Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 280/2010
PDF · 273.15 KB
No categories available
IV. ÚS 280/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. augusta 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. L. – K..., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. K.,
M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cob/172/2009 z 28.
januára 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. M. L. – K... o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2010
doručená sťažnosť Ing. M. L. – K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob/172/2009 z 28. januára 2010 (ďalej
aj „namietaný rozsudok“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).
V sťažnosti sa tvrdí, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob/172/2009,
v ktorom bol sťažovateľ v procesnom postavení žalovaného, „neprerokoval v oficiálnom
rokovaní a dôkladne neprebral pádne argumenty vydeklarované v odvolaní žalovaného
z 8. 12. 2008, ktoré sú pre rozhodnutie o merite veci relevantné a vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tieto argumenty.
Porušovateľ znemožnil sťažovateľovi realizáciu svojich procesných práv priznaných
mi v občianskom súdnom konaní za účelom zabezpečenia spravodlivej súdnej ochrany
v zmysle čl. 46 Ústavy SR v korelácii s jeho pendantom č1. 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, samotným neprerokovaním v kontradiktórnom konaní
asertivného žalovaného (ktorý dokáže vyjadriť svoj názor a akceptovať názory ostatných)
a následne neodôvodnením v rozhodnutí 2 Cob/172/2009 zo dňa 28. 1. 2010 a doručeného
dňa 9. 3. 2010.“.
Sťažovateľ upriamuje pozornosť na zmluvu o dielo z 20. júla 2002, na základe ktorej
sa ako zhotoviteľ zaviazal zhotoviť pre objednávateľa (v označenom konaní žalobcu) dielo
„Modernizácia teleinformačnej siete Z.“ v zmysle projektovej dokumentácie a inštalačného
manuálu. Konkrétne sa sťažovateľ zameriava na články predmetnej zmluvy upravujúce
spolupôsobenie objednávateľa a zhotoviteľa, platobné podmienky, odovzdanie a prevzatie
riadne zhotoveného diela, zodpovednosť za škodu, zodpovednosť za vady diela a tiež sa
odvoláva na „špecifikáciu prác zo dňa 20. 07. 07 a dňa 6. 9. 2007, ktoré sú obsahom
súdneho spisu a v ktorých je žalovaným sťažovateľom konkrétne, diferencovane, špecificky
v kontexte vyjadrená jeho činnosť na stavbe a uplatnený nárok voči žalobcovi
vo vzájomnom návrhu zo dňa 25. 11. 2005 a podanie skutkového vyjadrenia ku vzájomnému
návrhu zo dňa 29. 3. 2006“.
V nadväznosti na to sa v sťažnosti uvádza, že „V citovaných dôkazoch sú
sťažovateľom splnené všetky náležitosti v zmysle ZOD, pričom ich aj preukázal faktúrami,
výpismi zo stavebného denníka, z ktorého je explicitné, čo sa urobilo, kde sa robilo, kto tam
robil a dátum, kedy sa práce vykonávali zo strany žalovaného... t. j. sťažovateľa tejto
sťažnosti.“.
Podľa sťažovateľa sa všeobecné súdy týmito dôkazmi nezaoberali a v odôvodnení
svojich rozhodnutí sa s nimi nevysporiadali. Poukazuje aj na nedostatky fakturácie
(nedostatočnú špecifikáciu) zo strany žalobcu, nepredloženie stavebného denníka
a odovzdávacieho protokolu, na základe čoho tvrdí, že žalobca „neuniesol dôkazné
bremeno na splnenie svojej dôkaznej povinnosti“.
Sťažovateľ v ďalšej časti pomerne obšírneho odôvodnenia sťažnosti opakuje
v rôznych obmenách rad námietok vyúsťujúcich do záveru, že krajský súd sa náležite a bez
akéhokoľvek zdôvodnenia nevyrovnal s jeho argumentáciou, a preto je odôvodnenie
napadnutého rozsudku v rozpore s § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), a zároveň takéto nedostatočné odôvodnenie predstavuje porušenie čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ označuje namietaný rozsudok
za nepreskúmateľný, nepredvídateľný a nezrozumiteľný a zastáva názor, že právne závery,
ku ktorým krajský súd dospel, „sú v extrémnom nesúlade“ s vykonanými skutkovými
zisteniami.
Vzhľadom na uvedené dôvody sťažovateľ žiada vo veci samej rozhodnúť týmto
nálezom:
„1. Základné práva sťažovateľa Ing. M. L. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky na súdnu ochranu ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 na spravodlivé súdne
konanie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli rozsudkom KS KE
sp. zn.: 2 Cob/172/2009 zo dňa 28. 1. 2010 porušené.
