Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 8/2012
PDF · 286.47 KB
No categories available
III. ÚS 8/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 8/2012-32
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. marca 2012 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka
prerokoval sťažnosť N. Š., A. Š. a P. Š., B., zastúpených advokátom JUDr. I. K.,
Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/529/2008 a takto
rozhodol:
1. Základné právo N. Š., A. Š. a P. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn.
4 C/529/2008 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/529/2008
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. N. Š. a A. Š. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každej z nich v sume 1 500 €
(slovom tisícpäťsto eur), P. Š. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €
(slovom tisíc eur) ktoré j e Okresný súd Pezinok p o v i n n ý zaplatiť im do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Pezinok j e p o v i n n ý zaplatiť N. Š., A. Š. a P. Š. trovy konania
v sume 414,96 € (slovom štyristoštrnásť eur a deväťdesiatšesť centov) na účet ich právneho
zástupcu JUDr. I. K., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 8/2012-11 zo 17. januára 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť N. Š. (ďalej
len „sťažovateľka v 1. rade“), A. Š. (ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“) a P. Š. (ďalej len
„sťažovateľ v 3. rade“), B. (ďalej spolu aj „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenie
ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 529/2008.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľky v 1. a 2. rade podali
15. apríla 2005 Okresnému súdu Bratislava II návrh na určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti a návrh na vydanie predbežného opatrenia. Prvé pojednávanie vo veci
Okresný súd Bratislava II vykonal 7. mája 2007, pričom pojednávanie z dôvodu
neprítomnosti odporcu v 1. rade odročil. Takisto pojednávanie konané 13. júna 2007 bolo
odročené z dôvodu neúčasti odporcov v 1. a 2. rade. Na základe uznesenia Okresného súdu
Bratislava II zo 17. septembra 2007 pristúpil do konania sťažovateľ v 3. rade.
Sťažovatelia uviedli, že na základe vykonanej reorganizácie systému všeobecných
súdov bola ich vec postúpená okresnému súdu. Pojednávanie vykonané 29. mája 2008, ako
aj nasledujúce pojednávanie vykonané 15. júla 2008 boli z dôvodu neprítomnosti
odporcov odročené. Odporcovia sa nedostavili ani na pojednávanie vykonané 13. novembra
2008 a okresný súd pojednávanie odročil pre účely vykonania znaleckého dokazovania.
Neprítomnosť odporcov bola dôvodom na odročenie aj v prípade pojednávania vykonaného
18. septembra 2009. Pojednávanie určené na 18. december 2009 „sa nekonalo z dôvodu, že
súdny spis bol u znalca“.
Sťažovatelia ďalej uviedli, že po vypracovaní znaleckého posudku boli vykonané
pojednávania 23. marca 2010 a 21. januára 2011, ktoré boli okresným súdom odročené.
Následne bol zrušený termín pojednávania určeného na 17. máj 2011 z dôvodu, že okresný
súd nerozhodol o návrhu na pripustenie pristúpenia ďalšieho účastníka do konania.
Napokon uznesením z 26. mája 2011 okresný súd rozhodol o prerušení konania až
do právoplatného skončenia súvisiaceho konania o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby
vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 33 Cb 23/2011.
V doterajšom postupe konajúcich súdov vidia sťažovatelia porušenie svojho
základného práva na prekovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1
dohovoru a sú toho názoru, že „v danej veci spôsobil prieťahy konania súd. Napriek
skutočnosti, že odporca v 1. rade sa nezúčastnil žiadneho pojednávania a odporca v 2. rade
bol prítomný len na prvom pojednávaní, ktoré sa nekonalo z dôvodu neprítomnosti odporcu
v 1. rade, súd odporcom uložil odporcom, každému len jedenkrát poriadkovú pokutu
vo výške 10.000,-Sk.“.
Sťažovatelia tiež poukázali na „procesné pochybenia súdu, týkajúce sa pristúpenia
do konania S. ako vedľajšieho účastníka na strane odporcu“.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sťažovatelia v závere svojej sťažnosti
navrhli, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým by
vyslovil porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
4 C/529/2008, prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov a priznal
im primerané finančné zadosťučinenie v sume 7 000 €, a to každému z nich, ako aj trovy
právneho zastúpenia.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd
prostredníctvom svojho predsedu, ktorého vyjadrenie doručené ústavnému súdu
20. februára 2012 obsahovalo „spisový prehľad“ a konštatovanie o skutkovej a právnej
náročnosti prerokúvanej veci, vo vzťahu ku ktorým okresný súd uviedol, že „v konaní došlo
k ďalšej zmene vlastníka nehnuteľnosti, ktorým sa stal vydražiteľ predmetu sporu“.
