Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 169/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) o sťažnosti , ,

, , , , a ,

, zastúpených Advokátskou kanceláriou Hopferova s. r. o.,

Bajzova 2, Košice, prostredníctvom ktorej koná jej konateľka a advokátka JUDr. Martina

Hopferová, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom

pod sp. zn. v období od nadobudnutia právoplatnosti nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 26. júna 2012, za účasti Okresného súdu

Košice II, takto

rozhodol:

1. Základné právo , ,

a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. , , a

p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume každému po 2 000 € (slovom dvetisíc eur),

ktoré im j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť ,

, a trovy konania v sume 913,52 € (slovom

deväťstotrinásť eur a päťdesiatdva centov) na účet ich právneho zástupcu Advokátskej

kancelárie Hopferova s. r. o., Bajzova 2, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2014

osobne doručená sťažnosť , , ,

(ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“), , (ďalej

len „sťažovateľka v 3. rade“), a , (spolu

ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených Advokátskou kanceláriou Hopferova s. r. o.,

Urbánkova 25, Košice, prostredníctvom ktorej koná jej konateľka a advokátka

JUDr. Martina Hopferová, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

2

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sú v postavení navrhovateľov účastníkmi

napadnutého konania vedeného okresným súdom, a to na základe „návrhu na vydanie

bezdôvodného obohatenia a na odstránenie stavby“ doručeného okresnému súdu

30. júna 1995 právnou predchodkyňou sťažovateľov (ďalej len „navrhovateľka“).

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že „počas takmer dvadsiatich (rokov) je sústavne

porušované právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Napriek

tomu, že Ústavný súd v roku 2012 konštatoval prieťahy v konaní, situácia sa naďalej

nevyriešila a v predmetnom konaní sú naďalej obdobia dlhšie ako šesť mesiacov, počas

ktorých nebol konajúcim súdom vykonaný žiaden relevantný úkon.

Napriek tomu, že sťažovatelia opakovane poukazovali na to, že snahy odporcu

o mimosúdnu dohodu sú len formou predlžovania konania a nejedná sa o nijaký reálny

záujem odporcu dohodnúť sa, súd opakovane bez toho, aby meritórne prejednal vec,

pojednávanie odročil za účelom, aby sa účastníci dohodli. Sťažovatelia majú za to, že

frekvencia pojednávaní, v prípade, keď sú neúčelné, nie je zárukou konania súdu

bez zbytočných prieťahov. Takisto konajúci súd uznesením zo dňa 16. 6. 2013 pod spisovou

značkou uložil znalcovi , aby vypracoval dopĺňací

znalecký posudok, pričom mu uložil povinnosť vypracovať znalecký posudok z oblasti

v ktorej znalec ani nie je kompetentný a zapísaný v zozname znalcov. Potom navyše ešte

vyzval navrhovateľov na vyjadrenie, k určeniu nového znalca, pričom navrhovatelia

nežiadali ani pôvodný doplňujúci znalecký posudok, jeho vyhotovenie... nežiadali

a poukázali na skutočnosť, či nie je postačujúci geometrický plán.

Spolu je to teda takmer 20 rokov prieťahov v konaní.

Počas obdobia, od podania poslednej sťažnosti na prieťahy boli síce vykonané

dielčie úkony, avšak tieto nijako nespejú ku konečnému právoplatnému rozhodnutiu.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že samotné prerokovanie veci,

podporené hoci aj výraznou kvantitou dielčích úkonov (o čom sa v danom prípade nedá

povedať), nie je naplnením zmyslu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak

nespeje ku konečnému právoplatnému rozhodnutiu. Reálna súdna ochrana znamená

odstránenie stavu právnej neistoty, čo je možné dosiahnuť len aktívnou činnosťou súdu

zavŕšenou právoplatným rozhodnutím vo veci. Na základe uvedeného majú sťažovatelia

za to, že je nutné konať efektívne a predovšetkým právoplatne vec rozhodnúť.

