Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 8/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 8/2012-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. marca 2012 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka

prerokoval sťažnosť N. Š., A. Š. a P. Š., B., zastúpených advokátom JUDr. I. K.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok

v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo N. Š., A. Š. a P. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie ich

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. N. Š. a A. Š. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každej z nich v sume 1 500 €

(slovom tisícpäťsto eur), P. Š. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €

(slovom tisíc eur) ktoré j e Okresný súd Pezinok p o v i n n ý zaplatiť im do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Pezinok j e p o v i n n ý zaplatiť N. Š., A. Š. a P. Š. trovy konania

v sume 414,96 € (slovom štyristoštrnásť eur a deväťdesiatšesť centov) na účet ich právneho

zástupcu JUDr. I. K., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. III. ÚS 8/2012-11 zo 17. januára 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť N. Š. (ďalej

len „sťažovateľka v 1. rade“), A. Š. (ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“) a P. Š. (ďalej len

„sťažovateľ v 3. rade“), B. (ďalej spolu aj „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenie

ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie ich záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľky v 1. a 2. rade podali

15. apríla 2005 Okresnému súdu Bratislava II návrh na určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti a návrh na vydanie predbežného opatrenia. Prvé pojednávanie vo veci

Okresný súd Bratislava II vykonal 7. mája 2007, pričom pojednávanie z dôvodu

neprítomnosti odporcu v 1. rade odročil. Takisto pojednávanie konané 13. júna 2007 bolo

odročené z dôvodu neúčasti odporcov v 1. a 2. rade. Na základe uznesenia Okresného súdu

Bratislava II zo 17. septembra 2007 pristúpil do konania sťažovateľ v 3. rade.

Sťažovatelia uviedli, že na základe vykonanej reorganizácie systému všeobecných

súdov bola ich vec postúpená okresnému súdu. Pojednávanie vykonané 29. mája 2008, ako

aj nasledujúce pojednávanie vykonané 15. júla 2008 boli z dôvodu neprítomnosti

odporcov odročené. Odporcovia sa nedostavili ani na pojednávanie vykonané 13. novembra

2008 a okresný súd pojednávanie odročil pre účely vykonania znaleckého dokazovania.

Neprítomnosť odporcov bola dôvodom na odročenie aj v prípade pojednávania vykonaného

18. septembra 2009. Pojednávanie určené na 18. december 2009 „sa nekonalo z dôvodu, že

súdny spis bol u znalca“.

Sťažovatelia ďalej uviedli, že po vypracovaní znaleckého posudku boli vykonané

pojednávania 23. marca 2010 a 21. januára 2011, ktoré boli okresným súdom odročené.

Následne bol zrušený termín pojednávania určeného na 17. máj 2011 z dôvodu, že okresný

súd nerozhodol o návrhu na pripustenie pristúpenia ďalšieho účastníka do konania.

Napokon uznesením z 26. mája 2011 okresný súd rozhodol o prerušení konania až

do právoplatného skončenia súvisiaceho konania o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby

vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. .

V doterajšom postupe konajúcich súdov vidia sťažovatelia porušenie svojho

základného práva na prekovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného

dohovoru a sú toho názoru, že „v danej veci spôsobil prieťahy konania súd. Napriek

skutočnosti, že odporca v 1. rade sa nezúčastnil žiadneho pojednávania a odporca v 2. rade

bol prítomný len na prvom pojednávaní, ktoré sa nekonalo z dôvodu neprítomnosti odporcu

v 1. rade, súd odporcom uložil odporcom, každému len jedenkrát poriadkovú pokutu

vo výške 10.000,-Sk.“.

Sťažovatelia tiež poukázali na „procesné pochybenia súdu, týkajúce sa pristúpenia

do konania S. ako vedľajšieho účastníka na strane odporcu“.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sťažovatelia v závere svojej sťažnosti

navrhli, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým by

vyslovil porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

, prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov a priznal

im primerané finančné zadosťučinenie v sume 7 000 €, a to každému z nich, ako aj trovy

právneho zastúpenia.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd

prostredníctvom svojho predsedu, ktorého vyjadrenie doručené ústavnému súdu

20. februára 2012 obsahovalo „spisový prehľad“ a konštatovanie o skutkovej a právnej

náročnosti prerokúvanej veci, vo vzťahu ku ktorým okresný súd uviedol, že „v konaní došlo

k ďalšej zmene vlastníka nehnuteľnosti, ktorým sa stal vydražiteľ predmetu sporu“.

