Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 528/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2020

v senáte zloženom z predsedu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava

Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť maloletého

, , , zastúpeného zákonnými

zástupcami ,

a ,

právne zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Franko, advokátska kancelária

s. r. o., Popradská 82, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Peter Franko,

PhD., ktorou namieta porušenie základného práva zaručeného

Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 29. marca 2019 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 29. apríla 2020, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť maloletého o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej moci, proti ktorým ústavná

sťažnosť smeruje, a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2020

osobne doručená ústavná sťažnosť maloletého

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného zákonnými

zástupcami ,

a , právne

zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Franko, advokátska kancelária s. r. o.,

Popradská 82, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Peter Franko, PhD.,

ktorou namieta porušenie základného práva zaručeného Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa

uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 29. marca 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 29. apríla 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol

stranou v konaní vedenom Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. ako žalovaný III v konaní o určenie neplatnosti právneho úkonu

a o určenie otcovstva k nemu. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 12. júna 2018

(ďalej len „rozsudok z 12. júna 2018“) žalobu žalobcu –

, proti žalovanej I ( ) a žalovanému II (

) a proti sťažovateľovi ako žalovanému III o určenie neplatnosti právneho úkonu

a o určenie otcovstva k žalovanému III zamietol a žalovaným I a II priznal proti žalobcovi

právo na náhradu trov konania. Okresný súd videl neprípustnosť žaloby o určenie

neplatnosti súhlasného vyhlásenia žalovanej I a žalovaného II o otcovstve k sťažovateľovi

z dôvodu, že neboli splnené zákonné predpoklady pre rozhodnutie o nej s poukazom

na (ďalej aj „“), podľa ktorého žalobou

možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva

z osobitného predpisu. V konkrétnostiach okresný súd uviedol, že neplatnosť právnych

úkonov právna teória považuje za určenie právnej skutočnosti, pričom určenie predmetnej

právnej skutočnosti nevyplýva z osobitného predpisu, preto určenie takejto žaloby nie je

prípustné.

3. O odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 12. júna 2018 rozhodol krajský súd

napadnutým uznesením tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil tomuto

súdu na ďalšie konanie. Hlavným dôvodom zrušenia rozhodnutia súdu prvej inštancie bolo

podľa názoru krajského súdu nesprávne právne posúdenie názoru o prípustnosti žaloby

o určenie neplatnosti súhlasného vyhlásenia žalovanej I a žalovaného II o otcovstve

k žalovanému III. Podľa názoru krajského súdu bola žaloba žalobcu doručená okresnému

súdu 27. júna 2013, teda za účinnosti predchádzajúceho

(ďalej len „OSP“), pričom obsahoval totožné znenie ako v súčasnosti

platný a účinný vo vzťahu k žalobe o určenie existencie, prípadne

neexistencie práva. Podľa názoru krajského súdu teda podľa oboch ustanovení bolo

a je možné žalobcom požadovať, aby sa rozhodlo o určení, či tu právo je alebo nie je,

ak je na tom naliehavý právny záujem. Keďže vychádza

zo zásady, že súd má určiť aktuálny právny stav, pripúšťa určenie právnej skutočnosti

(a teda žalobu o neplatnosť právneho úkonu) výlučne za predpokladu, že tak vyplýva

z právneho predpisu. S prihliadnutím na (Právne účinky úkonov,

ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú

zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom

prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania,

ak by boli v neprospech strany.) a na ústavno-právnu zásadu ochrany legitímnych očakávaní

strán v spore krajský súd zdôraznil, že v konkrétnej veci je potrebné posudzovať otázku

procesnej prípustnosti žaloby a naliehavého právneho záujmu podľa právnej úpravy účinnej

v čase podania žaloby.

4. Vzhľadom na uvedené skutočnosti vyhodnotil krajský súd nesprávne zamietnutie

žaloby z dôvodu jej procesnej neprípustnosti zo strany okresného súdu ako jeho nesprávny

procesný postup, ktorým bolo znemožnené žalobcovi, aby uskutočnil jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

5. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie podľa

, v ktorom namietal, že krajský súd nesprávnym procesným postupom

znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces.

