Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 60 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (65)IV. ÚS 528/2020
PDF · 518.04 KB
No categories available
IV. ÚS 528/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2020
v senáte zloženom z predsedu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava
Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť maloletého
, , , zastúpeného zákonnými
zástupcami ,
a ,
právne zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Franko, advokátska kancelária
s. r. o., Popradská 82, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Peter Franko,
PhD., ktorou namieta porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 8 CoP 273/2018 z 29. marca 2019 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 241/2019 z 29. apríla 2020, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť maloletého o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej moci, proti ktorým ústavná
sťažnosť smeruje, a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2020
osobne doručená ústavná sťažnosť maloletého
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného zákonnými
zástupcami ,
a , právne
zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Franko, advokátska kancelária s. r. o.,
Popradská 82, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Peter Franko, PhD.,
ktorou namieta porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa
uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoP 273/2018
z 29. marca 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 241/2019
z 29. apríla 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol
stranou v konaní vedenom Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 24 C 3/2018 ako žalovaný III v konaní o určenie neplatnosti právneho úkonu
a o určenie otcovstva k nemu. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 24 C 3/2018 z 12. júna 2018
(ďalej len „rozsudok z 12. júna 2018“) žalobu žalobcu –
, proti žalovanej I ( ) a žalovanému II (
) a proti sťažovateľovi ako žalovanému III o určenie neplatnosti právneho úkonu
a o určenie otcovstva k žalovanému III zamietol a žalovaným I a II priznal proti žalobcovi
právo na náhradu trov konania. Okresný súd videl neprípustnosť žaloby o určenie
neplatnosti súhlasného vyhlásenia žalovanej I a žalovaného II o otcovstve k sťažovateľovi
z dôvodu, že neboli splnené zákonné predpoklady pre rozhodnutie o nej s poukazom
na § 137 písm. d) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), podľa ktorého žalobou
možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva
z osobitného predpisu. V konkrétnostiach okresný súd uviedol, že neplatnosť právnych
úkonov právna teória považuje za určenie právnej skutočnosti, pričom určenie predmetnej
právnej skutočnosti nevyplýva z osobitného predpisu, preto určenie takejto žaloby nie je
prípustné.
3. O odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 12. júna 2018 rozhodol krajský súd
napadnutým uznesením tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil tomuto
súdu na ďalšie konanie. Hlavným dôvodom zrušenia rozhodnutia súdu prvej inštancie bolo
podľa názoru krajského súdu nesprávne právne posúdenie názoru o prípustnosti žaloby
o určenie neplatnosti súhlasného vyhlásenia žalovanej I a žalovaného II o otcovstve
k žalovanému III. Podľa názoru krajského súdu bola žaloba žalobcu doručená okresnému
súdu 27. júna 2013, teda za účinnosti predchádzajúceho Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“), pričom § 80 písm. c) OSP obsahoval totožné znenie ako v súčasnosti
platný a účinný § 137 písm. c) CSP vo vzťahu k žalobe o určenie existencie, prípadne
neexistencie práva. Podľa názoru krajského súdu teda podľa oboch ustanovení bolo
a je možné žalobcom požadovať, aby sa rozhodlo o určení, či tu právo je alebo nie je,
ak je na tom naliehavý právny záujem. Keďže Civilný sporový poriadok vychádza
zo zásady, že súd má určiť aktuálny právny stav, pripúšťa určenie právnej skutočnosti
(a teda žalobu o neplatnosť právneho úkonu) výlučne za predpokladu, že tak vyplýva
z právneho predpisu. S prihliadnutím na § 470 ods. 2 CSP (Právne účinky úkonov,
ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú
zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania,
ak by boli v neprospech strany.) a na ústavno-právnu zásadu ochrany legitímnych očakávaní
strán v spore krajský súd zdôraznil, že v konkrétnej veci je potrebné posudzovať otázku
procesnej prípustnosti žaloby a naliehavého právneho záujmu podľa právnej úpravy účinnej
v čase podania žaloby.
4. Vzhľadom na uvedené skutočnosti vyhodnotil krajský súd nesprávne zamietnutie
žaloby z dôvodu jej procesnej neprípustnosti zo strany okresného súdu ako jeho nesprávny
procesný postup, ktorým bolo znemožnené žalobcovi, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
5. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie podľa
§ 420 písm. f) CSP, v ktorom namietal, že krajský súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces.
