Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
ceb/396142.d6d868.pdf
PDF · 131.79 KB
No categories available
2Obo/30/2013
Najvyšší súd 2Obo/30/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: P., právne zastúpeného M.,
proti ţalovanému: P., právne zastúpenému M., o vylúčenie majetku zo súpisu konkurznej
podstaty úpadcu, o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 15. januára 2013 č. k. 2Cbi/3/2012-105, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
15. januára 2013 č. k. 2Cbi/3/2012-105 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 15. januára 2013 č. k. 2Cbi/3/2012-105
ţalobu zamietol a ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanému náhradu trov konania
v sume 770,35 eur na účet právneho zástupcu ţalovaného vedený vo N. do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe ţalobou podanou dňa 20. 01.
2012 sa ţalobca domáhal vylúčenia nehnuteľností nachádzajúcich sa v okrese N., katastrálne
2
územie M., zapísaných na LV č. X. ako parcela č. X. o výmere X. m, zastavané plochy
2
a nádvoria, parcela č. X. o výmere X. m, zastavané plochy a nádvoria, stavba bez súpisného
čísla na parcele č. X., druh stavby - rozš. výroby zdr. ker. zo súpisu majetku konkurznej
podstaty úpadcu. Ţalobca ţalobu odôvodnil tým, ţe ţalovaný zaradil predmetné nehnuteľnosti
do majetku konkurznej podstaty z dôvodu prebiehajúceho sporu o určenie neplatnosti zmluvy
vedeného na Okresnom súde v Nitre pod sp. zn. 10C/146/2003. Rozsudkom Krajského súdu
v Nitre zo dňa 12. 05. 2011 sp. zn. 9Co/312/2010, 9Co/313/2010, 9Co/102/2011 bolo
právoplatne rozhodnuté o zamietnutí ţaloby.
Súd prvého stupňa zistil, ţe uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 05. 05.
2005 sp. zn. 2K/212/05 bol na spoločnosť F. vyhlásený konkurz. Výzvou zo dňa 07. 07. 2011
vyzval konkurzný súd ţalobcu na podanie vylučovacej ţaloby. Výzva bola ţalobcovi
doručená dňa 22. 12. 2011. Na základe zmluvy o prevode vlastníckych práv k nehnuteľnosti
v k. ú. M. previedla spoločnosť F., predmetné nehnuteľnosti ako nepeňaţný vklad
do spoločnosti S. Za spoločnosť F. podpísal predmetnú zmluvu dňa 03. 05. 1994 riaditeľ I.
Na základe dohody o urovnaní a o prevode vlastníckych práv k nehnuteľnostiam zo dňa
13. 12. 2004 previedli spoločnosti S. a F. na spoločnosť T. predmetné nehnuteľnosti s tým, ţe
v čl. I. bod 1.5 sa uvedené spoločnosti vzhľadom na pochybnosti o platnosti zmluvy
o prevode nehnuteľného majetku ako nepeňaţného vkladu do spoločnosti S. dohodli
na spôsobe a podmienkach prevodu nehnuteľností. Ţalobca odôvodnil platnosť prevodu
predmetných nehnuteľností s odkazom na zásady Obchodného zákonníka ako aj na tú
skutočnosť, ţe predmetná zmluva o nepeňaţnom vklade do spoločnosti S. bola konvalidovaná
následnými úkonmi zo strany spoločnosti F. a S. Ţalovaný zastával názor, ţe predmetná
zmluva nie je platná, pretoţe nebola podpísaná osobou, ktorá bola na to oprávnená v súlade
s výpisom z obchodného registra spoločnosti F. Ďalej namietal, ţe rozsudok Okresného súdu
Nitre č. k. 10C/146/2003 - 387 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 12. 05.
2011, v ktorom mala byť riešená otázka platnosti prevodu - nepeňaţného vkladu
do spoločnosti S. nie je res iudicata, pretoţe Okresný súd v Nitre ako aj Krajský súd v Nitre
rozhodol na základe zisteného nedostatku naliehavého právneho záujmu.
