Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 17 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (22)III. ÚS 473/2012
PDF · 212.29 KB
No categories available
III. ÚS 473/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2012
v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka
v konaní o sťažnosti Ľ. B., K., zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., K., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 38 C
234/2007 takto
rozhodol:
1. Základné právo Ľ. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 38 C 234/2007 p o r u š e n é
b o l o .
2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom
pod sp. zn. 38 C 234/2007 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Ľ. B. n e p r i z n á v a finančné zadosťučinenie.
4. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť Ľ. B. trovy konania v sume
269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet advokátky
JUDr. D. S., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
sp. zn. III. ÚS 473/2012 z 2. októbra 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ľ. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 38 C 234/2007.
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním
sp. zn. 1 SprV 440/2012 doručeným ústavnému súdu 21. novembra 2012, v ktorom sa
okrem iného uvádza:
„Spoločnosť T., a. s. (univerzálnym právnym nástupcom ktorej je S., a. s.) sa
žalobným návrhom, doručeným tunajšiemu súdu dňa 6. 7. 2007 (pozn. správne 6. 9. 2007),
domáhala od žalovaného (sťažovateľa) zaplatenia sumy 15.551,- Sk (516,20 EUR) titulom
nedoplatkov na službách telekomunikačnej siete a nezaplatenej zmluvnej pokuty.
Súd rozhodol vo veci platobným rozkazom z 27. 9. 2007, č. k. 19 Ro/2361/2007-24,
proti ktorému podala matka žalovaného odpor.
Podaním odporu došlo zo zákona k zrušeniu platobného rozkazu, preto bola vec
preradená do registra C, a bola jej pridelená nová spisová značka: 38 C/234/2007.
Súd dňa 20. 11 .2007 predvolal matku žalovaného (sťažovateľa) na informatívny
výsluch na deň 30. 11. 2007, na ktorý sa však bez ospravedlnenia neustanovila.
Následne súd dňa 11. 1. 2008 písomne vyzval matku sťažovateľa, aby mu oznámila,
či odpor proti platobnému rozkazu podala vo svojom mene alebo za syna; ak za syna nech
predloží plnomocenstvo na zastupovanie v konaní,
Matka žalovaného listom zo dňa 14. 2. 2008 oznámila súdu, že odpor podala vo
vlastnom mene, nakoľko nemala splnomocnenie od. syna, ktorý sa zdržuje v zahraničí. Súd
teda dodatočne zistil, že odpor bol podaný neoprávnenou osobou, a preto nemohlo dôjsť k
zrušeniu platobného rozkazu priamo zo zákona. Preto uznesením z 27. 5. 2008,
č. k 38 C/234/2007-36 súd zrušil platobný rozkaz z 27. 9. 2007 č. k. 19 Ro/2361/2007-24
z dôvodu, že sa ho nepodarilo doručiť žalovanému (sťažovateľovi) do vlastných rúk (§ 173
ods. 2 O. s. p.).
V rámci prípravy pojednávania súd dňa 4. 6. 2008 odoslal účastníkom konania
uznesenie o zrušení platobného rozkazu, poučenia o procesných právach a povinnostiach,
žalovaného uznesením zároveň vyzval, aby sa písomne vyjadril k žalobnému návrhu, a či
súhlasí s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania. V ten istý deň súd odoslal
matke žalovaného výzvu na oznámenie doručovacej adresy žalovaného v zahraničí s
uvedením obdobia, počas ktorého sa žalovaný bude zdržiavať na území Slovenskej
republiky.
Uznesením zo dňa 16. 9. 2008, č. k. 38 C/234/2007-45 súd nepripustil vstup J. V. do
konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného. Proti tomuto uzneseniu podala
odvolanie matka žalovaného v jeho mene.
Súd dňa 3. 12. 2008 predložil vec Krajskému súdu v Košiciach za účelom
rozhodnutia o odvolaní žalovaného proti uzneseniu zo dňa 16. 9. 2008,
Odvolací súd uznesením z 30. 4. 2009, č. k. 3 Co/344/2008-55 zrušil napadnuté
uznesenie.
