Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
916/382941.f8bbc7.pdf
PDF · 193.5 KB
No categories available
2Tdo/42/2011
Legal thesis Official
Najvyšší súd 2 Tdo 42/2011
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu
JUDr. Petra Krajčoviča a sudcov JUDr. Ing. Antona Jakubíka a JUDr. Libora Duľu v trestnej
veci obvineného K. M. a spol., pre trestný čin vraţdy podľa § 10 ods. 1 písm. a/, § 9 ods. 2,
§ 219 ods. 1, ods. 2 písm. i/ Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006
a iné na neverejnom zasadnutí 18. októbra 2011 v Bratislave o dovolaní ministerky
spravodlivosti Slovenskej republiky proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave
z 19. mája 2011, sp. zn. 4 Tos 44/2011, takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie ministerky spravodlivosti Slovenskej
republiky sa o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým uznesením Krajský súd v Bratislave (ďalej len krajský súd) na základe
sťaţnosti obvineného K. M. podľa § 194 ods. 1 písm. a/ Tr. por. zrušil uznesenie Okresného
súdu Bratislava I (ďalej len okresný súd) z 9. mája 2011, sp. zn. 4 T 88/08 a prepustil
obvineného z väzby na slobodu.
Zrušením uznesením okresný súd podľa § 72 ods. 2 z dôvodu podľa § 71 ods. 1
písm. a/ Tr. por. rozhodol o vzatí obvineného M. do väzby s vymedzením začatia plynutia
väzobnej lehoty odo dňa predvedenia menovaného, ku ktorému došlo 9. mája 2011 a zároveň
neprijal písomný sľub a peňaţnú záruku ponúknuté podľa § 80 ods. 1 písm. h/ a § 81 ods. 1
Proti uzneseniu krajského súdu podala dovolanie ministerka spravodlivosti Slovenskej
republiky podaním zo 14. júna 2011, doručeným okresnému súdu, a to v neprospech
obvineného M..
Dovolanie bolo podané na podnet generálneho prokurátora Slovenskej republiky
a ako právny podklad dovolania proti rozhodnutiu o väzbe (dôvod podľa § 371 ods. 2
Tr. por.) sa v ňom uvádza porušenie zákona v ustanoveniach § 194 ods. 1 písm. a/ a § 71
ods. 1 písm. a/ Tr. por.
V odôvodnení dovolateľ rekapituluje priebeh konania, a to aj v súvislosti
s predchádzajúcim rozhodnutím okresného súdu o vzatí obvineného do väzby po realizácii
európskeho zatýkacieho rozkazu z 29. apríla 2011 zrušeného uznesením krajského súdu
z 9. mája 2011 (sp. zn. 2 Tpo 34/2011).
Ďalej dôvodí a navrhuje:
„Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil v podstate tým, ţe opätovné obmedzenie
osobnej slobody obvineného K. M. nebolo v súlade s Tr. poriadkom a ţe v tej istej veci by
mohol byť vzatý do väzby len vtedy, ak by boli splnené podmienky pre opätovnú väzbu
predpokladané v § 71 ods. 2 Tr. poriadku, pri ktorých nestačí len dôvodná obava
zo skutočností uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 Tr. poriadku, ale takéto skutočnosti musia
aj nastať. Aby k takémuto rozhodnutiu mohlo dôjsť, mal byť predsedom senátu vydaný príkaz
na zatknutie.
Krajský súd vo svojom rozhodnutí taktieţ poukázal na skutočnosť, ţe v uvedenej veci
mal byť po podaní obţaloby vydaný nový európsky zatýkací rozkaz, čo vyplýva
z ustanovenia § 491 ods. 2 Tr. poriadku, ktoré sa malo pouţiť subsidiárne, k čomu však
nedošlo. V tejto súvislosti zvýraznil, ţe kaţdé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom,
je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu a Dohovorom o ochrane ľudských
práv a základných slobôd zaručeného práva na spravodlivý proces.
Argumentácia krajského súdu je teda zaloţená na nezákonnosti postupu senátu
okresného sudu z dôvodu absencie zákonného podkladu na opakované konanie
a rozhodovanie o väzbe (takým podkladom mohlo byť podľa krajského súdu len zaisťovacie
opatrenie vo forme príkazu na zatknutie, medzinárodného zatýkacieho rozkazu alebo
európskeho zatýkacieho rozkazu, ktoré však stratili platnosť odovzdaním obvineného
príslušnému slovenskému súdu, pričom európsky zatýkací rozkaz stratil platnosť podľa jeho
názoru uţ podaním obţaloby) a nerešpektovaním ustanovenia § 71 ods. 2 Tr. poriadku.
K rozhodnutiu a argumentom krajského súdu je potrebné uviesť, ţe v čase obmedzenia
osobnej slobody obvineného na území Poľskej republiky bol stále platný európsky zatýkací
rozkaz vydaný Okresným súdom Bratislava I 20. marca 2007 pod sp.zn. 0Tp 149/2007.
Európsky zatýkací rozkaz bol vydaný v súlade so zákonom č. 403/2004 Z.z.
o európskom zatýkacom rozkaze a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení
neskorších predpisov (ďalej len "zákon o EZR účinný do 1. septembra 2010").
Podľa § 10 ods. 1 zákona o EZR účinného do 1. septembra 2010 ak je vydaný príkaz
na zatknutie, medzinárodný zatýkací rozkaz podľa osobitného predpisu alebo rozhodnutie,
ktorým bol právoplatne uloţený trest odňatia slobody, a obvinený sa zdrţiava alebo existuje
predpoklad, ţe sa zdrţiava v inom členskom štáte a je potrebné ho vyţiadať, predseda senátu
alebo sudca príslušného súdu vydá európsky zatýkací rozkaz; v prípravnom konaní vydá
európsky zatýkací rozkaz na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie.
Podľa § 4 ods. 2 zákona o EZR účinného do 1. septembra 2010 európsky zatýkací
rozkaz moţno vydať pre skutok, ktorý je podľa právneho poriadku štátu pôvodu trestným
činom, a horná hranica trestu odňatia slobody, ktorý sa môţe uloţiť pre tento trestný čin,
je podľa právneho poriadku štátu pôvodu najmenej jeden rok.
Podľa § 1 ods. 2 prvá veta zákona o EZR účinného do 1. septembra 2010 na konanie
podľa tohto zákona sa pouţijú ustanovenia Trestného poriadku, ak nie je ďalej ustanovené
inak.
