Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 117/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť S. D., zastúpeného

Advokátskou kanceláriou Mrázovský & partners, s. r. o., konajúcou prostredníctvom

konateľa a advokáta JUDr. Jána Mrázovského, Mariánske námestie 2, Žilina, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky – disciplinárneho súdu sp. zn. zo 14. novembra 2011 a rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – odvolacieho disciplinárneho senátu sp. zn.

zo 14. decembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť S. D. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára

2013 doručená sťažnosť S. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky – disciplinárneho súdu (ďalej len „disciplinárny súd“, alebo „najvyšší

súd“) sp. zn. zo 14. novembra 2011 (ďalej aj „prvostupňové disciplinárne

rozhodnutie“) a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – odvolacieho

disciplinárneho senátu (ďalej len „odvolací disciplinárny senát“) sp. zn.

zo 14. decembra 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie odvolacieho

disciplinárneho senátu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je sudcom Okresného súdu

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“).

Sťažovateľ ku skutkovému stavu disciplinárneho konania vedeného proti nemu

uviedol, že odvolací disciplinárny senát rozhodnutím sp. zn. zo 14. decembra

2012 „rozhodol o zrušení rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky –

disciplinárneho senátu sp. zn. zo dňa 14. 11. 2011 a zároveň uznal za vinného

disciplinárne stíhaného sudcu S. D. v bode 1.) zo závažného disciplinárneho previnenia

podľa , , v znení

neskorších predpisov a v bode 2.) zo závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116

ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b) v znení neskorších predpisov za čo

mu uložil podľa v znení neskorších predpisov

disciplinárne opatrenie – zníženie funkčného platu o 50 % na obdobie jedného roka.“.

Sťažovateľ zastáva názor, že rozhodnutím odvolacieho disciplinárneho senátu došlo

k porušeniu jeho v petite sťažnosti označených práv tým, že tento „v konaní o odvolaní

sťažovateľa konvalidoval predchádzajúci nesprávny a nezákonný postup prvostupňového

disciplinárneho senátu bez toho, aby svoj právny názor relevantne odôvodnil, resp. ho

odôvodnil v súlade s príslušnými právnymi normami a to tak vnútroštátnymi, ako aj

európskymi, ktorými je Slovenská republika viazaná“. Sťažovateľ poukazuje na „vybrané

záväzné právne normy, ako aj medzinárodné dokumenty, ktoré majú odporúčací charakter,

v rozpore, s ktorými“ podľa jeho názoru postupovali oba disciplinárne senáty a z ktorých

cituje. (Ide o: „Odporúčanie CM/Rec [2010] 12 Výboru ministrov členským štátom

o sudoch“ a „Rezolúciu o nezávislosti súdnictva A/ COF.121.22/Rev 1 59 [1985]“)

Ďalej sťažovateľ uvádza:

„V prvej časti tento okrem iného definuje prvky konkrétneho

konania ako trestného činu (v sťažovateľom prípade analogicky disciplinárneho previnenia)

s jeho zákonnými znakmi vymedzenými v , 16 . Z ustanovení

ods. 1, ods. 2 vyplývajú všeobecné náležitosti dokazovania. S poukazom

na vyššie citované zákonné ustanovenia tieto bezpochyby možno analogicky preniesť aj

na konanie disciplinárne. Podľa názoru sťažovateľa oba disciplinárne senáty opomenuli

vo svojom konaní postup podľa vyššie citovaných právnych noriem a vo svojich

rozhodnutiach prezentovali skutkové a právne okolnosti, ktoré sú v konečnom dôsledku

poznačené arbitrárnosťou s prvkami abstraktných úvah.“

Sťažovateľ tvrdí, že ťažiskom dokazovania malo byť naplnenie skutkovej podstaty

disciplinárnych previnení, ktoré sa mu kládli za vinu, najmä to, či jeho zavineným konaním

došlo k nesplneniu alebo porušeniu povinností sudcu, tiež to, či vzhľadom na povahu

porušenej povinnosti, spôsob konania, mieru zavinenia alebo iné priťažujúce okolnosti bola

škodlivosť jeho konania zvýšená, a či toto konanie malo za následok prieťahy v súdnom

konaní. V tejto súvislosti sťažovateľ „rozporuje procesný a skutkový základ

prvostupňového, ako aj odvolacieho senátu, na základe ktorého ustálil zavinenie, ako aj

mieru zavinenia, a to bez vykonania všetkých dostupných dôkazov ako pre analogiam

vyžaduje a nasl. “.

Z odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je podľa sťažovateľa zrejmé, „že odvolací

disciplinárny senát ustálil naplnenie skutkových podstát oboch disciplinárnych previnení

na základe vlastného právneho názoru (bližšie neurčeného) na základe uznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. 10. 2011 sp. zn. , ktorým

odmietol dovolanie ministerky spravodlivosti a na základe príslušných citovaných

ustanovení právnych noriem – o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej len zákon o súdoch) a Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o spravovacom a kancelárskom poriadku pre

okresného súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy, ktoré aplikoval na daný

skutkový stav“.

Sťažovateľ je presvedčený, „že konal v súlade s ust. § 2 ods. 2 zákona o sudcoch

a prísediacich ako aj inými právnymi normami. Spisový materiál k zadržanému K. M.

(skutok vymedzený v bode 2./ údajného disciplinárneho previnenia) neobsahoval žiadnu

informáciu, z ktorej by bolo možné získať vedomosť o podanej obžalobe, rovnako

z odôvodnenia vydávacieho rozhodnutia krakovského súdu sťažovateľ dospel

k hodnotiacemu záveru, že zadržaný K. M. je vydaný na základe európskeho zatýkacieho

rozkazu, ktorý sa nachádzal aj v spisovom materiáli, ktorý mal k dispozícii. Teda podstatou

rozhodovania sťažovateľa bolo naplniť účel konkrétneho štádia trestného konania, ktorým

bolo vydanie rozhodnutia o vzatí, resp. nevzatí obvineného do väzby, pričom sťažovateľ

rozhodoval plne v súlade s dostupným spisovým materiálom, ako aj príslušnými právnymi

normami. To, že následne Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd vyslovil právny názor

o nepríslušnosti sťažovateľa rozhodovať v danej veci, nepreukazuje úmyselné, resp.

nedbanlivostné zavinenie, či akýkoľvek iný úmysel sťažovateľa porušiť povinnosti

vyplývajúce z funkcie sudcu.