6. Dovolanie sťažovateľa bolo napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietnuté.

Sťažovateľ zdôrazňuje, že hlavným dôvodom odmietnutia dovolania pre jeho procesnú

neprípustnosť bola skutočnosť, že dovolaním bolo napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu,

ktorým bolo zrušené rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec vrátená tomuto súdu na ďalšie

konanie, teda v konkrétnych okolnostiach veci nešlo o rozhodnutie vo veci samej,

resp. rozhodnutie, ktorým sa konanie končí.

7. Arbitrárnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sťažovateľ vidí v otázke

povahy zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu vo vzťahu k prípustnosti dovolania.

Dôvody uvádzané najvyšším súdom v napadnutom uznesení považuje sťažovateľ

za rozporné s .

8. Sťažovateľ si je vedomý existencie rozhodnutia najvyššieho súdu R 19/2017, ktoré

zrušujúce rozhodnutie nepovažuje za rozhodnutie vo veci samej, a rovnako aj komentára

k , podľa ktorého nejde v takomto prípade o rozhodnutie

vo veci samej (ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S. a kol. . Komentár.

Bratislava : C. H. Beck SK, 2016, s. 1354. ISBN 978-80-7400-629-6.). Podľa sťažovateľa je

však potrebné uvedené právne názory vnímať v celkovom kontexte. Autorkou časti

komentára je sudkyňa najvyššieho súdu JUDr. Jana Bajánková, pričom motívy prijatia

rozhodnutia najvyššieho súdu R 19/2017 možno tiež hľadať vo všeobecnom reštriktívnom

prístupe dovolacieho súdu k jeho prieskumu rozhodnutí súdov nižšej inštancie. Obhajobu

právneho názoru v rozhodnutí R 19/2017 považuje sťažovateľ za príliš strohú

a obmedzujúcu sa len na toto konštatovanie:

„9.1. Dovolací súd zastáva názor, podľa ktorého (kasačné, procesné) uznesenie,

ktorým odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie, nie je rozhodnutím odvolacieho

súdu vo veci samej. Rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci samej je rozsudok, ktorým

odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie buď potvrdzuje, alebo mení.

9.2. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu uznesenie, ktorým odvolací súd zrušil

rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nie je ani rozhodnutím,

ktorým sa konanie (o veci vymedzenej žalobou) končí. V dôsledku kasácie prvoinštančného

rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie nie je vec právoplatne skončená a súd prvej

inštancie znovu o nej koná a rozhoduje.

9.3. Tieto právne náhľady (viď 9.1. a 9.2), sú zastávané aj v odbornej právnickej

literatúre (viď publikáciu , Komentár, C. H. Beck, Praha, 2016,

str. 1354 a 1355).“

9. Sťažovateľ v tomto kontexte poukazuje na profesijne nezaujatý pohľad, podľa

ktorého sa takéto rozhodnutie za meritórne považuje (pozri napr. WINTEROVÁ, A. a kol.

Civilní právo procesní. Praha : Linde, 2008, s. 286.). Je presvedčený, že v prípade

zrušovacieho rozhodnutia ide o vec samu a že teda argumentácia, ktorá sa používa

v rozhodnutí najvyššieho súdu R 19/2017 v druhej vete bodu 9.1, je mylná. Najvyšší súd

považuje de facto rozsudok potvrdzujúci alebo meniaci aj za rozhodnutie, ktorým sa

konanie končí, ale aj za rozhodnutie vo veci samej. Nerozlišuje medzi rozhodnutiami

vo veci samej a rozhodnutiami, ktorými sa konanie končí. Odvolací súd zrušovacím

rozhodnutím totiž rozhoduje o podstate sporu (merite veci), ale nie konečne ako v prípade

potvrdzujúceho alebo meniaceho rozhodnutia. Vec vracia naspäť. Vec sama je určovaná

obsahom/predmetom, t. j. tým, o čom súd rozhoduje. Nie je teda určovaná tým, akým

rozhodnutím súd rozhodol a či to rozhodnutie pôsobí (z hľadiska času), teda že súd

nerozhodne v konečnej platnosti. Inak by zákonodarca nerozlišoval rozhodnutia vo veci

samej a rozhodnutia, ktorými sa konanie končí.

10. Arbitrárnosť napadnutého uznesenia krajského súdu vidí sťažovateľ vo veci

rozhodovania o otázke prípustnosti žaloby. Je presvedčený, že postup krajského súdu

pri výklade a aplikácii ustanovení a je arbitrárny. V konkrétnostiach

považuje za arbitrárny záver obsiahnutý v bode 20 napadnutého uznesenia o aplikácii

zásady ochrany legitímnych očakávaní strán.