S poukazom na § 19 ods. 1, 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, § 191
ods. 1 Obchodného zákonníka, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 134 ods. 1 Občianskeho
zákonníka dospel súd prvého stupňa k záveru, ţe ţaloba bola podaná nedôvodne. Konštatoval,
ţe zmluvu o nepeňaţnom vklade predmetných nehnuteľností zo dňa 03. 05. 1994 podpísal
za spoločnosť F. generálny riaditeľ I. Z výpisu z obchodného registra spoločnosti F. je podľa
súdu prvého stupňa nesporné, ţe konať menom spoločnosti sú oprávnení všetci členovia
predstavenstva, spoločnosť zaväzujú súhlasným prejavom vôle najmenej dvoch členov
predstavenstva, podpisovať za spoločnosť vo všetkých veciach sú oprávnení všetci členovia
predstavenstva, pričom je potrebný podpis vţdy dvoch členov predstavenstva. Vzhľadom
na tú skutočnosť, ţe predmetnú zmluvu podpísal len predseda predstavenstva a chýba podpis
ďalšieho člena predstavenstva je podľa súdu prvého stupňa zrejmé, ţe bol porušený spôsob
akým mala byť táto zmluva podpísaná. Vzhľadom na porušenie tejto povinnosti krajský súd
dospel k záveru, ţe zmluva o nepeňaţnom vklade zo dňa 03. 05. 1994 je neplatný právny
úkon. Na základe tejto zmluvy nemohlo dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva
k predmetným nehnuteľnostiam. Ani skutočnosť, ţe s obsahom zmluvy zo dňa 03. 05. 1994
následne súhlasili členovia predstavenstva alebo členovia dozornej rady spoločnosti F.
nemohla mať podľa súdu prvého stupňa za následok konvalidáciu neplatného právneho
úkonu.
Za nedôvodnú povaţoval súd prvého stupňa aj námietku ţalobcu, ţe predmetné
nehnuteľnosti nadobudol vzhľadom na plynutie času vydrţaním. Podľa názoru súdu prvého
stupňa mohol byť ţalobca dobromyseľným drţiteľom predmetných nehnuteľností len v čase
od 03. 05. 1994 do roku 2003, keď bola podaná ţaloba na Okresný súd Nitra o určenie
vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam. Počas tohto obdobia neuplynula zákonná
10 ročná lehota dobromyseľnej drţby a ţalobca teda nemohol nadobudnúť vlastníctvo
vydrţaním.
Súd prvého stupňa zdôraznil, ţe spoločnosti S., F. a T. (teraz ţalobca) mali
pochybnosti o platnosti predmetnej zmluvy, a preto uzavreli dohodu o urovnaní zo dňa 13. 12.
2004. Z vykonaného dokazovania mal preto súd prvého stupňa preukázané, ţe v zmysle
ustanovení ZKV nie sú v prejednávanej veci splnené všetky predpoklady pre to, aby súd
mohol vylučovacej ţalobe vyhovieť. Súd prvého stupňa dodal, ţe ţalobca svoj nárok uplatnil
v súlade so zákonom a v lehote určenej súdom, avšak nepreukázal, ţe nehnuteľnosti boli
do súpisu zaradené neoprávnene a ţe práve jemu svedčí právo vylučujúce ich zo súpisu.
Výrok o trovách konania sa zakladá podľa § 142 ods. 1 O. s. p.
Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa sa odvolal ţalobca, ktorý uviedol, ţe súd
prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretoţe nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnemu skutkovému zisteniu (§ 205
ods. 2 písm. d/ O. s. p.), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) s tým, ţe podľa ţalobcu súd nedostatočne zistil
skutkový stav (§ 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. v spojitosti s § 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p.).
Ohľadom nevykonania navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich
skutočností ţalobca uviedol, ţe v spoločnosti F. bol kaţdý rok vypracovaný dokument, kde
boli uvedené zodpovedné osoby s podpisovými vzormi a s rozsahom oprávnení aké
dokumenty môţu tieto osoby vzhľadom na svoju funkciu podpisovať. Na prvom mieste bol
generálny riaditeľ, ktorý mohol podpisovať akékoľvek zmluvy a doklady bez obmedzení.
