Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)III. ÚS 182/2011
PDF · 227.31 KB
No categories available
III. ÚS 182/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. septembra 2011
v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Rudolfa Tkáčika a Jána Auxta
o sťažnosti spoločnosti D., V., K., zastúpenej advokátom Mgr. D. Š., Advokátska
kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Ccu 10/2003 takto
rozhodol:
1. Základné právo spoločnosti D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Ccu 10/2003 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Žilina p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Ccu 10/2003 konať bez zbytočných prieťahov.
3. Spoločnosti D. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .
4. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti D. trovy právneho
zastúpenia v sume 200,08 € (slovom dvesto eur a osem centov) na účet advokáta
Mgr. D. Š., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 182/2011-14 z 19. apríla 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť D. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Ccu 10/2003.
Následne ústavný súd 23. mája 2011 vyzval okresný súd na vyjadrenie k vecnej
stránke prijatej sťažnosti, zaslanie relevantného súdneho spisu a oznámenie, či súhlasí
s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.
Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 1. júla 2011. V jeho
prílohe sa nachádzal súdny spis a podrobná chronológia úkonov okresného súdu
i účastníkov v napadnutom konaní, z ktorej vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:
- 21. marca 2003 bol okresnému súdu postúpený súdny spis z Krajského súdu
v Bratislave na základe rozhodnutia,
- 20. marca 2007 sťažovateľka doručila okresnému súdu oznámenie o súhlase svojho
vstupu do konania namiesto doterajšieho navrhovateľa,
- 28. januára 2008 okresný súd vydal uznesenie o pripustení vstupu sťažovateľky
do konania na miesto doterajšieho navrhovateľa,
- 25. júna 2008 okresný súd vydal uznesenie o prerušení konania.
Napadnuté konanie je v súčasnej dobe prerušené.
Rovnaké skutočnosti týkajúce sa priebehu napadnutého konania zistil zo súdneho
spisu aj ústavný súd.
Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol, že sa v plnej miere stotožňuje
s predloženým vyjadrením zákonnej sudkyne, ktorá vo svojom vyjadrení uviedla:
„Vzhľadom na charakter nároku uplatneného navrhovateľom, ktorý je nárokom
na náhradu škody spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami štátnych orgánov a na aktuálny
stav konania o uplatnenom nároku podielnikov pozemkového spoločenstva U., kedy
o nároku podielnikov rozhodnuté nebolo, bolo uznesením súdu č.k. 4Ccu 10/03-1037 zo dňa
25.6.2008 konanie prerušené do právoplatného skončenia konania o nároku podielnikov
Pozemkového spoločenstva U. uplatnenom dňa 29.9.1991 na Pozemkovom úrade v D.,
o ktorom bolo prvý krát rozhodnuté dňa 23.7.1996 rozhodnutím pod č. R 156-1-B/1996,
posledný krát na Okresnom úrade v T. rozhodnutiami Okresného úradu v T. odboru PPLH
č. 2000/02393-00011 zo dňa 31.1.2000 a č. 2000/02393-00012 zo dňa 3.3.2000, ktoré
rozhodnutia boli rozsudkom Krajského súdu v K. č.k. 5Sp/l 2/2003-476 zo dňa 14.01.2008
zrušené a vrátené Obvodnému pozemkovému úradu N. na ďalšie konanie.
Rozhodnutie o prerušení konania bolo navrhovateľovi doručené do vlastných rúk dňa
4.7.2008 a nadobudlo právoplatnosť dňa 22.7.2008.
Na základe výziev súdu Obvodný pozemkový úrad v N. Okresnému súdu Žilina
priebežne podával správy o aktuálnom stave ich konania (č.l. 1044, 1110).
Na základe žiadosti navrhovateľa zo dňa 27.7.2009 (č.l. 1121 spisu) o pokračovanie
v konaní súd po predchádzajúcom oznámení Obvodného úradu v N. o aktuálnom stave
konania doručenom súdu dňa 2.9.2009 (č.l. 1138 spisu) a telefonickom oznámení
pracovníka OPU v N. dňa 21.9.2009 na výzvu súdu (UZ č.l. 1139 spisu), uznesením zo dňa
21.9.2009 (č.l. 1140 spisu) zamietol návrh na pokračovanie v prerušenom konaní, keďže
konanie na Obvodnom úrade N., v ktorom sa rieši otázka, od ktorej vyriešenia priamo závisí
rozhodnutie súdu v tomto konaní, nebolo dovtedy skončené.
