Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 416/2011
PDF · 254.76 KB
No categories available
III. ÚS 416/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. novembra 2011
v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
o sťažnosti Ing. S. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., pre namietané porušenie
jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Cb 133/2001 takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. S. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Cb 133/2001
p o r u š e n é b o l o .
2. Krajskému súdu v Žiline p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn.
16 Cb 133/2001 konať bez zbytočných prieťahov.
3. Ing. S. L. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .
4. Krajský súd v Žiline j e p o v i n n ý uhradiť Ing. S. L. trovy právneho
zastúpenia v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet advokáta
JUDr. S. J., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 416/2011-10 z 27. septembra 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. S. L., B.
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., pre namietané porušenie
jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Cb 133/2001.
Podstatou námietok sťažovateľa boli tvrdenia o porušení jeho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Cb 133/2001. Sťažovateľ uviedol, že
namieta prieťahy v konaní krajského súdu od jeho začiatku, a to aj napriek tomu, že do
konania namiesto pôvodného navrhovateľa vstúpil neskoršie. V tejto súvislosti dodal, že
v tomto prípade ide o zmenu účastníka konania, ktorý má rovnaké práva a povinnosti ako
pôvodný účastník konania. Sťažovateľ v sťažnosti podrobne popísal postup krajského súdu
v danej veci a poukázal na to, že ani po uplynutí 11 rokov nebolo vo veci právoplatne
rozhodnuté. Podľa jeho názoru v danom prípade nejde o skutkovo ani právne zložitú vec
a on samotný prieťahy v postupe krajského súdu nezapríčinil. Sťažovateľ dodal, že
predmetom konania je jeho pohľadávka voči obchodnej spoločnosti, u ktorej je
pravdepodobnosť vymožiteľnosti s pribúdajúcim časom stále nižšia a nižšia.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze
vyslovil, že jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Cb 133/2001
porušené bolo, krajskému súdu prikázal, aby v namietanom konaní postupoval bez
zbytočných prieťahov a aby mu uložil povinnosť zaplatiť mu primerané finančné
zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 314,18 €.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril predseda krajského súdu
listom sp. zn. Spr. 513/2011 z 12. októbra 2011, ku ktorému pripojil vyjadrenie zákonnej
sudkyne a konštatoval, že toto je potrebné pokladať za vyjadrenie krajského súdu ako
účastníka konania pred ústavným súdom. V predmetnom vyjadrení krajský súd podrobne
uviedol prehľad vo veci vykonaných úkonov a okrem iného konštatoval:
«Domnievame sa, že právo navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov nebolo postupom tunajšieho súdu porušené. Pre úplnosť je vhodné dodať, že
pokiaľ Krajský súd v Žiline aktuálne meritórne nekoná, sťažovateľ nedisponuje
subjektívnym oprávnením uvedené relevantne spochybňovať. Ak by totiž tunajší súd
rozhodoval vo veci, musel by vychádzať z právoplatného rozhodnutia, ktorým bola
vyslovená neplatnosť postúpenia pohľadávky z B. s. r. o. na A. s. r. o. Uvedené by
v konečnom dôsledku viedlo k zamietnutiu návrhu navrhovateľa/sťažovateľa. Pokiaľ teda
Krajský súd v Žiline (aj) „čaká“ na rozhodnutie o mimoriadnom opravnom prostriedku –
o obnove konania v súvisiacej veci, predmetný postup rozhodne nie je na ťarchu
sťažovateľa.»
K vyjadreniu predsedu krajského súdu podal stanovisko právny zástupca sťažovateľa
listom doručeným ústavnému súdu 2. novembra 2011, v ktorom zotrval na svojich
predchádzajúcich tvrdeniach a vyjadril súhlas s tým, aby sa v danej veci konalo bez
nariadenia ústneho pojednávania, nesúhlasí však s vyjadrením krajského súdu.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel
k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Z vyžiadaného spisu krajského súdu sp. zn. 16 Cb 133/2001 ústavný súd zistil takýto
stav konania:
Dňa 12. októbra 2000 bol Okresnému súdu Žilina doručený návrh navrhovateľa
na zaplatenie istiny v sume 165 023,24 € (4 971 490 Sk) s príslušenstvom, avšak z dôvodu
vecnej a miestnej príslušnosti bol spis 14. marca 2001 postúpený krajskému súdu, ktorý
26. marca 2001 vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku.
