Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 138/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-61

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza o sťažnosti obchodnej spoločnosti

Slovenská konsolidačná, a. s., Cintorínska 21, Bratislava, zastúpenej advokátom

JUDr. Jánom Drgoncom, DrSc., Klincová 37/B, Bratislava, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 8. marca 2011, za účasti Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti Slovenská konsolidačná, a. s., na súdnu

ochranu podľa a jej právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 8. marca 2011 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 8. marca 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej

spoločnosti Slovenská konsolidačná, a. s., trovy konania v sume 475,95 € (slovom

štyristosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatpäť centov) na účet jej právneho

zástupcu JUDr. Jána Drgonca, DrSc., Klincová 37/B, Bratislava, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská konsolidačná, a. s., Cintorínska 21,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom

JUDr. Jánom Drgoncom, DrSc., Klincová 37/B, Bratislava, ktorou namietala porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 8. marca 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka si žalobou uplatnila právo

na peňažné plnenie z úverovej zmluvy. O žalobe rozhodol Okresný súd Bratislava IV (ďalej

len „okresný súd“) rozsudkom zo 7. februára 2006 tak, že jej vyhovel. Tento rozsudok

potvrdil Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom zo 16. novembra

2006. Na podnet právneho zástupcu žalovaného podal generálny prokurátor Slovenskej

republiky mimoriadne dovolanie, na základe ktorého najvyšší súd rozsudkom

z 13. decembra 2007 zrušil rozsudok krajského súdu a okresného súdu a vrátil vec

okresnému súdu na ďalšie konanie. V novom konaní okresný súd rozhodol rozsudkom

č. k. -365 z 18. júla 2008 tak, že žalobu zamietol. Krajský súd tento

rozsudok potvrdil rozsudkom č. k. -440 zo 16. decembra 2009. Proti tomuto

rozsudku podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 8. marca 2011, ktorým dovolanie odmietol.

Sťažovateľka namieta, že postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní

a uznesením z 8. marca 2011 bolo porušené jej základné právo podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to z tých dôvodov, že

„Najvyšší súd... v nesúlade s neuviedol, ako vec právne posúdil,

keď neodôvodnil svoj záver o tom, že tvrdenia dovolateľa o tom, že mu postupom

odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, nie sú opodstatnené;...

... odopretie práva na dovolanie nebolo v súlade so zákonom [ ],

a preto je právny názor dovolacieho súdu vyjadrený v napadnutom uznesení výsledkom

svojvoľného a nijako neodôvodneného výkladu úpravy § 237 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku.“.

V súvislosti s odôvodnením uznesenia najvyššieho súdu z 8. marca 2011

sťažovateľka ďalej uvádza:

„V okolnostiach prípadu sťažovateľ podal dovolanie preto, lebo pre nesprávny

právny názor odvolacieho súdu ohľadne podstatnej skutočnosti, dôležitej pre posúdenie

veci, bol ako žalobca vylúčený z realizácie svojich procesných práv, odvolací súd mu odňal

možnosť konať pred súdom tým, že vyhodnotil nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní ako

nedôvodný z iných dôvodov, ako prvostupňový a odvolací súd v pôvodnom konaní, dovolací

súd v konaní o mimoriadnom dovolaní a prvostupňový súd v konaní po zrušení

rozhodnutia...

Citované odôvodnenie nemá kvalitu potrebnú na naplnenie sťažovateľovho práva

na súdnu ochranu podľa SR, ani na spravodlivý proces podľa

ods. 1 Dohovoru. Odôvodnenie nedáva jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov sťažovateľa. Najvyšší súd SR v odôvodnení uznesenia zo dňa

8. 3. 2011 neodôvodnil svoj právny záver o tom, že tvrdenia dovolateľa o odňatí

mu možnosti konať pred súdom nie sú opodstatnené a absolútne sa nevysporiadal

s argumentmi, ktoré sťažovateľ uviedol na odôvodnenie opodstatnenosti podaného

dovolania. Povinnosťou všeobecného, v okolnostiach prípadu najvyššieho, súdu je uviesť

v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil.

Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať skutkovej, aj právnej stránky

rozhodnutia. Najvyšší súd SR sa ustanoveniami neriadil.“

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietnutím dovolania sťažovateľka uvádza:

„Sťažovateľovi bola postupom odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom

v zmysle ustanovenia , nakoľko odvolací súd vyhodnotil jeho nárok

uplatnený v tomto konaní ako neodôvodnený z iných dôvodov ako prvostupňový a odvolací

súd v pôvodnom konaní, dovolací súd v konaní o mimoriadnom dovolaní a prvostupňový

súd v konaní po zrušení rozhodnutia.“

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na rozsudok okresného súdu zo 7. februára 2006

a na rozsudok krajského súdu zo 16. novembra 2006 a uvádza právne dôvody, na základe

ktorých tieto všeobecné súdy rozhodli o jej žalobe. V tejto súvislosti tiež poukazuje

na rozsudok najvyššieho súdu z 13. decembra 2007, ktorým predmetné rozsudky najvyšší

súd zrušil. Sťažovateľka sa odvoláva na právny názor, ktorý najvyšší súd vyslovil

vo svojom rozsudku, pričom uvádza, že najvyšší súd nespochybnil dokazovanie „vykonané

pred súdom prvého stupňa a odvolacím súdom, ktoré sa týkalo preukázania platného

postúpenia pohľadávky na K... ako aj vyhodnotenia prejavu dlžníka (právneho predchodcu

žalovaného), ktorým bola žiadosť o prevzatie pohľadávky z úveru na T. z 22. 2. 1991

ako uznania záväzku podľa ustanovenia § 132 Hospodárskeho zákonníka“ s tým, že

najvyšší súd zároveň uviedol, že „veriteľ sa mohol úspešne domáhať zaplatenia úveru

poskytnutého právnemu predchodcovi žalovaného úverovou zmluvou

č. 79/90 a to v rozsahu, v akom na seba žalovaný prevzal povinnosť splniť záväzok z tejto

úverovej zmluvy“.