Odvolací disciplinárny senát sa nestotožnil s argumentáciou prvostupňového

disciplinárneho senátu o tom, že nesprávny postup sťažovateľa nebol jediným a primárnym

pochybením pri rozhodovaní o väzbe zatknutého K. M. (prvostupňový disciplinárny senát

pri tom poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. ).

Aj napriek existencii citovaného uznesenia krajského súdu odvolací disciplinárny senát

na základe vlastného právneho názoru ustálil, že prepustenie K. M. na slobodu bolo

v priamej príčinnej súvislosti s rozhodovaním sťažovateľa ako nezákonného sudcu.“.

Sťažovateľ opakovane zdôrazňuje, že jeho obhajoba v disciplinárnom konaní bola

založená na skutočnosti, „že ako sudca príslušného súdu postupoval pri výkone svojej

právomoci v súlade so všetkými relevantnými právnymi normami, ktoré aplikoval na v tom

čase známe skutkové a právne okolnosti oboch predmetov konania“.

Výhrady sťažovateľa sa týkajú aj toho, že disciplinárny súd, ako aj odvolací

disciplinárny senát odmietli vykonať dokazovanie vo vzťahu k preukázaniu pochybenia

súdnej tajomníčky, asistentky senátu Mgr. Tomíka a dozornej úradníčky, keďže zastáva

názor, že „v tomto prípade išlo o dôkazy, ktoré mali neopomenuteľný význam pre

rozhodnutie“. V spojitosti s tým, že tak disciplinárny súd, ako ani odvolací disciplinárny

senát podľa sťažovateľa nevykonanie tohto dôkazu relevantne neodôvodnili, považuje ich

postup za „situáciu evokujúcu sťažovateľovi úvahu o svojvôli“.

Podaním doručeným ústavnému súdu 19. marca 2013 doplnil sťažovateľ svoju

sťažnosť, poukazujúc na to, že „odvolací disciplinárny senát doručil rozhodnutie, ktorým

uznal sťažovateľa za vinného zo spáchania vymedzených disciplinárnych previnení,

sťažovateľovi až dňa 8. 2. 2013, jeho obhajcovi dňa 11. 2. 2013 aj napriek tomu, že uvedené

rozhodnutie bolo vyhlásené na ústnom pojednávaní už dňa 14. 12. 2012“. Takýto postup

(t. j. nedodržanie lehoty ustanovenej príslušným právnym predpisom na doručenie

rozhodnutia) mal podľa sťažovateľa za následok, že došlo k porušeniu jeho práva na riadne

a včasné doručenie rozhodnutia, ktoré mu malo umožniť poznanie dôvodov, ktoré viedli

k jeho disciplinárnemu stíhaniu a následnému uznaniu viny v disciplinárnom konaní.

To malo mať zároveň za následok, že mal „neprimerane krátky časový horizont pre

prípravu argumentácie v podanej sťažnosti“.

Odvolací disciplinárny senát mal napokon porušiť v sťažnosti označené práva

sťažovateľa aj tým, že nekonal o jeho podaniach zo 4. januára 2013 a z 10. januára 2013,

ktorými sa domáhal opravy a doplnenia zápisnice z ústneho pojednávania zo 14. decembra

2012.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo S. D... na súdnu ochranu podľa SR a právo na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Odvolacieho disciplinárneho

senátu sp. zn. zo dňa 14. 12. 2012 v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky – disciplinárneho súdu sp. zn. zo dňa 14. 11. 2011

porušené bolo.

Zrušuje sa rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Odvolacieho

disciplinárneho senám sp. zn. zo dňa 14. 12. 2012 v spojení s rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – disciplinárneho súdu sp. zn. zo dňa

14. 11. 2011 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky – disciplinárnemu súdu

na ďalšie konanie.

Zároveň si uplatňujeme v tomto konaní i trovy právneho zastúpenia v zmysle

Vyhlášky MS SR č. , spočívajúce v dvoch úkonoch právnej pomoci, a to

prevzatie a príprava právneho zastúpenia a podanie sťažnosti Ústavnému súdu SR v zmysle

) SR na začatie konania v zmysle SR, pokiaľ Ústavný

súd bude toho názoru, že predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena právneho

zástupcu v súlade s Vyhlášky č. za jeden úkon právnej pomoci je

1/6 výpočtového základu, teda 2 x 130,16 Eur, 2 x režijný paušál po 7,81 Eur, spolu 275,94

Eur + DPH 20 %, teda spolu 33 U 3 Eur.

Zároveň ukladá Najvyššiemu súdu SR trovy právneho zastúpenia S. D. vo výške

331,13 Eur na účet jeho právneho zástupcu Advokátska kancelária Mrázovský & partners,

s. r. o., Mariánske nám, č. 2, 010 01 Žilina...“

Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľa

uviesť toto:

Predseda najvyššieho súdu JUDr. Štefan Harabin podal 22. februára 2013 proti

sudcovi IV. senátu ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi trestné oznámenie a zároveň

v televíznych reláciách televízie TA3 odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca 2013

formuloval proti nemu osobné invektívy. Sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz

v tejto súvislosti (aj keď sa zo subjektívneho hľadiska necítil byť predpojatý) listom

z 28. marca 2013 (ďalej len „oznámenie“) oznámil tieto skutočnosti v zmysle § 27 ods. 2

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) predsedníčke ústavného súdu a zároveň

ju požiadal, aby zabezpečila postup podľa ,

t. j. aby predložila jeho oznámenie obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli zakladať jeho

vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľa, na rozhodnutie senátu ústavného

súdu, ktorý je o ňom príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce ústavného

súdu.

O oznámení sudcu ústavného súdu Ladislava Orosza rozhodol I. senát ústavného

súdu uznesením č. k. -8 z 5. júna 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného

súdu Ladislava Orosza z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.

