Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 22/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť, M. P., zastúpeného advokátom Mgr. Júliusom Ernekom, Skuteckého

23, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa postupom

Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo M. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v

konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom p r i k a z u j e v konaní vedenom

pod sp. zn. konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. P. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur),

ktoré j e Okresný súd Nové Mesto nad Váhom p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Nové Mesto nad Váhom j e p o v i n n ý uhradiť M. P. trovy

konania v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov) do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet jeho právneho zástupcu advokáta Mgr. Júliusa

Erneka, Skuteckého 23, Banská Bystrica.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

sp. zn. z 15. januára 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. P. (ďalej len

„sťažovateľ“) podľa Z.

z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ktorou namietal

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(ďalej len „“) postupom Okresného súdu

Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C

52/2008.

Predsedníčka okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadrila

k sťažnosti podaním sp. zn. Spr 108/2014 doručeným ústavnému súdu 21. februára 2014,

v ktorom uviedla: „Pôvodný navrhovateľ P. podal na tunajšom súde dňa 14. 10. 2003 proti

odporcovi N. návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 7.183.460,40 Sk

(238.446,41 eur) s 18 % úrokmi z omeškania od 1. 3. 2003 do zaplatenia.

Súdny poplatok za návrh splatný jeho podaním navrhovateľ nezaplatil. Poplatkovú

povinnosť si splnil dňa 24. 11. 2003 po tom, čo ho súd vyzval na zaplatenie súdneho

poplatku.

Z dôvodu zrušenia Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom vybavoval vec od 01. 01.

2005 Okresný súd Trenčín, a to až do 01. 01. 2008, kedy došlo k znovuzriadeniu tunajšieho

súdu.

Sudkyňa, ktorá vec v tomto čase vybavovala, nariadila vo veci prvé pojednávanie na

26. 10. 2005. Pojednávanie bolo odročené, pretože svoju neúčasť na ňom ospravedlnil

právny zástupca pôvodného navrhovateľa a súčasne žiadal o odročenie pojednávania.

Ďalšie pojednávanie bolo nariadené na 08. 03. 2006. Toto bolo odročené za účelom

doplnenia dokazovania. Po zaslaní listinných dôkazov a vyjadrení oboch účastníkov súd

nariadil pojednávanie na 16. 10. 2006 (termín pojednávania zmenený na 30. 10. 2006).

Na toto pojednávanie boli predvolaní svedkovia. Vypočutý bol len jeden svedok, pretože

ďalší sa nedostavili, svoju neúčasť ospravedlnili práceneschopnosťou, resp. sa im

nepodarilo doručiť predvolanie na pojednávanie. Pojednávanie bolo odročené za účelom

výsluchu svedkov a predloženia listinných dôkazov, ktoré navrhovateľ súdu zaslal dňa

27. 11. 2006. Následne súd nariadil pojednávanie na 16. 04. 2007, na ktorom bol vypočutý

jeden svedok. Svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnili traja predvolaní svedkovia.

Jednému z predvolaných svedkov, ktorý sa nedostavil bez ospravedlnenia, súd uložil

poriadkovú pokutu za hrubé sťažovanie postupu súdu v konaní. Následne súd zisťoval

adresu pobytu jedného zo svedkov, najskôr sám, neskôr požiadal právneho zástupcu

odporcu o oznámenie adresy pobytu svedka. Po zistení tejto adresy bolo nariadené

pojednávanie na 28. 11. 2007. Právny zástupca navrhovateľa opätovne požiadal o

odročenie pojednávania z dôvodu, že sa vedie trestné konanie, ktorého výsledky môžu byť

zásadného významu pre toto súdne konanie a súčasne navrhol zmenu aktívne

legitimovaného účastníka, teda v dôsledku prevodu práv namiesto pôvodného navrhovateľa

navrhol, aby do konania vstúpil sťažovateľ M. P. Opätovne ospravedlnili neúčasť na

pojednávaní traja predvolaní svedkovia. Súd zaslal podanie právneho zástupcu

navrhovateľa odporcovi a súčasne vyzval M. P., aby oznámil, či súhlasí so vstupom do