Predseda okresného súdu ďalej uviedol, že k postupu Okresného súdu Bratislava II nie je
spôsobilý sa vyjadriť, pretože nepozná okolnosti prerokovávania veci sťažovateľa
na danom súde. Vo vzťahu k postupu okresného súdu uznal predseda okresného súdu
prieťahy v konaní spôsobené podľa jeho vyjadrenia nedostatočným personálnym obsadením
konajúceho súdu, ako aj „odchodom zákonnej sudkyne na materskú dovolenku“, teda podľa
jeho názoru objektívnymi dôvodmi.
V liste okresný súd zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania
v danej veci.
V podaní doručenom ústavnému súdu 12. marca 2012 vyjadril súhlas s upustením
od ústneho pojednávania vo veci samej aj právny zástupca sťažovateľov. Vo svojom
vyjadrení k stanovisku okresného súdu právny zástupca sťažovateľov predostrel túto
argumentáciu:
„S tvrdením predsedu Okresného súdu Pezinok, že spor z právneho a skutkového
hľadiska je právne a skutkovo zložitý nemôžem súhlasiť. V prípade, že by boli zákonní
sudcovia v primeraných lehotách vytyčovali pojednávania a nariadili vykonanie potrebných
dôkazov, mohol vo veci prvostupňový súd pomerne rýchlo meritórne rozhodnúť. Okrem
výsluchu sporových strán bolo potrebné len ustanoviť znalca na vypracovanie znaleckého
posudku, ktorého úlohou bolo určiť výmeru a popis bytu č. E1-2L a garáže č. 109.
Nesúhlasím ani s tvrdením pána predsedu, že sa nevie vyjadriť k činnosti Okresného
súdu Bratislava II, keďže celý spis bol postúpený Okresnému súdu Pezinok. Už listom
zo dňa 22.2.2008 podávala vtedajšia právna zástupkyňa sťažovateľov sťažnosť na prieťahy
v konaní, ktorej obsahom bola aj časová postupnosť úkonov vykonaných súdom
a účastníkmi. Tento list bol podaný do podateľne okresného súdu dňa 3.3.2008. Po podaní
uvedenej sťažnosti bol spis pridelený zákonnej sudkyni JUDr. I. N. Odpoveď na sťažnosť
bola právnej zástupkyni navrhovateľov zaslaná 4.4.2008. V druhej polovici roku 2009 bol
spis pridelený novej zákonnej sudkyni JUDr. A. S., ktorá ho mala pridelený až do polovice
roka 2010. Na základe ďalšej sťažnosti na prieťahy v konaní, podanej dňa 28.10.2010 bolo
vytýčené pojednávanie novou, v poradí štvrtou zákonnou sudkyňou, Mgr. L. V. a to
na termín 25.1.2011.
Sme toho názoru, že z dôvodu prieťahov v konaní na strane Okresného súdu Pezinok,
nielenže doteraz nedošlo k meritórnemu rozhodnutiu vo veci samej, ale nekonaním súdu
bolo objektívne umožnené veriteľom odporcov zaťaženie majetku, ktorý je predmetom
sporu, záložnými právami.
Vzhľadom na skutočnosť, že aj v prípade úspechu sťažovateľov v súdnom spore môže
dôjsť z vyššie uvedených dôvodov k nevymožiteľnosti ich vlastníckeho práva, považujú
sťažovatelia požadované finančné odškodnenie za primerané.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože
po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Ústavný súd preskúmal na vec sa vzťahujúci súdny spis, ako aj vyjadrenia účastníkov
konania a dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:
Sťažovateľky v 1. a 2. rade podali 15. apríla 2005 Okresnému súdu Bratislava II
„návrh o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a vydanie predbežného opatrenia“
proti odporcovi v 1. a 2. rade.
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 28. apríla 2006
zmenil prvostupňové uznesenie Okresného súdu Bratislava II v napadnutej časti tak, že
návrh sťažovateliek na vydanie predbežného opatrenia zamietol (spisový materiál bol
prvostupňovému súdu vrátený 12. júla 2006). Okresný súd Bratislava II vyzval 12. januára
2007 sťažovateľky na úhradu „súdneho poplatku“, ktorý sťažovateľky uhradili 30. januára
2007.