Postup slovenských orgánov ako orgánov štátu pôvodu (členského štátu, ktorého
justičný orgán vydal európsky zatýkací rozkaz - § 2 písmeno c/ zákona o EZR účinného
do 1. septembra 2010) je upravený výlučne a špeciálne (vo vzťahu k Tr. poriadku) v druhej
časti, v § 10 aţ § 13 zákona o EZR účinného do 1. septembra 2010. Citované a ani ţiadne iné
zákonné ustanovenia neobsahujú explicitnú úpravu straty platnosti uţ vydaného európskeho
zatýkacieho rozkazu a ani podmienky, za splnenia ktorých dochádza k tejto procesnej situácii.
Strata platnosti európskeho zatýkacieho rozkazu a jej účinky nie sú explicitne
upravené v zákone o EZR účinnom do 1. septembra 2010 a ani v Rámcovom rozhodnutí Rady
Európskej únie, prijatom 13. júna 2002 pod číslom 2002/584/SVV.
Absencia výlučnej a špeciálnej právnej úpravy vlastností európskeho zatýkacieho
rozkazu (platnosť, strata platnosti európskeho zatýkacieho rozkazu) a jej podmienok
(účinkov) nemohla byť predmetom priamej úpravy v Tr. poriadku, ani predmetom analógie
legis (§ 491 Tr. poriadku), pretoţe ustanovenia Tr. poriadku sa mohli subsidiárne pouţiť len
na konanie (procesný postup) podľa zákona o EZR účinného do 1. septembra 2010. Vlastnosti
európskeho zatýkacieho rozkazu (platnosť, strata platnosti) a jej podmienky (účinky) však
boli upravené aţ zákonom č. 154/2010 Z.z. o európskom zatýkacom rozkaze (§ 6).
Podľa § 43 zák. č. 154/2010 Z.z. o európskom zatýkacom rozkaze na konanie
o európskom zatýkacom rozkaze, ktoré sa začalo pred 1. septembrom 2010, sa pouţijú
doterajšie predpisy.
Citované ustanovenie je typické intertemporálne ustanovenie, ktoré z hľadiska právnej
istoty určuje, podľa ktorej právnej normy sa má postupovať aj pri vykonávaní európskeho
zatýkacieho rozkazu vydaného pred 1. septembrom 2010. Intertemporalitou sa určuje reţim
dočasného alebo prechodného spolupôsobenia skoršieho a neskoršieho práva v tom zmysle,
ţe sa dočasne, na riešenie konkrétnych situácií, v stanovenom rozsahu pouţívajú skoršie
právne normy, hoci platnosť a účinnosť právneho aktu, v ktorom sú obsiahnuté, uţ zanikla
a dočasne sa nepouţívajú nové, uţ platné a účinné právne normy.
Konanie o európskom zatýkacom rozkaze v trestnej veci obvineného K. M.
a spol. sa začalo 15. marca 2007 doručením písomného návrhu prokurátorky krajskej
prokuratúry z 13. marca 2007 okresnému súdu. V prípade absencie intertemporálneho
ustanovenia (§ 43) v zákone číslo 154/2010 Z.z. o európskom zatýkacom rozkaze,
by sa od 1. septembra 2010 v konaní o EZR, ktorý bol vydaný pred 1. septembrom 2010 alebo
ktoré sa začalo pred 1. septembrom 2010, uplatňoval výlučne princíp lex fori.
Justičný orgán Poľskej republiky bol oprávnený konať a rozhodovať o vydaní K. M.
na trestné stíhanie do Slovenskej republiky, a to na základe stále platného európskeho
zatýkacieho rozkazu vydaného podľa zákona o EZR účinného do 1. septembra 2010, sudcom
pre prípravné konanie okresného súdu Bratislava I 20. marca 2007 pod sp.zn. 0Tp 149/2007.
Rozhodnutie justičného orgánu Poľskej republiky nadobudlo právoplatnosť
26. februára 2011. Napriek tomu, ţe toto rozhodnutie obsahovalo vyššie popísané formálne
nedostatky, ide o rozhodnutie vydané príslušným súdom na základe svojej jurisdikcie
a v súlade so zásadami Rámcového rozhodnutia Rady Európskej únie, prijatého 13. júna 2002
pod číslom 2002/584/SVV. Právoplatné a vykonateľné rozhodnutie justičného orgánu Poľskej
republiky musia slovenské súdy akceptovať a rešpektovať.
Obvinený K. M. bol teda odovzdaný príslušnému okresnému súdu v súlade
s právoplatným a vykonateľným rozhodnutím justičného orgánu Poľskej republiky, vydaným
na základe platného a zákonného európskeho zatýkacieho rozkazu.
Moţno poznamenať, ţe aj v prípade pripustenia odlišného výkladu ustanovenia § 1
ods. 2 prvá veta zákona o EZR účinného do 1. septembra 2010, by skutočnosť, ţe po podaní
obţaloby mal byť vydaný nový európsky zatýkací rozkaz, nemohla ovplyvniť platnosť
pôvodného európskeho zatýkacieho rozkazu, pretoţe neboli splnené podmienky, za ktorých
dochádza k strate jeho platnosti s poukazom na dôvody uvedené v § 491 ods. 1 Tr. poriadku.
Ten totiţ jasne stavuje okolnosti, za ktorých dochádza k strate platnosti medzinárodného
zatýkacieho rozkazu a tieto naplnené neboli.
Procesný stav, ktorý vznikol po vydaní rozhodnutia krajským súdom 9. mája 2011
pod sp.zn. 2Tpo 34/2011, teda umoţňoval nové konanie a rozhodovanie o väzbe obvineného,
avšak len za kumulatívneho splnenia všeobecných a špecifických podmienok určujúcich
platnosť a zákonnosť takého rozhodnutia,
Všeobecná podmienka na vydanie rozhodnutia o väzbe obvineného K. M. bola
splnená. Konanie o väzbe uskutočnili 9. mája 2011 zákonní sudcovia - členovia senátu,
príslušní v danej veci konať. Obvinený bol na neverejnom zasadnutí za účasti zvoleného
obhajcu JUDr. P. S. a prokurátora odboru osobitného určenia vypočutý a k existencii
formálnych a materiálnych podmienok väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku sa mal
moţnosť vyjadriť. Po výsluchu obvineného vyhlásil predseda senátu uznesenie o jeho vzatí
do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku s tým, ţe lehota väzby začala
plynúť 9. mája 2011 o 13.28 hodine, teda od okamihu obmedzenia jeho osobnej slobody
(t.j. od momentu predvedenia pred senát okresného súdu). Zároveň bolo rozhodnuté
o neprijatí písomného sľubu obvineného a o neprijatí ním ponúknutej peňaţnej záruky.