6. Dovolanie sťažovateľa bolo napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietnuté.
Sťažovateľ zdôrazňuje, že hlavným dôvodom odmietnutia dovolania pre jeho procesnú
neprípustnosť bola skutočnosť, že dovolaním bolo napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu,
ktorým bolo zrušené rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec vrátená tomuto súdu na ďalšie
konanie, teda v konkrétnych okolnostiach veci nešlo o rozhodnutie vo veci samej,
resp. rozhodnutie, ktorým sa konanie končí.
7. Arbitrárnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sťažovateľ vidí v otázke
povahy zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu vo vzťahu k prípustnosti dovolania.
Dôvody uvádzané najvyšším súdom v napadnutom uznesení považuje sťažovateľ
za rozporné s ústavou.
8. Sťažovateľ si je vedomý existencie rozhodnutia najvyššieho súdu R 19/2017, ktoré
zrušujúce rozhodnutie nepovažuje za rozhodnutie vo veci samej, a rovnako aj komentára
k Civilnému sporovému poriadku, podľa ktorého nejde v takomto prípade o rozhodnutie
vo veci samej (ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.
Bratislava : C. H. Beck SK, 2016, s. 1354. ISBN 978-80-7400-629-6.). Podľa sťažovateľa je
však potrebné uvedené právne názory vnímať v celkovom kontexte. Autorkou časti
komentára je sudkyňa najvyššieho súdu JUDr. Jana Bajánková, pričom motívy prijatia
rozhodnutia najvyššieho súdu R 19/2017 možno tiež hľadať vo všeobecnom reštriktívnom
prístupe dovolacieho súdu k jeho prieskumu rozhodnutí súdov nižšej inštancie. Obhajobu
právneho názoru v rozhodnutí R 19/2017 považuje sťažovateľ za príliš strohú
a obmedzujúcu sa len na toto konštatovanie:
„9.1. Dovolací súd zastáva názor, podľa ktorého (kasačné, procesné) uznesenie,
ktorým odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie, nie je rozhodnutím odvolacieho
súdu vo veci samej. Rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci samej je rozsudok, ktorým
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie buď potvrdzuje, alebo mení.
9.2. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu uznesenie, ktorým odvolací súd zrušil
rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nie je ani rozhodnutím,
ktorým sa konanie (o veci vymedzenej žalobou) končí. V dôsledku kasácie prvoinštančného
rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie nie je vec právoplatne skončená a súd prvej
inštancie znovu o nej koná a rozhoduje.
9.3. Tieto právne náhľady (viď 9.1. a 9.2), sú zastávané aj v odbornej právnickej
literatúre (viď publikáciu Civilný sporový poriadok, Komentár, C. H. Beck, Praha, 2016,
str. 1354 a 1355).“
9. Sťažovateľ v tomto kontexte poukazuje na profesijne nezaujatý pohľad, podľa
ktorého sa takéto rozhodnutie za meritórne považuje (pozri napr. WINTEROVÁ, A. a kol.
Civilní právo procesní. Praha : Linde, 2008, s. 286.). Je presvedčený, že v prípade
zrušovacieho rozhodnutia ide o vec samu a že teda argumentácia, ktorá sa používa
v rozhodnutí najvyššieho súdu R 19/2017 v druhej vete bodu 9.1, je mylná. Najvyšší súd
považuje de facto rozsudok potvrdzujúci alebo meniaci aj za rozhodnutie, ktorým sa
konanie končí, ale aj za rozhodnutie vo veci samej. Nerozlišuje medzi rozhodnutiami
vo veci samej a rozhodnutiami, ktorými sa konanie končí. Odvolací súd zrušovacím
rozhodnutím totiž rozhoduje o podstate sporu (merite veci), ale nie konečne ako v prípade
potvrdzujúceho alebo meniaceho rozhodnutia. Vec vracia naspäť. Vec sama je určovaná
obsahom/predmetom, t. j. tým, o čom súd rozhoduje. Nie je teda určovaná tým, akým
rozhodnutím súd rozhodol a či to rozhodnutie pôsobí (z hľadiska času), teda že súd
nerozhodne v konečnej platnosti. Inak by zákonodarca nerozlišoval rozhodnutia vo veci
samej a rozhodnutia, ktorými sa konanie končí.
10. Arbitrárnosť napadnutého uznesenia krajského súdu vidí sťažovateľ vo veci
rozhodovania o otázke prípustnosti žaloby. Je presvedčený, že postup krajského súdu
pri výklade a aplikácii ustanovení § 137 a § 470 CSP je arbitrárny. V konkrétnostiach
považuje za arbitrárny záver obsiahnutý v bode 20 napadnutého uznesenia o aplikácii
zásady ochrany legitímnych očakávaní strán.