konania na stranu aktívne legitimovaného účastníka. M. P. sa zásielku nepodarilo doručiť a

aj opakovaný pokus bol neúspešný, hoci súd zasielal zásielky na adresu, ktorú oznámil

právny zástupca. Súd zisťoval pobyt M. P., a to aj prostredníctvom zástupcu (advokáta)

pôvodného navrhovateľa, ktorý na výzvy súdu vôbec nereagoval. Adresu pobytu M. P. sa

podarilo súdu zistiť až 16. 09. 2008. Následne bola výzva na vyjadrenie súhlasu so vstupom

do konania zaslaná sťažovateľovi, ktorý súhlas so vstupom do konania oznámil v podaní

doručenom dňa 20. 02. 2009. Týmto momentom si teda sťažovateľ uplatnil svoje právo na

súde a stal sa účastníkom konania, keďže uznesením zo dňa 21. 04. 2009 súd zmenu

účastníka pripustil. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 25. 07. 2009. Následne súd

zisťoval, v akom štádiu sa nachádza trestné konanie, na ktoré upozornil právny zástupca

pôvodného navrhovateľa. Potom bolo nariadené pojednávanie na 15. 02. 2010. Neúčasť na

tomto pojednávaní ospravedlnil sťažovateľ M. P., pojednávanie bolo zrušené a z dôvodu

jeho opätovnej žiadosti bolo odročené aj pojednávanie nariadené na deň 16. 06. 2010 stým,

že ďalšie pojednávanie súd nariadi po právoplatnom skončení trestného konania.

Predmetná trestná vec bola rozhodnutá dňa 29. 11. 2010 a po pripojení trestného spisu súd

nariadil pojednávanie na 18. 05. 2011, ktoré však bolo zrušené z dôvodu práceneschopnosti

zákonnej sudkyne a ďalšie pojednávanie bolo nariadené na 06. 07. 2011. Neúčasť na tomto

pojednávaní ospravedlnil právny zástupca sťažovateľa a súčasne predložil plnú moc na

jeho zastupovanie v konaní. Uskutočnilo sa až ďalšie pojednávanie nariadené na 01. 02.

2012, ktoré súd odročil na 04. 04. 2012 za účelom vyjadrenia sa právneho zástupcu

sťažovateľa k tvrdeniam odporcu. Neskôr bolo aj toto pojednávanie zrušené z dôvodu

opätovnej práceneschopnosti zákonnej sudkyne. Vyjadrenie bolo súdu doručené dňa 16. 02.

2012 a súčasne bol predložený návrh odporcu na uloženie povinnosti sťažovateľovi zložiť

preddavok na trovy konania.

Dňa 07. 03. 2012 bolo zaslané vyjadrenie sťažovateľa zástupcovi odporcu. Dňa 03.

05. 2012 súd vydal uznesenie, ktorým uložil účastníkom povinnosť zložiť preddavok na trovy

konania. Preddavok zo strany odporcu bol zložený dňa 21. 05. 2012 a zo strany

navrhovateľa dňa 18. 06. 2012. Ďalšie pojednávanie (v poradí dvanáste) bolo nariadené na

17. 10. 2012. Na tomto pojednávaní ospravedlnil zo zdravotných dôvodov neúčasť právny

zástupca odporcu. Pojednávanie súd odročil na 10. 12. 2012. Z dôvodu účasti sudkyne na

školení bol termín pojednávania preložený na 06. 02. 2013. Dňa 04. 02. 2013 predložil

písomné vyjadrenie nový právny zástupca odporcu (plnú moc pôvodnému odporca odvolal

24. 10. 2012).

Podanie bolo veľmi rozsiahle, obsahovalo 23 strán a jeho súčasťou bol aj znalecký

posudok, ktorý mal spolu s prílohou takmer 220 strán. Z dôvodu nutnosti naštudovania

tohto rozsiahleho materiálu tak sudkyňou, ale aj sťažovateľom, resp. jeho zástupcom, bol

zmenený pôvodný termín pojednávania nariadeného na 06. 02. 2013 na termín 17. 04.

