Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 738/2013
PDF · 432.52 KB
No categories available
IV. ÚS 738/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť C. V., S., zastúpeného advokátkou JUDr. J. F., B.,
ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2
ods. 2 a čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.
22 Cb/158/2011 a jeho uznesením z 29. februára 2012 a postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob/168/2012 a jeho uznesením z 27. júna
2012 v znení opravného uznesenia zo 6. septembra 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť C. V. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra
2012 doručená sťažnosť C. V. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním doručeným
7. decembra 2012, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 v spojení
s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 22 Cb/158/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“) a jeho
uznesením z 29. februára 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“)
a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Cob/168/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“) a jeho uznesením
z 27. júna 2012 v znení opravného uznesenia zo 6. septembra 2012 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie krajského súdu“).
Sťažovateľ v sťažnosti v časti označenej ako „faktografia základného konania
o veci“ poukazuje na konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 44 Cb 51/2005, v ktorom
bol ako žalobca neúspešný, pričom proti prvostupňovému rozsudku zo 14. septembra 2009
podal odvolanie, na základe ktorého krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 Cob 352/2009
z 25. februára 2010 prvostupňový rozsudok potvrdil.
Keďže sťažovateľ uvedené rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu považoval
za „vrchol krivdy“ a „klasickú podobu arbitrárneho rozhodovania“, požiadal generálneho
prokurátora Slovenskej republiky, aby proti nim podal mimoriadne dovolanie, a v tejto veci
podal aj sťažnosť ústavnému súdu. V sťažnosti sa ďalej uvádza, že „GP SR si ale názory
C. V. neosvojil“ a vo vzťahu k uzneseniu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 51/2011
z 24. februára 2011 (ktorým bola odmietnutá jeho sťažnosť a sťažnosť ďalších štyroch
sťažovateľov) vyslovil sťažovateľ názor, že „vzhľadom na vtedajšiu dôkaznú situáciu bol
však C. V. aj v tom neúspešný“.
Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti označenej ako „faktografia konania o obnove“
okrem iného poukázal na to, že «Počas „riadneho“ konania pred OS BA III a KS Ba sa
teda žalobcovi (sťažovateľovi C. V.) nepodarilo preukázať, že pohľadávka, ktorú v r. 2004
mal voči a. s. S. prešla na a. s. L. (teda na žalovaný subjekt), či už cestou prevzatím dlhu
alebo pristúpením k záväzku, alebo mu vzniklo voči žalovanej a. s. L. právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia. V tomto kontexte treba povedať, že podstata sporu sa „točila
a točí“ okolo troch momentov:
- aké zmluvné ciele mal inkriminovaný Dodatok č. 4. Pri troch zmluvných stranách
samozrejme neexistuje jeden „univerzálny cieľ“ aké práva a povinnosti prevzala
každá z troch zmluvných strán a čo bolo reálnou obchodnou „filozofiou“, na
základe ktorej prišlo k uzatvoreniu predmetného Dodatku č. 4, na formulovaní
ktorého nemal žalobca žiadnu účasť. Predmetný Dodatok č. 4 vznikol ako idea
triumvirátu firiem U., a. s., L. a. s. a S., a. s.; zmluvný text bol „formulárový“ a
celé predzmluvné rokovania boli komponované a manifestované prioritne ako
„záchranná akcia“ pre dodávateľov mlieka. Zámerom U., a. s., ako aj jej
dcérskej a. s. L. bolo získať výrobné areály reálne zbankrotovanej a. s. S. –
samozrejme ešte skôr ako táto firma oficiálne „padne“ do konkurzu –
a „prevziať“ pre a. s. S. činných dodávateľov mlieka. Zámerom a. s. S. bolo s
pomocou U., a. s. a jej dcérskej a. s. L. „výhodne upratať“ majetok – samozrejme
ešte pred oficiálnym vstupom a. s. S. do konkurzu. Zámerom C. V. bolo dostať
zaplatenú pohľadávku, ktorú mal voči a. s. S. (takpovediac od kohokoľvek) a s
tým, že kto mu za a. s. S. zaplatí, bude C. V. pokračovať v obchodovaní. Istotne
pochopeniu záležitosti pomôže položiť si aj otázku, prečo hneď pri podpise
trojstranného Dodatku č. 4 nebola „nachystaná na podpis“ aj dvojstranná
zmluva o postúpení pohľadávok od C. V. na a. s. L. Z formulácie čl. 1/2 cit.