2. Ústavný súd SR v zmysle § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušuje
uznesenie najvyššieho súdu (správne má byť rozsudok krajského súdu, pozn.) sp. zn.
2 Cob/172/2009 zo dňa 28. 1. 2010 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania
pre JUDr. M. K. v celkovej sume za dva hlavné úkony právnej služby 303,31€ s DPH...“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch...
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že rozsudkom krajského súdu sp. zn.
2 Cob/172/2009 z 28. januára 2010 bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Košice I (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 27 Cb/91/2003 z 27. novembra 2008 v spojení s opravným
uznesením zo 6. novembra 2009, ktorým súd prvého stupňa zaviazal sťažovateľa zaplatiť
žalobcovi sumu 151 033,60 Sk s 10,9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 192 790 Sk
od 18. júla 2002 do 22. júla 2002, zo sumy 260 564,30 Sk od 18. augusta 2002
do 21. augusta 2002, zo sumy 160 564,30 Sk od 21. augusta 2002 do 18. septembra 2002,
zo sumy 227 399,30 Sk od 21. októbra 2002 do 30. marca 2003, zo sumy 27 399,30 Sk
od 31. marca 2003 do 29. júla 2003, zo sumy 39 367,70 Sk od 30. júla 2003 do zaplatenia,
zo sumy 188 181 Sk od 1. novembra 2002 do 29. júla 2003, zo sumy 110 592,90 Sk
od 30. júla 2003 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Krajský súd zároveň
namietaným rozsudkom zrušil výrok prvostupňového súdu, ktorým v prevyšujúcej časti
zamietol žalobu, a v tejto časti (teda o nároku žalobcu prevyšujúcom sumu 151 033,60 Sk
s prísl.), ako to vyplýva aj z vyžiadaného súvisiaceho súdneho spisu, po vrátení veci
na ďalšie konanie okresný súd ďalej koná.
Sťažnosť smeruje proti namietanému rozsudku ako celku, teda aj proti tej časti,
v ktorej predmetný rozsudok dosiaľ nenadobudol právoplatnosť.
Podľa § 159 ods. 1 OSP doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním,
je právoplatný.
Podľa § 49 zákona o ústavnom súde sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom
sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd
nerozhoduje iný súd.
Z už citovaného § 49 zákona o ústavnom súde vyplýva, že sťažnosť podľa čl. 127
ods. 1 ústavy možno podať zásadne len proti právoplatným rozhodnutiam, opatreniam alebo
iným zásahom orgánov verejnej moci. Z toho a contrario vyplýva, že ju nemožno podať
proti takým rozhodnutiam orgánov verejnej moci, ktoré ešte nenadobudli právoplatnosť.
Skutočnosť, že krajský súd namietaným rozsudkom v časti, v ktorej zrušil výrok
prvostupňového rozsudku o zamietnutí žaloby nad rámec žalobcom uplatneného nároku
presahujúceho sumu 151 033,60 Sk s prísl. a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie,
znamená, že v tejto časti nebolo ešte o žalobcom uplatnenom nároku právoplatne meritórne
rozhodnuté. V tomto štádiu konania preto ešte nie je zrejmé, či konečné rozhodnutie bude
v tejto časti vyznievať v neprospech sťažovateľa. Preto sťažnosť smerujúca proti
zrušujúcemu výroku namietaného rozsudku zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto
časti ako predčasne podanej pre nesplnenie procesných podmienok konania pred ústavným
súdom, ktoré ústavný súd kvalifikuje ako nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí
(m. m. IV. ÚS 237/2010).
Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
vo vzťahu k tej časti namietaného rozsudku, ktorým bol potvrdený prvostupňový rozsudok
vo výroku, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 151 033,60 Sk
s prísl., ústavný súd najskôr zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci
všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov,
ktoré ich vydaniu predchádzali, s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
(m. m. I. ÚS 74/02, I. ÚS 236/03, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05). Ústavný súd v rámci
svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že posúdenie akejkoľvek
skutkovej a právnej otázky všeobecným súdom by sa mohlo stať predmetom kritiky
zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery, ku ktorým všeobecný súd dospel, boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Základom argumentácie sťažovateľa je v podstate nesúhlas s právnym názorom
krajského súdu vysloveným v odôvodnení namietaného rozsudku. Posudzovaná sťažnosť
predstavuje podľa názoru ústavného súdu v podstate polemiku sťažovateľa so závermi,
ku ktorým dospel krajský súd, a sťažovateľ zjavne očakáva, že ústavný súd podrobí
napadnuté rozhodnutie preskúmaniu z pozície bežnej opravnej inštancie.