Na ďalšiu výzvu súdu na oznámenie aktuálneho stavu konania oznámil ObPÚ v N.
listom doručeným súdu dňa 7.4.2010 (č.l. 1168 spisu), že vo veci už začal konať a vzhľadom
na zložitosť uplatneného nároku požiadal KPÚ o predĺženie lehoty na vydanie rozhodnutia
v konaní.
Na základe ďalšej žiadosti navrhovateľa doručenej súdu dňa 12.10.2010 (č.l. 1205
spisu) o pokračovanie v prerušenom konaní, po predchádzajúcom oznámení Obvodného
úradu v N. (č.l. 1211 spisu) a následnom doručení rozhodnutia ObPÚ v N. číslo: OPÚ-
2010/08/00785/dam zo dňa 1.10.2010 (č.l. 1214 spisu), súd návrh navrhovateľa
o pokračovanie v konaní uznesením č.k. 4Ccu 10/2003-1237 zamietol z dôvodu, že konanie,
do ktorého právoplatného skončenia bolo konanie vedené na OS Žilina prerušené, nebolo
dovtedy skončené.
Navrhovateľ sa ďalším návrhom doručeným súdu dňa 6.6.2011 opäť domáha
pokračovania v prerušenom konaní. O uvedenom návrhu súd rozhodol po predchádzajúcom
zistení stavu konania na Krajskom súde Žilina, na ktorý bol administratívny spis zo strany
Obvodného úradu v N. dňa 15.12.2011 predložený na preskúmanie rozhodnutia vydaného
v správnom konaní, a to uznesením zo dňa 15.6.2011 č.l. 1285 spisu tak, že návrh zamietol
z dôvodu, že konanie vedené na Obvodnom pozemkovom úrade v N. č.k. OPÚ-
2010/08/00785 nieje do súčasnej doby právoplatne skončené.
Na záver uvádzam, že konanie vo veci bolo prerušené, pretože rozhodnutie v tomto
konaní priamo záviselo a závisí od otázky, ktorú súd nie je oprávnený v tomto konaní riešiť,
pričom tento stav trvá už od začatia konania, nakoľko o uplatnenom nároku podielnikov U.
bolo po prvý krát rozhodnuté ešte dňa 23.7.1996 Pozemkovým úradom v D. rozhodnutím
pod č. R 156-1-B/1996 a konanie v tejto veci je t.č. vedené na Obvodnom pozemkovom
úrade v N. č.k. OPU-2010/08/00785 a nieje právoplatne skončené. Preto nie je možné
v tomto konaní posúdiť, či rozhodnutia, navrhovateľom označené ako nezákonné, titulom
ktorých sa domáha voči odporcovi náhrady škody, boli skutočne vydané v rozpore
so zákonom. Súd priebežne zisťuje aktuálny stav tohto konania na Obvodnom pozemkovom
úrade v N. resp. na Krajskom súde v Košiciach a aktuálne na Krajskom súde v Žiline, ktoré
orgány vo veci uplatneného nároku podielnikov U. konajú.
Ihneď po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu
v N. č.k. OPÚ-2010/08/00785 bude vo veci tunajším súdom nariadené pojednávanie.
Ako vyplýva z chronologického prehľadu úkonov, vo veci boli súdom vykonávané
procesné úkony priebežne a súd vo veci koná plynulo. Činnosť súdu nie je možné hodnotiť
ako neefektívnu, keďže úkony súdu na seba nadväzujú, každý následný úkon bol závislý
od predchádzajúceho. Poznamenávam, že pokiaľ navrhovateľ nesúhlasil s prerušením
konania, mal možnosť podať proti uzneseniu o prerušení konania odvolanie, čo neurobil.
Činnosť súdu smeruje k nariadeniu pojednávania a konečnému rozhodnutiu vo veci samej.
