Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 367/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2014

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, vedené pod sp. zn. , ,

, , , , ,

Rvp 15111/2013, , , , ,

Rvp 15116/2013, , , a sp. zn.

, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav

Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu

podľa , na zákonného sudcu podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia

a práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47

Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici

a jeho uzneseniami sp. zn. z 12. júla 2012 (), sp. zn.

z 12. júla 2012 (), sp. zn. z 19. júla 2012

(), sp. zn. z 10. júla 2012 (), sp. zn.

z 28. mája 2012 (), sp. zn.

z 8. augusta 2012 (), sp. zn. z 8. augusta 2012

(), sp. zn. z 26. júna 2012 (), sp. zn.

z 28. júna 2012 (), sp. zn. z 31. júla 2012

(), sp. zn. z 31. mája 2012 (), sp. zn.

z 21. júna 2012 (), sp. zn. z 11. júna 2012

(), sp. zn. z 13. augusta 2012 (), sp. zn.

z 31. mája 2012 (), sp. zn. z 21. mája

2012 () a sp. zn. z 28. júna 2012 ()

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho uzneseniami sp. zn.

z 22. januára 2013 (), sp. zn.

z 22. januára 2013 (), sp. zn. zo 14. novembra 2012

(), sp. zn. zo 29. novembra 2012 (),

sp. zn. z 13. decembra 2012 (), sp. zn.

z 29. januára 2013 (), sp. zn. z 28. februára 2013

(), sp. zn. z 25. januára 2013 (), sp. zn.

z 22. januára 2013 (), sp. zn.

z 25. januára 2013 (), sp. zn. zo 14. februára 2013

(), sp. zn. z 5. februára 2013 (), sp. zn.

zo 14. februára 2013 (), sp. zn.

zo 13. decembra 2012 (), sp. zn. z 30. januára 2013

(), sp. zn. z 30. januára 2013 () a sp. zn.

z 28. februára 2013 () a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.

, , , , ,

Rvp 15109/2013, , , , ,

Rvp 15114/2013, , , , ,

Rvp 15119/2013 a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej

vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. apríla 2013

a 6. mája 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základných práv podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

ako aj porušenie práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47

Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn.

z 12. júla 2012 (), sp. zn. z 12. júla 2012

(), sp. zn. z 19. júla 2012 (), sp. zn.

z 10. júla 2012 (), sp. zn.

z 28. mája 2012 (), sp. zn. z 8. augusta 2012

(), sp. zn. z 8. augusta 2012 (), sp. zn.

z 26. júna 2012 (), sp. zn. z 28. júna

2012 (), sp. zn. z 31. júla 2012 (), sp. zn.

z 31. mája 2012 (), sp. zn. z 21. júna

2012 (), sp. zn. z 11. júna 2012 (), sp. zn.

z 13. augusta 2012 (), sp. zn.

z 31. mája 2012 (), sp. zn. z 21. mája 2012

() a sp. zn. z 28. júna 2012 () (ďalej

aj „uznesenia krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. z 22. januára 2013

(), sp. zn. z 22. januára 2013 (), sp. zn.

zo 14. novembra 2012 (), sp. zn.

zo 29. novembra 2012 (), sp. zn. z 13. decembra 2012

(), sp. zn. z 29. januára 2013 (), sp. zn.

z 28. februára 2013 (), sp. zn.

z 25. januára 2013 (), sp. zn. z 22. januára 2013

(), sp. zn. z 25. januára 2013 (), sp. zn.

zo 14. februára 2013 (), sp. zn.

z 5. februára 2013 (), sp. zn. zo 14. februára 2013

(), sp. zn. zo 13. decembra 2012 (),

sp. zn. z 30. januára 2013 (), sp. zn.

z 30. januára 2013 () a sp. zn. z 28. februára 2013

() (ďalej aj „uznesenia najvyššieho súdu“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov a v rámci svojej činnosti

poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní

vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť,

že dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky proti

sťažovateľke sa stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových

zmluvách obsahujúce vo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou

začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli

na základe rozhodcovských rozsudkov vydaných v týchto konaniach začaté exekučné

konania. V ďalších prípadoch boli na základe splnomocnenia udeleného dlžníkmi

pri podpise úverovej zmluvy spísané splnomocnencami dlžníkov notárske zápisnice, ktoré

sa taktiež stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých boli v prospech sťažovateľky

začaté exekučné konania. V priebehu exekučného konania bolo uzneseniami Okresného

súdu Lučenec, Okresného súdu Žiar nad Hronom, Okresného súdu Veľký Krtíš, Okresného

súdu Brezno a Okresného súdu Revúca (ďalej len „okresný súd“) v sťažovateľkou

uvedených konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučných konaní. Krajský

súd na odvolania sťažovateľky svojimi napadnutými rozhodnutiami potvrdil uznesenia

okresných súdov ako vecne správne. Sťažovateľka proti označeným uzneseniam krajského