Ústavný súd v danej veci pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje výlučne
z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných základných práv a slobôd.
Vzhľadom na to nie je jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach
daného prípadu aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý
rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných
pochybení krajského súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť
konformitu záverov namietaného rozsudku s ústavou (m. m. IV. ÚS 325/08).
Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok vo vzťahu k jeho potvrdzujúcej časti
a z jeho obsahu predovšetkým zistil, že krajský súd ako súd odvolací podrobne vyložil svoje
úvahy, ktoré ho viedli k potvrdeniu rozsudku okresného súdu vo výroku o uložení
povinnosti sťažovateľovi zaplatiť žalobcovi sumu 151 033,60 Sk s prísl., stotožňujúc sa
v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého prvostupňového rozhodnutia a konštatujúc
správnosť jeho záverov.
Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP
ústavný súd zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho
súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok.
Krajský súd citoval tieto podstatné časti z odôvodnenia napadnutého prvostupňového
rozsudku:
„Z dokazovania vyplynulo, že medzi účastníkmi konania bola uzatvorená Zmluva
o dielo v zmysle ust. § 536 a nasl. Obchodného zákonníka. Účastníci zmluvy si v zmluve
dohodli predmet diela a tiež cenu.
Je opodstatnené tvrdenie žalovaného, že žalobca v zmysle zmluvne dohodnutých
podmienok bol povinný dielo zápisnične žalovanému odovzdať obojstranným podpísaním
protokolu o odovzdaní a prevzatí diela. Žalobca, ako subdodávateľ práce ním vykonané
takto žalovanému neodovzdal, avšak nesporná je tá skutočnosť, že dielo bolo investorovi
ako celok odovzdané a investorom prevzaté, o ktorej skutočnosti svedčí Zápis o odovzdaní
a prevzatí stavby /alebo jej dokončenej časti/. Zo Zápisu o odovzdaní a prevzatí stavby
vyplýva, že sa týkalo čiastkového úseku N... 84,000-91,243 K. /žkm 94,133-98,330 Kš 4/
preberacie konania skončilo dňa 29. 7. 2003 a je podpísané preberajúcou organizáciou
B., s. r. o., Z. a žalovaným.
V súlade s uzatvorenou zmluvou o dielo žalobcovi vzniklo právo vykonané práce
fakturovať. Žalobca vystavil žalovanému faktúry č. OF 0001/02, OF 0002/02, OF 0007/02,
OF 0008/02, OF 0010/02, v ktorých faktúrach vyšpecifikoval rozsah vykonaných prác,
žalovaný faktúry prevzal a svojím podpisom potvrdil prevzatie faktúr a takto bol
oboznámený s rozsahom vykonaných prác a cenou. Žalovaný uhradil fa OF 0001/02
22. 7. 2002, fa OF 0002/02 29. 7. 2002 50.000,- Sk, 5. 8. 2002 100.000,- Sk, 21. 8. 2002
100.000,- Sk, 18. 9. 2002 181.100,- Sk a v zmysle príjmového a výdavkového dokladu zo
dňa 18. 9. 2002 1.073,- Sk, fa OF 0007/02 30. 3. 2003 200.000,- Sk a k úhrade ostala suma
39.367,70 Sk a fa OF 0008/02 23. 10. 2002 250.000,- Sk a k úhrade ostala suma
211.243,20 Sk a fa OF 0010/02 23. 10. 2002 732.153,40 Sk. Z takto vyfaktúrovanej sumy
žalovaný žalobcovi neuhradil 251.683,90 Sk. Žalovaný nereklamoval fakturáciu prác s tým,
že fakturované výkony nezodpovedajú skutočnosti a aby používané sadzby boli v rozpore
so zmluvne dohodnutými podmienkami. Vzhľadom na úplnú ako aj čiastočnú úhradu faktúr
žalovaným možno považovať tento úkon žalovaného za uznanie záväzku. Žalovaný v zmysle
odsúhlasenia záväzkov a pohľadávok zo dňa 30. 12. 2002 ako aj na pojednávaní 25. 8. 2004
nárok žalobcu na zaplatenie vyfaktúrovaných súm uznal. Preto súd tvrdenie žalovaného
o neopodstatnenosti vyfaktúrovaných súm z dôvodu nevykonania práce a nesprávne
použitého cenníka považoval za účelovú obranu. Pre úplnosť súd poznamenáva, že žalovaný
hodnotu vykonaných prác refakturoval investorovi, ktorý takto vyfakturované práce
žalovanému uhradil.“
Na zdôraznenie správnosti potvrdzujúceho výroku namietaného rozsudku krajský súd
navyše uviedol, že:
„Žalovaný ničím nepreukázal nevykonanie prác, ako aj použitie nesprávneho
cenníka stavebných prác, pretože investor, ktorému žalovaný práce refakturoval –
vyfakturované práce žalovanému uhradil. Je nesporné, že k odovzdaniu diela investorovi
došlo, žalovaný komplexne dielo odovzdal a teda žalovaný dielo od žalobcu ako
subdodávateľa prevzal reálnym akceptom. Preto nie je obrana žalovaného opodstatnená,
pokiaľ sa odvoláva na neodovzdanie diela v súvislosti so zaplatením ceny diela.“
Takýto odôvodnený záver odvolacieho súdu je potrebné považovať za súčasť
nezávislého súdneho rozhodovania, ktorá je plne v medziach ústavnosti. Sťažovateľom