11. Podľa sťažovateľa rozhodnutia ústavného súdu, na ktoré odvolací súd poukazuje,

sa týkajú konaní o súlade právnych predpisov. Ak sa krajský súd domnieval, že

je protiústavný, mal konanie prerušiť podľa a podať návrh

na súlad označeného ustanovenia s a medzinárodnými zmluvami. Súčasne sa

uvádzané rozhodnutia a otázka legitímneho očakávania obsiahnutá v nich týkajú otázok

súvisiacich s náhlym zásahom do majetkových, vlastníckych práv (platy sudcov, sociálne

dávky, nájomné vzťahy).

12. V konkrétnych okolnostiach veci podľa sťažovateľa nemožno operovať s otázkou

porušenia legitímneho očakávania, keďže nešlo o náhly, nepredvídateľný

a neproporcionálny zásah do postavenia žalobcu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je

z 12. júna 2018, pričom nadobudol účinnosť 1. júla 2016. Žalobca

teda podľa sťažovateľa mal k dispozícii necelých 24 mesiacov na to, aby žalobný návrh

prispôsobil novému civilnému procesu. Nebol však aktívny, čím porušil princíp

„vigilantibus iura scripta sunt“ – bdelým patrí právo. Tento nedostatok pritom nemožno

prenášať na všeobecný súd a ani na strany v spore. Sťažovateľ zároveň poznamenáva,

že postup všeobecného súdu podľa nových procesných predpisov aj v konaniach začatých

pred účinnosťou týchto nových procesných predpisov (okamžitá aplikabilita) je v právnom

štáte „samozrejmosťou“ (ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S. a kol. .

Komentár. Bratislava : C. H. Beck SK, 2016, s. 1495. ISBN 978-80-7400-629-6.).

13. Postup všeobecných súdov musí byť tiež predvídateľný, zákonný, a nie

svojvoľný. S princípom legitímneho očakávania nemožno len tak „žonglovať“ a v súdnom

konaní ním poprieť výslovné znenie procesného predpisu a presný príkaz zákonodarcu ako

postupovať pri intertemporalite.

14. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie práv zaručených , dohovoru a

Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým uznesením najvyššieho súdu a napadnutým

uznesením krajského súdu, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a napadnuté uznesenie

krajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ zároveň

požaduje priznanie náhrady trov konania.

II.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

15. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

16. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

18. Ústavný súd podľa ústavný súd každý návrh

na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu

ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho

prijatiu na ďalšie konanie. Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

19. Podľa ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok,

lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym

opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia

o mimoriadnom opravnom prostriedku.

20. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

21. Z princípu subsidiarity, ktorým sa konanie vo veci ústavnej sťažnosti štandardne

riadi, vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam

a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné

súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza zo zásady, že ukladá

všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť, a preto je právomoc

ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných

súdov (m. m. ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

K namietanému porušeniu práv zaručených a dohovorom

a ustanovenia Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým uznesením krajského súdu

22. Sťažovateľ napáda kasačné rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bolo zrušené

rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec vrátená tomuto súdu na ďalšie konanie, pričom

ústavnú sťažnosť predkladá ústavnému súdu po rozhodnutí najvyššieho súdu o dovolaní

proti kasačnému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu

bolo dovolanie odmietnuté ako procesne neprípustné.

23. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ napadol ústavnou sťažnosťou

napadnuté uznesenie krajského súdu už v konaní vedenom pod sp. zn. .

Nálezom ústavného súdu sp. zn. z 28. januára 2020 nebolo ústavnej

sťažnosti sťažovateľa vyhovené na podklade zistení ústavného súdu, že v prejednávanej

veci sťažovateľ podal okrem ústavnej sťažnosti aj dovolanie, o ktorom v čase rozhodovania

o ústavnej sťažnosti nebolo rozhodnuté. Zo zistení ústavného súdu vyplýva,

že argumentácia obsiahnutá v tejto ústavnej sťažnosti a v ústavnej sťažnosti, o ktorej