Uvedený spôsob, aký zvolil predseda senátu (predvedenie obvineného na neverejné
zasadnutie a následné vzatie do väzby) je v súdnej praxi síce neštandardný, moţno ho však
nepochybne pripustiť, čo vyplýva z niektorých ustanovení Tr. poriadku (napr. § 76 ods.10
veta prvá, § 80 ods.3 veta prvá, § 81 ods.4 veta prvá a § 192 ods.3 veta prvá). Z nich
je zrejmé, ţe rozhodnúť o väzbe moţno aj inak, neţ len na podklade zatknutia obvineného
po vydaní príkazu na zatknutie, európskeho zatýkacieho rozkazu alebo medzinárodného
zatýkacieho rozkazu alebo návrhu prokurátora na vzatie do väzby v prípravnom konaní.
Zákonným podkladom na opakované konanie a rozhodovanie o väzbe obvineného
K. M. bola písomná ţiadosť predsedu senátu okresného súdu z 9. mája 2011 o predvedenie
obvineného podľa § 120 odsek 2 Tr. poriadku, pretoţe zákonné podmienky na uplatnenie
iného zaisťovacieho opatrenia neboli v danom čase splnené.
Podľa § 120 ods. 2 Tr. poriadku obvinený môţe byť predvedený
aj bez predchádzajúceho predvolania, ak je to potrebné na úspešné vykonanie úkonu, najmä
ak sa skrýva, nemá trvalé bydlisko, ak mu nie je moţné doručiť predvolanie na adrese, ktorú
uviedol.
Účelom predvedenia obvineného K. M. bolo vykonanie jeho výsluchu v konkrétnom
procesnom postavení, a to zákonným spôsobom (zákonnými sudcami okresného súdu).
Predmetom výsluchu malo byť získanie jeho stanoviska k skutkovým okolnostiam a zistenie
jeho osobných pomerov v rozsahu potrebnom na nariadenie ďalšieho hlavného pojednávania.
Predvedenie bolo vykonané bez predchádzajúceho predvolania z dôvodu, ţe obvinený
pri výsluchu na súde 29. apríla 2011 neuviedol ţiadnu adresu, na ktorú sa mu majú doručovať
písomnosti, vrátane písomností určených do vlastných rúk, ako aj spôsob doručovania (§ 34
ods. 5 Tr. poriadku). Ţiadosť o predvedenie bola vydaná predsedom senátu okresného súdu
(teda zákonným sudcom) v súlade so zákonom. Predvedenie obvineného vykonali v súlade
s § 17b zák. Č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, príslušníci
Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru. O predvedení bol
9. mája 2011 spísaný úradný záznam.
Je potrebné uviesť, ţe aţ v prípade neúspešného vykonania predvedenia obvineného
by bolo moţné, aby predseda senátu okresného súdu uplatnil iné zaisťovacie opatrenie,
napríklad vo forme príkazu na zatknutie, zároveň za predpokladu, ţe väzobné dôvody podľa
§ 71 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku u obvineného stále trvajú, čo nepochybne vyplýva zo znenia
Podľa § 73 ods. 1 Tr. poriadku, ak je daný niektorý z dôvodov väzby a obvineného
nemoţno predvolať, predviesť alebo zadrţať a zabezpečiť jeho prítomnosť na výsluchu alebo
na inom úkone, vydá predseda senátu a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie
na návrh prokurátora príkaz, aby bol obvinený zatknutý.
Zákonné podmienky na uplatnenie ďalších zaisťovacích opatrení predsedom senátu
(vo forme vydania európskeho zatýkacieho rozkazu alebo medzinárodného zatýkacieho
rozkazu), neboli 9. mája 2011 splnené.
Z obsahu spisu je ďalej zrejmé, ţe dôkazy získané v prípravnom konaní dostatočne
preukazujú, ţe skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie sa stal, má znaky konkrétneho
trestného činu a existuje dostatočne odôvodnený záver o podozrení obvineného K. M. z účasti
na skutku, čo je zvýraznené aj štádiom, v ktorom sa konanie nachádza, t.j. po podaní
obţaloby.
Spôsob a dĺţka zisťovania miesta pobytu, spôsob a dĺţka pátrania po obvinenom,
spôsob a miesto obmedzenia jeho osobnej slobody v kontexte so súvisiacimi zabezpečovacími
opatreniami vo forme príkazu na zatknutie vydaného Okresným súdom Bratislava I
22. augusta 2006 pod sp.zn. 0Tp 522/2006, medzinárodného zatýkacieho rozkazu vydaného
Okresným súdom Bratislava I 20. marca 2007 pod sp.zn. 0Tp 149/2007 a európskeho
zatýkacieho rozkazu vydaného Okresným súdom Bratislava I 20. marca 2007 pod sp. zn.
0Tp 149/2007, samotný osobitný spôsob konania vo vzťahu k obvinenému K. M. ako proti
ušlému aj v súdnom konaní, odôvodňovali reálnu obavu, ţe v prípade nevydania pozitívneho
rozhodnutia o väzbe sa obvinený bude opakovane skrývať (aj pobytom v cudzine), aby sa
vyhol trestnému stíhaniu, pretoţe v mieste trvalého pobytu na území Slovenskej republiky sa
dlhodobo nezdrţiaval a zároveň, v prípade dokázania viny zo skutku, mu hrozí vysoký trest
odňatia slobody.
Špecifická podmienka (§ 71 ods. 1 Tr. poriadku) na vydanie rozhodnutia o väzbe
obvineného K. M. bola teda taktieţ splnená, keďţe v čase rozhodovania senátu okresného
súdu boli splnené formálne aj materiálne podmienky jeho väzby podľa § 71 ods. 1 písmeno a)
Na následné konanie a rozhodovanie o väzbe obvineného nebolo potrebné aplikovať
§ 71 ods. 2 Tr. poriadku, pretoţe rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie okresného súdu
o väzbe z 29. apríla 2011 bolo (absolútne) chybným procesným úkonom s účinkami
neplatnosti ex tunc, čo znamená, ţe tieto účinky sa nedotýkali trvania väzby obvineného
reálne vykonanej od 28. apríla 2011 do 9. mája 2011, ktorá bola nezákonná.
Je potrebné zdôrazniť, ţe ustanovenie § 71 ods. 2 Tr. poriadku upravuje opakované
vzatie obvineného do väzby (v tej istej trestnej veci), ak bol obvinený z väzby prepustený
preto, ţe dôvod väzby alebo dôvod na jej ďalšie trvanie u neho pominul alebo uplynula
zákonná lehota trvania väzby (§ 79 ods.1 Tr. poriadku) a zároveň existujú dôvody väzby
uvedené v tomto ustanovení. Zákonné dôvody na prepustenie obvineného z väzby
sú upravené v § 79 ods. 1 Tr. poriadku a sú koncipované taxatívne. Vydanie rozhodnutia
o väzbe nezákonným sudcom, s dôsledkom neplatnosti takéhoto rozhodnutia s účinkami
ex tunc, je procesno-formálnym dôvodom na prepustenie obvineného z väzby, nie však podľa
§ 79 ods. 1 Tr. poriadku. Ďalšia väzba takejto osoby preto nemôţe byť posudzovaná ako
opakovaná väzba v zmysle § 71 ods. 2 Tr. poriadku.
