Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 280/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. augusta 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. L. – K..., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. K.,

M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 28.

januára 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. L. – K... o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2010

doručená sťažnosť Ing. M. L. – K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28. januára 2010 (ďalej

aj „namietaný rozsudok“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

V sťažnosti sa tvrdí, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. ,

v ktorom bol sťažovateľ v procesnom postavení žalovaného, „neprerokoval v oficiálnom

rokovaní a dôkladne neprebral pádne argumenty vydeklarované v odvolaní žalovaného

z 8. 12. 2008, ktoré sú pre rozhodnutie o merite veci relevantné a vyžaduje sa špecifická

odpoveď práve na tieto argumenty.

Porušovateľ znemožnil sťažovateľovi realizáciu svojich procesných práv priznaných

mi v občianskom súdnom konaní za účelom zabezpečenia spravodlivej súdnej ochrany

v zmysle SR v korelácii s jeho pendantom č1. 6 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, samotným neprerokovaním v kontradiktórnom konaní

asertivného žalovaného (ktorý dokáže vyjadriť svoj názor a akceptovať názory ostatných)

a následne neodôvodnením v rozhodnutí zo dňa 28. 1. 2010 a doručeného

dňa 9. 3. 2010.“.

Sťažovateľ upriamuje pozornosť na zmluvu o dielo z 20. júla 2002, na základe ktorej

sa ako zhotoviteľ zaviazal zhotoviť pre objednávateľa (v označenom konaní žalobcu) dielo

„Modernizácia teleinformačnej siete Z.“ v zmysle projektovej dokumentácie a inštalačného

manuálu. Konkrétne sa sťažovateľ zameriava na články predmetnej zmluvy upravujúce

spolupôsobenie objednávateľa a zhotoviteľa, platobné podmienky, odovzdanie a prevzatie

riadne zhotoveného diela, zodpovednosť za škodu, zodpovednosť za vady diela a tiež sa

odvoláva na „špecifikáciu prác zo dňa 20. 07. 07 a dňa 6. 9. 2007, ktoré sú obsahom

súdneho spisu a v ktorých je žalovaným sťažovateľom konkrétne, diferencovane, špecificky

v kontexte vyjadrená jeho činnosť na stavbe a uplatnený nárok voči žalobcovi

vo vzájomnom návrhu zo dňa 25. 11. 2005 a podanie skutkového vyjadrenia ku vzájomnému

návrhu zo dňa 29. 3. 2006“.

V nadväznosti na to sa v sťažnosti uvádza, že „V citovaných dôkazoch sú

sťažovateľom splnené všetky náležitosti v zmysle ZOD, pričom ich aj preukázal faktúrami,

výpismi zo stavebného denníka, z ktorého je explicitné, čo sa urobilo, kde sa robilo, kto tam

robil a dátum, kedy sa práce vykonávali zo strany žalovaného... t. j. sťažovateľa tejto

sťažnosti.“.

Podľa sťažovateľa sa všeobecné súdy týmito dôkazmi nezaoberali a v odôvodnení

svojich rozhodnutí sa s nimi nevysporiadali. Poukazuje aj na nedostatky fakturácie

(nedostatočnú špecifikáciu) zo strany žalobcu, nepredloženie stavebného denníka

a odovzdávacieho protokolu, na základe čoho tvrdí, že žalobca „neuniesol dôkazné

bremeno na splnenie svojej dôkaznej povinnosti“.

Sťažovateľ v ďalšej časti pomerne obšírneho odôvodnenia sťažnosti opakuje

v rôznych obmenách rad námietok vyúsťujúcich do záveru, že krajský súd sa náležite a bez

akéhokoľvek zdôvodnenia nevyrovnal s jeho argumentáciou, a preto je odôvodnenie

napadnutého rozsudku v rozpore s (ďalej len

„OSP“), a zároveň takéto nedostatočné odôvodnenie predstavuje porušenie čl. 46 ods. 1

, ako aj dohovoru. Sťažovateľ označuje namietaný rozsudok

za nepreskúmateľný, nepredvídateľný a nezrozumiteľný a zastáva názor, že právne závery,

ku ktorým krajský súd dospel, „sú v extrémnom nesúlade“ s vykonanými skutkovými

zisteniami.

Vzhľadom na uvedené dôvody sťažovateľ žiada vo veci samej rozhodnúť týmto

nálezom:

„1. Základné práva sťažovateľa Ing. M. L. podľa Slovenskej

republiky na súdnu ochranu ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 na spravodlivé súdne

konanie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli rozsudkom KS KE

sp. zn.: zo dňa 28. 1. 2010 porušené.

