Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 738/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť C. V., S., zastúpeného advokátkou JUDr. J. F., B.,

ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2

ods. 2 a , základného práva podľa Listiny

základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 29. februára 2012 a postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. júna

2012 v znení opravného uznesenia zo 6. septembra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť C. V. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra

2012 doručená sťažnosť C. V. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním doručeným

7. decembra 2012, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 v spojení

s , a (ďalej len „“),

základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“) a jeho

uznesením z 29. februára 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“)

a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“) a jeho uznesením

z 27. júna 2012 v znení opravného uznesenia zo 6. septembra 2012 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti v časti označenej ako „faktografia základného konania

o veci“ poukazuje na konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. , v ktorom

bol ako žalobca neúspešný, pričom proti prvostupňovému rozsudku zo 14. septembra 2009

podal odvolanie, na základe ktorého krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 25. februára 2010 prvostupňový rozsudok potvrdil.

Keďže sťažovateľ uvedené rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu považoval

za „vrchol krivdy“ a „klasickú podobu arbitrárneho rozhodovania“, požiadal generálneho

prokurátora Slovenskej republiky, aby proti nim podal mimoriadne dovolanie, a v tejto veci

podal aj sťažnosť ústavnému súdu. V sťažnosti sa ďalej uvádza, že „GP SR si ale názory

C. V. neosvojil“ a vo vzťahu k uzneseniu ústavného súdu sp. zn.

z 24. februára 2011 (ktorým bola odmietnutá jeho sťažnosť a sťažnosť ďalších štyroch

sťažovateľov) vyslovil sťažovateľ názor, že „vzhľadom na vtedajšiu dôkaznú situáciu bol

však C. V. aj v tom neúspešný“.

Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti označenej ako „faktografia konania o obnove“

okrem iného poukázal na to, že «Počas „riadneho“ konania pred OS BA III a KS Ba sa

teda žalobcovi (sťažovateľovi C. V.) nepodarilo preukázať, že pohľadávka, ktorú v r. 2004

mal voči a. s. S. prešla na a. s. L. (teda na žalovaný subjekt), či už cestou prevzatím dlhu

alebo pristúpením k záväzku, alebo mu vzniklo voči žalovanej a. s. L. právo na vydanie

bezdôvodného obohatenia. V tomto kontexte treba povedať, že podstata sporu sa „točila

a točí“ okolo troch momentov:

- aké zmluvné ciele mal inkriminovaný Dodatok č. 4. Pri troch zmluvných stranách

samozrejme neexistuje jeden „univerzálny cieľ“ aké práva a povinnosti prevzala

každá z troch zmluvných strán a čo bolo reálnou obchodnou „filozofiou“, na

základe ktorej prišlo k uzatvoreniu predmetného Dodatku č. 4, na formulovaní

ktorého nemal žalobca žiadnu účasť. Predmetný Dodatok č. 4 vznikol ako idea

triumvirátu firiem U., a. s., L. a. s. a S., a. s.; zmluvný text bol „formulárový“ a

celé predzmluvné rokovania boli komponované a manifestované prioritne ako

„záchranná akcia“ pre dodávateľov mlieka. Zámerom U., a. s., ako aj jej

dcérskej a. s. L. bolo získať výrobné areály reálne zbankrotovanej a. s. S. –

samozrejme ešte skôr ako táto firma oficiálne „padne“ do konkurzu –

a „prevziať“ pre a. s. S. činných dodávateľov mlieka. Zámerom a. s. S. bolo s

pomocou U., a. s. a jej dcérskej a. s. L. „výhodne upratať“ majetok – samozrejme

ešte pred oficiálnym vstupom a. s. S. do konkurzu. Zámerom C. V. bolo dostať

zaplatenú pohľadávku, ktorú mal voči a. s. S. (takpovediac od kohokoľvek) a s

tým, že kto mu za a. s. S. zaplatí, bude C. V. pokračovať v obchodovaní. Istotne

pochopeniu záležitosti pomôže položiť si aj otázku, prečo hneď pri podpise

trojstranného Dodatku č. 4 nebola „nachystaná na podpis“ aj dvojstranná

zmluva o postúpení pohľadávok od C. V. na a. s. L. Z formulácie čl. 1/2 cit.

