Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 117/2014
PDF · 521.74 KB
No categories available
IV. ÚS 117/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána
Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť S. D., zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Mrázovský & partners, s. r. o., konajúcou prostredníctvom
konateľa a advokáta JUDr. Jána Mrázovského, Mariánske námestie 2, Žilina, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky – disciplinárneho súdu sp. zn. 3 Ds 1/2011 zo 14. novembra 2011 a rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – odvolacieho disciplinárneho senátu sp. zn.
1 Dso 3/2012 zo 14. decembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť S. D. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára
2013 doručená sťažnosť S. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky – disciplinárneho súdu (ďalej len „disciplinárny súd“, alebo „najvyšší
súd“) sp. zn. 3 Ds 1/2011 zo 14. novembra 2011 (ďalej aj „prvostupňové disciplinárne
rozhodnutie“) a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – odvolacieho
disciplinárneho senátu (ďalej len „odvolací disciplinárny senát“) sp. zn. 1 Dso 3/2012
zo 14. decembra 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie odvolacieho
disciplinárneho senátu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je sudcom Okresného súdu
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“).
Sťažovateľ ku skutkovému stavu disciplinárneho konania vedeného proti nemu
uviedol, že odvolací disciplinárny senát rozhodnutím sp. zn. 1 Dso 3/2012 zo 14. decembra
2012 „rozhodol o zrušení rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky –
disciplinárneho senátu sp. zn. 3 Ds 1/2011 zo dňa 14. 11. 2011 a zároveň uznal za vinného
disciplinárne stíhaného sudcu S. D. v bode 1.) zo závažného disciplinárneho previnenia
podľa § 116 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b), písm. g) zákona č. 385/2000 Z. z. v znení
neskorších predpisov a v bode 2.) zo závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116
ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov za čo
mu uložil podľa § 117 ods. 5 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov
disciplinárne opatrenie – zníženie funkčného platu o 50 % na obdobie jedného roka.“.
Sťažovateľ zastáva názor, že rozhodnutím odvolacieho disciplinárneho senátu došlo
k porušeniu jeho v petite sťažnosti označených práv tým, že tento „v konaní o odvolaní
sťažovateľa konvalidoval predchádzajúci nesprávny a nezákonný postup prvostupňového
disciplinárneho senátu bez toho, aby svoj právny názor relevantne odôvodnil, resp. ho
odôvodnil v súlade s príslušnými právnymi normami a to tak vnútroštátnymi, ako aj
európskymi, ktorými je Slovenská republika viazaná“. Sťažovateľ poukazuje na „vybrané
záväzné právne normy, ako aj medzinárodné dokumenty, ktoré majú odporúčací charakter,
v rozpore, s ktorými“ podľa jeho názoru postupovali oba disciplinárne senáty a z ktorých
cituje. (Ide o: „Odporúčanie CM/Rec [2010] 12 Výboru ministrov členským štátom
o sudoch“ a „Rezolúciu o nezávislosti súdnictva A/ COF.121.22/Rev 1 59 [1985]“)
Ďalej sťažovateľ uvádza:
„V prvej časti Trestného zákona tento okrem iného definuje prvky konkrétneho
konania ako trestného činu (v sťažovateľom prípade analogicky disciplinárneho previnenia)
s jeho zákonnými znakmi vymedzenými v § 15, 16 Trestného zákona. Z ustanovení § 119
ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku vyplývajú všeobecné náležitosti dokazovania. S poukazom
na vyššie citované zákonné ustanovenia tieto bezpochyby možno analogicky preniesť aj
na konanie disciplinárne. Podľa názoru sťažovateľa oba disciplinárne senáty opomenuli
vo svojom konaní postup podľa vyššie citovaných právnych noriem a vo svojich
rozhodnutiach prezentovali skutkové a právne okolnosti, ktoré sú v konečnom dôsledku
poznačené arbitrárnosťou s prvkami abstraktných úvah.“
Sťažovateľ tvrdí, že ťažiskom dokazovania malo byť naplnenie skutkovej podstaty
disciplinárnych previnení, ktoré sa mu kládli za vinu, najmä to, či jeho zavineným konaním
došlo k nesplneniu alebo porušeniu povinností sudcu, tiež to, či vzhľadom na povahu
porušenej povinnosti, spôsob konania, mieru zavinenia alebo iné priťažujúce okolnosti bola
škodlivosť jeho konania zvýšená, a či toto konanie malo za následok prieťahy v súdnom
konaní. V tejto súvislosti sťažovateľ „rozporuje procesný a skutkový základ
prvostupňového, ako aj odvolacieho senátu, na základe ktorého ustálil zavinenie, ako aj
mieru zavinenia, a to bez vykonania všetkých dostupných dôkazov ako pre analogiam
vyžaduje § 19 a nasl. Trestného poriadku“.
Z odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je podľa sťažovateľa zrejmé, „že odvolací
disciplinárny senát ustálil naplnenie skutkových podstát oboch disciplinárnych previnení
na základe vlastného právneho názoru (bližšie neurčeného) na základe uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. 10. 2011 sp. zn. 2 Tdo 42/2011, ktorým
odmietol dovolanie ministerky spravodlivosti a na základe príslušných citovaných
ustanovení právnych noriem – zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len zákon o súdoch) a Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o spravovacom a kancelárskom poriadku pre
okresného súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy, ktoré aplikoval na daný
skutkový stav“.
Sťažovateľ je presvedčený, „že konal v súlade s ust. § 2 ods. 2 zákona o sudcoch
a prísediacich ako aj inými právnymi normami. Spisový materiál k zadržanému K. M.
(skutok vymedzený v bode 2./ údajného disciplinárneho previnenia) neobsahoval žiadnu
informáciu, z ktorej by bolo možné získať vedomosť o podanej obžalobe, rovnako
z odôvodnenia vydávacieho rozhodnutia krakovského súdu sťažovateľ dospel
k hodnotiacemu záveru, že zadržaný K. M. je vydaný na základe európskeho zatýkacieho
rozkazu, ktorý sa nachádzal aj v spisovom materiáli, ktorý mal k dispozícii. Teda podstatou
rozhodovania sťažovateľa bolo naplniť účel konkrétneho štádia trestného konania, ktorým
bolo vydanie rozhodnutia o vzatí, resp. nevzatí obvineného do väzby, pričom sťažovateľ
rozhodoval plne v súlade s dostupným spisovým materiálom, ako aj príslušnými právnymi
normami. To, že následne Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd vyslovil právny názor
o nepríslušnosti sťažovateľa rozhodovať v danej veci, nepreukazuje úmyselné, resp.
nedbanlivostné zavinenie, či akýkoľvek iný úmysel sťažovateľa porušiť povinnosti
vyplývajúce z funkcie sudcu.