Po uplynutí takmer 20 rokov od podania návrhu na súd sťažovatelia podali

na Okresný súd Košice II sťažnosť na postup súdu pre jeho nečinnosť v konaní evidovanom

pod sp. zn. z dôvodu, že dochádza k prieťahom v konaní, nakoľko vyššie

uvedený súd riadne nekoná a tým dochádza k porušovaniu ich práva na spravodlivý proces,

na ktorú dostali odpoveď, že pojednávania 27. 1. 2012 a 1. 3. 2012 boli odročené na žiadosť

účastníkov za účelom mimosúdneho vysporiadania súdneho sporu.

Tu je potrebné ale uviesť, že odročovanie navrhoval za výraznej podpory

konajúceho súdu výlučne odporca, nie sťažovatelia a sťažovatelia opakovane poukazovali

na to, že pokiaľ by mal odporca skutočný záujem na mimosúdnej dohode od roku 1995 mal

dostatočnú šancu uzavrieť so sťažovateľmi mimosúdnu dohodu. Súd sa navyše vôbec

nevyjadril k efektívnosti a k významu súdnych pojednávaní v máji, júni a septembri 2012.“.

Podľa sťažovateľov „Ak ani po takmer dvadsiatich rokoch od začatia súdneho sporu,

nie je právoplatne skončené súdne konanie, tak je dôvodné sa domnievať, že je porušované

namietané základné právo a je hodné primeraného spravodlivého finančného

zadosťučinenia za spôsobené útrapy, zavinené Okresným súdom Košice II, ktoré navyše

spôsobili právnu neistotu.“.

Sťažovatelia odôvodňujú priznanie primeraného finančného zadosťučinenia takto:

„Vzhľadom na vek sťažovateľov, ktorí sú dôchodcovia bez majetku a majú dôvodné obavy,

že sa nedožijú konca súdneho sporu, toto jeho dlhé trvanie im spôsobuje len ďalší stres

a obavu, že sa ani nedozvedia, ako sa celá záležitosť skončí. Dokonca tesne po rozhodnutí

Ústavného súdu o prvej sťažnosti sťažovateľov zomrel sťažovateľ , čím sa stal

len ďalším v poradí, ktorý sa nedočkal právoplatného konca tohto sporu.

Vzhľadom na to, že ani prvá sťažnosť sťažovateľov nepriniesla primeranú pomoc

a zadosťučinenie sťažovateľom, primeraným zadosťučinením sa teraz už skutočne javí suma

vo výške 20 000 Euro pre každého na základe uvedeného odôvodnenia za to, že sťažovatelia

4

sú povinní trpieť stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza až do konečného rozhodnutia

súdu.“

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo ..., ..., ...,

..., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Košice II vedenom pod sp. zn. porušené

bolo.

Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. prikazuje

konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

..., priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

20 000 Euro..., ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

..., priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

20 000 Euro..., ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

..., priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

20 000 Euro..., ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

..., priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

20 000 Euro..., ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresnému súdu Košice okolie (správne má byť Okresnému súdu Košice II, pozn.)

ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi JUDr. Martine Hopferovej

za zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu.“

Ústavný súd uznesením sp. zn. z 18. marca 2015 sťažnosť

sťažovateľov v časti namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie ich záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v období od nadobudnutia právoplatnosti

nálezu ústavného súdu sp. zn. z 26. júna 2012 (24. júla 2012, pozn.) prijal

na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti ju odmietol ako neprípustnú.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedu okresného súdu,

aby sa vyjadril k sťažnosti a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie. Predseda okresného súdu v prípise sp. zn. l zo 7. apríla 2015

okrem prehľadu procesných úkonov vykonaných v napadnutom konaní v období

od nadobudnutia právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 26. júna 2012 uviedol:

„Z chronológie vo veci vykonaných úkonov je zrejmé, že po nadobudnutí

právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. z 26. 6. 2012 v danom

konaní, to je od 24. 7. 2012, súd v danej veci nie je nečinný a vykonáva úkony predovšetkým

v súlade s návrhmi účastníkov konania, resp. ich právnych zástupcov. Dĺžka predmetného

konania od uvedenej doby je daná objektívnymi skutočnosťami pri vykonávaní dôkazov

(odvolanie sťažovateľov proti rozhodnutiu o zložení preddavku na trovy znaleckého

dokazovania, žiadosť znalca o predĺženie lehoty na vypracovanie znaleckého posudku).