Sťažovateľky predložili 5. júna 2007 Okresnému súdu Bratislava II „návrh
na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania na strane navrhovateľov“ a 6. júna 2007
predložili ďalšie súvisiace podklady.
Okresný súd Bratislava II vykonal 13. júna 2007 pojednávanie, ktoré odročil
z dôvodu ospravedlnenej neprítomnosti odporcov na 31. august 2007 (jeden z odporcov
ospravedlnil neúčasť zdravotnými dôvodmi, druhý dôvodmi rodinnými). Okresný súd
Bratislava II vykonal 31. augusta 2007 pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu
neprítomnosti odporcov na 14. november 2007 (jeden z odporcov ospravedlnil svoju
neprítomnosť z dôvodu „čerpania dovolenky“, druhý neprítomnosť neospravedlnil).
Uznesením zo 17. septembra 2007 rozhodol Okresný súd Bratislava II o pripustení
pristúpenia sťažovateľa v 3. rade do konania na strane navrhovateľov.
Okresný súd Bratislava II vykonal 14. novembra 2007 pojednávanie, ktoré bolo
odročené na 30. január 2008 z dôvodu neprítomnosti odporcov (predvolanie im bolo riadne
doručené, svoju neprítomnosť neospravedlnili) s vyjadrením, že títo budú predvolaní
s poučením o možnosti využitia poriadkových opatrení. Oznámením z 5. decembra 2007
boli sťažovatelia vyrozumení o zrušení určeného termínu pojednávania.
Na základe novelizácie zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov
Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (v znení zákonov č. 428/2004 Z. z. a č. 757/2004 Z. z.) k 1. januáru
2008 pôsobnosť vo veci sťažovateľov prešla na okresný súd.
(Odporca v 1. rade predložil ešte 13. novembra 2007 Okresnému súdu Bratislava II
návrh na prerušenie konania, ktorý bol okresnému súdu postúpený 1. apríla 2008).
Okresný súd uskutočnil 29. mája 2008 pojednávanie, na ktoré sa nedostavili
odporcovia (jeden z nich zásielku neprevzal, druhému nebola zásielka doručovaná), súdom
bola uložená poriadková pokuta odporcovi v 1. rade („spoločnosti M. s.r.o., so sídlom
v P.“) a pojednávanie bolo odročené na 15. júl 2008 s poučením, že štatutárni zástupcovia
spoločností (odporcov) budú predvolaní prostredníctvom polície, resp. predvedení.
Okresný súd 15. júla 2008 vykonal pojednávanie, na ktoré sa napriek riadnemu
predvolaniu nedostavili odporcovia (odporca v 2. rade ospravedlnil svoju neprítomnosť,
pretože „v čase pojednávania je mimo Bratislavy“, odporca v 1. rade neprítomnosť
neospravedlnil). Okresný súd odporcovi v 2. rade uložil poriadkovú pokutu a pojednávanie
bolo odročené na 30. september 2008 (právny zástupca sťažovateľov žiadal výslovne
o „predvedenie štatutárnych zástupcov odporcov“).
Okresný súd uznesením z 28. októbra 2008 zamietol návrh odporcu v 1. rade
na prerušenie konania.
Okresný súd vykonal 13. novembra 2008 pojednávanie, na ktoré sa bez
ospravedlnenia nedostavili odporcovia. Pojednávanie bolo po vyjadrení právneho zástupcu
sťažovateľov odročené na neurčito pre účely vykonania znaleckého dokazovania, o ktoré
žiadali sťažovatelia. Sťažovateľka v 1. rade podaním z 11. mája 2009 opätovne žiadala
o nariadenie znaleckého dokazovania. Okresný súd uskutočnil 18. septembra 2009
pojednávanie, na ktoré sa nedostavili odporcovia (bez ospravedlnenia) a ktoré bolo
odročené na 18. december 2009 pre účely znaleckého dokazovania, o ktoré žiadali
sťažovatelia.
Okresnému súdu bol 18. septembra 2009 predložený návrh na pristúpenie
vedľajšieho účastníka do konania na strane odporcov.
Okresný súd uznesením z 21. septembra 2009 rozhodol o ustanovení znalca.