Keďţe tento doklad ţalovaný ako správca konkurznej podstaty nepredloţil, ţalobca navrhol
dokazovanie uvedených skutočností prostredníctvom výsluchu svedkov, ktorý návrh však súd
prvého stupňa zamietol, pričom sa súd prvého stupňa uspokojil s tvrdením, ţe podpis zmluvy
z 03. 05. 1994 len zo strany I. automaticky spôsobuje neplatnosť zmluvy. Aj napriek
neúplnému zisteniu skutkového stavu nevykonaním navrhnutých dôkazov sa ţalobca
domnieva, ţe súd mal pristúpiť na základe aplikácie § 15 Obchodného zákonníka, ktorého
ustanovenia vôbec neboli zohľadnené k potvrdeniu ţaloby. Ani prekročenie poverenia podľa
§ 15 ods. 1 Obchodného zákonníka neznamená automaticky neplatnosť takéhoto právneho
úkonu s tým, ţe podmienky záväznosti takéhoto úkonu pre podnikateľa sú presne stanovené
v § 15 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktoré ustanovenia sú špeciálne k § 20 ods. 2
Občianskeho zákonníka. Ţalobca dodal, ţe prekročenie oprávnenia konať v mene podnikateľa
dokazuje samotný podnikateľ, pričom príslušný katastrálny úrad prevod vlastníctva
na základe zmluvy z 03. 05. 1994 zavkladoval, v konaní pripojený registrový spis spoločnosti
S. potvrdzuje, ţe vklad nehnuteľného majetku v zmysle zmluvy zo dňa 03. 05. 1994 bol
schválený a odsúhlasený všetkými príslušnými orgánmi spoločnosti F. V tejto súvislosti
ţalobca poukázal na mnoţstvo listinných dokumentov, § 1 ods. 2 a § 60 Obchodného
zákonníka ako aj na závery preukázané v súdnych konaniach vedených pod sp. zn.
Ţalobca ďalej vytkol súdu prvého stupňa to, ţe sa v odôvodnení napadnutého
rozsudku ţiadnym spôsobom nevyrovnal s Dohodou o urovnaní a prevode vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam zo dňa 13. 12. 2004 v znení dodatku. Podľa ţalobcu je tento právny úkon
potrebné vykladať podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom vôľa spoločností S. ako
aj F. previesť predmetný nehnuteľný majetok na T. je z uvedenej dohody jasná a jednoznačná.
V prípade daného právneho úkonu sa jednalo o urovnanie (čl. 1.5 a 1.6 Dohody) v zmysle
§ 585 a nasl. Občianskeho zákonníka. Podľa ţalobcu v súlade s uvedenými ustanoveniami
mal súd prvého stupňa bez ohľadu na prípadnú platnosť/neplatnosť Zmluvy o prevode
vlastníckych práv k nehnuteľnostiam zo dňa 03. 05. 1994 potvrdiť platnosť Dohody o
urovnaní a prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, resp. vyhovieť ţalobe. Aj v tejto
časti konania preto podľa ţalobcu došlo zo strany súdu prvého stupňa k nesprávnemu
právnemu posúdeniu veci.
V závere odvolania ţalobca poukázal na skutočnosť, ţe v období od uzavretia zmluvy
v roku 1994 a zaradenia nehnuteľného majetku do konkurznej podstaty došlo k zmenám
týkajúcich sa daných pozemkov a ich priestorového usporiadania. Preto nemoţno pozemky
definované v zmluve z 03. 05. 1994 automaticky stotoţniť s pozemkami zaradenými
do konkurznej podstaty, resp. s pozemkami v súčasnosti zapísanými na LV č. X. katastrálne
územie: M. ako parc. č. X. a X. tak ako to vyplýva z uvedeného LV. Súd prvého stupňa však
v tomto ohľade ţiadne dokazovanie nevykonal a nezrovnalosti medzi dôkazmi (zmluva
z 03. 05. 1994 a LV č. X.) neodstránil, pričom týmto konaním by v prípade právoplatnosti
rozhodnutia súdu prvého stupňa došlo k zahrnutiu nehnuteľného majetku do konkurznej
podstaty mimo rámca zmluvy z 03. 05. 1994. Vzhľadom na uvedené skutočnosti má ţalobca
za to, ţe zo strany súdu prvého stupňa došlo v danom prípade k nedostatočnému zisteniu
skutkového stavu.
