Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 206/2014

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-62

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. mája 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika vo veci

sťažnosti obchodnej spoločnosti Telefónica Czech Republic, a. s., Za Brumlovkou 266/2,

Praha, Česká republika, zastúpenej obchodnou spoločnosťou BBH advokátska kancelária,

s. r. o., Gorkého 3, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Peter Bak,

pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného

práva na zákonného sudcu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -210

z 19. decembra 2012 takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti Telefónica Czech Republic, a. s., na súdnu

ochranu podľa a podľa Listiny

základných práv a slobôd, základné právo na zákonného sudcu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave

č. k. -210 z 19. decembra 2012 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -210

z 19. decembra 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti Telefónica Czech Republic, a. s., finančné zadosťučinenie

n e p r i z n á v a .

4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia

obchodnej spoločnosti Telefónica Czech Republic, a. s., v sume 331,12 € (slovom

tristotridsaťjeden eur a dvanásť centov) na účet obchodnej spoločnosti BBH advokátska

kancelária, s. r. o., Gorkého 3, Bratislava, č. 2628107785/1100 vedený v Tatra banke, a. s.,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -35

z 18. marca 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti Telefónica Czech

Republic, a. s., Za Brumlovkou 266/2, Praha, Česká republika (ďalej len „sťažovateľka“),

v časti, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a podľa Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na zákonného sudcu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -210 z 19. decembra 2012

(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), a súčasne vyhovel návrhu sťažovateľky na odloženie

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou doručenou Okresnému súdu Malacky

(ďalej len „okresný súd“) 27. decembra 2011 sa obchodná spoločnosť BELL TRADE,

s. r. o., Bratislava (ďalej aj „spoločnosť BELL TRADE“ alebo „žalobkyňa“), domáhala

proti obchodnej spoločnosti PET-PACK SK, s. r. o., Malacky, ako žalovanej v 1. rade (ďalej

len „spoločnosť PET-PACK SK“) a sťažovateľke ako žalovanej v 2. rade spoločne

a nerozdielne zaplatenia sumy 31 250 000 Kč s prísl. z titulu ručenia za vymožiteľnosť

postúpenej pohľadávky a výlučne proti sťažovateľke zaplatenia sumy 3 244 000 000 Kč

s prísl. z titulu neuhradenia odmien dohodnutých v zmluvách označených ako „Projekt

Radnice ONLINE“ a „Smlouva Projekt koncové terminály“ s prílohami.

Vo vyjadrení k žalobe zo 16. februára 2012 sťažovateľka namietla „nedostatok

právomoci slovenských súdov z dôvodu, že nárokov uplatnených voči odporcovi

v 1. a 2. rade sa nie je možné domôcť súčasne a je potrebné ich uplatniť samostatne,

v rôznych konaniach, vždy na súde, v ktorého obvode má konkrétny odporca sídlo“.

Okresný súd uznesením č. k. -166 zo 6. júna 2012 konanie proti

sťažovateľke zastavil z dôvodu nedostatku právomoci súdov Slovenskej republiky, pretože

po preskúmaní svojej právomoci v zmysle čl. 24 naradenia Rady (ES) č. 44/2001

o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej

len „nariadenie Brusel I“) dospel k záveru, že

„... nárok voči odporcovi v 1. rade a voči odporcovi v 2. rade medzi sebou navzájom

nesúvisia tak, aby bolo nutné o nich rozhodnúť spoločne. Faktor blízkeho spojenia v tomto

prípade absentuje, nakoľko navrhovateľ si voči odporcovi v 1. rade uplatňuje nárok

na základe ručenia za vymožiteľnosť pohľadávky, ktorý má vyplývať z § 527 ods. 2

a voči odporcovi v 2. rade nárok na zmluvné plnenie na základe

zmlúv bližšie špecifikovaných v návrhu. Ide o samostatné nároky vyplývajúce z odlišných

záväzkoprávnych vzťahov. Pričom súdu nie je z obsahu spisu zrejmý dôvod, na základe

ktorého si sumu 31 250 000,- Kč uplatňuje navrhovateľ solidárne aj od odporcu v 2. rade.

ktorý za vymožiteľnosť pohľadávky navrhovateľa nijakým spôsobom neručí. Po preskúmaní

veci súd zistil, že si nevie založiť právomoc podľa žiadneho iného ustanovenia nariadenia

a musí konanie voči odporcovi v 2. rade zastaviť. Samostatnými rozhodnutiami vo veci

nároku voči odporcovi v 1. rade a vo veci nároku voči odporcovi v 2. rade nepríde

k vydaniu nezlučiteľných rozsudkov, ktoré by nemohli popri sebe obstáť...

Z dôvodu nedostatku právomoci konajúceho súdu, súd rozhodol tak, ako je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia podľa ,

nakoľko v danom prípade ide o taký nedostatok podmienok konania, ktorý nemožno

odstrániť. Súd preto navrhovateľa odkazuje s právnym nárokom voči odporcovi v 2. rade

na súd mieste a vecne príslušný v Českej republike.“.