Sťažovateľka následne poukazuje na rozsudok okresného súdu z 18. júla 2008,

ktorým zamietol jej žalobu z dôvodu premlčania nároku. Poukazuje na odôvodnenie tohto

rozsudku, uvádzajúc, že okresný súd „rešpektujúc právny názor Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky vyjadrený v rozsudku č. k. -308 dospel k záveru,

že pri posúdení vzájomnej súvislosti úverovej zmluvy č. 12/90 a 79/90 nejde o nováciu

záväzku, ale ide o dve samostatné úverové zmluvy. Vzhľadom na tú skutočnosť, že žalobca

navrhol zmenu žaloby dňa 16. 5. 2008 a posledný identifikovateľný uznávací prejav

zo strany žalovaného bol urobený listom zo dňa 15. 10. 1992, súd v súlade s § 407 ods. 1

Obch. zákonníka dospel k záveru, že nárok žalobcu je premlčaný dňom 15. 10. 1996.“.

V tejto súvislosti sťažovateľka argumentuje tým, že „Prvostupňový súd

sa v odôvodnení nezaoberal uznávacím prejavom dlžníka, ktorým bola žiadosť o prevzatie

úveru na T. z 22. 2. 1991, a to ani napriek skutočnosti, že posúdenie predmetnej žiadosti

ako uznávacieho prejavu a podstatnej skutočnosti z hľadiska plynutia novej premlčacej

doby bolo rozhodujúce pre vydanie rozhodnutia vo veci, pričom prvostupňový súd

v pôvodnom konaní, odvolací súd a dovolací súd predmetný prejav dlžníka zhodne

vyhodnotili ako uznanie záväzku spojené s plynutím novej premlčacej doby

v súlade s ustanovením § 132 v spojení s ustanovením § 131b ods. 6 Hospodárskeho

zákonníka.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka poukazuje na rozsudok krajského súdu

ako odvolacieho súdu zo 16. decembra 2009, ktorým tento potvrdil rozsudok okresného

súdu. V súvislosti s týmto rozsudkom krajského súdu sťažovateľka uvádza:

«Podľa odôvodnenia tohto rozsudku odvolací súd potvrdil rozsudok prvostupňového

súdu z nasledujúcich dôvodov:

a)„žiadosť o prevzatie z úveru na T.“ nie je uznaním dlhu, pretože právny

predchodca žalobcu žiadal K..., aby prevzala od V... jeho úver, ale K... podľa výpisu

z obchodného registra vznikla až 25. 2. 1991, teda až po žiadosti o prevzatie pohľadávky.

Voči právne nejestvujúcej organizácii nemohol byť platne urobený právny úkon,

b) žiadosť spolu s potvrdením o prevzatí pohľadávky z úveru na T. z 6. 8. 1991,

delimitácia úveru z K... z 15. 10. 1992, zmluva o postúpení pohľadávok a prevzatí záväzkov

medzi K... a K... z 8. 2. 1993 je pre posúdenie platnosti postúpenia irelevantná, pretože

všetky sa týkajú úveru na T., t. j. zmluvy 12/90. Ani v jednom doklade medzi pôvodným

a novým veriteľom nie je uvedené, že medzi nimi sa postupujú práva zo zmluvy č. 79/90.

c) právna zmätočnosť žiadosti o prevzatie pohľadávky, ktorú dlžník adresoval v tom

čase právne nejestvujúcej K... V tejto žiadosti, ako je uvedené, žiada prevzatie pohľadávky

z úverov na T. Bez ohľadu na to, že zmluva na úver T. v tom čase už nejestvovala (zanikla

28. 10. 1990), žiadosť dlžníka o to, aby nový veriteľ prevzal pohľadávku od nového veriteľa,

nie je postúpením pohľadávky. Ustanovenie § 128 Hospodárskeho zákonníka pri postúpení

práv vyžaduje pre jeho platnosť dohodu medzi pôvodne oprávnenou organizáciou

(veriteľom) a novým veriteľom, ku ktorej však nedošlo. Predpokladom postúpenia práv je,

že cedovaná pohľadávka v čase postúpenia existuje, čo v danej veci nebolo tiež splnené,

pretože úver na T. už 22. 2. 1991 nejestvoval.

d) nárok žalobcu je premlčaný, pretože splatnosť úveru bola dohodnutá

do 30. 6. 1991, teda žalobca svoj nárok mohol prvý raz uplatniť dňa 1. 7. 1991, preto lehota

skončila v súlade s ustanovením § 385 ods. 2 Hosp. zákonníka 1. 7. 1994. Prevzatie

pohľadávky z úveru na T. odvolací súd z dôvodov uvedených vyššie nepovažuje za platné

uznanie dlhu.

Z uvedeného vyplýva, že v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu odvolacieho súdu

(Krajského súdu v Bratislave) zo dňa 16. 12. 2009, prvostupňový, odvolací súd v pôvodnom

konaní ani dovolací súd pri rozhodovaní o mimoriadnom dovolaní a prvostupňový súd

v konaní po zrušení rozhodnutia nespochybnili platnosť postúpenia pohľadávky na hmotno-

právneho predchodcu Slovenskej konsolidačnej, a. s. K... Postúpenie pohľadávky na K...

vyhodnotil ako neplatné až odvolací súd...

Krajsky súd v Bratislave ako súd odvolací v rozsudku sp. zn. -440

zo dňa 16. 12. 2009 zaujal nesprávny právny názor ohľadne podstatných skutočností

dôležitých pre posúdenie veci a týmto sťažovateľa vylúčil z realizácie procesných práv.

Týmto nesprávnym postupom odvolacieho súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť

konať pred súdom.»

Sťažovateľka následne vo svojej sťažnosti uvádza právnu argumentáciu, ktorou

spochybňuje relevantnosť právnych záverov, na základe ktorých rozhodol krajský súd

ako odvolací súd a ktoré zároveň tvorili základ jej dovolania.