Odvolací disciplinárny senát sa nestotožnil s argumentáciou prvostupňového
disciplinárneho senátu o tom, že nesprávny postup sťažovateľa nebol jediným a primárnym
pochybením pri rozhodovaní o väzbe zatknutého K. M. (prvostupňový disciplinárny senát
pri tom poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Tpo/34/2011).
Aj napriek existencii citovaného uznesenia krajského súdu odvolací disciplinárny senát
na základe vlastného právneho názoru ustálil, že prepustenie K. M. na slobodu bolo
v priamej príčinnej súvislosti s rozhodovaním sťažovateľa ako nezákonného sudcu.“.
Sťažovateľ opakovane zdôrazňuje, že jeho obhajoba v disciplinárnom konaní bola
založená na skutočnosti, „že ako sudca príslušného súdu postupoval pri výkone svojej
právomoci v súlade so všetkými relevantnými právnymi normami, ktoré aplikoval na v tom
čase známe skutkové a právne okolnosti oboch predmetov konania“.
Výhrady sťažovateľa sa týkajú aj toho, že disciplinárny súd, ako aj odvolací
disciplinárny senát odmietli vykonať dokazovanie vo vzťahu k preukázaniu pochybenia
súdnej tajomníčky, asistentky senátu Mgr. Tomíka a dozornej úradníčky, keďže zastáva
názor, že „v tomto prípade išlo o dôkazy, ktoré mali neopomenuteľný význam pre
rozhodnutie“. V spojitosti s tým, že tak disciplinárny súd, ako ani odvolací disciplinárny
senát podľa sťažovateľa nevykonanie tohto dôkazu relevantne neodôvodnili, považuje ich
postup za „situáciu evokujúcu sťažovateľovi úvahu o svojvôli“.
Podaním doručeným ústavnému súdu 19. marca 2013 doplnil sťažovateľ svoju
sťažnosť, poukazujúc na to, že „odvolací disciplinárny senát doručil rozhodnutie, ktorým
uznal sťažovateľa za vinného zo spáchania vymedzených disciplinárnych previnení,
sťažovateľovi až dňa 8. 2. 2013, jeho obhajcovi dňa 11. 2. 2013 aj napriek tomu, že uvedené
rozhodnutie bolo vyhlásené na ústnom pojednávaní už dňa 14. 12. 2012“. Takýto postup
(t. j. nedodržanie lehoty ustanovenej príslušným právnym predpisom na doručenie
rozhodnutia) mal podľa sťažovateľa za následok, že došlo k porušeniu jeho práva na riadne
a včasné doručenie rozhodnutia, ktoré mu malo umožniť poznanie dôvodov, ktoré viedli
k jeho disciplinárnemu stíhaniu a následnému uznaniu viny v disciplinárnom konaní.
To malo mať zároveň za následok, že mal „neprimerane krátky časový horizont pre
prípravu argumentácie v podanej sťažnosti“.
Odvolací disciplinárny senát mal napokon porušiť v sťažnosti označené práva
sťažovateľa aj tým, že nekonal o jeho podaniach zo 4. januára 2013 a z 10. januára 2013,
ktorými sa domáhal opravy a doplnenia zápisnice z ústneho pojednávania zo 14. decembra
2012.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo S. D... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Odvolacieho disciplinárneho
senátu sp. zn. 1 Dso 3/2012 zo dňa 14. 12. 2012 v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky – disciplinárneho súdu sp. zn. 3 Ds 1/2011 zo dňa 14. 11. 2011
porušené bolo.
Zrušuje sa rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Odvolacieho
disciplinárneho senám sp. zn. 1 Dso 3/2012 zo dňa 14. 12. 2012 v spojení s rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – disciplinárneho súdu sp. zn. 3 Ds 1/2011 zo dňa
14. 11. 2011 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky – disciplinárnemu súdu
na ďalšie konanie.
Zároveň si uplatňujeme v tomto konaní i trovy právneho zastúpenia v zmysle
Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., spočívajúce v dvoch úkonoch právnej pomoci, a to
prevzatie a príprava právneho zastúpenia a podanie sťažnosti Ústavnému súdu SR v zmysle
čl. 130 písm. h) Ústavy SR na začatie konania v zmysle čl. 127 Ústavy SR, pokiaľ Ústavný
súd bude toho názoru, že predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena právneho
zástupcu v súlade s § 11 ods. 3 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za jeden úkon právnej pomoci je
1/6 výpočtového základu, teda 2 x 130,16 Eur, 2 x režijný paušál po 7,81 Eur, spolu 275,94
Eur + DPH 20 %, teda spolu 33 U 3 Eur.
Zároveň ukladá Najvyššiemu súdu SR trovy právneho zastúpenia S. D. vo výške
331,13 Eur na účet jeho právneho zástupcu Advokátska kancelária Mrázovský & partners,
s. r. o., Mariánske nám, č. 2, 010 01 Žilina...“
Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľa
uviesť toto:
Predseda najvyššieho súdu JUDr. Štefan Harabin podal 22. februára 2013 proti
sudcovi IV. senátu ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi trestné oznámenie a zároveň
v televíznych reláciách televízie TA3 odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca 2013
formuloval proti nemu osobné invektívy. Sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz
v tejto súvislosti (aj keď sa zo subjektívneho hľadiska necítil byť predpojatý) listom
z 28. marca 2013 (ďalej len „oznámenie“) oznámil tieto skutočnosti v zmysle § 27 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu a zároveň
ju požiadal, aby zabezpečila postup podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde,
t. j. aby predložila jeho oznámenie obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli zakladať jeho
vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľa, na rozhodnutie senátu ústavného
súdu, ktorý je o ňom príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce ústavného
súdu.
O oznámení sudcu ústavného súdu Ladislava Orosza rozhodol I. senát ústavného
súdu uznesením č. k. I. ÚS 367/2013-8 z 5. júna 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného
súdu Ladislava Orosza z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.