Po podaní odvolania žalobkyňou krajský súd uznesením č. k. -210

z 19. decembra 2012 uvedené uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutým rozhodnutím krajského súdu došlo

k porušeniu jej základného práva na zákonného sudcu (t. j. súdov Českej republiky)

zaručeného , pretože tento súd úplne ignoroval, resp. nesprávne podal

výklad príslušných ustanovení nariadenia Brusel I vzťahujúcich sa na založenie právomoci

súdov Slovenskej republiky konať o predmetnej žalobe podanej žalobkyňou. Základným

predpokladom vydania takéhoto druhu rozhodnutia je správny výklad práva Európskej únie,

ktorý rozvíja hlavne judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“).

Na ten účel sa sťažovateľka v priebehu celého súdneho konania odvolávala na rozsudky

Súdneho dvora vydané vo veciach C-103/05 Reisch Montage AG proti Kiesel

Baumaschinen Handels GmbH z 13. júla 2006, C-98/06 Freeport plc proti Olle Arnoldsson

z 11. októbra 2007, C-145/10 Eva Maria Painer proti Standard Verlags GmbH a iným

z 1. decembra 2011 a C-616/10 Solvay SA proti Honeywell Fluorine Products Europe BV

a iným z 12. júla 2012, v ktorých okrem iného „opakovane zdôraznil, že článok 6 ods. 1

Nariadenia Brusel I nemožno vykladať takým spôsobom, aby jeho uplatnenie umožnilo

žalobcovi podať žalobu smerujúcu proti viacerým žalovaným s jediným cieľom – odňať

niektorého z nich súdu štátu, v ktorom má bydlisko“. Sťažovateľka považuje napadnuté

rozhodnutie krajského súdu za arbitrárne, pretože tento pri svojom rozhodovaní citovanú

judikatúru Súdneho dvora vôbec nezohľadnil a ani žiadnym spôsobom nevysvetlil, prečo

na ňu neprihliadal. Sťažovateľka zároveň poukazuje na to, že „je i zo všeobecného hľadiska

neakceptovateľný taký výklad článku 6 ods. 1 Nariadenia Brusel I, ktorý by umožňoval

dvom spriazneným subjektom (osobami personálne prepojenými v dobe postúpenia fiktívnej

pohľadávky, pozn.) so sídlom v inom členskom štáte ako členský štát, kde má svoje sídlo

údajný dlžník, účelovo založiť príslušnosť súdu v inom členskom štáte, ako je členský štát,

kde má sídlo žalovaný (údajný dlžník), tým, že si čisto účelovo postúpia údajnú pohľadávku

a následne žalobca (postupník) podá spoločnú žalobu proti údajnému dlžníkovi

a postupcovi na súde, kde má postupca sídlo. Takýmto účelovým konaním by si údajní

veritelia mohli neobmedzene vyberať medzi členskými štátmi, kde sa im javí ich údajný

nárok najlepšie vymožiteľný a kde sa žalovaný nemôže adekvátne brániť, bez ohľadu

na všeobecné pravidlo o právomoci súdov podľa sídla žalovaného na základe článku 2

Nariadenia Brusel I.“.

Sťažovateľka v sťažnosti poukázala na konkrétnu judikatúru ústavného súdu

(, , ), z ktorej vyplýva, že požiadavka riadneho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia je jedným zo základných atribútov spravodlivého

procesu. Podľa jej názoru záver krajského súdu o úzkej súvislosti žalobkyňou uplatnených

nárokov nielenže nie je riadne odôvodnený, ale je aj v zjavnom rozpore s obsahom dôkazov

nachádzajúcich sa v spise, čo v spojení s už uvedeným nedostatkom právomoci súdov

Slovenskej republiky konať o predmetnej žalobe podanej žalobkyňou zakladá aj porušenie

základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a podľa

ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru týmto

súdom.

Sťažovateľka vo veci samej navrhla vydať rozhodnutie, ktorým by ústavný súd

vyslovil, že krajský súd uznesením č. k. -210 z 19. decembra 2012 porušil

jej základné právo na súdnu ochranu podľa a podľa listiny,

základné právo na zákonného sudcu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec

vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie a súčasne by sťažovateľke priznal finančné

zadosťučinenie, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr 3209/14

zo 14. apríla 2014 vyjadril predseda krajského súdu, v ktorom okrem iného uviedol:

„Ako vyplýva z odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu, vyslovil v ňom názor,

že podľa čl. 6 bod 2 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone

rozsudkov v občianskych a obchodných veciach a s poukazom na rozhodnutie vo veci C-

98/06 Freeport Plc c/a Olle Arnoldsson zo dňa 11. 10. 2007 je daná právomoc súdov

Slovenskej republiky konať aj proti žalovanému v 2. rade, keďže nároky žalobcu proti obom

žalovaným navzájom súvisia. Ako uviedla predsedníčka senátu 1 Cob JUDr. Michalková,

tento názor odvolacieho súdu je bližšie zdôvodnený v predmetnom uznesení odvolacieho

súdu a keďže odvolací súd postupoval v súlade s uvedeným nariadením, neboli týmto

rozhodnutím porušené základné práva a slobody žalovaného v 2. rade vyplývajúce

z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Listiny základných práv a

slobôd a .