Dodatku č. 4 vidno, že táto „sprievodná, právno-technická“ otázka nebola ešte
doriešená na strane U., a. s. a jej dcérskej a. s. L. Pri podpise Dodatku č. 4
nemohol C. V. ani vedieť, kto bude „prijímateľom“ jeho pohľadávky: a. s. U.
alebo a. s. L. (k tomu č1. I/2 cit. Dodatku č. 4: splatenie pohľadávky sa bude
riešiť na základe osobitnej Zmluvy o postúpení pohľadávky, uzavretej medzi
predávajúcim a L., res. spoločnosťou U. ako kupujúcim pohľadávky). Čiže na tom
nenesie C. V. žiadnu „vinu“.
- Druhým momentom je charakter ominózneho Dodatku č. 4 ako právneho úkonu
s podmienkou. Žalobca ako aj žalovaný tvrdia, že je tomu tak môže byť. Áno,
vyplatenie „starých dlhov“, teda pohľadávok, ktoré mal žalobca ku dňu
podpísania Dodatku č. 4 voči a. s. S. mala vyplatiť a. s. L. v prospech žalobcu a
to mohlo byť (malo byť?) sprevádzané podpisom zmluvy o postúpení pohľadávok.
Túto podmienku (ak ju ako podmienku a. s. L. chápali po podpise Dodatku č. 4
žiadnym spôsobom žalobca neovplyvňoval a žiadnym spôsobom sa nepriečil,
resp. nebránil jej splneniu. Žalobca situáciu chápal tak, ako ju vnímal pri
podpisoch všetkých predchádzajúcich zmlúv a obchodných dokladov. Každý
zmluvný text mu bol predkladaný jeho obchodným partnerom; ten dokonca za
neho vystavoval dodacie doklady a k nim patriace faktúry. Žalobca teda nemal
najmenší dôvod nazdávať sa, že on má vypracovať návrh zmluvy o postúpení
pohľadávok. Presný opak je pravdou – žalobcovi (ani žiadnemu z jeho dvanástich
kolegov) nie je známe, že by dodávateľ mlieka takú zmluvu predkladal a. s. L.
Dokonca ani tí, s ktorými takáto zmluva o postúpení pohľadávok bola podpísaná,
nevyvíjali v tomto smere aktivitu, ale text im predložila a. s. L. (zmluvu
vypracovali právnici a. s. L.). Musí byť teda v prospech žalobcu podľa § 1 ods. 2
Obchodného zákonníka aplikovaný § 36 Občianskeho zákonníka.
- Tretím aspektom je či po podpise Dodatku č. 4 a. s. L. (ako jeden z dvoch kupcov)
kupovali mlieko od žalobcu. Tvrdiť opak nie je čo do právnej argumentácie dôstojné pre
kultivovanú justíciu. Tu by išlo o jasnú dezinterpretáciu zmluvy. Dodatok č. 4 definuje
kupujúceho 1 – a. s. S. a kupujúceho 2 – a. s. L. Tento Dodatok hovorí, že:
- do podpisu Dodatku č. 4 bola kupujúcim a jediným kupujúcim a. s. S.,
- od podpisu Dodatku č. 4 do vyplatenia „starých dlhov“ figurovali vo vzťahu
k dodávateľovi mlieka dvaja spoloční a nerozdielni kupujúci. Teda a. s. S. a. s. L. To je
právne korektné a obchodnícky nie ojedinelo praktikované riešenie. Kto potom „technicky“
vystavuje faktúry, kto ich platí, v akej výške ich platí a ako sa s platbami v prospech
dodávateľa medzi sebou odberatelia tovaru vyporiadajú, je druhotné – v kontexte nášho
súdneho sporu bezvýznamné. Osobitne treba zdôrazniť tú časť výpovedí A. B. a F. N.