Čo sa týka uznesenia z 8. marca 2011, ktorým najvyšší súd odmietol jej dovolanie,

uvádza:

„Podľa názoru sťažovateľa mal Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmať

dovolanie sťažovateľa, ako aj napadnutý rozsudok odvolacieho súdu (Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 16. 12. 2009, sp. zn. -440), pretože boli splnené všetky

predpoklady na taký postup ustanovené v §-e 237písm. f) .

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní

dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych

noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo

že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva

na spravodlivý proces. Právny záver Najvyššieho súdu SR, vyjadrený v uznesení č. k.

o neopodstatnenosti tvrdenia sťažovateľa o odňatí jeho možnosti konať

pred súdom, je popretím účelu a podstaty práva na spravodlivý proces, pretože v tomto

prípade boli splnené všetky predpoklady na podanie dovolania podľa ,

a preto je právny záver dovolacieho súdu vyjadrený v napadnutom uznesení, výsledkom

svojvoľného a nijak neodôvodneného výkladu ísm. f) . Výklad ustanovenia

písm. f) vykonaný dovolacím súdom v napadnutom uznesení je nerešpektovaním práva

sťažovateľa na súdnu ochranu, ktorá je sťažovateľovi priznaná v článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky súbežne s porušením ľudského práva na spravodlivý proces.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu priznané

Slovenskej republiky a ľudské právo na spravodlivý proces priznané čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní pred Najvyšším súdom

Slovenskej republiky v konaní porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

8. marca 2011 sa ruší. Vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 314 euro

a 16 centov, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť advokátovi

JUDr. Jánovi Drgoncovi, DrSc. do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu... na jeho

účet.“

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal sťažnosť uznesením

č. k. -20 z 8. marca 2012 na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 1 a 3 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 20. marca 2012 predsedu

najvyššieho súdu, aby sa vyjadril k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň

ho vyzval, aby sa vyjadril aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.

Predseda najvyššieho súdu sa vyjadril k sťažnosti vo svojom stanovisku zo 17. apríla

2012 doručenom ústavnému súdu 24. apríla 2012 (sp. zn. -19, Nobs 44/2012).

Okrem iného v ňom uviedol, že voči predsedníčke senátu JUDr. Ľudmile Gajdošíkovej,

ako aj voči sudcom Ladislavovi Oroszovi a Jánovi Lubymu vznáša námietku predpojatosti

s tým, že „po rozhodnutí o tejto námietke predpojatosti zašlem vyjadrenie k sťažnosti spolu

so stanoviskom k vhodnosti ústneho pojednávania a zberný spis 1 Obdo “.

Ústavný súd (prvý senát) prerokoval podanie predsedu obchodnoprávneho kolégia

najvyššieho súdu označené ako „Námietka predpojatosti voči sudcom Ústavného súdu

Slovenskej republiky a rozhodol uznesením č. k. -12 zo 16. mája 2012,

že sudcovia ústavného súdu Ľudmila Gajdošíková, Ladislav Orosz a Ján Luby nie sú

vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn.

“.

Ústavný súd opätovne požiadal o vyjadrenie k prijatej sťažnosti prípisom predsedovi

najvyššieho súdu 30. mája 2012 a 25. júna 2012.

Predseda najvyššieho súdu sa vyjadril k sťažnosti prípisom zo 7. augusta 2012

(doručeným ústavnému súdu 17. augusta 2012), v ktorom okrem iného uviedol:

„Predmetom dovolacieho konania na najvyššom súde bolo rozhodovanie o dovolaní

sťažovateľky v procesnom postavení žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

č. k. -440 zo 16. decembra 2008, ktorým Krajský súd v Bratislave, ako súd

odvolací, rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č. k. -365 z 18. júla 2008

v napadnutej časti výroku vo veci samej potvrdil podľa , v časti výroku

o náhrade trov konania zmenil tak, že zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému 76.729,- eur

do troch dní od právoplatnosti rozsudku k rukám právneho zástupcu žalovaného;

a o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že k ich náhrade zaviazal neúspešného

žalobcu sumou 7.922,97 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku k rukám právneho

zástupcu žalovaného.

Najvyšší súd, ako súd dovolací, sťažnosťou napadnutým uznesením z 8. marca 2011,

sp. zn. , dovolanie sťažovateľky odmietol podľa v spojení

s ustanovením .

V súvislosti s napadnutým uznesením najvyššieho súdu sťažovateľka namietla jeho

nedostatočné odôvodnenie tvrdiac, že najvyšší súd sa ustanovením vôbec neriadil,

neuviedol, ako vec právne posúdil. Dôvodila tiež tým, že dovolací súd sa nevysporiadal

s argumentáciou sťažovateľky, ktorou zdôvodnila opodstatnenosť podaného dovolania.

Vyhodnotila právny názor dovolacieho súdu vyjadrený v napadnutom uznesení za výsledok

svojvoľného a nijako neodôvodneného výkladu úpravy ísm. f) .

Z dôvodu, že najvyšší súd tohto času s vecou súvisiaci základný súdny spis nemá

k dispozícii, mohol vychádzať len z obsahu svojho rozhodnutia, ktoré sťažovateľka nemietla.

... Na margo námietok sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení napadnutého

uznesenia dovolacieho súdu, ako aj námietok týkajúcich sa nedostatočného vysporiadania

sa dovolacieho súdu s argumentáciou sťažovateľky, najvyšší súd uvádza, že jedným

z princípov spravodlivého súdneho konania, ako ich garantuje citovaný

a čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj právo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorého

štruktúra je rámcovo upravená v . Jeho obsahom je právo účastníka

konania na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany. Nemožno však považovať za porušenie základného práva

na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces stav, ak súd nerozhodne podľa predstáv

účastníkov konania a ich návrhom nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade

s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov.

Podľa znenia v nadväznosti na , súd v

odôvodnení rozsudku, resp. uznesenia, uvedie podstatný obsah prednesov, stručne a

výstižne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje

skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i

ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípade dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania. Ustanovenie v spojení s sa v plnej

miere uplatňuje v nadväznosti na ustanovenie aj v dovolacom konaní s tým, že

úlohou dovolacieho súdu nie je v odôvodnení svojho rozhodnutia odpovedať na každú

námietku alebo argument vznesený v dovolaní, ale len na tie, ktoré majú rozhodujúci

význam pre rozhodnutie o dovolaní, čo sa v danom prípade aj stalo.

Najvyšší súd je presvedčený, že dovolací súd sa v sťažnosťou napadnutom uznesení

adekvátne zaoberal všetkými podstatnými skutočnosťami a preskúmateľným spôsobom

sa s nimi vysporiadal, tak, ako to vyplýva z odôvodnenia vytýkaného rozhodnutia.

Odôvodnenie uznesenia dovolacieho súdu spĺňa kritériá ústavnej akceptovateľnosti

zodpovedajúce ustanoveniu v spojení s v nadväznosti

na , a tohto sa súd naďalej pridržiava majúc na zreteli, že inštitút odôvodnenia

súdneho rozhodnutia je jednou z podstatných záruk výkonu súdnej moci, súčasne, že výklad

legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie musí byť v súlade s (

ods. 4 ). Odôvodnenie sťažnosťou napadnutého uznesenia dovolacieho súdu poskytuje

dostatočný základ pre jeho výrokovú časť, čím splna požiadavky vyplývajúce z čl. 6 ods. 1

dohovoru, ako aj z . Podľa názoru najvyššieho súdu, sťažovateľka

svojimi tvrdeniami sleduje iba dosiahnutie zmeny súdneho konania v časti, v ktorej skončilo

nepriaznivým rezultátom pre ňu. Táto okolnosť však sama osebe nemôže byť právnym

základom pre namietnutie porušenia základného práva na súdnu ochranu, resp. práva

na spravodlivý proces.

V nadväznosti na uvedené skutočnosti najvyšší súd zastáva názor, že medzi

napadnutým uznesením dovolacieho súdu a namietaným porušením základných práv

zaručených a dohovorom, neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala vysloviť

záver o ich porušení.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, najvyšší súd má za to, že uznesením

najvyššieho súdu z 8. marca 2011, sp. zn. , k porušeniu sťažovateľkou

namietaných práv nedošlo.“

Predseda najvyššieho súdu vo svojom stanovisku súhlasil s upustením od verejného

pojednávania.

Ústavný súd ďalej vyzval 20. augusta 2012 sťažovateľku, aby sa vyjadrila

k stanovisku najvyššieho súdu zo 7. augusta 2012. Sťažovateľka vo vyjadrení k stanovisku

najvyššieho súdu z 3. septembra 2012 (doručenom ústavnému súdu 6. septembra 2012)

okrem iného uviedla:

«1. Najvyšší súd SR predložil k sťažnosti zdanlivo rozsiahle vyjadrenie, ktoré zabralo

štyri strany formátu A 4. Podstatu vyjadrenia možno zhrnúť parafrázou: Sudcovia

najvyššieho súdu vedia, čo majú dodržať. Podružné je, či to dodržali. Vyjadrenie je

všeobecné, na úrovni učebnicových poznatkov o obsahu základného práva na súdnu

ochranu, resp. ľudského práva na spravodlivý proces z hľadiska právnych okolností, ktoré

každý súd v odôvodnení svojho rozhodnutia musí spracovať. Najvyšší súd SR nedal

odpoveď, na podstatu sporu − sám nevymedzil otázky, ktoré pokladal za otázky zásadného

významu v okolnostiach prípadu, ani sa nezameral na kvalitu svojho odôvodnenia

relevantných otázok. Hoci Najvyšší súd SR rezolútne poprel možnosť, že porušil

sťažovateľom namietnuté základné právo, ide o abstraktné tvrdenie bez spojitosti

s okolnosťami prípadu.

2. Sťažovateľ podal sťažnosť podľa SR z dvoch samostatných

a rovnocenných dôvodov, z ktorých každý sám osebe je spôsobilý priviesť k rozhodnutiu

o porušení základného, resp. ľudského práva sťažovateľa Najvyšším súdom SR.

3. Sťažovateľ namietol, že:

1. Najvyšší súd SR porušil tak, že neuviedol, ako vec právne

posúdil, lebo neodôvodnil svoj záver, podľa ktorého tvrdenia dovolateľa o tom, že mu

postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, nie sú opodstatnené.

2. Najvyšší súd SR odoprel sťažovateľovi právo na dovolanie v nesúlade s § 237

písm. f) , a preto právny názor vyjadrený dovolacím súdom v napadnutom uznesení

Najvyššieho súdu SR je výsledkom svojvoľného a nijako neodôvodneného výkladu úpravy

.

3. Najvyšší súd SR sa nevyjadril k týmto dvom dôvodom pre podanie ústavnej

sťažnosti. Namiesto toho sa obmedzil na všeobecné tvrdenia: „Ustanovenie §157 ods. 2

v spojení s sa v plnej miere uplatňuje v nadväznosti na ustanovenie

aj v dovolacom konaní s tým, že úlohou dovolacieho súdu nie je v odôvodnení

svojho rozhodnutia odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený v dovolaní,

ale len na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o dovolaní, čo sa v danom

prípade aj stalo.“ (Vyjadrenie, s. 3)

4. Najvyšší súd SR tento všeobecne známy poznatok nepremietol do okolností

prípadu. Neuviedol, z akého dôvodu nie je opodstatnené sťažovateľovo tvrdenie, že mu

postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

5. Najvyšší súd SR napriek tomu uviedol: „Najvyšší súd je presvedčený, že dovolací

súd sa v sťažnosťou napadnutom uznesení adekvátne zaoberal všetkými podstatnými

skutočnosťami a preskúmateľným spôsobom sa s nimi vysporiadal, tak, ako to vyplýva

z odôvodnenia vytýkaného rozhodnutia.“ (Vyjadrenie s. 3)

7. Najvyšší súd SR touto časťou vyjadrenia sťažovateľom jednoznačne vymedzený

predmet konania o namietnutom porušení svojho základného, resp. ľudského práva

premenil na uzavretý (bludný) kruh, v ktorom sa má stratiť konkrétne označenie porušenia

sťažovateľovho práva a namiesto toho sa má dať nekonkrétna odpoveď na druhú námietku

nekonkrétnou odpoveďou na sťažovateľovu prvú námietku. Podstatou tohto postoja

je absurdizácia ochrany ústavnosti, pre ktorú nie je významné, ako to bolo v namietnutom

prípade, keď všeobecné riešenie, je dobré“.

8. Ústavný súd SR v predchádzajúcej rozhodovacej činnosti vymedzil svoju právomoc

voči všeobecným súdom pri ochrane základných práv a slobôd. Podľa podstatných

právnych názorov Ústavného súdu SR:

„Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

I. ÚS13/00, , , )“ (. Zbierka nálezov

a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2008, s. 572)

„Postup všeobecného súdu, ktorý aplikuje určité ustanovenie zákona

bez relevantných dôvodov v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, treba považovať

za postup arbitrárny. Takýto postup je zároveň aj zásahom do princípu právnej istoty ako

súčasti právneho štátu podľa .“ (. Zbierka nálezov a uznesení

Ústavného súdu Slovenskej republiky 2007, s. 383 - 384)

9. Ku konštantnej rozhodovacej praxi v dovolacom konaní patrí aj ustálená

judikatúra Najvyššieho súdu SR.

10. Podľa jedného z relevantných právnych názorov Najvyššieho súdu SR: „V zmysle

ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ak bolo postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných pod písm. a) až g) tohto

ustanovenia. Prípustnosť dovolania nie je však daná už tým, že dovolateľ takúto vadu

konania tvrdí, ale až zistením, že konanie je takouto vadou skutočne postihnuté.“ (Rozsudok

Najvyššieho súdu SR, sp. zn. . Zo súdnej praxe, 2001, č. 3, s. 56)

11. Podľa iného z relevantných právnych názorov Najvyššieho súdu SR:

„O naplnenie dovolacieho dôvodu, spočívajúceho v odňatí možnosti konať pred

súdom podľa pôjde vždy v prípadoch, keď súd neumožnil účastníkovi

vykonať v priebehu konania práva priznané mu , a to najmä

právo predniesť (doplniť, čí doplňovať) svoje návrhy, vyjadriť sa k rozhodným

skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované

dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky

účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa

k dokazovaniu i k právnej stránke veci;... všade ide o prípady, keď účastníkovi konania bola

odňatá reálna a efektívna možnosť konať pred súdom, spočívajúca v práve právne

a skutkovo argumentovať prejednávanú vec.“ (Rozsudok Najvyššieho súdu SR .

Zo súdnej praxe, 2000, č. 5, s. 103)

12. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu 27. mája 2011

podrobne (s. 7 až 14) vysvetlil dôvody, pre ktoré v okolnostiach jeho prípadu Najvyšší súd

SR bez právneho dôvodu, svojvoľne interpretoval , a tak porušil

základné, resp. ľudské právo sťažovateľa. Sťažovateľ pokladá za nadbytočné a neprimerané

svoju argumentáciu opakovať. Sťažovateľ túto argumentáciu dopĺňa o upozornenie, že jeho

odôvodnenie uvedené na s. 7 až 14 ústavnej sťažnosti splnilo požiadavky ustanovené

judikatúrou Najvyššieho súdu SR pre uplatnenie práva na dovolanie podľa § 237 písm. f)

.

13. Sťažovateľ ďalej pokladá za právne podstatné pripomenúť, že Najvyšší súd SR

sa vo svojom Vyjadrení nevyjadril k ničomu, čo sťažovateľ uviedol na s. 7 až 14 svojej

sťažnosti. Sťažovateľ toto mlčanie Najvyššieho súdu SR označuje za dôkaz, že najvyššiemu

súdu v okolnostiach jeho prípadu chýbajú vecné, právne opodstatnené argumenty.

14. Sťažovateľ podal odvolanie k odvolaciemu súdu z niekoľkých právnych dôvodov.

Odvolací súd sa riadne nevysporiadal ani s jedným z týchto dôvodov. Rozsudok súdu

prvého stupňa posúdil iba formálne. Dovolací súd túto okolnosť prehliadol, v dovolacom

konaní vybavil vec rovnakým spôsobom. Tiež iba formálne.»

Sťažovateľka svoje vyjadrenie doplnila podaním z 23. septembra 2012 (doručeným

ústavnému súdu 25. septembra 2012), v ktorom uviedla:

«S prihliadnutím na okolnosť, že sťažovateľ nepokladá ústavným súdom určenú

lehotu na vyjadrenie za optimálnu, svoje vyjadrenie z 3. septembra 2012 zhŕňa takto:

15. Ústavný súd SR v predchádzajúcej rozhodovacej činnosti uviedol, že: „Ústavný

súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa

, a práva podľa dohovoru je aj právo na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.,

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.“ ().

16. Ústavne relevantnou chybou nie je iba úplná absencia odôvodnenia. „Keď sa

konajúci súd rozhodujúci o opravnom prostriedku sťažovateľa nevysporiada správne

relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne alebo nekonštatuje

irelevantnosť jeho právnej argumentácie, poruší základné právo na súdnu ochranu

garantované čl. 46 ods. 1 a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.“

().

17. Ústavný súd SR vo viacerých rozhodnutiach bližšie konkretizoval, čo znamená

vyrovnať sa s argumentmi: „V prípade argumentácie navrhovateľa obsiahnutej v žalobe

o preskúmame zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu ( a nasl. ),

spochybňujúcej správnosť právnych záverov napadnutého rozhodnutia, je nevyhnutné,

aby s jeho myšlienkovými konštrukciami, na ktorých je táto argumentácia založená

sa všeobecný súd v odôvodnení rozhodnutia v potrebnom rozsahu zaoberal a vyporiadal

sa s nimi a nadväzne na to sa s nimi buď stotožnil alebo ich vyvrátil, resp. spochybnil. Iba

takýto prístup môže zodpovedať kritériám riadneho odôvodnenia rozhodnutia ako jedného

zo základných atribútov spravodlivého procesu.“ ()

18. „Z uvedeného preto možno vyvodiť záver, že odôvodnenie rozhodnutia

nemusí dať odpoveď na každú poznámku či pripomienku účastníka konania, ktorý ju

nastolil. Je však nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo

na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú

odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému (obdobne napr. ,

).“ (). „Ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.“ ()

19. Všeobecné súdy majú niekedy ťažkosti určiť, ktoré argumenty majú význam

pre rozhodnutie sporu, a preto sa s nimi musia vyrovnať. Niekedy sa súdy uspokoja

so všeobecným konštatovaním, že argumenty predložené účastníkom konania nemajú

význam pre rozhodnutie vo veci a bez toho, aby toto tvrdenie podrobnejšie vysvetlili

s označeným argumentom účastníka konania viac nezaoberajú. Ústavný súd SR túto prax

odmietol: „Pokiaľ najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku neuviedol, z akých dôvodov

považoval argumentáciu sťažovateľky „za skutkovo i právne bezvýznamnú“, postupoval

nedôsledne a porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu.“ ()

20. Právne názory ústavného súdu vyslovené v jeho predchádzajúcej rozhodovacej

činnosti s relevanciou pre sťažnosť možno zhrnúť takto:

„Vyrovnať sa“ s argumentom účastníka konania znamená uviesť dôvody pre prijatie

alebo odmietnutie týchto argumentov. Ak súd argument odmietne, musí ho v odôvodnení

rozhodnutia buď vyvrátiť, alebo spochybniť, prípadne vysvetliť, z akého dôvodu uvedený

argument nie je právne relevantný v okolnostiach prípadu.

Argumenty súdy uvedené pre odmietnutie argumentov účastníka konania musia byť

- jasné,

- zrozumiteľné,

- dostatočne konkrétne,

aby naozaj vyvracali alebo spochybňovali argumenty účastníka konania.

Za arbitrárne zaoberanie sa argumentmi možno označiť všeobecné konštatovanie

súdu, že argumenty účastníka sú nesprávne alebo irelevantné, ak súd vôbec nevysvetlí alebo

iba nedostatočne vysvetlí, prečo ich považuje za nesprávne alebo irelevantné.

Čím dôkladnejšia a podrobnejšia je argumentácia účastníka konania, tým dôkladnejšia

musí byť aj argumentácia súdu, ktorou súd predložené argumenty spochybňuje alebo

vyvracia.

21. Najvyšší súd SR vo svojom vyjadrení ani v náznaku neuviedol, z čoho vyvodzuje,

že postup, ktorý uplatnil v konaní ktoré sa stalo príčinou pre podanie sťažnosti vo veci

-43, splnil požiadavky predpísané SR na ochranu základného

práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1.

22. Sťažovateľ označuje vyjadrenie k argumentácii Najvyššieho súdu SR vo veci

zo dňa 3. 9. 2012 v spojení s vyjadrením z 23. 9. 2012 za ďalší úkon

právnej pomoci pozostávajúci z oboznámenia sa s vyjadrením najvyššieho súdu,

vyhľadávania judikatúry Najvyššieho súdu SR k dovolaciemu konaniu, vyhľadávania

rozhodnutí ústavného súdu k podmienkam ochrany zaručenej SR

v súvislosti s vyjadrením najvyššieho súdu a z následného písomného vypracovania

vyjadrenia sťažovateľa.

23. Právny zástupca sťažovateľa vykonal tento úkon právnej pomoci v kalendárnom

roku 2012 podľa sadzieb platných pre rok 2012. Za jeden úkon vykonaný v roku 2012

prislúcha advokátovi odmena 127,16 euro. Spolu s režijným paušálom 7,63 euro tvorí

náhrada trov právnej služby advokátom sumu 134,79 euro vypočítanú podľa vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. Advokát je platiteľom

dane z pridanej hodnoty, čo už preukázal ústavnému súdu kópiou osvedčenia založenou

do spisu . Po zvýšení odmeny za jeden úkon právnej pomoci o 20 % DPH

odmena za tretí úkon právnej pomoci je 161 euro a 75 centov.

24. Sťažovateľ uplatňuje právo na náhradu trov právneho zastúpenia v konaní

za tri úkony právnej pomoci v úhrnnej výške 475 euro a 95 centov

(314,16 + 161,75).»

Sťažovateľka ďalej súhlasila s upustením od verejného pojednávania, vyjadrujúc

názor, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd v nadväznosti na to využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľky

uviesť nasledovné:

Predseda najvyššieho súdu Š. H. podal 22. februára 2013 proti sudcovi IV. senátu

ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi trestné oznámenie a zároveň v televíznych reláciách

televízie TA3 odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca 2013 formuloval proti nemu

osobné invektívy. Sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz v tejto súvislosti (aj keď

sa zo subjektívneho hľadiska necítil byť predpojatý) listom z 28. marca 2013 (ďalej len

„oznámenie“) oznámil tieto skutočnosti v zmysle

predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadal, aby zabezpečila postup podľa § 28

ods. 2 , t. j. aby predložila jeho oznámenie obsahujúce skutočnosti,

ktoré by mohli zakladať jeho vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľky,

na rozhodnutie senátu ústavného súdu, ktorý je o ňom príslušný rozhodnúť v súlade

s platným rozvrhom práce ústavného súdu.

O oznámení sudcu ústavného súdu Ladislava Orosza rozhodol I. senát ústavného

súdu uznesením č. k. -8 z 5. júna 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného

súdu Ladislava Orosza z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľky

nevylúčil. Označené uznesenie bolo sudcovi IV. senátu ústavného súdu Ladislavovi

Oroszovi doručené 21. júna 2013. Z uvedeného dôvodu IV. senát ústavného súdu

v období od 28. marca 2013 do 21. júna 2013 nemohol vo veci sťažovateľky konať

a rozhodovať.

Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková listom z 28. augusta 2013 a sudca Ján Luby listom

z 27. augusta 2013 v zmysle predsedníčke ústavného

súdu oznámili, že okrem iných aj vo veci sťažovateľky sú členmi senátu IV. ÚS

ako sudcovia spravodajcovia alebo sudcovia. Napriek tomu, že sa necítia byť v uvedených

veciach predpojatí pri výkone funkcie sudcu a obsah vyjadrení Š. H. nijakým spôsobom

neovplyvnil ich spôsobilosť rozhodovať v uvedených veciach nestranne a objektívne,

vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie Š. H. (predsedu najvyššieho súdu) proti ich

osobe, ako aj (ii) Š. H. počas tlačovej besedy uskutočnenej 20. augusta 2013 prezentované

hrubé urážky a podozrenia z ich korupčného správania, v ktorých pokračoval na tlačovej

besede v televízii TA3 konanej 23. augusta 2013, a tiež (iii) opakované vyhlásenia Š. H.

o nadržiavaní sťažovateľke a o korupčnom správaní celého senátu ústavného súdu IV. ÚS

vo veci vedenej pod sp. zn. predložili vec predsedníčke ústavného súdu

na zabezpečenie postupu podľa .

O oznámení sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej rozhodol ústavný súd

uznesením č. k. -10 z 2. októbra 2013 tak, že sudkyňu IV. senátu

ústavného súdu Ľudmilu Gajdošíkovú z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľky

nevylúčil.

O oznámení sudcu Jána Lubyho rozhodol ústavný súd uznesením

č. k. -16 z 20. novembra 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného súdu Jána

Lubyho z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľky nevylúčil.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci

konať do času, kým o týchto otázkach nerozhodol príslušný senát ústavného súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím... boli porušené práva alebo slobody

podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie...

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn.

z 8. marca 2011. Napadnutým uznesením najvyšší súd odmietol dovolanie

proti rozsudku krajského súdu č. k. -440 zo 16. decembra 2009, ktorým

tento súd potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. -365 z 18. júla 2008

v napadnutej časti výroku vo veci samej a zmenil ho v časti výroku o náhrade trov konania,

ako neprípustné.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch...

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá,

že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite,

pričom výklad a používanie zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí

v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (pozri napr. ).

V súvislosti s posudzovaním sťažnosti sťažovateľky ústavný súd považoval

za potrebné poukázať aj na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou

inštanciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , , atď.). O svojvôli pri výklade alebo

aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by

sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel

ich účel a význam (napr. , ).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. To platí aj pre

výklad a aplikáciu procesnoprávnych predpisov ( a ), ktoré

upravujú podmienky konania.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou

základného práva na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. ,

). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo

verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je

arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou

().

Kľúčové námietky sťažovateľky spočívajú v tom, že podľa nej najvyšší súd

- postupoval v rozpore s (ďalej

len „OSP“), keď neuviedol, ako vec právne posúdil, ani svoj záver o tom, že jej námietky

o odňatí jej možnosti konať pred súdom nie sú opodstatnené, a nevyrovnal sa ani

s jej argumentmi, ktoré uviedla v odôvodnení ňou podaného dovolania;

- jej odoprel právo na dovolanie, keď ho odmietol so záverom, že nebol splnený

dôvod podľa , pričom tento svoj záver nijako neodôvodnil.

Sťažovateľka prípustnosť svojho dovolania odvodzovala z , podľa

ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, a odôvodnila ho tým,

že v konaní došlo k vadám uvedeným v a .

Najvyšší súd po preskúmaní postupu odvolacieho súdu na rozdiel od sťažovateľky

dospel k záveru, že dovolanie v zmysle nie je prípustné.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn.

z 8. marca 2011

a) k absencii dovolacieho dôvodu podľa uviedol:

„Dovolateľ tvrdí, že pre nesprávny právny názor odvolacieho súdu ohľadne

podstatnej skutočnosti, dôležitej pre posúdenie veci, bol žalobca vylúčený z realizácie

procesných práv, že mu odvolací súd odňal možnosť konať pred súdom tým, že vyhodnotil

nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní ako nedôvodný z iných dôvodov, ako prvostupňový

a odvolací súd v pôvodnom konaní, dovolací súd v konaní o mimoriadnom dovolaní

a prvostupňový súd v konaní po zrušení rozhodnutia.

Dovolací súd po preskúmaní postupu odvolacieho súdu zo zreteľa dovolateľovho

tvrdenia, že mu tento súd svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom uzavrel, že

toto tvrdenie nie je opodstatnené.“ s týmto stručným záverom: „Zo spisového materiálu

je zrejmé, že odvolací súd neodňal žalobcovi svojím postupom možnosť konať pred

súdom.“;

b) k odňatiu možnosti sťažovateľky konať pred súdom uviedol:

„Dovolací súd preskúmal tiež prípadnú prípustnosť dovolania, že odvolací súd

nezachoval postup podľa

Z porovnania odôvodnenia rozsudku súdu 1. stupňa a odvolacieho súdu je totiž

zrejmé, že odvolací súd oprel svoje, výrok súdu 1. stupňa vo veci samej, potvrdzujúce

rozhodnutie o aplikáciu ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodnutí

nebolo použité. Súd 1. stupňa posúdil danosť uznania a premlčania uplatneného nároku

podľa ustanovenia , odvolací súd podľa Hospodárskeho zákonníka.

Vznikla teda situácia upravená ust. , podľa ktorého

ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré

pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce,

vyzve účastníkov, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.“. V tejto súvislosti

konštatoval, že „Podľa obsahu spisu odvolací súd tento postup nedodržal.“.

Tento postup odvolacieho súdu vysvetlil („zhodnotil“) nasledovným spôsobom:

„To značí, že konajúci súd usúdil, že nie sú splnené obidve podmienky ust. 213 ods. 2

, ktoré ukladajú odvolaciemu súdu povinnosť vyzvať účastníkov, aby sa k možnosti

jeho použitia vyjadrili. Ide predovšetkým o náležitosť, že odvolací súd sa musí domnievať,

že nárok, ktorý je predmetom konania, treba posúdiť podľa iného zákona alebo síce podľa

toho istého zákona, ale ustanovenia iného paragrafu a súčasne musí byť splnená aj druhá

podmienka ustanovená cit. ustanovením, a to, že toto iné zákonné ustanovenie

je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce. Len za splnenia obidvoch týchto podmienok

je odvolací súd povinný vyzvať účastníkov konania, aby sa k možnej aplikácii tohto iného

zákonného ustanovenia vyjadrili a len za existencie splnenia obidvoch týchto podmienok

by bolo možné porušenie cit. ustanovenia kvalifikovať ako odňatie

účastníkovi možnosti konať pred súdom podľa “ V súvislosti

s „odobrením“ postupu krajského súdu sa najvyšší súd obmedzil na všeobecné informácie

bez toho, aby ich aplikoval na danú vec.

K vadám podľa a , na ktoré sťažovateľka v dovolaní

poukázala, sa najvyšší súd vôbec nevyjadril.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd

sa v ňom bez bližšej konkretizácie (ako to vyžaduje predovšetkým )

obmedzil v súvislosti s námietkou sťažovateľky o jej vylúčení z realizácie jej procesných

práv len na záver, že jej tvrdenie o tom, že jej odvolací súd odňal možnosť konať pred

súdom, nie je opodstatnené. K tomu navyše dodal, že „zo spisového materiálu (to)

je zrejmé...“.

Najvyšší súd nereagoval ani na námietku sťažovateľky, že odvolací súd vyhodnotil

jej nárok (platnosť postúpenia pohľadávky) uplatnený v konaní ako neodôvodnený

(neplatný), a teda zásadne inak ako všetky ostatné súdy, ktoré sa v pôvodnom konaní,

ako aj v konaní po zrušení rozhodnutia na základe rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní

vecou sťažovateľky zaoberali a konali v nej, čo vyžadovalo, aby najvyšší súd posúdil,

či v danom prípade mal odvolací súd postupovať podľa . Najvyšší súd

v odôvodnení síce uviedol, že podľa „Ak je odvolací súd toho názoru,

že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní

veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania,

aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili“, avšak okrem tohto všeobecného

konštatovania nezaujal vlastné stanovisko (právny názor) aplikácie uvedeného ustanovenia

na prerokúvanú vec.

Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť jeho ústavnoprávnu udržateľnosť

a akceptovateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je nepochybne aj požiadavka,

aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným spôsobom a zrozumiteľne

vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s kľúčovými právnymi

otázkami, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa názoru ústavného súdu však

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, uvedené

požiadavky nespĺňajú.

Tým, že sa najvyšší súd obmedzil len na strohé konštatovanie záverov k aplikácii

a na vysvetlenie postupu odvolacieho súdu bez toho, aby naň vyjadril

svoj právny názor v kontexte namietaného porušenia základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu a jej práva na spravodlivé súdne konanie, ústavný súd hodnotí

odôvodnenie napadnutého uznesenia ako formalistické a arbitrárne a z tohto dôvodu

nezodpovedajúce ústavným požiadavkám na kvalitu súdneho rozhodnutia a nenapĺňajúce

garancie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd svojím uznesením

sp. zn. z 8. marca 2011 porušil základné právo sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 8. marca 2011 bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa

a podľa dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle

ods. 2 a rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme

efektívnej ochrany práv sťažovateľky aj vrátiť vec v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona

o ústavnom súde najvyššiemu súdu na nové prerokovanie (bod 2 výroku nálezu). Po zrušení

napadnutého uznesenia a vrátení veci na ďalšie konanie bude najvyšší súd povinný

opätovne rozhodnúť o dovolaní sťažovateľky, pričom bude viazaný právnymi názormi

ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze ( ).

V danom prípade bude preto povinnosťou najvyššieho súdu s prihliadnutím na

závery uvedené v časti II tohto nálezu ústavne akceptovateľným spôsobom sa vyrovnať s

otázkou časového okamihu zmeny skutkových okolností v posudzovanej veci, a tým aj s

otázkou aplikovateľnosti príslušných právnych predpisov na vec sťažovateľky.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré

jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním pred ústavným súdom advokátom

JUDr. Jánom Drgoncom, DrSc., Klincová 37/B, Bratislava. V zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2

a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) za jeden úkon právnej služby vykonaný

v roku 2011 patrí odmena 123,50 €, čo spolu s režijným paušálom 7,41 € predstavuje

odmenu za jeden úkon právnej služby 130,91 €. Ústavný súd priznal úhradu trov konania

za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti)

vykonané v roku 2011, pričom úhradu v sume 261,82 € (dvakrát po 130,91 €) zvýšil o 20 %

DPH (52,36 €) vzhľadom na skutočnosť, že právny zástupca sťažovateľky je platiteľom

DPH. Ústavný súd ďalej priznal odmenu za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku

2012 (vyjadrenie sťažovateľa k vyjadreniu najvyššieho súdu) v sume 127,16 €. Spolu

s režijným paušálom 7,63 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 134,79 €, pričom

ju ústavný súd zvýšil o 20 % DPH (26,96 €), na 161,75 €.

Celková suma trov konania tak predstavuje sumu 475,95 €, ktorú je najvyšší súd

povinný uhradiť sťažovateľke na účet jej právneho zástupcu do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu [ v spojení s

(bod 3 výroku tohto nálezu)].

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014