súdu podala dovolania, o ktorých rozhodol najvyšší súd svojimi napadnutými uzneseniami

tak, že ich odmietol.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúce

z rozhodovacej činnosti krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska

právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych

predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytuje ústavnému súdu

vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené konania. V tejto

súvislosti sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora Európskych

spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani

a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7

ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý

konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť

dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ, informovaný o svojich právach navrhne,

aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti

zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu

zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu

kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne

procesnoprávne predpisy. Vo vzťahu k napadnutému postupu a uzneseniam najvyššieho

súdu mu sťažovateľka vytýka, že jej mala byť odňatá možnosť konať pred súdom z dôvodu

toho, že „nevykonal účinnú nápravu porušenia zásady kontradiktórnosti a ani sám

ju neposkytol“, ďalej sa mal dopustiť porušenia základného práva na zákonného sudcu

podľa , pretože sa neobrátil na Súdny dvor v súvislosti s výkladom

komunitárneho práva.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,

ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa a

a práva podľa dohovoru, ako aj porušenie práv podľa charty

postupom a uzneseniami krajského súdu a postupom a uzneseniami najvyššieho súdu

v uvedených konaniach, zruší označené uznesenia krajského súdu a uznesenia najvyššieho

súdu, veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné

zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Podľa môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, , , , ,

Rvp 15109/2013, , , , ,

Rvp 15114/2013, , , , ,

Rvp 15119/2013 a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky,

krajského súdu a najvyššieho súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd

o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2.1 K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu

v označených konaniach a napadnutými uzneseniami krajského súdu

Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti

smerujúcej proti postupu a rozhodnutiam odvolacieho súdu bral do úvahy neskoršie

napadnuté uznesenia najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorými dovolania

sťažovateľky odmietol, a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota

na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutým rozsudkom krajského súdu je v prípadoch

procesného rozhodnutia dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, body 51, 53 a 54). V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3

počíta od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho

súdu.

Ústavný súd preto predložené sťažnosti v častiach namietajúcich napadnuté

uznesenia krajského súdu ako súdu odvolacieho nepovažoval za oneskorene podané, a to

aj vzhľadom na skutkovú okolnosť včasnosti sťažností v častiach namietajúcich napadnuté

uznesenia najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.

Označenému postupu a uzneseniam krajského súdu sťažovateľka vytýka

predovšetkým neodstránenie vady postupu okresného súdu spočívajúcej v nenariadení

pojednávania pred zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, ako aj nemožnosť zaujať stanovisko pred týmto rozhodnutím

k dôvodom jeho zamietnutia. Súčasne namieta i samotné právne posúdenie veci krajským

súdom, ktorý sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu o absolútnej neplatnosti

rozhodcovskej doložky, resp. posúdenia splnomocnenia udeleného povinným ako absolútne

neplatného. V neposlednom rade sťažovateľka namieta aj porušenie jej základného práva

na zákonného sudcu podľa postupom a uzneseniami krajského súdu.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody

zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky a plne stotožňuje s dôvodmi, ktoré v nich

uviedol, napr. sp. zn. z 31. mája 2011, sp. zn.

z 20. októbra 2011, sp. zn. z 24. augusta 2012, sp. zn.

z 27. septembra 2011, sp. zn. zo 16. mája 2012,

z 22. augusta 2012, sp. zn. z 22. augusta 2012 a sp. zn.

z 15. januára 2013 a sp. zn. z 26. septembra 2013 pri akceptovaní

právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov o neprípustnosti, resp. zastavení exekúcie,

pretože rozhodcovský rozsudok a tiež notárska zápisnica, ako to bolo v týchto prípadoch,

na podklade ktorých boli exekúcie vedené (resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov

spôsobilým exekučným titulom na vedenie exekúcie.

V označených uzneseniach ústavný súd odpovedal aj na argumentáciu sťažovateľky

o pochybení v postupe krajského súdu spočívajúcom v zastavení uvedených exekučných

konaní bez toho, aby bolo predtým rozhodnuté o jej návrhu na prerušenie konania podľa

z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru

na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie,

ako aj na argumentáciu sťažovateľky o porušení práva na účinný prostriedok nápravy

a zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení

zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej, resp. pred posúdením

splnomocnenia udeleného povinným ako absolútne neplatného, nedali účastníkom konania

príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku

Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11

z 21. februára 2013.

Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení práva na účinný

prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej

zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení

zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania

príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku

Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11

z 21. februára 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína,

že sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania

a neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných dôvodov z uznesení okresného súdu, proti

ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní

z exekúcie, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali

po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie

proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch

vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi

sa krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré

vzhliadol uznesenia okresného súdu ako vecne správne.

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bola

zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní

na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť

uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu

v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti

konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného

preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol

v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv

zaručených , dohovoru a charty, dodržaný, čím

k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo. Takisto nemohlo postupom krajského súdu

a jeho označenými uzneseniami dôjsť ani porušeniu základného práva na zákonného sudcu

z dôvodu nepredloženia prejudiciálnej otázky podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej

únie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu

č. k. -16 zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti podanej sťažovateľkou,

na ktoré v podrobnostiach odkazuje.

2.1 K namietanému porušeniu označených práv postupom najvyššieho súdu

v označených konaniach a napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu

Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa namietaného

porušenia základného práva podľa a práva podľa dohovoru,

resp. práva podľa čl. 47 charty uvádza, že IV. senát ústavného súdu predložil plénu

ústavného súdu návrh na zjednotenie odchýlnych právnych názorov senátov ústavného súdu

vo veci zabezpečenia záruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (ďalej len „návrh na zjednotenie

odchýlnych právnych názorov“) podľa . Plénum ústavného súdu

návrh na zjednotenie odchýlnych právnych názorov prerokovalo na neverejnom zasadnutí

7. mája 2014, pričom prijalo toto stanovisko: „Pri preskúmavaní žiadosti exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu

primerane uplatniť ustanovenia vzťahujúce

sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých,

ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh

na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia) a na tomto základe posúdi exekučný

titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom

svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod

na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa . Pre ústavnú konformnosť konania ako

celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“

Keďže podľa je senát v ďalšom konaní viazaný

uznesením pléna ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov, III. senát

ústavného súdu uplatnil stanovisko, ktoré prijalo plénum ústavného súdu aj vo veci

sťažovateľky.

Ústavný súd po preskúmaní relevantnej časti napadnutých uznesení najvyššieho

súdu, ktorými boli dovolania sťažovateľky odmietnuté ako neprípustné, s prihliadnutím

na stanovisko prijaté plénom ústavného súdu vo veciach sťažovateľky dospel k záveru,

že odôvodnenia sťažnosťami napadnutých uznesení najvyššieho súdu sú určité

a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov, zaujímajú stanovisko k podstate dôvodov

uvedených v dovolaní (ktoré korešpondujú s podstatnými námietkami uvedenými

v samotnej sťažnosti), nie sú neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto ani z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru, resp. práv podľa

charty sťažovateľky. V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za protiústavné

a arbitrárne iba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo

aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ), čo však nie je tento prípad.

Vzhľadom na doteraz uvedené v súvislosti so sťažovateľkinou nosnou argumentáciou

ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľka mala z pohľadu „materiálneho“ možnosť vyjadriť

sa k vykonávanému dokazovaniu zo strany okresného súdu, čo aj využila v rámci

ňou podaného opravného prostriedku (odvolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto

jej obranou zaoberal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Z uvedeného dôvodu potom

nemohlo dôjsť ani k tvrdenej vade konania zakladajúcej prípustnosť odvolania z dôvodu

odňatia možnosti konať pred súdom.

Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu

a uznesenia postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku

(v posudzovanom prípade v konaní pred odvolacím súdom). Presadzovanie názoru,

že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky,

by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi

kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky

vlastným postupom.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je názor, že súčasťou obsahu

základného práva na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

).

Aj na základe už citovaného sú podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenia

najvyššieho súdu určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov a zaujímajú stanovisko

k podstatnej argumentácii sťažovateľky uvedenej v dovolaní. Podľa názoru ústavného súdu

označené rozhodnutia nie sú neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto nie sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru, resp. práva podľa

čl. 47 charty sťažovateľky.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky, v zmysle ktorej pochybenie v postupe

najvyššieho súdu, a teda porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 spočíva najmä v tom, že rozhodol o dovolaniach sťažovateľky bez toho, aby

predtým podal žiadosť Súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ústavný súd poukazuje na odôvodnenie uznesenia

ústavného súdu č. k. -16 zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti podanej

sťažovateľkou, v ktorom ústavný súd sťažovateľke podrobne vysvetlil, že „nie každé

nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore

s právom Európskej únie, musí mať automaticky za následok porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa (m. m. )“, a svoj právny názor

zároveň oprel aj o uznesenie Spolkového ústavného súdu Nemecka sp. zn.

zo 6. mája 2008 a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ullens

de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07

a č. 38353/07.

Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvor

vo veci vykladania smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých zmluvných

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, preto ústavný súd považuje za akceptovateľné

(bližšie napr. ) a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázke

ústavný súd nepovažoval za spôsobilú vyvrátiť záver o ústavnej konformnosti postupu

najvyššieho súdu v napadnutých konaniach.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto nálezu. Keďže ústavný súd nezistil porušenie základných práv sťažovateľky

podľa , práva podľa dohovoru ani práv podľa charty, nerozhodol o ďalších

jej návrhoch z dôvodu, že tieto sa viažu na vyslovenie porušenia základných práv a slobôd

a úspech v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2014