Na základe uvedeného mám za to, ţe uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa
9.5.2011 sp.zn. 4T 88/2008 o väzbe obvineného K. M. bolo vecne správne a vydané
v súlade so zákonom a ţe uznesením Krajského súdu v Bratislave z 19. mája 2011 sp.zn.
4Tos 44/2011, ktorým bolo uznesenie okresného súdu zrušené a obvinený K. M. prepustený z
väzby na slobodu, došlo k porušeniu ustanovení § 194 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku a § 71
ods. 1 písm. a) Tr. poriadku o väzbe, čím je daný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 2
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 19. mája 2011 sp.zn. 4Tos 44/2011 bolo
doručené prokurátorovi odboru osobitného určenia GP SR 2.6.2011 a obhajcovi obvineného
JUDr. P. S. 31.5.2011. Dátum doručenia uznesenia obvinenému K. M. a obhajcovi JUDr. J.
G. nebol dňa 13.6.2011 Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky ani Okresnému
súdu Bratislava I známy.
Navrhujem preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
1) podľa § 386 ods. 1 Tr. poriadku vyslovil, ţe uznesením Krajského súdu Bratislava
z 19. mája 2011 sp.zn. 4Tos 44/2011, bol porušený zákon v ustanoveniach § 194 ods. 1
písm. a) Tr. poriadku a § 71 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku v prospech obvineného K. M.,
2) podľa § 386 ods. 2 Tr. poriadku napadnuté uznesenie Krajského súdu Bratislava
z 19. mája 2011 sp.zn. 4Tos 44/2011 zrušil a zrušil aj ďalšie rozhodnutia na zrušené
rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili
podklad,
3) podľa § 388 ods. 1 Tr. poriadku Krajskému súdu v Bratislave prikázal, aby vec
v potrebnom rozsahu znova prerokoval a rozhodol.“
Obvinený sa prostredníctvom obhajcu k dovolaniu vyjadril písomným podaním,
v ktorom rekapituluje svojím pohľadom obsah dovolania a následne uvádza:
„Podstatou veci zjednodušene povedané je, či je opodstatnený právny názor Krajského
súdu v Bratislave vyslovený v Uznesení 4Tos 44/2011 z 19. mája 2011, ak sa v podstate tam
tvrdí, ţe opätovne sa o väzbe mohlo rozhodovať iba pri splnení podmienok podľa § 71 ods. 2
Tr. por. alebo to, čo tvrdí dovolateľ, ţe stačilo postupovať podľa § 71 ods. 1 Tr. por.
Tu poukazujem na str. 12 dovolania, kde sa uvádza, ţe na rozhodovanie o väzbe
obţalovaného nebolo potrebné aplikovať § 71 ods. 2 Tr. por., pretoţe rozhodnutie sudcu
pre prípravné konanie o väzbe z 29.4.2011 bolo absolútne chybným procesným úkonom
s účinkami ex tunc. S takýmto názorom sa nedá stotoţniť. Účinky ex tunc a ex nunc
sú v Trestnom poriadku SR riešené špeciálny inštitútom, ktorým je "odkladný účinok".
Ak opravný prostriedok rozhodnutia nemá odkladný účinok a je toto následne zrušené,
ide o neplatnosť ex tunc, Ak zákon priznáva odkladný účinok, ide vţdy o neplatnosť ex nunc,
aj keď je takéto rozhodnutie následne zrušené. Výklad dovolateľa je contra lege,
lebo v danom prípade platil odkladný účinok, pričom Trestný poriadok SR nepozná pojem
absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Všetky úkony podľa Trestného poriadku SR môţu
byť iba relatívne neplatné a vţdy to môţe vyplývať iba z rozhodnutia o opravnom
prostriedku, prípadne z autoremedúry. Z toho vyplýva, ţe prvšie rozhodnutie o väzbe
z 29.4.2011 bolo rozhodnutím o väzbe, jeho účinky sa aj dotýkali reálne vykonanej väzby,
takţe súdy v ďalšom konaní mohli postupovať iba podľa § 71 ods. 2 Tr. por.
V ďalšom odseku na str. 12 dovolateľ tvrdí, ţe zákonné dôvody prepustenia
obţalovaného z väzby sú upravené v § 79 ods. 1 Tr. por. a sú koncipované taxatívne.
Dovolateľ tvrdí, ţe ak bol obţalovaný prepustený z väzby iba z procesno formálnych
dôvodov, nie je splnený dôvod prepustenia podľa § 79 ods. l Tr. por. a preto opakovaná väzba
nemôţe byť posudzovaná v zmysle § 71 ods. 2 Tr. por. Takýto názor je nesprávny. Slovenský
trestný poriadok obsahuje v § 79 ods. l len pozitívny výpočet dôvodov väzby, čo znamená,
ţe definuje, kedy môţe byť obvinený vzatý do väzby. Zákon nepozná negatívny výpočet, t.j.
kedy obvinený nemôţe byť vzatý do väzby a naopak, výpočet dôvodov, kedy obvinený musí
byť prepustený z väzby. Obvinený môţe byt' prepustený z väzby jednak vtedy, ak pominú
dôvody väzby uvedené v § 71 ods. l Tr. por. alebo aj z iných dôvodov (napr. ťaţká choroba,
v prípade prerušenia trestného stíhania). Obvinený môţe byt' prepustený z väzby aj z iného
dôvodu, takţe neplatí, ţe výpočet dôvodov v § 79 ods. l Tr. por. je taxatívny pre prepustenie
z väzby. Aj z tohto dôvodu Krajský súd v Uznesení z 19. mája 2011 sp. zn. 4Tos 44/2011
nepochybil, ak tvrdil, ţe v prípade opakovanej väzby obţalovaného K. M. sa malo postupovať
podľa § 71 ods. 2 Tr. por. a pretoţe sa tak nestalo v súlade so zákonom obţalovaného
prepustil na slobodu. Naviac podľa názoru obţalovaného a obhajoby dôvod väzby pri druhom
rozhodovaní súdom prvého stupňa podľa § 71 ods. 1 Tr. por. nebol daný, nakoľko
predvedenie sa zrealizovalo úspešne a procesný úkon prebehol tak, ako mal, obţalovaný mal
moţnosť sa vyjadriť ku skutku, ktorý sa mu kládol za vinu. O to viac je aktuálna
argumentácia v tom smere, ţe jedinou moţnosťou ako vziať obţalovaného v tej istej veci do
väzby je postup podľa § 71 ods. 2 Tr. por., ktorý však v tomto prípade nemohol byt' daný,
nakoľko Európsky zatýkací rozkaz sa uţ úspešne zrealizoval 29.4.2011 a materiálne dôvody
podľa § 71 ods. 2 Tr. por. nenastali.