ústavný súd konal v konaní pod sp. zn. , nie sú totožné. Touto ústavnou

sťažnosťou sa teda sťažovateľ uchádza o ústavnú ochranu síce totožného rozhodnutia

odvolacieho súdu ako v predchádzajúcom konaní pred ústavným súdom, avšak na podklade

rozdielnej vecnej argumentácie. Z uvedených dôvodov, berúc do úvahy viazanosť rozsahom

a dôvodmi ústavnej sťažnosti ( ), ústavný súd pre úplnosť

zdôrazňuje, že rozhodnutia ústavného súdu vydané vo veci sp. zn. –

rozhodnutie o prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie a nevyhovujúce rozhodnutie

ústavného súdu vydané na podklade zistenia procesného nedostatku – nie sú rozhodnutiami,

ktoré by ústavnému súdu v konaní o tejto ústavnej sťažnosti bránili preskúmať napadnuté

uznesenie krajského súdu z pohľadu toho, či v konkrétnych okolnostiach veci dôvody

uvádzané v nebránia prijatiu tejto ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie.

24. Podľa druhej vety sa lehota na podanie ústavnej

sťažnosti počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť

(k tomu pozri tiež bod 19 tohto uznesenia), preto považoval ústavný súd lehotu na podanie

ústavnej sťažnosti proti napadnutému uzneseniu krajského súdu za zachovanú.

25. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti dospel

k záveru, že s prihliadnutím na charakter argumentácie sťažovateľa ústavnému súdu chýba

v konaní o ústavnej sťažnosti napádajúcej kasačné rozhodnutie odvolacieho súdu právomoc

poskytnúť sťažovateľovi ochranu ním označeným právam. V súvislosti s predbežným

prerokovaním tejto časti ústavnej sťažnosti ústavný súd považuje v prvom rade za potrebné

poukázať na už citovaný , z ktorého vyplýva, že systém ústavnej

ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd,

pričom právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne,

t. j. na princípe subsidiarity.

26. V súvislosti s podstatou a zmyslom princípu subsidiarity ústavný súd poukazuje

na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že základné právo na súdnu

ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie „je výsledkové“, to znamená, musí mu

zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude

spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov

(m. m. , , , ).

27. Ústavný súd vo svojej judikatúre taktiež opakovane vyslovuje, že predpokladom

na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa ,

resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je len také porušenie,

ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím

konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktorého nápravu nemožno dosiahnuť

procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v príslušných procesných kódexoch

(m. m. , , ).

28. Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky

z tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej

bolo v konaní o ústavnej sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila

iba určitá časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka.

Podmienkou na pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť

o rozhodnutie spôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd

sťažovateľa, ako aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané

štádium konania a nemohla by už byť uplatnená neskôr (), prípadne by sa

tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho

možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach

().

29. Podstatou argumentácie sťažovateľa je nesúhlas s právnym názorom

prezentovaným krajským súdom týkajúcim sa procesnej prípustnosti žaloby o určenie

neplatnosti súhlasného vyhlásenia žalovanej I a žalovaného II o otcovstve k žalovanému III.

Sťažovateľove námietky atakujú v konkrétnostiach (právne posúdenie) aplikáciu a výklad

ustanovení a zo strany krajského súdu, ktoré považuje za arbitrárne.

V konečnom dôsledku argumentácia sťažovateľa spochybňuje splnenie zákonných

podmienok pre vecné (teda meritórne) posúdenie žalobcom podanej žaloby, ktoré bude

(rovnako ako prípadné samotné meritórne posúdenie žaloby) predmetom preskúmavania

v ďalšom priebehu konania o veci žaloby, keďže vec je v súčasnosti v procesnom štádiu

konania pred súdom prvej inštancie. V aktuálnom procesnom štádiu konania pred súdom

prvej inštancie neprichádza do úvahy pri rešpektovaní princípu subsidiarity, z ktorého

vychádza , uplatnenie právomoci ústavného súdu, keďže o veci

sťažovateľa bude ďalej prebiehať konanie pred všeobecnými súdmi, pričom sťažovateľ

bude v ďalšom priebehu konania disponovať účinnými právnymi prostriedkami na ochranu

svojich práv, ktorými môže brojiť proti arbitrárnej aplikácii a výkladu ustanovení § 137

a ako právneho základu pre rozhodnutie vo veci procesnej prípustnosti žaloby,

a tým aj napadnúť procesný nedostatok, ktorý podľa názoru sťažovateľa bráni vecnému

prejednaniu takejto žaloby. Z princípu subsidiarity totiž vyplýva, že sťažovateľom

spochybňovaná prípustnosť žaloby v konkrétnych okolnostiach veci sa môže stať

predmetom ústavného prieskumu až vtedy, ak bude vec právoplatne skončená, a v prípade

podania mimoriadneho opravného prostriedku (proti meritórnemu rozhodnutiu) túto

v prvom rade je oprávnený preskúmať najvyšší súd (bod 25 tohto odôvodnenia).

30. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť

sťažovateľa v časti namietaného porušenia práv zaručených a dohovorom

a ustanovenia Dohovoru o právach dieťaťa odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení

s ako neprípustnú.

K namietanému porušeniu práv zaručených a dohovorom napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

31. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť

možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal

preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

32. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z ,

podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako

aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a ). Ústavný

súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ).

33. V zmysle už prezentovaných záverov sa ústavný súd pri posúdení namietaného

porušenia práv zaručených a dohovorom napadnutým uznesením najvyššieho súdu

sústredil a zameral na posúdenie otázky, či má súdom zvolená interpretácia aplikovaných

právnych noriem v kontexte procesnej (ne)prípustnosti dovolania smerujúceho proti

kasačnému rozhodnutiu odvolacieho súdu ústavnoprávne akceptovateľný charakter.

Prihliadal pritom na zásadnú argumentáciu sťažovateľa obsiahnutú v bodoch 6 až 9 tohto

uznesenia, ktorou namieta arbitrárnosť rozhodnutia dovolacieho súdu vo veci

posúdenia povahy kasačného rozhodnutia odvolacieho súdu vo vzťahu k prípustnosti

dovolania.

34. V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný

súd taktiež poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,

že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť

dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie

do právomoci ústavného súdu (napr. , , ,

). Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je vnímaná ústavným súdom

primárne ako otázka interpretácie (obyčajného) zákona a v tomto smere sa najvyššiemu

súdu ponecháva značná autonómia s tým, že vyriešenie tejto otázky samo osebe nemôže

viesť k záveru o porušení práva sťažovateľa (napr. , ),

samozrejme za predpokladu, že ide o riešenie ústavne udržateľné.

35. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že dovolanie sťažovateľa podané podľa § 420

písm. f) (dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci

samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil

strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces) bolo v súlade s odmietnuté ako procesne

neprípustné.

36. V konkrétnostiach najvyšší súd v napadnutom uznesení v súlade s názorom

vysloveným v rozhodnutí najvyššieho súdu R 19/2017 akcentoval, že spoločným znakom

všetkých rozhodnutí odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné podľa § 420

, je to, že ide buď o rozhodnutie vo veci samej, alebo o rozhodnutie, ktorým sa konanie

končí, pričom ak táto podmienka nie je splnená, dovolací súd už neposudzuje prípustnosť

dovolania z hľadiska existencie dovolateľom namietanej vady zmätočnosti a je irelevantné,

či k dovolateľom namietanej procesnej vade došlo alebo nedošlo.

37. Zdôraznil pritom, že dovolaním napadnuté kasačné rozhodnutie odvolacieho súdu

nenapĺňa atribúty rozhodnutia, proti ktorému je dovolanie podľa procesne

prípustné. V konkrétnostiach najvyšší súd uviedol, že judikatúra dovolacieho súdu

nepovažuje predmetné rozhodnutie za rozhodnutie vo veci samej a ani za rozhodnutie,

ktorým sa konanie končí (pozri R 19/2017).

38. Ústavný súd konštatuje, že závery najvyššieho súdu sú jasné, jednoznačné

a presvedčivé. Za súčasného zákonného stavu (existujúceho s účinnosťou od 1. júla 2016)

je dovolanie z dôvodov zmätočnosti ( ) prípustné len proti rozhodnutiam vo veci

samej alebo rozhodnutiam, ktorými sa konanie končí.

39. Posúdenie prípustnosti dovolania smerujúceho proti kasačnému rozhodnutiu

odvolacieho súdu už bolo z pohľadu existencie možnej protiústavnosti predmetom

preskúmavania zo strany ústavného súdu vo veciach sp. zn.

a sp. zn. , v ktorých sa ústavný súd vyslovil k ústavnej udržateľnosti záveru

najvyššieho súdu majúceho svoj pôvod v rozhodnutí najvyššieho súdu R 19/2017,

podľa ktorého zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu nie je rozhodnutím vo veci samej

a ani sa ním nekončí konanie.