Označené uznesenie bolo sudcovi IV. senátu ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi

doručené 21. júna 2013. Z uvedeného dôvodu IV. senát ústavného súdu v období

od 28. marca 2013 do 21. júna 2013 nemohol vo veci sťažovateľa konať a rozhodovať.

Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková listom z 28. augusta 2013 a sudca Ján Luby listom

z 27. augusta 2013 v zmysle predsedníčke ústavného

súdu oznámili, že okrem iných aj vo veci sťažovateľa, sú členmi senátu IV. ÚS ako

sudcovia spravodajcovia alebo sudcovia. Napriek tomu, že sa necítia byť v uvedených

veciach predpojatí pri výkone funkcie sudcu, keďže obsah vyjadrení JUDr. Štefana

Harabina nijakým spôsobom neovplyvnil ich spôsobilosť rozhodovať v uvedených veciach

nestranne a objektívne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie JUDr. Štefana Harabina

(predsedu najvyššieho súdu) proti ich osobe, ako aj (ii) JUDr. Štefanom Harabinom počas

tlačovej besedy uskutočnenej 20. augusta 2013 prezentované hrubé urážky a podozrenia

z ich korupčného správania, v ktorých pokračoval na tlačovej besede v televízii TA3

konanej 23. augusta 2013, a tiež (iii) opakované vyhlásenia JUDr. Štefana Harabina

o nadržiavaní sťažovateľke a o korupčnom správaní celého senátu ústavného súdu

IV. ÚS vo veci vedenej pod sp. zn. predložili vec predsedníčke ústavného

súdu na zabezpečenie postupu podľa .

O oznámení sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej rozhodol ústavný súd uznesením

č. k. -10 z 2. októbra 2013 tak, že sudkyňu IV. senátu ústavného súdu

Ľudmilu Gajdošíkovú z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.

O oznámení sudcu Jána Lubyho rozhodol ústavný súd uznesením č. k.

-16 z 20. novembra 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného súdu Jána

Lubyho z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci

konať do času, kým o týchto oznámeniach sudcov nerozhodol príslušný senát ústavného

súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh vrátane

sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k

dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nie

je zásadná odlišnosť ().

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom

výklad a aplikácia príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať

uvedené základné právo účastníkov garantované v , resp. v

dohovoru.

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti (napr. ) opakovane uvádza,

že úlohou ním poskytovanej súdnej ochrany ústavnosti nie je chrániť občana pred

skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,

ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že

ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov (napr. ).

Súčasťou konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu je taktiež právny názor,

že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, m. m. , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ) a zároveň by mali

za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Táto judikatúra sa primerane aplikuje aj v konaniach, v ktorých sa skúma, či došlo

k porušeniu základných práv v konaní pred disciplinárnym súdom.

Disciplinárny súd sa v zmysle judikatúry ústavného súdu nepovažuje za všeobecný

súd, ktorého právomoc je vymedzená v , ale na druhej strane je súdom,

ktorého pôsobnosť je definovaná v o sudcoch a prísediacich

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon

č. “ alebo „zákon o sudcoch“) a je zameraná výlučne na disciplinárne veci

sudcov všeobecných súdov (pozri ). Disciplinárne konanie má povahu a znaky

trestného konania, pričom disciplinárny súd je povinný pri svojom rozhodovaní prihliadať

na základné zásady, ktoré sa aplikujú v trestných veciach. Preto v prípade, ak dôjde

k porušeniu týchto zásad a takéto porušenie je v príčinnej súvislosti so základným právom

na súdnu a inú právnu ochranu podľa , resp. právom na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, dochádza aj k porušeniu základných práv

disciplinárne odsúdeného sudcu (pozri Engel a ďalší proti Holandsku, rozsudok pléna

Európskeho súdu pre ľudské práva, 8. 6. 1976, č. 5100/71).

III.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím disciplinárneho súdu sp. zn.

zo 14. novembra 2011

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv a slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je tak vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach

porušenia jeho práv napadnutým rozhodnutím disciplinárneho súdu. Ochrany svojich práv

sa sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti nemu, pričom

o jeho odvolaní bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť odvolací disciplinárny senát.

Právomoc odvolacieho disciplinárneho senátu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom

prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tej časti,

ktorá smeruje proti napadnutému rozhodnutiu disciplinárneho súdu, odmietol pri jej

predbežnom prerokovaní z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej

vety .

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nedostatočným odôvodnením rozhodnutia

odvolacieho disciplinárneho senátu

Sťažovateľ ďalej namieta porušenie svojich označených práv odvolacím

disciplinárnym senátom v podstate na tom základe, že tento opravný disciplinárny súd svoje

konečné rozhodnutie, „ktorým konvalidoval predchádzajúci nesprávny a nezákonný postup

disciplinárneho senátu“, vydal bez toho, aby svoj právny názor právne významným

spôsobom odôvodnil, keďže neodpovedal v napadnutom rozhodnutí na všetky ním

v odvolaní uvedené relevantné argumenty.

Podľa názoru ústavného súdu námietky sťažovateľa (argumentácia uvedená

na s. 4 až 9 sťažnosti) týkajúce sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

predstavujú skôr polemiku s argumentáciu, na ktorej odvolací disciplinárny senát

založil napadnuté rozhodnutie, pričom sťažovateľ zjavne (avšak neodôvodnene) očakáva, že

ústavný súd podrobí napadnuté rozhodnutie preskúmaniu z pozície bežnej inštančnej

(opravnej) inštancie, hoci ním uvádzané dôvody, pokiaľ ide o nesúhlas s prijatými právnymi

závermi, neprekročili rámec nesúhlasu s interpretáciou zákonov.

Ústavný súd však v danej veci pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje

výlučne z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných základných práv

a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície

v danom prípade aplikovaných právnych noriem ani ho opätovne podrobiť revízii

so zámerom preskúmať a znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými

súdmi, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení odvolacieho disciplinárneho senátu,

ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov

napadnutého rozhodnutia s (m. m. , ).