Označené uznesenie bolo sudcovi IV. senátu ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi
doručené 21. júna 2013. Z uvedeného dôvodu IV. senát ústavného súdu v období
od 28. marca 2013 do 21. júna 2013 nemohol vo veci sťažovateľa konať a rozhodovať.
Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková listom z 28. augusta 2013 a sudca Ján Luby listom
z 27. augusta 2013 v zmysle § 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde predsedníčke ústavného
súdu oznámili, že okrem iných aj vo veci sťažovateľa, sú členmi senátu IV. ÚS ako
sudcovia spravodajcovia alebo sudcovia. Napriek tomu, že sa necítia byť v uvedených
veciach predpojatí pri výkone funkcie sudcu, keďže obsah vyjadrení JUDr. Štefana
Harabina nijakým spôsobom neovplyvnil ich spôsobilosť rozhodovať v uvedených veciach
nestranne a objektívne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie JUDr. Štefana Harabina
(predsedu najvyššieho súdu) proti ich osobe, ako aj (ii) JUDr. Štefanom Harabinom počas
tlačovej besedy uskutočnenej 20. augusta 2013 prezentované hrubé urážky a podozrenia
z ich korupčného správania, v ktorých pokračoval na tlačovej besede v televízii TA3
konanej 23. augusta 2013, a tiež (iii) opakované vyhlásenia JUDr. Štefana Harabina
o nadržiavaní sťažovateľke a o korupčnom správaní celého senátu ústavného súdu
IV. ÚS vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012 predložili vec predsedníčke ústavného
súdu na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
O oznámení sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej rozhodol ústavný súd uznesením
č. k. I. ÚS 592/2013-10 z 2. októbra 2013 tak, že sudkyňu IV. senátu ústavného súdu
Ľudmilu Gajdošíkovú z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.
O oznámení sudcu Jána Lubyho rozhodol ústavný súd uznesením č. k.
I. ÚS 698/2013-16 z 20. novembra 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného súdu Jána
Lubyho z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci
konať do času, kým o týchto oznámeniach sudcov nerozhodol príslušný senát ústavného
súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh vrátane
sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1
dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nie
je zásadná odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi
súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom
výklad a aplikácia príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať
uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. v čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť
preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie
materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení
nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti (napr. I. ÚS 17/01) opakovane uvádza,
že úlohou ním poskytovanej súdnej ochrany ústavnosti nie je chrániť občana pred
skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,
ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že
ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Súčasťou konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu je taktiež právny názor,
že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový
stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali
za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Táto judikatúra sa primerane aplikuje aj v konaniach, v ktorých sa skúma, či došlo
k porušeniu základných práv v konaní pred disciplinárnym súdom.
Disciplinárny súd sa v zmysle judikatúry ústavného súdu nepovažuje za všeobecný
súd, ktorého právomoc je vymedzená v čl. 142 ods. 1 ústavy, ale na druhej strane je súdom,
ktorého pôsobnosť je definovaná v zákone č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon
č. 385/2000 Z. z.“ alebo „zákon o sudcoch“) a je zameraná výlučne na disciplinárne veci
sudcov všeobecných súdov (pozri PL. ÚS 7/02). Disciplinárne konanie má povahu a znaky
trestného konania, pričom disciplinárny súd je povinný pri svojom rozhodovaní prihliadať
na základné zásady, ktoré sa aplikujú v trestných veciach. Preto v prípade, ak dôjde
k porušeniu týchto zásad a takéto porušenie je v príčinnej súvislosti so základným právom
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právom na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, dochádza aj k porušeniu základných práv
disciplinárne odsúdeného sudcu (pozri Engel a ďalší proti Holandsku, rozsudok pléna
Európskeho súdu pre ľudské práva, 8. 6. 1976, č. 5100/71).
III.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím disciplinárneho súdu sp. zn.
3 Ds 1/2011 zo 14. novembra 2011
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich
sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv a slobôd teda
nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo
slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(m. m. IV. ÚS 115/07).
Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je tak vylúčená právomoc
ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach
porušenia jeho práv napadnutým rozhodnutím disciplinárneho súdu. Ochrany svojich práv
sa sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti nemu, pričom
o jeho odvolaní bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť odvolací disciplinárny senát.
Právomoc odvolacieho disciplinárneho senátu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom
prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tej časti,
ktorá smeruje proti napadnutému rozhodnutiu disciplinárneho súdu, odmietol pri jej
predbežnom prerokovaní z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej
vety zákona o ústavnom súde.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nedostatočným odôvodnením rozhodnutia
odvolacieho disciplinárneho senátu
Sťažovateľ ďalej namieta porušenie svojich označených práv odvolacím
disciplinárnym senátom v podstate na tom základe, že tento opravný disciplinárny súd svoje
konečné rozhodnutie, „ktorým konvalidoval predchádzajúci nesprávny a nezákonný postup
disciplinárneho senátu“, vydal bez toho, aby svoj právny názor právne významným
spôsobom odôvodnil, keďže neodpovedal v napadnutom rozhodnutí na všetky ním
v odvolaní uvedené relevantné argumenty.
Podľa názoru ústavného súdu námietky sťažovateľa (argumentácia uvedená
na s. 4 až 9 sťažnosti) týkajúce sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
predstavujú skôr polemiku s argumentáciu, na ktorej odvolací disciplinárny senát
založil napadnuté rozhodnutie, pričom sťažovateľ zjavne (avšak neodôvodnene) očakáva, že
ústavný súd podrobí napadnuté rozhodnutie preskúmaniu z pozície bežnej inštančnej
(opravnej) inštancie, hoci ním uvádzané dôvody, pokiaľ ide o nesúhlas s prijatými právnymi
závermi, neprekročili rámec nesúhlasu s interpretáciou zákonov.
Ústavný súd však v danej veci pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje
výlučne z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných základných práv
a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície
v danom prípade aplikovaných právnych noriem ani ho opätovne podrobiť revízii
so zámerom preskúmať a znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými
súdmi, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení odvolacieho disciplinárneho senátu,
ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov
napadnutého rozhodnutia s ústavou (m. m. IV. ÚS 325/08, IV. ÚS 280/2010).
