Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 473/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2012

v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka

v konaní o sťažnosti Ľ. B., K., zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., K., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 38 C

234/2007 takto

rozhodol:

1. Základné právo Ľ. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é

b o l o .

2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom

pod sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ľ. B. n e p r i z n á v a finančné zadosťučinenie.

4. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť Ľ. B. trovy konania v sume

269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet advokátky

JUDr. D. S., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

sp. zn. z 2. októbra 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ľ. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

sp. zn. doručeným ústavnému súdu 21. novembra 2012, v ktorom sa

okrem iného uvádza:

„Spoločnosť T., a. s. (univerzálnym právnym nástupcom ktorej je S., a. s.) sa

žalobným návrhom, doručeným tunajšiemu súdu dňa 6. 7. 2007 (pozn. správne 6. 9. 2007),

domáhala od žalovaného (sťažovateľa) zaplatenia sumy 15.551,- Sk (516,20 EUR) titulom

nedoplatkov na službách telekomunikačnej siete a nezaplatenej zmluvnej pokuty.

Súd rozhodol vo veci platobným rozkazom z 27. 9. 2007, č. k. -24,

proti ktorému podala matka žalovaného odpor.

Podaním odporu došlo zo zákona k zrušeniu platobného rozkazu, preto bola vec

preradená do registra C, a bola jej pridelená nová spisová značka: .

Súd dňa 20. 11 .2007 predvolal matku žalovaného (sťažovateľa) na informatívny

výsluch na deň 30. 11. 2007, na ktorý sa však bez ospravedlnenia neustanovila.

Následne súd dňa 11. 1. 2008 písomne vyzval matku sťažovateľa, aby mu oznámila,

či odpor proti platobnému rozkazu podala vo svojom mene alebo za syna; ak za syna nech

predloží plnomocenstvo na zastupovanie v konaní,

Matka žalovaného listom zo dňa 14. 2. 2008 oznámila súdu, že odpor podala vo

vlastnom mene, nakoľko nemala splnomocnenie od. syna, ktorý sa zdržuje v zahraničí. Súd

teda dodatočne zistil, že odpor bol podaný neoprávnenou osobou, a preto nemohlo dôjsť k

zrušeniu platobného rozkazu priamo zo zákona. Preto uznesením z 27. 5. 2008,

č. k -36 súd zrušil platobný rozkaz z 27. 9. 2007 č. k. -24

z dôvodu, že sa ho nepodarilo doručiť žalovanému (sťažovateľovi) do vlastných rúk (§ 173

ods. 2 ).

V rámci prípravy pojednávania súd dňa 4. 6. 2008 odoslal účastníkom konania

uznesenie o zrušení platobného rozkazu, poučenia o procesných právach a povinnostiach,

žalovaného uznesením zároveň vyzval, aby sa písomne vyjadril k žalobnému návrhu, a či

súhlasí s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania. V ten istý deň súd odoslal

matke žalovaného výzvu na oznámenie doručovacej adresy žalovaného v zahraničí s

uvedením obdobia, počas ktorého sa žalovaný bude zdržiavať na území Slovenskej

republiky.

Uznesením zo dňa 16. 9. 2008, č. k. -45 súd nepripustil vstup J. V. do

konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného. Proti tomuto uzneseniu podala

odvolanie matka žalovaného v jeho mene.

Súd dňa 3. 12. 2008 predložil vec Krajskému súdu v Košiciach za účelom

rozhodnutia o odvolaní žalovaného proti uzneseniu zo dňa 16. 9. 2008,

Odvolací súd uznesením z 30. 4. 2009, č. k. -55 zrušil napadnuté

uznesenie.

Súdny spis bol z odvolacieho súdu doručený tunajšiemu súdu dňa 27. 5. 2009. Preto

súd až dňa 2. 6. 2009 odoslal rozhodnutie odvolacieho súdu účastníkom konania.

