Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)III. ÚS 129/2012
PDF · 297.95 KB
No categories available
III. ÚS 129/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. júna 2012 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka
prerokoval sťažnosť M. H., V., M. J., V., M. Č., V., a M. J., O., Č., zastúpených advokátkou
JUDr. M. H., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia ich základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 508/1995 a takto
rozhodol:
1. Základné právo M. H., M. J., M. Č. a M. J. na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.
19 C 508/1995 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 508/1995
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. M. H., M. J., M. Č. a M. J. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume
po 3 000 € (slovom tritisíc eur) pre každého z nich, ktoré j e Okresný súd Košice II
p o v i n n ý zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý M. H., M. J., M. Č. a M. J. zaplatiť trovy
konania v sume 595,17 € (slovom päťstodeväťdesiatpäť eur a sedemnásť centov) na účet
ich právnej zástupkyne JUDr. M. H., Advokátska kancelária, K., do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 129/2012-17 z 28. marca 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. H., V.
(ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“), M. J., V. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“), M. Č., V.
(ďalej len „sťažovateľka v 3. rade“), a M. J., O., Č. (ďalej len „sťažovateľ vo 4. rade“; ďalej
spolu aj „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 19 C 508/1995.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú v postavení navrhovateľov
účastníkmi označeného konania vedeného okresným súdom, a to na základe „návrhu
na vydanie bezdôvodného obohatenia a na odstránenie stavby“ podaného z 30. júna 1995
právnym predchodcom sťažovateľov (ďalej len „navrhovateľka“).
Sťažovatelia uviedli, že predmetné konanie, ktorého doterajšia dĺžka prekračuje
17 rokov, je poznačené početnými obdobiami viac ako šesťmesačnej nečinnosti okresného
súdu, ako aj jeho neefektívnymi úkonmi. Z tohto dôvodu sťažovatelia adresovali predsedovi
okresného súdu „sťažnosť na postup súdu pre jeho nečinnosť“, ktorý ju podľa vyjadrenia
sťažovateľov posúdil ako dôvodnú.
V doterajšom postupe konajúceho súdu, ktorý napriek uplynutiu viac ako 17 rokov
od podania návrhu doteraz vo veci sťažovateľov meritórne ani raz nerozhodol, vidia
sťažovatelia porušenie svojho základného práva na prekovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sťažovatelia v závere svojej sťažnosti
navrhli, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým by
vyslovil porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
19 C 508/1995, prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov a priznal
im primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €, a to každému z nich, ako aj trovy
právneho zastúpenia.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd
prostredníctvom svojho predsedu, ktorého vyjadrenie doručené ústavnému súdu 19. apríla
2012 obsahovalo podrobný chronologický prehľad procesných úkonov konania
a konštatovanie o skutkovej a právnej náročnosti prerokúvanej veci danej potrebou
nariadenia znaleckého dokazovania. Predseda okresného súdu v liste uviedol, že na základe
žiadosti sťažovateľov bolo konanie uznesením z 2. októbra 2007 prerušené a že ho bolo
možné prerušiť aj vo fáze úmrtia pôvodnej navrhovateľky až do právoplatného skončenia
dedičského konania. V ďalšej časti vyjadrenia predseda okresného súdu poukázal