Keďže rovnako tiež z objektívneho dôvodu došlo k zmene zákonného sudcu v konaní, bolo

nevyhnutné akceptovať u nového zákonného sudcu určité časové obdobie na oboznámenie

sa s obsahom prevzatého spisu zohľadniac skutočnosť, že spolu s týmto mu bolo pridelených

ďalších približne 25 v prevažnej miere reštančných vecí po odchádzajúcom sudcovi.

Treba tiež poukázať na správanie samotných sťažovateľov, ktorí po nadobudnutí

právoplatnosti vyššie citovaného nálezu ústavného súdu sa nezúčastnili ani jedného

pojednávania, na pojednávanie, ktoré bolo určené na deň 8. 12. 2014, si dvaja z nich

dokonca ani neprevzali predvolania a tieto zásielky sa súdu vrátili ako nevyzdvihnuté

v odbernej lehote. Právna zástupkyňa sťažovateľov sa tiež nevyjadrila k doručenému

znaleckému posudku. Všetky tieto okolnosti správania na strane sťažovateľov nemožno

6

vyhodnotiť ako také, ktoré by svedčili o ich evidentnom záujme o ukončenie prebiehajúceho

súdneho konania.

Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti som toho názoru, že i keď ústavný súd prikáže

konať v danej veci okresnému súdu bez zbytočných prieťahov, pre vyslovenie výroku

o priznaní ďalšieho finančného zadosťučinenia sťažovateľom niet relevantného dôvodu.

Od doby právoplatnosti vo veci vydaného nálezu ústavného súdu sa nevyskytlo žiadne

dlhšie obdobie nečinnosti súdu a obdobie štyroch mesiacov, kedy sa nový zákonný sudca s

vecou oboznamoval (15. 8. 2013 až 17. 12. 2013), možno považovať vzhľadom na objektívne

okolnosti za primerané.“

V časti označeného prípisu predsedu okresného súdu, ktorá sa týka popisu postupu

okresného súdu v napadnutom konaní v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu

ústavného súdu sp. zn. z 26. júna 2012, sa uvádza:

„... dňa 13. 9. 2012 sa uskutočnilo pojednávanie, ktorého sa nezúčastnili

sťažovatelia, iba ich právna zástupkyňa. Právny zástupca sťažovateľov navrhol

na uvedenom pojednávaní vo veci nariadiť znalecké dokazovanie. Účastníci konania mali

v lehote 10 dní predložiť prípadné otázky na znalca, čo nevyužila ani jedna z procesných

strán.

uznesením zo dňa 3. 12. 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 28. 12. 2012, bolo

vo veci nariadené znalecké dokazovanie.

znalecký posudok bol ustanoveným znalcom doručený dňa 18. 2. 2013.

uznesením zo dňa 19. 2. 2013 bolo rozhodnuté o znalečnom; uznesenie nadobudlo

právoplatnosť 20. 3. 2013. Účastníci boli zároveň vyzvaní na vyjadrenie sa k znaleckému

posudku.

vyjadrenie žalovaného bolo súdu doručené 8. 3. 2013; sťažovatelia, ani ich právna

zástupkyňa, sa k znaleckému posudku nevyjadrili,

na základe stanoviska žalovaného k znaleckému posudku bolo 3. 6. 2013 vydané

uznesenie, ktorým bolo znalcovi uložené vypracovať dopĺňací znalecký posudok,

dňa 27. 6. 2013 znalec oznámil, že doručené uznesenie súdu vracia, nakoľko daný

posudok nie je kompetentný vzhľadom na svoj odbor podať,

vzhľadom na uvedenú skutočnosť boli dňa 23. 7. 2013 účastníci vyzvaní

na oznámenie, či súhlasia s ustanovením ďalšieho znalca v konaní,

dňa 1. 8. 2013 došlo v súlade s rozvrhom práce tunajšieho súdu pre príslušný

kalendárny rok k zmene zákonného súdu v konaní po vzdaní sa funkcie sudcu JUDr. Pavla