Napadnutým rozhodnutím odvolacieho disciplinárneho senátu bolo podľa § 131
ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. zrušené rozhodnutie disciplinárneho súdu sp. zn.
3 Ds 1/2011 zo 14. novembra 2011 a zároveň bol sťažovateľ uznaný za vinného z dôvodov,
že:
„1) dňa 22. októbra 2010 ako sudca pre prípravné konanie Okresného súdu
Bratislava I konal a rozhodoval o žiadosti obvineného J. B. o jeho prepustenie z väzby
na slobodu vo veci vednej na Okresnom súdu Bratislava I pod sp. zn. 0 Tp/526/2010, hoci
dňa 20. októbra 2010 bola v tej istej trestnej veci na tom istom súde už podaná obžaloba
pod sp. zn. 6 T/81/2010, o čom bol do spisu č. 0 Tp/526/2010 dňa 21. októbra 2010
založený písomný záznam, po tom, čo Krajský súd v Bratislave rozhodnutím, sp. zn.
3 Tpo/71/2010, zo dňa 12. novembra 2010, vyššie uvedené rozhodnutie S. D., sp. zn.
0 Tp/526/2010, zo dňa 22. októbra 2011, zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava I na
ďalšie konanie, o podanej žiadosti obvineného o jeho prepustenie z väzby neinformoval
senát príslušný konať vo veci sp. zn. 6 T/81/2010, v dôsledku čoho o tejto žiadosti rozhodol
senát vo veci sp. zn. 6 T/81/2010 až dňa 16. februára 2011, pričom na základe sťažnosti
obvineného Krajský súd Bratislava rozhodnutím, sp. zn. 4 Tos/23/2011, zo dňa 22. marca
2011, obvineného prepustil z väzby na slobodu pre zistené prieťahy pri rozhodovaní o ním
podanej žiadosti,
2) ako sudca pre prípravné konanie Okresného súdu Bratislava I uznesením sp. zn.
0 Tp/552/2006 a sp. zn. 0 Tp/149/2007, zo dňa 29. apríla 2011, konal a rozhodol o vzatí
obvineného K. M. do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku
a zároveň uvedeným uznesením rozhodol o neprijatí návrhu obvineného na náhradu väzby
písomným sľubom a dohľadom probačného a mediačného úradníka, ani návrhu na peňažnú
záruku za prepustenie obvineného z väzby na slobodu, hoci v trestnej veci obvineného K. M.
už vtedy bola na Okresnom súde Bratislava I podaná obžaloba pod sp. zn. 4 T/88/2008,
z čoho vyplýva, že o väzbe obvineného rozhodoval ako nezákonný sudca, keďže oprávnenie
sudcu pre prípravné konanie pre takéto rozhodnutie skončila momentom podania obžaloby
dňa 30. júla 2008 a o väzbe mal rozhodnúť predseda senátu Okresného súdu Bratislava
I v konaní, sp. zn. 4 T/88/2008.“
V nadväznosti na to odvolací disciplinárny senát dospel k záveru, že sťažovateľ
zavinene nesplnil alebo porušil povinnosti sudcu (pričom vzhľadom na povahu porušenej
povinnosti, spôsob konania, mieru zavinenia, opakovanie alebo iné priťažujúce okolnosti je
jeho škodlivosť zvýšená), v dôsledku čoho bol uznaný za vinného zo závažného
disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. b) a g) zákona
č. 385/2000 Z. z. – za prvý skutok, a zo závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116
ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z. za druhý skutok.
Za to bolo sťažovateľovi uložené disciplinárne opatrenie podľa § 117 ods. 5 písm. b)
zákona č. 385/2000 Z. z. – zníženie funkčného platu o 50 % na obdobie jedného roka.
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací disciplinárny senát zrekapituloval
dôvody, ktoré uviedol sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca vo svojom odvolaní proti
prvostupňovému rozhodnutiu, uvádzajúc, že podľa neho „dokazovanie v disciplinárnom
konaní by malo prebiehať by malo analogicky prebiehať podľa Trestného poriadku pričom
poukazoval na ustanovenie § 2 ods. 10, ods. 11 a § 119 Trestného poriadku. V tejto
súvislosti uviedol, že prvostupňový disciplinárny senát sa dôsledne nevysporiadal s jeho
skutkovými tvrdeniami týkajúcimi sa jeho ústneho pokynu na postúpenie spisu vydaného
súdnej tajomníčke a úradníčke, ako aj ich následného postihnutia za jeho nedodržanie
a prvostupňový disciplinárny senát ta vykonal jediný dôkaz, ktorý podľa jeho názoru
dostatočne neodôvodňuje spoľahlivo zistený skutkový stav.“. Sťažovateľ vo svojom
odvolaní proti prvostupňovému disciplinárnemu rozhodnutiu vyjadril názor, že „jeho
rozhodnutie vychádzalo z odborných znalostí a vnútorného presvedčenia o správnosti
takéhoto postupu, čiže nešlo z jeho strany o zavinené porušenie povinnosti sudcu alebo
svojvôľu, naopak bolo v plnom súlade s ustanovením § 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.
v znení neskorších predpisov a jeho právnym názorom na rozhodovanú vec“.
Sťažovateľ vo svojom odvolaní proti prvostupňovému disciplinárnemu rozhodnutiu
argumentoval taktiež tým, že:
- jeho postupom neboli porušené „ústavné ani občianske“ práva obvineného,
- jeho hodnotiaci záver je vo vzťahu k disciplinárnemu zavineniu interpretovaný
nesprávne,
- sa nedostatočne zaoberalo naplnením podmienok závažného disciplinárneho
previnenia a obmedzilo sa len na konštatovanie, že „v prípade údajného
disciplinárneho previnenia uvedeného v bode 1.) bola škodlivosť jeho konania
zvýšená tým, že došlo k prepusteniu obvineného z väzby“,
- svojím konaním nenaplnil podstatu údajných disciplinárnych previnení kladených
mu za vinu,
- pokiaľ Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd vyslovil právny názor o jeho
nepríslušnosti rozhodovať vo veci, ktorá sa týkala jeho disciplinárneho stíhania,
nepreukazuje to jeho úmyselné, resp. nedbanlivostné zavinenie.
Odvolací disciplinárny senát zistil, že odvolanie sťažovateľa je čiastočne dôvodné
a odvolanie ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky je v celom rozsahu dôvodné.