(realizovaných v analogických konaniach KS Ba č. 2 Cob 46/2011 a č. 2 Cob 359/2011 dňa
24. 04. t. r.), ktorí prehlásili, že predzmluvné rokovanie v N., za účasti reprezentantov S., U.
a L. chápali ako pohltenie S. do L. Rozumeli teda manifestovanej myšlienke strategického
investora U. tak, že vznikne jediný-dvojjediný nový obchodný partner. V obchode a výrobe
„zväčšená“ firma L.: L., obohatené o firmu S. Bolo im autoritatívne oznámené, že „staré
dlhy“ im budú zaplatené a nové dodávky mlieka budú pokračovať v komerčne i
prevádzkovo nezmenených podmienkach.
- Po vyplatení „starých dlhov“ a. s. S. voči žalobcovi, a to z prostriedkov a. s. L.,
mala sa a. s. L. stať jediným kupujúcim. Teda z pravidiel výrokovej logiky musí byť jasné, že
ak subjekt C mal ostať vo vzťahu k subjektu A jediným, musel predtým stáť vo vzťahu
k subjektu A spolu so subjektom B (A = dodávateľ mlieka, B = kupujúci 1: S.,
C = kupujúci 2; L.).».
Ďalej sťažovateľ tvrdí, že «Pri skúmaní podmienok obnovy konania postupovali
OS BA III i KS Ba extrémne protirečivo. Hovoríme o uznesení OS BA III č. 22 Cb/158/2011
z 29. 02. 2012 a uznesení KS Ba č. 3 Cob/168/2012 z 27. 06. 2012 (v znení opravného
uznesenia z 06. 09. 2012).
Súdy oboch inštancií sa úplne vyhli hodnoteniu dôkazu, ktorý C. V. predložil ako
dôkaz nový a súčasne dôkaz, spôsobilý privodiť priaznivý výsledok jeho „základného“
sporu.
Prešli na tému „aktívna legitimácia C. V. po uzatvorení zmluvy o postúpení
žalovaného nároku na firmu R.“. Áno, C. V. (v intenciách pacta de contrahendo... text
v kópii prikladáme) cedoval svoju pohľadávku – uplatňovanú v konaní pred OS BA III
č. 44 Cb 51/2005 voči a. s. L. – na firmu R.. Už sme povedali, že senát KS Ba v zložení
JUDr. A. R., JUDr. E. E. a JUDr. D. M. (ten, ktorý potom dňa 25. 02. 2010 vyhlásil pre
C. V. nepriaznivý rozsudok č. 1 Cob 352/2009)...
Kým Z. S. sa s firmou R. dohodol na anulovaní zmluvy o postúpení pohľadávky
a potom ju cedoval na firmu A. (a tá bola potom „držiteľom nároku“ i žalobcom do konca
jeho „základného sporu“), tak C. V. sa s firmou R. tiež dohodol na anulovaní zmluvy
o postúpení pohľadávky, ale pohľadávku ponechal vo svojom majetku, vo svojom vlastníctve
a vo svojej neobmedzenej dispozícii.
O tom nikto pred OS Bratislava III nepochyboval a táto otázka nebola ani
predmetnom dokazovania. To nebolo predmetom dokazovania ani pred KS Ba. Ten
vo februári 2010 číro „konfabuloval“, že C. V. síce pohľadávku platne previedol na firmu
R. a keďže KS Ba už rozhodol, že C. V. nepreukázal platný prevod pohľadávky na firmu R.,
tak je síce žalobcom, ale nie je vlastníkom pohľadávky. Ide o zlomyseľnú a právne
neudržateľnú, skoro schizofrénu konštrukciu, ktorej cieľom bolo jedno jediné – poškodiť
C. V.».
V závere sťažnosti sťažovateľ vyjadril názor, že «z vyššie uvedených skutočností dá
sa vyvodiť záver o priamej spojitosti tvrdeného porušenia práv sťažovateľa p. C. V.
s ústavnosťou. Okresný súd Bratislava II (správne má byť Okresný súd Bratislava III, pozn.)
a Krajský súd v Bratislave rozhodli, že návrh na obnovu konania, podaný C. V., právne
neobstojí. OS BA III nepochyboval, že C. V. je aktívne procesne legitimovaný – opak je len
„výmyslom“ KS Ba (pričom získanie jeho „poznatku“ je nepreskúmateľné, ba dokonca
ľahko vyvrátiteľné existujúcim dokladom o usporiadaní tangovaného „pohľadávkového“
vzťahu C. V. – R.)...