Súčasne Vám oznamujem, že Krajský súd v Bratislave... netrvá na ústnom

prerokovaní veci pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

Právny zástupca sťažovateľky v podaní z 29. apríla 2014 taktiež uviedol, že netrvá

na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (mutatis mutandis , , ,

). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, , ).

Z citovanej judikatúry vyplýva, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí

všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov

a skutkových okolností prerokovávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo

absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti

takému uplatneniu (napr. ). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať

mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv

uvedených v .

Okrem toho však arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu môže vyplývať

aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovaných

na prerokúvaný skutkový prípad. Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie

základného práva účastníka konania na súdnu ochranu je založená v prípade, ak dospeje

k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne

konformného výkladu právnych predpisov.

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania

všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom

a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy

riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z a nasl. a

dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa

siedmeho oddielu druhej hlavy ( až ) a jemu porovnateľného práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne

a niet medzi nimi zásadných odlišností.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

ochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha, poskytnutá ochrana v medziach

zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú

( v spojení s ). Táto povinnosť všeobecných súdov

vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom

na povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce

z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri

napr. ) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií

spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z , a

dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).

Otázku, či konanie rešpektovalo princípy uvedené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, posudzuje ESĽP

so zreteľom na „osobitné okolnosti prípadu“ posudzujúc konanie ako celok.

Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1

, dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť

súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť

( a , m. m. ), pritom starostlivo prihliadať na všetko,

čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho

rozhodnutia ( ) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami

a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej

(m. m. ).

Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho

rozhodnutia dbať tiež na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,

ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)

verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.

Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať

v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola

zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ( ;

obdobne napr. , , , ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad

a používanie ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať

základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa .

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, ,

) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými

súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách,

ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už konštatoval (,

), že nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej

aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov

je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho

výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových

metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom

dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho

predpisu.

Uvedené princípy boli východiskom ústavného súdu pri rozhodovaní o námietke

sťažovateľky týkajúcej sa porušenia jej základného práva podľa a podľa

čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského

súdu, ktorým zrušil uznesenie okresného súdu č. k. -166 zo 6. júna 2012

o zastavení konania vedeného proti sťažovateľke a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:

„Rozsudkom Okresného súdu Malacky zo dňa 04. 05. 2010 č. k. -85 bolo

určené, že navrhovateľ je vlastníkom tejto pohľadávky dlžníka, ktorým je odporca v 2. rade,

ktorý pohľadávku vo výške 3.244.000.000,- Kč neuhradil. Navrhovateľ na základe zmluvy

o postúpení pohľadávky uzavretej dňa 08. 01. 2009 nadobudol od odporcu v 1. rade ako

postupcu pohľadávku proti odporcovi v 2. rade. Podľa ust. § 527 ods. 2 Obč. zákonníka

odporca v 1. rade ako postupca ručí za vymožiteľnosť postúpenej pohľadávky do výšky

prijatej odplaty spolu s úrokmi teda vo výške 31.250.000,- Kč. Teda nároky voči odporcom

súvisia, keď vychádzajú z rovnakých skutkových a právnych okolností, závisia

od pohľadávky zo zmlúv Projekt Radnice ONLINE a táto súvislosť je daná aj minimálne

tým, že odporca v 1. rade ručí navrhovateľovi za vymožiteľnosť postúpenej pohľadávky,

ktorú má navrhovateľ proti odporcovi v 2. rade...

V konaní účastníci poukazovali na rozsudky Súdneho dvora a odvolací súd poukazuje

na rozhodnutie vo veci C-98/06 Freeport Plc proti Ollemu Arnoldssonovi zo dňa

11. 10. 2007, podľa záverov ktorého tento článok 6 bod 1 nariadenia je potrebné vykladať

tak, že skutočnosť, že žaloby podané proti viacerým žalovaným majú rôzne právne základy,

nie je prekážkou pre použitie tohto ustanovenia a tento článok sa použije, ak žaloby podané

proti rôznym žalovaným sú spojené od ich podania, to znamená, ak je tu záujem na ich

spoločnom preskúmaní a rozhodnutí, čím by sa predišlo tak možnosti nezlučiteľných

rozsudkov vydaných v samostatných konaniach bez toho, aby bolo okrem iného nevyhnutné

jasne uviesť, že žaloby neboli podané iba s jediným cieľom vyňať jedného zo žalovaných

z právomoci súdu členského štátu, kde má svoje bydlisko.

Je zrejmé, že osobitná právomoc upravená v čl. 6 bod 1 nariadenia v prípade

plurality žalovaných umožňuje, aby žalovaný účastník (odporca) mohol byť žalovaný

na súde ktoréhokoľvek zo žalovaných pod podmienkou, že nároky sú navzájom tak

súvisiace, že je o nich vhodnejšie konať a rozhodnúť spoločne a predísť tak vydaniu

nezlučiteľných rozsudkov v samostatných konaniach.