Napadnutým rozhodnutím odvolacieho disciplinárneho senátu bolo podľa § 131

ods. 4 zrušené rozhodnutie disciplinárneho súdu sp. zn.

zo 14. novembra 2011 a zároveň bol sťažovateľ uznaný za vinného z dôvodov,

že:

„1) dňa 22. októbra 2010 ako sudca pre prípravné konanie Okresného súdu

Bratislava I konal a rozhodoval o žiadosti obvineného J. B. o jeho prepustenie z väzby

na slobodu vo veci vednej na Okresnom súdu Bratislava I pod sp. zn. , hoci

dňa 20. októbra 2010 bola v tej istej trestnej veci na tom istom súde už podaná obžaloba

pod sp. zn. , o čom bol do spisu č. dňa 21. októbra 2010

založený písomný záznam, po tom, čo Krajský súd v Bratislave rozhodnutím, sp. zn.

, zo dňa 12. novembra 2010, vyššie uvedené rozhodnutie S. D., sp. zn.

, zo dňa 22. októbra 2011, zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava I na

ďalšie konanie, o podanej žiadosti obvineného o jeho prepustenie z väzby neinformoval

senát príslušný konať vo veci sp. zn. , v dôsledku čoho o tejto žiadosti rozhodol

senát vo veci sp. zn. až dňa 16. februára 2011, pričom na základe sťažnosti

obvineného Krajský súd Bratislava rozhodnutím, sp. zn. , zo dňa 22. marca

2011, obvineného prepustil z väzby na slobodu pre zistené prieťahy pri rozhodovaní o ním

podanej žiadosti,

2) ako sudca pre prípravné konanie Okresného súdu Bratislava I uznesením sp. zn.

a sp. zn. , zo dňa 29. apríla 2011, konal a rozhodol o vzatí

obvineného K. M. do väzby z dôvodov uvedených v

a zároveň uvedeným uznesením rozhodol o neprijatí návrhu obvineného na náhradu väzby

písomným sľubom a dohľadom probačného a mediačného úradníka, ani návrhu na peňažnú

záruku za prepustenie obvineného z väzby na slobodu, hoci v trestnej veci obvineného K. M.

už vtedy bola na Okresnom súde Bratislava I podaná obžaloba pod sp. zn. ,

z čoho vyplýva, že o väzbe obvineného rozhodoval ako nezákonný sudca, keďže oprávnenie

sudcu pre prípravné konanie pre takéto rozhodnutie skončila momentom podania obžaloby

dňa 30. júla 2008 a o väzbe mal rozhodnúť predseda senátu Okresného súdu Bratislava

I v konaní, sp. zn. .“

V nadväznosti na to odvolací disciplinárny senát dospel k záveru, že sťažovateľ

zavinene nesplnil alebo porušil povinnosti sudcu (pričom vzhľadom na povahu porušenej

povinnosti, spôsob konania, mieru zavinenia, opakovanie alebo iné priťažujúce okolnosti je

jeho škodlivosť zvýšená), v dôsledku čoho bol uznaný za vinného zo závažného

disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. b) a g) zákona

č. – za prvý skutok, a zo závažného disciplinárneho previnenia podľa

ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. b) za druhý skutok.

Za to bolo sťažovateľovi uložené disciplinárne opatrenie podľa § 117 ods. 5 písm. b)

– zníženie funkčného platu o 50 % na obdobie jedného roka.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací disciplinárny senát zrekapituloval

dôvody, ktoré uviedol sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca vo svojom odvolaní proti

prvostupňovému rozhodnutiu, uvádzajúc, že podľa neho „dokazovanie v disciplinárnom

konaní by malo prebiehať by malo analogicky prebiehať podľa pričom

poukazoval na ustanovenie , a . V tejto

súvislosti uviedol, že prvostupňový disciplinárny senát sa dôsledne nevysporiadal s jeho

skutkovými tvrdeniami týkajúcimi sa jeho ústneho pokynu na postúpenie spisu vydaného

súdnej tajomníčke a úradníčke, ako aj ich následného postihnutia za jeho nedodržanie

a prvostupňový disciplinárny senát ta vykonal jediný dôkaz, ktorý podľa jeho názoru

dostatočne neodôvodňuje spoľahlivo zistený skutkový stav.“. Sťažovateľ vo svojom

odvolaní proti prvostupňovému disciplinárnemu rozhodnutiu vyjadril názor, že „jeho

rozhodnutie vychádzalo z odborných znalostí a vnútorného presvedčenia o správnosti

takéhoto postupu, čiže nešlo z jeho strany o zavinené porušenie povinnosti sudcu alebo

svojvôľu, naopak bolo v plnom súlade s ustanovením

v znení neskorších predpisov a jeho právnym názorom na rozhodovanú vec“.

Sťažovateľ vo svojom odvolaní proti prvostupňovému disciplinárnemu rozhodnutiu

argumentoval taktiež tým, že:

- jeho postupom neboli porušené „ústavné ani občianske“ práva obvineného,

- jeho hodnotiaci záver je vo vzťahu k disciplinárnemu zavineniu interpretovaný

nesprávne,

- sa nedostatočne zaoberalo naplnením podmienok závažného disciplinárneho

previnenia a obmedzilo sa len na konštatovanie, že „v prípade údajného

disciplinárneho previnenia uvedeného v bode 1.) bola škodlivosť jeho konania

zvýšená tým, že došlo k prepusteniu obvineného z väzby“,

- svojím konaním nenaplnil podstatu údajných disciplinárnych previnení kladených

mu za vinu,

- pokiaľ Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd vyslovil právny názor o jeho

nepríslušnosti rozhodovať vo veci, ktorá sa týkala jeho disciplinárneho stíhania,

nepreukazuje to jeho úmyselné, resp. nedbanlivostné zavinenie.

Odvolací disciplinárny senát zistil, že odvolanie sťažovateľa je čiastočne dôvodné

a odvolanie ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky je v celom rozsahu dôvodné.

V nadväznosti na to podľa zrušil prvostupňové

disciplinárne rozhodnutie a rozhodol tak, ako už bolo uvedené.