Dodatku č. 4 vidno, že táto „sprievodná, právno-technická“ otázka nebola ešte

doriešená na strane U., a. s. a jej dcérskej a. s. L. Pri podpise Dodatku č. 4

nemohol C. V. ani vedieť, kto bude „prijímateľom“ jeho pohľadávky: a. s. U.

alebo a. s. L. (k tomu č1. I/2 cit. Dodatku č. 4: splatenie pohľadávky sa bude

riešiť na základe osobitnej Zmluvy o postúpení pohľadávky, uzavretej medzi

predávajúcim a L., res. spoločnosťou U. ako kupujúcim pohľadávky). Čiže na tom

nenesie C. V. žiadnu „vinu“.

- Druhým momentom je charakter ominózneho Dodatku č. 4 ako právneho úkonu

s podmienkou. Žalobca ako aj žalovaný tvrdia, že je tomu tak môže byť. Áno,

vyplatenie „starých dlhov“, teda pohľadávok, ktoré mal žalobca ku dňu

podpísania Dodatku č. 4 voči a. s. S. mala vyplatiť a. s. L. v prospech žalobcu a

to mohlo byť (malo byť?) sprevádzané podpisom zmluvy o postúpení pohľadávok.

Túto podmienku (ak ju ako podmienku a. s. L. chápali po podpise Dodatku č. 4

žiadnym spôsobom žalobca neovplyvňoval a žiadnym spôsobom sa nepriečil,

resp. nebránil jej splneniu. Žalobca situáciu chápal tak, ako ju vnímal pri

podpisoch všetkých predchádzajúcich zmlúv a obchodných dokladov. Každý

zmluvný text mu bol predkladaný jeho obchodným partnerom; ten dokonca za

neho vystavoval dodacie doklady a k nim patriace faktúry. Žalobca teda nemal

najmenší dôvod nazdávať sa, že on má vypracovať návrh zmluvy o postúpení

pohľadávok. Presný opak je pravdou – žalobcovi (ani žiadnemu z jeho dvanástich

kolegov) nie je známe, že by dodávateľ mlieka takú zmluvu predkladal a. s. L.

Dokonca ani tí, s ktorými takáto zmluva o postúpení pohľadávok bola podpísaná,

nevyvíjali v tomto smere aktivitu, ale text im predložila a. s. L. (zmluvu

vypracovali právnici a. s. L.). Musí byť teda v prospech žalobcu podľa § 1 ods. 2

aplikovaný .

- Tretím aspektom je či po podpise Dodatku č. 4 a. s. L. (ako jeden z dvoch kupcov)

kupovali mlieko od žalobcu. Tvrdiť opak nie je čo do právnej argumentácie dôstojné pre

kultivovanú justíciu. Tu by išlo o jasnú dezinterpretáciu zmluvy. Dodatok č. 4 definuje

kupujúceho 1 – a. s. S. a kupujúceho 2 – a. s. L. Tento Dodatok hovorí, že:

- do podpisu Dodatku č. 4 bola kupujúcim a jediným kupujúcim a. s. S.,

- od podpisu Dodatku č. 4 do vyplatenia „starých dlhov“ figurovali vo vzťahu

k dodávateľovi mlieka dvaja spoloční a nerozdielni kupujúci. Teda a. s. S. a. s. L. To je

právne korektné a obchodnícky nie ojedinelo praktikované riešenie. Kto potom „technicky“

vystavuje faktúry, kto ich platí, v akej výške ich platí a ako sa s platbami v prospech

dodávateľa medzi sebou odberatelia tovaru vyporiadajú, je druhotné – v kontexte nášho

súdneho sporu bezvýznamné. Osobitne treba zdôrazniť tú časť výpovedí A. B. a F. N.