V nadväznosti na to podľa § 131 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. zrušil prvostupňové
disciplinárne rozhodnutie a rozhodol tak, ako už bolo uvedené.
Ďalej odvolací disciplinárny senát konštatoval, že „ prvostupňový disciplinárny senát
v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal základné zásady trestného konania
per analogiam uvedené v § 2 Trestného poriadku... k vyhláseniu rozhodnutia dospel
po bezchybnom procesnom postupe a súlade so všetkými procesnými ustanoveniami, ktoré
tento proces upravujú“. Zároveň poukázal na to, že „odôvodnenie disciplinárneho
rozhodnutia v odvolacom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
vyjadrený v opravných prostriedkoch, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“.
Skutkové závery, ku ktorým dospel prvostupňový disciplinárny senát, sú podľa
názoru odvolacieho disciplinárneho senátu správne a úplné a zodpovedajú výsledkom
vykonaného dokazovania. Správny je aj z nich vyvodený záver, „že predmetné
disciplinárne previnenie nepochybne spáchal disciplinárne stíhaný sudca spôsobom aký je
uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia v bodoch 1.) a 2.)“.
Odvolací disciplinárny senát ďalej akceptoval tú časť odvolania sťažovateľa,
„v ktorej namietal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia v časti, ktorou bolo jeho konanie
kvalifikované ako porušenie povinností sudcu uložených v § 30 ods. 1 zákona č. 385/2000
Z. z. v znení neskorších predpisov“, vysloviac názor, že „napadnuté rozhodnutie je v časti,
ktorou sa sudcovi priznáva porušenie povinností vyplývajúcich z ustanovenia § 30 ods. 1
zákona č. 385/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov, nepreskúmateľné, pretože z dôvodov
rozhodnutie nie je možné ustáliť, akú povinnosť (povinnosti) vyplývajúce z tohto zákonného
ustanovenia sudca svojím konaním v bodoch 1.) a 2.) napadnutého rozhodnutia porušil“.
Odvolací disciplinárny senát však zistil porušenie povinností vyplývajúcich z § 30
ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z., dospejúc k záveru, že sťažovateľ „svoje povinnosti
nevykonával svedomito a v pridelenej veci nekonal plynulo bez zbytočných prieťahov“.
Podľa zistenia odvolacieho disciplinárneho senátu „prvostupňový senát nepochybil
ani pri právnom posúdení konania disciplinárne stíhaného sudcu v bode 1.) rozhodnutia,
keď ho uznal za vinného zo závažného disciplinárneho previnenia podľa § 1126 ods. 1
písm. a/ ods. 2 písm. b/ písm. g/ zákona č. 385/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov“,
pričom v tomto smere poukázal v celom rozsahu na dôvody napadnutého rozhodnutia.
Navyše však odvolací disciplinárny senát „považoval za potrebné opraviť znenie právnej
vety v súlade s ustanovením § 116 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. b/, písm. g/ zákona
č. 385/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov, a síce, že disciplinárne stíhaný sudca
zavinene nesplnil alebo porušil povinnosti sudcu a vzhľadom na povahu porušenej
povinnosti, spôsob konania, mieru zavinenia, opakovanie alebo iné priťažujúce okolnosti je
jeho škodlivosť zvýšená a zavineným konaním spôsobil prieťahy v súdnom konaní.
V súvislosti so skutkom 2.) rozhodnutia, odvolací disciplinárny senát zistil, že
prvostupňový disciplinárny senát sa dostatočne nevysporiadal so všetkými skutočnosťami
dôležitými pre správne posúdenia zistených skutkových okolností, hoci vo svojom
rozhodnutí na str. 11 správne v odôvodnení uviedol, že podľa obsahu pripojených spisov
Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 0 Tp/522/2006 a sp. zn. 0 Tp/149/2007, disciplinárne
stíhaný sudca S. D. rovnako ako v bode 1.) rozhodnutia konal a rozhodoval ako sudca pre
prípravné konanie vo veci, kde už bola podaná obžaloba, t.j. vo veci, ktorá už nebola
v štádiu prípravného konania. Takéto označenie jeho procesnej pozície je uvedené na
viacerých miestach (zápisnica, uznesenie, podpisy sudcu). Správne prvostupňový
disciplinárny senát ďalej konštatoval, že podaním obžaloby mohol a mal vo veci konať už
len zákonný sudca, ktorému bola vec po podaní obžaloby pridelená. ... Z obsahu spisového
materiálu je však preukázané, že disciplinárne stíhaný sudca S. D. žiadnym spôsobom
nezisťoval, či po prevzatí veci obvineného K. M. (štvrtok 28. apríla 2011o 15.30 hod.) môže
zákonný sudca alebo jednotliví zastupujúci sudcovia vo veci konať a v zákonnej lehote 72
hodín rozhodnúť (do nedele 1. mája 2011 do 15.30 hod.) Namiesto toho S. D. o väzbe
obvineného konal ako službukonajúci sudca pre prípravné konanie, čo napokon v rámci
svojej obhajoby ani nenamietal.“.
Podľa odvolacieho disciplinárneho senátu taktiež správne „prvostupňový
disciplinárny senát v odôvodnení uviedol, že hoci poľský súd neuviedol vo výroku
vydávacieho rozhodnutia opis skutku, ktorého sa vydávanie týka o označenie zatýkacieho
rozkazu vo výroku rozhodnutia taktiež nie je správne, ustálil, že obvinený K. M. bol vydaný
v Slovenskej republike práve a len pre skutok z decembra 2004, ktorý je právne
kvalifikovaný podľa § 219 Trestného zákona. Takýto skutok vydávací súd výslovne uviedol
v odôvodnení svojho rozhodnutia. Okrem toho Krajský súd v Krakove vo výroku uviedol
konanie sp. zn. 0 Tp/522/2006 a v odôvodnení konanie sp. zn. 0 Tp/1249/2007. Obidve tieto
konania sa týkajú vydania zatykača v tej istej trestnej veci ohľadom skutku z decembra
2004. To, že skutok pre ktorý bol obvinený K. M. vydaný, je totožný so skutkom, pre ktorý
bola na obvineného K. M. podaná obžaloba, potvrdil aj Krajský súd v Bratislave vo svojom
zrušujúcom rozhodnutí, sp. zn. 2 Tpo/34/2011. Neobstojí teda námietka disciplinárne
stíhaného sudcu S. D., že vydávacie rozhodnutie sa netýkalo skutku, pre ktorý bola
na Okresnom súde Bratislava I. podaná obžaloba.“.