Medzi napadnutým postupom OS Bratislava III a postupom KS v Bratislave
(arbitrárnym rozhodovaním oboch porušovateľov a šokujúcim rozhodnutím KS Ba
(porušovateľom 2) a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý
proces existuje priama príčinná súvislosť.».
Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo C. V... priznané čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46, čl. 48 v spojení s
čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené uznesením
OS BA III z 22 Cb/158/2011 z 29. 02. 2012 a uznesením KS Ba č. 3 Cob/168/2012
z 27. 06. 2012 (v znení opravného uznesenia z 06. 09. 2012).
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie KS Ba č. 3 Cob/168/2012
z 27. 06. 2012, v znení opravného uznesenia z 06. 09. 2012 ako aj uznesenie OS BA III
č. 22 Cb/158/2011 z 29. 02. 2012 a vec vracia Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie
konanie.“
Sťažovateľ taktiež navrhuje, aby mu ústavný súd priznal aj úhradu trov konania.
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne...
1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
22 Cb/158/2011 a jeho uznesením z 29. februára 2012
Z obsahu sťažnosti (a k nej pripojených písomností) vyplýva, že sťažovateľ proti
napadnutému uzneseniu okresného súdu podal riadny opravný prostriedok − odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 Cob/168/2012 z 27. júna 2012 v znení
opravného uznesenia zo 6. septembra 2012. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie
o sťažnosti v časti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľa predmetným
rozhodnutím okresného súdu.
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Napadnuté porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto uzneseniu bolo možné podať odvolanie
ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľ aj využil. Označené uznesenie okresného
súdu, ako aj sťažovateľom namietaný postup, ktorý vydaniu rozhodnutia predchádzal, bol
teda predmetom súdneho prieskumu krajským súdom. S prihliadnutím na to bolo preto
potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Cob/168/2012 a jeho rozsudkom z 27. júna 2012 v znení opravného uznesenia
zo 6. septembra 2012
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje
každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním
(I. ÚS 26/94). Základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi
(napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak
ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46
ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)
súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len „víťazstvo“
v občianskoprávnom spore (m. m. II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1
dohovoru (ako aj čl. 46 ods. 1 ústavy), ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd zaväzuje, aby odôvodnil svoje
rozhodnutie. To však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná
podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá
vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva možno
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti
Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia
nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku,
ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym
názorom krajského súdu, ktorý sa v plnom rozsahu stotožnil so závermi okresného súdu
vyjadrenými v jeho uznesení sp. zn. 22 Co 158/2011 z 29. februára 2012, ktorým zamietol
návrh sťažovateľa na obnovu konania.
Ako už bolo uvedené, sťažovateľ predovšetkým namieta, že napriek tomu, že
v skutkovo a právne identických veciach ako je vec, o ktorej sa rozhoduje, existuje viacero
diametrálne odlišných rozhodnutí a všeobecné súdy dosiaľ nerealizovali zákonom
ustanovenú povinnosť „zabezpečiť jednotu rozhodovania“. Aj v nadväznosti na uvedené
považuje sťažovateľ napadnuté uznesenie krajského súdu za „arbitrárne
a nepreskúmateľné“. Ďalším pochybením, na základe ktorého bol návrh sťažovateľa
na obnovu konania zamietnutý, bola podľa jeho názoru skutočnosť, že „súdy oboch
inštancií sa úplne vyhli hodnoteniu dôkazu, ktorý sťažovateľ predložil ako dôkaz nový
spôsobilý privodiť priaznivý výsledok jeho základného sporu“.