Z doposiaľ predložených dokladov v konaní je nepochybné, že nároky navrhovateľa

proti obom odporcom súvisia tak s poukazom na predložené zmluvy ako aj s poukazom

na právoplatný rozsudok Okresného súdu Malacky sp. zn. a teda je daná

právomoc slovenských súdov konať aj proti odporcovi v 2. rade. Podľa názoru odvolacieho

súdu neprichádza do úvahy vo vzťahu k odporcovi v 2. rade použitie čl. 6 bod 2 nariadenia,

pretože ručiteľom je odporca v 1. rade, ktorý podľa návrhu má byť zaviazaný spoločne

a nerozdielne s odporcom v 2. rade.“

Keďže predloženú sťažnosť je nutné posúdiť v širších súvislostiach, ústavný súd

sa oboznámil aj so súvisiacim rozsudkom okresného súdu č. k. -85

zo 4. mája 2010, ktorým tento na základe návrhu podaného spoločnosťou PET-PACK SK

určil, že «žalovaný BELL TRADE s. r. o. je vlastníkom pohľadávky dlžníka ČESKÝ

TELEKOM a. s. IČ: 601 93 336 Česká republika, v súčasnosti Telefónica O2 Czech

Republic a. s. Česká republika, zo zmlúv Projekt Radnice ONLINE a Smlouva „Projekt

koncové terminály“ spolu s jej prílohami č. 1, č. 2, č. 3, č. 4 uzavretými dňa

27. decembra 2002 medzi zmluvnými stranami RVI a. s. IČ: 25 52 29 31 Česká republika

a ČESKÝ TELEKOM a. s. IČ: 601 93 336». Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva,

že okresný súd vychádzal z takto zisteného skutkového stavu veci:

«Ešte v novembri roku 2001 Úrad pre verejné informačné systémy ČR v rámci

riešenia komunikačnej infraštruktúry verejnej správy zvolal rokovanie, na ktorom sa

zúčastnili spoločnosti RVI a. s. a ČESKÝ TELECOM a. s., a spoločnosť RVI a. s. v rámci

realizácie komunikačnej infraštruktúry verejnej správy predstavila projekt Radnice

ONLINE. Na základe výzvy spoločnosti ČESKÝ TELECOM a. s. zo dňa 17. 05. 2002

na predloženie zmlúv v rámci riešenia komunikačnej infraštruktúry verejnej správy uzavrela

spoločnosť RVI a. s. so spoločnosťou IBM Česká republika spol. s r. o. dňa 29. 05. 2002

zmluvu o dielo, na základe ktorej sa spoločnosť IBM Česká republika, spol. s r.o. zaviazala

dodať spoločnosti RVI a. s. informačný systém Radnice ONLINE a tiež zabezpečiť licencie

k využívaniu aplikačného vybavenia systému, ako aj licencie k využívaniu softwarovej

platformy, a to na základe samostatných licenčných zmlúv. Rovnako sa spoločnosť

zaviazala touto zmluvou poskytnúť hardwarové platformy a služby nevyhnutné k realizácii

systému Radnice ONLINE a to do 90 dní od podpisu tejto zmluvy.

Spoločnosť ČESKÝ TELECOM a. s. dňa 19. 12. 2002 prejednala v transformačnej

komisii a predbežne odsúhlasila dátumy podpisu zmlúv, ako aj ich realizáciu, a to

zmluvu od 01. 02. 2003 „GOVERNMENT & RADNICE ONLINE“, zmluvu „PORTAL

RVINET.COM“, zmluvu „POWER CARD“ - čipová karta zaměstnanců veřejné správy

a územní samosprávy od 01. 07. 2003 a zmluvu „POWER CARD“ – čipová karta pojištěnce

ČR od 01. 01. 2004, pričom o týchto krokoch bolo informované aj Ministerstvo informatiky

ČR ako aj spoločnosť IBM Česká republika, s. r. o. Listom zo dňa 27. 12. 2002 ČESKÝ

TELECOM a. s. akceptoval návrhy zmlúv predložených spoločnosťou RVI a. s. v prípade

projektov RVI MUNICIPAL1TY RADNICE ONLINE a KONCOVÉ TERMINÁLY. Išlo

konkrétne o zmluvu „Projekt Radnice ONLINE“ a zmluvu „Smlouva Projekt koncové

terminály“ spolu s prílohami č. 1, 2, 3 a 4, ktoré tvorili licenčné zmluvy, tak ako boli

označené v zmluve „Smlouva Projekt koncové terminály“. Tento akceptačný list podpísal

Geirge Jankovic, výkonný viceprezident spoločnosti ČESKÝ TELECOM a. s.

Vzhľadom k tomu, že spoločnosť RVI a. s. nesplnila svoje záväzky voči spoločnosti

IBM Česká republika s. r. o., nariadil Okresný súd pre Prahu I uznesením

dňa 28. 03. 2003 exekúciu na vymoženie pohľadávky vo výške 14 949 297,90 Kč s prísl.,

čo predstavovalo cenu za dielo, ktorú sa zaviazala spoločnosť RVI a. s. zaplatiť spoločnosti

IBM Česká republika s. r. o. v súvislosti s dodaním diela, na ktoré sa RVI zaviazalo

spoločnosti ČESKÝ TELECOM a. s. na základe zmlúv predložených spoločnosti ČESKÝ

TELECOM a. s. a akceptovaných spoločnosťou ČESKÝ TELECOM a. s. listom

zo dňa 27. 12. 2002.