Karasa a jeho odchode do starobného dôchodku,

účastníci konania doručili svoje stanoviská v dňoch 12. 8. a 15. 8. 2013.

uznesením zo dňa 17. 12. 2013 bol vypracovaním dodatku k znaleckému posudku

poverený iný znalec. Uvedeným uznesením bola sťažovateľom uložená povinnosť spoločne

a nerozdielne zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania v sume 50, eur.

proti výroku o zložení preddavku sa sťažovatelia cestou svojej právnej zástupkyne

dňa 14. 1. 2014 odvolali.

o uvedenom odvolaní bolo zákonným sudcom rozhodnuté uznesením zo dňa

17. 3. 2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť 5. 4. 2014.

keďže ustanovený znalec požiadal o vyplatenie preddavku na trovy dokazovania,

bolo uznesením zo dňa 28. 3. 2014 rozhodnuté o vyplatení tohto preddavku. Uznesenie

nadobudlo právoplatnosť 10. 4. 2014.

dňa 7. 5. 2014 bol spis odoslaný na vypracovanie znaleckého posudku

ustanovenému znalcovi.

písomným podaním, doručeným 6. 8. 2014, požiadal ustanovený znalec o

predĺženie lehoty na podanie znaleckého posudku do 8. 9. 2014.

dňa 3. 9. 2014 znalec doručil súdu vypracovaný znalecký posudok.

dňa 17. 10. 2014 bol znalecký posudok doručený na vyjadrenie účastníkom konania

a zároveň bol určený termín pojednávania na deň 8. 12. 2014.

dňa 8. 12. 2014 sa uskutočnilo pojednávanie bez prítomnosti sťažovateľov, ktoré

bolo odročené na neurčito za účelom stanovenia ceny náhrady za zriadenie vecného

bremena.

uznesením zo dňa 14. 1. 2015 bolo rozhodnuté o znalečnom; uznesenie nadobudlo

právoplatnosť 12. 2. 2015.“

8

Keďže prehľad procesných úkonov uvedený v prípise predsedu okresného súdu

zodpovedá zisteniam ústavného súdu vyplývajúcim zo zapožičaného súdneho spisu, ústavný

súd ho považoval za relevantný podklad pre svoje rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľov.

Ústavný súd následne vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľov, aby sa vyjadrila

k tomu, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci, a zároveň jej zaslal vyjadrenie predsedu

okresného súdu k sťažnosti na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska. Právna zástupkyňa

sťažovateľov v podaní doručenom ústavnému súdu 11. mája 2015 oznámila, že netrvá

na ústnom pojednávaní vo veci, a k vyjadreniu predsedu okresného súdu predovšetkým

uviedla:

„K pojednávaniu 13. 9. 2012, uvedené pojednávanie sme nezmarili, riadne sa ho

zúčastnila naša právna zástupkyňa a toto pojednávanie prebehlo.

... konajúcemu súdu trvalo tri mesiace, kým predmetné znalecké dokazovanie

skutočne nariadil. Sťažovatelia nemali povinnosť sa k posudku vyjadrovať, uvedené nie je

prekážkou postupu súdu v konaní. Opäť trvalo tri mesiace, kým súd nariadil doplniť

znalecké dokazovanie, pričom súd to uložil znalcovi, ktorý na to nebol kvalifikovaný, teda

ustanovil znalca z nepríslušného odboru. Toto nemožno nijako pričítať na ťarchu

účastníkom, jedná sa výlučne o pochybenie konajúceho súdu. Znalca kompetentného podať