Ústavný súd konštatuje, že aj keď sťažovateľ v petite sťažnosti nekonkretizoval
označený čl. 46 ústavy uvedením príslušného odseku, z argumentácie v sťažnosti je zrejmé,
že namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
V nadväznosti na uvedené sa ústavný súd ďalej zaoberal posúdením obsahu
napadnutého uznesenia krajského súdu v znení opravného uznesenia zo 6. septembra 2012.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol, že
«prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania
a po preskúmaní napadnutého uznesenia, ako i obsahu spisu zistil zhodne so súdom prvého
stupňa, že žalobca sa návrhom z 28. 11. 2011 domáha obnovy konania vo veci vedenej pod
sp. zn. 44 Cb 51/2005, v ktorom súd prvého stupňa jeho žalobu o zaplatenie 5.893,57 eur
(177.549,70 Sk) zamietol rozsudkom zo dňa 14. 9. 2009. Na odvolanie žalobcu Krajský súd
v Bratislave ako súd odvolací napadnutý rozsudok potvrdil v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Cob 352/2009 rozhodnutím zo dňa 25. 2. 2010. Rozsudok nadobudol právoplatnosť
2. 4. 2010.
Podľa ustanovenia § 228 ods. 1 O. s. p. môže účastník napadnúť právoplatný
rozsudok návrhom na obnovu konania za splnenia predpokladov pod písm. a/ až f/
citovaného ustanovenia.
Súd prvého stupňa v konaní správne postupoval, keď po doručení návrhu skúmal
podmienky konania a prípustnosť obnovy v zmysle § 234 ods. 2 O. s. p.
Súd prvého stupňa pri skúmaní podmienok konania nezistil a ani neuviedol
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že žalobca nie je v konaní procesne legitimovaný
(ako nesprávne tvrdí v odvolaní žalobca). Odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením žalobcu
v odvolaní, že „v procesnoprávnej rovine návrh mohol podať len subjekt, ktorý bol
účastníkom pôvodného konania, a to bol žalobca v tomto konaní“. Odvolací súd k tomuto
uvádza, že táto situácia nastala z dôvodu, že súd prvého stupňa návrh žalobcu na zmenu
účastníka konania na strane navrhovateľa zamietol uznesením č. k. 44 Cb 51/2005-246
z 9. marca 2009 z dôvodu procesnej nečinnosti žalobcu, keď tento ani na základe výzvy
súdu nepredložil zmluvu o postúpení vymáhanej pohľadávky uzavretú medzi žalobcom
a spoločnosťou R. s. r. o... Žalobca sa v pôvodnom konaní voči tomuto uzneseniu neodvolal
a uznesenie je právoplatné. Žalobca zmluvu o postúpení odmietol predložiť z dôvodu, že na
obsah zmluvy sa vzťahuje obchodné tajomstvo. Súd preto v konaní pokračoval s pôvodným
žalobcom a jeho žaloba bola zamietnutá. Rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený
rozsudok súdu prvého stupňa uzavrel, že žalobca uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávok
zo dňa 5. 2. 2009 stratil aktívnu legitimáciu na vymáhanie postúpenej pohľadávky
a z dôvodu, že dodatok č. 4, na základe ktorého sa žalobca domáhal zaplatenia ceny
dodaného mlieka a ktorý bol uzavretý na základe kúpnej zmluvy medzi žalobcom
a pôvodným kupujúcim S., a. s., nevznikla žalovanému povinnosť zaplatiť spornú
pohľadávku, pretože žalobca takúto dohodu so žalovaným neuzavrel. Tento záver vyslovil
NS SR vo svojom rozsudku zo dňa 6. 8. 2008 sp. zn. 4 0bdo 25/2007.
Pre rozhodnutie o tom, či žalobca bol aktívne legitimovaný pre podanie návrhu
na obnovu konania, je však rozhodujúca len skutočnosť, že žalobca svoju pohľadávku
postúpil zmluvou o postúpení pohľadávok postupníkovi R. s. r. o... (č. l. 259 v spise
44 Cb 51/2005). Na základe tejto skutočnosti súd prvého stupňa návrh zamietol, pretože ho
podala neoprávnená osoba, teda niekto, kto nie je aktívne legitimovaný.