Na základe exekúcie došlo dňa 05. 10. 2004 k udeleniu príklepu súdneho exekútora

JUDr. Kataríny Maisnerovej na predaj podniku povinného spoločnosti RVI a. s. v prospech

vydražiteľa Česká letecká společnost, s. r. o.

Na základe Zmluvy o predaji podniku Česká letecká společnost, s. r. o. odpredala

podnik RVI a. s., ktorý nadobudla v exekúcii, spoločnosti SELSINGEN SERVICES

LIMITED so sídlom Cyprus, a táto zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 02. 12. 2008

postúpila spoločnosti PET-PACK SK s. r. o. pohľadávku, ktorá spoločnosti RVI a. s. vznikla

v súvislosti s porušením zmlúv zo strany ČESKÉHO TELECOMU a. s. uzavretých medzi

RVI a. s. a ČESKÝ TELECOM a. s. uzavretých dňa 27. 12. 2002.

Spoločnosť PET-PACK SK s. r. o. na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky dňa

08. 01. 2009 postúpila spoločnosti BELL TRADE s. r. o. pohľadávku, ktorá spoločnosti

RVI a. s., vznikla v súvislosti s porušením zmlúv zo strany ČESKÉHO TELECOMU a. s.

uzavretých medzi RVI a. s. a ČESKÝ TELECOM a. s. uzavretých dňa 27. 12. 2002.

Listom z 25. 05. 2009 vyzvala spoločnosť PET-PACK SK s. r. o. spoločnosť BELL

TRADE s. r. o. na plnenie zo Zmluvy o postúpení pohľadávky, avšak táto v oznámení zo dňa

25. 06. 2009 odmietla plnenie poskytnúť z dôvodu, že nie je vlastníkom pohľadávky, pretože

zmluvy, na základe ktorých malo dôjsť k vzniku pohľadávky, neboli riadne uzavreté, a preto

ich porušením nemohla vzniknúť pohľadávka.»

Okresný súd uvedeným rozsudkom v celom rozsahu vyhovel určovacej žalobe

spoločnosti PET PACK-SK, keď po prejudiciálnom posúdení otázky platnosti uvedených

zmlúv a stotožnení sa s touto spoločnosťou predloženým stanoviskom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uverejneným v časopise Zo súdnej praxe

č. 4/1996 na s. 75 – 79 (ďalej len „stanovisko“), podľa ktorého „... zásadne síce platí,

že možnosť žaloby na plnenie spravidla vylučuje právny záujem na žalobe určovacej; tento

predpoklad však nemožno chápať všeobecne. Ak žalobca môže preukázať, že má právny

záujem na tom, aby rozhodnutím súdu bolo určené určité právo alebo právny pomer

napriek tomu, že by mohol žalovať priamo na plnenie, nemožno mu určovaciu žalobu

odoprieť.“, dospel k záveru, že „v danej veci je daný naliehavý právny záujem žalobcu na

určovacej žalobe“.

Ústavný súd konštatuje, že uvedený rozsudok okresného súdu nadobudol

právoplatnosť 4. mája 2010 (t. j. v deň jeho vydania), keďže účastníci konania nevyužili

možnosť podať proti nemu odvolanie v zmysle poučenia nachádzajúceho sa na s. 12

predmetného rozsudku; sťažovateľka účastníčkou predmetného konania nebola a okresný

súd vo vzťahu k nej nevykonal ani žiadne procesné úkony.

Po oboznámení sa aj so stanoviskom najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že

toto sa netýkalo identického prípadu, ale riešilo prípustnosť určovacej žaloby pred podaním

žaloby o plnenie v súvislosti s navrhovateľkou uplatňovanou zodpovednosťou za vady

zistené po uzavretí kúpnej zmluvy, predmetom ktorej bol rodinný dom a záhrada.

Najvyšší súd v ňom uviedol, že „tak náuka ako i súčasná (ale i minulá) súdna prax

pripúšťajú možnosť domáhať sa určenia, že právny úkon bol urobený platne alebo aj

určenia, či konkrétnym právnym úkonom kupujúceho došlo či nedošlo k zrušeniu zmluvy

a pod.“, pričom pripustil, že „naliehaný právny záujem na určení môže byť daný

i v prípade, kedy by bolo možno žalovať na plnenie, ak sa určovacou žalobou vytvorí pevný

právny základ pre právne vzťahy účastníkov a predíde sa tak prípadne ďalším sporom

o plnenie, pretože sa účastníci určovaciemu rozsudku dobrovoľne podrobia a dôsledky

vyvodia bez ďalšieho donucovania“.