Uţ vyššie bolo zdôraznené v rámci toho vyjadrenia, ţe argument odvolateľa o tom,
ţe je moţné rozhodnutie sudcu z 29.4.2011 povaţovať za nulitné a bez akýchkoľvek
právnych účinkov a na toto rozhodnutie neprihliadať pri opakovanom rozhodovaní o väzbe,
je neprípustný a v rozpore so zákonom.
Ak je rozhodnutie o väzbe nezákonné, musí byť obvinená osoba prepustená z väzby
na slobodu ihneď. Túto skutočnosť nemoţno zhojiť "opakovaným rozhodovaním o väzbe",
ktoré by uţ nevykazovalo rovnaké procesné chyby, ak súčasne nie sú dané dôvody väzby
podľa § 71 ods. 2 Tr. por.“
Vzhľadom na vyššie uvedené sa obţalovaný domáha, aby dovolací súd viazaný
dôvodmi dovolania odmietol dovolanie, pretoţe zákon tak, ako sa domnieva dovolateľ,
porušený v prospech obţalovaného K. M. nebol a preto nie sú splnené dôvody dovolania
·
Generálna prokuratúra svojím podaním oznámila, ţe ako podnecovateľ sa k dovolaniu
nevyjadruje.
Najvyšší súd ako dovolací súd zistil, ţe nie je dôvod na rozhodnutie podľa § 382
písm. a/, b/, d/, e/ alebo f/ Tr. por. Zároveň však uţ pri predbeţnom prieskume (§ 378
Tr. por.) zistil a na neverejnom zasadnutí konštatoval nasledovné:
Je potrebné úvodom uviesť, ţe východisková a pomerne obsiahla pasáţ dovolania,
nasledujúca po rekapitulácii priebehu konania, sa venuje pretrvávaniu právnych účinkov
európskeho zatýkacieho rozkazu po podaní obţaloby v trestnej veci obvineného M. a ďalších
spoluobvinených.
To je však do značnej miery nadbytočné, nakoľko po vydaní menovaného bolo o jeho
väzbe rozhodnuté nezákonným sudcom, čo zaloţilo (aj sám – osebe určujúci) dôvod
rozhodnutia krajského súdu z 9. mája 2011, ktoré dovolateľ povaţuje za vecne správne.
Tým do konania a rozhodovania vstúpil protiprávny prvok, ktorý aj vo svojej
individuálnej podobe viedol k prepusteniu obvineného na slobodu a predpoklad
predchádzajúceho mu zákonne konformného postupu nemôţe tento procesný defekt
ovplyvniť. Nasledujúce rozhodnutie okresného súdu z 9. mája 2011 uţ nebolo súčasťou
postupu po realizácii európskeho zatýkacieho rozkazu ( a ani nemohlo byť, nakoľko v ţiadnej
variante úvahy o pouţití staršej či novšej úpravy zákona o európskom zatýkacom rozkaze
nemohol byť obvinený po jeho právoplatnom prepustení opakovane zatknutý na základe toho
istého príkazu, resp. európskeho zatýkacieho rozkazu. Príslušný sudca by v takom prípade ani
obvineného nemohol prevziať a o väzbe rozhodovať).
Okresný súd tu postupoval predvedením obvineného podľa § 120 ods. 2 Tr. por.
na neverejné zasadnutie „zo slobody“, a na tomto zasadnutí rozhodol o väzbe. Tento postup
teda nebol súčasťou konania o európskom zatýkacom rozkaze, ktorého výsledok v podobe
rozhodnutia o vzatí do väzby učineného v prvom stupni bol nadriadeným súdom v opravnom
konaní pre nezákonnosť postupu pri rozhodovaní zrušený.
Nemoţno však konštatovať, ţe zrušenie uznesenia o vzatí do väzby z 29. apríla 2011
nemá na ďalšie moţné pouţitie tohto zabezpečovacieho inštitútu v konaní proti obvinenému
ţiaden vplyv. Dôvod prepustenia obvineného na slobodu totiţ nebol podmienený pouţitím
ustanovenia § 79 ods. 1 Tr. por., ktoré primárne predpokladá so zákonom súladným postup
s výsledkom právoplatného vzatia obvineného do väzby. Aţ na to nadväzuje moţné
pominutie dôvodu väzby, dôvodu na jej ďalšie trvanie alebo uplynutie maximálnych lehôt
väzby. V nastalom prípade však neboli pri zrušení rozhodnutia väzobné dôvody vôbec
zohľadňované, keďţe na základe podanej sťaţnosti bola pri prieskume nadriadeného súdu,
vykonávanom rozsahu podľa § 192 ods. 1 (písm. b/) Tr. por., zistená podstatná chyba
(nezákonnosť) konania, ktorého výsledkom bolo sťaţnosťou napadnuté uznesenie. Zistená
chyba potom podmienila rozhodnutie nadriadeného súdu v zmysle § 194 ods. 1 písm. a/
Tr. por. z 9. mája 2011, a to bez moţnosti kritický nedostatok reparovať. Uvedená situácia
potom vyvoláva určité obmedzenia moţnosti pouţitia väzby proti obvinenému
v prebiehajúcom konaní, ako na to bude poukázané niţšie.
Moţno k argumentom dovolania tieţ uviesť, ţe dotknuté rozhodnutie sudcu
pre prípravné konanie z 29. apríla 2011 vyvolalo právne účinky na základe jeho predbeţnej
vykonateľnosti v zmysle § 184 ods. 2, § 83 ods. 1, § 185 ods. 6 Tr. por., a na ich základe bola
väzba vykonávaná aţ do 9. mája 2011. Tieto účinky mohli pominúť len rozhodnutím
nadriadeného súdu, v dôsledku ktorého zrušené uznesenie vo svojej pôvodnej podobe
nenadobudlo právoplatnosť, a vydaním zrušujúceho, uţ vydaním právoplatného rozhodnutia
súdu druhého stupňa, stratilo svoju dovtedajšiu vykonateľnosť.
V nadväznosti na to, dovolateľom konštatovaná „neplatnosť“ uznesenia
z 29. apríla 2011 sa pri tomto rozhodnutí (individuálnom právnom akte) neposudzuje,
definuje sa jeho právoplatnosť a vykonateľnosť. Nulitný (bez právnych účinkov) je potom len
paakt, ktorý je porušením samotnej právomoci, resp. pôsobnosti (o aký prípad pri rozhodnutí
okresného súdu nejde). Platnosť je atribútom inej kategórie právne relevantných
(nenormatívnych) prejavov vôle, a to právnych úkonov.
V priamej línii rozhodovania o dovolaní je potrebné vychádzať z toho, ţe uznesenie
krajského súdu z 9. mája 2011 nie je predmetom dovolacieho prieskumu a je naďalej
právoplatné (aj keď účinky jeho právoplatnosti môţu byť zmenenou situáciou v konaní
fakticky negované). Týmto uznesením krajského súdu bolo teda rozhodnuté o zrušení
uznesenia sudcu pre prípravné konanie o vzatí obvineného do väzby z 29. apríla 2011
a o prepustení obvineného M. na slobodu.
Pokiaľ ide o právny dôvod tohto rozhodnutia, a to v kontexte riešenia dotknutej otázky
v aktuálnom dovolacom konaní ako otázky predbeţnej (a takýmto východiskom pre súčasné
rozhodovanie v konkrétnych súvislostiach je), nastávajú účinky v zmysle § 7 Tr. por. Keďţe
nejde o posúdenie viny obvineného, dovolací súd je, pokiaľ ide o vyššie uvedený dôvod,
viazaný uznesením Krajského súdu v Bratislave z 9. mája 2011, sp. zn. 2 Tpo 34/2011.
Na toto rozhodnutie a jeho odôvodnenie, vrátane označenia príslušných zákonných
ustanovení, dovolací súd odkazuje.
Výnimkou, a to aj z hľadiska záväznosti pri riešení predbeţnej otázky, je záver
o právnom spochybnení rozhodnutia poľského súdu, ktorý prekračuje aplikačnú pôsobnosť
tuzemského súdu. Dotknuté Rámcové rozhodnutie o európskom zatýkacom rozkaze (na ktoré
sa krajský súd odvoláva) je právnym aktom Európskej únie, pre uplatnenie ktorého
sa vyţaduje vnútroštátna implementácia. Podľa takejto konkrétnej vnútroštátnej normy potom
postupuje súd toho - ktorého členského štátu, v tomto prípade Krajský súd v Krakove v rámci
svojej, poľským právom určenej, jurisdikcie.
Nesprávnosť spisovej značky a dátumu vydania európskeho zatýkacieho rozkazu
vo vydávacom rozhodnutí nie je z hľadiska postupu slovenských orgánov ako orgánov štátu
pôvodu podstatné a niet pochybností ani o totoţnosti skutku, ohľadom ktorého bol
vnútroštátny i európsky zatýkací rozkaz Okresného súdu Bratislava I vydaný, a ktorého
sa teda týka extradičná akceptácia poľskej strany (zároveň niet pochybností o odlíšení tohto
skutku od skutkov, ktorých sa týka zatýkací rozkaz Krajským súdom v Krakove
neakceptovaný).
Vzhľadom na predchádzajúce i nasledujúce závery dovolacieho súdu však naposledy
analyzovaná okolnosť na podstate tohto rozhodnutia nič nemení.
Najvyšší súd teda konštatuje a vychádza zo skutočnosti, ţe dôvodom rozhodnutia
krajského súdu z 9. mája 2011 (v jeho konkrétnom obsahu) bola chyba konania,
v rozhodujúcej miere spočívajúca v rozhodovaní nezákonným sudom (sudcom pre prípravné
konanie, ktorého pôsobnosť pre rozhodovanie o väzbe sa skončila ukončením prípravného
konania podaním obţaloby v zmysle § 10 ods. 15 Tr. por.).
Z tohto potom rezultuje v dovolacom konaní posudzovaný súlad so zákonom
napadnutého uznesenia krajského súdu z 19. mája 2011, ktorý z hľadiska výslednosti tohto
rozhodnutia zodpovedá správnej interpretácií ustanovení Trestného poriadku (a naopak,
je takto podmienená nesprávnosť postupu a rozhodnutia okresného súdu z 9. mája 2011),
aj keď s časťou záverov krajského súdu sa najvyšší súd nestotoţnil (pokiaľ ide o podobu
novonastalých skutočností, potrebných pre ďalšie moţné vzatie obvineného do väzby).
Rozhodnutie krajského súdu nariaďovalo vo svojom výroku prepustenie obvineného
na slobodu. K tomu však došlo len formálne (teda prakticky nie), keďţe vzápätí bola
opätovne obmedzená osobná sloboda menovaného a opätovne bol aj okresným súdom vzatý
do väzby, a to v tej istej trestnej veci a za okolností oproti momentu predchádzajúceho
rozhodovania krajského súdu (ktorým rozhodnutím bol z väzby prepustený) nijako
nezmenených. Na to nemá vplyv okolnosť pouţitia alternatívneho postupu oproti prvotnému
postupu po realizácií európskeho zatýkacieho rozkazu, teda predvedenia obvineného
bez predchádzajúceho predvolania a rozhodnutia senátu na neverejnom zasadnutí za účasti
procesných strán, konanom v zmysle § 302 ods. 2 Tr. por.
Účelom naposledy uvedeného úkonu bola práve a len reparácia chyby
predchádzajúceho rozhodovania okresného súdu, na základe ktorej mal aktuálne (uţ)
rozhodnúť zákonný sudca (v tomto prípade vzhľadom na spôsob rozhodovania senát),
nedodrţanie ktorého princípu bolo dôvodom bezprostredne predchádzajúceho prepustenia
obvineného z väzby krajským súdom.
Nebolo naopak účelom úkonu získanie stanoviska obvineného ku skutkovým
okolnostiam a zistenie jeho osobných pomerov v rozsahu potrebnom na nariadenie ďalšieho
hlavného pojednávania, ako to uvádza dovolateľ (k takému získavaniu a zisťovaniu
ani na neverejnom zasadnutí nedošlo).
Na uvádzaný účel sa neverejné zasadnutie senátu nenariaďuje, účelom neverejného
zasadnutia za účasti obvineného je (ako uţ bolo uvedené), práve rozhodovanie o väzbe.
Na účel zistenia stanoviska obvineného (okrem iného) ku skutkovým okolnostiam
slúţi hlavné pojednávanie a v skoršom štádiu verejné zasadnutie o predbeţnom prejednaní
obţaloby, kde sa riešia i organizačné otázky súvisiace s nariadením hlavného pojednávania.