Predseda okresného súdu ďalej uviedol, že k postupu Okresného súdu Bratislava II nie je

spôsobilý sa vyjadriť, pretože nepozná okolnosti prerokovávania veci sťažovateľa

na danom súde. Vo vzťahu k postupu okresného súdu uznal predseda okresného súdu

prieťahy v konaní spôsobené podľa jeho vyjadrenia nedostatočným personálnym obsadením

konajúceho súdu, ako aj „odchodom zákonnej sudkyne na materskú dovolenku“, teda podľa

jeho názoru objektívnymi dôvodmi.

V liste okresný súd zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania

v danej veci.

V podaní doručenom ústavnému súdu 12. marca 2012 vyjadril súhlas s upustením

od ústneho pojednávania vo veci samej aj právny zástupca sťažovateľov. Vo svojom

vyjadrení k stanovisku okresného súdu právny zástupca sťažovateľov predostrel túto

argumentáciu:

„S tvrdením predsedu Okresného súdu Pezinok, že spor z právneho a skutkového

hľadiska je právne a skutkovo zložitý nemôžem súhlasiť. V prípade, že by boli zákonní

sudcovia v primeraných lehotách vytyčovali pojednávania a nariadili vykonanie potrebných

dôkazov, mohol vo veci prvostupňový súd pomerne rýchlo meritórne rozhodnúť. Okrem

výsluchu sporových strán bolo potrebné len ustanoviť znalca na vypracovanie znaleckého

posudku, ktorého úlohou bolo určiť výmeru a popis bytu č. E1-2L a garáže č. 109.

Nesúhlasím ani s tvrdením pána predsedu, že sa nevie vyjadriť k činnosti Okresného

súdu Bratislava II, keďže celý spis bol postúpený Okresnému súdu Pezinok. Už listom

zo dňa 22.2.2008 podávala vtedajšia právna zástupkyňa sťažovateľov sťažnosť na prieťahy

v konaní, ktorej obsahom bola aj časová postupnosť úkonov vykonaných súdom

a účastníkmi. Tento list bol podaný do podateľne okresného súdu dňa 3.3.2008. Po podaní

uvedenej sťažnosti bol spis pridelený zákonnej sudkyni JUDr. I. N. Odpoveď na sťažnosť

bola právnej zástupkyni navrhovateľov zaslaná 4.4.2008. V druhej polovici roku 2009 bol

spis pridelený novej zákonnej sudkyni JUDr. A. S., ktorá ho mala pridelený až do polovice

roka 2010. Na základe ďalšej sťažnosti na prieťahy v konaní, podanej dňa 28.10.2010 bolo

vytýčené pojednávanie novou, v poradí štvrtou zákonnou sudkyňou, Mgr. L. V. a to

na termín 25.1.2011.

Sme toho názoru, že z dôvodu prieťahov v konaní na strane Okresného súdu Pezinok,

nielenže doteraz nedošlo k meritórnemu rozhodnutiu vo veci samej, ale nekonaním súdu

bolo objektívne umožnené veriteľom odporcov zaťaženie majetku, ktorý je predmetom

sporu, záložnými právami.

Vzhľadom na skutočnosť, že aj v prípade úspechu sťažovateľov v súdnom spore môže

dôjsť z vyššie uvedených dôvodov k nevymožiteľnosti ich vlastníckeho práva, považujú

sťažovatelia požadované finančné odškodnenie za primerané.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože

po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd preskúmal na vec sa vzťahujúci súdny spis, ako aj vyjadrenia účastníkov

konania a dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:

Sťažovateľky v 1. a 2. rade podali 15. apríla 2005 Okresnému súdu Bratislava II

„návrh o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a vydanie predbežného opatrenia“

proti odporcovi v 1. a 2. rade.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 28. apríla 2006

zmenil prvostupňové uznesenie Okresného súdu Bratislava II v napadnutej časti tak, že

návrh sťažovateliek na vydanie predbežného opatrenia zamietol (spisový materiál bol

prvostupňovému súdu vrátený 12. júla 2006). Okresný súd Bratislava II vyzval 12. januára

2007 sťažovateľky na úhradu „súdneho poplatku“, ktorý sťažovateľky uhradili 30. januára

2007.