Pre účely komplexného posúdenia danej veci si ústavný súd ako dôkazový materiál

vyžiadal spis okresného súdu sp. zn. , z obsahu ktorého zistil, že

v okolnostiach daného prípadu nastala presne opačná situácia. V dôsledku nezaplatenia

dohodnutej odplaty spoločnosťou BELL TRADE si síce spoločnosť PET-PACK SK

na okresnom súde vymohla určenie, že spoločnosť BELL TRADE je vlastníkom postúpenej

pohľadávky, avšak táto ani napriek existencii právoplatného rozsudku okresného súdu

dohodnutú odplatu spoločnosti PET-PACK SK dobrovoľne nezaplatila, ale paradoxne sama

podala žalobu proti spoločnosti PET-PACK SK a sťažovateľke odôvodnenú existenciou

„navzájom súvisiacich nárokov“ z titulu ručiteľského záväzku, tak ako to vyplýva z I. časti

odôvodnenia tohto nálezu. Uvedené konanie, resp. v jeho priebehu vydané uznesenie

krajského súdu č. k. -210 z 19. decembra 2012, je predmetom posudzovania

ústavného súdu v súvislosti s námietkou porušenia základného práva sťažovateľky

na spravodlivý súdny proces.

Bez toho, aby ústavný súd uvádzal konkrétne výhrady k rozsudku okresného súdu

č. k. -85 zo 4. mája 2010, konštatuje len to, že v tak skutkovo komplikovanej

veci je predovšetkým vecou odbornej zdatnosti zákonného sudcu vzhľadom na predmet

a obsah predloženej určovacej žaloby posúdiť, či je táto prípustná a či sú splnené všetky

procesné podmienky na konanie o nej.

Preskúmaním napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ako aj (ním zrušeného)

uznesenia okresného súdu č. k. -166 zo 6. júna 2012 ústavný súd zistil, že oba

tieto súdy ako jedinú, spornú a podstatnú riešili otázku vzájomnej súvislosti nárokov

uplatňovaných spoločnosťou BELL TRADE proti spoločnosti PET-PACK SK

a sťažovateľke, zodpovedanie ktorej bolo podľa ich názoru rozhodujúce pre ne/založenie

súdnej právomoci v zmysle čl. 6 ods. 1 nariadenia Brusel I, pričom vychádzali z rovnakej

judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa výkladu citovaného článku nariadenia Brusel I.

Kým okresný súd pri svojom rozhodovaní dospel k názoru, že „... nárok voči

odporcovi v 1. rade a voči odporcovi v 2. rade medzi sebou navzájom nesúvisia tak, aby

bolo nutné o nich rozhodnúť spoločne“, a teda „... si nevie založiť právomoc podľa

žiadneho iného ustanovenia nariadenia a musí konanie voči odporcovi v 2. rade zastaviť“,

krajský súd vychádzajúc z rozsudku okresného súdu č. k. -85 zo 4. mája 2010,

ako aj zo znenia ustanovenia konštatoval, že

„... nároky voči odporcom súvisia, keď vychádzajú z rovnakých skutkových a právnych

okolností, závisia od pohľadávky zo zmlúv Projekt Radnice ONLINE a táto súvislosť je daná

aj minimálne tým, že odporca v 1. rade ručí navrhovateľovi za vymožiteľnosť postúpenej

pohľadávky, ktorú má navrhovateľ proti odporcovi v 2. rade“.

Podľa názoru ústavného súdu je predložená sťažnosť opodstatnená.

Sťažovateľka totiž v priebehu konania pred všeobecnými súdmi viackrát

poukazovala na to, že každá zo zmluvných strán Zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej

8. januára 2009 (ďalej aj „zmluva o postúpení pohľadávky“), t. j. spoločnosť PET-PACK

SK ako postupca aj spoločnosť BELL TRADE ako postupník, konala prostredníctvom tých

istých konateľov – Ing. Andreja Smolku a Petra Uhera, pričom čl. IV uvedenej zmluvy

nazvaný „Odplata“ stanovoval, že „Pohľadávku uvedenú v článku II tejto zmluvy

so všetkým príslušenstvom postupuje postupca postupníkovi za odplatu, ktorá predstavuje

sumu 31 250 000 Kč... a je splatná do 30 dní od písomnej výzvy postupcu“, a článok

v uvedenej zmluve nazvaný „Zodpovednosť“ stanovoval, že „Postupca zodpovedá

za existenciu pohľadávky uvedenej v článku II tejto zmluvy až do výšky odplaty dohodnutej

za jej postúpenie. Postupca nezodpovedá za vymožiteľnosť pohľadávky.“.

Podľa prvej vety za vymožiteľnosť postúpenej

pohľadávky postupca ručí do výšky prijatej odplaty spolu s úrokmi, len keď sa na to

postupníkovi písomne zaviazal.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd prisvedčil názoru sťažovateľky, že napadnuté

rozhodnutie krajského súdu je arbitrárne. Ústavný súd konštatuje, že arbitrárnosť tohto

rozhodnutia spočíva v ústavne nekonformnom výklade a následnej aplikácii ustanovenia

na daný prípad, keď z obsahu súdneho spisu

jednoznačne vyplýva, že zmluvné strany si výslovne vylúčili akékoľvek ručenie

za vymožiteľnosť postúpenej pohľadávky. Z tohto dôvodu nemožno na daný prípad

aplikovať ani čl. 6 ods. 2 nariadenia Brusel I.