2. Ústavný súd SR v zmysle a zrušuje

uznesenie najvyššieho súdu (správne má byť rozsudok krajského súdu, pozn.) sp. zn.

zo dňa 28. 1. 2010 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania

pre JUDr. M. K. v celkovej sume za dva hlavné úkony právnej služby 303,31€ s DPH...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch...

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 28. januára 2010 bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Košice I (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 27. novembra 2008 v spojení s opravným

uznesením zo 6. novembra 2009, ktorým súd prvého stupňa zaviazal sťažovateľa zaplatiť

žalobcovi sumu 151 033,60 Sk s 10,9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 192 790 Sk

od 18. júla 2002 do 22. júla 2002, zo sumy 260 564,30 Sk od 18. augusta 2002

do 21. augusta 2002, zo sumy 160 564,30 Sk od 21. augusta 2002 do 18. septembra 2002,

zo sumy 227 399,30 Sk od 21. októbra 2002 do 30. marca 2003, zo sumy 27 399,30 Sk

od 31. marca 2003 do 29. júla 2003, zo sumy 39 367,70 Sk od 30. júla 2003 do zaplatenia,

zo sumy 188 181 Sk od 1. novembra 2002 do 29. júla 2003, zo sumy 110 592,90 Sk

od 30. júla 2003 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Krajský súd zároveň

namietaným rozsudkom zrušil výrok prvostupňového súdu, ktorým v prevyšujúcej časti

zamietol žalobu, a v tejto časti (teda o nároku žalobcu prevyšujúcom sumu 151 033,60 Sk

s prísl.), ako to vyplýva aj z vyžiadaného súvisiaceho súdneho spisu, po vrátení veci

na ďalšie konanie okresný súd ďalej koná.

Sťažnosť smeruje proti namietanému rozsudku ako celku, teda aj proti tej časti,

v ktorej predmetný rozsudok dosiaľ nenadobudol právoplatnosť.

Podľa doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním,

je právoplatný.

Podľa sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo

právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom

sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd

nerozhoduje iný súd.

Z už citovaného vyplýva, že sťažnosť podľa

ods. 1 možno podať zásadne len proti právoplatným rozhodnutiam, opatreniam alebo

iným zásahom orgánov verejnej moci. Z toho a contrario vyplýva, že ju nemožno podať

proti takým rozhodnutiam orgánov verejnej moci, ktoré ešte nenadobudli právoplatnosť.

Skutočnosť, že krajský súd namietaným rozsudkom v časti, v ktorej zrušil výrok

prvostupňového rozsudku o zamietnutí žaloby nad rámec žalobcom uplatneného nároku

presahujúceho sumu 151 033,60 Sk s prísl. a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie,

znamená, že v tejto časti nebolo ešte o žalobcom uplatnenom nároku právoplatne meritórne

rozhodnuté. V tomto štádiu konania preto ešte nie je zrejmé, či konečné rozhodnutie bude

v tejto časti vyznievať v neprospech sťažovateľa. Preto sťažnosť smerujúca proti

zrušujúcemu výroku namietaného rozsudku zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto

časti ako predčasne podanej pre nesplnenie procesných podmienok konania pred ústavným

súdom, ktoré ústavný súd kvalifikuje ako nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí

(m. m. ).

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie a dohovoru

vo vzťahu k tej časti namietaného rozsudku, ktorým bol potvrdený prvostupňový rozsudok

vo výroku, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 151 033,60 Sk

s prísl., ústavný súd najskôr zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci

všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov,

ktoré ich vydaniu predchádzali, s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

(m. m. , , , ). Ústavný súd v rámci

svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že posúdenie akejkoľvek

skutkovej a právnej otázky všeobecným súdom by sa mohlo stať predmetom kritiky

zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery, ku ktorým všeobecný súd dospel, boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (obdobne napr. , , ).

Základom argumentácie sťažovateľa je v podstate nesúhlas s právnym názorom

krajského súdu vysloveným v odôvodnení namietaného rozsudku. Posudzovaná sťažnosť

predstavuje podľa názoru ústavného súdu v podstate polemiku sťažovateľa so závermi,

ku ktorým dospel krajský súd, a sťažovateľ zjavne očakáva, že ústavný súd podrobí

napadnuté rozhodnutie preskúmaniu z pozície bežnej opravnej inštancie.