Aktívna legitimácia účastníka konania (vecná legitimácia) je stav vyplývajúci
z hmotného práva, ktorý určuje, kto je nositeľom práva, o ktoré v konaní ide. Na strane
žalobcu sa vecná legitimácia nazýva aktívna a na strane žalovaného pasívna.
V prípade, ak by súd prvého stupňa zistil nedostatok procesnej spôsobilosti
(procesná legitimácia), musel by konanie zastaviť pre neodstrániteľnú podmienku
konania a nie zamietnuť, ako v danej veci (pretože žalobcovi nesvedčí právo vyplývajúce
z hmotnoprávnych predpisov).
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil
v zmysle § 219 ods. 1 O. s. p. ako vo výroku vecne správne.».
V odôvodnení napadnutého uznesenia reagoval krajský súd aj na „nové“ dôkazy
predložené sťažovateľom, keď uviedol, «že dôkaz predložený ako nový dôkaz a označený
„Inventarizácia pohľadávok a záväzkov k 31. 8. 2004“ odoslaný zo spoločnosti S. a. s.,
ktorého prílohou je tabuľka, sa nachádza na l. č. 129 v pôvodnom spise 44 Cb 51/2005
a ďalší nový doklad od spoločnosti U., a. s. adresovaný S. a. s. o jednostrannom započítaní
vzájomných pohľadávok a záväzkov s označenými faktúrami, ktoré nie sú totožné
s faktúrami uplatňovanými žalobcom v konaní 44 Cb 51/2005, ako správne uviedol súd
prvého stupňa. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že R. s. r. o. mu pohľadávky
vrátil, o čom prikladá doklad. Takýto doklad však nepriložil. Dôvody obnovy konania
stanovuje Občiansky súdny poriadok vo svojom ustanovení § 228 ods. 1. Z citovaného
ustanovenia vyplýva, že prvým dôvodom obnovy sú nové skutočnosti, rozhodnutia alebo
dôkazy. Spoločným predpokladom ich uplatnenia je, že ich žalobca nemohol použiť bez
svojej viny v pôvodnom konaní a že môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie
vo veci. Pritom môže ísť o skutočnosť, ktorá sama osebe priaznivejšie rozhodnutie
neprivodí, ale v spojení s ostatnými už známymi skutočnosťami je na to spôsobilá. Pokiaľ
takáto skutočnosť nie je významná pre posúdenie veci, nie je daný dôvod obnovy.
So zreteľom na ustanovenie § 154 ods. 1 a § 211 ods. 2 O. s. p. musí ísť o skutočnosti, ktoré
nastali do doby vyhlásenia rozsudku, pretože len k týmto okolnostiam súd mohol prihliadať.
Novo uvádzaná skutočnosť musí byť vždy spojená s novým dôkazom. Dôkaz ako
prostriedok preukázania určitej skutočnosti bude spôsobilým dôvodom obnovy vtedy, ak ním
bude možno preukázať právne spôsobilú skutočnosť, ktorá môže privodiť pre žalobcu
priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Priaznivejšie rozhodnutie vo veci však nemôže vzhľadom
na to, že žalobca stratil počas pôvodného konania aktívnu legitimáciu pre žalobcu privodiť
žiadny nový dôkaz ani rozhodnutie, ktoré bolo vydané po vyhlásení rozsudku v pôvodnom
konaní.
Druhý dôvod obnovy sú dôkazy, ktoré nemohli byť vykonané v pôvodnom konaní
a tretím posledným dôvodom je trestná činnosť súdu. Tieto dva dôvody nie sú dôvodmi
na povolenie obnovy konania v pôvodnej veci.».
V závere odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd ešte doplnil, že
„sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že súd prvého stupňa mu odňal právo konať pred
súdom tým, že rozhodol skôr, ako bolo súdu doručené vyjadrenie žalovaného k návrhu
na obnovu konania, porušil právo účastníkov na spravodlivý proces a súdnu ochranu. Súd
prvého stupňa neodňal žalobcovi právo konať pred súdom, pretože skutočnosť, že rozhodol
bez vyjadrenia žalovaného uviedol v napadnutom rozhodnutí, a keďže toto vyjadrenie
do dňa vydania rozhodnutia nebolo súdu doručené, tak nemohol pri rozhodovaní ani
prihliadať na skutočnosti uvedené vo vyjadrení.