(realizovaných v analogických konaniach KS Ba č. a č. dňa

24. 04. t. r.), ktorí prehlásili, že predzmluvné rokovanie v N., za účasti reprezentantov S., U.

a L. chápali ako pohltenie S. do L. Rozumeli teda manifestovanej myšlienke strategického

investora U. tak, že vznikne jediný-dvojjediný nový obchodný partner. V obchode a výrobe

„zväčšená“ firma L.: L., obohatené o firmu S. Bolo im autoritatívne oznámené, že „staré

dlhy“ im budú zaplatené a nové dodávky mlieka budú pokračovať v komerčne i

prevádzkovo nezmenených podmienkach.

- Po vyplatení „starých dlhov“ a. s. S. voči žalobcovi, a to z prostriedkov a. s. L.,

mala sa a. s. L. stať jediným kupujúcim. Teda z pravidiel výrokovej logiky musí byť jasné, že

ak subjekt C mal ostať vo vzťahu k subjektu A jediným, musel predtým stáť vo vzťahu

k subjektu A spolu so subjektom B (A = dodávateľ mlieka, B = kupujúci 1: S.,

C = kupujúci 2; L.).».

Ďalej sťažovateľ tvrdí, že «Pri skúmaní podmienok obnovy konania postupovali

OS BA III i KS Ba extrémne protirečivo. Hovoríme o uznesení OS BA III č.

z 29. 02. 2012 a uznesení KS Ba č. 3 z 27. 06. 2012 (v znení opravného

uznesenia z 06. 09. 2012).

Súdy oboch inštancií sa úplne vyhli hodnoteniu dôkazu, ktorý C. V. predložil ako

dôkaz nový a súčasne dôkaz, spôsobilý privodiť priaznivý výsledok jeho „základného“

sporu.

Prešli na tému „aktívna legitimácia C. V. po uzatvorení zmluvy o postúpení

žalovaného nároku na firmu R.“. Áno, C. V. (v intenciách pacta de contrahendo... text

v kópii prikladáme) cedoval svoju pohľadávku – uplatňovanú v konaní pred OS BA III

č. voči a. s. L. – na firmu R.. Už sme povedali, že senát KS Ba v zložení

JUDr. A. R., JUDr. E. E. a JUDr. D. M. (ten, ktorý potom dňa 25. 02. 2010 vyhlásil pre

C. V. nepriaznivý rozsudok č. )...

Kým Z. S. sa s firmou R. dohodol na anulovaní zmluvy o postúpení pohľadávky

a potom ju cedoval na firmu A. (a tá bola potom „držiteľom nároku“ i žalobcom do konca

jeho „základného sporu“), tak C. V. sa s firmou R. tiež dohodol na anulovaní zmluvy

o postúpení pohľadávky, ale pohľadávku ponechal vo svojom majetku, vo svojom vlastníctve

a vo svojej neobmedzenej dispozícii.

O tom nikto pred OS Bratislava III nepochyboval a táto otázka nebola ani

predmetnom dokazovania. To nebolo predmetom dokazovania ani pred KS Ba. Ten

vo februári 2010 číro „konfabuloval“, že C. V. síce pohľadávku platne previedol na firmu

R. a keďže KS Ba už rozhodol, že C. V. nepreukázal platný prevod pohľadávky na firmu R.,

tak je síce žalobcom, ale nie je vlastníkom pohľadávky. Ide o zlomyseľnú a právne

neudržateľnú, skoro schizofrénu konštrukciu, ktorej cieľom bolo jedno jediné – poškodiť

C. V.».

V závere sťažnosti sťažovateľ vyjadril názor, že «z vyššie uvedených skutočností dá

sa vyvodiť záver o priamej spojitosti tvrdeného porušenia práv sťažovateľa p. C. V.

s ústavnosťou. Okresný súd Bratislava II (správne má byť Okresný súd Bratislava III, pozn.)

a Krajský súd v Bratislave rozhodli, že návrh na obnovu konania, podaný C. V., právne

neobstojí. OS BA III nepochyboval, že C. V. je aktívne procesne legitimovaný – opak je len

„výmyslom“ KS Ba (pričom získanie jeho „poznatku“ je nepreskúmateľné, ba dokonca

ľahko vyvrátiteľné existujúcim dokladom o usporiadaní tangovaného „pohľadávkového“

vzťahu C. V. – R.)...