Ústavný súd v danej veci pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje výlučne

z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných základných práv a slobôd.

Vzhľadom na to nie je jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach

daného prípadu aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý

rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných

pochybení krajského súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť

konformitu záverov namietaného rozsudku s (m. m. ).

Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok vo vzťahu k jeho potvrdzujúcej časti

a z jeho obsahu predovšetkým zistil, že krajský súd ako súd odvolací podrobne vyložil svoje

úvahy, ktoré ho viedli k potvrdeniu rozsudku okresného súdu vo výroku o uložení

povinnosti sťažovateľovi zaplatiť žalobcovi sumu 151 033,60 Sk s prísl., stotožňujúc sa

v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého prvostupňového rozhodnutia a konštatujúc

správnosť jeho záverov.

Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry v nadväznosti na

ústavný súd zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho

súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok.

Krajský súd citoval tieto podstatné časti z odôvodnenia napadnutého prvostupňového

rozsudku:

„Z dokazovania vyplynulo, že medzi účastníkmi konania bola uzatvorená Zmluva

o dielo v zmysle ust. a nasl. . Účastníci zmluvy si v zmluve

dohodli predmet diela a tiež cenu.

Je opodstatnené tvrdenie žalovaného, že žalobca v zmysle zmluvne dohodnutých

podmienok bol povinný dielo zápisnične žalovanému odovzdať obojstranným podpísaním

protokolu o odovzdaní a prevzatí diela. Žalobca, ako subdodávateľ práce ním vykonané

takto žalovanému neodovzdal, avšak nesporná je tá skutočnosť, že dielo bolo investorovi

ako celok odovzdané a investorom prevzaté, o ktorej skutočnosti svedčí Zápis o odovzdaní

a prevzatí stavby /alebo jej dokončenej časti/. Zo Zápisu o odovzdaní a prevzatí stavby

vyplýva, že sa týkalo čiastkového úseku N... 84,000-91,243 K. /žkm 94,133-98,330 Kš 4/

preberacie konania skončilo dňa 29. 7. 2003 a je podpísané preberajúcou organizáciou

B., s. r. o., Z. a žalovaným.

V súlade s uzatvorenou zmluvou o dielo žalobcovi vzniklo právo vykonané práce

fakturovať. Žalobca vystavil žalovanému faktúry č. OF 0001/02, OF 0002/02, OF 0007/02,

OF 0008/02, OF 0010/02, v ktorých faktúrach vyšpecifikoval rozsah vykonaných prác,

žalovaný faktúry prevzal a svojím podpisom potvrdil prevzatie faktúr a takto bol

oboznámený s rozsahom vykonaných prác a cenou. Žalovaný uhradil fa OF 0001/02

22. 7. 2002, fa OF 0002/02 29. 7. 2002 50.000,- Sk, 5. 8. 2002 100.000,- Sk, 21. 8. 2002

100.000,- Sk, 18. 9. 2002 181.100,- Sk a v zmysle príjmového a výdavkového dokladu zo

dňa 18. 9. 2002 1.073,- Sk, fa OF 0007/02 30. 3. 2003 200.000,- Sk a k úhrade ostala suma

39.367,70 Sk a fa OF 0008/02 23. 10. 2002 250.000,- Sk a k úhrade ostala suma

211.243,20 Sk a fa OF 0010/02 23. 10. 2002 732.153,40 Sk. Z takto vyfaktúrovanej sumy

žalovaný žalobcovi neuhradil 251.683,90 Sk. Žalovaný nereklamoval fakturáciu prác s tým,

že fakturované výkony nezodpovedajú skutočnosti a aby používané sadzby boli v rozpore

so zmluvne dohodnutými podmienkami. Vzhľadom na úplnú ako aj čiastočnú úhradu faktúr

žalovaným možno považovať tento úkon žalovaného za uznanie záväzku. Žalovaný v zmysle

odsúhlasenia záväzkov a pohľadávok zo dňa 30. 12. 2002 ako aj na pojednávaní 25. 8. 2004

nárok žalobcu na zaplatenie vyfaktúrovaných súm uznal. Preto súd tvrdenie žalovaného

o neopodstatnenosti vyfaktúrovaných súm z dôvodu nevykonania práce a nesprávne

použitého cenníka považoval za účelovú obranu. Pre úplnosť súd poznamenáva, že žalovaný

hodnotu vykonaných prác refakturoval investorovi, ktorý takto vyfakturované práce