napadnuté rozhodnutie v preskúmavanej veci považuje ústavný súd za ústavne konformné,
pretože v jeho postupe nezistil žiadne znaky svojvôle, a súčasne ani aplikáciu právnych
noriem v danom prípade zo strany krajského súdu nepovažuje za takú, ktorá by bola
dôsledkom interpretácie, extrémne vybočujúcej z princípov zaručených v siedmom oddiele
druhej hlavy ústavy, prípadne by ju bolo možné kvalifikovať ako aplikáciu práva majúcu
za následok porušenie základných práv alebo slobôd. Možno preto urobiť záver, že krajský
súd sa so skutkovou a právnou problematikou súvisiacou s posudzovanou vecou
vysporiadali spôsobom aj z hľadiska ústavných aspektov celkom aprobovateľným.
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva
(sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom),
tak aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade
Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing)
v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým
spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.
Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných
súdov a zásadne sa nepoužívajú na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože
ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom
na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté
do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv
alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah,
ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd
(IV. ÚS 57/09, IV. ÚS 162/09).
Ústavný súd nemá pozíciu opravnej inštancie voči rozhodnutiam všeobecných súdov
a ani nenapráva ich skutkové alebo právne výstupy, ak sa zakladajú na konkrétnych faktoch
a sú aj dostatočne odôvodnené, o to viac, ak v zmysle všeobecne záväzných právnych
predpisov sa má verdikt súdu zakladať na voľnej úvahe (obdobne napr. III. ÚS 238/08,
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu ústavou garantované základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo
na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom a nemožno ho účelovo
chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02,
IV. ÚS 277/05). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ
tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň
zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď
namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04).
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
II. ÚS 201/03, II. ÚS 144/05, IV. ÚS 100/04, IV. ÚS 42/06, IV. ÚS 68/2010). Podľa názoru
ústavného súdu treba sťažnosť v tejto časti podanú sťažovateľom považovať za zjavne
neopodstatnenú.
Ústavný súd napokon dodáva, že ani sťažovateľom uvádzané odkazy na judikatúru
ústavného súdu, ako aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva nie sú celkom náležité,
pretože uvedenými rozhodnutiami neboli riešené prípady s rovnakým skutkovým
a procesným základom.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa
zdôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to,
aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť
a preskúmať spojitosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným
porušením označených práv. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu nemôže byť v takej
príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba
z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup
občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).
Ústavný súd preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol aj ako
zjavne neopodstatnenú.
Sťažovateľ v texte sťažnosti namieta tiež porušenie čl. 13 a čl. 17 dohovoru
označeným rozsudkom krajského súdu. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je koncentrovane vyjadrený v petite
sťažnosti. V tejto súvislosti ústavný súd poukázal na svoju konštantnú judikatúru
(III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07, IV. ÚS 234/2010), podľa ktorej tvrdenia
o porušení iných ustanovení ústavy, resp. kvalifikovaných medzinárodných zmlúv (v danom
prípade čl. 13 a čl. 17 dohovoru), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu,
považuje iba za súčasť argumentácie sťažovateľa. Za daných okolností boli v danej veci
splnené predpoklady na predbežné prerokovanie sťažnosti sťažovateľa zastúpeného
kvalifikovaným právnym zástupcom len v rozsahu namietaného porušenia základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, vyslovenia ktorého sa
sťažovateľ domáhala v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Nad takto vymedzený
rámec je ústavnoprávny prieskum vylúčený.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa ústavný súd už týmito návrhmi
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. augusta 2010