na okolnosti pričítateľné podľa jeho názoru na vrub sťažovateľom a súčasne uznal určité
obdobia konania poznačené prieťahmi spôsobenými okresným súdom. V predmetnej
argumentácii uviedol: „...sťažovatelia napriek skutočnosti, že ústavnému súdu podali
sťažnosť na prieťahy v konaní, sami výraznou mierou prispeli k dĺžke prebiehajúceho
konania. Ani jeden zo sťažovateľov neoznámil súdu, že pôvodná žalobkyňa zomrela a
nepodal žiadosť o pokračovanie v konaní s jej dedičmi. Po zastavení konania práve pre
úmrtie pôvodnej žalobkyne jediná zo sťažovateľov podala proti zastavujúcemu uzneseniu
odvolanie. Všetci ostatní sťažovatelia, ktorým bolo uznesenie o zastavení konania riadne
doručené, sa proti nemu neodvolali, čo dokazuje, že so zastavením konania súhlasili a
nemali záujem ani v konaní pokračovať. Ani po pripustení ich vstupu do konania sa
vytýčených pojednávaní nezúčastňovali, hoci na nich boli riadne predvolávaní a sami
žiadnym spôsobom nežiadali vykonať úkony, resp. nenavrhovali dôkazy na preukázanie
opodstatnenosti svojho nároku. Práve naopak, nimi zvolení právni zástupcovia viackrát
požiadali o odročenie vytýčených pojednávaní, a to na pojednávaní, konanom dňa
21.6.2007 sa nezúčastnil nikto, na pojednávaní dňa 2.10.2007 bola predložená žiadosť
o prerušenie konania za účelom mimosúdnej dohody, pričom po uplynutí lehoty, po ktorú
bolo konanie prerušené, účastníci výsledok dohody neoznámili. Na pojednávaní dňa
16.12.2008 požiadal právny zástupca sťažovateľov o odročenie pojednávania za účelom
upresnenia petitu v lehote 15 dní (13 rokov po podaní žaloby); lehota na upresnenie petitu
nebola dodržaná a bola prekročená o niekoľko mesiacov. Na pojednávaní, určenom na deň
3.2.2009, právny zástupca sťažovateľov požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie
s iným pojednávaním, ktoré bolo údajne vytýčené skôr. Toto jeho tvrdenie sa javí byť
diskutabilným vzhľadom na skutočnosť, že termín tohto pojednávania bral na vedomie
na predchádzajúcom pojednávaní, kde uvedenú skutočnosť nenamietal. Sťažovatelia sa
nezúčastnili ani ďalších pojednávaní, ktoré boli určené na dni 31.3.2009, 5.5.2009
a 12.6.2009. Vyjadrenie k námietke premlčania predložila právna zástupkyňa sťažovateľov
až po uplynutí 3 mesiacov, čo tiež nemožno považovať za lehotu primeranú.
Zarážajúco pôsobí i skutočnosť, že v deň podania ústavnej sťažnosti (27.1.2012),
kedy sa konalo v uvedenej veci pojednávanie, účastníci tohto konania (teda právna
zástupkyňa sťažovateľov a žalovaný) požiadali o odročenie pojednávania za účelom
mimosúdneho vysporiadania predmetného sporu. Na jednej strane teda sťažovatelia
namietajú prieťahy v konaní, na strane druhej sami žiadajú súd, aby nepojednával.
Dokonca na ďalšom pojednávaní 1.3.2012 žiadali účastníci predĺžiť lehotu na mimosúdne
vysporiadanie sporu a až dňa 12.4.2012 oznámili, že k mimosúdnej dohode nedošlo.
Pojednávaní sa opakovane nezúčastnila ani právna predchodkyňa sťažovateľov
v priebehu roku 1999, kedy však sťažovatelia ešte neboli účastníkmi tohto konania.
-za súdom spôsobené prieťahy možno označiť obdobie od 16.6.1998 do 31.5.1999, kedy
však sťažovatelia neboli účastníkmi tohto konania. K nečinnosti súdu došlo i v období
4.11.1999 až 18.10.2004; v tomto období (4.7.2002) však pôvodná žalobkyňa zomrela
a z tohto dôvodu vznikla možnosť pre prerušenie konania a v predmetnom období rovnako
sťažovatelia neboli ešte účastníkmi konania. Jediným prieťahom, spôsobeným súdom, kedy
už sťažovatelia boli účastníkmi konania, bolo obdobie od 12.6.2009 do 30.8.2010.
-posúdenie existencie a zbytočnosti prieťahov v danom konaní ponechávam na zvážení
ústavného súdu.
-záverom svojho stanoviska k Vami položeným otázkam opakovane poukazujem
na skutočnosť, že sťažovatelia výraznou mierou prispeli k dĺžke predmetného konania, keď
súdu neoznámili úmrtie pôvodnej žalobkyne, po zastavení konania s výnimkou jedinej
sťažovateľky nepodali proti zastavujúcemu uzneseniu odvolanie, nezúčastňovali sa
vytýčených pojednávaní a práve na žiadosť ich právnych zástupcov boli pojednávania
opakovane odročované. Som tiež toho názoru, že pri posudzovaní dĺžky predmetného
konania nemožno vychádzať z jeho celkovej dĺžky, ako to uvádza v sťažnosti právna
zástupkyňa sťažovateľov, nakoľko sťažovatelia sa stali účastníkmi konania až
po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia zo dňa 5.2.2007, keď bolo povolené ich
pristúpenie do konania namiesto pôvodnej žalobkyne. Vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnosti (neoznámenie úmrtia žalobkyne, neodvolanie sa proti zastavujúcemu uzneseniu)
je nutné predpokladať, že o existencii predmetného sporu buď vedomosť nemali, alebo
nemali snahu o jeho urýchlené ukončenie. V uvedenom období im preto nemohla vznikať
žiadna ujma, na základe ktorej by im malo byť priznané finančné zadosťučinenie. Ani ich
správanie v ďalšom období sa nejavilo ako také, ktoré by bolo možné hodnotiť ako snahu
o čo najrýchlejšie ukončenie sporu.“
V liste okresný súd zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania
v danej veci.
V podaní doručenom ústavnému súdu 8. júna 2012 vyjadrila súhlas s upustením
od ústneho pojednávania vo veci samej aj právna zástupkyňa sťažovateľov. Vo svojom
stanovisku k vyjadreniu okresného súdu právny predostrela túto argumentáciu:
„Predĺženie konania z dôvodu úmrtia pôvodnej žalobkyne nemožno pričítať na vrub
súčasným sťažovateľom, nakoľko bolo procesným pochybením konajúceho súdu, že konanie
zastavil a nezisťoval okruh dedičov po zosnulej. Nie je dôvodný ani argument súdu, že je
zavinením sťažovateľov, že len jeden z nich podal odvolanie voči zastavujúcemu uzneseniu
zo dňa 20.12.2005. Toto úplne postačilo na odstránenie tejto procesnej chyby súdu
a nakoľko sa sťažovateľka odvolala už 11.6.2006, z tohto dôvodu k zdržaniu v konaní
nedošlo. Čo sa týka rozhodovania Krajského súdu Košice o odvolaní, tak toto trvalo takisto
takmer 10 mesiacov.
Tvrdenie, že sťažovateľom nemohla vzniknúť ujma pôsobí zarážajúco, nakoľko sa
jedná o starých ľudí, na ktorých súdne konanie dolieha s ešte väčšou ťarchou ako
na bežného občana a obávajú sa, že tak ako sa jeho konca nedožila ich právna
predchodkyňa, nedožijú sa ho ani oni. Veľmi intenzívne prežívajú krivdu, že
pred štyridsiatimi rokmi prišli o majetok, za ktorý dodnes nedostali nijakú náhradu. To že
sa konania nezúčastňovali je odôvodnené ich vekom a zlým zdravotným stavom a na
priebeh konania to nemalo nijaký vplyv, nakoľko súhlasili, aby sa pojednávalo bez ich
prítomnosti a predmet sporu je taký, že nevyžaduje ich osobnú účasť na daných
pojednávaniach.
Sťažovatelia však boli v konaní aktívni prostredníctvom svojich právnych zástupcov,
ktorí sa pojednávaní zúčastňovali a riadne konali.
K pojednávaniu zo dňa 27.1.2012 - o poskytnutie času na uzatvorenie mimosúdnej
dohody požiadal právny zástupca žalovaného nie sťažovatelia. Ich právna zástupkyňa s tým
súhlasila, nakoľko z priebehu pojednávania bolo zrejmé, že sa na danom pojednávaní
nerozhodne a tak videla šancu ukončiť tento dlho trvajúci spor dohodou. Na pojednávaní
1.3.2012 opäť právny zástupca žalovaného oznámil, že nestihol prejednať u žalovaného
možnosť dohody a požiadal o predĺženie termínu na jednanie. Toto sa napokon aj
uskutočnilo a strany k dohode nedospeli. Avšak na pojednávaní dňa 12.4.2012 po oznámení
strán, že k dohode nedospeli sa vôbec nekonalo, len pojednávanie bolo odročené na ďalší
termín bez toho, aby sa vykonali akékoľvek dôkazy. Medzičasom sa uskutočnilo aj
pojednávanie 22.5.2012, opäť bez rozhodnutia. Častá frekvencia pojednávaní teda nijako
neprispela ani v apríli ani v máji 2012 k vyriešeniu sporu.
Takisto v období od 7.4.2011 do 27.1.2012 súd nevykonal nijaký relevantný úkon.
Čo sa týka predlženia lehoty na vyjadrenie k námietke premlčania, tak táto bola podaná
z dôvodu zmeny právneho zástupcu.
V období od 12.6.2009 do 30.8.2010 nebol vykonaný nijaký relevantný úkon. Takisto
je potrebné sa vyjadriť k prerušeniu konania dňa 2.10.2007, po troch mesiacoch totiž súd
nekonal, aj keď po uplynutí tejto lehoty mal konať ex offo a konal až 11.8.2008, teda opäť tu
došlo k prieťahu. Opäť to bola iniciatíva žalovaného, ktorý prejavoval ochotu k dohode,
ku ktorej nedošlo. Ku konaniu súdu pred tým, ako sa sťažovatelia stali účastníkmi konania
sa títo nevyjadrujú, avšak vzhľadom na reštančnosť sporu, ktorá už v čase ich pripustenia
do konania bola zrejmá, súd mal celému konaniu venovať zvýšenú pozornosť a vyhnúť sa
akémukoľvek prieťahu. Sťažovatelia teda majú za to, že ich sťažnosť je dôvodná a trvajú
na svojom podaní zo dňa 25.1.2012.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože
po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Ústavný súd preskúmal na vec sa vzťahujúci súdny spis, ako aj vyjadrenia účastníkov
konania a dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:
Dňa 30. júna 1995 podala navrhovateľka okresnému súdu návrh „na začatie konania
o vydanie bezdôvodného obohatenia a odstránenie stavby“. Okresný súd 10. augusta 1995
doručil odporcovi výzvu na predloženie vyjadrenia v lehote 15 dní, pričom pojednávanie
uskutočnil 8. februára 1996.
Okresný súd 16. apríla 1996 žiadal kompetentný subjekt o poskytnutie listinných
podkladov, ktoré mu boli doručené 26. apríla 1996. Pojednávanie vykonal 21. januára 1997.
Okresný súd uskutočnil 7. septembra 1999 pojednávanie, ktoré bolo z dôvodu vopred
ospravedlnenej neúčasti odporcu a neospravedlnenej neúčasti navrhovateľky odročené
na neurčito pre účely predvolania a vypočutia účastníkov konania.
Okresný súd uskutočnil 4. novembra 1999 pojednávanie, ktoré bolo z dôvodu
neprítomnosti účastníkov odročené na neurčito (právny zástupca navrhovateľky
ospravedlnil svoju neprítomnosť a žiadal o odročenie pojednávania podaním z 3. novembra
1999 z dôvodu kolízie pojednávania „s inou neodkladnou pracovnou záležitosťou“).
Okresný súd uskutočnil 7. decembra 2004 pojednávanie, ktoré bolo odročené
z dôvodu úmrtia navrhovateľky pre účely vyžiadania jej úmrtného listu.
Okresný súd prijal 20. decembra 2005 uznesenie o zastavení konania, ktoré bolo
na základe odvolania sťažovateľky v 3. rade uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) z 30. augusta 2006 zrušené a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie
konanie. V uznesení krajský súd konštatoval, že uplatňovaný nárok tvoriaci predmet
posudzovaného konania nie je nárokom viazaným výlučne na osobu navrhovateľky, a preto
aj keď smrťou navrhovateľky došlo k strate jej spôsobilosti na právne úkony, vzhľadom
na charakter konania môžu v konaní pokračovať jej právni nástupcovia, pokiaľ prejavia
súhlas so zámenou na strane navrhovateľa. Odvolací súd uviedol, že v takýchto veciach
konajúci súd pokračuje v konaní s dedičmi účastníka konania, len čo sa skončí konanie
o dedičstve, pokiaľ povaha veci nepripúšťa, aby sa s týmito dedičmi pokračovalo ešte pred
skončením dedičského konania. Krajský súd uzavrel, že dedičia navrhovateľky sú známi
a okresný súd im navyše doručoval aj uznesenie o zastavení konania, preto okresný súd
nepostupoval správne, keď ich nevyzval na vyjadrenie, či vstupujú do konania na miesto
navrhovateľky.
Okresný súd uskutočnil 21. júna 2007 pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu
neprítomnosti účastníkov konania, kde odporca svoju neprítomnosť vopred ospravedlnil.
Okresný súd uskutočnil 2. októbra 2007 pojednávanie, na ktorom na základe žiadosti
účastníkov konania okresný súd konanie prerušil na dobu troch mesiacov pre účely
uzavretia mimosúdnej dohody. Okresný súd vyzval účastníkov konania 11. augusta 2008,
aby sa vyjadrili, či došlo k uzavretiu mimosúdnej dohody. Sťažovatelia 22. augusta 2008
okresnému súdu oznámili, že k jej uzavretiu nedošlo, a preto žiadajú okresný súd, aby
pokračoval v konaní. Okresný súd pojednávanie uskutočnil 16. decembra 2008.
Okresný súd vykonal 3. februára 2009 pojednávanie, ktoré bolo z dôvodu
ospravedlnenej neprítomnosti právneho zástupcu sťažovateľov (z dôvodu kolízie
pojednávaní) odročené na 31. marec 2009. Pojednávanie uskutočnené 31. marca 2009 bolo
odročené z dôvodu neprítomnosti účastníkov konania (aj sťažovateľov, aj odporcu)
na 5. máj 2009.
Okresný súd listom zo 16. februára 2011 vyzval právneho zástupcu sťažovateľov
na predloženie vyjadrenia, ktoré právny zástupca doručil 23. marca 2011. Okresný súd
zaslal predmetné vyjadrenia odporcovi 4. júla 2011. Pojednávanie okresný súd uskutočnil
27. januára 2012, pričom toto bolo na základe žiadosti účastníkov konania odročené
pre účely uzavretia mimosúdnej dohody na 1. marec 2012. Na pojednávaní konanom
1. marca 2012 sa účastníci vyjadrili, že k mimosúdnej dohode nedošlo, a preto žiadajú
o predĺženie lehoty pre účely jej uzavretia. Na pojednávaní konanom 12. apríla 2012 právny
zástupca sťažovateľov uviedol, že mimosúdna dohoda uzavretá nebola, a žiadal preto
pokračovať v konaní.
V čase rozhodovania ústavného súdu nebola vec sťažovateľov pred okresným súdom
meritórne skončená.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva
garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovatelia zároveň namietali porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý
má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu,
a preto aj v prípade sťažovateľov preskúmal z hľadiska charakteru prerokúvanej veci jej
skutkovú a právnu zložitosť, ako aj jej významnosť z ich pohľadu (1), ďalej správanie
sťažovateľov v priebehu konania (2) a napokon aj postup konajúceho súdu (3).
1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je návrh sťažovateľov
na odstránenie stavby a na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu
neoprávnenej stavby na pozemku vo vlastníctve sťažovateľov. Z obsahu
predloženého na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil žiadnu
okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o osobitnej právnej alebo skutkovej
zložitosti veci. Aj keď určitú skutkovú náročnosť veci signalizuje potreba
vykonania znaleckého dokazovania, ústavný súd konštatuje, že táto okolnosť vo
vzťahu k doterajšiemu postupu okresného súdu nemala výraznejší vplyv
na plynulosť posudzovaného konania, pretože k vypracovaniu znaleckého
posudku sa pristúpilo až v roku 2010, pričom z časového hľadiska etape
vypracovania znaleckého posudku zodpovedá doba približne 3 mesiacov, teda
obdobie zjavne nepomerné k celkovej dĺžke doterajšieho konania. V kontexte
prvého kritéria zohľadnil ústavný súd v súlade s judikatúrou štrasburských
orgánov ochrany práva (napr. rozhodnutie Zuzčák a Zuzčáková c. Slovenská
republika z 13. júla 2004) aj vysoký vek sťažovateľov v 2. a 3. rade kladúci
zvýšené nároky na plynulosť postupu konajúceho súdu a podmieňujúci prísnejší
pohľad ústavného súdu pri posudzovaní otázky prípadných zbytočných prieťahov
konania.
2. V rámci posúdenia druhého kritéria hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov
v súdnom konaní ústavný súd v správaní sťažovateľov zistil niektoré relevantné okolnosti,
ktoré v určitej miere narušili rýchlosť a plynulosť posudzovaného konania.
Na vrub sťažovateľom treba pripísať početné neúčasti ako navrhujúcej strany (platí
to aj o ich právnej predchodkyni) na pojednávaniach v určených termínoch, či už
ospravedlnené alebo neospravedlnené, keď sa pojednávania nezúčastnil ani jej právny
zástupca, v dôsledku čoho bol okresný súd nútený pojednávanie odročiť (7. september
1999, 4. november 1999, 21. jún 2007, 3. február 2009, 31. marec 2009). Nedostatočnú
aktivitu sťažovateľov signalizuje aj postup ich právneho zástupcu, ktorý na výzvu
okresného súdu k špecifikácii petitu reagoval so značným časovým odstupom po uplynutí
poskytnutej lehoty.
Ústavný súd vzal do úvahy aj skutočnosť, že sťažovatelia ako navrhujúca strana
spolu s odporcom požiadali v prvom prípade o prerušenie konania pre účely uzavretia
mimosúdnej dohody, keď jej negatívny výsledok v uvedenom smere oznámili konajúcemu
súdu po dlhšom časovom odstupe až na základe výzvy súdu, a v druhom prípade
o odročenie pojednávania a o predĺženie lehoty poskytnutej pre účely mimosúdneho
urovnania sporu. Ústavný súd konštatuje, že aj tieto okolnosti mali na doterajšiu dĺžku
konania objektívne výrazný vplyv.
Ústavný súd všetky označené skutočnosti zohľadnil pri rozhodovaní o otázke výšky
priznaného primeraného finančného zadosťučinenia.
Ústavný súd sa vysporiadal aj s argumentáciou okresného súdu, ktorý namietal
pasivitu sťažovateľov v 1., 2. a 4. rade, ktorí neuplatnili opravný prostriedok proti uzneseniu
o zastavení konania, a posúdil ju ako irelevantnú, pretože je toho názoru, že sťažovateľka
v 3. rade vzhľadom na charakter existujúceho vzťahu medzi sťažovateľmi ako účastníkmi
na strane navrhovateľov (príbuzní a spoludedičia) reagovala na vydané uznesenie
uplatnením opravného prostriedku nepochybne s ich vedomím a súčasne v ich prospech.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu.
Pri vymedzení obdobia podliehajúceho posúdeniu namietanej protiústavnosti ústavný
súd vychádzal zo svojej predchádzajúcej judikatúry (napr. II. ÚS 373/06), podľa ktorej
možno uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium, ktoré
predchádzalo zmene účastníka konania podľa § 92 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. Návrh na začatie konania podala
právna predchodkyňa sťažovateľov, k procesnoprávnemu nástupníctvu (sukcesii)
sťažovateľov došlo na základe univerzálnej sukcesie, ústavný súd teda nemal pochybnosť
o tom, že sťažovatelia môžu uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov
aj pre štádium, ktoré predchádzalo uvedenej zmene.
Ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna
činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu
nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým
sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06,
III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).
Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v posudzovanom konaní dospel
k záveru, že závažnými nedostatkami, ktoré narušili plynulosť jeho konania, boli obdobia
nečinnosti (v celkovom rozsahu 6 rokov a 6 mesiacov), v ktorých okresný súd nekonal bez
toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka, a tiež jeho neefektívny postup.
Už v prvotnej fáze konania bolo pasivitou okresného súdu poznačené obdobie
od 10. augusta 1995, keď okresný súd vyzval odporcu na predloženie vyjadrenia v lehote
15 dní, do 8. februára 1996, keď okresný súd uskutočnil pojednávanie. Ústavný súd
konštatuje, že časový odstup medzi vykonaným technickým úkonom súdu (výzva
adresovaná odporcovi) a určeným termínom pojednávania bol neprimeraný, a preto
po zohľadnení časovej rezervy potrebnej na doručenie predvolaní účastníkom konania
kvantitatívne vymedzil nečinnosť okresného súdu v danom období rozsahom približne
3 mesiacov.
Aj v ďalšom časovom úseku ostal okresný súd nečinný, a to po dobu približne
8 mesiacov, pričom išlo o úsek konania od 26. apríla 1996, keď mu boli kompetentným
subjektom predložené relevantné podklady, až do 21. januára 1997, keď vykonal vo veci
pojednávanie.
Rozsiahle obdobie nečinnosti okresného súdu v trvaní zhruba 4 rokov a 11 mesiacov,
keď okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka, zistil ústavný
súd v etape konania od 4. novembra 1999, keď bolo na základe žiadosti právneho zástupcu
navrhovateľky pojednávanie odročené na neurčito, do 7. decembra 2004, keď okresný súd
vykonal pojednávanie, ktoré odročil z dôvodu úmrtia navrhovateľky.
Neprimeraný časový odstup kvalifikovaný ústavným súdom ako nečinnosť v rozsahu
3 mesiacov sa vyskytol v období od 23. marca 2011, keď bolo okresnému súdu predložené
vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľov, do 4. júla 2011, keď okresný súd zaslal
predmetné stanovisko odporcovi. Následne ostal okresný súd opätovne nečinný po dobu
5 mesiacov, a to v období od zaslania uvedeného stanoviska, do 27. januára 2012, keď
vykonal vo veci sťažovateľov pojednávanie.
Nedostatok v plynulosti konania okresného súdu, konkrétne jeho nesústredenú,
a teda neefektívnu činnosť, napokon potvrdilo aj rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý pre
zjavne procesné pochybenie okresného súdu zrušil jeho uznesenie o zastavení konania
a vrátil mu vec sťažovateľov na nové prerokovanie a rozhodnutie.
Ústavný súd konštatuje, že rozhodujúcim faktorom, ktorý mal negatívny dopad
na súvislý priebeh posudzovaného konania, bol postup okresného súdu a zbytočné prieťahy,
ktorých sa dopustil jednak v dôsledku zistených období nečinnosti, ale aj v dôsledku svojho
neefektívneho a nesústredeného postupu.
S ohľadom na všetky už uvedené závery a tiež s prihliadnutím na predmet konania
nemožno doterajšiu dobu konania (17 rokov) vedeného pred okresným súdom považovať
z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1 dohovoru za primeranú a ani za ústavne akceptovateľnú
vo vzťahu k základnému právu zaručenému čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel
k záveru, že uvedené práva sťažovateľov boli porušené.
Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj porušenie ich práva
na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a konanie
nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu pred okresným súdom meritórne skončené,
prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav
právnej neistoty, v ktorom sa sťažovatelia domáhajúc sa rozhodnutia súdu vo svojej veci
nachádzajú.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku ústavy boli
porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnili sťažovatelia
takto: „Od právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Košice II v súdnom konaní č. k.
19C/508/1995 závisí objasnenie majetkových práv navrhovateľov k nehnuteľnému majetku.
Pre sťažovateľov, ktorých majetkové pomery ani príjmy nie sú nijako nadštandardné to má
značný význam a to aj z hľadiska možnej dispozície s týmto nehnuteľným majetkom. Avšak
zbytočnými a neodôvodniteľnými prieťahmi v konaní sa sťažovateľom bráni v dispozícii
s ním a tým dochádza k umŕtveniu majetku, ktorý je vo vlastníctve sťažovateľov.
Uvedená dlhá doba čakania na rozhodnutie súdu nepriaznivo vplýva na psychiku
sťažovateľov a nečinnosťou súdu bola spôsobená aj nemajetková ujma pomerne ťažko
vyčísliteľná. Jedná sa o neistotu vo veci existencie vlastníckeho práva, spôsobená potupa
sťažovateľov atď. Nečinnosťou súdu fakticky dochádza k ochrane jedného z účastníkov
súdneho konania.
Ak ani po takmer sedemnástich rokoch od začatia súdneho sporu, nie je právoplatne
skončené súdne konanie, tak je dôvodné sa domnievať, že je porušované namietané
základné právo a je hodné primeraného spravodlivého finančného zadosťučinenia
za spôsobené útrapy, zavinené Okresným súdom Košice - II, ktoré navyše spôsobili právnu
neistotu.
Vzhľadom na vek sťažovateľov, ktorí sú dôchodcovia bez majetku a majú dôvodné
obavy, že sa nedožijú konca súdneho sporu, toto jeho dlhé trvanie im spôsobuje len ďalší
stres a obavu, že sa ani nedozvedia, ako sa celá záležitosť skončí.“
Vychádzajúc z uvedeného považovali sťažovatelia za primeranú výšku finančného
zadosťučinenia sumu 20 000 €, na zaplatenie ktorej žiadali zaviazať okresný súd, a to
vo vzťahu ku každému z nich.
Pretože porušenie základného práva sťažovateľov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy
a ich práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť
obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie
nemožno vzhľadom na okolnosti prípadu považovať za dostatočnú a účinnú nápravu,
priznal ústavný súd sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie.
Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sumu 3 000 € (a to
každému z nich), ktorá zohľadňuje najmä rozsah zbytočných prieťahov v konaní, predmet
konania pred okresným súdom, vstup sťažovateľov do konania v roku 2007 a okolnosti
s tým spojené, ich správanie a správanie ich právnej predchodkyne ako účastníkov konania,
a s tým spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľov spočívajúcu v ich psychickej záťaži
a pocite právnej neistoty.
Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného
zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02,
Sťažovatelia prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadali priznať náhradu trov
konania pred ústavným súdom za tri úkony právnej služby a ich výšku špecifikovali sumou
595,17 €.
Pri určení výšky náhrady trov bolo potrebné vychádzať z priemernej mesačnej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá predstavovala
sumu 763 €.
Ústavný súd vychádzal z určenia náhrady za tri úkony právnej služby (prevzatie
a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu ako
úkony vykonané v roku 2012). V zmysle ustanovenia § 11 ods. 2 v spojení s ustanovením
§ 3 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“) je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred
ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu. Základnú sadzbu
tarifnej odmeny (127,16 €) znížil ústavný súd v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 vyhlášky
o 50 % na sumu 63,58 €, pretože v prípade sťažovateľov ide o spoločne zastupované osoby.
Vychádzajúc z uvedeného za tri úkony právnej služby vykonané pre 4 osoby v roku 2012
patrí odmena v sume 4 x 63,58 € x 3, k tomu tiež 12 x režijný paušál vo výške 7,63 €, teda
celková suma 854,52 €. Výška trov konania, tak ako ju špecifikovala právna zástupkyňa
sťažovateľov označeným postupom, ustálenú sumu neprevyšuje, preto ústavný súd priznal
sťažovateľom náhradu trov konania v nimi vyčíslenej sume 595,17 €.
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149
Občianskeho súdneho poriadku).
Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. júna 2012