Dňa 4. mája 2001 sa na krajskom súde uskutočnilo pojednávanie, na ktorom sa
zúčastnil navrhovateľ. Na pojednávaní krajský súd uznesením č. k. 16 Cb 133/01-39
prerušil konanie do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde
Bratislava II, v ktorom sa žalobca B., spol. s r. o., B., voči odporcovi A., spol. s r. o., B.
(navrhovateľovi v predmetnom konaní vedenom na krajskom súde), domáhal určenia
neplatnosti dohody o postúpení pohľadávky.
Dňa 11. júla 2001 bolo krajskému súdu doručené odvolanie navrhovateľa proti
uzneseniu o prerušení konania, a preto 24. augusta 2001 krajský súd predložil spis na
rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý
uznesením sp. zn. 1 Obo 222/01 z 28. februára 2002 prvostupňové rozhodnutie potvrdil
a 15. apríla 2002 vrátil spis krajskému súdu.
V priebehu marca a apríla 2003, ako aj v januári 2004 krajský súd zisťoval na
Okresnom súde Bratislava II stav konania.
Dňa 29. novembra 2004 navrhovateľ zaslal krajskému súdu opravu návrhu
a v prílohe rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 25 Cb 261/00 z 25. júna 2002,
ktorý v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14 Cob 262/2003,
14 Cob 263/2003, 14 Ncb 40/2003 z 8. septembra 2004 nadobudol právoplatnosť
14. októbra 2004.
Dňa 13. decembra 2004 krajský súd vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho
poplatku.
Dňa 31. mája 2006 krajský súd uznesením sp. zn. 16 Cb 133/2001 konanie v časti
o zaplatenie zmluvnej pokuty (a iné) zastavil.
Dňa 20. júna 2006 bol krajskému súdu doručený návrh navrhovateľa, aby namiesto
neho do konania vstúpil sťažovateľ, ktorý s tým prejavil súhlas, pričom krajskému súdu
bolo zároveň doručené odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu o čiastočnom zastavení
konania.
Na základe toho krajský súd 10. júla 2006 predložil spis najvyššiemu súdu, ktorý
o odvolaní rozhodol uznesením sp. zn. 1 Obo 205/2006 z 26. júla 2007 tak, že prvostupňové
rozhodnutie potvrdil a 27. augusta 2007 vrátil spis krajskému súdu.
V septembri 2007 krajský súd určil termín pojednávania na 16. október 2007, pričom
navrhovateľ svoju neúčasť vopred ospravedlnil s odôvodnením, že nie je účastníkom
konania, keďže došlo k postúpeniu pohľadávky, o čom bol krajský súd informovaný
20. júna 2006.
Dňa 8. októbra 2007 bolo krajskému súdu doručené dovolanie navrhovateľa proti
uzneseniu najvyššieho súdu z 26. júla 2007 a 29. októbra 2007 navrhovateľ na základe
výzvy zo 4. októbra 2007 doplnil písomné materiály týkajúce sa postúpenia pohľadávky.
Z dôvodu podaného dovolania krajský súd 21. februára 2008 predložil spis
najvyššiemu súdu, ktorý uznesením sp. zn. 1 Obdo V 12/2008 z 29. januára 2009 zrušil
uznesenie krajského súdu z 31. mája 2006 a uznesenie najvyššieho súdu z 26. júla 2007
a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Spis bol vrátený krajskému súdu 21. apríla
2009.
Dňa 12. júna 2009 krajský súd vyzval navrhovateľa na doplnenie návrhu v intenciách
rozhodnutia najvyššieho súdu, na čo navrhovateľ odpovedal listom doručeným krajskému
súdu 1. júla 2009.
O návrhu z 20. júna 2006 rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 16 Cb 133/2001
zo 4. augusta 2009 tak, že vyhovel, aby do konania namiesto doterajšieho navrhovateľa
vstúpil sťažovateľ. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 23. septembra 2009.
Dňa 11. januára 2010 krajský súd vyzval sťažovateľa na doplnenie návrhu, na čo
sťažovateľ reagoval podaním doručeným krajskému súdu 27. januára 2010.
Dňa 12. februára 2010 krajský súd uznesením konanie čiastočne zastavil.
Z neúčasti na pojednávaniach určených na 15. apríl 2010 a 29. apríl 2010 sa
sťažovateľ vopred ospravedlnil z dôvodu zahraničných pracovných ciest, a preto krajský
súd na jeho žiadosť určil termín ďalšieho pojednávania na 7. október 2010. V tento deň sa
na krajskom súde uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol prítomný zástupca sťažovateľa,
pričom pojednávanie sa odročilo pre účely vyžiadania spisu Okresného súdu Bratislava II
sp. zn. 42 Cb 5/2009 a sp. zn. 25 Cb 261/00.