Poukazujúc na príslušné ustanovenia zákona č. 403/2004 Z. z. o európskom
zatýkacom rozkaze a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného do 1. septembra
2010 a § 43 zákona č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze, podľa ktorého
na konanie o európskom zatýkacom rozkaze, ktoré sa začalo pred 1. septembrom 2010, sa
použijú doterajšie predpisy, niet podľa odvolacieho disciplinárneho senátu pochýb, že
justičný orgán Poľskej republiky bol „oprávnený konať a rozhodovať o vydaní K. M.
na trestné stíhanie do Slovenskej republiky, a to na základe stále platného európskeho
zatýkacieho rozkazu vydaného podľa zákona o EZR, účinného do 1. septembra 2010,
sudcom pre prípravné konanie Okresného súdu Bratislava I dňa 20. marca 2007 pod sp. zn.
0 Tp/149/2007. Obvinený K. M. bol teda odovzdaný príslušnému okresnému súdu v súlade
s právoplatným a vykonateľným rozhodnutím justičného orgánu Poľskej republiky,
vydaného na základe platného a zákonného európskeho zatýkacieho rozkazu.“.
Podľa záverov, ku ktorým dospel odvolací disciplinárny senát, „nezodpovedá pravde
odôvodnenie prvostupňového disciplinárneho senátu, že nesprávny postup a rozhodnutie
disciplinárne stíhaného sudcu S. D. nemalo za následok prepustenie obvineného K. M.
na slobodu, keďže k jeho prepusteniu by došlo aj v prípade, ak by o jeho väzbe rozhodoval
zákonný sudca v súdnom konaní. ... Obvinený K. M. bol odvolacím Krajským súdom
v Bratislave dňa 9. mája 2011 prepustený z väzby na slobodu len preto, že v súdnom konaní
po podaní obžaloby nerozhodoval príslušný predseda senátu, ale rozhodoval nepríslušný
sudca pre prípravné konanie, teda suda nezákonný.“.
Pokiaľ ide o závažnosť porušenia povinností sťažovateľa, zobral odvolací
disciplinárny senát „ako priťažujúcu okolnosť do úvahy opakovanie jeho protiprávneho
konania v bode 2.) rozhodnutia, lebo takto konal 29. apríla 2011 i napriek tomu, že proti
nemu dňa 6. apríla 2011 podala predsedníčka Okresného súdu Bratislava I návrh
na začatie disciplinárneho konania v obdobnej veci, keď mal ako sudca pre prípravné
konanie rozhodovať o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu, hoci na toho
obvineného už bola podaná obžaloba. Rovnako ako v bode 1.) rozhodnutia aj tu treba
zvýrazniť závažné porušenie sudcovských povinností disciplinárne stíhaným sudcom
vo väzobnej veci. Priamym dôsledkom jeho nesprávneho postupu a následného rozhodnutia
bolo prepustenie väzobne stíhaného K. M. v trestnej veci trestného činu vraždy podľa § 219
Trestného zákona, za ktorý mu v prípade uznania viny hrozí trest odňatia slobody na 15 až
25 rokov alebo výnimočný trest na doživotie. Navyše to bolo predmetom negatívneho
postoja médií, čo následne vyvolalo spochybňovanie dôvery verejnosti v nezávislé,
nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov Slovenskej republiky Na základe týchto
skutočností potom odvolací disciplinárny senát nemal žiadne pochybnosti o tom, že
disciplinárne stíhaný sudca S. D. opakovane ako sudca pre prípravné konanie konal
vo veciach, v ktorých už bola podaná obžaloba, o ktorých mal správne a zákonne konať
a rozhodovať senát v súdnom konaní, a práve v dôsledku nesprávneho procesného postupu
a rozhodovania sudcu S. D. boli obvinení J. B. a K. M. prepustení z väzby na slobodu.
Práve v tomto vidí odvolací disciplinárny senát u disciplinárne stíhaného sudcu zavinené
porušenie povinnosti sudcu a vzhľadom na povahu porušenej povinnosti, spôsob konania,
mieru zavinenia a najmä opakovanie je jeho škodlivosť zvýšená.“.
K samotným ťažiskovým dôvodom podaného odvolania Najvyšší súd Slovenskej
republiky v napadnutom rozhodnutí uviedol:
„V ustanoveniach čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, garantujúcich, je obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať konanie, v ktorom by
súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného z väzby,
ak je táto nezákonná. Ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,
alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom určených
prípadoch podmieniť zárukou.
Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody, kladie nároky (okrem
iného) na kvalitu preskúmavania. Rovnako to platí aj v prípade osobitného typu väzobného
konania, predmetom ktorého je preskúmanie žiadosti obvineného o prepustenie na slobodu.
Väzobné konanie, týkajúce sa rozhodovania o osobnej slobode obvinenej osoby, musí
spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky. Jednu z nich je aj právo a zákonného sudcu, ktoré je integrálnou
súčasťou práva na spravodlivý proces. Ak koná nezákonný sudca, porušuje sa právo
obvineného na spravodlivý proces a je nesporné, že sudca S. D. konal v obidvoch
prípadoch, ktoré sa mu kladú za vinu, ako nezákonný sudca.
Konanie o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby, ktorého dĺžka bez zavinenia
väznenej osoby sa už nepočíta na dni ale na mesiace, je poznačené zbytočnými prieťahmi,
ktoré môžu byť spôsobené nielen nečinnosťou sudcu, ale aj nesprávnou činnosťou sudcu.