11. Podľa sťažovateľa rozhodnutia ústavného súdu, na ktoré odvolací súd poukazuje,
sa týkajú konaní o súlade právnych predpisov. Ak sa krajský súd domnieval, že § 470 CSP
je protiústavný, mal konanie prerušiť podľa § 162 ods. 1 písm. h) CSP a podať návrh
na súlad označeného ustanovenia s ústavou a medzinárodnými zmluvami. Súčasne sa
uvádzané rozhodnutia a otázka legitímneho očakávania obsiahnutá v nich týkajú otázok
súvisiacich s náhlym zásahom do majetkových, vlastníckych práv (platy sudcov, sociálne
dávky, nájomné vzťahy).
12. V konkrétnych okolnostiach veci podľa sťažovateľa nemožno operovať s otázkou
porušenia legitímneho očakávania, keďže nešlo o náhly, nepredvídateľný
a neproporcionálny zásah do postavenia žalobcu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je
z 12. júna 2018, pričom Civilný sporový poriadok nadobudol účinnosť 1. júla 2016. Žalobca
teda podľa sťažovateľa mal k dispozícii necelých 24 mesiacov na to, aby žalobný návrh
prispôsobil novému civilnému procesu. Nebol však aktívny, čím porušil princíp
„vigilantibus iura scripta sunt“ – bdelým patrí právo. Tento nedostatok pritom nemožno
prenášať na všeobecný súd a ani na strany v spore. Sťažovateľ zároveň poznamenáva,
že postup všeobecného súdu podľa nových procesných predpisov aj v konaniach začatých
pred účinnosťou týchto nových procesných predpisov (okamžitá aplikabilita) je v právnom
štáte „samozrejmosťou“ (ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S. a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár. Bratislava : C. H. Beck SK, 2016, s. 1495. ISBN 978-80-7400-629-6.).
13. Postup všeobecných súdov musí byť tiež predvídateľný, zákonný, a nie
svojvoľný. S princípom legitímneho očakávania nemožno len tak „žonglovať“ a v súdnom
konaní ním poprieť výslovné znenie procesného predpisu a presný príkaz zákonodarcu ako
postupovať pri intertemporalite.
14. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 3 ods. 1
Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým uznesením najvyššieho súdu a napadnutým
uznesením krajského súdu, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a napadnuté uznesenie
krajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ zároveň
požaduje priznanie náhrady trov konania.
II.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
15. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
17. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
18. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh
na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu
ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho
prijatiu na ďalšie konanie. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
19. Podľa § 124 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok,
lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym
opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia
o mimoriadnom opravnom prostriedku.
20. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
21. Z princípu subsidiarity, ktorým sa konanie vo veci ústavnej sťažnosti štandardne
riadi, vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam
a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné
súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza zo zásady, že ústava ukladá
všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť, a preto je právomoc
ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných
súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
K namietanému porušeniu práv zaručených ústavou a dohovorom
a ustanovenia Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým uznesením krajského súdu
22. Sťažovateľ napáda kasačné rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bolo zrušené
rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec vrátená tomuto súdu na ďalšie konanie, pričom
ústavnú sťažnosť predkladá ústavnému súdu po rozhodnutí najvyššieho súdu o dovolaní
proti kasačnému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu
bolo dovolanie odmietnuté ako procesne neprípustné.
23. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ napadol ústavnou sťažnosťou
napadnuté uznesenie krajského súdu už v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 409/2019.
Nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 409/2019 z 28. januára 2020 nebolo ústavnej
sťažnosti sťažovateľa vyhovené na podklade zistení ústavného súdu, že v prejednávanej
veci sťažovateľ podal okrem ústavnej sťažnosti aj dovolanie, o ktorom v čase rozhodovania
o ústavnej sťažnosti nebolo rozhodnuté. Zo zistení ústavného súdu vyplýva,
že argumentácia obsiahnutá v tejto ústavnej sťažnosti a v ústavnej sťažnosti, o ktorej
ústavný súd konal v konaní pod sp. zn. I. ÚS 409/2019, nie sú totožné. Touto ústavnou
sťažnosťou sa teda sťažovateľ uchádza o ústavnú ochranu síce totožného rozhodnutia
odvolacieho súdu ako v predchádzajúcom konaní pred ústavným súdom, avšak na podklade
rozdielnej vecnej argumentácie. Z uvedených dôvodov, berúc do úvahy viazanosť rozsahom
a dôvodmi ústavnej sťažnosti (§ 45 zákona o ústavnom súde), ústavný súd pre úplnosť
zdôrazňuje, že rozhodnutia ústavného súdu vydané vo veci sp. zn. I. ÚS 409/2019 –
rozhodnutie o prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie a nevyhovujúce rozhodnutie
ústavného súdu vydané na podklade zistenia procesného nedostatku – nie sú rozhodnutiami,
ktoré by ústavnému súdu v konaní o tejto ústavnej sťažnosti bránili preskúmať napadnuté
uznesenie krajského súdu z pohľadu toho, či v konkrétnych okolnostiach veci dôvody
uvádzané v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia prijatiu tejto ústavnej sťažnosti
na ďalšie konanie.
24. Podľa § 124 druhej vety zákona o ústavnom súde sa lehota na podanie ústavnej
sťažnosti počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť
(k tomu pozri tiež bod 19 tohto uznesenia), preto považoval ústavný súd lehotu na podanie
ústavnej sťažnosti proti napadnutému uzneseniu krajského súdu za zachovanú.
25. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti dospel
k záveru, že s prihliadnutím na charakter argumentácie sťažovateľa ústavnému súdu chýba
v konaní o ústavnej sťažnosti napádajúcej kasačné rozhodnutie odvolacieho súdu právomoc
poskytnúť sťažovateľovi ochranu ním označeným právam. V súvislosti s predbežným
prerokovaním tejto časti ústavnej sťažnosti ústavný súd považuje v prvom rade za potrebné
poukázať na už citovaný čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že systém ústavnej
ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd,
pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne,
t. j. na princípe subsidiarity.
26. V súvislosti s podstatou a zmyslom princípu subsidiarity ústavný súd poukazuje
na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že základné právo na súdnu
ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie „je výsledkové“, to znamená, musí mu
zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude
spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov
(m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).
27. Ústavný súd vo svojej judikatúre taktiež opakovane vyslovuje, že predpokladom
na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je len také porušenie,
ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím
konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktorého nápravu nemožno dosiahnuť
procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v príslušných procesných kódexoch
(m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).
28. Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky
z tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej
bolo v konaní o ústavnej sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila
iba určitá časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka.
Podmienkou na pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť
o rozhodnutie spôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd
sťažovateľa, ako aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané
štádium konania a nemohla by už byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne by sa
tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho
možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach
29. Podstatou argumentácie sťažovateľa je nesúhlas s právnym názorom
prezentovaným krajským súdom týkajúcim sa procesnej prípustnosti žaloby o určenie
neplatnosti súhlasného vyhlásenia žalovanej I a žalovaného II o otcovstve k žalovanému III.
Sťažovateľove námietky atakujú v konkrétnostiach (právne posúdenie) aplikáciu a výklad
ustanovení § 137 a § 470 CSP zo strany krajského súdu, ktoré považuje za arbitrárne.
V konečnom dôsledku argumentácia sťažovateľa spochybňuje splnenie zákonných
podmienok pre vecné (teda meritórne) posúdenie žalobcom podanej žaloby, ktoré bude
(rovnako ako prípadné samotné meritórne posúdenie žaloby) predmetom preskúmavania
v ďalšom priebehu konania o veci žaloby, keďže vec je v súčasnosti v procesnom štádiu
konania pred súdom prvej inštancie. V aktuálnom procesnom štádiu konania pred súdom
prvej inštancie neprichádza do úvahy pri rešpektovaní princípu subsidiarity, z ktorého
vychádza čl. 127 ods. 1 ústavy, uplatnenie právomoci ústavného súdu, keďže o veci
sťažovateľa bude ďalej prebiehať konanie pred všeobecnými súdmi, pričom sťažovateľ
bude v ďalšom priebehu konania disponovať účinnými právnymi prostriedkami na ochranu
svojich práv, ktorými môže brojiť proti arbitrárnej aplikácii a výkladu ustanovení § 137
a § 470 CSP ako právneho základu pre rozhodnutie vo veci procesnej prípustnosti žaloby,
a tým aj napadnúť procesný nedostatok, ktorý podľa názoru sťažovateľa bráni vecnému
prejednaniu takejto žaloby. Z princípu subsidiarity totiž vyplýva, že sťažovateľom
spochybňovaná prípustnosť žaloby v konkrétnych okolnostiach veci sa môže stať
predmetom ústavného prieskumu až vtedy, ak bude vec právoplatne skončená, a v prípade
podania mimoriadneho opravného prostriedku (proti meritórnemu rozhodnutiu) túto
v prvom rade je oprávnený preskúmať najvyšší súd (bod 25 tohto odôvodnenia).
30. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť
sťažovateľa v časti namietaného porušenia práv zaručených ústavou a dohovorom
a ustanovenia Dohovoru o právach dieťaťa odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení
s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
K namietanému porušeniu práv zaručených ústavou a dohovorom napadnutým
uznesením najvyššieho súdu
31. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť
možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal
preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).
32. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných
slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné
súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z čl. 127 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako
aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný
súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04, III. ÚS 581/2015).
33. V zmysle už prezentovaných záverov sa ústavný súd pri posúdení namietaného
porušenia práv zaručených ústavou a dohovorom napadnutým uznesením najvyššieho súdu
sústredil a zameral na posúdenie otázky, či má súdom zvolená interpretácia aplikovaných
právnych noriem v kontexte procesnej (ne)prípustnosti dovolania smerujúceho proti
kasačnému rozhodnutiu odvolacieho súdu ústavnoprávne akceptovateľný charakter.
Prihliadal pritom na zásadnú argumentáciu sťažovateľa obsiahnutú v bodoch 6 až 9 tohto
uznesenia, ktorou namieta arbitrárnosť rozhodnutia dovolacieho súdu vo veci
posúdenia povahy kasačného rozhodnutia odvolacieho súdu vo vzťahu k prípustnosti
dovolania.
34. V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný
súd taktiež poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,
že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť
dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie
do právomoci ústavného súdu (napr. IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012,
II. ÚS 98/2017). Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je vnímaná ústavným súdom
primárne ako otázka interpretácie (obyčajného) zákona a v tomto smere sa najvyššiemu
súdu ponecháva značná autonómia s tým, že vyriešenie tejto otázky samo osebe nemôže
viesť k záveru o porušení práva sťažovateľa (napr. II. ÚS 324/2010, II. ÚS 410/2016),
samozrejme za predpokladu, že ide o riešenie ústavne udržateľné.
35. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že dovolanie sťažovateľa podané podľa § 420
písm. f) CSP (dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces) bolo v súlade s § 447 písm. c) CSP odmietnuté ako procesne
neprípustné.
36. V konkrétnostiach najvyšší súd v napadnutom uznesení v súlade s názorom
vysloveným v rozhodnutí najvyššieho súdu R 19/2017 akcentoval, že spoločným znakom
všetkých rozhodnutí odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné podľa § 420
CSP, je to, že ide buď o rozhodnutie vo veci samej, alebo o rozhodnutie, ktorým sa konanie
končí, pričom ak táto podmienka nie je splnená, dovolací súd už neposudzuje prípustnosť
dovolania z hľadiska existencie dovolateľom namietanej vady zmätočnosti a je irelevantné,
či k dovolateľom namietanej procesnej vade došlo alebo nedošlo.
37. Zdôraznil pritom, že dovolaním napadnuté kasačné rozhodnutie odvolacieho súdu
nenapĺňa atribúty rozhodnutia, proti ktorému je dovolanie podľa § 420 CSP procesne
prípustné. V konkrétnostiach najvyšší súd uviedol, že judikatúra dovolacieho súdu
nepovažuje predmetné rozhodnutie za rozhodnutie vo veci samej a ani za rozhodnutie,
ktorým sa konanie končí (pozri R 19/2017).
38. Ústavný súd konštatuje, že závery najvyššieho súdu sú jasné, jednoznačné
a presvedčivé. Za súčasného zákonného stavu (existujúceho s účinnosťou od 1. júla 2016)
je dovolanie z dôvodov zmätočnosti (§ 420 CSP) prípustné len proti rozhodnutiam vo veci
samej alebo rozhodnutiam, ktorými sa konanie končí.
39. Posúdenie prípustnosti dovolania smerujúceho proti kasačnému rozhodnutiu
odvolacieho súdu už bolo z pohľadu existencie možnej protiústavnosti predmetom
preskúmavania zo strany ústavného súdu vo veciach sp. zn. II. ÚS 61/2018
a sp. zn. II. ÚS 562/2018, v ktorých sa ústavný súd vyslovil k ústavnej udržateľnosti záveru
najvyššieho súdu majúceho svoj pôvod v rozhodnutí najvyššieho súdu R 19/2017,
podľa ktorého zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu nie je rozhodnutím vo veci samej
a ani sa ním nekončí konanie.