Ďalej odvolací disciplinárny senát konštatoval, že „ prvostupňový disciplinárny senát

v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal základné zásady trestného konania

per analogiam uvedené v ... k vyhláseniu rozhodnutia dospel

po bezchybnom procesnom postupe a súlade so všetkými procesnými ustanoveniami, ktoré

tento proces upravujú“. Zároveň poukázal na to, že „odôvodnenie disciplinárneho

rozhodnutia v odvolacom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

vyjadrený v opravných prostriedkoch, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre

rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“.

Skutkové závery, ku ktorým dospel prvostupňový disciplinárny senát, sú podľa

názoru odvolacieho disciplinárneho senátu správne a úplné a zodpovedajú výsledkom

vykonaného dokazovania. Správny je aj z nich vyvodený záver, „že predmetné

disciplinárne previnenie nepochybne spáchal disciplinárne stíhaný sudca spôsobom aký je

uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia v bodoch 1.) a 2.)“.

Odvolací disciplinárny senát ďalej akceptoval tú časť odvolania sťažovateľa,

„v ktorej namietal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia v časti, ktorou bolo jeho konanie

kvalifikované ako porušenie povinností sudcu uložených v

Z. z. v znení neskorších predpisov“, vysloviac názor, že „napadnuté rozhodnutie je v časti,

ktorou sa sudcovi priznáva porušenie povinností vyplývajúcich z ustanovenia § 30 ods. 1

v znení neskorších predpisov, nepreskúmateľné, pretože z dôvodov

rozhodnutie nie je možné ustáliť, akú povinnosť (povinnosti) vyplývajúce z tohto zákonného

ustanovenia sudca svojím konaním v bodoch 1.) a 2.) napadnutého rozhodnutia porušil“.

Odvolací disciplinárny senát však zistil porušenie povinností vyplývajúcich z § 30

ods. 4 , dospejúc k záveru, že sťažovateľ „svoje povinnosti

nevykonával svedomito a v pridelenej veci nekonal plynulo bez zbytočných prieťahov“.

Podľa zistenia odvolacieho disciplinárneho senátu „prvostupňový senát nepochybil

ani pri právnom posúdení konania disciplinárne stíhaného sudcu v bode 1.) rozhodnutia,

keď ho uznal za vinného zo závažného disciplinárneho previnenia podľa § 1126 ods. 1

písm. a/ ods. 2 písm. b/ písm. g/ v znení neskorších predpisov“,

pričom v tomto smere poukázal v celom rozsahu na dôvody napadnutého rozhodnutia.

Navyše však odvolací disciplinárny senát „považoval za potrebné opraviť znenie právnej

vety v súlade s ustanovením § 116 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. b/, písm. g/ zákona

č. v znení neskorších predpisov, a síce, že disciplinárne stíhaný sudca

zavinene nesplnil alebo porušil povinnosti sudcu a vzhľadom na povahu porušenej

povinnosti, spôsob konania, mieru zavinenia, opakovanie alebo iné priťažujúce okolnosti je

jeho škodlivosť zvýšená a zavineným konaním spôsobil prieťahy v súdnom konaní.

V súvislosti so skutkom 2.) rozhodnutia, odvolací disciplinárny senát zistil, že

prvostupňový disciplinárny senát sa dostatočne nevysporiadal so všetkými skutočnosťami

dôležitými pre správne posúdenia zistených skutkových okolností, hoci vo svojom

rozhodnutí na str. 11 správne v odôvodnení uviedol, že podľa obsahu pripojených spisov

Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. a sp. zn. , disciplinárne

stíhaný sudca S. D. rovnako ako v bode 1.) rozhodnutia konal a rozhodoval ako sudca pre

prípravné konanie vo veci, kde už bola podaná obžaloba, t.j. vo veci, ktorá už nebola

v štádiu prípravného konania. Takéto označenie jeho procesnej pozície je uvedené na

viacerých miestach (zápisnica, uznesenie, podpisy sudcu). Správne prvostupňový

disciplinárny senát ďalej konštatoval, že podaním obžaloby mohol a mal vo veci konať už

len zákonný sudca, ktorému bola vec po podaní obžaloby pridelená. ... Z obsahu spisového

materiálu je však preukázané, že disciplinárne stíhaný sudca S. D. žiadnym spôsobom

nezisťoval, či po prevzatí veci obvineného K. M. (štvrtok 28. apríla 2011o 15.30 hod.) môže

zákonný sudca alebo jednotliví zastupujúci sudcovia vo veci konať a v zákonnej lehote 72

hodín rozhodnúť (do nedele 1. mája 2011 do 15.30 hod.) Namiesto toho S. D. o väzbe

obvineného konal ako službukonajúci sudca pre prípravné konanie, čo napokon v rámci

svojej obhajoby ani nenamietal.“.

Podľa odvolacieho disciplinárneho senátu taktiež správne „prvostupňový

disciplinárny senát v odôvodnení uviedol, že hoci poľský súd neuviedol vo výroku

vydávacieho rozhodnutia opis skutku, ktorého sa vydávanie týka o označenie zatýkacieho

rozkazu vo výroku rozhodnutia taktiež nie je správne, ustálil, že obvinený K. M. bol vydaný

v Slovenskej republike práve a len pre skutok z decembra 2004, ktorý je právne

kvalifikovaný podľa . Takýto skutok vydávací súd výslovne uviedol

v odôvodnení svojho rozhodnutia. Okrem toho Krajský súd v Krakove vo výroku uviedol

konanie sp. zn. a v odôvodnení konanie sp. zn. . Obidve tieto

konania sa týkajú vydania zatykača v tej istej trestnej veci ohľadom skutku z decembra

2004. To, že skutok pre ktorý bol obvinený K. M. vydaný, je totožný so skutkom, pre ktorý

bola na obvineného K. M. podaná obžaloba, potvrdil aj Krajský súd v Bratislave vo svojom

zrušujúcom rozhodnutí, sp. zn. . Neobstojí teda námietka disciplinárne

stíhaného sudcu S. D., že vydávacie rozhodnutie sa netýkalo skutku, pre ktorý bola

na Okresnom súde Bratislava I. podaná obžaloba.“.