Súdny spis bol z odvolacieho súdu doručený tunajšiemu súdu dňa 27. 5. 2009. Preto
súd až dňa 2. 6. 2009 odoslal rozhodnutie odvolacieho súdu účastníkom konania.
Dňa 1. 7. 2009 súd písomne vyzval J. V., aby súdu oznámil, či vstupuje do konania
ako vedľajší účastník; ak áno, na stranu ktorého účastníka konania, nakoľko jeho účasť v
konaní navrhol žalovaný s odôvodneniu, že on prevzal dlh žalovaného.
Súdu sa nepodarilo doručiť výzvu z 1. 7. 2009 J. V. ani a adresu jeho trvalého
pobytu, ani na adresu jeho matky poštou, ani za súčinnosti mestskej polície.
Súd preto zisťoval pobyt menovaného z Registra obyvateľov SR v Banskej Bystrici, z
Mestskej evidencie obyvateľov K. a z ústrednej evidencie väzňov.
Keďže súdu sa nepodarilo doručiť menovanému zásielku ani na novozistenú adresu
poštou, požiadal príslušný útvar polície o doručenie zásielky, ktorej sa dňa 1. 4. 2010
podarilo doručiť menovanému súdnu písomnosť.
Sudkyňa dňa 12. 5. 2010 nariadila termín prvého pojednávania na deň 7. 9. 2010,
na ktoré predvolala aj J. V., zároveň bo písomne vyzvala na predloženie písomného
stanoviska k navrhovanému vstupu do konania ako vedľajšieho účastníka a poučila ho
právnych o následkoch neposlúchnutia príkazu súdu (§ 53 O. s. p.).
Nakoľko J. V. si opätovne neprevzal súdnu zásielku na pošte, súd dňa 26. 7. 2010
požiadal Mestskú políciu K. o doručenie zásielky menovanému; V ten istý deň súd vyzval
žalovaného (sťažovateľa), aby sa vyjadril k podaniu žalobcu z 22. 6. 2010, ktorým zobral
žalobný návrh v časti istiny späť.
Pojednávanie nariadené na deň 7. 9. 2010 sa neuskutočnilo z dôvodu mimoriadnej
situácie, ktorá spočívala v evakuácii celej budovy justičného paláca na Š. v K. z dôvodu
anonymného nahlásenia, že na súde je bomba.
Sudkyňa dňa 5. 10. 2010 nariadila nový termín pojednávania na deň 10. 1. 2011.
Predvolanie na pojednávanie si J. V. opätovne nevyzdvihol v odbernej lehote na pošte.
Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo dňa 10. 1. 2011, na ktorom súd vyhlásil
rozsudok.
Písomné vyhotovenie rozsudku z 10. 1. 2012 súd odoslal účastníkom dňa 21. 2. 2011,
t. j. po 30-dňovej lehote (§158 ods. 5 O. s. p.).
Proti rozsudku podal žalovaný dňa 10. 3. 2011 odvolanie.
Súd dňa 18. 3. 2011 odoslal žalobcovi odvolanie na vyjadrenie, Žalovanému zaslal
uznesenie z 18. 3. 2011 o súdnom poplatku za odvolanie.
Žalovaný dna 6. 4. 2011 podal na súde odvolanie proti uzneseniu z 18. 3. 2011 o
súdnom poplatku za odvolanie.
Súd dňa 9. 5. 2011 vydal opravné uznesenie č. k. 38 C/234/2007-117, ktorým opravil
záhlavie rozsudku z 10. 1. 2011.
Listom z 9. 5. 2011 súd vyzval splnomocnenú zástupkyňu žalovaného na oznámenie,
či trvá na podanom odvolaní proti rozsudku, keďže súd vykonal opravu záhlavia rozsudku
opravným uznesením.
Žalovaný dňa 30. 5. 2011 podal na súde odvolanie proti opravnému uzneseniu.
Súd dňa 21. 6. 2011 predložil vec Krajskému súdu v Košiciach za účelom
rozhodnutia o odvolaniach žalovaného (sťažovateľa) proti rozsudku z 10. 1. 2012,
uzneseniu z 18. 3. 2011 o súdnom poplatku za odvolanie a proti opravnému uzneseniu z 9.
5. 2011.
Krajský súd v Košiciach uznesením z 10. 7. 2012, č. k. 4 Co/216/2011-130,
4 Co/217/2011, zrušil rozsudok tunajšieho súdu v napadnutej časti, t. j. vo výroku
o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania5 ako aj vo výroku o
povinnosti nahradiť mu trovy konania. Odvolací súd tým istým uznesením potvrdil
napadnuté uznesenie z 18. 3. 2011 o súdnom poplatku.
Súdny spis bol vrátený tunajšiemu súdu z odvolacieho súdu dňa 15. 8. 2012, preto
tunajší súd až 21. 8. 2012 odoslal rozhodnutie odvolacieho súdu účastníkom konania.
Žalobcovi súčasne zaslal výzvu, aby súdu oznámil, či trvá na zaplatení úrokov z omeškania
kto a z akej adresy zaplatil žalovanú istinu. Splnomocnenej zástupkyni žalovaného zaslal
výzvu na oznámenie, či naďalej zatupuje žalovaného J. V. súd vyzval, aby jednoznačne
uviedol, či súhlasí so svojím vstupom do konania ako vedľajší účastník, a na ktorej
procesnej strane má záujem vystupovať, a či on zaplatil žalobcovi žalovanú sumu, kedy a
akým spôsobom.
Dňa 9. 10. 2012 súd odoslal účastníkom konania oznámenie o vstupe O. do konania
ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného, a vyzval ich, aby sa k tomuto postupu
vyjadrili. J. V. súd opätovne vyzval na oznámenie, či súhlasí so svojím vstupom konania ako
vedľajší účastník, a na ktorej procesnej strane mieni vystupovať. Zároveň ho vyzval, aby sa
vyjadril k vstupu O. do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného.
Vec nie je skutkovo ani právne zložitá. K predĺženiu konania vo veľkej miere prispeli
ťažkosti spojené s doručovaním písomností J. V., ktorého žalovaný navrhol pribrať do
konania ako vedľajšieho účastníka na jeho strane. Túto všeobecne známu skutočnosť si
mohla právna zástupkyňa sťažovateľa jednoducho overiť, a zbytočne nespochybňovať
príčinu neuskutočnenia tohto pojednávania. Je pravdou, že písomné vyhotovenie rozsudku
súd odoslal účastníkom po 30-dňovej lehote upravenej v § 158 ods. 5 O. s. p., avšak týmto
postupom nedošlo k výraznému prieťahu v konaní, keďže rozsudok bol odoslaný iba pár dní
po tejto lehote.
Skutočnosť, že súd vyzval matku žalovaného, aby sa vyjadrila, či naďalej zastupuje
žalovaného v tomto konaní, sama o sebe nespôsobila prieťahy v tomto konaní, nakoľko súd
spolu s touto výzvou zaslal zástupkyni sťažovateľa aj rozhodnutie odvolacieho súdu. V ten
istý deň súd vyzval žalobcu a J. V. na oznámenie skutočností významných pre ďalší
procesný postup,
V tomto konaní došlo k postupu súdu podľa § 107 ods. 4 O. s. p., pretože v priebehu
konania, zanikol žalobca; a súd pokračoval v konaní s jeho nástupcom, avšak týmto
postupom neboli spôsobené žiadne prieťahy.
Prieťahy v tomto konaní boli v prevažnej miere spôsobené postupom zástupkyne
sťažovateľa, ktorá v priebehu celého konania trvala na vstupe J. V. do konania ako
vedľajšieho účastníka na strane žalovaného. Doručovanie zásielok menovanému bolo
spojené s ťažkými prekážkami, pričom súd musel zisťovať jeho pobyt. Napriek tomu,
menovanému sa podarilo doručiť pár zásielok s výzvou súdu na oznámenie, či má záujem
vstúpiť do konania ako vedľajší účastník na strane žalovaného, z čoho možno vyvodiť záver,
že ak by menovaný mal skutočný záujem vstúpiť do konania ako vedľajší účastník, bol by v
tomto konaní činný, a reagoval by na niektorú z výziev súdu.
Súd vo veci priebežne a bez zbytočných prieťahov konal.“
Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu ústavný súd zistil rovnaké
skutočnosti, ktoré uviedol okresný súd, preto ich považoval za preukázané.
Právna zástupkyňa vo svojom vyjadrení k stanovisku okresného súdu podaním
doručeným ústavnému súdu 29. novembra 2012 uviedla:
„Faktografické údaje uvedené v predmetnom stanovisku zodpovedajú obsahu spisu
súdu.
Pokiaľ súd v stanovisku nepriamo uznáva existenciu zbytočných prieťahov v konaní
tak nemožno ale súhlasiť s tým, že tieto prieťahy spôsobila zástupkyňa sťažovateľa pretože
trvanie na vstupe vedľajšieho účastníka do konania na strane žalovaného nemožno
považovať za postup spôsobujúci prieťahy v konaní sťažovateľom ani jeho zástupkyňou.
Taktiež doručovanie zásielok spojené s prekážkami J. V., nemôže byť pripísané na
ťarchu sťažovateľovi, pretože na uvedenú skutočnosť, že sťažovateľ sa bude vyhýbať účasti
na pojednávaní súdu, bol súd upozorňovaný sťažovateľom od začiatku súdneho konania,
keďže aj sťažovateľ a jeho zástupkyňa mala pred začatím súdneho konania ako aj v
priebehu súdneho konania problém vyhľadať J. V..
Sťažovateľ sa spoliehal na to, že súd ako štátny orgán nebude mať problém dať
predviesť J. V. na pojednávanie súdu aby mohol byť vypočutý.
Nezákonné rozhodovanie súdu, vzhľadom na rozhodnutia odvolacieho súdu
a neskoré doručovanie rozhodnutí súdu nie je sporné, keďže ho súd uznáva v obsahu
stanoviska.
Preto v uvedených dôvodov vyplývajúcich aj z obsahu spisu súdu nie je tvrdenie súdu
spočívajúce v tom, že súd vo veci konal bez zbytočných prieťahov odôvodnené, vzhľadom
na aj celkovú dĺžku konania, ktoré doposiaľ nie je právoplatne skončené.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov, a tiež práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu
pre subjekty práva. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zákonodarca zabezpečuje prostredníctvom procesnoprávnych inštitútov, ktoré sú štátne
orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky
súdny poriadok (ďalej len „OSP“) obsahuje viaceré účinné prostriedky zabezpečujúce
plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie
a stav právnej istoty.
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02,
III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) ústavný súd prihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povahu veci)
v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.
1. Predmetom konania pred okresným súdom je spor o zaplatenie sumy 516,20 €
z titulu nedoplatku na službách telekomunikačnej siete a nezaplatenie zmluvnej pokuty. Ide
o bežné sporové konanie, ktoré nie je právne a ani skutkovo zložité, čo uviedol aj okresný
súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti, preto doterajšia doba konania (5 rokov) nemôže byť
akceptovateľná. Sťažovateľ je v tomto konaní odporcom a v priebehu konania došlo
k späťvzatiu žaloby navrhovateľom, pretože bola v roku 2009 uhradená istina pohľadávky
a v tejto časti došlo v roku 2011 aj k späťvzatiu žaloby a následne k zastaveniu konania.
2. Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľ podstatnou mierou neprispel
k predĺženiu tohto konania tak, ako na to poukázal okresný súd vo svojom vyjadrení
k sťažnosti, a to že trval na vstupe vedľajšieho účastníka, a i keď prostredníctvom
zástupkyne (svojej mamy) podal odvolania proti rozhodnutiam okresného súdu, pretože
pracoval v zahraničí a v dôsledku toho sa spis nachádzal na odvolacom súde (viac ako 18
mesiacov), tieto skutočnosti len čiastočne ovplyvnili celkovú dĺžku konania, a navyše,
sťažovateľ mal nesporne právo na procesné úkony, ktoré urobil.
3. Napokon ústavný súd hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom
konaní. Ústavný súd predovšetkým zastáva názor, že konanie, ktoré nebolo právoplatne
skončené ani po viac ako 5 rokoch od jeho začatia, nie je potrebné osobitne vyhodnocovať
a uvádzať prípadne jednotlivé menšie obdobia nečinnosti okresného súdu
(m. m. IV. ÚS 280/2011), ak v okolnostiach tejto jednoduchej veci bola činnosť okresného
súdu neefektívna a nesústredená. I keď vo veci samej okresný súd rozhodol rozsudkom
na prvom pojednávaní 10. januára 2011 (to sa však uskutočnilo po viac ako 40 mesiacoch
od začatia konania), jeho rozhodnutie bolo v napadnutej časti zrušené odvolacím súdom
10. júla 2012 (vo výroku o povinnosti zaplatiť úrok z omeškania) z dôvodu nedostatočného
zisteného skutkového stavu, a dosiaľ nie je stav právnej neistoty sťažovateľa odstránený
(II. ÚS 217/06, III. ÚS 129/2012). Obdobne bolo 30. apríla 2009 zrušené aj rozhodnutie
okresného súdu o nepripustení vstupu vedľajšieho účastníka do konania zo 16. septembra
2008. Ústavný súd preto neakceptoval vyjadrenie okresného súdu, že vo veci priebežne
koná.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené konštatoval, že postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 38 C 234/2007 bolo porušené základné právo sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu,
aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej
sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Z citovaného textu ústavy vyplýva, že toto zadosťučinenie sa môže, ale nemusí
priznať. Ústavný súd je toho názoru, že takéto zadosťučinenie je namieste tam, kde nie je
možné dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným ústavne a zákonne
upraveným spôsobom (napr. III. ÚS 278/05, III. ÚS 392/2012).
Ústavný súd sa v nadväznosti na výrok o porušení základného práva sťažovateľa
zaoberal aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré si
uplatnil v sume 3 000 € z dôvodov dlhodobej právnej neistoty, a tiež preto, že okresný súd
napriek jeho návrhom „nepribral“ do konania vedľajšieho účastníka, ktorý svoj dlh voči
navrhovateľovi uznal v plnom rozsahu.
Vychádzajúc z dôvodov uvádzaných sťažovateľom, ktorý svoju žiadosť o priznanie
finančného zadosťučinenia odôvodnil iba formálne, keďže už pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu bolo konanie zastavené z dôvodu späťvzatia návrhu samotným
sťažovateľom, a s prihliadnutím na charakter konania, čo je ešte v súčasnosti v hre
(iba úroky z omeškania, istina v sume 516, 20 € bola zaplatená), resp. v stávke - „at stake“
(napr. m. m. I. ÚS 70/98, a tam citovaná judikatúra, napr. rozsudok ESĽP z 31. marca 1987,
X. v. France, rozsudok ESĽP z 20. marca 1989, Bock v. Germany, rozsudok ESĽP z 31.
marca 1992, X. v. France, rozsudok ESĽP z 26. apríla 1994, Vallée v. France, rozsudok
ESĽP z 8. februára 1996, A. and others v. Denmark a i. alebo III. ÚS 76/06, III. ÚS 283/09),
ústavný súd považuje samotné rozhodnutie, ktorým vyslovil porušenie označeného práva
sťažovateľa v napadnutom konaní, a prikázanie okresnému súdu konať bez zbytočných
prieťahov za dostatočné (mutatis mutandis II. ÚS 225/07, II. ÚS 116/06).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd preto finančné zadosťučinenie sťažovateľovi
nepriznal (bod 3 výroku).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré
mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.
Ústavný súd podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej sume
269,58 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (príprava
a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti – vykonané v roku 2012) v sume
po 127,16 € a dva režijné paušály v sume po 7,63 €, ktoré zaviazal uhradiť okresný súd
(bod 4 výroku nálezu).
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2012