Dňa 8. novembra 2010 krajský súd požiadal Okresný súd Bratislava II o zapožičanie
spisov, ktoré mu tento súd poskytol 28. januára 2011.
Dňa 14. marca 2011 a 23. júna 2011 krajský súd požiadal Okresný súd Bratislava II
o zaslanie rozhodnutia o (ne)povolení obnovy konania vo veci sp. zn. 25 Cb 261/00, na čo
tento súd reagoval 28. júla 2011, keď mu oznámil, že v danej veci bolo podané odvolanie.
Dňa 16. septembra 2011 krajský súd opäť žiadal Okresný súd Bratislava II o zaslanie
rozhodnutia, na čo reagoval tento súd 7. októbra 2011, keď uviedol, že od 30. augusta 2011
sa spis sp. zn. 42 Cb 5/2009 (25 Cb 261/00) nachádza na Krajskom súde v Bratislave.
III.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Cb 133/2011.
V súvislosti s procesným postavením sťažovateľa považuje ústavný súd za dôležité
zmieniť sa o tom, že v jeho prípade došlo k procesnoprávnemu nástupníctvu (sukcesii), teda
k zmene doterajšieho účastníka konania na strane navrhovateľa, a to na základe singulárnej
sukcesie (z titulu postúpenia pohľadávky na základe zmluvy). V tejto súvislosti bol 20. júna
2006 krajskému súdu doručený návrh sťažovateľa na vstup do konania namiesto
doterajšieho účastníka konania na strane navrhovateľa. Krajský súd o návrhu rozhodol
uznesením sp. zn. 16 Cb 133/2001 zo 4. augusta 2009 tak, že mu vyhovel. Uznesenie
krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 23. septembra 2009.
Pripustením zmeny účastníkov konania na strane navrhovateľa však nedošlo ku
vzniku nového procesnoprávneho vzťahu, ale k procesnoprávnemu nástupníctvu do už
existujúceho procesnoprávneho vzťahu. Uvedená skutočnosť má podľa názoru ústavného
súdu zásadný význam pre vymedzenie obdobia, ktoré podlieha posúdeniu namietanej
protiústavnosti konania krajského súdu, pretože v uvedenom prípade v dôsledku súdom
povolenej zmeny účastníkov konania nedošlo k vzniku nového procesnoprávneho vzťahu
(m. m. I. ÚS 52/01, IV. ÚS 222/03, II. ÚS 373/06).
Aj s prihliadnutím na tento záver ústavný súd nemal pochybnosť o tom, že
sťažovateľ môže uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium
konania, ktoré predchádzalo tejto zmene (obdobne III. ÚS 182/2011).
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno
v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až
právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý
znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu
(IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04, III. ÚS 139/07, III. ÚS 3/2011).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou (III. ÚS 111/02, III. ÚS 75/07, III. ÚS 118/07) ústavný súd zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd
(obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu
(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.
1. Predmetom konania pred krajským súdom je návrh sťažovateľa na zaplatenie sumy
165 023,24 € (pôvodne 4 971 490 Sk) s príslušenstvom. Ide o pohľadávku „na zaplatenie
ceny dodávky investičných celkov“ voči spoločnosti I., a. s., K. (ďalej len „odporca“), ktorá
sťažovateľovi vznikla na základe dohody o postúpení pohľadávky z 26. júla 2000
uzatvorenej medzi postupcom B., spol. s r. o., B. a postupníkom A., spol. s r. o., B.,
a následne na základe dohody o postúpení pohľadávky zo 7. novembra 2004 uzatvorenej
medzi postupcom A., spol. s r. o., a sťažovateľom ako postupníkom. Ústavný súd
konštatuje, že posudzovaná vec nie je skutkovo ani právne zložitá a tvorí štandardnú súčasť
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov s rozsiahlou judikatúrou, a preto doterajšiu dĺžku
konania krajského súdu, ktorá predstavuje takmer 11 rokov, nemožno ospravedlniť žiadnou
okolnosťou.