Poukazujúc na príslušné ustanovenia o európskom

zatýkacom rozkaze a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného do 1. septembra

2010 a o európskom zatýkacom rozkaze, podľa ktorého

na konanie o európskom zatýkacom rozkaze, ktoré sa začalo pred 1. septembrom 2010, sa

použijú doterajšie predpisy, niet podľa odvolacieho disciplinárneho senátu pochýb, že

justičný orgán Poľskej republiky bol „oprávnený konať a rozhodovať o vydaní K. M.

na trestné stíhanie do Slovenskej republiky, a to na základe stále platného európskeho

zatýkacieho rozkazu vydaného podľa zákona o EZR, účinného do 1. septembra 2010,

sudcom pre prípravné konanie Okresného súdu Bratislava I dňa 20. marca 2007 pod sp. zn.

. Obvinený K. M. bol teda odovzdaný príslušnému okresnému súdu v súlade

s právoplatným a vykonateľným rozhodnutím justičného orgánu Poľskej republiky,

vydaného na základe platného a zákonného európskeho zatýkacieho rozkazu.“.

Podľa záverov, ku ktorým dospel odvolací disciplinárny senát, „nezodpovedá pravde

odôvodnenie prvostupňového disciplinárneho senátu, že nesprávny postup a rozhodnutie

disciplinárne stíhaného sudcu S. D. nemalo za následok prepustenie obvineného K. M.

na slobodu, keďže k jeho prepusteniu by došlo aj v prípade, ak by o jeho väzbe rozhodoval

zákonný sudca v súdnom konaní. ... Obvinený K. M. bol odvolacím Krajským súdom

v Bratislave dňa 9. mája 2011 prepustený z väzby na slobodu len preto, že v súdnom konaní

po podaní obžaloby nerozhodoval príslušný predseda senátu, ale rozhodoval nepríslušný

sudca pre prípravné konanie, teda suda nezákonný.“.

Pokiaľ ide o závažnosť porušenia povinností sťažovateľa, zobral odvolací

disciplinárny senát „ako priťažujúcu okolnosť do úvahy opakovanie jeho protiprávneho

konania v bode 2.) rozhodnutia, lebo takto konal 29. apríla 2011 i napriek tomu, že proti

nemu dňa 6. apríla 2011 podala predsedníčka Okresného súdu Bratislava I návrh

na začatie disciplinárneho konania v obdobnej veci, keď mal ako sudca pre prípravné

konanie rozhodovať o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu, hoci na toho

obvineného už bola podaná obžaloba. Rovnako ako v bode 1.) rozhodnutia aj tu treba

zvýrazniť závažné porušenie sudcovských povinností disciplinárne stíhaným sudcom

vo väzobnej veci. Priamym dôsledkom jeho nesprávneho postupu a následného rozhodnutia

bolo prepustenie väzobne stíhaného K. M. v trestnej veci trestného činu vraždy podľa § 219

, za ktorý mu v prípade uznania viny hrozí trest odňatia slobody na 15 až

25 rokov alebo výnimočný trest na doživotie. Navyše to bolo predmetom negatívneho

postoja médií, čo následne vyvolalo spochybňovanie dôvery verejnosti v nezávislé,

nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov Slovenskej republiky Na základe týchto

skutočností potom odvolací disciplinárny senát nemal žiadne pochybnosti o tom, že

disciplinárne stíhaný sudca S. D. opakovane ako sudca pre prípravné konanie konal

vo veciach, v ktorých už bola podaná obžaloba, o ktorých mal správne a zákonne konať

a rozhodovať senát v súdnom konaní, a práve v dôsledku nesprávneho procesného postupu

a rozhodovania sudcu S. D. boli obvinení J. B. a K. M. prepustení z väzby na slobodu.

Práve v tomto vidí odvolací disciplinárny senát u disciplinárne stíhaného sudcu zavinené

porušenie povinnosti sudcu a vzhľadom na povahu porušenej povinnosti, spôsob konania,

mieru zavinenia a najmä opakovanie je jeho škodlivosť zvýšená.“.

K samotným ťažiskovým dôvodom podaného odvolania Najvyšší súd Slovenskej

republiky v napadnutom rozhodnutí uviedol:

„V ustanoveniach čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, garantujúcich, je obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať konanie, v ktorom by

súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného z väzby,

ak je táto nezákonná. Ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,

alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom určených

prípadoch podmieniť zárukou.

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody, kladie nároky (okrem

iného) na kvalitu preskúmavania. Rovnako to platí aj v prípade osobitného typu väzobného

konania, predmetom ktorého je preskúmanie žiadosti obvineného o prepustenie na slobodu.

Väzobné konanie, týkajúce sa rozhodovania o osobnej slobode obvinenej osoby, musí

spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj podľa

Slovenskej republiky. Jednu z nich je aj právo a zákonného sudcu, ktoré je integrálnou

súčasťou práva na spravodlivý proces. Ak koná nezákonný sudca, porušuje sa právo

obvineného na spravodlivý proces a je nesporné, že sudca S. D. konal v obidvoch

prípadoch, ktoré sa mu kladú za vinu, ako nezákonný sudca.

Konanie o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby, ktorého dĺžka bez zavinenia

väznenej osoby sa už nepočíta na dni ale na mesiace, je poznačené zbytočnými prieťahmi,

ktoré môžu byť spôsobené nielen nečinnosťou sudcu, ale aj nesprávnou činnosťou sudcu.

Nezákonné rozhodnutie, v okolnostiach prejednávanej veci nezákonnosť rozhodnutí bola

spôsobená tým, že rozhodoval nezákonný sudca, má spravidla za následok predĺženie

konania s charakterom zbytočných prieťahov v konaní. Z týchto dôvodov neobstoja

odvolacie námietky sudcu, podľa ktorých v konaniach nedošlo k porušeniu ústavných práv

občana J. B. v zmysle . Rozhodnutie o väzbe

nezákonným sudcom a zbytočné prieťahy v konaní o väzbe zakladajú porušenie práv

priznaných a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd dotknutej osoby.“

Pokiaľ vo vzťahu k druhému skutku, zo spáchania ktorého bol v zmysle napadnutého

rozhodnutia uznaný za vinného, sa sťažovateľ obhajoval tým, že konal v časovom strese

a pod tlakom medializácie prípadu, odvolací disciplinárny senát k týmto námietkam

uviedol, že „Zákonné lehoty, v ktorých sa rozhoduje o väzbe, sú sudcom dostatočne

všeobecne známe a sú dostatočne dlhé na to, aby sa sudca nedostal do časového stresu.

Záujem médií o informovanie verejnosti v konkrétnej trestnej veci je prejavom ústavného

práva na poskytovanie a prijímanie informácií o veciach verejných a tento záujem médií

(verejnosti) nemôže byť pre profesionálne pripraveného sudcu žiadnym tlakom. Medzi

prirodzené atribúty justície v demokratickom právnom štáte (na rozdiel od tajnej justície

vymykajúcej sa kontrole verejnosti) patrí oboznamovanie verejnosti (a to nielen právnickej)

so súdnymi rozhodnutiami zásadného významu a tak aj právnymi názormi v nich zaujatými,

ale aj s postupmi súdov, ktoré rozhodnutiu predchádzajú. Súvisí to nepochybne

predovšetkým s právom na informácie ako základným právom, bez ktorého napĺňania

riadne fungovanie demokratického štátneho zriadenia nie je možné si ani predstaviť.“.

Podľa názoru vysloveného odvolacím disciplinárnym senátom sa sťažovateľ

„vo svojich odvolacích argumentoch vzďaľuje od merita veci. Predmetom skúmania

disciplinárnej zodpovednosti sudcu pri obidvoch skutkoch nie je rozhodovacia činnosť

sudcu z hľadiska jeho právneho názoru vysloveného v rozhodnutiach, ale podstatou skutkov

je fakt, že v obidvoch prípadoch rozhodoval ako nezákonný sudca, a teda ani v jednom

prípade nemal rozhodnúť, ale bolo jeho povinnosťou predložiť (postúpiť) veci zákonnému

sudcovi (sudcom). ... Od sudcu, ktorý podľa vlastného vyjadrenia pôsobí v justícii 29 rokov,

možno dôvodne očakávať, že sú mu známe základné ustanovenia, ktoré vymedzujú

kompetencie sudcu pre prípravné konanie, že podľa týchto zákonných ustanovení bude

i postupovať.“.

Vo vzťahu k odvolacej námietke sťažovateľa, že predmetom disciplinárneho konania

je posudzovanie jeho rozhodovacej činnosti, odvolací disciplinárny senát uviedol,

„že ustanovenie v znení neskorších predpisov vytvára právny

základ pre ochranu právnych názorov vyslovených sudcom v rozhodovacej činnosti pri

interpretácii a aplikácii právnej normy. Oslobodenie sudcu od zodpovednosti sa týka

zodpovednosti podľa , ale nevylučuje zodpovednosť sudcu podľa zákona

č. v znení neskorších predpisov. Ustanovenie zákona

č. v znení neskorších predpisov teda nezakladá absolútnu ochranu sudcu

pred zodpovednosťou sa rozhodnutie a názory s ním spojené. Nie každý názor vyslovený

sudcom možno hodnotiť ako právny názor iba preto lebo ho vyslovil sudca v súvislosti

so svojou rozhodovacou činnosťou. Názor sudcu, ktorý nemá oporu v zákone, ako aj názor,

ktorý zákon popiera, alebo sa natoľko odchyľuje od znenia právnej úpravy, že popiera účel

a význam právnej úpravy podľa v znení neskorších

predpisov, podlieha zodpovednosti, ktorá nie je ustanovená .

Disciplinárna zodpovednosť je zodpovednosť za inak protiprávne správanie, za správanie,

ktoré nemá povahu trestnej činnosti. Odvolací disciplinárny senát uzatvára, že

disciplinárne stíhanie sudcu S. D. je dôvodné, pretože v konaní sa potvrdilo tak závažné

porušenie profesionálnych štandardov sudcu, ktoré nie je zameniteľné s jednoduchým

zlyhaním sudcu.“.

Odvolací disciplinárny senát napokon dodal, že nemá pochybnosti o tom, že

sťažovateľ opakovane konal svojvoľne, pričom jeho opakované profesionálne zlyhanie má

za následok porušenie jeho povinnosti ustanovenej zákonom vykonávať svoju funkciu

svedomito a konať plynulo, bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd musí mať na zreteli, že podstatou rozhodovania o sťažnostiach podľa

je posúdenie ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozhodnutia

všeobecného súdu, prípadne iného orgánu verejnej moci, a nie posudzovanie jeho právnej

perfektnosti ani jeho prípadné „vylepšovanie“ (m. m. , ).

Poslaním ústavného súdu nie je kontrola súdnej činnosti vo všetkých smeroch a aspektoch

a skúmanie akejkoľvek možnej nezákonnosti alebo procesného pochybenia, či dokonca

zrejmej nesprávnosti, ktoré sa v individuálnom konaní pred všeobecnými súdmi prípadne

vyskytnú, ale výlučne posudzovanie konformity aktov aplikácie práva s , prípadne

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Ako uviedol aj odvolací disciplinárny senát, všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré

jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m.

, ).

Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zaujal názor

a pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých

sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda

nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická

odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu

v odôvodnení rozhodnutia zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi

na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že (ne)majú význam pre rozhodnutie (Kraska

c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993; ).

Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich procesnoprávnych

zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie podľa názoru ústavného súdu náležite

odôvodnené, keďže odvolací disciplinárny senát v dostatočnej miere poskytol odpovede

na všetky podstatné sťažovateľom namietané skutočnosti v ním podanom odvolaní.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že vo veci sťažovateľa odvolací

disciplinárny senát, ako aj prvostupňový disciplinárny senát v odôvodnení svojich

rozhodnutí aplikovali ústavne konformným spôsobom príslušné právne normy obsiahnuté

predovšetkým v zákone o sudcoch. V danom prípade napadnuté rozhodnutie v spojení

s prvostupňovým rozhodnutím podľa názoru ústavného súdu znesie kritériá kladené

na rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré vyplývajú z ústavných záruk základného práva

na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, súčasťou ktorých je aj predpoklad, že účastníkovi súdneho

konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite (m. m. ).