Práve v tomto štádiu je predmetné súdne konanie (po zrušení termínu hlavného pojednávania
určeného na 7-8 decembra 2011) a v konaní sa nepokračuje preto, ţe bol obvinený M.
zatknutý v Poľsku, čím prestalo byť aktuálne konanie proti ušlému.
Pokiaľ sa v dovolaní uvádza, ţe pri výsluchu 29. apríla 2011 obvinený neuviedol
ţiadnu adresu na doručovanie písomností, je tomu tak (podľa zápisnice) preto, ţe na ňu nebol
dotázaný napriek poučeniu v predtlači podľa § 34 ods. 5 Tr. por. (to platí aj o výsluchu
vykonanom 9. mája 2011). Konkrétnu adresu však obvinený uviedol v písomnom sľube
podanom v zmysle § 80 písm. b/ Tr. por., ktorý sudca pre prípravné konanie neprijal
(ide o adresu u druţky, ktorá tieţ ponúkla peňaţnú záruku).
Účel dotknutého úkonu okresného súdu je teda zrejmý, a je ním (v zmysle vyššie
uvedeného) negovať účinky rozhodnutia krajského súdu z 9. mája 2011, resp. vyhnúť
sa týmto účinkom, vyvolaným predchádzajúcim porušením zákona v konaní, resp.
pri rozhodovaní okresného súdu (sudcu pre prípravné konanie).
Takýto postup však nie je prípustný.
Ide o zopakovanie rozhodovania o tej istej otázke bez zmeny podkladov
pre rozhodnutie, okrem zdanlivej „amputácie“ chybného postupu smerujúceho
k predchádzajúcemu prvostupňovému rozhodnutiu, pričom práve zistená vada bola určujúca
pre rozhodnutie o opravnom prostriedku proti dotknutému rozhodnutiu (teda v tomto prípade
bez ohľadu na okolnosť, či sú dané väzobné dôvody).
Skoršia nezákonnosť však bez nastania nových skutočností nemôţe byť ignorovaná.
Prekáţka „res iudicata“ v zmysle § 2 ods. 8, resp. 9 ods. 1 písm. e/ Tr. por. sa síce
viaţe len na meritórne rozhodnutia v konaní, výkladovo je však nevyhnutné dospieť k záveru,
ţe rovnako nemoţno dosiahnuť zmenu právoplatného rozhodnutia o väzbe (alebo o inej
nemeritórnej otázke) len zopakovaním rozhodovania postupom, akým ku tomu
v prejednávanej veci došlo.
Obdobne by napríklad nebolo moţné okresným súdom pouţitým postupom reparovať
(obísť) nedodrţanie lehoty na rozhodnutie uvedenej v § 73 ods. 5 Tr. por., ktoré (prekročením
lehoty) by vyvolalo prepustenie obvineného na slobodu (príkazom podľa odseku 5 tohto
ustanovenia) aj v prípade danosti ľubovoľných väzobných dôvodov.
Bolo by popretím zmyslu a obsahu zákonnej úpravy postupu pri bratí obvineného
do väzby, ak by nedostatky tohto postupu, vyvolávajúce právnu nemoţnosť o väzbe pozitívne
rozhodnúť, mohli byť negované opakovaním obmedzenia osobnej slobody obvineného
po jeho prepustení na slobodu a následným vzatím obvineného do väzby bez toho,
aby v medziobdobí nastali nové skutočností, zakladajúce väzobný dôvod.
Procesná chyba príslušných orgánov (v tomto prípade súdu) je negatívom, spôsobilým
privodiť neoprávnenú výhodu strane v konaní (v tomto prípade obvinenému), navonok
zároveň vyvolať traumu zo zmarenia výkonu práva (v tomto prípade zákonnej zabezpečovacej
represie). Oproti tomu však stojí vyšší, historicky generovaný princíp, brániaci nezákonnosti
a svojvôli orgánov štátu pri zásahoch do ľudských práv a základných slobôd. Neostáva iné,
len tento princíp rešpektovať a spojiť s ním následky ustanovené trestnoprocesnou úpravou.
V súvislosti s rozhodovaním o prerokúvanom dovolaní platí teda nasledovné:
Chyba konania pri rozhodovaní súdu prvého stupňa o väzbe po realizácii
príkazu na zatknutie alebo európskeho zatýkacieho rozkazu, ktorá je dôvodom zrušenia
rozhodnutia o vzatí obvineného do väzby a súčasného rozhodnutia nadriadeného súdu
o prepustení obvineného na slobodu v zmysle § 194 ods. 1 písm. a/ Tr. por. nemôže byť
reparovaná následným predvedením obvineného podľa § 120 ods. 2 Tr. por.
a opätovným rozhodnutím o jeho vzatí do väzby, ak v období od predchádzajúceho
rozhodnutia súdu prvého stupňa o väzbe nenastali skutočnosti, zakladajúce dôvod väzby
podľa § 71 Tr. por. Inak by bola sankcia, spočívajúca v nutnosti rozhodnúť o prepustení
obvineného na slobodu, ktorú zákon spája s porušením ustanovení o postupe súdu pri
rozhodovaní o väzbe, zbytočná a nemala by účinky, ktoré ňou majú byť vyvolané v prospech
obvineného.
Okolnosť, ktorá je spôsobilá umožniť vzatie obvineného do väzby
po predchádzajúcom neprávoplatnom rozhodnutí o jeho vzatí do väzby, ktoré bolo
nadriadeným súdom zrušené, však nemusí založiť dôvod väzby podľa § 71 ods. 2
Tr. por. Postačuje teda väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 Tr. por. (ak ešte pred vydaním
prvostupňového rozhodnutia o vzatí do väzby nebol obvinený v tej istej veci uţ prepustený
z väzby, do ktorej bol právoplatne vzatý).
Je tomu tak preto, ţe obvinený bol síce vzatý do väzby, avšak nie právoplatne,
ale v dôsledku predbeţnej vykonateľnosti uznesenia, sťaţnosť proti ktorému nemá odkladný
účinok (§ 184 ods. 2 Tr. por.). Cieľom tejto úpravy je zabezpečiť dočasne výkon rozhodnutia
učineného v prvom stupni aţ do rozhodnutia nadriadeného orgánu (v tomto prípade
nadriadeného súdu) o jeho preskúmaní na základe riadneho opravného prostriedku. Pri vzatí
obvineného do väzby je účelom takto upraveného postupu eliminovanie súdom prvého stupňa
predpokladaných rizík, ktoré zodpovedajú väzobným dôvodom). Ak je však výsledkom
prieskumu rozhodnutie nadriadeného súdu o zrušení rozhodnutia súdu prvého stupňa o vzatí
do väzby, a to na základe záveru, ţe také rozhodnutie nemalo byť vôbec vydané (resp.
o väzbe malo byť naopak rozhodnuté negatívne), nevytvára táto situácia podklad pre pouţitie
ustanovenia § 72 ods. 2 Tr. por. (v prípade následného vzatia obvineného do väzby v tom
istom konaní by teda išlo o prvoväzbu v zmysle § 71 ods. 1 Tr. por., nie o opakovanú väzbu
podľa odseku 2 tohto ustanovenia).