Sťažnosť navrhovateľa je preto neopodstatnená.“
Predseda okresného zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania
vo veci.
Právny zástupca sťažovateľky vyjadrením doručeným ústavnému súdu 4. augusta
2011 oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní v uvedenej veci a súhlasí s upustením
od ústneho pojednávania vo veci.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v napadnutom konaní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu
týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až
právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý
znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu
(IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá.
Ústavný súd považuje za dôležité zmieniť sa o tom, že v prípade sťažovateľky došlo
k procesnoprávnemu nástupníctvu (sukcesii), teda k zmene doterajšieho účastníka konania
na strane navrhovateľa, a to na základe singulárnej sukcesie (z titulu postúpenia pohľadávky
na základe zmluvy). Túto skutočnosť oznámila spoločnosť T.., T., K. (ďalej len „právna
predchodkyňa sťažovateľky“), okresnému súdu podaním doručeným 13. júla 2005. Okresný
súd vyzval 5. marca 2007 právnu predchodkyňu sťažovateľky (na základe podania
prezidenta právnej predchodkyne sťažovateľky z 25. januára 2007) na vyjadrenie, či
„podanie z 25. januára 2007 v spojitosti s podaním z 21. apríla 2005 doručeným súdu
13. júla 2005 má súd má považovať za návrh podľa ust. § 92 ods. 2 a 3 O.s.p.“
Sťažovateľka podaním doručeným okresnému súdu 20. marca 2007 oznámila, že uvedené
podania považuje za návrh na zmenu účastníkov konania a že súhlasí, aby namiesto
doterajšej účastníčky do konania vstúpila sťažovateľka. Po predložení dokumentov
preukazujúcich existenciu sťažovateľky aktuálnym výpisom z príslušného registra
a doručení stanov sťažovateľky okresný súd nariadil úradný preklad uvedených dokumentov
a následne uznesením z 28. januára 2008 rozhodol o pripustení zmeny účastníkov konania
na strane navrhovateľa, ktoré nadobudlo právoplatnosť 8. marca 2008.
Keďže singulárna sukcesia nevyvoláva automaticky aj procesnoprávne nástupníctvo,
konajúci súd musel zmenu uznesením pripustiť. Predpokladom pripustenia zmeny
na základe singulárnej sukcesie v danom prípade bol súhlas sťažovateľky (na strane
navrhovateľa) podľa § 92 ods. 1 OSP. Pripustením zmeny účastníkov konania na strane
navrhovateľa však nedošlo ku vzniku nového procesnoprávneho vzťahu, ale
k procesnoprávnemu nástupníctvu do už existujúceho procesnoprávneho vzťahu. Uvedená
skutočnosť má podľa názoru ústavného súdu zásadný význam pre vymedzenie obdobia,
ktoré podlieha posúdeniu namietanej protiústavnosti konania okresného súdu, pretože
v uvedenom prípade v dôsledku súdom povolenej zmeny účastníkov konania nedošlo
k vzniku nového procesnoprávneho vzťahu (m. m. I. ÚS 52/01, IV. ÚS 222/03,
Aj s prihliadnutím na tento záver ústavný súd nemal pochybnosť, že sťažovateľka
môže uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré
predchádzalo tejto zmene.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť súdu v dôsledku existencie
zákonnej prekážky jeho postupu neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní
(napr. III. ÚS 42/02, I. ÚS 65/03, II. ÚS 3/00, I. ÚS 214/06).
Zo samotnej sťažnosti, ako aj z predloženého súdneho spisu vyplýva, že napadnuté
súdne konanie bolo uznesením okresného súdu z 25. júna 2008 prerušené. Ústavný súd
z predloženého súdneho spisu zistil, že predmetné uznesenie okresného súdu bolo vydané
podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP a bolo prerušené z dôvodu, že prebieha konanie, v ktorom
sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Okresný súd v odôvodnení
svojho uznesenia, ktorým prerušil napadnuté konanie, uviedol, že tým konaním je „konanie
v ktorom sa rozhoduje o nároku podielnikov Pozemkového spoločenstva U.
k nehnuteľnostiam vedeným na LV č. 78, k.ú. S... Keďže súd po pripojení vyššie uvedených
rozhodnutí zistil, že v predmetnom konaní sa okrem nároku podielnikov Pozemkového
spoločenstva U. vyrieši aj otázka, ktorá bude mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej, t.j. či
zo strany Pozemkového úradu v D., Okresného úradu v T. a Krajského súdu v Žiline došlo
k vydaniu nezákonných rozhodnutí, na základe ktorých mala vzniknúť právnemu
predchodcovi škoda...“.