Dňa 1. 7. 2009 súd písomne vyzval J. V., aby súdu oznámil, či vstupuje do konania

ako vedľajší účastník; ak áno, na stranu ktorého účastníka konania, nakoľko jeho účasť v

konaní navrhol žalovaný s odôvodneniu, že on prevzal dlh žalovaného.

Súdu sa nepodarilo doručiť výzvu z 1. 7. 2009 J. V. ani a adresu jeho trvalého

pobytu, ani na adresu jeho matky poštou, ani za súčinnosti mestskej polície.

Súd preto zisťoval pobyt menovaného z Registra obyvateľov SR v Banskej Bystrici, z

Mestskej evidencie obyvateľov K. a z ústrednej evidencie väzňov.

Keďže súdu sa nepodarilo doručiť menovanému zásielku ani na novozistenú adresu

poštou, požiadal príslušný útvar polície o doručenie zásielky, ktorej sa dňa 1. 4. 2010

podarilo doručiť menovanému súdnu písomnosť.

Sudkyňa dňa 12. 5. 2010 nariadila termín prvého pojednávania na deň 7. 9. 2010,

na ktoré predvolala aj J. V., zároveň bo písomne vyzvala na predloženie písomného

stanoviska k navrhovanému vstupu do konania ako vedľajšieho účastníka a poučila ho

právnych o následkoch neposlúchnutia príkazu súdu ( ).

Nakoľko J. V. si opätovne neprevzal súdnu zásielku na pošte, súd dňa 26. 7. 2010

požiadal Mestskú políciu K. o doručenie zásielky menovanému; V ten istý deň súd vyzval

žalovaného (sťažovateľa), aby sa vyjadril k podaniu žalobcu z 22. 6. 2010, ktorým zobral

žalobný návrh v časti istiny späť.

Pojednávanie nariadené na deň 7. 9. 2010 sa neuskutočnilo z dôvodu mimoriadnej

situácie, ktorá spočívala v evakuácii celej budovy justičného paláca na Š. v K. z dôvodu

anonymného nahlásenia, že na súde je bomba.

Sudkyňa dňa 5. 10. 2010 nariadila nový termín pojednávania na deň 10. 1. 2011.

Predvolanie na pojednávanie si J. V. opätovne nevyzdvihol v odbernej lehote na pošte.

Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo dňa 10. 1. 2011, na ktorom súd vyhlásil

rozsudok.

Písomné vyhotovenie rozsudku z 10. 1. 2012 súd odoslal účastníkom dňa 21. 2. 2011,

t. j. po 30-dňovej lehote ( ).

Proti rozsudku podal žalovaný dňa 10. 3. 2011 odvolanie.

Súd dňa 18. 3. 2011 odoslal žalobcovi odvolanie na vyjadrenie, Žalovanému zaslal

uznesenie z 18. 3. 2011 o súdnom poplatku za odvolanie.

Žalovaný dna 6. 4. 2011 podal na súde odvolanie proti uzneseniu z 18. 3. 2011 o

súdnom poplatku za odvolanie.

Súd dňa 9. 5. 2011 vydal opravné uznesenie č. k. -117, ktorým opravil

záhlavie rozsudku z 10. 1. 2011.

Listom z 9. 5. 2011 súd vyzval splnomocnenú zástupkyňu žalovaného na oznámenie,

či trvá na podanom odvolaní proti rozsudku, keďže súd vykonal opravu záhlavia rozsudku

opravným uznesením.

Žalovaný dňa 30. 5. 2011 podal na súde odvolanie proti opravnému uzneseniu.

Súd dňa 21. 6. 2011 predložil vec Krajskému súdu v Košiciach za účelom

rozhodnutia o odvolaniach žalovaného (sťažovateľa) proti rozsudku z 10. 1. 2012,

uzneseniu z 18. 3. 2011 o súdnom poplatku za odvolanie a proti opravnému uzneseniu z 9.

5. 2011.

Krajský súd v Košiciach uznesením z 10. 7. 2012, č. k. -130,

, zrušil rozsudok tunajšieho súdu v napadnutej časti, t. j. vo výroku

o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania5 ako aj vo výroku o

povinnosti nahradiť mu trovy konania. Odvolací súd tým istým uznesením potvrdil

napadnuté uznesenie z 18. 3. 2011 o súdnom poplatku.

Súdny spis bol vrátený tunajšiemu súdu z odvolacieho súdu dňa 15. 8. 2012, preto

tunajší súd až 21. 8. 2012 odoslal rozhodnutie odvolacieho súdu účastníkom konania.

Žalobcovi súčasne zaslal výzvu, aby súdu oznámil, či trvá na zaplatení úrokov z omeškania

kto a z akej adresy zaplatil žalovanú istinu. Splnomocnenej zástupkyni žalovaného zaslal

výzvu na oznámenie, či naďalej zatupuje žalovaného J. V. súd vyzval, aby jednoznačne

uviedol, či súhlasí so svojím vstupom do konania ako vedľajší účastník, a na ktorej

procesnej strane má záujem vystupovať, a či on zaplatil žalobcovi žalovanú sumu, kedy a

akým spôsobom.

Dňa 9. 10. 2012 súd odoslal účastníkom konania oznámenie o vstupe O. do konania

ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného, a vyzval ich, aby sa k tomuto postupu

vyjadrili. J. V. súd opätovne vyzval na oznámenie, či súhlasí so svojím vstupom konania ako

vedľajší účastník, a na ktorej procesnej strane mieni vystupovať. Zároveň ho vyzval, aby sa

vyjadril k vstupu O. do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného.

Vec nie je skutkovo ani právne zložitá. K predĺženiu konania vo veľkej miere prispeli

ťažkosti spojené s doručovaním písomností J. V., ktorého žalovaný navrhol pribrať do

konania ako vedľajšieho účastníka na jeho strane. Túto všeobecne známu skutočnosť si

mohla právna zástupkyňa sťažovateľa jednoducho overiť, a zbytočne nespochybňovať

príčinu neuskutočnenia tohto pojednávania. Je pravdou, že písomné vyhotovenie rozsudku

súd odoslal účastníkom po 30-dňovej lehote upravenej v , avšak týmto

postupom nedošlo k výraznému prieťahu v konaní, keďže rozsudok bol odoslaný iba pár dní

po tejto lehote.

Skutočnosť, že súd vyzval matku žalovaného, aby sa vyjadrila, či naďalej zastupuje

žalovaného v tomto konaní, sama o sebe nespôsobila prieťahy v tomto konaní, nakoľko súd

spolu s touto výzvou zaslal zástupkyni sťažovateľa aj rozhodnutie odvolacieho súdu. V ten

istý deň súd vyzval žalobcu a J. V. na oznámenie skutočností významných pre ďalší

procesný postup,

V tomto konaní došlo k postupu súdu podľa , pretože v priebehu

konania, zanikol žalobca; a súd pokračoval v konaní s jeho nástupcom, avšak týmto

postupom neboli spôsobené žiadne prieťahy.

Prieťahy v tomto konaní boli v prevažnej miere spôsobené postupom zástupkyne

sťažovateľa, ktorá v priebehu celého konania trvala na vstupe J. V. do konania ako

vedľajšieho účastníka na strane žalovaného. Doručovanie zásielok menovanému bolo

spojené s ťažkými prekážkami, pričom súd musel zisťovať jeho pobyt. Napriek tomu,

menovanému sa podarilo doručiť pár zásielok s výzvou súdu na oznámenie, či má záujem

vstúpiť do konania ako vedľajší účastník na strane žalovaného, z čoho možno vyvodiť záver,

že ak by menovaný mal skutočný záujem vstúpiť do konania ako vedľajší účastník, bol by v

tomto konaní činný, a reagoval by na niektorú z výziev súdu.

Súd vo veci priebežne a bez zbytočných prieťahov konal.“

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu ústavný súd zistil rovnaké

skutočnosti, ktoré uviedol okresný súd, preto ich považoval za preukázané.

Právna zástupkyňa vo svojom vyjadrení k stanovisku okresného súdu podaním

doručeným ústavnému súdu 29. novembra 2012 uviedla:

„Faktografické údaje uvedené v predmetnom stanovisku zodpovedajú obsahu spisu

súdu.

Pokiaľ súd v stanovisku nepriamo uznáva existenciu zbytočných prieťahov v konaní

tak nemožno ale súhlasiť s tým, že tieto prieťahy spôsobila zástupkyňa sťažovateľa pretože

trvanie na vstupe vedľajšieho účastníka do konania na strane žalovaného nemožno

považovať za postup spôsobujúci prieťahy v konaní sťažovateľom ani jeho zástupkyňou.

Taktiež doručovanie zásielok spojené s prekážkami J. V., nemôže byť pripísané na

ťarchu sťažovateľovi, pretože na uvedenú skutočnosť, že sťažovateľ sa bude vyhýbať účasti

na pojednávaní súdu, bol súd upozorňovaný sťažovateľom od začiatku súdneho konania,

keďže aj sťažovateľ a jeho zástupkyňa mala pred začatím súdneho konania ako aj v

priebehu súdneho konania problém vyhľadať J. V..

Sťažovateľ sa spoliehal na to, že súd ako štátny orgán nebude mať problém dať

predviesť J. V. na pojednávanie súdu aby mohol byť vypočutý.

Nezákonné rozhodovanie súdu, vzhľadom na rozhodnutia odvolacieho súdu

a neskoré doručovanie rozhodnutí súdu nie je sporné, keďže ho súd uznáva v obsahu

stanoviska.

Preto v uvedených dôvodov vyplývajúcich aj z obsahu spisu súdu nie je tvrdenie súdu

spočívajúce v tom, že súd vo veci konal bez zbytočných prieťahov odôvodnené, vzhľadom

na aj celkovú dĺžku konania, ktoré doposiaľ nie je právoplatne skončené.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva

zaručeného , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov, a tiež práva na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (i práva podľa dohovoru) vychádza zo svojej

ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu

pre subjekty práva. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zákonodarca zabezpečuje prostredníctvom procesnoprávnych inštitútov, ktoré sú štátne

orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky

súdny poriadok (ďalej len „OSP“) obsahuje viaceré účinné prostriedky zabezpečujúce

plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie

a stav právnej istoty.

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z , ktorý súdom prikazuje, aby

v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola

rýchla a účinná, ďalej z , podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo,

postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie

prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa (práva podľa

dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) ústavný súd prihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povahu veci)

v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je spor o zaplatenie sumy 516,20 €

z titulu nedoplatku na službách telekomunikačnej siete a nezaplatenie zmluvnej pokuty. Ide

o bežné sporové konanie, ktoré nie je právne a ani skutkovo zložité, čo uviedol aj okresný

súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti, preto doterajšia doba konania (5 rokov) nemôže byť

akceptovateľná. Sťažovateľ je v tomto konaní odporcom a v priebehu konania došlo

k späťvzatiu žaloby navrhovateľom, pretože bola v roku 2009 uhradená istina pohľadávky

a v tejto časti došlo v roku 2011 aj k späťvzatiu žaloby a následne k zastaveniu konania.

2. Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľ podstatnou mierou neprispel

k predĺženiu tohto konania tak, ako na to poukázal okresný súd vo svojom vyjadrení

k sťažnosti, a to že trval na vstupe vedľajšieho účastníka, a i keď prostredníctvom

zástupkyne (svojej mamy) podal odvolania proti rozhodnutiam okresného súdu, pretože

pracoval v zahraničí a v dôsledku toho sa spis nachádzal na odvolacom súde (viac ako 18

mesiacov), tieto skutočnosti len čiastočne ovplyvnili celkovú dĺžku konania, a navyše,

sťažovateľ mal nesporne právo na procesné úkony, ktoré urobil.

3. Napokon ústavný súd hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom

konaní. Ústavný súd predovšetkým zastáva názor, že konanie, ktoré nebolo právoplatne

skončené ani po viac ako 5 rokoch od jeho začatia, nie je potrebné osobitne vyhodnocovať

a uvádzať prípadne jednotlivé menšie obdobia nečinnosti okresného súdu

(m. m. ), ak v okolnostiach tejto jednoduchej veci bola činnosť okresného

súdu neefektívna a nesústredená. I keď vo veci samej okresný súd rozhodol rozsudkom

na prvom pojednávaní 10. januára 2011 (to sa však uskutočnilo po viac ako 40 mesiacoch

od začatia konania), jeho rozhodnutie bolo v napadnutej časti zrušené odvolacím súdom

10. júla 2012 (vo výroku o povinnosti zaplatiť úrok z omeškania) z dôvodu nedostatočného

zisteného skutkového stavu, a dosiaľ nie je stav právnej neistoty sťažovateľa odstránený

(, ). Obdobne bolo 30. apríla 2009 zrušené aj rozhodnutie

okresného súdu o nepripustení vstupu vedľajšieho účastníka do konania zo 16. septembra

2008. Ústavný súd preto neakceptoval vyjadrenie okresného súdu, že vo veci priebežne

koná.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené konštatoval, že postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. bolo porušené základné právo sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu,

aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej

sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Z citovaného textu vyplýva, že toto zadosťučinenie sa môže, ale nemusí

priznať. Ústavný súd je toho názoru, že takéto zadosťučinenie je namieste tam, kde nie je

možné dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným ústavne a zákonne

upraveným spôsobom (napr. , ).

Ústavný súd sa v nadväznosti na výrok o porušení základného práva sťažovateľa

zaoberal aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré si

uplatnil v sume 3 000 € z dôvodov dlhodobej právnej neistoty, a tiež preto, že okresný súd

napriek jeho návrhom „nepribral“ do konania vedľajšieho účastníka, ktorý svoj dlh voči

navrhovateľovi uznal v plnom rozsahu.

Vychádzajúc z dôvodov uvádzaných sťažovateľom, ktorý svoju žiadosť o priznanie

finančného zadosťučinenia odôvodnil iba formálne, keďže už pred podaním sťažnosti

ústavnému súdu bolo konanie zastavené z dôvodu späťvzatia návrhu samotným

sťažovateľom, a s prihliadnutím na charakter konania, čo je ešte v súčasnosti v hre

(iba úroky z omeškania, istina v sume 516, 20 € bola zaplatená), resp. v stávke - „at stake“

(napr. m. m. , a tam citovaná judikatúra, napr. rozsudok ESĽP z 31. marca 1987,

X. v. France, rozsudok ESĽP z 20. marca 1989, Bock v. Germany, rozsudok ESĽP z 31.

marca 1992, X. v. France, rozsudok ESĽP z 26. apríla 1994, Vallée v. France, rozsudok

ESĽP z 8. februára 1996, A. and others v. Denmark a i. alebo , ),

ústavný súd považuje samotné rozhodnutie, ktorým vyslovil porušenie označeného práva

sťažovateľa v napadnutom konaní, a prikázanie okresnému súdu konať bez zbytočných

prieťahov za dostatočné (mutatis mutandis , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd preto finančné zadosťučinenie sťažovateľovi

nepriznal (bod 3 výroku).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré

mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Ústavný súd podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej sume

269,58 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (príprava

a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti – vykonané v roku 2012) v sume

po 127,16 € a dva režijné paušály v sume po 7,63 €, ktoré zaviazal uhradiť okresný súd

(bod 4 výroku nálezu).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právnej zástupkyne sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2012