Medzi napadnutým postupom OS Bratislava III a postupom KS v Bratislave

(arbitrárnym rozhodovaním oboch porušovateľov a šokujúcim rozhodnutím KS Ba

(porušovateľom 2) a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý

proces existuje priama príčinná súvislosť.».

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo C. V... priznané čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46, čl. 48 v spojení s

, Listiny základných práv a slobôd a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené uznesením

OS BA III z z 29. 02. 2012 a uznesením KS Ba č. 3

z 27. 06. 2012 (v znení opravného uznesenia z 06. 09. 2012).

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie KS Ba č. 3

z 27. 06. 2012, v znení opravného uznesenia z 06. 09. 2012 ako aj uznesenie OS BA III

č. z 29. 02. 2012 a vec vracia Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie

konanie.“

Sťažovateľ taktiež navrhuje, aby mu ústavný súd priznal aj úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne...

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a podľa listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 29. februára 2012

Z obsahu sťažnosti (a k nej pripojených písomností) vyplýva, že sťažovateľ proti

napadnutému uzneseniu okresného súdu podal riadny opravný prostriedok − odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 27. júna 2012 v znení

opravného uznesenia zo 6. septembra 2012. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie

o sťažnosti v časti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľa predmetným

rozhodnutím okresného súdu.

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Napadnuté porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto uzneseniu bolo možné podať odvolanie

ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľ aj využil. Označené uznesenie okresného

súdu, ako aj sťažovateľom namietaný postup, ktorý vydaniu rozhodnutia predchádzal, bol

teda predmetom súdneho prieskumu krajským súdom. S prihliadnutím na to bolo preto

potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa

.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a podľa listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

3 a jeho rozsudkom z 27. júna 2012 v znení opravného uznesenia

zo 6. septembra 2012

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

).

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje

každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním

(). Základného práva na súdnu ochranu podľa

sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi

(napr. ). Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak

ustanoví zákon. zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

ods. 1 neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)

súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len „víťazstvo“

v občianskoprávnom spore (m. m. , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1

dohovoru (ako aj ), ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd zaväzuje, aby odôvodnil svoje

rozhodnutie. To však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná

podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá

vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti

Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia

nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku,

ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym

názorom krajského súdu, ktorý sa v plnom rozsahu stotožnil so závermi okresného súdu

vyjadrenými v jeho uznesení sp. zn. z 29. februára 2012, ktorým zamietol

návrh sťažovateľa na obnovu konania.

Ako už bolo uvedené, sťažovateľ predovšetkým namieta, že napriek tomu, že

v skutkovo a právne identických veciach ako je vec, o ktorej sa rozhoduje, existuje viacero

diametrálne odlišných rozhodnutí a všeobecné súdy dosiaľ nerealizovali zákonom

ustanovenú povinnosť „zabezpečiť jednotu rozhodovania“. Aj v nadväznosti na uvedené

považuje sťažovateľ napadnuté uznesenie krajského súdu za „arbitrárne

a nepreskúmateľné“. Ďalším pochybením, na základe ktorého bol návrh sťažovateľa

na obnovu konania zamietnutý, bola podľa jeho názoru skutočnosť, že „súdy oboch

inštancií sa úplne vyhli hodnoteniu dôkazu, ktorý sťažovateľ predložil ako dôkaz nový

spôsobilý privodiť priaznivý výsledok jeho základného sporu“.

Ústavný súd konštatuje, že aj keď sťažovateľ v petite sťažnosti nekonkretizoval

označený uvedením príslušného odseku, z argumentácie v sťažnosti je zrejmé,

že namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa .

V nadväznosti na uvedené sa ústavný súd ďalej zaoberal posúdením obsahu

napadnutého uznesenia krajského súdu v znení opravného uznesenia zo 6. septembra 2012.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol, že

«prejednal vec podľa a bez nariadenia pojednávania

a po preskúmaní napadnutého uznesenia, ako i obsahu spisu zistil zhodne so súdom prvého

stupňa, že žalobca sa návrhom z 28. 11. 2011 domáha obnovy konania vo veci vedenej pod

sp. zn. , v ktorom súd prvého stupňa jeho žalobu o zaplatenie 5.893,57 eur

(177.549,70 Sk) zamietol rozsudkom zo dňa 14. 9. 2009. Na odvolanie žalobcu Krajský súd

v Bratislave ako súd odvolací napadnutý rozsudok potvrdil v konaní vedenom pod sp. zn.

rozhodnutím zo dňa 25. 2. 2010. Rozsudok nadobudol právoplatnosť

2. 4. 2010.

Podľa ustanovenia môže účastník napadnúť právoplatný

rozsudok návrhom na obnovu konania za splnenia predpokladov pod písm. a/ až f/

citovaného ustanovenia.

Súd prvého stupňa v konaní správne postupoval, keď po doručení návrhu skúmal

podmienky konania a prípustnosť obnovy v zmysle

Súd prvého stupňa pri skúmaní podmienok konania nezistil a ani neuviedol

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že žalobca nie je v konaní procesne legitimovaný

(ako nesprávne tvrdí v odvolaní žalobca). Odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením žalobcu

v odvolaní, že „v procesnoprávnej rovine návrh mohol podať len subjekt, ktorý bol

účastníkom pôvodného konania, a to bol žalobca v tomto konaní“. Odvolací súd k tomuto

uvádza, že táto situácia nastala z dôvodu, že súd prvého stupňa návrh žalobcu na zmenu

účastníka konania na strane navrhovateľa zamietol uznesením č. k. -246

z 9. marca 2009 z dôvodu procesnej nečinnosti žalobcu, keď tento ani na základe výzvy

súdu nepredložil zmluvu o postúpení vymáhanej pohľadávky uzavretú medzi žalobcom

a spoločnosťou R. s. r. o... Žalobca sa v pôvodnom konaní voči tomuto uzneseniu neodvolal

a uznesenie je právoplatné. Žalobca zmluvu o postúpení odmietol predložiť z dôvodu, že na

obsah zmluvy sa vzťahuje obchodné tajomstvo. Súd preto v konaní pokračoval s pôvodným

žalobcom a jeho žaloba bola zamietnutá. Rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený

rozsudok súdu prvého stupňa uzavrel, že žalobca uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávok

zo dňa 5. 2. 2009 stratil aktívnu legitimáciu na vymáhanie postúpenej pohľadávky

a z dôvodu, že dodatok č. 4, na základe ktorého sa žalobca domáhal zaplatenia ceny

dodaného mlieka a ktorý bol uzavretý na základe kúpnej zmluvy medzi žalobcom

a pôvodným kupujúcim S., a. s., nevznikla žalovanému povinnosť zaplatiť spornú

pohľadávku, pretože žalobca takúto dohodu so žalovaným neuzavrel. Tento záver vyslovil

NS SR vo svojom rozsudku zo dňa 6. 8. 2008 sp. zn. .

Pre rozhodnutie o tom, či žalobca bol aktívne legitimovaný pre podanie návrhu

na obnovu konania, je však rozhodujúca len skutočnosť, že žalobca svoju pohľadávku

postúpil zmluvou o postúpení pohľadávok postupníkovi R. s. r. o... (č. l. 259 v spise

). Na základe tejto skutočnosti súd prvého stupňa návrh zamietol, pretože ho

podala neoprávnená osoba, teda niekto, kto nie je aktívne legitimovaný.