Proti tomuto uzneseniu okresného súdu z 25. júna 2008 o prerušení konania
sťažovateľka odvolanie nepodala, takže uznesenie nadobudlo právoplatnosť 22. júla 2008.
Napadnuté konanie je aj napriek procesnej iniciatíve sťažovateľky o pokračovanie v konaní
do tohto rozhodnutia ústavného súdu prerušené. Právny zástupca sťažovateľky aj vo svojom
podaní doručenom ústavnému súdu 4. augusta 2011 argumentoval, že prerušenie konania
„považuje za účelový spôsob ako sa vyhnúť rozpojednávaniu tejto závažnej veci“,
a nesúhlasil s argumentáciou okresného súdu, „že konanie vo veci bolo prerušené, pretože
rozhodnutie v sťažovanom konaní závisí od otázky, ktorú súd nie je oprávnený riešiť“.
Podľa názoru sťažovateľky „súd si mal o tejto otázke vytvoriť názor sám a vôbec
neprerušovať konanie. Dôvody prerušenia tu nikdy neboli a nie sú, preto dochádza
k neustálym prieťahom...“.
V súvislosti s uvedeným argumentom sťažovateľky týkajúcim sa odôvodnenosti
prerušenia napadnutého konania ústavný súd zdôrazňuje skutočnosť, že sťažovateľka
nepodala odvolanie nielen proti uzneseniu okresného súdu, ktorým prerušil napadnuté
konanie, ale nepodala odvolanie ani proti jednému z uznesení okresného súdu
(z 21. septembra 2009, 1. februára 2011), ktorým okresný súd nevyhovel jej návrhu
na pokračovanie v prerušenom konaní. Vzhľadom na nevyužitie štandardných opravných
prostriedkov považoval takúto argumentáciu sťažovateľky za účelovú, tendenčnú
a neprípustnú. Dôvody prerušenia konania okresný súd formuloval jasne a zrozumiteľne
a vzhľadom na charakter uplatneného nároku na náhradu škody ústavný súd nepovažuje
uznesenie okresného súdu o prerušení konania na základe tam uvedených dôvodov
za arbitrárne alebo v rozpore so zmyslom a účelom tohto procesného inštitútu.
Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd zaoberal len časťou napadnutého konania
od 21. marca 2003 do 22. júla 2008.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd
zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť
prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.
1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť sporu, v ktorom je sťažovateľka
navrhovateľkou (o náhradu škody vo výške 18 116 063 079 Sk s prísl. proti Slovenskej
republike), ústavný súd konštatuje, že finančné nároky vyplývajúce z titulu náhrady škody
možno zaradiť k štandardnej agende všeobecného súdnictva, a vychádzajúc z obsahu
predloženého súdneho spisu ústavný súd konštatuje, že nezistil také okolnosti, ktoré by
odôvodňovali záver o tom, že dĺžka konania je závislá od právnej alebo skutkovej
náročnosti prerokovávanej veci.
2. Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania je druhým kritériom
pri rozhodovaní o tom, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil žiadnu
skutočnosť, ktorá by mala byť zohľadnená na ťarchu sťažovateľky pri posudzovaní otázky,
či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom. Ústavný súd
konštatuje, že sťažovateľka bola v konaní aktívna, poskytovala okresnému súdu potrebnú
súčinnosť.
3. Napokon ústavný súd hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom
konaní.