2013. Súd zaslal podanie odporcu na vyjadrenie zástupcovi sťažovateľa, jeho vyjadrenie

došlo súdu dňa 15. 04. 2013. Pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 17. 04. 2013, súd odročil

za účelom doplnenia dokazovania znalcom z odboru ekonomika a riadenie podnikov a

súčasne uložil účastníkom, aby prípadné otázky, ktoré navrhujú položiť znalcovi, zaslali

súdu do 30. 04. 2013. Po zaslaní otázok zo strany oboch účastníkov, súd uznesením zo dňa

14. 05. 2013 ustanovil znalca – znaleckú organizáciu. Po právoplatnosti uznesenia zaslal

spis znalcovi prostredníctvom dožiadaného súdu, k odovzdaniu došlo dňa 09. 07. 2013.

Znalecká organizácia zaslala spis spolu so znaleckým posudkom dňa 09. 09. 2013.

Následne bol znalecký posudok doručený účastníkom na vyjadrenie. Vyjadrenie odporcu

došlo súdu dňa 24. 09. 2013. Dňa 17. 10. 2013 bolo nariadené pojednávanie na 12. 11.

2013, na ktorom bola vec rozhodnutá. Návrh sťažovateľa bol v celom rozsahu zamietnutý.

Proti rozsudku podali obaja účastníci odvolanie, navrhovateľ dňa 02. 01. 2014, odporca

dňa 03. 01. 2013 (len proti výroku týkajúcemu sa preddavku na trovy konania). Uznesením

zo dňa 24. 01. 2014 súd rozhodol o znalečnom a súčasne zaslal odvolania na vyjadrenie

druhému účastníkovi konania. Vec bude predložená Krajskému súdu v Trenčíne na

rozhodnutie o odvolaniach.

Dňa 03. 09. 2013 podal zástupca sťažovateľa M. P. sťažnosť na prieťahy... Na

sťažnosť som po jej prešetrení odpovedala listom zo dňa 01. 10. 2013 pod č. Spr 2025/13. V

tejto odpovedi konštatujem, že s výnimkou počiatočného obdobia po podaní návrhu, súd

vybavuje vec plynulo a bez prieťahov. Nariadených bolo pätnásť pojednávaní, z toho päť sa

uskutočnilo, teda bol na nich vykonaný dôkaz a k ich odročeniu došlo len z dôvodu potreby

vykonania ďalšieho dokazovania, a to hlavne na návrh účastníka konania. Dve

pojednávania súd odročil z dôvodu ospravedlnenia sa právneho zástupcu pôvodného

navrhovateľa, dve na žiadosť sťažovateľa M. P., jedno na žiadosť jeho právneho zástupcu a

jedno na žiadosť právneho zástupcu odporcu. Termín dvoch pojednávaní bol zmenený z

dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne, pretože vzhľadom na rozsiahlosť spisu nebolo

možné uskutočniť pojednávanie zastupujúcim sudcom. Sudkyňa nový termín pojednávania

však nariadila ihneď po skončení práceneschopnosti. Konštatovala som, že prieťahy v

konaní sú v prevažnej miere spôsobené samotným sťažovateľom, resp. pôvodným

navrhovateľom, prípadne aj právnymi zástupcami oboch účastníkovi, a to z dôvodu

opakovaného odročenia pojednávania na ich žiadosť. Na priebeh konania mala vplyv aj tá

skutočnosť, že s návrhom na zmenu účastníka konania nebol predložený súčasne aj súhlas

sťažovateľa M. P. so vstupom do konania a súd viac ako rok zisťoval adresu jeho pobytu a v

podstate z tohto dôvodu zabezpečil jeho súhlas so vstupom do konania až po 15 mesiacoch.

Dĺžku konania ovplyvnila aj skutočnosť, že sa opakovane nedostavili na pojednávanie

predvolaní svedkovia, ktorí buď neúčasť ospravedlnili, a to aj opakovane, alebo si

neprevzali predvolanie na pošte. V prípade, ak neúčasť ani neospravedlnili, súd pristúpil k

poriadkovému opatreniu. Aj keď súd konanie neprerušil, bolo potrebné vyčkať na skončenie

trestnej veci, ktorá aj podľa samotného sťažovateľa mala zásadný význam pre toto súdne

konanie. V neposlednom rade vplývala na dĺžku konania aj zrejmá skutková zložitosť veci,

ktorá si vyžiadala náročné znalecké dokazovanie (úloha znalca bola stanovená na viac ako

troch stranách). Spis mal v čase prešetrenia sťažnosti spolu s prílohami viac ako 1000

strán.

V plnom rozsahu sa pridržiavam mojich zistení z prešetrenia tejto sťažnosti.

V podstate iba niekoľko dní po mojej odpovedi na sťažnosť sudkyňa vec rozhodla.

Sťažovateľ M. P. podal ústavnú sťažnosť v čase, keď predmetná vec už bola

rozhodnutá a kedy mu bol známy pre neho nepriaznivý výsledok tohto sporu...

Na základe uvedeného navrhujem sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú zamietnuť. Je

potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že vec je meritórne rozhodnutá a v krátkom čase bude

predložená odvolaciemu súdu na rozhodnutie o podaných odvolaniach. Treba zohľadniť aj

skutočnosť, že najmä po vstupe sťažovateľa do konania súd koná plynulo a bez prieťahov,

ako aj to, že dĺžku tohto súdneho konania ovplyvnil do veľkej miery sám sťažovateľ (súd

niekoľko mesiacov zisťoval jeho pobyt z dôvodu získania jeho stanoviska k vstupu

do konania na stranu navrhovateľa, opakovane na jeho žiadosť, resp. na žiadosť jeho

zástupcu bolo pojednávanie odročené). Treba zohľadniť aj skutkovú zložitosť sporu...“

Súčasťou vyjadrenia bola aj podrobná chronológia procesných úkonov okresného

súdu a ich účastníkov a ústavný súd zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn.

zistil rovnaké skutočnosti, aké uviedol okresný súd, preto ich považoval za preukázané.

K vyjadreniu okresného súdu právny zástupca sťažovateľa uviedol:

«Okresný súd Nové Mesto nad Váhom sa tak v odpovedi na našu Sťažnosť

za porušovanie práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zo dňa

01. 09. 2013, ako aj v stanovisku doručenému Ústavnému súdu Slovenskej republiky ako

reakcii na našu Ústavnú sťažnosť zo dňa 20. 11. 2013, neustále odvoláva na prieťahy

v konaní na strane jednak navrhovateľa (sťažovateľa), právneho zástupcu sťažovateľa,

svedkov a iných osôb zúčastnených v konaní vedenom na príslušnom súde pod sp. zn.

v právnej veci navrhovateľa, M. P., nar..., bytom..., proti odporcovi B...,

zapísaného v Obchodnom registri Okresného súdu Trenčín... o vydanie bezdôvodného

obohatenia vo výške 238 446,41 €.

Máme zato, že zadovažovanie navrhnutých dôkazov, a výnimočne i dôkazov, ktoré

účastníci nenavrhli, je takmer výlučne vecou súdu. Súd ako jediný procesný subjekt predsa

disponuje donucovacou mocou štátu a je preto jediným subjektom, ktorý má možnosť, no

najmä povinnosť zabezpečiť, aby súdne konanie bolo plynulé a bez prieťahov aj vzhľadom

k tejto skutočnosti.

Nakoľko je náš civilný proces založený na zásade generálnej svedeckej povinnosti, je

každá fyzická osoba povinná ustanoviť sa na predvolanie na súd a vypovedať ako svedok.

Po nariadení predvolania by tak mali procesné úkony súdu smerovať k zabezpečeniu

prítomnosti všetkých, ktorých účasť na pojednávaní je potrebná. Súd má pritom na

zabezpečenie dôstojného priebehu pojednávania k dispozícií jednak predvolanie, v krajných

prípadoch predvedenie a tiež uloženie poriadkových opatrení. Počas celého trvania

súdneho konania bolo na každom pojednávaní, kedy mali byť vypočutí traja svedkovia,

pojednávanie buď odročené z dôvodu ich ospravedlnenia alebo bol vypočutý iba jeden

svedok, pričom závisí od posúdenia súdom, či sú ospravedlnenia predvolaných osôb

dostačujúce. Samotné konštatovanie, že súd nemohol konať z dôvodu, ktorý sťažovateľ

vzhľadom na jeho postavenie nemá možnosť ovplyvniť ani zmeniť, je pre sťažovateľa

nedostatočné...

Vo svojom stanovisku Okresný súd Nové Mesto nad Váhom rovnako odkazuje na

zložitosť právnej veci. Tak ako sme už uviedli v našej Ústavnej sťažnosti zo dňa

20. 11. 2013, máme zato, že povaha tejto právnej veci nebola obzvlášť náročná a možno ju

zaradiť do Štandardnej rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva. Práve vzhľadom k

náročnosti danej právnej veci je nepochopiteľné, prečo sa súd nedokázal za obdobie od

roku 2003 vysporiadať ani s postupom týkajúcim sa zisťovania skutkového stavu potrebného

pre právny základ rozhodnutia. Čo je avšak azda najviac nepochopiteľné, je skutočnosť, že

ak Okresný súd Nové Mesto nad Váhom považoval povahu tejto právnej veci za tak

skutkovo zložitú, ako uvádza vo svojom vyjadrení, nariadil znalecké dokazovanie až

14. 05. 2013, t. j. desať rokov po začatí tohto konania.

Okrem uvedeného je rovnako potrebné poukázať na skutočnosť, že dané znalecké

dokazovanie nemohlo priniesť záver, o ktorý je možné sa oprieť v meritórnom rozhodnutí.

Nami uvedená skutočnosť sa napokon aj preukázala v závere znalca, ktorého absurdnosť

sme uviedli v našej Ústavnej sťažnosti zo dňa 20.11.2013...

Ako ďalšie skutočnosti odôvodňujúce zo strany samotného súdu priznané prieťahy v

konaní uvádza Okresný súd Nové Mesto nad Váhom nasledovné:

Stanovisko Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, 4. strana, 2. odsek, 8. veta:

„Konštatovala som, že prieťahy v konaní sú v prevažnej miere spôsobené samotným

sťažovateľom, resp. pôvodným navrhovateľom, prípadne aj právnymi zástupcami oboch

účastníkov, a to z dôvodu opakovaného odročenia pojednávania na ich žiadosť. Na priebeh

konania mala vplyv aj tá skutočnosť...“

Okrem uvedeného aj práceneschopnosťou a školením sudkyne, ako sa uvádza

v stanovisku.

Podobné vyjadrenie zo strany Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zaslala

predsedníčka Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom JUDr. Eva Macúchová k Sťažnosti

za porušovanie práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zo dňa

01. 09. 2013, v ktorom sťažovateľovu sťažnosť označila za nedôvodnú, a to aj napriek

skutočnosti, že aj v ňom na tretej strane v druhom odseku v druhej vete uvádza nasledovné:

„Určité prieťahy som zistila na začiatku konania, a to v období po zaplatení súdneho

poplatku pôvodným navrhovateľom do nariadenia prvého pojednávania. Tieto boli

spôsobené jednak zmenou zákonného sudcu, ale aj zmenou v organizácii súdnictva, teda

zmenou súdu.“ (viď. v Sťažnosti za porušovanie práva na verejné prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zo dňa 01. 09. 2013, ktorá je prílohou Ústavnej sťažnosti zo dňa

20. 11. 2013)

Rovnako vo svojom Vyjadrení k sťažnosti zo dňa 01. 09. 2013 dodala, že v tom čase

sťažovateľ nebol účastníkom konania a v podstate sa ním stal až vtedy, keď doručil súdu

súhlas s jeho vstupom do konania namiesto pôvodného navrhovateľa, teda 20. 02. 2009.

Vzhľadom k uvedenému si opäť dovoľujeme poukázať na skutočnosť, že postúpením

pohľadávky z pôvodného navrhovateľa na sťažovateľa nadobudol sťažovateľ pohľadávku so

všetkým jej príslušenstvom a právami s ňou spojenými. Konštatovanie zo strany Okresného

súdu Nové Mesto nad Váhom, že prieťahy v konaní, ktoré zistil na začiatku konania, sa

netýkajú sťažovateľa, je nesprávne a v rozpore so zákonom, nakoľko sťažovateľ vstúpil

do všetkých práv postupcu. t. j. pôvodného navrhovateľa. Okresný súd Nové Mesto nad

Váhom týmto svojim konaním jednoznačne porušil sťažovateľove základné právo na verejné

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa ...

Okrem uvedených tvrdení poukazuje porušiteľ aj na skutočnosť, že sťažovateľ podal

ústavnú sťažnosť v čase, keď predmetná vec už bola rozhodnutá a kedy mu bol známy pre

neho nepriaznivý výsledok tohto sporu.

Toto vyjadrenie zo strany porušiteľa považujeme za absolútne bezpredmetné.

Sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť so zreteľom na SR

a následne aj o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, ktoré zakladajú právomoc

Ústavného súdu SR rozhodnúť o tejto sťažnosti.

Pre sťažovateľa bolo v tomto prípade pochopiteľne dôležité najmä to, že ústavná

sťažnosť musí byť podaná v zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote a po vyčerpaní

všetkých dostupných prostriedkov nápravy a nie skutočnosť, že rozsudkom Okresný súd

Nové Mesto nad Váhom zamietol žalobu sťažovateľa.

K tejto skutočnosti si navyše dovoľujeme uviesť, že porušiteľ očividne vôbec neberie

do úvahy fakt, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní,

ako to konštantné ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným

rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty

ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. , I. ÚS . a

ďalšie).

Nie je postačujúce, že štátny orgán vo veci koná (rozhodnutie sp. zn. ,

) - za čo môžeme považovať ai stále neprávoplatné rozhodnutie vo veci samej.

K vytvoreniu „stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím

sudu alebo iného štátneho orgánu“ (rozhodnutie )...

Vzhľadom ku všetkým uvedeným skutočnostiam naďalej trváme na tom, že postup

porušiteľa možno jednoznačne považovať za porušenie práva vyplývajúceho sťažovateľovi z

SR a preto sťažovateľ žiada priznať aj primerané finančné

zadosťučinenie v sume 3 000,00 € z dôvodu intenzívneho zásahu do spravodlivého konania,

v ktoré sťažovateľ veril. Sťažovateľovi bola odopretá spravodlivosť jedným z

najvýraznejších spôsobov...

Sťažovateľ si uplatňuje nárok na náhradu trov právneho zastúpenia nasledovne:

Podľa vyhlášky č. je základnou sadzbou za jeden úkon

právnej služby 1/6 výpočtového základu, t. j. pre rok 2013 suma vo výške 130,16 €, pre rok

2014 suma vo výške 134, 00 €.

V konaní si sťažovateľ uplatňuje nasledovné úkony právnej služby:

1) prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s

klientom podľa § 14 ods. 1 písm. a) cit. vyhlášky

2) písomné podanie na súd alebo iný orgán vo veci samej podľa § 14 ods. 1

písm. b) cit. Vyhlášky

3) písomné podanie na súd alebo iný orgán vo veci samej podľa § 14 ods. 1

písm. b) cit. Vyhlášky

Režijný paušál pre rok 2013 je vo výške 7,81 € za každý úkon právnej služby, režijný

paušál pre rok 2014 je vo výške 8,04 € za každý úkon právnej služby. Advokát je platcom

DPH.

V konaní si sťažovateľ uplatňuje nasledovný nárok na trovy právneho zastúpenia:

Spolu 501,58 €

(2x právny úkon á 130,16 € + 20 % DPH + 2x režijný paušál á 7,81 € + 20 % DPH

a 1x právny úkon 134,00 € + 20 % DPH + 1x režijný paušál 8,04 € + 20 % DPH)...

Týmto oznamujeme, že sťažovateľ ani naďalej netrvá na ústnom pojednávam vo veci

a preto je možné upustiť od ústneho pojednávania, nakoľko od neho nemožno očakávať

ďalšie objasnenie veci.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky

vydal tento nález:

Základné právo sťažovateľa na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa postupom Okresného súdu Nové Mesto nad

Váhom v konaní vedenom pod sp. zn. bolo porušené

Ústavný súd SR sťažovateľ ovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3 000,00 €

(slovom Desaťtisíc eur), ktoré je sťažovateľovi Okresný súd Nové Mesto nad Váhom

povinný uhradiť do dvoch mesiacov od právoplatností tohto nálezu.

Ústavný súd SR sťažovateľ ovi priznáva náhradu trov konania, ktorú je Okresný súd

Nové Mesto nad Váhom povinný sťažovateľovi uhradiť vo výške 501,58 € do 15 dní od

právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa Mgr. Júliusa Erneka,

č. účtu...»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (,

, ), v súlade s ktorou možno za konanie (postup) súdu odstraňujúce

právnu neistotu sťažovateľa v konkrétnom posudzovanom prípade považovať také konanie,

ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu jeho právnej

neistoty zákonom dovoleným spôsobom. K vytvoreniu právnej istoty preto dochádza

zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadnil

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého

kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci vedenej pod sp. zn. ,

ústavný súd konštatuje, že spory o vydanie bezdôvodného obohatenia vyplývajúce

z občianskoprávnych, resp. obchodnoprávnych vzťahov tvoria bežnú súčasť rozhodovacej

agendy všeobecných súdov a v zásade ich nemožno považovať za právne a ani skutkovo

zložité. Okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti síce uviedol, že zo skutkového hľadiska ide

o zložitejší spor, s čím sa ústavný súd plne stotožňuje, pretože vo veci muselo byť nariadené

aj znalecké dokazovanie a vypočutých viacero svedkov v rámci tohto konania a tiež okresný

súd sa oboznamoval aj s vykonanými dôkazmi zo súvisiaceho trestného konania, ale

doterajší priebeh konania ústavný súd nemôže pripísať iba na vrub prípadnej faktickej

náročnosti prerokovávanej veci.

Keďže singulárna sukcesia (na rozdiel od univerzálnej sukcesie) nevyvoláva

automaticky aj procesno-právne nástupníctvo (sukcesiu), musel konajúci okresný súd

uplatňovanú zmenu svojím uznesením pripustiť. Na základe návrhu sťažovateľa

z 20. februára 2009 okresný súd pripustil zmenu na strane žalobcu uznesením

z 21. apríla 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť 25. júla 2009. Právoplatnosťou tohto

uznesenia okresného súdu sťažovateľ vstúpil do predmetného konania v tom štádiu, v akom

sa nachádzalo pred zmenou účastníkov konania. Uvedená skutočnosť má podľa názoru

ústavného súdu zásadný význam pre vymedzenie obdobia, ktoré podlieha posúdeniu

namietanej protiústavnosti konania okresného súdu, pretože v uvedenom prípade v dôsledku

súdom povolenej zmeny účastníkov konania nedošlo ku vzniku nového procesno-právneho

vzťahu, ale k procesno-právnemu nástupníctvu v už existujúcom procesno-právnom vzťahu

(, ). Aj s prihliadnutím na tento záver ústavný súd nemal

pochybnosť o tom, že sťažovateľ mohol uplatňovať právo na konanie bez zbytočných

prieťahov aj pre štádium konania, ktoré predchádzalo tejto zmene (obdobne

).

2. Pri posudzovaní druhého kritéria ústavný súd dospel k záveru, že k dĺžke

posudzovaného konania prispeli aj niektoré okolnosti na strane sťažovateľa, ktorý ešte ako

konateľ pôvodného žalobcu požiadal viackrát o odročenie viacerých pojednávaní

(24. október 2005 z dôvodu, že zmenil svojho právneho zástupcu, ktorému termín

pojednávania koliduje s iným termínom pracovného rokovania, a neuviedol, akého

rokovania), 16. apríla 2007 ospravedlnil svoju neúčasť zo zdravotných dôvodov, svoju

neúčasť ospravedlnil aj 15. februára 2010, 16. júna 2010 z dôvodu, že 14. júla 2010 sa malo

konať hlavné pojednávanie v trestnej veci, ktorá má priamu súvislosť s jeho vecou, a tiež

6. júla 2011 (z dôvodu čerpania dovolenky jeho právneho zástupcu). Hoci išlo vo väčšine

prípadov o objektívne okolnosti a sťažovateľ sa riadne ospravedlnil, mali rozhodne vplyv

na to, že konanie sa zbytočne predlžovalo.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci.

Ako vyplýva zo sťažnosti, sťažovateľ namieta nečinnosť okresného súdu v konaní vedenom

na okresnom súde pod sp. zn. (tomuto konaniu však predchádzalo konanie

vedené na Okresnom súde Trenčín pod inou spisovou značkou na základe návrhu

pôvodného žalobcu z 19. októbra 2003).

V súlade so svojou stabilnou judikatúrou (napr. , ,

) ústavný súd zastáva názor, že takéto konanie prvostupňového súdu už len

vzhľadom na dĺžku jeho trvania nie je potrebné osobitne vyhodnocovať takým spôsobom,

že bude uvádzať jednotlivé obdobia jeho nečinnosti, resp. podrobne rozoberať jeho

neefektívny, resp. nesústredený postup, pretože už len poukazom na doterajšiu dobu

konania možno konštatovať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Takáto

zdĺhavosť konania predlžuje stav právnej neistoty účastníka do takej miery, že sa jeho právo

na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (mutatis mutandis

).

Hoci je pravdou, že okresný súd vykonal množstvo procesných úkonov a nariadil

viac pojednávaní a tiež vo veci samej rozhodol rozsudkom 13. novembra 2013, na druhej

strane ústavný súd konštatuje, že v súčasnosti nie je konanie ešte právoplatne skončené,

preto ústavný súd nemohol akceptovať vyjadrenie okresného súdu, že sťažnosť sťažovateľa

je zjavne neopodstatnená. Predmetné konanie trvá už viac ako 13 rokov, čo sa

v podmienkach právneho štátu ( ) v ústavnej rovine javí už ako

odmietnutie spravodlivosti účastníkov konania. Samotná zistená dĺžka konania je

v posudzovaných okolnostiach prípadu dôkazom postupu okresného súdu porušujúceho

základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

Pretože ústavný súd zistil porušenie označeného základného práva sťažovateľa podľa

okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. , prikázal

mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty,

v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci, aj keď spis

bude predložený na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha.

Z ustanovenia vyplýva, že ak ústavný súd

rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo

alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ žiada priznať od okresného súdu finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €

z dôvodu „intenzívneho zásahu do spravodlivého konania, v ktoré sťažovateľ veril.

Sťažovateľovi bola odopretá spravodlivosť jedným z najvýraznejších spôsobov.“.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (, ).

Ústavný súd vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu, berúc do úvahy

aj správanie sťažovateľa vyhodnotené v časti II nálezu a tiež aj súčasný stav veci, keď

okresný súd už vo veci samej rozhodol rozsudkom, považoval priznanie sumy 1 000 €

sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom

súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľa

trovy konania vyčíslil sumou 501,58 €, ktoré bližšie špecifikoval.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá

bola 781 €.

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia

a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom

2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 275,94 €. Keďže advokát je platcom

dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“ (na základe predloženej fotokópie osvedčenia

o registrácii pre DPH)], uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18

ods. 3 vyhlášky a podľa o dani z pridanej hodnoty v znení

neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného

paušálu boli priznané v celkovej sume 331,13 €.

Za tretí úkon (vyjadrenie sťažovateľa z 3. marca 2014) ústavný súd trovy konania

nepriznal, pretože v ňom neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by prispeli k objasneniu

veci.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2014