2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní ústavného súdu
o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu
základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Zo spisu krajského súdu ústavný súd nezistil také okolnosti, na základe ktorých
by bolo možné konštatovať, že sťažovateľ významnou mierou prispel k predĺženiu
predmetného konania. V apríli 2010 sťažovateľ dvakrát vopred ospravedlnil svoju neúčasť
na pojednávaniach, ktoré boli určené na 15. apríl 2010 a 29. apríl 2010, pričom zároveň
požiadal, aby ďalší termín nebol určený skôr ako na jeseň, a to z dôvodu, že v jeho skoršej
účasti na pojednávaní by mu bránili zahraničné pracovné povinnosti. Na základe toho
krajský súd určil termín pojednávania na 7. október 2010, pričom zástupca sťažovateľa sa
ho zúčastnil. Uvedené odročenie pojednávania o pol roka na žiadosť sťažovateľa
s prihliadnutím na celkovú dĺžku doterajšieho konania (takmer 11 rokov) nemohlo
výraznejšie ovplyvniť predĺženie posudzovaného súdneho sporu.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, bol postup samotného krajského súdu.
Pri hodnotení doterajšieho postupu krajského súdu ústavný súd poukazuje na to,
že namietané konanie na tomto súde trvá od 14. marca 2001, keď mu bol ako vecne
a miestne príslušnému súdu postúpený návrh, ktorý bol pôvodne podaný 12. októbra 2000
na Okresnom súde Žilina, to znamená, že konanie na krajskom súde prebieha už vyše 10
rokov a 7 mesiacov. Konanie sa dotýka základných práv a slobôd sťažovateľa až od 20. júna
2006, keď sa stal účastníkom tohto konania. V priebehu tohto obdobia ústavný súd
zaznamenal dve obdobia nečinnosti krajského súdu. V prvom období nečinnosti krajského
súdu trvalo takmer 5 mesiacov, a to od 4. októbra 2007, keď krajský súd vyzval pôvodného
navrhovateľa na predloženie listinných dôkazov, do 21. februára 2008, keď krajský súd
predložil spis na rozhodnutie o dovolaní najvyššiemu súdu. Druhé obdobie nečinnosti
v trvaní 6 mesiacov ústavný súd zistil v období od 4. augusta 2009, keď krajský súd vyhovel
návrhu, aby do konania namiesto doterajšieho navrhovateľa vstúpil sťažovateľ, do
11. januára 2010, keď krajský súd vyzval sťažovateľa na doplnenie návrhu.
Pozornosti ústavného súdu neušlo, že v priebehu namietaného konania sa spis trikrát
nachádzal mimo dispozičnej sféry krajského súdu, keď v dôsledku podania opravných
prostriedkov a mimoriadnych opravných prostriedkov rozhodoval najvyšší súd, postup
ktorého sťažovateľ nenamietal. Spis prvostupňového súdu sa na najvyššom súde nachádzal
spolu 2 roky a 11 mesiacov, a to v obdobiach od 24. augusta 2001 do 15. apríla 2002,
od 10. júla 2006 do 27. augusta 2007 a od 21. februára 2008 do 21. apríla 2009.
Z uvedeného je zrejmé, že aj keď konanie na krajskom súde trvá od 14. marca 2001,
pri posudzovaní postupu krajského súdu z hľadiska dodržania záruk podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno doň zaradiť obdobie v celkovom trvaní 6 rokov,
keď bolo konanie prerušené a keď sa spis nachádzal na najvyššom súde. Podľa názoru
ústavného súdu však ani toto zistenie nemôže ospravedlniť ďalší postup krajského súdu,
keďže konanie nie je ešte ani po vyše 10 rokoch a 7 mesiacoch právoplatne skončené. Už
len samotná dĺžka tohto súdneho konania signalizuje namietané porušenie označených práv
sťažovateľa, navyše ak v priebehu tohto obdobia bol krajský súd viackrát nečinný.
Ústavný súd zistil, že krajský súd vo veci určil 5 termínov pojednávaní, pričom
z neúčasti na tom, ktoré bolo určené na 16. október 2007, sa pôvodný navrhovateľ
ospravedlnil poukazujúc na návrh z júna 2006, ktorým žiadal, aby na jeho miesto vstúpil
do konania sťažovateľ, na ktorého bola postúpená pohľadávka, ktorá je predmetom konania.