Ţalovaný vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, ţe ţalobca ignoruje vykonané
listinné dôkazy, nakoľko vo výpise z obchodného registra spoločnosti F. sa uvádza, ţe konať
menom spoločnosti sú oprávnení všetci členovia predstavenstva, spoločnosť zaväzujú
súhlasným prejavom vôle najmenej dvoch členov predstavenstva, podpisovať za spoločnosť
vo všetkých veciach sú oprávnení všetci členovia predstavenstva, pričom je potrebný podpis
vţdy dvoch členov predstavenstva. Zo Zmluvy o nepeňaţnom vklade predmetných
nehnuteľností zo dňa 03. 05. 1994 je zrejmé, ţe ju podpísal za spoločnosť F. výlučne I., ktorý
bol v konaní aj vypočutý a uviedol, ţe zásadne na podpis zmluvy vo funkcii generálneho
riaditeľa splnomocnenia nemal. Pokiaľ zmluvu podpisoval ako predseda predstavenstva
z príslušných dokladov (výpis z obchodného registra) je podľa ţalovaného zrejmé, ţe jeden
podpis hoci aj predsedu predstavenstva nie je dostatočný na to, aby zmluva bola podpísaná
v súlade so zákonom. To, či katastrálny úrad prevod vlastníckeho práva na základe zmluvy
z 03. 05. 1994 zavkladoval alebo nie má podľa ţalovaného význam iba dovtedy, pokiaľ sa
v súdnom konaní nepreukázalo, ţe zmluva nebola podpísaná v súlade so zákonom. Ďalšie
skutočnosti, ţe vedenie spoločnosti F. prejednávalo predmetnú zmluvu nič nemení na tom, ţe
zmluva zákonne podpísaná nebola. Ţalovaný má preto za to, ţe správne súd prvého stupňa
vyhodnotil vykonané dokazovanie.
V súvislosti s Dohodou o urovnaní a prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
zo dňa 13. 12. 2004 v znení dodatku ţalovaný uviedol, ţe súd prvého stupňa sa ňou zaoberal,
čo je zrejmé z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Ţalovaný dodal, ţe samotný ţalobca,
ktorý bol účastníkom uvedenej Dohody mal vedomosť o tom, ţe zmluva zo dňa 03. 05. 1994
nespĺňa zákonom poţadované ukazovatele. Preto pokiaľ zmluva zo dňa 03. 05. 1994 je
neplatná, podľa ţalovaného nemohla právnická osoba S. ďalším právnym úkonom - Dohodou
o urovnaní a prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zo dňa 13. 12. 2004 konvalidovať
neplatnosť tohto právneho úkonu.
Ţalovaný vo svojom vyjadrení ďalej uviedol, ţe predmet sporu - parcely ako boli
zaradené do konkurznej podstaty poznal ţalobca uţ pri podávaní ţaloby. V rámci vykonaného
dokazovania nevzniesol ţiadnu námietku k určeniu rozsahu predmetných nehnuteľností
vo vzťahu k ich rozsahu označenom v zmluve z roku 1994. Neoznačil ţiaden dôkaz, ktorým
by spochybňoval, ţe práve tieto nehnuteľnosti ako sú označené v jeho ţalobe by mali patriť
ţalobcovi z iného právneho titulu ako je kúpna zmluva z roku 1994. V tejto súvislosti
ţalovaný poukázal na § 118a O. s. p. Poţadovať vykonávanie dokazovania po vyhlásení
rozsudku na skutočnosť, ktorá reálne bola účastníkovi konania známa nemá podľa ţalovaného
oporu v zákone. Ţalobca opomenul, ţe ustanovenie § 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p. definuje
neúplné zistenie skutkového stavu veci ako následok nevykonania navrhnutých dôkazov
potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností. Pokiaľ teda ţalobca návrhy na doplnenie
dokazovania najneskôr na záver prvého pojednávania neoznačoval podľa ţalovaného nie je
moţné ohradzovať sa nedostatočným zistením skutkového stavu zo strany súdu prvého
stupňa. Ţalovaný navrhuje preto napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť s určením
povinnosti nahradiť trovy odvolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec v rozsahu podľa ustanovenia § 212
ods. 1, 3 a § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania a s prihliadnutím k vade konania
dospel k záveru, ţe sú dané dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku.
Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní č. 328/1991 Zb.
v platnom znení (ďalej len ZKV) majetok podliehajúci konkurzu tvorí konkurznú podstatu.
Podľa § 19 ods. 1 ZKV, ak sú pochybnosti, či vec patri do podstaty zapíše sa do súpisu
podstaty s poznámkou o nárokoch uplatnených inými osobami alebo s poznámkou o iných
dôvodoch, ktoré spochybňujú zaradenie vecí do súpisu.
Súd uloţí tomu, kto uplatňuje, ţe sa vec nemala do súpisu zaradiť, aby v lehote
určenej súdom podal ţalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil konkurz. V prípade, ţe
ţaloba nie je podaná včas, predpokladá sa, ţe vec je do súpisu zahrnutá oprávnene (§ 19
ods. 2 ZKV).
Predmetom odvolacieho konania je právo ţalobcu na vylúčenie nehnuteľností
špecifikovaných v ţalobe zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu F.
Ţaloba o vylúčenie veci z konkurznej podstaty je procesnou ţalobou, ktorou sa tretia
osoba, tzv. vylučovateľ domáha ochrany svojho práva, do ktorého sa konkurzom zasiahlo.
Osoba, ktorá sa domáha vylúčenia veci zo súpisu majetku konkurznej podstaty musí
preukázať nielen to, ţe vec nemala byť do súpisu zaradená, ale i to, ţe právo, ktoré vylučuje
zaradenie veci do súpisu majetku konkurznej podstaty svedčí jej.
Ţalobca tvrdí, ţe je vlastníkom nehnuteľností, ktoré nehnuteľnosti ţalovaný zaradil
do konkurznej podstaty a ktorá skutočnosť podľa ţalovaného vyplýva z údajov katastra (LV
č. X., k. ú. M.) ako aj z Dohody o urovnaní a prevode vlastníckeho práva zo dňa 13. 12. 2004
(V X.).
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom ţalobu zamietol, keď dospel k záveru, ţe
zmluva o nepeňaţnom vklade predmetných nehnuteľností zo dňa 03. 05. 1994 je neplatná,
pretoţe zmluvu za spoločnosť F., v rozpore so zápisom v obchodnom registri podpísal len
predseda predstavenstva úpadcu I. Keďţe chýbal ďalší podpis člena predstavenstva úpadcu
nemohlo dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam,
z ktorého dôvodu mal súd prvého stupňa za to, ţe správca nehnuteľnosti do súpisu konkurznej
podstaty zaradil oprávnene.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe dňa 3. mája 1994 uzavrela spoločnosť F. ako prevodca
so spoločnosťou S. ako nadobúdateľom zmluvu o prevode vlastníckych práv k nehnuteľnosti
v k. ú. M. nepeňaţným vkladom do spoločnosti s ručením obmedzeným (č. l. 72 spisu), ktorú
zmluvu za prevodcu (terajšieho úpadcu) podpísal I., riaditeľ.
Následne dňa 13. decembra 2004 bola medzi spoločnosťou S. spoločnosťou F.
a spoločnosťou T. (teraz ţalobca po zmene obchodného mena) uzavretá Dohoda o urovnaní
a o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (č. l. 19 spisu), ktorou boli okrem dohody
o urovnaní sporné nehnuteľnosti prevedené na ţalobcu.
Proti napadnutému rozsudku ţalobca namieta, ţe spornú zmluvu z 3. mája 1994 bol
oprávnený podpísať samostatne I. ako riaditeľ, v ktorom smere navrhoval v konaní pred
súdom prvého stupňa výsluch svedkov a tieţ dokazovanie oboznámením s trestným spisom
Pod odňatím moţnosti pred súdom konať sa rozumie taký závadný procesný postup
súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv priznaných mu
v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Táto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania
na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej
republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Podľa ustálenej judikatúry o postup odnímajúci účastníkovi moţnosť konať
pred súdom ide tieţ v prípade rozhodnutia, ktorého odôvodnenie nespĺňa zákonné náleţitosti.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak ale ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Odvolací súd v nadväznosti na uvedené zdôrazňuje, ţe všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS
241/07).
Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je rámcovo upravená § 157 ods. 2 O. s. p. , podľa
ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstiţne
vyloţí, ktoré skutočnosti má za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové
zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie
dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré pouţil.
Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné.
Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám
logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické
hľadiská. Účelom odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doloţiť správnosť
rozhodnutia súdu, pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti
postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci.
Odôvodnenie rozsudku by malo účastníkom konania dovoľovať posúdiť ako súd v ich veci
vyloţil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom
rozhodovaní vo veci samej.
10 2Obo/30/2013
V prejednávanej veci rozhodujúcou otázkou je konanie v mene úpadcu pri uzatvorení
zmluvy o prevode vlastníckych práv k nehnuteľnosti nepeňaţným vkladom zo dňa 3. mája
1994.
Z obsahu uvedenej zmluvy vyplýva, ţe v mene úpadcu túto zmluvu podpísal
I., riaditeľ.
Na základe tejto skutočnosti ţalobca v konaní pred súdom prvého stupňa tvrdil, ţe
I. ako riaditeľ úpadcu bol v zmysle ust. § 15 Obchodného zákonníka splnomocnený
k uzavretiu spornej zmluvy, v ktorom smere vychádzajúc z jeho výpovede na pojednávaní
konanom dňa 27. 11. 2012 navrhoval doplniť dokazovanie výsluchom svedkov
a oboznámením s trestným spisom 6T 72/01, ktorý návrh súd prvého stupňa na pojednávaní
konanom dňa 15. 01. 2013 zamietol.
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa po konštatovaní neplatnosti uvedenej
zmluvy z dôvodu jej podpisu I. ako predsedom predstavenstva v rozpore so zápisom
v obchodnom registri ţalobu zamietol bez uvedenia dôvodu prečo návrhu ţalobcu
na doplnenie dokazovania nevyhovel a bez toho, aby sa s právnou argumentáciou ţalobcu čo
do oprávnenia konania pri uzavretí spornej zmluvy úpadcom vysporiadal. Z uvedeného
dôvodu nemoţno napadnuté rozhodnutie povaţovať za ústavne prijateľným spôsobom
odôvodnené a teda také, ktoré zodpovedá poţiadavke plnej realizácie základného práva
účastníka na spravodlivý proces, čím ţalobcovi bola odňatá moţnosť konať pred súdom.
Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je nepochybne aj poţiadavka, aby
sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným spôsobom a zrozumiteľne vyrovnal
nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s kľúčovými právnymi otázkami, ktoré ho
viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu ( IV. ÚS 138/2012).
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. III. ÚS 44/2011, podľa ktorého nestačí, aby všeobecný súd na argument
účastníka konania iba formálne zareagoval, ale musí sa s ním vyrovnať dostatočne
a v prípade, ak tento argument odmietne, musí dostatočným spôsobom uviesť prečo ho
povaţuje za nesprávny, t. j. musí ho vyvrátiť.
11 2Obo/30/2013
S prihliadnutím k uvedenej vade konania Najvyšší súd Slovenskej republiky preto
napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave podľa § 221 ods.1 písm. f/ a ods. 2 O. s. p.
zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie, v ktorom s poukazom na ust. § 224 ods. 3
O. s. p. rozhodne aj o trovách konania.
Pre úplnosť Najvyšší súd Slovenskej republiky dodáva, ţe ust. § 118a O. s. p. nie je
v predmetnej veci aplikovateľné, pretoţe nejde o spor vyvolaný konkurzom
a reštrukturalizáciou.
Podľa § 226 O. s. p. je pre Krajský súd v Bratislave, ktorému sa vec vracia na ďalšie
konanie právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky záväzný.
Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave, 28. mája 2014
JUDr. Beáta Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová