Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)IV. ÚS 138/2012
PDF · 410.11 KB
No categories available
IV. ÚS 138/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza o sťažnosti obchodnej spoločnosti
Slovenská konsolidačná, a. s., Cintorínska 21, Bratislava, zastúpenej advokátom
JUDr. Jánom Drgoncom, DrSc., Klincová 37/B, Bratislava, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Obdo 16/2010 a jeho uznesením z 8. marca 2011, za účasti Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti Slovenská konsolidačná, a. s., na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 16/2010
z 8. marca 2011 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 16/2010
z 8. marca 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej
spoločnosti Slovenská konsolidačná, a. s., trovy konania v sume 475,95 € (slovom
štyristosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatpäť centov) na účet jej právneho
zástupcu JUDr. Jána Drgonca, DrSc., Klincová 37/B, Bratislava, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2011
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská konsolidačná, a. s., Cintorínska 21,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom
JUDr. Jánom Drgoncom, DrSc., Klincová 37/B, Bratislava, ktorou namietala porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Obdo 16/2010 a jeho uznesením z 8. marca 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka si žalobou uplatnila právo
na peňažné plnenie z úverovej zmluvy. O žalobe rozhodol Okresný súd Bratislava IV (ďalej
len „okresný súd“) rozsudkom zo 7. februára 2006 tak, že jej vyhovel. Tento rozsudok
potvrdil Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom zo 16. novembra
2006. Na podnet právneho zástupcu žalovaného podal generálny prokurátor Slovenskej
republiky mimoriadne dovolanie, na základe ktorého najvyšší súd rozsudkom
z 13. decembra 2007 zrušil rozsudok krajského súdu a okresného súdu a vrátil vec
okresnému súdu na ďalšie konanie. V novom konaní okresný súd rozhodol rozsudkom
č. k. 10 Cb 238/2002-365 z 18. júla 2008 tak, že žalobu zamietol. Krajský súd tento
rozsudok potvrdil rozsudkom č. k. 3 Cob 280/2008-440 zo 16. decembra 2009. Proti tomuto
rozsudku podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením
sp. zn. 1 Obdo 16/2010 z 8. marca 2011, ktorým dovolanie odmietol.
Sťažovateľka namieta, že postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní
a uznesením z 8. marca 2011 bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to z tých dôvodov, že
„Najvyšší súd... v nesúlade s § 157 ods. 2 OSP neuviedol, ako vec právne posúdil,
keď neodôvodnil svoj záver o tom, že tvrdenia dovolateľa o tom, že mu postupom
odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, nie sú opodstatnené;...
... odopretie práva na dovolanie nebolo v súlade so zákonom [§ 237 písm. f) OSP],
a preto je právny názor dovolacieho súdu vyjadrený v napadnutom uznesení výsledkom
svojvoľného a nijako neodôvodneného výkladu úpravy § 237 písm. f) Občianskeho súdneho
poriadku.“.
V súvislosti s odôvodnením uznesenia najvyššieho súdu z 8. marca 2011
sťažovateľka ďalej uvádza:
„V okolnostiach prípadu sťažovateľ podal dovolanie preto, lebo pre nesprávny
právny názor odvolacieho súdu ohľadne podstatnej skutočnosti, dôležitej pre posúdenie
veci, bol ako žalobca vylúčený z realizácie svojich procesných práv, odvolací súd mu odňal
možnosť konať pred súdom tým, že vyhodnotil nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní ako
nedôvodný z iných dôvodov, ako prvostupňový a odvolací súd v pôvodnom konaní, dovolací
súd v konaní o mimoriadnom dovolaní a prvostupňový súd v konaní po zrušení
rozhodnutia...
Citované odôvodnenie nemá kvalitu potrebnú na naplnenie sťažovateľovho práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ani na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru. Odôvodnenie nedáva jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov sťažovateľa. Najvyšší súd SR v odôvodnení uznesenia 1 Obdo 16/2010 zo dňa
8. 3. 2011 neodôvodnil svoj právny záver o tom, že tvrdenia dovolateľa o odňatí
mu možnosti konať pred súdom nie sú opodstatnené a absolútne sa nevysporiadal
s argumentmi, ktoré sťažovateľ uviedol na odôvodnenie opodstatnenosti podaného
dovolania. Povinnosťou všeobecného, v okolnostiach prípadu najvyššieho, súdu je uviesť
v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil.
Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať skutkovej, aj právnej stránky
rozhodnutia. Najvyšší súd SR sa ustanoveniami § 157 ods. 2 OSP neriadil.“
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietnutím dovolania sťažovateľka uvádza:
„Sťažovateľovi bola postupom odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom
v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) OSP, nakoľko odvolací súd vyhodnotil jeho nárok
uplatnený v tomto konaní ako neodôvodnený z iných dôvodov ako prvostupňový a odvolací
súd v pôvodnom konaní, dovolací súd v konaní o mimoriadnom dovolaní a prvostupňový
súd v konaní po zrušení rozhodnutia.“
Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na rozsudok okresného súdu zo 7. februára 2006
a na rozsudok krajského súdu zo 16. novembra 2006 a uvádza právne dôvody, na základe
ktorých tieto všeobecné súdy rozhodli o jej žalobe. V tejto súvislosti tiež poukazuje
na rozsudok najvyššieho súdu z 13. decembra 2007, ktorým predmetné rozsudky najvyšší
súd zrušil. Sťažovateľka sa odvoláva na právny názor, ktorý najvyšší súd vyslovil
vo svojom rozsudku, pričom uvádza, že najvyšší súd nespochybnil dokazovanie „vykonané
pred súdom prvého stupňa a odvolacím súdom, ktoré sa týkalo preukázania platného
postúpenia pohľadávky na K... ako aj vyhodnotenia prejavu dlžníka (právneho predchodcu
žalovaného), ktorým bola žiadosť o prevzatie pohľadávky z úveru na T. z 22. 2. 1991
ako uznania záväzku podľa ustanovenia § 132 Hospodárskeho zákonníka“ s tým, že
najvyšší súd zároveň uviedol, že „veriteľ sa mohol úspešne domáhať zaplatenia úveru
poskytnutého právnemu predchodcovi žalovaného úverovou zmluvou
č. 79/90 a to v rozsahu, v akom na seba žalovaný prevzal povinnosť splniť záväzok z tejto
úverovej zmluvy“.
Sťažovateľka následne poukazuje na rozsudok okresného súdu z 18. júla 2008,
ktorým zamietol jej žalobu z dôvodu premlčania nároku. Poukazuje na odôvodnenie tohto
rozsudku, uvádzajúc, že okresný súd „rešpektujúc právny názor Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vyjadrený v rozsudku č. k. 6 M Obdo 4/2007-308 dospel k záveru,
že pri posúdení vzájomnej súvislosti úverovej zmluvy č. 12/90 a 79/90 nejde o nováciu
záväzku, ale ide o dve samostatné úverové zmluvy. Vzhľadom na tú skutočnosť, že žalobca
navrhol zmenu žaloby dňa 16. 5. 2008 a posledný identifikovateľný uznávací prejav
zo strany žalovaného bol urobený listom zo dňa 15. 10. 1992, súd v súlade s § 407 ods. 1
Obch. zákonníka dospel k záveru, že nárok žalobcu je premlčaný dňom 15. 10. 1996.“.
V tejto súvislosti sťažovateľka argumentuje tým, že „Prvostupňový súd
sa v odôvodnení nezaoberal uznávacím prejavom dlžníka, ktorým bola žiadosť o prevzatie
úveru na T. z 22. 2. 1991, a to ani napriek skutočnosti, že posúdenie predmetnej žiadosti
ako uznávacieho prejavu a podstatnej skutočnosti z hľadiska plynutia novej premlčacej
doby bolo rozhodujúce pre vydanie rozhodnutia vo veci, pričom prvostupňový súd
v pôvodnom konaní, odvolací súd a dovolací súd predmetný prejav dlžníka zhodne
vyhodnotili ako uznanie záväzku spojené s plynutím novej premlčacej doby
v súlade s ustanovením § 132 v spojení s ustanovením § 131b ods. 6 Hospodárskeho
zákonníka.“.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka poukazuje na rozsudok krajského súdu
ako odvolacieho súdu zo 16. decembra 2009, ktorým tento potvrdil rozsudok okresného
súdu. V súvislosti s týmto rozsudkom krajského súdu sťažovateľka uvádza:
«Podľa odôvodnenia tohto rozsudku odvolací súd potvrdil rozsudok prvostupňového
súdu z nasledujúcich dôvodov:
a)„žiadosť o prevzatie z úveru na T.“ nie je uznaním dlhu, pretože právny
predchodca žalobcu žiadal K..., aby prevzala od V... jeho úver, ale K... podľa výpisu
z obchodného registra vznikla až 25. 2. 1991, teda až po žiadosti o prevzatie pohľadávky.
Voči právne nejestvujúcej organizácii nemohol byť platne urobený právny úkon,
b) žiadosť spolu s potvrdením o prevzatí pohľadávky z úveru na T. z 6. 8. 1991,
delimitácia úveru z K... z 15. 10. 1992, zmluva o postúpení pohľadávok a prevzatí záväzkov
medzi K... a K... z 8. 2. 1993 je pre posúdenie platnosti postúpenia irelevantná, pretože
všetky sa týkajú úveru na T., t. j. zmluvy 12/90. Ani v jednom doklade medzi pôvodným
a novým veriteľom nie je uvedené, že medzi nimi sa postupujú práva zo zmluvy č. 79/90.
c) právna zmätočnosť žiadosti o prevzatie pohľadávky, ktorú dlžník adresoval v tom
čase právne nejestvujúcej K... V tejto žiadosti, ako je uvedené, žiada prevzatie pohľadávky
z úverov na T. Bez ohľadu na to, že zmluva na úver T. v tom čase už nejestvovala (zanikla
28. 10. 1990), žiadosť dlžníka o to, aby nový veriteľ prevzal pohľadávku od nového veriteľa,
nie je postúpením pohľadávky. Ustanovenie § 128 Hospodárskeho zákonníka pri postúpení
práv vyžaduje pre jeho platnosť dohodu medzi pôvodne oprávnenou organizáciou
(veriteľom) a novým veriteľom, ku ktorej však nedošlo. Predpokladom postúpenia práv je,
že cedovaná pohľadávka v čase postúpenia existuje, čo v danej veci nebolo tiež splnené,
pretože úver na T. už 22. 2. 1991 nejestvoval.
d) nárok žalobcu je premlčaný, pretože splatnosť úveru bola dohodnutá
do 30. 6. 1991, teda žalobca svoj nárok mohol prvý raz uplatniť dňa 1. 7. 1991, preto lehota
skončila v súlade s ustanovením § 385 ods. 2 Hosp. zákonníka 1. 7. 1994. Prevzatie
pohľadávky z úveru na T. odvolací súd z dôvodov uvedených vyššie nepovažuje za platné
uznanie dlhu.
Z uvedeného vyplýva, že v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu odvolacieho súdu
(Krajského súdu v Bratislave) zo dňa 16. 12. 2009, prvostupňový, odvolací súd v pôvodnom
konaní ani dovolací súd pri rozhodovaní o mimoriadnom dovolaní a prvostupňový súd
v konaní po zrušení rozhodnutia nespochybnili platnosť postúpenia pohľadávky na hmotno-
právneho predchodcu Slovenskej konsolidačnej, a. s. K... Postúpenie pohľadávky na K...
vyhodnotil ako neplatné až odvolací súd...
Krajsky súd v Bratislave ako súd odvolací v rozsudku sp. zn. 3 Cob/280/2008-440
zo dňa 16. 12. 2009 zaujal nesprávny právny názor ohľadne podstatných skutočností
dôležitých pre posúdenie veci a týmto sťažovateľa vylúčil z realizácie procesných práv.
Týmto nesprávnym postupom odvolacieho súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť
konať pred súdom.»
Sťažovateľka následne vo svojej sťažnosti uvádza právnu argumentáciu, ktorou
spochybňuje relevantnosť právnych záverov, na základe ktorých rozhodol krajský súd
ako odvolací súd a ktoré zároveň tvorili základ jej dovolania.