Pôvodný navrhovateľ súčasne upozornil krajský súd, že v prvom rade je potrebné
rozhodnúť o tomto návrhu. Ústavný súd konštatuje, že aj v tomto smere pochybil krajský
súd, keď o návrhu podľa § 92 ods. 2 a 3 OSP z júna 2006 nerozhodol bez zbytočných
prieťahov, keďže o ňom rozhodol až uznesením zo 4. augusta 2009 (právoplatným
23. septembra 2009), čím svojím neefektívnym postupom aj takýmto spôsobom prispel
k predĺženiu konania. Navyše, ďalší termín pojednávania krajský súd určil až na 15. apríl
2010. Z neúčasti na tomto a ďalšom pojednávaní určenom na 29. apríl 2010 sa sťažovateľ
vopred ospravedlnil a na jeho žiadosť bol ďalší termín pojednávania určený až po uplynutí
vyše 5 mesiacov na 7. október 2010. Táto okolnosť však s prihliadnutím na doterajšiu dĺžku
konania zásadne neovplyvnila jeho priebeh.
Podľa názoru ústavného súdu je dôkazom neefektívneho postupu krajského súdu aj
skutočnosť, že na doplnenie „opravy návrhu“ z 29. novembra 2004 bol sťažovateľ vyzvaný
až 11. januára 2010, teda po uplynutí viac ako 5 rokov.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd súčasné nekonanie vo veci ospravedlňuje
tým, že je potrebné vyčkať na právoplatné rozhodnutie vo veci návrhu na povolenie obnovy
konania, ktoré je vedené na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 42 Cb 5/2009
a v ktorom bolo 20. júla 2011 podané odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu. Krajský
súd v tejto súvislosti na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 7. októbra 2010, konštatoval, že
je potrebné vyžiadať spisy Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 42 Cb 5/2009 a sp. zn.
25 Cb 261/2000 bez toho, aby konanie prerušil. Pritom, ak by tak učinil, sťažovateľ by mal
právo podať proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok, a navyše ak by došlo
k prerušeniu konania spôsobom súladným so zákonom, zo zákona by sa nevykonávali
vo veci pojednávania a neplynuli by lehoty podľa tohto zákona (§ 111 ods. 1 OSP). Tým,
samozrejme, ústavný súd netvrdí, že zistil okolnosť, ktorá odôvodňuje prerušenie konania
podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP, ale snaží sa apelovať na to, že ak krajský súd takúto
okolnosť zistil a tvrdí ju, v takom prípade mal uznesením konanie prerušiť, pretože až
rozhodnutím o prerušení konania nastanú účinky, ktoré platné právo s prerušeným konaním
spája a ktoré predstavuje zákonnú prekážku plynulého postupu v konaní. Totiž podľa
konštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky
jeho postupu neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. III. ÚS 42/02,
I. ÚS 65/03, II. ÚS 3/00, I. ÚS 214/06).
Ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna
činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu
nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa
sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06,
III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).
Ústavný súd preto s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu, na doterajšiu
dĺžku posudzovaného konania, ako aj s prihliadnutím na zistený neefektívny postup
krajského súdu dospel k záveru, že v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.
16 Cb 133/2001 bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo
iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Ústavný súd preto
v súlade so svojím rozhodnutím o porušení označených práv sťažovateľa v zmysle § 56
ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal krajskému súdu konať bez zbytočných
prieťahov, samozrejme, ak tomu nebude brániť prekážka postupu konania (bod 2 výroku
nálezu).
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).
Sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, čo odôvodnil
stavom právnej neistoty, v ktorej sa ocitol v dôsledku zbytočných prieťahov v konaní
krajského súdu. Tým podľa jeho názoru dochádza „k prehlbovaniu ako aj vzniku ďalšej
ujmy na právach sťažovateľa“.
Ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa stal účastníkom konania až 20. júna 2006, teda
konanie, ktoré na všeobecných súdoch prebiehalo od roku 2001, mu nemohlo spôsobovať
následky, ktoré popísal pri zdôvodnení žiadosti o finančné zadosťučinenie.
Ústavný súd je toho názoru, že vyslovenie porušenia základných práv a slobôd
sťažovateľa a príkaz všeobecnému súdu vo veci konať postačujú na dovŕšenie nápravy
v konaní, preto mu ústavný súd finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 3 výroku nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia. Sťažovateľ si uplatnil trovy právneho zastúpenia
v celkovej sume 314,18 €.
Ústavný súd podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v uplatnenej sume
314,18 €, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia a spísanie
sťažnosti – vykonané v roku 2011) v hodnote po 123,50 € a dva režijné paušály v hodnote
po 7,41 € plus 20 % DPH, ktoré prikázal uhradiť krajskému súdu (bod 4 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. novembra 2011