žalovanému uhradil.“

Na zdôraznenie správnosti potvrdzujúceho výroku namietaného rozsudku krajský súd

navyše uviedol, že:

„Žalovaný ničím nepreukázal nevykonanie prác, ako aj použitie nesprávneho

cenníka stavebných prác, pretože investor, ktorému žalovaný práce refakturoval –

vyfakturované práce žalovanému uhradil. Je nesporné, že k odovzdaniu diela investorovi

došlo, žalovaný komplexne dielo odovzdal a teda žalovaný dielo od žalobcu ako

subdodávateľa prevzal reálnym akceptom. Preto nie je obrana žalovaného opodstatnená,

pokiaľ sa odvoláva na neodovzdanie diela v súvislosti so zaplatením ceny diela.“

Takýto odôvodnený záver odvolacieho súdu je potrebné považovať za súčasť

nezávislého súdneho rozhodovania, ktorá je plne v medziach ústavnosti. Sťažovateľom

napadnuté rozhodnutie v preskúmavanej veci považuje ústavný súd za ústavne konformné,

pretože v jeho postupe nezistil žiadne znaky svojvôle, a súčasne ani aplikáciu právnych

noriem v danom prípade zo strany krajského súdu nepovažuje za takú, ktorá by bola

dôsledkom interpretácie, extrémne vybočujúcej z princípov zaručených v siedmom oddiele

druhej hlavy , prípadne by ju bolo možné kvalifikovať ako aplikáciu práva majúcu

za následok porušenie základných práv alebo slobôd. Možno preto urobiť záver, že krajský

súd sa so skutkovou a právnou problematikou súvisiacou s posudzovanou vecou

vysporiadali spôsobom aj z hľadiska ústavných aspektov celkom aprobovateľným.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva

(sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom),

tak aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade

Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing)

v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým

spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných

súdov a zásadne sa nepoužívajú na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože

ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom

na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté

do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv

alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah,

ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd

(, ).

Ústavný súd nemá pozíciu opravnej inštancie voči rozhodnutiam všeobecných súdov

a ani nenapráva ich skutkové alebo právne výstupy, ak sa zakladajú na konkrétnych faktoch

a sú aj dostatočne odôvodnené, o to viac, ak v zmysle všeobecne záväzných právnych

predpisov sa má verdikt súdu zakladať na voľnej úvahe (obdobne napr. ,

).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu garantované základné právo

na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo

na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom a nemožno ho účelovo

chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (,

). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ

tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň

zasahovať (napr. , ).

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, ).

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , , , ). Podľa názoru

ústavného súdu treba sťažnosť v tejto časti podanú sťažovateľom považovať za zjavne

neopodstatnenú.

Ústavný súd napokon dodáva, že ani sťažovateľom uvádzané odkazy na judikatúru

ústavného súdu, ako aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva nie sú celkom náležité,

pretože uvedenými rozhodnutiami neboli riešené prípady s rovnakým skutkovým

a procesným základom.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa

zdôvodňujúcu porušenie a dohovoru ako nedostatočnú na to,

aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť

a preskúmať spojitosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným

porušením označených práv. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu nemôže byť v takej

príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa ,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba

z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup

občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj , ).

Ústavný súd preto sťažnosť podľa odmietol aj ako

zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ v texte sťažnosti namieta tiež porušenie čl. 13 a čl. 17 dohovoru

označeným rozsudkom krajského súdu. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je koncentrovane vyjadrený v petite

sťažnosti. V tejto súvislosti ústavný súd poukázal na svoju konštantnú judikatúru

(, , , ), podľa ktorej tvrdenia

o porušení iných ustanovení , resp. kvalifikovaných medzinárodných zmlúv (v danom

prípade čl. 13 a čl. 17 dohovoru), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu,

považuje iba za súčasť argumentácie sťažovateľa. Za daných okolností boli v danej veci

splnené predpoklady na predbežné prerokovanie sťažnosti sťažovateľa zastúpeného

kvalifikovaným právnym zástupcom len v rozsahu namietaného porušenia základného práva

podľa a práva podľa dohovoru, vyslovenia ktorého sa

sťažovateľ domáhala v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Nad takto vymedzený

rámec je ústavnoprávny prieskum vylúčený.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa ústavný súd už týmito návrhmi

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. augusta 2010