Sťažovateľky predložili 5. júna 2007 Okresnému súdu Bratislava II „návrh

na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania na strane navrhovateľov“ a 6. júna 2007

predložili ďalšie súvisiace podklady.

Okresný súd Bratislava II vykonal 13. júna 2007 pojednávanie, ktoré odročil

z dôvodu ospravedlnenej neprítomnosti odporcov na 31. august 2007 (jeden z odporcov

ospravedlnil neúčasť zdravotnými dôvodmi, druhý dôvodmi rodinnými). Okresný súd

Bratislava II vykonal 31. augusta 2007 pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu

neprítomnosti odporcov na 14. november 2007 (jeden z odporcov ospravedlnil svoju

neprítomnosť z dôvodu „čerpania dovolenky“, druhý neprítomnosť neospravedlnil).

Uznesením zo 17. septembra 2007 rozhodol Okresný súd Bratislava II o pripustení

pristúpenia sťažovateľa v 3. rade do konania na strane navrhovateľov.

Okresný súd Bratislava II vykonal 14. novembra 2007 pojednávanie, ktoré bolo

odročené na 30. január 2008 z dôvodu neprítomnosti odporcov (predvolanie im bolo riadne

doručené, svoju neprítomnosť neospravedlnili) s vyjadrením, že títo budú predvolaní

s poučením o možnosti využitia poriadkových opatrení. Oznámením z 5. decembra 2007

boli sťažovatelia vyrozumení o zrušení určeného termínu pojednávania.

Na základe novelizácie o sídlach a obvodoch súdov

Slovenskej republiky a o zmene v znení

neskorších predpisov (v znení a č. ) k 1. januáru

2008 pôsobnosť vo veci sťažovateľov prešla na okresný súd.

(Odporca v 1. rade predložil ešte 13. novembra 2007 Okresnému súdu Bratislava II

návrh na prerušenie konania, ktorý bol okresnému súdu postúpený 1. apríla 2008).

Okresný súd uskutočnil 29. mája 2008 pojednávanie, na ktoré sa nedostavili

odporcovia (jeden z nich zásielku neprevzal, druhému nebola zásielka doručovaná), súdom

bola uložená poriadková pokuta odporcovi v 1. rade („spoločnosti M. s.r.o., so sídlom

v P.“) a pojednávanie bolo odročené na 15. júl 2008 s poučením, že štatutárni zástupcovia

spoločností (odporcov) budú predvolaní prostredníctvom polície, resp. predvedení.

Okresný súd 15. júla 2008 vykonal pojednávanie, na ktoré sa napriek riadnemu

predvolaniu nedostavili odporcovia (odporca v 2. rade ospravedlnil svoju neprítomnosť,

pretože „v čase pojednávania je mimo Bratislavy“, odporca v 1. rade neprítomnosť

neospravedlnil). Okresný súd odporcovi v 2. rade uložil poriadkovú pokutu a pojednávanie

bolo odročené na 30. september 2008 (právny zástupca sťažovateľov žiadal výslovne

o „predvedenie štatutárnych zástupcov odporcov“).

Okresný súd uznesením z 28. októbra 2008 zamietol návrh odporcu v 1. rade

na prerušenie konania.

Okresný súd vykonal 13. novembra 2008 pojednávanie, na ktoré sa bez

ospravedlnenia nedostavili odporcovia. Pojednávanie bolo po vyjadrení právneho zástupcu

sťažovateľov odročené na neurčito pre účely vykonania znaleckého dokazovania, o ktoré

žiadali sťažovatelia. Sťažovateľka v 1. rade podaním z 11. mája 2009 opätovne žiadala

o nariadenie znaleckého dokazovania. Okresný súd uskutočnil 18. septembra 2009

pojednávanie, na ktoré sa nedostavili odporcovia (bez ospravedlnenia) a ktoré bolo

odročené na 18. december 2009 pre účely znaleckého dokazovania, o ktoré žiadali

sťažovatelia.

Okresnému súdu bol 18. septembra 2009 predložený návrh na pristúpenie

vedľajšieho účastníka do konania na strane odporcov.

Okresný súd uznesením z 21. septembra 2009 rozhodol o ustanovení znalca.

Okresný súd uskutočnil 18. decembra 2009 pojednávanie, ktoré pre účely ukončenia

dokazovania (vypracovanie znaleckého posudku) odročil na 23. marec 2010 (sťažovatelia

svoju neprítomnosť ospravedlnili neukončením znaleckého dokazovania, odporcovia

za nezúčastnili pojednávania, odporca v 1. rade neprítomnosť neospravedlnil).

Okresný súd uskutočnil 23. marca 2010 pojednávanie, ktorého sa nezúčastnili

odporcovia, neprítomnosť ospravedlnil iba odporca v 2. rade z dôvodu práceneschopnosti.

Pojednávanie bolo odročené pre účely doplnenia znaleckého posudku na základe návrhu

sťažovateľov, a to na neurčito.

Okresný súd 6. mája 2011 oznámil účastníkom konania odročenie určeného termínu

pojednávania (17. máj 2011) z dôvodu nerozhodnutia o pripustení ďalšieho účastníka

do konania na strane odporcu.

Okresný súd uznesením z 26. mája 2011 rozhodol o pripustení zmeny žaloby,

o pripustení vstupu ďalšieho účastníka konania na strane odporcov, o zamietnutí návrhu

jedného z odporcov na spojenie vecí a o prerušení konania až do právoplatného rozhodnutia

o predbežnej otázke (konanie okresného súdu o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby

sp. zn. ).

V čase rozhodovania ústavného súdu nebola vec pred okresným súdom meritórne

skončená.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva

garantovaného , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietali porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý

má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, , , ).

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva

podľa ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu,

a preto aj v prípade sťažovateľov preskúmal z hľadiska charakteru prerokúvanej veci jej

skutkovú a právnu zložitosť, ako aj jej významnosť z pohľadu sťažovateľov (1), ďalej

správanie sťažovateľov v priebehu konania (2) a napokon aj postup konajúcich súdov (3).

1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je návrh sťažovateľov

na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam odôvodnený uzavretou zmluvou

o dielo na výstavbu bytu podľa ustanovení § 631 a nasledujúcich zákona č.

v znení neskorších predpisov. Z obsahu

predloženého na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil žiadnu

okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o osobitnej právnej alebo skutkovej

zložitosti veci. Aj keď určitú skutkovú náročnosť veci signalizuje potreba

vykonania znaleckého dokazovania, ústavný súd konštatuje, že táto okolnosť vo

vzťahu k doterajšiemu postupu konajúcich súdov nemala výraznejší vplyv

na plynulosť posudzovaného konania, pretože k vypracovaniu znaleckého

posudku sa pristúpilo v období bezprostredne predchádzajúcom jeho prerušeniu,

pričom z časového hľadiska etape vypracovania znaleckého posudku (a jeho

doplnenia) dosiaľ zodpovedá doba približne 8 mesiacov, teda obdobie nepomerné

k celkovej dĺžke doterajšieho konania.

V kontexte posudzovaného kritéria ústavný súd argumentáciu okresného súdu, ktorý

svoj záver o skutkovej náročnosti posudzovanej veci opieral o okolnosť zmeny vlastníka

nehnuteľnosti, ktorá je predmetom sporu, kvalifikuje ako irelevantnú. Označená okolnosť

premietnutá do prerušenia posudzovaného konania v intenciách stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu nie je totižto pripísateľná na vrub okresnému súdu, pretože ústavný súd

nečinnosť súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu (v danom prípade

prerušenie konania) neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr.

, , , , ).

2. V rámci posúdenia druhého kritéria hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov

v súdnom konaní nezistil ústavný súd žiadne okolnosti, ktoré by signalizovali nedostatočnú

aktivitu sťažovateľov ako účastníkov konania. Napokon ani samotný okresný súd

nenamietal žiadne skutočnosti, ktoré by mali byť zohľadnené na ťarchu sťažovateľov

pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným

prieťahom.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľov zaručeného a práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup konajúcich súdov.

Ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna

činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie zaručeného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu

nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým

sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. ,

, ).

Ústavný súd po preskúmaní postupu konajúcich súdov v posudzovanom konaní

dospel k záveru, že závažnými nedostatkami, ktoré narušili plynulosť konania, bol

neefektívny a nesústredený postup konajúcich súdov a tiež obdobie nečinnosti, v ktorom

Okresný súd Bratislava II nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka.