Okrem toho ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu je aj

zjavne neodôvodnené. Podľa názoru ústavného súdu je ústavne neakceptovateľný taký

postup krajského súdu, keď sa pri svojom rozhodovaní absolútne nevysporiadal s právne

relevantnou argumentáciou sťažovateľky spôsobilou spochybniť samotnú existenciu

spoločnosťou BELL TRADE uplatňovaného nároku, a tým aj založenie právomoci

všeobecných súdov Slovenskej republiky podľa čl. 6 ods. 1 nariadenia

Brusel I na prerokovanie predloženej žaloby.

Ako z obsahu spisu sp. zn. vyplýva, sťažovateľka v priebehu konania

pred všeobecnými súdmi poukazovala na skutočnosť, že už žalobkyňou tvrdené uzatvorenie

zmlúv medzi obchodnými spoločnosťami RVI, a. s., Praha, Česká republika (ďalej len

„spoločnosť RVI“), a ČESKÝ TELEKOM, a. s., Praha, Česká republika (ďalej len

„spoločnosť ČESKÝ TELEKOM“), ktoré sa v rámci založenia aliancie POWER CARD

dohodli (v budúcnosti) uzavrieť súbor zmlúv špecifikovaných v projekte „Radnice

ONLINE“ a v projekte „Koncové terminály“, je sporné, pretože dosiaľ vôbec nie je

preukázaná ani len akceptácia návrhov týchto zmlúv (o uzavretí budúcej zmluvy) zo strany

spoločnosti ČESKÝ TELEKOM, a. s., ako ani to, že tejto spoločnosti bolo spoločnosťou

RVI reálne poskytnuté nejaké plnenie, za ktoré by jej vznikol nárok za zaplatenie určitej

peňažnej sumy. Preukázateľné je len to, že z dôvodu neschopnosti spoločnosti RVI

(ako sprostredkovateľa, resp. subdodávateľa) splniť si svoj záväzok zo zmluvy o dielo

z 29. mája 2002 voči obchodnej spoločnosti IBM Česká republika, spol. s r. o., Česká

republika, bola proti spoločnosti RVI 28. marca 2003 nariadená exekúcia, v rámci ktorej

súdna exekútorka „nezákonne predala podnik RVI tretím osobám, za čo bola aj trestne

stíhaná a uznaná vinnou“. Postupníctvo tejto „fiktívnej“ pohľadávky podrobne opisuje

rozsudok okresného súdu č. k. -85 zo 4. mája 2010, v ktorom však nie je

ani zmienka o tom, že v Českej republike bol uznesením Mestského súdu v Prahe

sp. zn. z 10. decembra 2004 na majetok spoločnosti RVI vyhlásený konkurz.

Podľa výpisu spoločnosti RVI z Obchodného registra Českej republiky, ktorý je

verejne prístupný na internetovej stránke prevádzkovanej Ministerstvom spravodlivosti

Českej republiky, predmetné konkurzné konanie dosiaľ nie je ukončené.

Nariadenie Rady (ES) č. 1346/2000 z 29. mája 2000 o konkurznom konaní pritom

(okrem iného) vo svojom čl. 40 ods. 1 ukladá správcovi dlžníka povinnosť informovať

o vyhlásení konkurzu známych veriteľov, ktorí majú zvyčajné miesto pobytu, trvalé

bydlisko alebo registrované sídlo v iných členských štátoch.

Podľa názoru ústavného súdu rozsudok okresného súdu nemožno považovať

za „základ“, na ktorom by mal krajský súd založiť svoje rozhodnutie. Len vysporiadaním sa

s už uvedenými skutočnosťami v rámci skúmania založenia súdnej právomoci ako jednej

z procesných podmienok konania možno totiž predísť tomu, aby boli v samostatných

konaniach vedených v dvoch členských štátoch Európskej únie vydané nezlučiteľné

rozsudky, čo je napokon jedným z cieľov nariadenia Brusel I, ktoré sa ako Slovenská

republika, tak aj Česká republika zaviazali pristúpením k tejto zmluve dodržiavať.

V tomto smere je preto ústavne súladný názor okresného súdu, že „... si nevie založiť

právomoc podľa žiadneho iného ustanovenia nariadenia a musí konanie voči odporcovi

v 2. rade zastaviť“, hoci k nemu dospel inými myšlienkovými postupmi (t. j. skúmaním

vzájomnej súvislosti žalobných nárokov) ako ústavný súd, podľa názoru ktorého ak

v konaní pred všeobecnými súdmi nebola zo strany žalobkyne preukázaná ani len existencia

samotnej pohľadávky, a teda ani nároku, ktorý si voči sťažovateľke (ako osobe s bydliskom

na území iného členského štátu Európskej únie) uplatňuje, stáva sa skúmanie vzájomnej

súvislosti žalobných nárokov v zmysle čl. 6 ods. 1 nariadenia Brusel I bezpredmetným

a predčasným. Všeobecný súd sa prioritne musí vysporiadať zo splnením základnej

podmienky konania, a to právomocou súdov Slovenskej republiky, až následné

rozhodovanie sa môže týkať posudzovania zodpovednosti sťažovateľky za škodu.