Účelom ustanovenia § 72 ods. 2 Tr. por. je upraviť kvalitatívne odlišné
podmienky vzatia do väzby pre prípad, že sa už vykonávala väzba, o ktorej bolo
právoplatne rozhodnuté, avšak súd (v prípravnom konaní aj prokurátor) rozhodol
o prepustení obvineného na slobodu pre pominutie primárnych zákonných podmienok
väzobného stíhania (§ 71 ods. 1 Tr. por.), alebo z dôvodu nahradenia väzby zákonom
ustanovenou garanciou.
Vyššie uvedená podmienka nastania aj chronologicky nových skutočností, ktoré
sú dôvodom väzby, platí v konaní o tom istom skutku pre akékoľvek opätovné rozhodnutie
o vzatí obvineného do väzby, pokiaľ bolo predchádzajúce rozhodnutie o jeho vzatí do väzby
na základe sťaţnosti zrušené nadriadeným súdom pre chyby postupu orgánov činných
v trestnom konaní alebo súdu v konaní, ktorého výsledkom bolo prvotné pozitívne
rozhodnutie o väzbe (vzatí do nej).
Ak však bolo dôvodom zrušenia rozhodnutia o vzatí do väzby nepreukázanie vecných
podmienok (dôvodnosť podozrenia a dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 Tr. por.)., môţu byť
neskôr preukázané aj okolnosti, ktoré nastali pred prvotným rozhodovaním o väzbe
(napr. nasvedčujúce kolíznemu konaniu obvineného) a privodiť tak jeho následné vzatie
do väzby.
Bez ohľadu na časový výskyt dotknutých okolností však v prípade zrušenia
rozhodnutia o vzatí do väzby pre deficit vecných predpokladov takého rozhodnutia tieţ
nemusí byť pri ďalšom rozhodovaní o väzbe toho istého obvineného v tom istom konaní
splnený dôvod opakovanej väzby podľa § 71 ods. 2 Tr. por. (napr. dokonaná kolúzia),
postačuje dôvod podľa ods. 1 tohto ustanovenia.
V súhrne teda moţno konštatovať:
Rozhodnutie o vzatí obvineného do väzby, zrušené nadriadeným súdom podľa
§ 194 ods. 1 písm. a/ Tr. por. pri súčasnom prepustení obvineného na slobodu
pre nedostatok podmienok ustanovených v § 71 ods. 1 Tr. por. alebo pre procesnú chybu
vyvoláva rovnaké účinky ako právoplatné negatívne rozhodnutie o väzbe (o nevzatí
do väzby podľa § 72 ods. 1 písm. a/ Tr. por. alebo o prepustení zatknutého obvineného
na slobodu podľa § 72 ods. 1 písm. f) Tr. por.), vydané z vyššie uvedených dôvodov
(patrí sem i prepustenie príkazom podľa § 73 ods. 7 a § 87 ods. 2 Tr. por.). Pre ďalšie
vzatie obvineného do väzby v tejto veci teda postačuje dôvod väzby podľa § 71 ods. 1
Tr. por., nie je pre toto rozhodnutie potrebné konštatovať dôvod väzby podľa § 71
ods. 2 Tr. por.
To platí aj pri zrušení rozhodnutia o vzatí do väzby a súčasnom nahradení väzby
zákonom ustanovenou garanciou nadriadeným súdom (v súlade s obsiahnutím celého rozsahu
ustanovenia § 71 v texte ustanovení § 80 ods. 3 a § 81 ods. 4 Tr. por., v prípade peňaţnej
záruky však musí mať následné, zákonne rozporné konanie obvineného aj podobu, uvedenú
v § 81 ods. 3 Tr. por.). Náhrada väzby (zárukou, sľubom alebo dohľadom) však pri zrušení
rozhodnutia o vzatí do väzby pre procesnú chybu neprichádza do úvahy.
V dotknutej trestnej veci je teda po rozhodnutí krajského súdu z 9. mája 2011
(a po tomto rozhodnutí najvyššieho súdu) moţné vziať obvineného M. do väzby,
ak v tomto období nastanú skutočnosti zakladajúce väzobný dôvod podľa § 71 Tr. por.,
pričom novonastalú skutočnosť by postačovalo subsumovať pod odsek 1 tohto ustanovenia
(nemusí ísť o dôvod opakovanej väzby podľa § 71 ods. 2 Tr. por.).
Za daných okolností, prepustením obvineného na slobodu pre procesnú chybu
sa pre menovaného vytvorila moţnosť byť stíhaný na slobode. Ak ju však nevyuţije, jeho
doterajšia v Slovenskej republike vykonaná väzba, ktorá sa rozhodnutiami nadriadeného súdu
stala nezákonnou, sa do novoplynúcich lehôt podľa § 76 ods. 6 a 7 Tr. por. nezapočíta (resp.
neuplatní sa v tomto prípade pravidlo, ustanovené v § 78 veta druhá Tr. por.).
Z hľadiska doterajšieho priebehu konania by vo vyššie uvedenom smere najskôr
prichádzalo do úvahy zistenie skutočností, vyvolávajúcich dôvodnú obavu z vyhýbania
sa úkonom, smerujúcim k meritórnemu rozhodnutiu v súdom prvého stupňa prejednávanej
trestnej veci.
Z hľadiska rozhodnutia o podanom dovolaní však najvyšší súd konštatuje,
ţe v situácii, v ktorej rozhodoval okresný súd 9. mája 2011, vzatie obvineného do väzby
súladné so zákonom nebolo. To naopak podmieňuje záver o absencii porušenia zákona
pri rozhodovaní krajského súdu napadnutým rozhodnutím, a teda nedôvodnosť podaného
dovolania (nesplnenie jeho dôvodov podľa § 371 ods. 2 Tr. por.).
Keďţe tento záver bol zrejmý uţ pri predbeţnom preskúmaní dovolania, vykonanom
v zmysle § 378 Tr. por., odmietol najvyšší súd ako dovolací súd dovolanie ministerky
spravodlivosti podľa § 382 písm. c/ Tr. por., a to na neverejnom zasadnutí, nariadenom podľa
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 18. októbra 2011
JUDr. Peter K r a j č o v i č, v. r.
predseda senátu
Vypracoval: JUDr. Libor Duľa
Za správnosť vyhotovenia: Libuša Jánošíková