Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 326/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2014

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

a sudcu Jána Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej

spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich

Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa

a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod spisovými značkami:

, , , , ,

Rvp 23662/2013, , , , ,

Rvp 23753/2013, a , ktorými namieta porušenie svojich

základných práv podľa a a podľa

čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie

Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Levice v konaniach vedených pod spisovými značkami:

a jeho uznesením z 5. júna 2012 (), a jeho

uznesením z 20. júna 2012 (), a jeho uznesením z 21. októbra

2011 ( a ), a jeho uznesením z 24. januára

2012 ( a ), a jeho uznesením z 30. apríla

2012 (), a uznesením z 23. januára 2012 (),

a jeho uznesením z 5. januára 2011 (), a jeho

uznesením z 3. augusta 2011 (), a jeho uznesením

z 5. januára 2011 (), a jeho uznesením z 3. augusta 2012

() a a jeho uznesením z 2. augusta 2011 (),

ako aj porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a práv podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Nitre v konaniach vedených pod spisovými značkami:

a jeho uznesením z 30. septembra 2013 (),

a jeho uznesením z 30. septembra 2013 (),

a jeho uznesením zo 17. septembra 2013 (

a ), a jeho uznesením z 30. septembra 2013

( a ), a jeho uznesením z 23. novembra

2012 (), a jeho uznesením z 30. septembra 2013

(), a jeho uznesením z 30. septembra 2013

(), a jeho uznesením z 30. septembra 2013

(), a jeho uznesením z 30. septembra 2013

(), a jeho uznesením z 30. septembra 2013

() a a jeho uznesením z 30. augusta 2013

(), a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými

značkami: , , , ,

Rvp 23661/2013, , , , ,

Rvp 23752/2013, , a s p á j a

na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. decembra

2013 a 23. decembra 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,

s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv

podľa a (ďalej len „“) a podľa

čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a práv podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie a dohovoru postupom

Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod spisovými

značkami: a jeho uznesením z 5. júna 2012 (),

a jeho uznesením z 20. júna 2012 (), a jeho uznesením

z 21. októbra 2011 ( a ), a jeho uznesením

z 24. januára 2012 ( a ), a jeho uznesením

z 30. apríla 2012 (), a jeho uznesením z 23. januára 2012

(), a jeho uznesením z 5. januára 2011 (),

a jeho uznesením z 3. augusta 2011 (), a jeho

uznesením z 5. januára 2011 (), a jeho uznesením

z 3. augusta 2012 () a a jeho uznesením z 2. augusta 2011

() (ďalej aj „napadnuté uznesenia okresného súdu“), ako aj porušenie

svojich základných práv podľa a a podľa charty

a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom

Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod spisovými

značkami: a jeho uznesením z 30. septembra 2013 (),

a jeho uznesením z 30. septembra 2013 (),

a jeho uznesením zo 17. septembra 2013 (

a ), a jeho uznesením z 30. septembra 2013

( a ), a jeho uznesením z 23. novembra

2012 (), a jeho uznesením z 30. septembra 2013

(), a jeho uznesením z 30. septembra 2013

(), a jeho uznesením z 30. septembra 2013

(), a jeho uznesením z 30. septembra 2013

(), a jeho uznesením z 30. septembra 2013

() a a jeho uznesením z 30. augusta 2013 ()

(ďalej aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka

poskytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť

podľa podmienok dohodnutých v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bola

priamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade

sporu medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len

„rozhodcovský súd“), alebo dlžníci priamo v úverových zmluvách splnomocnili

sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade,

ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v mene

dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného

titulu.

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv

dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené

sťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice,

na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučných

konaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začala

rozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého

rozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých sťažovateľka

iniciovala začatie exekučných konaní.

Potom, ako okresný súd v začatých exekučných konaniach poverili sťažovateľkou

zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, napadnutými uzneseniami

okresného súdu boli exekúcie ex offo zastavené, resp. vyhlásené za neprípustné a následne

zastavené.

Na základe odvolaní sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresného súdu

potvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu ako vecne správne.

Sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému súdu v obšírnej argumentácii

namieta, že postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňou

označené základné práva podľa a charty a práva podľa dohovoru a dodatkového

protokolu, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne

začatých a prebiehajúcich exekučných konaní, na vykonanie ktorých okresný súd už raz

udelil súdnemu exekútorovi poverenia, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu ako

súdu exekučného, v kompetencii ktorého podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie

exekučného titulu. Okresný súd podľa sťažovateľky rozhodol nad rámec svojej právomoci,

keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcií, čím jej mal odňať možnosť konať pred

súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že toto rozhodnutie

v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie, keďže podľa

nej má síce v tom-ktorom prípade k dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok

alebo notársku zápisnicu, avšak tieto sú nevykonateľné. Uvedené pochybenie okresného

súdu podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresný

súd, ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že im

to ukladá § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to,

že uvedené súdy veci nesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy

v interakcii s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla

1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica Rady“),

pretože podľa sťažovateľky sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo buď

dojednanie rozhodcovskej doložky v úverovej zmluve, alebo udelenie splnomocnenia

dlžníkom tretej osobe v úverovej zmluve na spísanie notárskej zápisnice o uznaní dlhu

považovali za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky súdy

nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konaní na účely predloženia prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu

„nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.

Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt

proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1

a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý

konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť

dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,

aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti

zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu

zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu

kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne

procesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby

ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a a podľa charty a práv podľa dohovoru a podľa

dodatkového protokolu a tiež porušenie a dohovoru

postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj

porušenie jej základných práv podľa a a podľa charty

a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského

súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami, napadnuté uznesenia

okresného súdu a napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konanie

a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uznesení

krajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“).

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho

odmietnutie podľa . Podľa zákona

o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv

zaručených , chartou, dohovorom a dodatkovým protokolom postupom

a označenými uzneseniami okresného súdu, ako aj postupom a označenými uzneseniami

krajského súdu.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“). V zmysle v záujme

hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali

a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s

možno v konaní o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí

primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred

ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež

prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného a krajského súdu, proti ktorým

tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy, tak, že

predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. apríla 2012

(), ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. apríla 2012 ()

Vo vzťahu k označeným konaniam okresného súdu a krajského súdu a ich

uzneseniam ústavný súd zistil, že sťažnosť sťažovateľky, ktorou sa domáhala vyslovenia

porušenia svojich základných práv podľa a a práv podľa

dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj porušenia

a čl. 14 dohovoru, bola ústavným súdom už odmietnutá z dôvodu nedostatku právomoci

a zjavnej neopodstatnenosti (teda z iného dôvodu ako pre nesplnenie podmienok konania)

uznesením sp. zn. z 18. februára 2014.

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť

sťažovateľky v časti, v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj práva podľa dohovoru označenými uzneseniami okresného

a krajského súdu, je neprípustná, a preto ju pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2

v spojení s z tohto dôvodu odmietol.

II.3 K namietanému porušeniu označených práv postupom a ostatnými

rozhodnutiami okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresného súdu v napadnutých konaniach

a napadnuté uznesenia okresného súdu vydané v týchto konaniach, ktorými okresný súd

exekúcie ex offo zastavil, resp. vyhlásil ich za neprípustné a následne ich zastavili.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti

namietanému postupu a napadnutým uzneseniam okresného súdu odvolania, o ktorých

bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť

o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

v tejto časti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.4 K namietanému porušeniu označených práv postupom a ostatnými

rozhodnutiami krajského súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky v príčinnej súvislosti

s napadnutými rozhodnutiami krajského súdu, námietky sťažovateľky možno sumarizovať

do štyroch základných východiskových bodov. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že

krajský súd nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý ako súd exekučný podľa

sťažovateľky nad rámec svojich kompetencií vecne preskúmaval exekučné tituly (potom,

ako už raz tieto exekučné tituly preskúmali pri vydávaní poverení exekútorovi na vykonanie

exekúcií). Okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajský súd nenapravil ani pochybenia

okresného súdu, ktorý pri vecnom prieskume exekučných titulov (rozhodcovské rozsudky

a notárske zápisnice) aplikoval smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom

práva. Okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajský súd a tiež pred ním okresný súd hoci

tak mali urobiť, neprerušili exekučné konania na účely podania výkladu označenej smernice

Rady a nepredložili Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnu otázku, a to, či sa majú jej

ustanovenia aplikované v danom prípade vykladať tak, že „... za každých okolností zakazuje

rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky

prostredníctvom rozhodcovských súdov“, alebo otázku, prečo splnomocnenie udelené

v zmluve o úvere, ktorým dlžník splnomocní tretiu osobu na uznanie dlhu v notárskej

zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Napokon sťažovateľka tiež namieta, že tak krajský súd, ako ani pred ním okresný súd

nenariadili v daných veciach pojednávanie tak, ako im to ukladá § 57 ods. 5 Exekučného

poriadku, čím jej mali odňať právo konať pred súdom.

V súvislosti s uvedenými námietkami sťažovateľky ústavný súd po preskúmaní

predmetu týchto sťažností dospel k záveru, že z dôvodu, že sťažovateľkou použitá

argumentácia v týchto sťažnostiach je v podstate identická s jej právnou argumentáciou,

ktorú už použila v celom rade predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom

období už zaoberal, vo svojej argumentácii k odmietnutiu sťažností v tejto časti ako zjavne

neopodstatnených sa plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich

rozhodnutiach napr. sp. zn. z 22. augusta 2012, sp. zn.

z 22. augusta 2012, sp. zn. z 18. septembra 2012 a sp. zn.

z 31. januára 2013, sp. zn. z 30. októbra 2013 (v prípadoch, keď bol

exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, pozn.) alebo v rozhodnutiach sp. zn.

zo 7. februára 2013, sp. zn. z 31. januára 2013 a sp. zn.

z 31. januára 2013, sp. zn. z 11. decembra 2013

(v prípadoch, keď bola exekučným titulom notárska zápisnica, pozn.).

So zreteľom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej

právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné na ustálenie záverov

všeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú

známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor

ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých

rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je

potrebné opätovne uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky poukazujúcej na uznesenie Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 30. novembra 2012, ktorým Krajský súd

v Bratislave síce zrušil uznesenie prvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti istiny a v časti

úrokov z omeškania, ústavný súd uvádza, že tak urobil v dôsledku nepreskúmateľnosti

odôvodnenia zrušovaného uznesenia, a tým naplnenia odvolacieho dôvodu zakotveného

v (t. j. odňatia možnosti sťažovateľky konať pred súdom), nie

však z dôvodov, ktoré by vylučovali právne posúdenie sťažovateľkiných prípadov, z akých

vychádzal krajský súd pri konaní a rozhodovaní o odvolaniach proti uzneseniam okresného

súdu, ktoré sú predmetom tohto ústavného prieskumu.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k namietanému porušeniu jej

práv na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty a z neho

vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúci krajský súd pred

rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky ako nekalej nedal účastníkom konania

príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku

Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11

z 21. 2. 2013, ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa

s dôvodmi zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných

dôvodov už z uznesení okresného súdu, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa

k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcií, ktorí majú v zmluvnom vzťahu

so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového súdu

možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniam okresného súdu) v tom

zmysle, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej

podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský súd v napadnutých

uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré dospel k záveru, že

uznesenia okresného súdu sú vecne správne.

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bola

zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní

na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť

uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu

v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať

prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd

dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach

princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1

a charty a dohovoru, dodržaný, vzhľadom na čo nič nesignalizuje

možnosť porušenia v petite sťažností označených práv.

V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento

medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ

by sa tento právny prostriedok z materiálneho hľadiska javil v obdobných prípadoch ako

neefektívny, je podľa ústavného súdu namieste otázka, aký význam a efektivitu má pre

sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obracia so sťažnosťami, ktoré

sú vo svojej materiálnej podstate identické a v tej súvislosti pre sťažovateľku s ich

predvídateľným posúdením ústavným súdom.

V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že sťažovateľka aj takýmto

spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred vedomá, že

nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich vybavenia

v predošlom období úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného

bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho

zásah (napr. ).

Vzhľadom na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

), ústavný súd sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu a napadnutým

uzneseniam krajského súdu odmietol podľa z dôvodu

ich zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v nich už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2014