ďalší znalecký posudok súd ustanovil až 17. 12. 2013, teda po roku od prvého nariadenia

znaleckého dokazovania. Pojednávania dňa 8. 12. 2014 sa opäť riadne zúčastnila naša

právna zástupkyňa toto prebehlo a my sme ho nijako nezmarili. Je teda nerelevantné, aby

sa Okresný súd Košice II odvolával na to, či sme si prebrali, alebo neprebrali predvolanie

na uvedené pojednávanie. O našom eminentnom záujme o výsledok konania svedčí to, že sa

prostredníctvom našej právnej zástupkyne zúčastňujeme každého pojednávania, priebeh

konania nijako nemaríme, naopak robíme všetko, čo je v našich silách, aby sa čo najskôr

rozhodlo. Vzhľadom na vysoký vek a zlý zdravotný stav účastníkov konania /okrem

sťažovateľa , ktorý žije v Čechách/ nie sme schopní sa zúčastňovať každého

pojednávania, a zohľadniac náš vek a zdravotný stav a predmet sporu, pokiaľ sme riadne

zastúpení, naša osobná účasť by nič nové ku konaniu už v súčasnom štádiu nepriniesla a to

ani v prípade potenciálnej mimosúdnej dohody, keďže táto by musela v každom prípade

prejsť schvaľovacím procesom žalovaného Mesta Košice a teda by nemohla byť uzatvorená

priamo na pojednávaní. /Ak by sa aj vyskytla takáto možnosť, naša právna zástupkyňa je

oprávnená dohodu uzavrieť/.“

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľov a predsedu okresného

súdu, že netrvajú na konaní ústneho pojednávania, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania, pretože

dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48

ods. 2 , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietajú aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1

dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu

10

nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (, ,

).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu“ (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť

pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len

z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda

senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd

prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam

pre sťažovateľa (, ). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný

súd aj sťažnosť sťažovateľov.

1. Predmetom napadnutého konania vedeného okresným súdom je rozhodovanie

o návrhu sťažovateľov na odstránenie stavby a na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu

neoprávnenej stavby nachádzajúcej sa na pozemku vo vlastníctve sťažovateľov.

Po preskúmaní na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu sa ústavný súd stotožnil so svojím

záverom vyjadreným v náleze sp. zn. z 26. júna 2012, podľa ktorého

„... nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o osobitnej právnej alebo

skutkovej zložitosti veci“.

2. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,

či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd zo spisovej dokumentácie nezistil žiadne

zásadnejšie okolnosti, ktorými sťažovatelia mohli v preskúmavanom období prispieť

ku vzniku prieťahov v napadnutom konaní. Neúčasť sťažovateľov na pojednávaniach

nariadených okresným súdom na 13. september 2012 a na 8. december 2014 nemôže byť

pri posudzovaní druhého kritéria z dôvodu ich riadneho právneho zastúpenia okolnosťou

majúcou vplyv na vznik zbytočných prieťahov v napadnutom konaní. V tejto súvislosti

ústavný súd odkazuje aj na argumentáciu vyplývajúcu z vyjadrenia právnej zástupkyne

sťažovateľov doručeného ústavnému súdu 11. mája 2015, ktorou táto zdôrazňuje zlý

zdravotný stav a vysoký vek predovšetkým sťažovateľky v 3. rade. Ústavný súd zároveň

12

v tomto kontexte poukazuje aj na judikatúru ESĽP (napr. Zuzčák a Zuzčáková v. Slovenská

republika, rozhodnutie ESĽP z 13. 7. 2004), podľa ktorej vysoký vek sťažovateľa kladie

zvýšené nároky na plynulosť postupu konajúceho súdu a podmieňuje prísnejší pohľad

ústavného súdu pri posudzovaní otázky prípadných zbytočných prieťahov konania. Už len

pre úplnosť ústavný súd poznamenáva, že v napadnutom konaní vedenom okresným súdom

došlo v období rozhodnom pre posúdenie existencie zbytočných prieťahov k univerzálnej

sukcesii z dôvodu úmrtia právneho predchodcu sťažovateľky v 2. rade (podrobnejšie o tom

pozri uznesenie o prijatí sťažnosti sťažovateľov na ďalšie konanie sp. zn.

z 18. marca 2015).

3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v napadnutom konaní

došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v napadnutom konaní. Ústavný

súd pritom vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy

v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho

neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej

neistoty (, , ).