Nezákonné rozhodnutie, v okolnostiach prejednávanej veci nezákonnosť rozhodnutí bola
spôsobená tým, že rozhodoval nezákonný sudca, má spravidla za následok predĺženie
konania s charakterom zbytočných prieťahov v konaní. Z týchto dôvodov neobstoja
odvolacie námietky sudcu, podľa ktorých v konaniach nedošlo k porušeniu ústavných práv
občana J. B. v zmysle čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Rozhodnutie o väzbe
nezákonným sudcom a zbytočné prieťahy v konaní o väzbe zakladajú porušenie práv
priznaných čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd dotknutej osoby.“
Pokiaľ vo vzťahu k druhému skutku, zo spáchania ktorého bol v zmysle napadnutého
rozhodnutia uznaný za vinného, sa sťažovateľ obhajoval tým, že konal v časovom strese
a pod tlakom medializácie prípadu, odvolací disciplinárny senát k týmto námietkam
uviedol, že „Zákonné lehoty, v ktorých sa rozhoduje o väzbe, sú sudcom dostatočne
všeobecne známe a sú dostatočne dlhé na to, aby sa sudca nedostal do časového stresu.
Záujem médií o informovanie verejnosti v konkrétnej trestnej veci je prejavom ústavného
práva na poskytovanie a prijímanie informácií o veciach verejných a tento záujem médií
(verejnosti) nemôže byť pre profesionálne pripraveného sudcu žiadnym tlakom. Medzi
prirodzené atribúty justície v demokratickom právnom štáte (na rozdiel od tajnej justície
vymykajúcej sa kontrole verejnosti) patrí oboznamovanie verejnosti (a to nielen právnickej)
so súdnymi rozhodnutiami zásadného významu a tak aj právnymi názormi v nich zaujatými,
ale aj s postupmi súdov, ktoré rozhodnutiu predchádzajú. Súvisí to nepochybne
predovšetkým s právom na informácie ako základným právom, bez ktorého napĺňania
riadne fungovanie demokratického štátneho zriadenia nie je možné si ani predstaviť.“.
Podľa názoru vysloveného odvolacím disciplinárnym senátom sa sťažovateľ
„vo svojich odvolacích argumentoch vzďaľuje od merita veci. Predmetom skúmania
disciplinárnej zodpovednosti sudcu pri obidvoch skutkoch nie je rozhodovacia činnosť
sudcu z hľadiska jeho právneho názoru vysloveného v rozhodnutiach, ale podstatou skutkov
je fakt, že v obidvoch prípadoch rozhodoval ako nezákonný sudca, a teda ani v jednom
prípade nemal rozhodnúť, ale bolo jeho povinnosťou predložiť (postúpiť) veci zákonnému
sudcovi (sudcom). ... Od sudcu, ktorý podľa vlastného vyjadrenia pôsobí v justícii 29 rokov,
možno dôvodne očakávať, že sú mu známe základné ustanovenia, ktoré vymedzujú
kompetencie sudcu pre prípravné konanie, že podľa týchto zákonných ustanovení bude
i postupovať.“.
Vo vzťahu k odvolacej námietke sťažovateľa, že predmetom disciplinárneho konania
je posudzovanie jeho rozhodovacej činnosti, odvolací disciplinárny senát uviedol,
„že ustanovenie § 29a zákona č. 385/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov vytvára právny
základ pre ochranu právnych názorov vyslovených sudcom v rozhodovacej činnosti pri
interpretácii a aplikácii právnej normy. Oslobodenie sudcu od zodpovednosti sa týka
zodpovednosti podľa Trestného zákona, ale nevylučuje zodpovednosť sudcu podľa zákona
č. 385/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov. Ustanovenie § 29a ods. 1 zákona
č. 385/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov teda nezakladá absolútnu ochranu sudcu
pred zodpovednosťou sa rozhodnutie a názory s ním spojené. Nie každý názor vyslovený
sudcom možno hodnotiť ako právny názor iba preto lebo ho vyslovil sudca v súvislosti
so svojou rozhodovacou činnosťou. Názor sudcu, ktorý nemá oporu v zákone, ako aj názor,
ktorý zákon popiera, alebo sa natoľko odchyľuje od znenia právnej úpravy, že popiera účel
a význam právnej úpravy podľa § 29a zákona č. 385/2000 Z. z. v znení neskorších
predpisov, podlieha zodpovednosti, ktorá nie je ustanovená Trestným zákonom.
Disciplinárna zodpovednosť je zodpovednosť za inak protiprávne správanie, za správanie,
ktoré nemá povahu trestnej činnosti. Odvolací disciplinárny senát uzatvára, že
disciplinárne stíhanie sudcu S. D. je dôvodné, pretože v konaní sa potvrdilo tak závažné
porušenie profesionálnych štandardov sudcu, ktoré nie je zameniteľné s jednoduchým
zlyhaním sudcu.“.
Odvolací disciplinárny senát napokon dodal, že nemá pochybnosti o tom, že
sťažovateľ opakovane konal svojvoľne, pričom jeho opakované profesionálne zlyhanie má
za následok porušenie jeho povinnosti ustanovenej zákonom vykonávať svoju funkciu
svedomito a konať plynulo, bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd musí mať na zreteli, že podstatou rozhodovania o sťažnostiach podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy je posúdenie ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozhodnutia
všeobecného súdu, prípadne iného orgánu verejnej moci, a nie posudzovanie jeho právnej
perfektnosti ani jeho prípadné „vylepšovanie“ (m. m. IV. ÚS 325/08, IV. ÚS 218/2010).
Poslaním ústavného súdu nie je kontrola súdnej činnosti vo všetkých smeroch a aspektoch
a skúmanie akejkoľvek možnej nezákonnosti alebo procesného pochybenia, či dokonca
zrejmej nesprávnosti, ktoré sa v individuálnom konaní pred všeobecnými súdmi prípadne
vyskytnú, ale výlučne posudzovanie konformity aktov aplikácie práva s ústavou, prípadne
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.
Ako uviedol aj odvolací disciplinárny senát, všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré
jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m.
III. ÚS 209/04, I. ÚS 50/2011).
Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zaujal názor
a pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých
sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda
nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko
z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu
v odôvodnení rozhodnutia zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi
na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že (ne)majú význam pre rozhodnutie (Kraska
c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993; II. ÚS 410/06).
Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich procesnoprávnych
zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie podľa názoru ústavného súdu náležite
odôvodnené, keďže odvolací disciplinárny senát v dostatočnej miere poskytol odpovede
na všetky podstatné sťažovateľom namietané skutočnosti v ním podanom odvolaní.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že vo veci sťažovateľa odvolací
disciplinárny senát, ako aj prvostupňový disciplinárny senát v odôvodnení svojich
rozhodnutí aplikovali ústavne konformným spôsobom príslušné právne normy obsiahnuté
predovšetkým v zákone o sudcoch. V danom prípade napadnuté rozhodnutie v spojení
s prvostupňovým rozhodnutím podľa názoru ústavného súdu znesie kritériá kladené
na rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré vyplývajú z ústavných záruk základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, súčasťou ktorých je aj predpoklad, že účastníkovi súdneho
konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite (m. m. II. ÚS 63/06).