Už v prvotnej fáze konania bolo pasivitou Okresného súdu Bratislava II poznačené

obdobie od 12. júla 2006, keď bol Okresnému súdu Bratislava II po rozhodnutí o opravnom

prostriedku nadriadeným súdom vrátený spisový materiál, do 7. mája 2007, keď Okresný

súd Bratislava II uskutočnil pojednávanie. Vymedzenému obdobiu, v ktorom ostal Okresný

súd Bratislava II s výnimkou jediného technického úkonu (výzva k „doplatku“ súdneho

poplatku z 12. januára 2007, ktorý bol bezprostredne 30. januára uhradený) pasívny,

kvantitatívne zodpovedá nečinnosť tohto súdu v rozsahu približne 8 mesiacov.

Jedným z najzávažnejších nedostatkov plynulosti konania bol podľa zistení

ústavného súdu nesústredený postup konajúcich súdov, ktorým sa nepodarilo včas a účinne

zabrániť sťažovaniu postupu konania zo strany odporcov, a to v rozsiahlom období rokov

2007 až 2009. Ústavný súd je toho názoru, že konajúce súdy nevyužili možnosti eliminácie

obštrukcií odporcov dôslednou realizáciou poriadkových opatrení poskytovaných

ustanoveniami a v znení

neskorších predpisov, teda účinným a efektívnym spôsobom. Úlohou konajúcich súdov

v tomto smere bolo v každom jednotlivom prípade preveriť dôvodnosť, aj keď

ospravedlnenej neprítomnosti odporcov riadne predvolaných na pojednávanie, a v prípade

zistenia nedostatku vážnych okolností pre ich neprítomnosť alebo v prípade zistenia

neospravedlnenej neprítomnosti odporcov reagovať pružne na každý zistený prípad

dôslednou realizáciou poriadkových opatrení.

Okresný súd postupoval nesústredene a neefektívne aj v súvislosti s potrebou

vykonania znaleckého dokazovania, ktoré sťažovatelia navrhli už na pojednávaní konanom

13. novembra 2008 a pre účely vykonania ktorého aj okresný súd pojednávanie odročil.

Okresný súd však pristúpil k ustanoveniu znalca so značným časovým odstupom

(21. septembra 2009), čím zbytočne v danej etape predĺžil súdne konanie.

Rovnako nekoncentrovane postupoval okresný súd aj v súvislosti s predloženým

návrhom na pristúpenie vedľajšieho účastníka do konania na strane odporcov podaným

18. septembra 2009, keď nevysporiadanie sa s predmetným návrhom bolo dôvodom

na odročenie pojednávania (určeného na 17. máj 2011), a narušilo tak plynulosť postupu

konajúceho súdu.

Ústavný súd konštatuje, že rozhodujúcim faktorom, ktorý mal negatívny dopad

na súvislý priebeh posudzovaného konania, bol postup konajúcich súdov a zbytočné

prieťahy, ktorých sa dopustili jednak v dôsledku zisteného obdobia nečinnosti Okresného

súdu Bratislava II (v celkovej dĺžke 8 mesiacov), predovšetkým však v dôsledku svojho

neefektívneho a nesústredeného postupu.

Ústavný súd sa na tomto mieste vyrovnal aj s argumentáciou predostretou

v stanovisku okresného súdu, ktorý zbytočné prieťahy odôvodnil objektívnymi okolnosťami

súvisiacimi s nepriaznivým personálnym obsadením okresného súdu. Ústavný súd

zdôrazňuje, že doterajšia judikatúra ústavného súdu v tomto smere formulovala stanovisko,

podľa ktorého otázka množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú

v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní

(), argumenty okresného súdu súvisiace s nedostatočným personálnym

obsadením okresného súdu preto ústavný súd akceptovať nemohol.

S ohľadom na všetky už uvedené závery a tiež s prihliadnutím na predmet konania

nemožno doterajšiu dobu konania (viac ako 6 rokov) vedeného pred okresným súdom

(pôvodne pred Okresným súdom Bratislava II) považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6

ods. 1 dohovoru za primeranú a ani za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému

právu zaručenému . Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené

práva sťažovateľov boli porušené.

Ústavný súd v závere poukazuje na to, že pri posudzovaní postupu konajúcich súdov

vychádzal z toho, že k 1. januáru 2008 prešiel na základe , ktorým

sa mení a dopĺňa o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky

a o zmene v znení neskorších predpisov

a dopĺňa o súdnych poplatkoch a poplatku

za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, výkon súdnictva vo veci

sťažovateľov z Okresného súdu Bratislava II na okresný súd. Z uvedeného dôvodu

v zmysle ustanovení v spojení s

o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov nesie

okresný súd zodpovednosť za porušenie označených práv sťažovateľov aj za obdobie,

v ktorom vo veci konal Okresný súd Bratislava II.

Podľa druhej vety ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj porušenie ich práva

na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a konanie

nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu pred okresným súdom meritórne skončené,

prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav

právnej neistoty, v ktorom sa sťažovatelia, domáhajúc sa rozhodnutia súdu vo svojej veci,

nachádzajú [a to po odpadnutí prekážky postupu konania (prerušenie konania)].

III.

Podľa môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku boli

porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnili sťažovatelia

neúmernou dĺžkou posudzovaného konania a skutočnosťou, že „nehnuteľnosť, ktorá je

predmetom sporu je rozostavaná stavba, za ktorú navrhovatelia už ku dňu 29.9.1999

v zmysle zmluvy o dielo zaplatili celú kúpnu cenu. Z dôvodu, že súd do dnešného dňa

v predmetnej veci meritórne nerozhodol, zhotoviteľ stavby, ani nový vlastník nehnuteľnosti

v stavebných prácach na bytovom dome nepokračujú a objekt nie je strážený, dochádza

k jeho chátraniu, poškodzovaniu a celkovému znehodnocovaniu.“.

Vychádzajúc z uvedeného považovali sťažovatelia za primeranú výšku finančného

zadosťučinenia sumu 7 000 €, na zaplatenie ktorej žiadali zaviazať okresný súd, a to

vo vzťahu ku každému z nich.

Pretože porušenie základného práva zaručeného sťažovateľom

a ich práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť

obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie

nemožno vzhľadom na okolnosti prípadu považovať za dostatočnú a účinnú nápravu,

priznal ústavný súd sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke v 1. rade

a sťažovateľke v 2. rade sumu 1 500 € (a to každej z nich) a sťažovateľovi v 3. rade sumu

1 000 € (u sťažovateľa v 3. rade ústavný súd prihliadal tiež na doterajší časový úsek

konania, v rámci ktorého vystupuje ako účastník konania na strane navrhovateľov

po pripustení jeho pristúpenia do konania), ktorá zohľadňuje najmä:

a) rozsah zbytočných prieťahov v konaní,

b) skutočnosť, že predmetom konania okresného súdu je nehnuteľnosť (byt) slúžiaca

na uspokojovanie jednej zo základných sociálnych potrieb,

c) s okolnosťami uvedenými v a) a b) spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľov

spočívajúcu v ich psychickej záťaži a pocite právnej neistoty.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného

zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (,

).

Sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadali priznať náhradu trov

konania pred ústavným súdom za dva úkony právnej služby (prevzatie veci a prvá porada

s klientom; vypracovanie sťažnosti), ktorých výšku špecifikovali sumou 1 154,88 €.

Pri určení výšky náhrady trov bolo potrebné vychádzať z priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá predstavovala

sumu 741 €.

Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava

zastúpenia a podanie sťažnosti ako úkony vykonané v roku 2011) a vychádzal pritom

z ustanovenia § 11 ods. 2 v spojení s ustanovením § 3 ods. 1 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“),

podľa ktorých je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom

za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu. Základnú sadzbu tarifnej odmeny

(123,50 €) znížil ústavný súd v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 vyhlášky o 50 % na sumu

61,75, pretože v prípade sťažovateľov ide o spoločne zastupované osoby. Vychádzajúc

z uvedeného za dva úkony právnej služby vykonané pre tri osoby v roku 2011 patrí odmena

v sume 2 x 61,75 € x 3, k tomu tiež 6 x režijný paušál 7,41 €. Ústavný súd tak priznal

sťažovateľom náhradu trov konania v celkovej sume 414,96 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľov ( v spojení s

).

Vzhľadom na znenie toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. marca 2012