Ústavný súd sa zaoberal z už uvedených dôvodov len časťou napadnutého konania
od 21. marca 2003 do 22. júla 2008, pričom konštatuje, že hoci okresný súd vykonával
priebežne úkony smerujúce k prerokovaniu a rozhodnutiu vo veci, jeho postup vzhľadom
na posudzovanú dĺžku konania (viac ako 5 rokov do prerušenia konania, pozn.) nasvedčuje,
že nekonal dostatočne efektívne a neposkytol dostatočnú ochranu označeným právam
sťažovateľky. Zákonnou sudkyňou namietaná skutočnosť, že dôvody na prerušenie konania
existujú od začiatku napadnutého konania, nemohol ústavný súd akceptovať, resp. ju
posúdil ako priťažujúcu okolnosť pre hodnotenie postupu okresného súdu, pretože jeho
uznesenie o prerušení konania bolo vyhotovené až 25. júna 2008 (právoplatné 22. júla 2008,
pozn.) a až rozhodnutím o prerušení konania nastali účinky, ktoré platné právo
s prerušeným konaním spája a ktoré predstavuje zákonnú prekážku plynulého postupu
v konaní.
Ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna
činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu
nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa
sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06,
III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).
Za takúto nesústredenú činnosť považuje ústavný súd najmä postup okresného súdu,
ktorý vykonával viacero úkonov smerujúcich k nariadeniu pojednávania za okolností, ktoré
boli súdu známe od počiatku konania, a to najmä skutočnosť, že prebieha konanie, ktoré
môže mať vplyv na rozhodnutie súdu. Táto skutočnosť vzhľadom na doterajšiu dĺžku a stav
konania, v ktorom sa rozhoduje o uplatnenom reštitučnom nároku podielnikov
Pozemkového spoločenstva U., mohla byť podľa názoru ústavného súdu aj dôvodom
na zamietnutie žaloby sťažovateľky pre jej predčasnosť.
Vychádzajúc z uvedeného dospel ústavný súd k názoru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní, ktoré je vedené pod sp. zn. 4 Ccu 10/2003, došlo k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby
vo veci konal. Ústavný súd na základe zistenia, že došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 4 Ccu 10/2003 konal bez zbytočných
prieťahov, keďže táto právna vec nebola do času rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti
právoplatne skončená (bod 2 výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Z citovaného textu ústavy a zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústavný súd môže,
avšak nemusí priznať primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľka žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume
5 708 539,13 €, ktoré odôvodnila ako čiastočné zmiernenie dôsledkov, ktoré jej štát spôsobil
prieťahmi v súdnom konaní. Požadovaná suma podľa sťažovateľky predstavuje 1 % istiny
z uplatneného nároku.
Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
za daných okolností nie je na mieste. Vzhľadom na doterajšiu dĺžku posudzovanej časti
napadnutého konania pred okresným súdom, ktoré trvá viac ako 5 rokov (neberúc do úvahy
čas trvania zákonnej prekážky, pozn.), s prihliadnutím na charakter konania a konkrétne
okolnosti prípadu, to znamená uplatnenie nároku na náhradu škody, ktoré sa javí ako
predčasné a dôvody predčasnosti dodnes trvajú (keďže o reštitučnom nároku dodnes nebolo
právoplatne rozhodnuté), ústavný súd považuje samotné rozhodnutie, ktorým vyslovil
porušenie označených práv sťažovateľky v napadnutom konaní, za dostatočné (mutatis
mutandis II. ÚS 225/07, II. ÚS 116/06). Na zdôraznenie uvedeného názoru ústavný súd
pridáva konštatovanie, že od počiatku konania až dosiaľ v danom prípade z materiálneho
hľadiska objektívne absentuje stav právnej neistoty u sťažovateľky. Na základe týchto
dôvodov ústavný súd finančné zadosťučinenie sťažovateľke nepriznal (bod 3 výroku
nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred
ústavným súdom advokátom Mgr. D. Š. Sťažovateľka si uplatnila trovy konania za dva
úkony právnej pomoci v sume 200,08 €, ktoré aj bližšie špecifikovala.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov
konania nepresahuje sumu vypočítanú ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), teda
neodporuje vyhláške, a preto sťažovateľke priznal požadovanú sumu 200,08 € (bod 4
výroku nálezu).
Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2011