Uvedené zistenia ústavného súdu zakladajúce arbitrárnosť a zjavnú neodôvodnenosť

napadnutého rozhodnutia krajského súdu preto viedli ústavný súd k záveru, že napadnutým

rozhodnutím krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu

zaručené a listiny, právo na spravodlivé súdne konanie

zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru a v spojení s nimi aj základné právo sťažovateľky

na zákonného sudcu zaručené , preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je

uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že rozsudky Súdneho dvora vydané

vo veciach C-103/05 Reisch Montage AG proti Kiesel Baumaschinen Handels GmbH

z 13. júla 2006, C-98/06 Freeport plc proti Olle Arnoldsson z 11. októbra 2007, C-145/10

Eva Maria Painer proti Standard Verlags GmbH a iným z 1. decembra 2011 a C-616/10

Solvay SA proti Honeywell Fluorine Products Europe BV a iným z 12. júla 2012, na ktoré

sa v priebehu konania pred všeobecnými súdmi odvolávala sťažovateľka a z ktorých tieto

súdy aj vychádzali, ani v jednom prípade (vzhľadom na prejudiciálne otázky nastolené

vnútroštátnymi súdmi členských štátov Európskej únie vo vzťahu k predmetu pred nimi

prebiehajúcich konaní) neriešili identickú problematiku ako v prípade posudzovanej

sťažnosti, a preto vzhľadom na už uvedené závery nebola v konaní pred všeobecnými súdmi

potrebná ani ich aplikácia.

Vo všeobecnosti však možno uviesť, že ak by všeobecné súdy vo veci s cudzím

prvkom nevedeli jednotne/jednoznačne založiť svoju právomoc podľa príslušných

ustanovení nariadenia Brusel I, boli by v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou

povinné predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru v zmysle čl. 267 (predtým čl. 234)

Zmluvy o založení Európskej únie, v opačnom prípade odmietnutie predloženia

takejto otázky odôvodniť niektorou z výnimiek uvedenou Súdnym dvorom v rozsudku

vo veci C-283/81 CILFIT proti ministerstvu zdravotníctva zo 6. októbra 1982. Takouto

právomocou totiž ústavný súd nedisponuje (porovnaj aj nálezy Ústavného súdu Českej

republiky sp. zn. z 8. januára 2009 a sp. zn.

z 11. septembra 2012).

III.

Vzhľadom na to, že ústavný súd posúdil napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako

porušujúce označené práva sťažovateľky, bolo namieste toto rozhodnutie podľa čl. 127

ods. 2 (a jemu zodpovedajúcemu a ) zrušiť

a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie, ako to vyplýva z druhého bodu výroku tohto

nálezu, pričom v ďalšom konaní je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto náleze ( ).

IV.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z ustanovenia vyplýva, že ak ústavný súd

rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo

alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala o priznanie finančného zadosťučinenia

v sume 100 000 €, ktoré odôvodnila tým, že jej bola spôsobená „značná právna neistota“,

ktorá „sa prejavuje predovšetkým v tom, že konajúce súdy pri svojom rozhodovaní popreli

základné zásady súdneho konania, keď sa dopustili denegatio iustitiae a zjavne konali

v rozpore so zásadou iura novit curia. Protiprávny stav pritom naďalej trvá.“.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade predstavuje samotné vyslovenie

porušenia označených práv sťažovateľky v spojení s poskytnutím priestoru krajskému súdu

na reparáciu ústavným súdom zistených nedostatkov posudzovaného konania dostatočnú

satisfakciu, preto sťažovateľke požadované finančné zadosťučinenie ústavný súd nepriznal

(bol 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca

sťažovateľky si v podaní z 29. apríla 2014 vyčíslil trovy konania sumou 564 093,16 €

a to za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 (prevzatie a príprava zastupovania,

podanie sťažnosti) a dva režijné paušály plus 20 % DPH, pričom za určovacie kritérium

považoval „hodnotu sporu“.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá

bola 781 €.

Ústavný súd priznal trovy konania za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu

zastúpenia a podanie sťažností) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a)

a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba tarifnej odmeny

za jeden úkon právnej služby predstavuje sumu 130,16 € a základná sadzba paušálnej

náhrady výdavkov (tzv. režijný paušál) sumu 7,81 €, teda v danom prípade odmena

a režijný paušál za dva úkony právnej služby predstavuje sumu 275,94 €. Ústavným súdom

priznanú odmenu a náhradu hotových výdavkov bolo potrebné podľa § 18 ods. 3 vyhlášky

zvýšiť o daň z pridanej hodnoty vo výške 20 %, t. j. o sumu 55,18 €. Z uvedených dôvodov

ústavný súd zaviazal krajský súd zaplatiť sťažovateľke v súvislosti s jej právnym

zastúpením náhradu trov konania v celkovej sume 331,12 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

Podľa dočasné opatrenie zaniká najneskoršie

právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej, ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom

zrušení.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2014