Čo sa týka uznesenia z 8. marca 2011, ktorým najvyšší súd odmietol jej dovolanie,
uvádza:
„Podľa názoru sťažovateľa mal Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmať
dovolanie sťažovateľa, ako aj napadnutý rozsudok odvolacieho súdu (Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 16. 12. 2009, sp. zn. 3 Cob/280/2008-440), pretože boli splnené všetky
predpoklady na taký postup ustanovené v §-e 237písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.
Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní
dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych
noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo
že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces. Právny záver Najvyššieho súdu SR, vyjadrený v uznesení č. k.
1 Obdo 16/2010 o neopodstatnenosti tvrdenia sťažovateľa o odňatí jeho možnosti konať
pred súdom, je popretím účelu a podstaty práva na spravodlivý proces, pretože v tomto
prípade boli splnené všetky predpoklady na podanie dovolania podľa § 237 písm. f) OSP,
a preto je právny záver dovolacieho súdu vyjadrený v napadnutom uznesení, výsledkom
svojvoľného a nijak neodôvodneného výkladu § 237písm. f) OSP. Výklad ustanovenia § 237
písm. f) OSP vykonaný dovolacím súdom v napadnutom uznesení je nerešpektovaním práva
sťažovateľa na súdnu ochranu, ktorá je sťažovateľovi priznaná v článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky súbežne s porušením ľudského práva na spravodlivý proces.“
Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a ľudské právo na spravodlivý proces priznané čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní pred Najvyšším súdom
Slovenskej republiky v konaní 1 Obdo 16/2010 porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 16/2010 zo dňa
8. marca 2011 sa ruší. Vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 314 euro
a 16 centov, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť advokátovi
JUDr. Jánovi Drgoncovi, DrSc. do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu... na jeho
účet.“
Ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal sťažnosť uznesením
č. k. IV. ÚS 138/2012-20 z 8. marca 2012 na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 1 a 3 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 20. marca 2012 predsedu
najvyššieho súdu, aby sa vyjadril k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň
ho vyzval, aby sa vyjadril aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.
Predseda najvyššieho súdu sa vyjadril k sťažnosti vo svojom stanovisku zo 17. apríla
2012 doručenom ústavnému súdu 24. apríla 2012 (sp. zn. KP 4/2012-19, Nobs 44/2012).
Okrem iného v ňom uviedol, že voči predsedníčke senátu JUDr. Ľudmile Gajdošíkovej,
ako aj voči sudcom Ladislavovi Oroszovi a Jánovi Lubymu vznáša námietku predpojatosti
s tým, že „po rozhodnutí o tejto námietke predpojatosti zašlem vyjadrenie k sťažnosti spolu
so stanoviskom k vhodnosti ústneho pojednávania a zberný spis 1 Obdo V/16/2010“.
Ústavný súd (prvý senát) prerokoval podanie predsedu obchodnoprávneho kolégia
najvyššieho súdu označené ako „Námietka predpojatosti voči sudcom Ústavného súdu
Slovenskej republiky a rozhodol uznesením č. k. I. ÚS 243/2012-12 zo 16. mája 2012,
že sudcovia ústavného súdu Ľudmila Gajdošíková, Ladislav Orosz a Ján Luby nie sú
vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn.
Ústavný súd opätovne požiadal o vyjadrenie k prijatej sťažnosti prípisom predsedovi
najvyššieho súdu 30. mája 2012 a 25. júna 2012.
Predseda najvyššieho súdu sa vyjadril k sťažnosti prípisom zo 7. augusta 2012
(doručeným ústavnému súdu 17. augusta 2012), v ktorom okrem iného uviedol:
„Predmetom dovolacieho konania na najvyššom súde bolo rozhodovanie o dovolaní
sťažovateľky v procesnom postavení žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
č. k. 3 Cob/280/2008-440 zo 16. decembra 2008, ktorým Krajský súd v Bratislave, ako súd
odvolací, rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č. k. 10 Cb/238/2002-365 z 18. júla 2008
v napadnutej časti výroku vo veci samej potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP, v časti výroku
o náhrade trov konania zmenil tak, že zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému 76.729,- eur
do troch dní od právoplatnosti rozsudku k rukám právneho zástupcu žalovaného;
a o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že k ich náhrade zaviazal neúspešného
žalobcu sumou 7.922,97 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku k rukám právneho
zástupcu žalovaného.
Najvyšší súd, ako súd dovolací, sťažnosťou napadnutým uznesením z 8. marca 2011,
sp. zn. 1 Obdo/16/2010, dovolanie sťažovateľky odmietol podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení
s ustanovením § 218 ods. 1 písm. c) OSP.
V súvislosti s napadnutým uznesením najvyššieho súdu sťažovateľka namietla jeho
nedostatočné odôvodnenie tvrdiac, že najvyšší súd sa ustanovením vôbec neriadil,
neuviedol, ako vec právne posúdil. Dôvodila tiež tým, že dovolací súd sa nevysporiadal
s argumentáciou sťažovateľky, ktorou zdôvodnila opodstatnenosť podaného dovolania.
Vyhodnotila právny názor dovolacieho súdu vyjadrený v napadnutom uznesení za výsledok
svojvoľného a nijako neodôvodneného výkladu úpravy § 237písm. f) OSP.
Z dôvodu, že najvyšší súd tohto času s vecou súvisiaci základný súdny spis nemá
k dispozícii, mohol vychádzať len z obsahu svojho rozhodnutia, ktoré sťažovateľka nemietla.
... Na margo námietok sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení napadnutého
uznesenia dovolacieho súdu, ako aj námietok týkajúcich sa nedostatočného vysporiadania
sa dovolacieho súdu s argumentáciou sťažovateľky, najvyšší súd uvádza, že jedným
z princípov spravodlivého súdneho konania, ako ich garantuje citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj právo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorého
štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 OSP. Jeho obsahom je právo účastníka
konania na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany. Nemožno však považovať za porušenie základného práva
na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces stav, ak súd nerozhodne podľa predstáv
účastníkov konania a ich návrhom nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade
s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov.
Podľa znenia § 157 ods. 2 OSP v nadväznosti na § 167 ods. 2 OSP, súd v
odôvodnení rozsudku, resp. uznesenia, uvedie podstatný obsah prednesov, stručne a
výstižne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje
skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i
ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.
Súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie,
ktoré majú pre vec podstatný význam, prípade dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Ustanovenie § 157 ods. 2 OSP v spojení s § 167 ods. 2 OSP sa v plnej
miere uplatňuje v nadväznosti na ustanovenie § 243c OSP aj v dovolacom konaní s tým, že
úlohou dovolacieho súdu nie je v odôvodnení svojho rozhodnutia odpovedať na každú
námietku alebo argument vznesený v dovolaní, ale len na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o dovolaní, čo sa v danom prípade aj stalo.
Najvyšší súd je presvedčený, že dovolací súd sa v sťažnosťou napadnutom uznesení
adekvátne zaoberal všetkými podstatnými skutočnosťami a preskúmateľným spôsobom
sa s nimi vysporiadal, tak, ako to vyplýva z odôvodnenia vytýkaného rozhodnutia.
Odôvodnenie uznesenia dovolacieho súdu spĺňa kritériá ústavnej akceptovateľnosti
zodpovedajúce ustanoveniu § 157 ods. 2 OSP v spojení s § 167 ods. 2 OSP v nadväznosti
na § 243c OSP, a tohto sa súd naďalej pridržiava majúc na zreteli, že inštitút odôvodnenia
súdneho rozhodnutia je jednou z podstatných záruk výkonu súdnej moci, súčasne, že výklad
legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie musí byť v súlade s ústavou (čl. 152
ods. 4 ústavy). Odôvodnenie sťažnosťou napadnutého uznesenia dovolacieho súdu poskytuje
dostatočný základ pre jeho výrokovú časť, čím splna požiadavky vyplývajúce z čl. 6 ods. 1
dohovoru, ako aj z čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa názoru najvyššieho súdu, sťažovateľka
svojimi tvrdeniami sleduje iba dosiahnutie zmeny súdneho konania v časti, v ktorej skončilo
nepriaznivým rezultátom pre ňu. Táto okolnosť však sama osebe nemôže byť právnym
základom pre namietnutie porušenia základného práva na súdnu ochranu, resp. práva
na spravodlivý proces.
V nadväznosti na uvedené skutočnosti najvyšší súd zastáva názor, že medzi
napadnutým uznesením dovolacieho súdu a namietaným porušením základných práv
zaručených ústavou a dohovorom, neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala vysloviť
záver o ich porušení.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, najvyšší súd má za to, že uznesením
najvyššieho súdu z 8. marca 2011, sp. zn. 1 Obdo/16/2010, k porušeniu sťažovateľkou
namietaných práv nedošlo.“
Predseda najvyššieho súdu vo svojom stanovisku súhlasil s upustením od verejného
pojednávania.
Ústavný súd ďalej vyzval 20. augusta 2012 sťažovateľku, aby sa vyjadrila
k stanovisku najvyššieho súdu zo 7. augusta 2012. Sťažovateľka vo vyjadrení k stanovisku
najvyššieho súdu z 3. septembra 2012 (doručenom ústavnému súdu 6. septembra 2012)
okrem iného uviedla:
«1. Najvyšší súd SR predložil k sťažnosti zdanlivo rozsiahle vyjadrenie, ktoré zabralo
štyri strany formátu A 4. Podstatu vyjadrenia možno zhrnúť parafrázou: Sudcovia
najvyššieho súdu vedia, čo majú dodržať. Podružné je, či to dodržali. Vyjadrenie je
všeobecné, na úrovni učebnicových poznatkov o obsahu základného práva na súdnu
ochranu, resp. ľudského práva na spravodlivý proces z hľadiska právnych okolností, ktoré
každý súd v odôvodnení svojho rozhodnutia musí spracovať. Najvyšší súd SR nedal
odpoveď, na podstatu sporu − sám nevymedzil otázky, ktoré pokladal za otázky zásadného
významu v okolnostiach prípadu, ani sa nezameral na kvalitu svojho odôvodnenia
relevantných otázok. Hoci Najvyšší súd SR rezolútne poprel možnosť, že porušil
sťažovateľom namietnuté základné právo, ide o abstraktné tvrdenie bez spojitosti
s okolnosťami prípadu.
2. Sťažovateľ podal sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy SR z dvoch samostatných
a rovnocenných dôvodov, z ktorých každý sám osebe je spôsobilý priviesť k rozhodnutiu
o porušení základného, resp. ľudského práva sťažovateľa Najvyšším súdom SR.
3. Sťažovateľ namietol, že:
1. Najvyšší súd SR porušil § 157 ods. 2 OSP tak, že neuviedol, ako vec právne
posúdil, lebo neodôvodnil svoj záver, podľa ktorého tvrdenia dovolateľa o tom, že mu
postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, nie sú opodstatnené.
2. Najvyšší súd SR odoprel sťažovateľovi právo na dovolanie v nesúlade s § 237
písm. f) OSP, a preto právny názor vyjadrený dovolacím súdom v napadnutom uznesení
Najvyššieho súdu SR je výsledkom svojvoľného a nijako neodôvodneného výkladu úpravy
3. Najvyšší súd SR sa nevyjadril k týmto dvom dôvodom pre podanie ústavnej
sťažnosti. Namiesto toho sa obmedzil na všeobecné tvrdenia: „Ustanovenie §157 ods. 2
OSP v spojení s § 167 ods. 2 OSP sa v plnej miere uplatňuje v nadväznosti na ustanovenie
§ 243c OSP aj v dovolacom konaní s tým, že úlohou dovolacieho súdu nie je v odôvodnení
svojho rozhodnutia odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený v dovolaní,
ale len na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o dovolaní, čo sa v danom
prípade aj stalo.“ (Vyjadrenie, s. 3)
4. Najvyšší súd SR tento všeobecne známy poznatok nepremietol do okolností
prípadu. Neuviedol, z akého dôvodu nie je opodstatnené sťažovateľovo tvrdenie, že mu
postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom.
5. Najvyšší súd SR napriek tomu uviedol: „Najvyšší súd je presvedčený, že dovolací
súd sa v sťažnosťou napadnutom uznesení adekvátne zaoberal všetkými podstatnými
skutočnosťami a preskúmateľným spôsobom sa s nimi vysporiadal, tak, ako to vyplýva
z odôvodnenia vytýkaného rozhodnutia.“ (Vyjadrenie s. 3)
7. Najvyšší súd SR touto časťou vyjadrenia sťažovateľom jednoznačne vymedzený
predmet konania o namietnutom porušení svojho základného, resp. ľudského práva
premenil na uzavretý (bludný) kruh, v ktorom sa má stratiť konkrétne označenie porušenia
sťažovateľovho práva a namiesto toho sa má dať nekonkrétna odpoveď na druhú námietku
nekonkrétnou odpoveďou na sťažovateľovu prvú námietku. Podstatou tohto postoja
je absurdizácia ochrany ústavnosti, pre ktorú nie je významné, ako to bolo v namietnutom
prípade, keď všeobecné riešenie, je dobré“.
8. Ústavný súd SR v predchádzajúcej rozhodovacej činnosti vymedzil svoju právomoc
voči všeobecným súdom pri ochrane základných práv a slobôd. Podľa podstatných
právnych názorov Ústavného súdu SR:
„Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis
I. ÚS13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05)“ (III. ÚS 341/07. Zbierka nálezov
a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2008, s. 572)
„Postup všeobecného súdu, ktorý aplikuje určité ustanovenie zákona
bez relevantných dôvodov v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, treba považovať
za postup arbitrárny. Takýto postup je zároveň aj zásahom do princípu právnej istoty ako
súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy.“ (I. ÚS 335/06. Zbierka nálezov a uznesení
Ústavného súdu Slovenskej republiky 2007, s. 383 - 384)
9. Ku konštantnej rozhodovacej praxi v dovolacom konaní patrí aj ustálená
judikatúra Najvyššieho súdu SR.
10. Podľa jedného z relevantných právnych názorov Najvyššieho súdu SR: „V zmysle
ustanovenia § 237 OSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ak bolo postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných pod písm. a) až g) tohto
ustanovenia. Prípustnosť dovolania nie je však daná už tým, že dovolateľ takúto vadu
konania tvrdí, ale až zistením, že konanie je takouto vadou skutočne postihnuté.“ (Rozsudok
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 16/01. Zo súdnej praxe, 2001, č. 3, s. 56)
11. Podľa iného z relevantných právnych názorov Najvyššieho súdu SR:
„O naplnenie dovolacieho dôvodu, spočívajúceho v odňatí možnosti konať pred
súdom podľa § 237 písm. f) OSP pôjde vždy v prípadoch, keď súd neumožnil účastníkovi
vykonať v priebehu konania práva priznané mu Občianskym súdnym poriadkom, a to najmä
právo predniesť (doplniť, čí doplňovať) svoje návrhy, vyjadriť sa k rozhodným
skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované
dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky
účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa
k dokazovaniu i k právnej stránke veci;... všade ide o prípady, keď účastníkovi konania bola
odňatá reálna a efektívna možnosť konať pred súdom, spočívajúca v práve právne
a skutkovo argumentovať prejednávanú vec.“ (Rozsudok Najvyššieho súdu SR 5 Cdo 88/99.
Zo súdnej praxe, 2000, č. 5, s. 103)
12. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu 27. mája 2011
podrobne (s. 7 až 14) vysvetlil dôvody, pre ktoré v okolnostiach jeho prípadu Najvyšší súd
SR bez právneho dôvodu, svojvoľne interpretoval § 237 písm. f) OSP, a tak porušil
základné, resp. ľudské právo sťažovateľa. Sťažovateľ pokladá za nadbytočné a neprimerané
svoju argumentáciu opakovať. Sťažovateľ túto argumentáciu dopĺňa o upozornenie, že jeho
odôvodnenie uvedené na s. 7 až 14 ústavnej sťažnosti splnilo požiadavky ustanovené
judikatúrou Najvyššieho súdu SR pre uplatnenie práva na dovolanie podľa § 237 písm. f)
OSP.
13. Sťažovateľ ďalej pokladá za právne podstatné pripomenúť, že Najvyšší súd SR
sa vo svojom Vyjadrení nevyjadril k ničomu, čo sťažovateľ uviedol na s. 7 až 14 svojej
sťažnosti. Sťažovateľ toto mlčanie Najvyššieho súdu SR označuje za dôkaz, že najvyššiemu
súdu v okolnostiach jeho prípadu chýbajú vecné, právne opodstatnené argumenty.
14. Sťažovateľ podal odvolanie k odvolaciemu súdu z niekoľkých právnych dôvodov.
Odvolací súd sa riadne nevysporiadal ani s jedným z týchto dôvodov. Rozsudok súdu
prvého stupňa posúdil iba formálne. Dovolací súd túto okolnosť prehliadol, v dovolacom
konaní vybavil vec rovnakým spôsobom. Tiež iba formálne.»
Sťažovateľka svoje vyjadrenie doplnila podaním z 23. septembra 2012 (doručeným
ústavnému súdu 25. septembra 2012), v ktorom uviedla:
«S prihliadnutím na okolnosť, že sťažovateľ nepokladá ústavným súdom určenú
lehotu na vyjadrenie za optimálnu, svoje vyjadrenie z 3. septembra 2012 zhŕňa takto:
15. Ústavný súd SR v predchádzajúcej rozhodovacej činnosti uviedol, že: „Ústavný
súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.,
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.“ (IV. ÚS 115/03).
16. Ústavne relevantnou chybou nie je iba úplná absencia odôvodnenia. „Keď sa
konajúci súd rozhodujúci o opravnom prostriedku sťažovateľa nevysporiada správne
relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne alebo nekonštatuje
irelevantnosť jeho právnej argumentácie, poruší základné právo na súdnu ochranu
garantované čl. 46 ods. 1 a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.“
17. Ústavný súd SR vo viacerých rozhodnutiach bližšie konkretizoval, čo znamená
vyrovnať sa s argumentmi: „V prípade argumentácie navrhovateľa obsiahnutej v žalobe
o preskúmame zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu (§ 247 a nasl. OSP),
spochybňujúcej správnosť právnych záverov napadnutého rozhodnutia, je nevyhnutné,
aby s jeho myšlienkovými konštrukciami, na ktorých je táto argumentácia založená
sa všeobecný súd v odôvodnení rozhodnutia v potrebnom rozsahu zaoberal a vyporiadal
sa s nimi a nadväzne na to sa s nimi buď stotožnil alebo ich vyvrátil, resp. spochybnil. Iba
takýto prístup môže zodpovedať kritériám riadneho odôvodnenia rozhodnutia ako jedného
zo základných atribútov spravodlivého procesu.“ (IV. ÚS 296/09)
18. „Z uvedeného preto možno vyvodiť záver, že odôvodnenie rozhodnutia
nemusí dať odpoveď na každú poznámku či pripomienku účastníka konania, ktorý ju
nastolil. Je však nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo
na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú
odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému (obdobne napr. II. ÚS 193/06,
III. ÚS 198/07).“ (II. ÚS 200/09). „Ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.“ (II. ÚS 410/06)
19. Všeobecné súdy majú niekedy ťažkosti určiť, ktoré argumenty majú význam
pre rozhodnutie sporu, a preto sa s nimi musia vyrovnať. Niekedy sa súdy uspokoja
so všeobecným konštatovaním, že argumenty predložené účastníkom konania nemajú
význam pre rozhodnutie vo veci a bez toho, aby toto tvrdenie podrobnejšie vysvetlili
s označeným argumentom účastníka konania viac nezaoberajú. Ústavný súd SR túto prax
odmietol: „Pokiaľ najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku neuviedol, z akých dôvodov
považoval argumentáciu sťažovateľky „za skutkovo i právne bezvýznamnú“, postupoval
nedôsledne a porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu.“ (III. ÚS 153/07)
20. Právne názory ústavného súdu vyslovené v jeho predchádzajúcej rozhodovacej
činnosti s relevanciou pre sťažnosť IV. ÚS 138/2012 možno zhrnúť takto:
„Vyrovnať sa“ s argumentom účastníka konania znamená uviesť dôvody pre prijatie
alebo odmietnutie týchto argumentov. Ak súd argument odmietne, musí ho v odôvodnení
rozhodnutia buď vyvrátiť, alebo spochybniť, prípadne vysvetliť, z akého dôvodu uvedený
argument nie je právne relevantný v okolnostiach prípadu.
Argumenty súdy uvedené pre odmietnutie argumentov účastníka konania musia byť
- jasné,
- zrozumiteľné,
- dostatočne konkrétne,
aby naozaj vyvracali alebo spochybňovali argumenty účastníka konania.
Za arbitrárne zaoberanie sa argumentmi možno označiť všeobecné konštatovanie
súdu, že argumenty účastníka sú nesprávne alebo irelevantné, ak súd vôbec nevysvetlí alebo
iba nedostatočne vysvetlí, prečo ich považuje za nesprávne alebo irelevantné.
Čím dôkladnejšia a podrobnejšia je argumentácia účastníka konania, tým dôkladnejšia
musí byť aj argumentácia súdu, ktorou súd predložené argumenty spochybňuje alebo
vyvracia.
21. Najvyšší súd SR vo svojom vyjadrení ani v náznaku neuviedol, z čoho vyvodzuje,
že postup, ktorý uplatnil v konaní ktoré sa stalo príčinou pre podanie sťažnosti vo veci
IV. ÚS 138/2012-43, splnil požiadavky predpísané Ústavou SR na ochranu základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1.
22. Sťažovateľ označuje vyjadrenie k argumentácii Najvyššieho súdu SR vo veci
IV. ÚS 138/2012 zo dňa 3. 9. 2012 v spojení s vyjadrením z 23. 9. 2012 za ďalší úkon
právnej pomoci pozostávajúci z oboznámenia sa s vyjadrením najvyššieho súdu,
vyhľadávania judikatúry Najvyššieho súdu SR k dovolaciemu konaniu, vyhľadávania
rozhodnutí ústavného súdu k podmienkam ochrany zaručenej čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
v súvislosti s vyjadrením najvyššieho súdu a z následného písomného vypracovania
vyjadrenia sťažovateľa.
23. Právny zástupca sťažovateľa vykonal tento úkon právnej pomoci v kalendárnom
roku 2012 podľa sadzieb platných pre rok 2012. Za jeden úkon vykonaný v roku 2012
prislúcha advokátovi odmena 127,16 euro. Spolu s režijným paušálom 7,63 euro tvorí
náhrada trov právnej služby advokátom sumu 134,79 euro vypočítanú podľa vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. Advokát je platiteľom
dane z pridanej hodnoty, čo už preukázal ústavnému súdu kópiou osvedčenia založenou
do spisu IV. ÚS 138/2012. Po zvýšení odmeny za jeden úkon právnej pomoci o 20 % DPH
odmena za tretí úkon právnej pomoci je 161 euro a 75 centov.
24. Sťažovateľ uplatňuje právo na náhradu trov právneho zastúpenia v konaní
IV. ÚS 138/2012 za tri úkony právnej pomoci v úhrnnej výške 475 euro a 95 centov
(314,16 + 161,75).»
Sťažovateľka ďalej súhlasila s upustením od verejného pojednávania, vyjadrujúc
názor, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Ústavný súd v nadväznosti na to využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľky
uviesť nasledovné:
Predseda najvyššieho súdu Š. H. podal 22. februára 2013 proti sudcovi IV. senátu
ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi trestné oznámenie a zároveň v televíznych reláciách
televízie TA3 odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca 2013 formuloval proti nemu
osobné invektívy. Sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz v tejto súvislosti (aj keď
sa zo subjektívneho hľadiska necítil byť predpojatý) listom z 28. marca 2013 (ďalej len
„oznámenie“) oznámil tieto skutočnosti v zmysle § 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde
predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadal, aby zabezpečila postup podľa § 28
ods. 2 zákona o ústavnom súde, t. j. aby predložila jeho oznámenie obsahujúce skutočnosti,
ktoré by mohli zakladať jeho vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľky,
na rozhodnutie senátu ústavného súdu, ktorý je o ňom príslušný rozhodnúť v súlade
s platným rozvrhom práce ústavného súdu.
O oznámení sudcu ústavného súdu Ladislava Orosza rozhodol I. senát ústavného
súdu uznesením č. k. I. ÚS 367/2013-8 z 5. júna 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného
súdu Ladislava Orosza z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľky
nevylúčil. Označené uznesenie bolo sudcovi IV. senátu ústavného súdu Ladislavovi
Oroszovi doručené 21. júna 2013. Z uvedeného dôvodu IV. senát ústavného súdu
v období od 28. marca 2013 do 21. júna 2013 nemohol vo veci sťažovateľky konať
a rozhodovať.
Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková listom z 28. augusta 2013 a sudca Ján Luby listom
z 27. augusta 2013 v zmysle § 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde predsedníčke ústavného
súdu oznámili, že okrem iných aj vo veci sťažovateľky sú členmi senátu IV. ÚS
ako sudcovia spravodajcovia alebo sudcovia. Napriek tomu, že sa necítia byť v uvedených
veciach predpojatí pri výkone funkcie sudcu a obsah vyjadrení Š. H. nijakým spôsobom
neovplyvnil ich spôsobilosť rozhodovať v uvedených veciach nestranne a objektívne,
vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie Š. H. (predsedu najvyššieho súdu) proti ich
osobe, ako aj (ii) Š. H. počas tlačovej besedy uskutočnenej 20. augusta 2013 prezentované
hrubé urážky a podozrenia z ich korupčného správania, v ktorých pokračoval na tlačovej
besede v televízii TA3 konanej 23. augusta 2013, a tiež (iii) opakované vyhlásenia Š. H.
o nadržiavaní sťažovateľke a o korupčnom správaní celého senátu ústavného súdu IV. ÚS
vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012 predložili vec predsedníčke ústavného súdu
na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
O oznámení sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej rozhodol ústavný súd
uznesením č. k. I. ÚS 592/2013-10 z 2. októbra 2013 tak, že sudkyňu IV. senátu
ústavného súdu Ľudmilu Gajdošíkovú z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľky
nevylúčil.
O oznámení sudcu Jána Lubyho rozhodol ústavný súd uznesením
č. k. I. ÚS 698/2013-16 z 20. novembra 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného súdu Jána
Lubyho z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľky nevylúčil.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci
konať do času, kým o týchto otázkach nerozhodol príslušný senát ústavného súdu.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím... boli porušené práva alebo slobody
podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie...
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn.
1 Obdo 16/2010 z 8. marca 2011. Napadnutým uznesením najvyšší súd odmietol dovolanie
proti rozsudku krajského súdu č. k. 3 Cob 280/2008-440 zo 16. decembra 2009, ktorým
tento súd potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 10 Cb 238/2002-365 z 18. júla 2008
v napadnutej časti výroku vo veci samej a zmenil ho v časti výroku o náhrade trov konania,
ako neprípustné.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch...
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ods. 1 ústavy). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá,
že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite,
pričom výklad a používanie zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí
v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (pozri napr. II. ÚS 63/06).
V súvislosti s posudzovaním sťažnosti sťažovateľky ústavný súd považoval
za potrebné poukázať aj na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou
inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, atď.). O svojvôli pri výklade alebo
aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by
sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel
ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02) do obsahu
základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci
rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom
poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská
republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. To platí aj pre
výklad a aplikáciu procesnoprávnych predpisov (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), ktoré
upravujú podmienky konania.
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 60/04). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo
verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je
arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou
Kľúčové námietky sťažovateľky spočívajú v tom, že podľa nej najvyšší súd
- postupoval v rozpore s § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“), keď neuviedol, ako vec právne posúdil, ani svoj záver o tom, že jej námietky
o odňatí jej možnosti konať pred súdom nie sú opodstatnené, a nevyrovnal sa ani
s jej argumentmi, ktoré uviedla v odôvodnení ňou podaného dovolania;
- jej odoprel právo na dovolanie, keď ho odmietol so záverom, že nebol splnený
dôvod podľa § 237 písm. f) OSP, pričom tento svoj záver nijako neodôvodnil.
Sťažovateľka prípustnosť svojho dovolania odvodzovala z § 237 písm. f) OSP, podľa
ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, a odôvodnila ho tým,
že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP.
Najvyšší súd po preskúmaní postupu odvolacieho súdu na rozdiel od sťažovateľky
dospel k záveru, že dovolanie v zmysle § 237 písm. f) OSP nie je prípustné.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. 1 Obdo 16/2010
z 8. marca 2011
a) k absencii dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP uviedol:
„Dovolateľ tvrdí, že pre nesprávny právny názor odvolacieho súdu ohľadne
podstatnej skutočnosti, dôležitej pre posúdenie veci, bol žalobca vylúčený z realizácie
procesných práv, že mu odvolací súd odňal možnosť konať pred súdom tým, že vyhodnotil
nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní ako nedôvodný z iných dôvodov, ako prvostupňový
a odvolací súd v pôvodnom konaní, dovolací súd v konaní o mimoriadnom dovolaní
a prvostupňový súd v konaní po zrušení rozhodnutia.
Dovolací súd po preskúmaní postupu odvolacieho súdu zo zreteľa dovolateľovho
tvrdenia, že mu tento súd svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom uzavrel, že
toto tvrdenie nie je opodstatnené.“ s týmto stručným záverom: „Zo spisového materiálu
je zrejmé, že odvolací súd neodňal žalobcovi svojím postupom možnosť konať pred
súdom.“;
b) k odňatiu možnosti sťažovateľky konať pred súdom uviedol:
„Dovolací súd preskúmal tiež prípadnú prípustnosť dovolania, že odvolací súd
nezachoval postup podľa § 213 ods. 2 O. s. p.
Z porovnania odôvodnenia rozsudku súdu 1. stupňa a odvolacieho súdu je totiž
zrejmé, že odvolací súd oprel svoje, výrok súdu 1. stupňa vo veci samej, potvrdzujúce
rozhodnutie o aplikáciu ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodnutí
nebolo použité. Súd 1. stupňa posúdil danosť uznania a premlčania uplatneného nároku
podľa ustanovenia Obchodného zákonníka, odvolací súd podľa Hospodárskeho zákonníka.
Vznikla teda situácia upravená ust. § 213 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého
ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré
pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce,
vyzve účastníkov, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.“. V tejto súvislosti
konštatoval, že „Podľa obsahu spisu odvolací súd tento postup nedodržal.“.
Tento postup odvolacieho súdu vysvetlil („zhodnotil“) nasledovným spôsobom:
„To značí, že konajúci súd usúdil, že nie sú splnené obidve podmienky ust. 213 ods. 2
O. s. p., ktoré ukladajú odvolaciemu súdu povinnosť vyzvať účastníkov, aby sa k možnosti
jeho použitia vyjadrili. Ide predovšetkým o náležitosť, že odvolací súd sa musí domnievať,
že nárok, ktorý je predmetom konania, treba posúdiť podľa iného zákona alebo síce podľa
toho istého zákona, ale ustanovenia iného paragrafu a súčasne musí byť splnená aj druhá
podmienka ustanovená cit. ustanovením, a to, že toto iné zákonné ustanovenie
je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce. Len za splnenia obidvoch týchto podmienok
je odvolací súd povinný vyzvať účastníkov konania, aby sa k možnej aplikácii tohto iného
zákonného ustanovenia vyjadrili a len za existencie splnenia obidvoch týchto podmienok
by bolo možné porušenie cit. ustanovenia § 213 ods. 2 O. s. p. kvalifikovať ako odňatie
účastníkovi možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) O. s. p.“ V súvislosti
s „odobrením“ postupu krajského súdu sa najvyšší súd obmedzil na všeobecné informácie
bez toho, aby ich aplikoval na danú vec.
K vadám podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP, na ktoré sťažovateľka v dovolaní
poukázala, sa najvyšší súd vôbec nevyjadril.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd
sa v ňom bez bližšej konkretizácie (ako to vyžaduje predovšetkým § 157 ods. 2 OSP)
obmedzil v súvislosti s námietkou sťažovateľky o jej vylúčení z realizácie jej procesných
práv len na záver, že jej tvrdenie o tom, že jej odvolací súd odňal možnosť konať pred
súdom, nie je opodstatnené. K tomu navyše dodal, že „zo spisového materiálu (to)
je zrejmé...“.
Najvyšší súd nereagoval ani na námietku sťažovateľky, že odvolací súd vyhodnotil
jej nárok (platnosť postúpenia pohľadávky) uplatnený v konaní ako neodôvodnený
(neplatný), a teda zásadne inak ako všetky ostatné súdy, ktoré sa v pôvodnom konaní,
ako aj v konaní po zrušení rozhodnutia na základe rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní
vecou sťažovateľky zaoberali a konali v nej, čo vyžadovalo, aby najvyšší súd posúdil,
či v danom prípade mal odvolací súd postupovať podľa § 213 ods. 2 OSP. Najvyšší súd
v odôvodnení síce uviedol, že podľa § 213 ods. 2 OSP „Ak je odvolací súd toho názoru,
že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní
veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania,
aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili“, avšak okrem tohto všeobecného
konštatovania nezaujal vlastné stanovisko (právny názor) aplikácie uvedeného ustanovenia
na prerokúvanú vec.
Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť jeho ústavnoprávnu udržateľnosť
a akceptovateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.
Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je nepochybne aj požiadavka,
aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným spôsobom a zrozumiteľne
vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s kľúčovými právnymi
otázkami, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa názoru ústavného súdu však
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, uvedené
požiadavky nespĺňajú.
Tým, že sa najvyšší súd obmedzil len na strohé konštatovanie záverov k aplikácii
§ 237 písm. f) OSP a na vysvetlenie postupu odvolacieho súdu bez toho, aby naň vyjadril
svoj právny názor v kontexte namietaného porušenia základného práva sťažovateľky
na súdnu ochranu a jej práva na spravodlivé súdne konanie, ústavný súd hodnotí
odôvodnenie napadnutého uznesenia ako formalistické a arbitrárne a z tohto dôvodu
nezodpovedajúce ústavným požiadavkám na kvalitu súdneho rozhodnutia a nenapĺňajúce
garancie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd svojím uznesením
sp. zn. 1 Obdo 16/2010 z 8. marca 2011 porušil základné právo sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Obdo 16/2010 z 8. marca 2011 bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle čl. 127
ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme
efektívnej ochrany práv sťažovateľky aj vrátiť vec v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona
o ústavnom súde najvyššiemu súdu na nové prerokovanie (bod 2 výroku nálezu). Po zrušení
napadnutého uznesenia a vrátení veci na ďalšie konanie bude najvyšší súd povinný
opätovne rozhodnúť o dovolaní sťažovateľky, pričom bude viazaný právnymi názormi
ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).
V danom prípade bude preto povinnosťou najvyššieho súdu s prihliadnutím na
závery uvedené v časti II tohto nálezu ústavne akceptovateľným spôsobom sa vyrovnať s
otázkou časového okamihu zmeny skutkových okolností v posudzovanej veci, a tým aj s
otázkou aplikovateľnosti príslušných právnych predpisov na vec sťažovateľky.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré
jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním pred ústavným súdom advokátom
JUDr. Jánom Drgoncom, DrSc., Klincová 37/B, Bratislava. V zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2
a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) za jeden úkon právnej služby vykonaný
v roku 2011 patrí odmena 123,50 €, čo spolu s režijným paušálom 7,41 € predstavuje
odmenu za jeden úkon právnej služby 130,91 €. Ústavný súd priznal úhradu trov konania
za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti)
vykonané v roku 2011, pričom úhradu v sume 261,82 € (dvakrát po 130,91 €) zvýšil o 20 %
DPH (52,36 €) vzhľadom na skutočnosť, že právny zástupca sťažovateľky je platiteľom
DPH. Ústavný súd ďalej priznal odmenu za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku
2012 (vyjadrenie sťažovateľa k vyjadreniu najvyššieho súdu) v sume 127,16 €. Spolu
s režijným paušálom 7,63 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 134,79 €, pričom
ju ústavný súd zvýšil o 20 % DPH (26,96 €), na 161,75 €.
Celková suma trov konania tak predstavuje sumu 475,95 €, ktorú je najvyšší súd
povinný uhradiť sťažovateľke na účet jej právneho zástupcu do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu [§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP
(bod 3 výroku tohto nálezu)].
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. januára 2014