40. Ústavný súd na podklade uvedeného, rešpektujúc svoju predchádzajúcu
judikatúru, nemá dôvod spochybňovať argumentáciu najvyššieho súdu, ktorá bola základom
pre odmietnutie dovolania sťažovateľa podaného podľa § 420 písm. f) CSP a smerujúceho
proti kasačnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, a to ani s prihliadnutím na dôvody,
ktoré v ústavnej sťažnosti predkladá samotný sťažovateľ.
41. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty
a riadneho výkonu spravodlivosti môže podliehať určitým obmedzeniam. Za takého
obmedzenie treba považovať aj nemožnosť podania dovolania proti zrušujúcemu
rozhodnutiu odvolacieho súdu. V príslušnom procesnom kódexe koncipovaná prípustnosť
dovolania sleduje trend nastolený judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa
ktorej má tento mimoriadny opravný prostriedok slúžiť na nápravu najzávažnejších
procesných pochybení, t. j. zmätočných rozhodnutí, ako aj na riešenie otázok zásadného
právneho významu a zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov ako prvkov napĺňania
princípu správnej istoty (k tomu pozri aj III. ÚS 73/2018).
42. Na podklade uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že v danom prípade
sa najvyšší súd neodmietol zaoberať mimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateľa,
ktorým napadol zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, no keďže vzhľadom na novú
právnu úpravu zistil, že toto rozhodnutie odvolacieho súdu nie je rozhodnutím vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí (§ 420 CSP), rozhodol o ňom spôsobom, ktorý mu Civilný
sporový poriadok prostredníctvom § 447 písm. c) CSP vyslovene umožňuje (bez skúmania,
či v konaní došlo k sťažovateľom namietanej procesnej nesprávnosti), rešpektujúc pritom
vlastnú judikatúru, resp. stanovisko (R 19/2017) publikované v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.
43. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti
namietaného porušenia práv zaručených ústavou a dohovorom napadnutým uznesením
najvyššieho súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa
napadnutým uznesením najvyššieho súdu
44. K namietanému porušeniu čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa je potrebné v úvode
uviesť, že tento upravuje princíp, že záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom
pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, a to aj pri rozhodovaní súdu v ich veciach alebo
veciach, ktoré sa dotýkajú ich záujmu.
45. Ústavný súd už v súvislosti s namietaným porušením čl. 3 Dohovoru o právach
dieťaťa uviedol (II. ÚS 596/2014), že na úrovni doktríny medzinárodného práva, ako aj
na úrovni samotnej Organizácie Spojených národov prevládol (dnes už konštantný) právny
názor, že medzi články Dohovoru o právach dieťaťa, ktoré upravujú všeobecné
zásady/princípy (general principles) a nie sú priamo vykonateľné, ale je potrebné tieto
zásady inkorporovať do príslušnej vnútroštátnej legislatívny a aplikačnej praxe, možno
zaradiť najmä čl. 2, 3, 6 a 12 (pozri HODGKIN, R., NEWELL, P. Implementation
Handbook for the Convention on the Rights of the Child. Fully revised third edition. Ženeva
: UNICEF Regional Office for Europe, 2007, p. 39, 83, 158; k tomu porovnaj aj Committee
on the Rights of the Child: General Comment. No. 5, CRC/GC/2003/5, body 19, 20 a 22).
Tento záver podporuje i samotný text týchto článkov Dohovoru o právach dieťaťa („štáty sa
zaväzujú“, „štáty zabezpečujú“, „dieťaťu sa poskytuje“). Naopak, k priamo vykonateľným
právnym normám Dohovoru o právach dieťaťa je možné zaradiť napr. čl. 7 ods. 1, čl. 10
ods. 2, čl. 13, čl. 16 a pod.
46. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť v časti
namietaného porušenia čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým uznesením
najvyššieho súdu podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú, keďže táto označená referenčná právna norma citovaného medzinárodného
dokumentu neobsahuje priamo aplikovateľné subjektívne právo, ale je všeobecnou
proklamáciou (princípom), ktorú je zmluvný štát povinný inkorporovať do svojho právneho
poriadku, a orgány aplikácie práva sú povinné tento princíp zohľadňovať pri aplikácii
príslušných vnútroštátnych normatívnych právnych aktov (m. m. II. ÚS 596/2014,
II. ÚS 100/2018, IV. ÚS 332/2018).
47. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich
je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2020
Miroslav Duriš predseda senátu