Ústavný súd dodáva, že nemenej podstatnou pre jeho závery bola skutočnosť, že
z materiálneho hľadiska bolo o veci sťažovateľa (jeho odvolaní) riadne rozhodnuté
a sťažovateľ mal možnosť uviesť dôvody, pre ktoré nesúhlasil s prvostupňovým
rozhodnutím, čo aj podrobným písomným odvolaním učinil.
Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti (jej
časti) pre jej zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným
základným právom na jednej strane a namietaným konaním alebo rozhodnutím. Ak ústavný
súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom alebo rozhodnutím
disciplinárneho súdu a základným právom, porušenie ktorého sťažovateľ namieta, vysloví
zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 66/2012).
Ústavný súd môže sťažnosť odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť aj vtedy, ak je
zrejmé, že medzi namietaným postupom najvyššieho súdu ako disciplinárneho súdu, ktorý
rozhodoval o disciplinárnom previnení sťažovateľa v prvostupňovom a v odvolacom
konaní, a označenými základnými právami podľa ústavy a právami podľa dohovoru nie je
taká príčinná súvislosť, ktorá by reálne vytvárala základ na prijatie záveru o možnom
porušení týchto práv.
Po preskúmaní napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje, že jeho odôvodnenie,
v ktorom sa odvolací disciplinárny senát stotožnil so skutkovými závermi disciplinárneho
súdu, je dostatočné a zrozumiteľné. Ústavný súd nezistil, že by v napadnutom rozhodnutí
bola použitá taká interpretácia a aplikácia právnej normy, ktorá zásadne popiera jej účel
a význam. Rovnako nezistil, že by dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie,
absentovali, boli zjavne protirečivé alebo popierali pravidlá formálnej alebo právnej logiky.
Závery odvolacieho disciplinárneho senátu nie sú zjavne jednostranné a ani v extrémnom
rozpore s princípmi spravodlivosti. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že
medzi napadnutým rozhodnutím a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že
mohlo dôjsť k ich porušeniu.
S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je
právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k námietke o nedostatočnom
odôvodnení napadnutého rozhodnutia odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
III.3 K ďalším námietkam porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím
Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu odvolacím
disciplinárnym senátom aj na tom základe, že tento opravný disciplinárny súd
(ale aj prvostupňový súd) nielenže nevykonali dôkaz výsluchom súdnej tajomníčky,
asistentky senátu Mgr. Tomíka, ale ani žiadnym spôsobom neodôvodnili jeho nevykonanie.
Disciplinárny odvolací súd vysvetlil, prečo nevykonal dôkaz výsluchom uvedenej
osoby, keď najskôr poukázal na § 13 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého samosudca,
predseda senátu alebo vyšší súdny úradník, pre ktorého je súdne oddelenie vytvorené,
ukladá úlohy súdnym úradníkom a ďalším zamestnancom súdu zaradeným do príslušného
oddelenia. Nadväzne na uvedené odvolací disciplinárny senát citoval aj príslušné
ustanovenia vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z.
o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd
a vojenské súdy v znení neskorších predpisov, konštatujúc, že tieto ustanovenia právnych
predpisov „jasne vymedzujú povinnosti sudcu vo vzťahu k príslušnému oddeleniu súdu,
medzi ktoré patrí aj kontrola realizácie pokynov sudcu odborno-administratívnym
aparátom. Neobstojí teda obhajoba sudcu, v rámci ktorej naznačuje administratívne
pochybenia dozornej úradníčky a asistentky senátu Mgr. Tomíka pri predkladaní spisu
sp. zn. 0 Tp/526/2010 zákonnému sudcovi po zrušení prvého rozhodnutia o žiadosti
obvinenej osoby z väzby nadriadeným súdom.“.
Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v tejto časti vo vzťahu k nevykonaniu
navrhovaných dôkazov spĺňa podľa názoru ústavného súdu všetky požiadavky z ustálenej
judikatúry ústavného súdu a ESĽP o povinnosti riadne odôvodňovať súdne rozhodnutia.
Na tomto mieste treba opätovne uviesť, že ani ESĽP vo svojej judikatúre nevyžaduje
detailné a sofistikované odôvodňovanie. Potvrdzujú to aj rozhodnutia z poslednej doby:
Sgarbi proti Taliansku, 21. 10. 2008, č. 37115/06; Koktas proti Nemecku, 13. 9. 2011,
č. 23674.
Medzi takým spôsobom odôvodnenia, ktoré zvolil disciplinárny odvolací súd
vo vzťahu k námietke sťažovateľa o nevykonaní ním navrhovaného dôkazu, a namietaným
porušením označených práv preto niet žiadnej príčinnej súvislosti, a preto aj vo vzťahu
k týmto námietkam bolo potrebné odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.
Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa smerujúce voči nedodržaniu lehoty ustanovenej
príslušným právnym predpisom na doručenie rozhodnutia a v dôsledku toho zredukovania
časového úseku na „prípravu argumentácie v podanej sťažnosti“, resp. námietky súvisiace
s tým, že odvolací disciplinárny senát nekonal o jeho podaniach zo 4. januára 2013
a z 10. januára 2013, ktorými sa domáhal opravy a doplnenia zápisnice z ústneho
pojednávania zo 14. decembra 2012, ústavný súd je toho názoru, že uvedené okolnosti samy
osebe nedisponujú potrebnou intenzitou na ústavný prieskum o materiálnom porušení
sťažovateľom označených práv (porov. I. ÚS 163/2010), teda nepredstavujú „kvalifikovanú
vadu“ takej intenzity, ktorá by v konečnom dôsledku mohla viesť ku kasácii napadnutého
rozhodnutia. Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť aj vo vzťahu k tejto časti pri jej
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť ako celok bola odmietnutá, ústavný súd sa už nezaoberal ďalšími
návrhmi sťažovateľa formulovanými v petite jeho sťažnosti a rozhodol tak, ako to je
uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. marca 2014