40. Ústavný súd na podklade uvedeného, rešpektujúc svoju predchádzajúcu

judikatúru, nemá dôvod spochybňovať argumentáciu najvyššieho súdu, ktorá bola základom

pre odmietnutie dovolania sťažovateľa podaného podľa a smerujúceho

proti kasačnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, a to ani s prihliadnutím na dôvody,

ktoré v ústavnej sťažnosti predkladá samotný sťažovateľ.

41. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty

a riadneho výkonu spravodlivosti môže podliehať určitým obmedzeniam. Za takého

obmedzenie treba považovať aj nemožnosť podania dovolania proti zrušujúcemu

rozhodnutiu odvolacieho súdu. V príslušnom procesnom kódexe koncipovaná prípustnosť

dovolania sleduje trend nastolený judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa

ktorej má tento mimoriadny opravný prostriedok slúžiť na nápravu najzávažnejších

procesných pochybení, t. j. zmätočných rozhodnutí, ako aj na riešenie otázok zásadného

právneho významu a zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov ako prvkov napĺňania

princípu správnej istoty (k tomu pozri aj ).

42. Na podklade uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že v danom prípade

sa najvyšší súd neodmietol zaoberať mimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateľa,

ktorým napadol zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, no keďže vzhľadom na novú

právnu úpravu zistil, že toto rozhodnutie odvolacieho súdu nie je rozhodnutím vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí ( ), rozhodol o ňom spôsobom, ktorý mu Civilný

sporový poriadok prostredníctvom vyslovene umožňuje (bez skúmania,

či v konaní došlo k sťažovateľom namietanej procesnej nesprávnosti), rešpektujúc pritom

vlastnú judikatúru, resp. stanovisko (R 19/2017) publikované v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.

43. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti

namietaného porušenia práv zaručených a dohovorom napadnutým uznesením

najvyššieho súdu odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

44. K namietanému porušeniu čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa je potrebné v úvode

uviesť, že tento upravuje princíp, že záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom

pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, a to aj pri rozhodovaní súdu v ich veciach alebo

veciach, ktoré sa dotýkajú ich záujmu.

45. Ústavný súd už v súvislosti s namietaným porušením čl. 3 Dohovoru o právach

dieťaťa uviedol (), že na úrovni doktríny medzinárodného práva, ako aj

na úrovni samotnej Organizácie Spojených národov prevládol (dnes už konštantný) právny

názor, že medzi články Dohovoru o právach dieťaťa, ktoré upravujú všeobecné

zásady/princípy (general principles) a nie sú priamo vykonateľné, ale je potrebné tieto

zásady inkorporovať do príslušnej vnútroštátnej legislatívny a aplikačnej praxe, možno

zaradiť najmä čl. 2, 3, 6 a 12 (pozri HODGKIN, R., NEWELL, P. Implementation

Handbook for the Convention on the Rights of the Child. Fully revised third edition. Ženeva

: UNICEF Regional Office for Europe, 2007, p. 39, 83, 158; k tomu porovnaj aj Committee

on the Rights of the Child: General Comment. No. 5, CRC/GC/2003/5, body 19, 20 a 22).

Tento záver podporuje i samotný text týchto článkov Dohovoru o právach dieťaťa („štáty sa

zaväzujú“, „štáty zabezpečujú“, „dieťaťu sa poskytuje“). Naopak, k priamo vykonateľným

právnym normám Dohovoru o právach dieťaťa je možné zaradiť napr. čl. 7 ods. 1, čl. 10

ods. 2, čl. 13, čl. 16 a pod.

46. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť v časti

namietaného porušenia čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým uznesením

najvyššieho súdu podľa ako zjavne

neopodstatnenú, keďže táto označená referenčná právna norma citovaného medzinárodného

dokumentu neobsahuje priamo aplikovateľné subjektívne právo, ale je všeobecnou

proklamáciou (princípom), ktorú je zmluvný štát povinný inkorporovať do svojho právneho

poriadku, a orgány aplikácie práva sú povinné tento princíp zohľadňovať pri aplikácii

príslušných vnútroštátnych normatívnych právnych aktov (m. m. ,

, ).

47. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich

je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu