Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 129/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. júna 2012 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka

prerokoval sťažnosť M. H., V., M. J., V., M. Č., V., a M. J., O., Č., zastúpených advokátkou

JUDr. M. H., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia ich základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo M. H., M. J., M. Č. a M. J. na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie ich

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. H., M. J., M. Č. a M. J. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume

po 3 000 € (slovom tritisíc eur) pre každého z nich, ktoré j e Okresný súd Košice II

p o v i n n ý zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý M. H., M. J., M. Č. a M. J. zaplatiť trovy

konania v sume 595,17 € (slovom päťstodeväťdesiatpäť eur a sedemnásť centov) na účet

ich právnej zástupkyne JUDr. M. H., Advokátska kancelária, K., do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -17 z 28. marca 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. H., V.

(ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“), M. J., V. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“), M. Č., V.

(ďalej len „sťažovateľka v 3. rade“), a M. J., O., Č. (ďalej len „sťažovateľ vo 4. rade“; ďalej

spolu aj „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú v postavení navrhovateľov

účastníkmi označeného konania vedeného okresným súdom, a to na základe „návrhu

na vydanie bezdôvodného obohatenia a na odstránenie stavby“ podaného z 30. júna 1995

právnym predchodcom sťažovateľov (ďalej len „navrhovateľka“).

Sťažovatelia uviedli, že predmetné konanie, ktorého doterajšia dĺžka prekračuje

17 rokov, je poznačené početnými obdobiami viac ako šesťmesačnej nečinnosti okresného

súdu, ako aj jeho neefektívnymi úkonmi. Z tohto dôvodu sťažovatelia adresovali predsedovi

okresného súdu „sťažnosť na postup súdu pre jeho nečinnosť“, ktorý ju podľa vyjadrenia

sťažovateľov posúdil ako dôvodnú.

V doterajšom postupe konajúceho súdu, ktorý napriek uplynutiu viac ako 17 rokov

od podania návrhu doteraz vo veci sťažovateľov meritórne ani raz nerozhodol, vidia

sťažovatelia porušenie svojho základného práva na prekovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného a práva na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sťažovatelia v závere svojej sťažnosti

navrhli, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým by

vyslovil porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

, prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov a priznal

im primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €, a to každému z nich, ako aj trovy

právneho zastúpenia.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd

prostredníctvom svojho predsedu, ktorého vyjadrenie doručené ústavnému súdu 19. apríla

2012 obsahovalo podrobný chronologický prehľad procesných úkonov konania

a konštatovanie o skutkovej a právnej náročnosti prerokúvanej veci danej potrebou

nariadenia znaleckého dokazovania. Predseda okresného súdu v liste uviedol, že na základe

žiadosti sťažovateľov bolo konanie uznesením z 2. októbra 2007 prerušené a že ho bolo

možné prerušiť aj vo fáze úmrtia pôvodnej navrhovateľky až do právoplatného skončenia

dedičského konania. V ďalšej časti vyjadrenia predseda okresného súdu poukázal

na okolnosti pričítateľné podľa jeho názoru na vrub sťažovateľom a súčasne uznal určité

obdobia konania poznačené prieťahmi spôsobenými okresným súdom. V predmetnej

argumentácii uviedol: „...sťažovatelia napriek skutočnosti, že ústavnému súdu podali

sťažnosť na prieťahy v konaní, sami výraznou mierou prispeli k dĺžke prebiehajúceho

konania. Ani jeden zo sťažovateľov neoznámil súdu, že pôvodná žalobkyňa zomrela a

nepodal žiadosť o pokračovanie v konaní s jej dedičmi. Po zastavení konania práve pre

úmrtie pôvodnej žalobkyne jediná zo sťažovateľov podala proti zastavujúcemu uzneseniu

odvolanie. Všetci ostatní sťažovatelia, ktorým bolo uznesenie o zastavení konania riadne

doručené, sa proti nemu neodvolali, čo dokazuje, že so zastavením konania súhlasili a

nemali záujem ani v konaní pokračovať. Ani po pripustení ich vstupu do konania sa

vytýčených pojednávaní nezúčastňovali, hoci na nich boli riadne predvolávaní a sami

žiadnym spôsobom nežiadali vykonať úkony, resp. nenavrhovali dôkazy na preukázanie

opodstatnenosti svojho nároku. Práve naopak, nimi zvolení právni zástupcovia viackrát

požiadali o odročenie vytýčených pojednávaní, a to na pojednávaní, konanom dňa

21.6.2007 sa nezúčastnil nikto, na pojednávaní dňa 2.10.2007 bola predložená žiadosť

o prerušenie konania za účelom mimosúdnej dohody, pričom po uplynutí lehoty, po ktorú

bolo konanie prerušené, účastníci výsledok dohody neoznámili. Na pojednávaní dňa

16.12.2008 požiadal právny zástupca sťažovateľov o odročenie pojednávania za účelom

upresnenia petitu v lehote 15 dní (13 rokov po podaní žaloby); lehota na upresnenie petitu

nebola dodržaná a bola prekročená o niekoľko mesiacov. Na pojednávaní, určenom na deň

3.2.2009, právny zástupca sťažovateľov požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie

s iným pojednávaním, ktoré bolo údajne vytýčené skôr. Toto jeho tvrdenie sa javí byť

diskutabilným vzhľadom na skutočnosť, že termín tohto pojednávania bral na vedomie

na predchádzajúcom pojednávaní, kde uvedenú skutočnosť nenamietal. Sťažovatelia sa

nezúčastnili ani ďalších pojednávaní, ktoré boli určené na dni 31.3.2009, 5.5.2009

a 12.6.2009. Vyjadrenie k námietke premlčania predložila právna zástupkyňa sťažovateľov

až po uplynutí 3 mesiacov, čo tiež nemožno považovať za lehotu primeranú.

Zarážajúco pôsobí i skutočnosť, že v deň podania ústavnej sťažnosti (27.1.2012),

kedy sa konalo v uvedenej veci pojednávanie, účastníci tohto konania (teda právna

zástupkyňa sťažovateľov a žalovaný) požiadali o odročenie pojednávania za účelom

mimosúdneho vysporiadania predmetného sporu. Na jednej strane teda sťažovatelia

namietajú prieťahy v konaní, na strane druhej sami žiadajú súd, aby nepojednával.

Dokonca na ďalšom pojednávaní 1.3.2012 žiadali účastníci predĺžiť lehotu na mimosúdne

vysporiadanie sporu a až dňa 12.4.2012 oznámili, že k mimosúdnej dohode nedošlo.

Pojednávaní sa opakovane nezúčastnila ani právna predchodkyňa sťažovateľov

v priebehu roku 1999, kedy však sťažovatelia ešte neboli účastníkmi tohto konania.

-za súdom spôsobené prieťahy možno označiť obdobie od 16.6.1998 do 31.5.1999, kedy

však sťažovatelia neboli účastníkmi tohto konania. K nečinnosti súdu došlo i v období

4.11.1999 až 18.10.2004; v tomto období (4.7.2002) však pôvodná žalobkyňa zomrela

a z tohto dôvodu vznikla možnosť pre prerušenie konania a v predmetnom období rovnako

sťažovatelia neboli ešte účastníkmi konania. Jediným prieťahom, spôsobeným súdom, kedy

už sťažovatelia boli účastníkmi konania, bolo obdobie od 12.6.2009 do 30.8.2010.

-posúdenie existencie a zbytočnosti prieťahov v danom konaní ponechávam na zvážení

ústavného súdu.

-záverom svojho stanoviska k Vami položeným otázkam opakovane poukazujem

na skutočnosť, že sťažovatelia výraznou mierou prispeli k dĺžke predmetného konania, keď

súdu neoznámili úmrtie pôvodnej žalobkyne, po zastavení konania s výnimkou jedinej

sťažovateľky nepodali proti zastavujúcemu uzneseniu odvolanie, nezúčastňovali sa

vytýčených pojednávaní a práve na žiadosť ich právnych zástupcov boli pojednávania

opakovane odročované. Som tiež toho názoru, že pri posudzovaní dĺžky predmetného

konania nemožno vychádzať z jeho celkovej dĺžky, ako to uvádza v sťažnosti právna

zástupkyňa sťažovateľov, nakoľko sťažovatelia sa stali účastníkmi konania až

po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia zo dňa 5.2.2007, keď bolo povolené ich

pristúpenie do konania namiesto pôvodnej žalobkyne. Vzhľadom na vyššie uvedené

skutočnosti (neoznámenie úmrtia žalobkyne, neodvolanie sa proti zastavujúcemu uzneseniu)

je nutné predpokladať, že o existencii predmetného sporu buď vedomosť nemali, alebo

nemali snahu o jeho urýchlené ukončenie. V uvedenom období im preto nemohla vznikať

žiadna ujma, na základe ktorej by im malo byť priznané finančné zadosťučinenie. Ani ich

správanie v ďalšom období sa nejavilo ako také, ktoré by bolo možné hodnotiť ako snahu

o čo najrýchlejšie ukončenie sporu.“

V liste okresný súd zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania

v danej veci.

V podaní doručenom ústavnému súdu 8. júna 2012 vyjadrila súhlas s upustením

od ústneho pojednávania vo veci samej aj právna zástupkyňa sťažovateľov. Vo svojom

stanovisku k vyjadreniu okresného súdu právny predostrela túto argumentáciu:

„Predĺženie konania z dôvodu úmrtia pôvodnej žalobkyne nemožno pričítať na vrub

súčasným sťažovateľom, nakoľko bolo procesným pochybením konajúceho súdu, že konanie

zastavil a nezisťoval okruh dedičov po zosnulej. Nie je dôvodný ani argument súdu, že je

zavinením sťažovateľov, že len jeden z nich podal odvolanie voči zastavujúcemu uzneseniu

zo dňa 20.12.2005. Toto úplne postačilo na odstránenie tejto procesnej chyby súdu

a nakoľko sa sťažovateľka odvolala už 11.6.2006, z tohto dôvodu k zdržaniu v konaní

nedošlo. Čo sa týka rozhodovania Krajského súdu Košice o odvolaní, tak toto trvalo takisto

takmer 10 mesiacov.

Tvrdenie, že sťažovateľom nemohla vzniknúť ujma pôsobí zarážajúco, nakoľko sa

jedná o starých ľudí, na ktorých súdne konanie dolieha s ešte väčšou ťarchou ako

na bežného občana a obávajú sa, že tak ako sa jeho konca nedožila ich právna

predchodkyňa, nedožijú sa ho ani oni. Veľmi intenzívne prežívajú krivdu, že

pred štyridsiatimi rokmi prišli o majetok, za ktorý dodnes nedostali nijakú náhradu. To že

sa konania nezúčastňovali je odôvodnené ich vekom a zlým zdravotným stavom a na

priebeh konania to nemalo nijaký vplyv, nakoľko súhlasili, aby sa pojednávalo bez ich

prítomnosti a predmet sporu je taký, že nevyžaduje ich osobnú účasť na daných

pojednávaniach.

Sťažovatelia však boli v konaní aktívni prostredníctvom svojich právnych zástupcov,

ktorí sa pojednávaní zúčastňovali a riadne konali.

K pojednávaniu zo dňa 27.1.2012 - o poskytnutie času na uzatvorenie mimosúdnej

dohody požiadal právny zástupca žalovaného nie sťažovatelia. Ich právna zástupkyňa s tým

súhlasila, nakoľko z priebehu pojednávania bolo zrejmé, že sa na danom pojednávaní

nerozhodne a tak videla šancu ukončiť tento dlho trvajúci spor dohodou. Na pojednávaní

1.3.2012 opäť právny zástupca žalovaného oznámil, že nestihol prejednať u žalovaného

možnosť dohody a požiadal o predĺženie termínu na jednanie. Toto sa napokon aj

uskutočnilo a strany k dohode nedospeli. Avšak na pojednávaní dňa 12.4.2012 po oznámení

strán, že k dohode nedospeli sa vôbec nekonalo, len pojednávanie bolo odročené na ďalší

termín bez toho, aby sa vykonali akékoľvek dôkazy. Medzičasom sa uskutočnilo aj

pojednávanie 22.5.2012, opäť bez rozhodnutia. Častá frekvencia pojednávaní teda nijako

neprispela ani v apríli ani v máji 2012 k vyriešeniu sporu.

Takisto v období od 7.4.2011 do 27.1.2012 súd nevykonal nijaký relevantný úkon.

Čo sa týka predlženia lehoty na vyjadrenie k námietke premlčania, tak táto bola podaná

z dôvodu zmeny právneho zástupcu.

V období od 12.6.2009 do 30.8.2010 nebol vykonaný nijaký relevantný úkon. Takisto

je potrebné sa vyjadriť k prerušeniu konania dňa 2.10.2007, po troch mesiacoch totiž súd

nekonal, aj keď po uplynutí tejto lehoty mal konať ex offo a konal až 11.8.2008, teda opäť tu

došlo k prieťahu. Opäť to bola iniciatíva žalovaného, ktorý prejavoval ochotu k dohode,

ku ktorej nedošlo. Ku konaniu súdu pred tým, ako sa sťažovatelia stali účastníkmi konania

sa títo nevyjadrujú, avšak vzhľadom na reštančnosť sporu, ktorá už v čase ich pripustenia

do konania bola zrejmá, súd mal celému konaniu venovať zvýšenú pozornosť a vyhnúť sa

akémukoľvek prieťahu. Sťažovatelia teda majú za to, že ich sťažnosť je dôvodná a trvajú

na svojom podaní zo dňa 25.1.2012.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože

po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd preskúmal na vec sa vzťahujúci súdny spis, ako aj vyjadrenia účastníkov

konania a dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:

Dňa 30. júna 1995 podala navrhovateľka okresnému súdu návrh „na začatie konania

o vydanie bezdôvodného obohatenia a odstránenie stavby“. Okresný súd 10. augusta 1995

doručil odporcovi výzvu na predloženie vyjadrenia v lehote 15 dní, pričom pojednávanie

uskutočnil 8. februára 1996.

Okresný súd 16. apríla 1996 žiadal kompetentný subjekt o poskytnutie listinných

podkladov, ktoré mu boli doručené 26. apríla 1996. Pojednávanie vykonal 21. januára 1997.

Okresný súd uskutočnil 7. septembra 1999 pojednávanie, ktoré bolo z dôvodu vopred

ospravedlnenej neúčasti odporcu a neospravedlnenej neúčasti navrhovateľky odročené

na neurčito pre účely predvolania a vypočutia účastníkov konania.

Okresný súd uskutočnil 4. novembra 1999 pojednávanie, ktoré bolo z dôvodu

neprítomnosti účastníkov odročené na neurčito (právny zástupca navrhovateľky

ospravedlnil svoju neprítomnosť a žiadal o odročenie pojednávania podaním z 3. novembra

1999 z dôvodu kolízie pojednávania „s inou neodkladnou pracovnou záležitosťou“).

Okresný súd uskutočnil 7. decembra 2004 pojednávanie, ktoré bolo odročené

z dôvodu úmrtia navrhovateľky pre účely vyžiadania jej úmrtného listu.

Okresný súd prijal 20. decembra 2005 uznesenie o zastavení konania, ktoré bolo

na základe odvolania sťažovateľky v 3. rade uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) z 30. augusta 2006 zrušené a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie

konanie. V uznesení krajský súd konštatoval, že uplatňovaný nárok tvoriaci predmet

posudzovaného konania nie je nárokom viazaným výlučne na osobu navrhovateľky, a preto

aj keď smrťou navrhovateľky došlo k strate jej spôsobilosti na právne úkony, vzhľadom

na charakter konania môžu v konaní pokračovať jej právni nástupcovia, pokiaľ prejavia

súhlas so zámenou na strane navrhovateľa. Odvolací súd uviedol, že v takýchto veciach

konajúci súd pokračuje v konaní s dedičmi účastníka konania, len čo sa skončí konanie

o dedičstve, pokiaľ povaha veci nepripúšťa, aby sa s týmito dedičmi pokračovalo ešte pred

skončením dedičského konania. Krajský súd uzavrel, že dedičia navrhovateľky sú známi

a okresný súd im navyše doručoval aj uznesenie o zastavení konania, preto okresný súd

nepostupoval správne, keď ich nevyzval na vyjadrenie, či vstupujú do konania na miesto

navrhovateľky.

Okresný súd uskutočnil 21. júna 2007 pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu

neprítomnosti účastníkov konania, kde odporca svoju neprítomnosť vopred ospravedlnil.

Okresný súd uskutočnil 2. októbra 2007 pojednávanie, na ktorom na základe žiadosti

účastníkov konania okresný súd konanie prerušil na dobu troch mesiacov pre účely

uzavretia mimosúdnej dohody. Okresný súd vyzval účastníkov konania 11. augusta 2008,

aby sa vyjadrili, či došlo k uzavretiu mimosúdnej dohody. Sťažovatelia 22. augusta 2008

okresnému súdu oznámili, že k jej uzavretiu nedošlo, a preto žiadajú okresný súd, aby

pokračoval v konaní. Okresný súd pojednávanie uskutočnil 16. decembra 2008.

Okresný súd vykonal 3. februára 2009 pojednávanie, ktoré bolo z dôvodu

ospravedlnenej neprítomnosti právneho zástupcu sťažovateľov (z dôvodu kolízie

pojednávaní) odročené na 31. marec 2009. Pojednávanie uskutočnené 31. marca 2009 bolo

odročené z dôvodu neprítomnosti účastníkov konania (aj sťažovateľov, aj odporcu)

na 5. máj 2009.

Okresný súd listom zo 16. februára 2011 vyzval právneho zástupcu sťažovateľov

na predloženie vyjadrenia, ktoré právny zástupca doručil 23. marca 2011. Okresný súd

zaslal predmetné vyjadrenia odporcovi 4. júla 2011. Pojednávanie okresný súd uskutočnil

27. januára 2012, pričom toto bolo na základe žiadosti účastníkov konania odročené

pre účely uzavretia mimosúdnej dohody na 1. marec 2012. Na pojednávaní konanom

1. marca 2012 sa účastníci vyjadrili, že k mimosúdnej dohode nedošlo, a preto žiadajú

o predĺženie lehoty pre účely jej uzavretia. Na pojednávaní konanom 12. apríla 2012 právny

zástupca sťažovateľov uviedol, že mimosúdna dohoda uzavretá nebola, a žiadal preto

pokračovať v konaní.

V čase rozhodovania ústavného súdu nebola vec sťažovateľov pred okresným súdom

meritórne skončená.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva

garantovaného , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietali porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý

má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, , , ).

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva

podľa ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu,

a preto aj v prípade sťažovateľov preskúmal z hľadiska charakteru prerokúvanej veci jej

skutkovú a právnu zložitosť, ako aj jej významnosť z ich pohľadu (1), ďalej správanie

sťažovateľov v priebehu konania (2) a napokon aj postup konajúceho súdu (3).

1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je návrh sťažovateľov

na odstránenie stavby a na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu

neoprávnenej stavby na pozemku vo vlastníctve sťažovateľov. Z obsahu

predloženého na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil žiadnu

okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o osobitnej právnej alebo skutkovej

zložitosti veci. Aj keď určitú skutkovú náročnosť veci signalizuje potreba

vykonania znaleckého dokazovania, ústavný súd konštatuje, že táto okolnosť vo

vzťahu k doterajšiemu postupu okresného súdu nemala výraznejší vplyv

na plynulosť posudzovaného konania, pretože k vypracovaniu znaleckého

posudku sa pristúpilo až v roku 2010, pričom z časového hľadiska etape

vypracovania znaleckého posudku zodpovedá doba približne 3 mesiacov, teda

obdobie zjavne nepomerné k celkovej dĺžke doterajšieho konania. V kontexte

prvého kritéria zohľadnil ústavný súd v súlade s judikatúrou štrasburských

orgánov ochrany práva (napr. rozhodnutie Zuzčák a Zuzčáková c. Slovenská

republika z 13. júla 2004) aj vysoký vek sťažovateľov v 2. a 3. rade kladúci

zvýšené nároky na plynulosť postupu konajúceho súdu a podmieňujúci prísnejší

pohľad ústavného súdu pri posudzovaní otázky prípadných zbytočných prieťahov

konania.

2. V rámci posúdenia druhého kritéria hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov

v súdnom konaní ústavný súd v správaní sťažovateľov zistil niektoré relevantné okolnosti,

ktoré v určitej miere narušili rýchlosť a plynulosť posudzovaného konania.

Na vrub sťažovateľom treba pripísať početné neúčasti ako navrhujúcej strany (platí

to aj o ich právnej predchodkyni) na pojednávaniach v určených termínoch, či už

ospravedlnené alebo neospravedlnené, keď sa pojednávania nezúčastnil ani jej právny

zástupca, v dôsledku čoho bol okresný súd nútený pojednávanie odročiť (7. september

1999, 4. november 1999, 21. jún 2007, 3. február 2009, 31. marec 2009). Nedostatočnú

aktivitu sťažovateľov signalizuje aj postup ich právneho zástupcu, ktorý na výzvu

okresného súdu k špecifikácii petitu reagoval so značným časovým odstupom po uplynutí

poskytnutej lehoty.

Ústavný súd vzal do úvahy aj skutočnosť, že sťažovatelia ako navrhujúca strana

spolu s odporcom požiadali v prvom prípade o prerušenie konania pre účely uzavretia

mimosúdnej dohody, keď jej negatívny výsledok v uvedenom smere oznámili konajúcemu

súdu po dlhšom časovom odstupe až na základe výzvy súdu, a v druhom prípade

o odročenie pojednávania a o predĺženie lehoty poskytnutej pre účely mimosúdneho

urovnania sporu. Ústavný súd konštatuje, že aj tieto okolnosti mali na doterajšiu dĺžku

konania objektívne výrazný vplyv.

Ústavný súd všetky označené skutočnosti zohľadnil pri rozhodovaní o otázke výšky

priznaného primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd sa vysporiadal aj s argumentáciou okresného súdu, ktorý namietal

pasivitu sťažovateľov v 1., 2. a 4. rade, ktorí neuplatnili opravný prostriedok proti uzneseniu

o zastavení konania, a posúdil ju ako irelevantnú, pretože je toho názoru, že sťažovateľka

v 3. rade vzhľadom na charakter existujúceho vzťahu medzi sťažovateľmi ako účastníkmi

na strane navrhovateľov (príbuzní a spoludedičia) reagovala na vydané uznesenie

uplatnením opravného prostriedku nepochybne s ich vedomím a súčasne v ich prospech.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľov zaručeného a práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu.

Pri vymedzení obdobia podliehajúceho posúdeniu namietanej protiústavnosti ústavný

súd vychádzal zo svojej predchádzajúcej judikatúry (napr. ), podľa ktorej

možno uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium, ktoré

predchádzalo zmene účastníka konania podľa a

v znení neskorších predpisov. Návrh na začatie konania podala

právna predchodkyňa sťažovateľov, k procesnoprávnemu nástupníctvu (sukcesii)

sťažovateľov došlo na základe univerzálnej sukcesie, ústavný súd teda nemal pochybnosť

o tom, že sťažovatelia môžu uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov

aj pre štádium, ktoré predchádzalo uvedenej zmene.

Ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna

činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie zaručeného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu

nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým

sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. ,

, ).

Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v posudzovanom konaní dospel

k záveru, že závažnými nedostatkami, ktoré narušili plynulosť jeho konania, boli obdobia

nečinnosti (v celkovom rozsahu 6 rokov a 6 mesiacov), v ktorých okresný súd nekonal bez

toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka, a tiež jeho neefektívny postup.

Už v prvotnej fáze konania bolo pasivitou okresného súdu poznačené obdobie

od 10. augusta 1995, keď okresný súd vyzval odporcu na predloženie vyjadrenia v lehote

15 dní, do 8. februára 1996, keď okresný súd uskutočnil pojednávanie. Ústavný súd

konštatuje, že časový odstup medzi vykonaným technickým úkonom súdu (výzva

adresovaná odporcovi) a určeným termínom pojednávania bol neprimeraný, a preto

po zohľadnení časovej rezervy potrebnej na doručenie predvolaní účastníkom konania

kvantitatívne vymedzil nečinnosť okresného súdu v danom období rozsahom približne

3 mesiacov.

Aj v ďalšom časovom úseku ostal okresný súd nečinný, a to po dobu približne

8 mesiacov, pričom išlo o úsek konania od 26. apríla 1996, keď mu boli kompetentným

subjektom predložené relevantné podklady, až do 21. januára 1997, keď vykonal vo veci

pojednávanie.

Rozsiahle obdobie nečinnosti okresného súdu v trvaní zhruba 4 rokov a 11 mesiacov,

keď okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka, zistil ústavný

súd v etape konania od 4. novembra 1999, keď bolo na základe žiadosti právneho zástupcu

navrhovateľky pojednávanie odročené na neurčito, do 7. decembra 2004, keď okresný súd

vykonal pojednávanie, ktoré odročil z dôvodu úmrtia navrhovateľky.

Neprimeraný časový odstup kvalifikovaný ústavným súdom ako nečinnosť v rozsahu

3 mesiacov sa vyskytol v období od 23. marca 2011, keď bolo okresnému súdu predložené

vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľov, do 4. júla 2011, keď okresný súd zaslal

predmetné stanovisko odporcovi. Následne ostal okresný súd opätovne nečinný po dobu

5 mesiacov, a to v období od zaslania uvedeného stanoviska, do 27. januára 2012, keď

vykonal vo veci sťažovateľov pojednávanie.

Nedostatok v plynulosti konania okresného súdu, konkrétne jeho nesústredenú,

a teda neefektívnu činnosť, napokon potvrdilo aj rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý pre

zjavne procesné pochybenie okresného súdu zrušil jeho uznesenie o zastavení konania

a vrátil mu vec sťažovateľov na nové prerokovanie a rozhodnutie.

Ústavný súd konštatuje, že rozhodujúcim faktorom, ktorý mal negatívny dopad

na súvislý priebeh posudzovaného konania, bol postup okresného súdu a zbytočné prieťahy,

ktorých sa dopustil jednak v dôsledku zistených období nečinnosti, ale aj v dôsledku svojho

neefektívneho a nesústredeného postupu.

S ohľadom na všetky už uvedené závery a tiež s prihliadnutím na predmet konania

nemožno doterajšiu dobu konania (17 rokov) vedeného pred okresným súdom považovať

z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1 dohovoru za primeranú a ani za ústavne akceptovateľnú

vo vzťahu k základnému právu zaručenému . Ústavný súd preto dospel

k záveru, že uvedené práva sťažovateľov boli porušené.

Podľa druhej vety ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj porušenie ich práva

na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a konanie

nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu pred okresným súdom meritórne skončené,

prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav

právnej neistoty, v ktorom sa sťažovatelia domáhajúc sa rozhodnutia súdu vo svojej veci

nachádzajú.

III.

Podľa môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku boli

porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnili sťažovatelia

takto: „Od právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Košice II v súdnom konaní č. k.

závisí objasnenie majetkových práv navrhovateľov k nehnuteľnému majetku.

Pre sťažovateľov, ktorých majetkové pomery ani príjmy nie sú nijako nadštandardné to má

značný význam a to aj z hľadiska možnej dispozície s týmto nehnuteľným majetkom. Avšak

zbytočnými a neodôvodniteľnými prieťahmi v konaní sa sťažovateľom bráni v dispozícii

s ním a tým dochádza k umŕtveniu majetku, ktorý je vo vlastníctve sťažovateľov.

Uvedená dlhá doba čakania na rozhodnutie súdu nepriaznivo vplýva na psychiku

sťažovateľov a nečinnosťou súdu bola spôsobená aj nemajetková ujma pomerne ťažko

vyčísliteľná. Jedná sa o neistotu vo veci existencie vlastníckeho práva, spôsobená potupa

sťažovateľov atď. Nečinnosťou súdu fakticky dochádza k ochrane jedného z účastníkov

súdneho konania.

Ak ani po takmer sedemnástich rokoch od začatia súdneho sporu, nie je právoplatne

skončené súdne konanie, tak je dôvodné sa domnievať, že je porušované namietané

základné právo a je hodné primeraného spravodlivého finančného zadosťučinenia

za spôsobené útrapy, zavinené Okresným súdom Košice - II, ktoré navyše spôsobili právnu

neistotu.

Vzhľadom na vek sťažovateľov, ktorí sú dôchodcovia bez majetku a majú dôvodné

obavy, že sa nedožijú konca súdneho sporu, toto jeho dlhé trvanie im spôsobuje len ďalší

stres a obavu, že sa ani nedozvedia, ako sa celá záležitosť skončí.“

Vychádzajúc z uvedeného považovali sťažovatelia za primeranú výšku finančného

zadosťučinenia sumu 20 000 €, na zaplatenie ktorej žiadali zaviazať okresný súd, a to

vo vzťahu ku každému z nich.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľov zaručeného

a ich práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť

obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie

nemožno vzhľadom na okolnosti prípadu považovať za dostatočnú a účinnú nápravu,

priznal ústavný súd sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sumu 3 000 € (a to

každému z nich), ktorá zohľadňuje najmä rozsah zbytočných prieťahov v konaní, predmet

konania pred okresným súdom, vstup sťažovateľov do konania v roku 2007 a okolnosti

s tým spojené, ich správanie a správanie ich právnej predchodkyne ako účastníkov konania,

a s tým spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľov spočívajúcu v ich psychickej záťaži

a pocite právnej neistoty.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného

zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (,

).

Sťažovatelia prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadali priznať náhradu trov

konania pred ústavným súdom za tri úkony právnej služby a ich výšku špecifikovali sumou

595,17 €.

Pri určení výšky náhrady trov bolo potrebné vychádzať z priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá predstavovala

sumu 763 €.

Ústavný súd vychádzal z určenia náhrady za tri úkony právnej služby (prevzatie

a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu ako

úkony vykonané v roku 2012). V zmysle ustanovenia § 11 ods. 2 v spojení s ustanovením

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“) je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred

ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu. Základnú sadzbu

tarifnej odmeny (127,16 €) znížil ústavný súd v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 vyhlášky

o 50 % na sumu 63,58 €, pretože v prípade sťažovateľov ide o spoločne zastupované osoby.

Vychádzajúc z uvedeného za tri úkony právnej služby vykonané pre 4 osoby v roku 2012

patrí odmena v sume 4 x 63,58 € x 3, k tomu tiež 12 x režijný paušál vo výške 7,63 €, teda

celková suma 854,52 €. Výška trov konania, tak ako ju špecifikovala právna zástupkyňa

sťažovateľov označeným postupom, ustálenú sumu neprevyšuje, preto ústavný súd priznal

sťažovateľom náhradu trov konania v nimi vyčíslenej sume 595,17 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právnej zástupkyne sťažovateľov ( v spojení s

).

Vzhľadom na znenie toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2012