiky. Vo veci sťažovateľa ústavný súd už viackrát rozhodol uzneseniami

sp. zn. , , , , ako aj

nálezom sp. zn. .

10.1 Momentálne prejednávaná vec sťažovateľa sa však netýka otázky meritórneho

záveru všeobecných súdov o návrate maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu, ale

rozhodovania všeobecných súdov o zastavení súdneho návratového konania. Túto podstatnú

premennú je potrebné akcentovať pri hľadaní odpovede na otázku, či sa sťažnosť

sťažovateľa javí v časti namietaného porušenia ním označených práv napadnutým

uznesením krajského súdu pri predbežnom prerokovaní ako opodstatnená a je potenciálne

možné po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie konštatovať porušenie označených práv

sťažovateľa.

11. Kľúčovou je odpoveď na otázku možnej aplikácie a správnej interpretácie čl. 12

ods. 3 Haagskeho dohovoru krajským súdom (resp. všeobecnými súdmi). Podľa tohto

ustanovenia „ak justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu má dôvod domnievať sa, že

dieťa bolo premiestnené na územie iného štátu, môže zastaviť konanie alebo zamietnuť

žiadosť o návrat dieťaťa“.

11.1 Citované ustanovenie Haagskeho dohovoru je právna norma umožňujúca

konajúcemu súdu v návratovom konaní zastaviť konanie alebo zamietnuť žiadosť o návrat,

ak považuje za preukázané, že dieťa (maloletý) sa nachádza na území iného štátu v čase

konania pred konajúcim súdom. Ide o ustanovenie sledujúce na prvý pohľad efektívnosť

a hospodárnosť konania, avšak nie samoúčelne, ale s ohľadom na najlepší záujem dieťaťa,

a teda aby rozhodovanie o navrátení dieťaťa prebehlo pred príslušnými orgánmi verejnej

moci v čo možno najkratšom čase a aby boli ústavné práva tak dieťaťa, ako aj rodičov

dotknuté čo možno najmenej vzhľadom na dĺžku konania pred orgánmi verejnej moci.

V procesnom „šate“ sa tak rieši meritórna otázka rozhodovania o návrate dieťaťa s ohľadom

na miesto jeho premiestnenia a aktuálneho zdržiavania sa.

11.2 S týmto náhľadom na opísané ustanovenie Haagskeho dohovoru nemožno jeho

výkladu a aplikácii spôsobom, ktorý podal krajský súd, nič vytknúť. Krajský súd a okresný

súd postupovali v súlade s čl. 12 ods. 3 Haagskeho dohovoru, keď zastavili konanie

z dôvodu, že považovali za preukázané, že maloletí boli premiestnení matkou do Maďarska,

kde sa v čase konania pred všeobecnými súdmi Slovenskej republiky trvalo zdržiavali.

12. Čo sa týka sťažovateľových námietok, že všeobecné súdy pri konštituovaní

uvedeného záveru vychádzali z dôkazov o pobyte maloletých v Maďarsku, s ktorými

neoboznámili sťažovateľa a ktoré boli staršieho dáta v porovnaní s prebiehajúcim konaním,

ústavný súd zastáva túto pozíciu: Po prvé, namietaná záťaž sa týkala konania pred okresným

súdom a sťažovateľ mal možnosť túto namietať v odvolacom konaní a uviesť argumenty na

svoju obranu. Po druhé, dôkazy, z ktorých súdy vychádzali pri preukazovaní zdržiavania sa

maloletých v Maďarsku si zaobstaral súd ex officio, čiže nešlo o dôkazy protistrany,

pri ktorých by sťažovateľ v prípade nevedomosti o nich bol postavený do nevýhodnejšej

procesnej pozície oproti tejto protistrane. Po tretie, išlo o dôkazy staršieho dáta a konanie

pred okresným súdom bolo opakovaným konaním po vrátení veci krajským súdom na

ďalšie konanie v minulosti v rámci tejto jednej veci sťažovateľa. Inak povedané, nemožno

hovoriť o prekvapivosti konania zo strany súdu, keďže ten už v minulosti (aj) vo veci samej

bol nútený pre účely rozhodovania o návrate maloletých zisťovať pobyt maloletých s ich

matkou v Slovenskej republike alebo ich prípadné zdržiavanie sa v zahraničí (pozri k tomu

aj rozhodovanie okresného súdu uznesením č. k. -735 z 21. marca 2013,

ktorým nariadil neodkladné opatrenie, ktorým zakázal matke a maloletým deťom

vycestovať mimo územia Slovenskej republiky s výnimkou dochádzky do školského

zariadenia ). Po štvrté, krajský súd správne poukázal na

to, že sťažovateľ zastúpený advokátom mal možnosť nahliadnuť do spisu počas celého

konania a oboznámiť sa so spisovým materiálom (resp. listinnými dôkazmi v ňom

žurnalizovanými). Tu ústavný súd poukazuje na zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j.

bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o účastníkov konania riadne zastúpených osobou

práva znalou (t. j. advokáta). Po piate, opísané dôkazy slúžili na preukázanie právne

relevantnej skutočnosti, ktorú by akékoľvek sťažovateľovo vyjadrenie nemalo spôsobilosť

zvrátiť, keďže nebolo sporné a objektívny skutočný stav bol taký, že maloletí sa s matkou

nachádzajú dlhodobo v Maďarsku, kde navštevujú školské zariadenie a bývajú

v domácnosti s ich matkou.

12.1 Ústavný súd si uvedomuje, že by bolo dobré a spravodlivé, resp. priateľskejšie

k procesným právam sťažovateľa, keby okresný súd vyvinul aktivitu smerom k účastníkom

konania a s dotknutými dôkazmi (zaobstaranými samotným súdom) účastníkov konania

v dostatočnom časovom predstihu pred zastavením konania oboznámil. Avšak toto

pochybenie okresného súdu, ktoré mu nevytkol krajský súd, nedosahuje vzhľadom na

v predchádzajúcom bode pertraktované závery ústavného súdu intenzitu porušenia

ústavných práv sťažovateľa.

13. Akcentujúc už komunikované závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti podľa ako zjavne neopodstatnenú.

14. Na záver ústavný súd na poli obiter dicta uvádza, že jeho pozornosti neušiel

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) č. 383/13 z 21. júla 2015

v sťažovateľovej veci, ktorým ESĽP konštatoval porušenie čl. 8 dohovoru nedostatkom

procesnej ochrany sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom vo veci sp. zn.

. Ústavný súd deklaruje, že v prejednávanej veci sťažovateľa sa oboznámil

so závermi ESĽP vyplývajúcimi z citovaného rozsudku, avšak tieto nebolo možné

transponovať do prejednávanej veci, keďže rozsudok ESĽP a jeho závery v ňom uvedené sa

týkali otázky možnosti intervencie sťažovateľa do konania pred ústavným súdom v pozícii

vedľajšieho účastníka, možnosti oboznámiť sa ako vedľajší účastník po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie so spisom a vyjadriť sa k podanej sťažnosti (vec sp. zn. sa

týkala sťažnosti matky maloletých detí sťažovateľa, ktorá napadla sťažnosťou rozhodnutia

všeobecných súdov o nariadení návratu maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. februára 2018