Právo na spravodlivý proces a súdnu ochranu bolo v konaní dodržané, pretože
odôvodnenie napadnutého uznesenia je v súlade s § 157 ods. 2 O. s. p. Súd prvého stupňa
sa v odôvodnení dôsledne vysporiadal so všetkými skutočnosťami tvrdenými žalobcom
v návrhu.“.
Ústavný súd na základe uvedeného vyjadruje názor, že sťažovateľovi bol reálne
umožnený prístup k súdu, keďže všeobecný súd na základe ním podaného návrhu
(na obnovu konania) vo veci konal a rozhodol a rozhodnutie riadne odôvodnil. Ústavný súd
zároveň konštatuje, že odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu dostatočne
objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia, pričom spôsob odôvodnenia uznesenia nie
je v rozpore so zárukami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu.
Z hľadiska procesného postupu krajský súd rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti
uzneseniu okresného súdu sp. zn. 22 Cb/158/2011 z 29. februára 2012, ktorým bol návrh
sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietnutý v súlade s § 234 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
Reálne garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu ochranu v konaní
o obnove konania neznamená, že by všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory
účastníka súdneho konania, ktorý sa domáha jeho obnovy.
Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou
v systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný
súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné
alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02, IV. ÚS 181/04).
Keďže ústavný súd nezistil, že by napadnuté uznesenie krajského súdu bolo
arbitrárne a nebolo náležite odôvodnené, nemá príčinu zasahovať do sféry pôsobnosti
krajského súdu (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04). Krajský súd (v spojení so skutkovými
a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení uznesenia okresného súdu sp. zn.
22 Cb/158/2011 z 29. februára 2012) sa podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným
spôsobom vysporiadal s námietkami sťažovateľa, čo zakladá dôvod na odmietnutie
sťažnosti v tejto časti ako zjavne neopodstatnenej.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1
dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba
bezpochyby považovať aj obnovu konania (m. m. I. ÚS 5/02, A. B. v. Slovenská republika,
rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože ide o rozhodnutia,
ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho
charakteru. Článok 6 ods. 1 dohovoru neobsahuje právo na revíziu súdneho konania (bližšie
pozri Svák, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských
orgánov ochrany práva. Žilina : Poradca podnikateľa 2003, s. 369 – 370; m. m.
IV. ÚS 382/09, IV. ÚS 403/09).
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že všeobecné súdy sa v odôvodnení svojich
rozhodnutí odvolávajú na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v rozsudku sp. zn. 4 Obdo/25/2007 zo 6. augusta 2008, ktorý bol zrušený
nálezom ústavného súdu č. k. IV. ÚS 303/09-49 z 10. decembra 2009, ústavný súd k tomu
uvádza, že nálezom č. k. IV. ÚS 303/09-49 z 10. decembra 2009 okrem iného rozhodol tak,
že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo/25/2007 zo 6. augusta 2008 zrušuje a vec
vracia najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Ústavný súd zrušil predmetné rozhodnutie
najvyššieho súdu na základe záveru, že najvyšší súd sa vysporiadal s otázkou včasnosti
podania odvolania žalovanou ústavne nekonformným spôsobom, čoho dôsledkom bolo, že
bez ústavne akceptovateľných dôvodov neprihliadol na § 28 ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku, podľa ktorého odvolanie alebo výpoveď plnomocenstva sú voči súdu účinné, len
čo ich účastník alebo zástupca oznámili... Za daných okolností považoval ústavný súd
výklad uplatnený v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu
vo vzťahu k otázke právnych účinkov doručenia rozsudku súdu prvého stupňa
a nadväzujúceho hodnotenia včasnosti podania odvolania za ústavne neakceptovateľný
a neudržateľný. Ústavný súd však v náleze z 10. decembra 2009 neskúmal výklad dodatku
č. 4 ku kúpnej zmluve uzavretej medzi účastníkmi predmetného konania a ani iné skutkové
a právne závery, ktoré urobil najvyšší súd vo svojom rozsudku zo 6. augusta 2008,
a nehodnotil ich z toho pohľadu, či sú ústavne akceptovateľné, či nie sú svojvoľné, teda
arbitrárne a pod.