Aktívna legitimácia účastníka konania (vecná legitimácia) je stav vyplývajúci

z hmotného práva, ktorý určuje, kto je nositeľom práva, o ktoré v konaní ide. Na strane

žalobcu sa vecná legitimácia nazýva aktívna a na strane žalovaného pasívna.

V prípade, ak by súd prvého stupňa zistil nedostatok procesnej spôsobilosti

(procesná legitimácia), musel by konanie zastaviť pre neodstrániteľnú podmienku

konania a nie zamietnuť, ako v danej veci (pretože žalobcovi nesvedčí právo vyplývajúce

z hmotnoprávnych predpisov).

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil

v zmysle ako vo výroku vecne správne.».

V odôvodnení napadnutého uznesenia reagoval krajský súd aj na „nové“ dôkazy

predložené sťažovateľom, keď uviedol, «že dôkaz predložený ako nový dôkaz a označený

„Inventarizácia pohľadávok a záväzkov k 31. 8. 2004“ odoslaný zo spoločnosti S. a. s.,

ktorého prílohou je tabuľka, sa nachádza na l. č. 129 v pôvodnom spise

a ďalší nový doklad od spoločnosti U., a. s. adresovaný S. a. s. o jednostrannom započítaní

vzájomných pohľadávok a záväzkov s označenými faktúrami, ktoré nie sú totožné

s faktúrami uplatňovanými žalobcom v konaní , ako správne uviedol súd

prvého stupňa. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že R. s. r. o. mu pohľadávky

vrátil, o čom prikladá doklad. Takýto doklad však nepriložil. Dôvody obnovy konania

stanovuje vo svojom ustanovení . Z citovaného

ustanovenia vyplýva, že prvým dôvodom obnovy sú nové skutočnosti, rozhodnutia alebo

dôkazy. Spoločným predpokladom ich uplatnenia je, že ich žalobca nemohol použiť bez

svojej viny v pôvodnom konaní a že môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie

vo veci. Pritom môže ísť o skutočnosť, ktorá sama osebe priaznivejšie rozhodnutie

neprivodí, ale v spojení s ostatnými už známymi skutočnosťami je na to spôsobilá. Pokiaľ

takáto skutočnosť nie je významná pre posúdenie veci, nie je daný dôvod obnovy.

So zreteľom na ustanovenie a musí ísť o skutočnosti, ktoré

nastali do doby vyhlásenia rozsudku, pretože len k týmto okolnostiam súd mohol prihliadať.

Novo uvádzaná skutočnosť musí byť vždy spojená s novým dôkazom. Dôkaz ako

prostriedok preukázania určitej skutočnosti bude spôsobilým dôvodom obnovy vtedy, ak ním

bude možno preukázať právne spôsobilú skutočnosť, ktorá môže privodiť pre žalobcu

priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Priaznivejšie rozhodnutie vo veci však nemôže vzhľadom

na to, že žalobca stratil počas pôvodného konania aktívnu legitimáciu pre žalobcu privodiť

žiadny nový dôkaz ani rozhodnutie, ktoré bolo vydané po vyhlásení rozsudku v pôvodnom

konaní.

Druhý dôvod obnovy sú dôkazy, ktoré nemohli byť vykonané v pôvodnom konaní

a tretím posledným dôvodom je trestná činnosť súdu. Tieto dva dôvody nie sú dôvodmi

na povolenie obnovy konania v pôvodnej veci.».

V závere odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd ešte doplnil, že

„sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že súd prvého stupňa mu odňal právo konať pred

súdom tým, že rozhodol skôr, ako bolo súdu doručené vyjadrenie žalovaného k návrhu

na obnovu konania, porušil právo účastníkov na spravodlivý proces a súdnu ochranu. Súd

prvého stupňa neodňal žalobcovi právo konať pred súdom, pretože skutočnosť, že rozhodol

bez vyjadrenia žalovaného uviedol v napadnutom rozhodnutí, a keďže toto vyjadrenie

do dňa vydania rozhodnutia nebolo súdu doručené, tak nemohol pri rozhodovaní ani

prihliadať na skutočnosti uvedené vo vyjadrení.

Právo na spravodlivý proces a súdnu ochranu bolo v konaní dodržané, pretože

odôvodnenie napadnutého uznesenia je v súlade s Súd prvého stupňa

sa v odôvodnení dôsledne vysporiadal so všetkými skutočnosťami tvrdenými žalobcom

v návrhu.“.

Ústavný súd na základe uvedeného vyjadruje názor, že sťažovateľovi bol reálne

umožnený prístup k súdu, keďže všeobecný súd na základe ním podaného návrhu

(na obnovu konania) vo veci konal a rozhodol a rozhodnutie riadne odôvodnil. Ústavný súd

zároveň konštatuje, že odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu dostatočne

objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia, pričom spôsob odôvodnenia uznesenia nie

je v rozpore so zárukami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu.

Z hľadiska procesného postupu krajský súd rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti

uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 29. februára 2012, ktorým bol návrh

sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietnutý v súlade s § 234 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Reálne garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu ochranu v konaní

o obnove konania neznamená, že by všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory

účastníka súdneho konania, ktorý sa domáha jeho obnovy.

Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou

v systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný

súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné

alebo arbitrárne (napr. , , ).

Keďže ústavný súd nezistil, že by napadnuté uznesenie krajského súdu bolo

arbitrárne a nebolo náležite odôvodnené, nemá príčinu zasahovať do sféry pôsobnosti

krajského súdu (, ). Krajský súd (v spojení so skutkovými

a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 29. februára 2012) sa podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným

spôsobom vysporiadal s námietkami sťažovateľa, čo zakladá dôvod na odmietnutie

sťažnosti v tejto časti ako zjavne neopodstatnenej.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1

dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba

bezpochyby považovať aj obnovu konania (m. m. , A. B. v. Slovenská republika,

rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože ide o rozhodnutia,

ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho

charakteru. Článok 6 ods. 1 dohovoru neobsahuje právo na revíziu súdneho konania (bližšie

pozri Svák, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských

orgánov ochrany práva. Žilina : Poradca podnikateľa 2003, s. 369 – 370; m. m.

, ).

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že všeobecné súdy sa v odôvodnení svojich

rozhodnutí odvolávajú na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v rozsudku sp. zn. zo 6. augusta 2008, ktorý bol zrušený

nálezom ústavného súdu č. k. -49 z 10. decembra 2009, ústavný súd k tomu

uvádza, že nálezom č. k. -49 z 10. decembra 2009 okrem iného rozhodol tak,

že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. augusta 2008 zrušuje a vec

vracia najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Ústavný súd zrušil predmetné rozhodnutie

najvyššieho súdu na základe záveru, že najvyšší súd sa vysporiadal s otázkou včasnosti

podania odvolania žalovanou ústavne nekonformným spôsobom, čoho dôsledkom bolo, že

bez ústavne akceptovateľných dôvodov neprihliadol na § 28 ods. 3 Občianskeho súdneho

poriadku, podľa ktorého odvolanie alebo výpoveď plnomocenstva sú voči súdu účinné, len

čo ich účastník alebo zástupca oznámili... Za daných okolností považoval ústavný súd

výklad uplatnený v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

vo vzťahu k otázke právnych účinkov doručenia rozsudku súdu prvého stupňa

a nadväzujúceho hodnotenia včasnosti podania odvolania za ústavne neakceptovateľný

a neudržateľný. Ústavný súd však v náleze z 10. decembra 2009 neskúmal výklad dodatku

č. 4 ku kúpnej zmluve uzavretej medzi účastníkmi predmetného konania a ani iné skutkové

a právne závery, ktoré urobil najvyšší súd vo svojom rozsudku zo 6. augusta 2008,

a nehodnotil ich z toho pohľadu, či sú ústavne akceptovateľné, či nie sú svojvoľné, teda

arbitrárne a pod.

Sťažovateľ v sťažnosti poukázal i na rozdielnosť prístupov všeobecných súdov

pri rozhodovaní v obdobných vecí.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne

závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter

precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval

rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických

prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere

v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ).

Z rozsudku ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že

rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou

súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je

založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene

dochádza pri rozhodovaní všeobecnými súdmi aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.

Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila

ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí

rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa považuje za potrebné zopakovať

svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,

§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám),

keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu

zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. ,

). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať

nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby

sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd

však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať

do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi

len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej

miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný

súd v prípade napadnutého uznesenia krajského súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej

neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľa

za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné toto uznesenie hodnotiť ako ústavne

neakceptovateľné a neudržateľné.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. z 27. júna 2012 v znení

opravného uznesenia zo 6. septembra 2012

Keďže sťažovateľ v petite sťažnosti namieta vo vzťahu k postupu krajského súdu

v napadnutom konaní a jeho uzneseniu z 27. júna 2012 porušenie základného práva podľa

bez bližšieho označenia príslušného odseku a najmä bez konkrétnych námietok

a zdôvodnenia, v čom má uvedené porušenie spočívať, nemožno s ním polemizovať ani mu

oponovať konkrétnymi argumentmi.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy.

Podľa sťažnosť okrem všeobecných

náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody

sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, pričom je potrebné ich konkretizovať nielen právne

označením článkov alebo inej medzinárodnej zmluvy, ale aj skutkovo.

Keďže, ako už bolo uvedené, sťažovateľ okrem strohej konštatácie o nepochybnom

porušení jeho v sťažnosti označeného základného práva podľa napadnutým

postupom a uznesením krajského súdu toto svoje tvrdenie ničím neodôvodnil, nepreukázal

existenciu príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením, resp. postupom krajského

súdu a namietaným porušením označeného základného práva.

Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia významné procesné dôsledky.

Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého

vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania

skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty

a právne posúdenie predloženého sporu (napr. ).

Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej

osoby alebo právnickej osoby podľa je vznesenie relevantných námietok

zo strany sťažovateľa spočívajúcich v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jeho

základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp. inou

aktivitou alebo nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy,

územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok podanie

sťažovateľa neobsahuje.

Subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho práva nie je dostatočným dôvodom

na záver, že mohlo dôjsť k jeho namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti,

ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Sťažnosť sťažovateľa neobsahuje v tejto časti kvalifikované odôvodnenie, a preto

nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde.

Ústavný súd v súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti

uvádza, že sťažovateľ je zastúpený advokátkou. Podľa

o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone

advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva

a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony

právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne

spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú

na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom

ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom

(napr. ).

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Sťažovateľ namietal aj porušenie a napadnutým

postupom a uznesením okresného súdu a krajského súdu, pričom v petite zahrnul túto

námietku pod slovné spojenie „základné právo“. Ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že

uvedené články nezakotvujú žiadne základné právo alebo slobodu, a v tejto súvislosti

poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (obdobne napr. , ),

podľa ktorej tento typ relevantnej právnej normy nemožno podaním sťažnosti podľa čl. 127

samostatne namietať. Ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho

základného práva alebo slobody ustanoveného v druhej hlave , prípadne základného

práva zaručeného listinou alebo práva upraveného kvalifikovanými medzinárodnými

zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd; porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2

síce možno namietať, ale vždy len v spojení s namietaným porušením základného

práva alebo slobody.

Z uvedeného vyplýva, že či už by sa námietka porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2

posudzovala samostatne, alebo v spojení s označenými základnými právami

a právom podľa dohovoru a listiny, ktorých porušenie ústavný súd v predmetnej veci

nezistil, uznesením okresného súdu alebo krajského súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu

označených článkov , a to pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi postupom

a rozhodnutím okresného súdu a krajského súdu a týmito ústavnými normami, preto ústavný

súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013