Aj keď ústavný súd v zásade akceptuje argumentáciu predsedu okresného súdu,

podľa ktorej sa zmena v osobe zákonného sudcu v napadnutom konaní spája s potrebou

oboznámenia sa tohto sudcu so spisovou dokumentáciou, a je teda za primeraných okolností

tou skutočnosťou, ktorá objektívne môže prispieť k predĺženiu napadnutého konania,

neakceptuje obranu týkajúcu sa značného nápadu tzv. reštančných vecí, keďže táto nemá

povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie

vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný súd pri svojej rozhodovacej

činnosti nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana

na súdne konanie bez zbytočných prieťahov (obdobne napr. ).

Na základe chronologického prehľadu úkonov vykonaných v napadnutom konaní

ústavný súd identifikoval v preskúmavanom období neefektívnu činnosť okresného súdu

súvisiacu s ustanovovaním súdnych znalcov, ako aj samotným nariaďovaním vykonania

znaleckého dokazovania. Ústavný súd v tomto kontexte poukazuje aj na dlhšie časové

obdobie, ktoré uplynulo od nariadenia doplňujúceho znaleckého posudku (december 2013)

do odoslania spisu na účely vypracovania tohto posudku ustanovenému súdnemu znalcovi

(máj 2014).

Ústavný súd zistil aj obdobie kratšej neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu, ktorá

trvá od decembra 2014, kedy sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie,

až do rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd svojou neefektívnou

činnosťou, ako aj neodôvodnenou nečinnosťou v napadnutom konaní, ktoré nie je ani

po 20 rokoch právoplatne skončené, spôsobil vznik zbytočných prieťahov, čím porušil

základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , ako aj ich právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti prihliadal aj na skutočnosť, že už v konaní

vedenom pod sp. zn. dospel vo vzťahu k napadnutému konaniu k záveru

o existencii zbytočných prieťahov a prikázal okresnému súdu v náleze z 26. júna 2012 konať

bez zbytočných prieťahov, pričom napriek tomu sa úkony realizované okresným súdom po

nadobudnutí právoplatnosti označeného nálezu ústavného súdu (počas obdobia takmer troch

rokov) obmedzili v zásade len na nariadenie a vykonanie znaleckého dokazovania, čo

v kontexte s celkovou dobou napadnutého konania nemožno považovať za úkony smerujúce

efektívne k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľov.

Sťažovatelia sa tiež domáhali, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu

v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na skutočnosť, že už

v náleze sp. zn. z 26. júna 2012 ústavný súd uložil okresnému súdu konať

bez zbytočných prieťahov, sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

14

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z ustanovenia vyplýva, že ak ústavný súd

rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo

alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ).

Sťažovatelia sa domáhajú priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume

každému po 20 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.

Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné

zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vychádzajúc z doterajšej neprimeranej dĺžky napadnutého konania, ako

aj s prihliadnutím na nečinnosť a charakter neefektívnej a nesústredenej činnosti okresného

súdu, ústavný súd dospel k názoru, že priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 €

za prieťahy spôsobené v období od nadobudnutia právoplatnosti nálezu

sp. zn. z 26. júna 2012 každému zo sťažovateľov bude primerané

konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd v zmysle rozhodol o úhrade trov

konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym zastupovaním

Advokátskou kanceláriou Hopferova s. r. o. Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní

o priznaní trov konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej

republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 € (za 2 úkony urobené v roku 2014),

a z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok

2014, ktorá bola 839 € (za 1 úkon urobený v roku 2015) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3

a § 13a ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), pričom výšku základnej sadzby tarifnej

odmeny bolo potrebné v súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky znížiť o 50 %, lebo ide o spoločné

úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“. Úhrada za dva úkony právnej služby

vykonané v roku 2014 predstavuje spolu s režijným paušálom (2 x 8,04 €) u jedného

sťažovateľa sumu 150,08 € a úhrada za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2015

predstavuje spolu s režijným paušálom (1 x 8,39 €) u jedného sťažovateľa sumu 78,30 €,

trovy právneho zastúpenia štyroch sťažovateľov boli teda priznané v celkovej sume 913,52 €

(bod 4 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľov – Advokátskej kancelárie Hopferova, s. r. o. (§ 31a zákona

o ústavnom súde v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

16

V Košiciach 27. mája 2015