Okresný súd uskutočnil 18. decembra 2009 pojednávanie, ktoré pre účely ukončenia
dokazovania (vypracovanie znaleckého posudku) odročil na 23. marec 2010 (sťažovatelia
svoju neprítomnosť ospravedlnili neukončením znaleckého dokazovania, odporcovia
za nezúčastnili pojednávania, odporca v 1. rade neprítomnosť neospravedlnil).
Okresný súd uskutočnil 23. marca 2010 pojednávanie, ktorého sa nezúčastnili
odporcovia, neprítomnosť ospravedlnil iba odporca v 2. rade z dôvodu práceneschopnosti.
Pojednávanie bolo odročené pre účely doplnenia znaleckého posudku na základe návrhu
sťažovateľov, a to na neurčito.
Okresný súd 6. mája 2011 oznámil účastníkom konania odročenie určeného termínu
pojednávania (17. máj 2011) z dôvodu nerozhodnutia o pripustení ďalšieho účastníka
do konania na strane odporcu.
Okresný súd uznesením z 26. mája 2011 rozhodol o pripustení zmeny žaloby,
o pripustení vstupu ďalšieho účastníka konania na strane odporcov, o zamietnutí návrhu
jedného z odporcov na spojenie vecí a o prerušení konania až do právoplatného rozhodnutia
o predbežnej otázke (konanie okresného súdu o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby
sp. zn. 33 Cb 23/2011).
V čase rozhodovania ústavného súdu nebola vec pred okresným súdom meritórne
skončená.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva
garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovatelia zároveň namietali porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý
má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu,
a preto aj v prípade sťažovateľov preskúmal z hľadiska charakteru prerokúvanej veci jej
skutkovú a právnu zložitosť, ako aj jej významnosť z pohľadu sťažovateľov (1), ďalej
správanie sťažovateľov v priebehu konania (2) a napokon aj postup konajúcich súdov (3).
1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je návrh sťažovateľov
na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam odôvodnený uzavretou zmluvou
o dielo na výstavbu bytu podľa ustanovení § 631 a nasledujúcich zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov. Z obsahu
predloženého na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil žiadnu
okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o osobitnej právnej alebo skutkovej
zložitosti veci. Aj keď určitú skutkovú náročnosť veci signalizuje potreba
vykonania znaleckého dokazovania, ústavný súd konštatuje, že táto okolnosť vo
vzťahu k doterajšiemu postupu konajúcich súdov nemala výraznejší vplyv
na plynulosť posudzovaného konania, pretože k vypracovaniu znaleckého
posudku sa pristúpilo v období bezprostredne predchádzajúcom jeho prerušeniu,
pričom z časového hľadiska etape vypracovania znaleckého posudku (a jeho
doplnenia) dosiaľ zodpovedá doba približne 8 mesiacov, teda obdobie nepomerné
k celkovej dĺžke doterajšieho konania.
V kontexte posudzovaného kritéria ústavný súd argumentáciu okresného súdu, ktorý
svoj záver o skutkovej náročnosti posudzovanej veci opieral o okolnosť zmeny vlastníka
nehnuteľnosti, ktorá je predmetom sporu, kvalifikuje ako irelevantnú. Označená okolnosť
premietnutá do prerušenia posudzovaného konania v intenciách stabilizovanej judikatúry
ústavného súdu nie je totižto pripísateľná na vrub okresnému súdu, pretože ústavný súd
nečinnosť súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu (v danom prípade
prerušenie konania) neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr.
III. ÚS 42/02, I. ÚS 65/03, II. ÚS 3/00, I. ÚS 214/06, III. ÚS 416/2011).
2. V rámci posúdenia druhého kritéria hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov
v súdnom konaní nezistil ústavný súd žiadne okolnosti, ktoré by signalizovali nedostatočnú
aktivitu sťažovateľov ako účastníkov konania. Napokon ani samotný okresný súd
nenamietal žiadne skutočnosti, ktoré by mali byť zohľadnené na ťarchu sťažovateľov
pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným
prieťahom.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup konajúcich súdov.
Ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna
činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu
nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým
sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06,
III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).
Ústavný súd po preskúmaní postupu konajúcich súdov v posudzovanom konaní
dospel k záveru, že závažnými nedostatkami, ktoré narušili plynulosť konania, bol
neefektívny a nesústredený postup konajúcich súdov a tiež obdobie nečinnosti, v ktorom
Okresný súd Bratislava II nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka.
Už v prvotnej fáze konania bolo pasivitou Okresného súdu Bratislava II poznačené
obdobie od 12. júla 2006, keď bol Okresnému súdu Bratislava II po rozhodnutí o opravnom
prostriedku nadriadeným súdom vrátený spisový materiál, do 7. mája 2007, keď Okresný
súd Bratislava II uskutočnil pojednávanie. Vymedzenému obdobiu, v ktorom ostal Okresný
súd Bratislava II s výnimkou jediného technického úkonu (výzva k „doplatku“ súdneho
poplatku z 12. januára 2007, ktorý bol bezprostredne 30. januára uhradený) pasívny,
kvantitatívne zodpovedá nečinnosť tohto súdu v rozsahu približne 8 mesiacov.
Jedným z najzávažnejších nedostatkov plynulosti konania bol podľa zistení
ústavného súdu nesústredený postup konajúcich súdov, ktorým sa nepodarilo včas a účinne
zabrániť sťažovaniu postupu konania zo strany odporcov, a to v rozsiahlom období rokov
2007 až 2009. Ústavný súd je toho názoru, že konajúce súdy nevyužili možnosti eliminácie
obštrukcií odporcov dôslednou realizáciou poriadkových opatrení poskytovaných
ustanoveniami § 52 a § 53 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov, teda účinným a efektívnym spôsobom. Úlohou konajúcich súdov
v tomto smere bolo v každom jednotlivom prípade preveriť dôvodnosť, aj keď
ospravedlnenej neprítomnosti odporcov riadne predvolaných na pojednávanie, a v prípade
zistenia nedostatku vážnych okolností pre ich neprítomnosť alebo v prípade zistenia
neospravedlnenej neprítomnosti odporcov reagovať pružne na každý zistený prípad
dôslednou realizáciou poriadkových opatrení.
Okresný súd postupoval nesústredene a neefektívne aj v súvislosti s potrebou
vykonania znaleckého dokazovania, ktoré sťažovatelia navrhli už na pojednávaní konanom
13. novembra 2008 a pre účely vykonania ktorého aj okresný súd pojednávanie odročil.
Okresný súd však pristúpil k ustanoveniu znalca so značným časovým odstupom
(21. septembra 2009), čím zbytočne v danej etape predĺžil súdne konanie.
Rovnako nekoncentrovane postupoval okresný súd aj v súvislosti s predloženým
návrhom na pristúpenie vedľajšieho účastníka do konania na strane odporcov podaným
18. septembra 2009, keď nevysporiadanie sa s predmetným návrhom bolo dôvodom
na odročenie pojednávania (určeného na 17. máj 2011), a narušilo tak plynulosť postupu
konajúceho súdu.
Ústavný súd konštatuje, že rozhodujúcim faktorom, ktorý mal negatívny dopad
na súvislý priebeh posudzovaného konania, bol postup konajúcich súdov a zbytočné
prieťahy, ktorých sa dopustili jednak v dôsledku zisteného obdobia nečinnosti Okresného
súdu Bratislava II (v celkovej dĺžke 8 mesiacov), predovšetkým však v dôsledku svojho
neefektívneho a nesústredeného postupu.
Ústavný súd sa na tomto mieste vyrovnal aj s argumentáciou predostretou
v stanovisku okresného súdu, ktorý zbytočné prieťahy odôvodnil objektívnymi okolnosťami
súvisiacimi s nepriaznivým personálnym obsadením okresného súdu. Ústavný súd
zdôrazňuje, že doterajšia judikatúra ústavného súdu v tomto smere formulovala stanovisko,
podľa ktorého otázka množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú
v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní
(III. ÚS 14/00), argumenty okresného súdu súvisiace s nedostatočným personálnym
obsadením okresného súdu preto ústavný súd akceptovať nemohol.
S ohľadom na všetky už uvedené závery a tiež s prihliadnutím na predmet konania
nemožno doterajšiu dobu konania (viac ako 6 rokov) vedeného pred okresným súdom
(pôvodne pred Okresným súdom Bratislava II) považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6
ods. 1 dohovoru za primeranú a ani za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému
právu zaručenému čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené
práva sťažovateľov boli porušené.