Sťažovateľ v sťažnosti poukázal i na rozdielnosť prístupov všeobecných súdov
pri rozhodovaní v obdobných vecí.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne
závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter
precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval
rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických
prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že
rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou
súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je
založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene
dochádza pri rozhodovaní všeobecnými súdmi aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.
Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila
ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí
rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa považuje za potrebné zopakovať
svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto
judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,
§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám),
keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu
zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01,
IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať
nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby
sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd
však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať
do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi
len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej
miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný
súd v prípade napadnutého uznesenia krajského súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej
neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľa
za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné toto uznesenie hodnotiť ako ústavne
neakceptovateľné a neudržateľné.
3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ústavy postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob/168/2012 z 27. júna 2012 v znení
opravného uznesenia zo 6. septembra 2012
Keďže sťažovateľ v petite sťažnosti namieta vo vzťahu k postupu krajského súdu
v napadnutom konaní a jeho uzneseniu z 27. júna 2012 porušenie základného práva podľa
čl. 48 ústavy bez bližšieho označenia príslušného odseku a najmä bez konkrétnych námietok
a zdôvodnenia, v čom má uvedené porušenie spočívať, nemožno s ním polemizovať ani mu
oponovať konkrétnymi argumentmi.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy.
Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných
náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody
sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, pričom je potrebné ich konkretizovať nielen právne
označením článkov ústavy alebo inej medzinárodnej zmluvy, ale aj skutkovo.
Keďže, ako už bolo uvedené, sťažovateľ okrem strohej konštatácie o nepochybnom
porušení jeho v sťažnosti označeného základného práva podľa ústavy napadnutým
postupom a uznesením krajského súdu toto svoje tvrdenie ničím neodôvodnil, nepreukázal
existenciu príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením, resp. postupom krajského
súdu a namietaným porušením označeného základného práva.
Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia významné procesné dôsledky.
Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého
vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania
skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty
a právne posúdenie predloženého sporu (napr. IV. ÚS 124/08).
Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej
osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy je vznesenie relevantných námietok
zo strany sťažovateľa spočívajúcich v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jeho
základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp. inou
aktivitou alebo nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy,
územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok podanie
sťažovateľa neobsahuje.
Subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho práva nie je dostatočným dôvodom
na záver, že mohlo dôjsť k jeho namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti,
ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.
Sťažnosť sťažovateľa neobsahuje v tejto časti kvalifikované odôvodnenie, a preto
nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde.
Ústavný súd v súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti
uvádza, že sťažovateľ je zastúpený advokátkou. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone
advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva
a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony
právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne
spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú
na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom
ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom
(napr. II. ÚS 117/05).
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Sťažovateľ namietal aj porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy napadnutým
postupom a uznesením okresného súdu a krajského súdu, pričom v petite zahrnul túto
námietku pod slovné spojenie „základné právo“. Ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že
uvedené články ústavy nezakotvujú žiadne základné právo alebo slobodu, a v tejto súvislosti
poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 32/08),
podľa ktorej tento typ relevantnej právnej normy nemožno podaním sťažnosti podľa čl. 127
ústavy samostatne namietať. Ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho
základného práva alebo slobody ustanoveného v druhej hlave ústavy, prípadne základného
práva zaručeného listinou alebo práva upraveného kvalifikovanými medzinárodnými
zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd; porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2
ústavy síce možno namietať, ale vždy len v spojení s namietaným porušením základného
práva alebo slobody.
Z uvedeného vyplýva, že či už by sa námietka porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2
ústavy posudzovala samostatne, alebo v spojení s označenými základnými právami
a právom podľa dohovoru a listiny, ktorých porušenie ústavný súd v predmetnej veci
nezistil, uznesením okresného súdu alebo krajského súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu
označených článkov ústavy, a to pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi postupom
a rozhodnutím okresného súdu a krajského súdu a týmito ústavnými normami, preto ústavný
súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2013