Ústavný súd dodáva, že nemenej podstatnou pre jeho závery bola skutočnosť, že

z materiálneho hľadiska bolo o veci sťažovateľa (jeho odvolaní) riadne rozhodnuté

a sťažovateľ mal možnosť uviesť dôvody, pre ktoré nesúhlasil s prvostupňovým

rozhodnutím, čo aj podrobným písomným odvolaním učinil.

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti (jej

časti) pre jej zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným

základným právom na jednej strane a namietaným konaním alebo rozhodnutím. Ak ústavný

súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom alebo rozhodnutím

disciplinárneho súdu a základným právom, porušenie ktorého sťažovateľ namieta, vysloví

zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. ,

, , ).

Ústavný súd môže sťažnosť odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť aj vtedy, ak je

zrejmé, že medzi namietaným postupom najvyššieho súdu ako disciplinárneho súdu, ktorý

rozhodoval o disciplinárnom previnení sťažovateľa v prvostupňovom a v odvolacom

konaní, a označenými základnými právami podľa a právami podľa dohovoru nie je

taká príčinná súvislosť, ktorá by reálne vytvárala základ na prijatie záveru o možnom

porušení týchto práv.

Po preskúmaní napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje, že jeho odôvodnenie,

v ktorom sa odvolací disciplinárny senát stotožnil so skutkovými závermi disciplinárneho

súdu, je dostatočné a zrozumiteľné. Ústavný súd nezistil, že by v napadnutom rozhodnutí

bola použitá taká interpretácia a aplikácia právnej normy, ktorá zásadne popiera jej účel

a význam. Rovnako nezistil, že by dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie,

absentovali, boli zjavne protirečivé alebo popierali pravidlá formálnej alebo právnej logiky.

Závery odvolacieho disciplinárneho senátu nie sú zjavne jednostranné a ani v extrémnom

rozpore s princípmi spravodlivosti. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že

medzi napadnutým rozhodnutím a základným právom podľa a právom

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že

mohlo dôjsť k ich porušeniu.

S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa nie je

právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (, , , ,

), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k námietke o nedostatočnom

odôvodnení napadnutého rozhodnutia odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

III.3 K ďalším námietkam porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru napadnutým rozhodnutím

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu odvolacím

disciplinárnym senátom aj na tom základe, že tento opravný disciplinárny súd

(ale aj prvostupňový súd) nielenže nevykonali dôkaz výsluchom súdnej tajomníčky,

asistentky senátu Mgr. Tomíka, ale ani žiadnym spôsobom neodôvodnili jeho nevykonanie.

Disciplinárny odvolací súd vysvetlil, prečo nevykonal dôkaz výsluchom uvedenej

osoby, keď najskôr poukázal na o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého samosudca,

predseda senátu alebo vyšší súdny úradník, pre ktorého je súdne oddelenie vytvorené,

ukladá úlohy súdnym úradníkom a ďalším zamestnancom súdu zaradeným do príslušného

oddelenia. Nadväzne na uvedené odvolací disciplinárny senát citoval aj príslušné

ustanovenia vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd

a vojenské súdy v znení neskorších predpisov, konštatujúc, že tieto ustanovenia právnych

predpisov „jasne vymedzujú povinnosti sudcu vo vzťahu k príslušnému oddeleniu súdu,

medzi ktoré patrí aj kontrola realizácie pokynov sudcu odborno-administratívnym

aparátom. Neobstojí teda obhajoba sudcu, v rámci ktorej naznačuje administratívne

pochybenia dozornej úradníčky a asistentky senátu Mgr. Tomíka pri predkladaní spisu

sp. zn. zákonnému sudcovi po zrušení prvého rozhodnutia o žiadosti

obvinenej osoby z väzby nadriadeným súdom.“.

Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v tejto časti vo vzťahu k nevykonaniu

navrhovaných dôkazov spĺňa podľa názoru ústavného súdu všetky požiadavky z ustálenej

judikatúry ústavného súdu a ESĽP o povinnosti riadne odôvodňovať súdne rozhodnutia.

Na tomto mieste treba opätovne uviesť, že ani ESĽP vo svojej judikatúre nevyžaduje

detailné a sofistikované odôvodňovanie. Potvrdzujú to aj rozhodnutia z poslednej doby:

Sgarbi proti Taliansku, 21. 10. 2008, č. 37115/06; Koktas proti Nemecku, 13. 9. 2011,

č. 23674.

Medzi takým spôsobom odôvodnenia, ktoré zvolil disciplinárny odvolací súd

vo vzťahu k námietke sťažovateľa o nevykonaní ním navrhovaného dôkazu, a namietaným

porušením označených práv preto niet žiadnej príčinnej súvislosti, a preto aj vo vzťahu

k týmto námietkam bolo potrebné odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa smerujúce voči nedodržaniu lehoty ustanovenej

príslušným právnym predpisom na doručenie rozhodnutia a v dôsledku toho zredukovania

časového úseku na „prípravu argumentácie v podanej sťažnosti“, resp. námietky súvisiace

s tým, že odvolací disciplinárny senát nekonal o jeho podaniach zo 4. januára 2013

a z 10. januára 2013, ktorými sa domáhal opravy a doplnenia zápisnice z ústneho

pojednávania zo 14. decembra 2012, ústavný súd je toho názoru, že uvedené okolnosti samy

osebe nedisponujú potrebnou intenzitou na ústavný prieskum o materiálnom porušení

sťažovateľom označených práv (porov. ), teda nepredstavujú „kvalifikovanú

vadu“ takej intenzity, ktorá by v konečnom dôsledku mohla viesť ku kasácii napadnutého

rozhodnutia. Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť aj vo vzťahu k tejto časti pri jej

predbežnom prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť ako celok bola odmietnutá, ústavný súd sa už nezaoberal ďalšími

návrhmi sťažovateľa formulovanými v petite jeho sťažnosti a rozhodol tak, ako to je

uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2014