Ústavný súd v závere poukazuje na to, že pri posudzovaní postupu konajúcich súdov
vychádzal z toho, že k 1. januáru 2008 prešiel na základe zákona č. 511/2007 Z. z., ktorým
sa mení a dopĺňa zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky
a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, výkon súdnictva vo veci
sťažovateľov z Okresného súdu Bratislava II na okresný súd. Z uvedeného dôvodu
v zmysle ustanovení § 18a ods. 1 v spojení s § 18b ods. 1 zákona č. 371/2004 Z. z.
o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov nesie
okresný súd zodpovednosť za porušenie označených práv sťažovateľov aj za obdobie,
v ktorom vo veci konal Okresný súd Bratislava II.
Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj porušenie ich práva
na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a konanie
nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu pred okresným súdom meritórne skončené,
prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav
právnej neistoty, v ktorom sa sťažovatelia, domáhajúc sa rozhodnutia súdu vo svojej veci,
nachádzajú [a to po odpadnutí prekážky postupu konania (prerušenie konania)].
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku ústavy boli
porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnili sťažovatelia
neúmernou dĺžkou posudzovaného konania a skutočnosťou, že „nehnuteľnosť, ktorá je
predmetom sporu je rozostavaná stavba, za ktorú navrhovatelia už ku dňu 29.9.1999
v zmysle zmluvy o dielo zaplatili celú kúpnu cenu. Z dôvodu, že súd do dnešného dňa
v predmetnej veci meritórne nerozhodol, zhotoviteľ stavby, ani nový vlastník nehnuteľnosti
v stavebných prácach na bytovom dome nepokračujú a objekt nie je strážený, dochádza
k jeho chátraniu, poškodzovaniu a celkovému znehodnocovaniu.“.
Vychádzajúc z uvedeného považovali sťažovatelia za primeranú výšku finančného
zadosťučinenia sumu 7 000 €, na zaplatenie ktorej žiadali zaviazať okresný súd, a to
vo vzťahu ku každému z nich.
Pretože porušenie základného práva zaručeného sťažovateľom čl. 48 ods. 2 ústavy
a ich práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť
obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie
nemožno vzhľadom na okolnosti prípadu považovať za dostatočnú a účinnú nápravu,
priznal ústavný súd sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie.
Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke v 1. rade
a sťažovateľke v 2. rade sumu 1 500 € (a to každej z nich) a sťažovateľovi v 3. rade sumu
1 000 € (u sťažovateľa v 3. rade ústavný súd prihliadal tiež na doterajší časový úsek
konania, v rámci ktorého vystupuje ako účastník konania na strane navrhovateľov
po pripustení jeho pristúpenia do konania), ktorá zohľadňuje najmä:
a) rozsah zbytočných prieťahov v konaní,
b) skutočnosť, že predmetom konania okresného súdu je nehnuteľnosť (byt) slúžiaca
na uspokojovanie jednej zo základných sociálnych potrieb,
c) s okolnosťami uvedenými v a) a b) spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľov
spočívajúcu v ich psychickej záťaži a pocite právnej neistoty.
Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného
zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02,
Sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadali priznať náhradu trov
konania pred ústavným súdom za dva úkony právnej služby (prevzatie veci a prvá porada
s klientom; vypracovanie sťažnosti), ktorých výšku špecifikovali sumou 1 154,88 €.
Pri určení výšky náhrady trov bolo potrebné vychádzať z priemernej mesačnej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá predstavovala
sumu 741 €.
Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava
zastúpenia a podanie sťažnosti ako úkony vykonané v roku 2011) a vychádzal pritom
z ustanovenia § 11 ods. 2 v spojení s ustanovením § 3 ods. 1 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“),
podľa ktorých je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom
za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu. Základnú sadzbu tarifnej odmeny
(123,50 €) znížil ústavný súd v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 vyhlášky o 50 % na sumu
61,75, pretože v prípade sťažovateľov ide o spoločne zastupované osoby. Vychádzajúc
z uvedeného za dva úkony právnej služby vykonané pre tri osoby v roku 2011 patrí odmena
v sume 2 x 61,75 € x 3, k tomu tiež 6 x režijný paušál 7,41 €. Ústavný súd tak priznal
sťažovateľom náhradu trov konania v celkovej sume 414,96 €.
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149
Občianskeho súdneho poriadku).
Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. marca 2012