Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 367/2014
PDF · 255.16 KB
No categories available
III. ÚS 367/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2014
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 14652/2013, Rvp 14653/2013,
Rvp 14654/2013, Rvp 14655/2013, Rvp 15108/2013, Rvp 15109/2013, Rvp 15110/2013,
Rvp 15111/2013, Rvp 15112/2013, Rvp 15113/2013, Rvp 15114/2013, Rvp 15115/2013,
Rvp 15116/2013, Rvp 15117/2013, Rvp 15118/2013, Rvp 15119/2013 a sp. zn.
Rvp 15120/2013, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav
Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia
a práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47
Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici
a jeho uzneseniami sp. zn. 1 CoE 355/2012 z 12. júla 2012 (Rvp 14652/2013), sp. zn.
1 CoE 285/2012 z 12. júla 2012 (Rvp 14653/2013), sp. zn. 43 CoE 179/2012 z 19. júla 2012
(Rvp 14654/2013), sp. zn. 15 CoE 118/2012 z 10. júla 2012 (Rvp 14655/2013), sp. zn.
14 CoE 192/2012 z 28. mája 2012 (Rvp 15108/2013), sp. zn. 13 CoE 185/2012
z 8. augusta 2012 (Rvp 15109/2013), sp. zn. 17 CoE 185/2012 z 8. augusta 2012
(Rvp 15110/2013), sp. zn. 17 CoE 134/2012 z 26. júna 2012 (Rvp 15111/2013), sp. zn.
43 CoE 76/2012 z 28. júna 2012 (Rvp 15112/2013), sp. zn. 2 CoE 282/2012 z 31. júla 2012
(Rvp 15113/2013), sp. zn. 17 CoE 88/2012 z 31. mája 2012 (Rvp 15114/2013), sp. zn.
2 CoE 277/2012 z 21. júna 2012 (Rvp 15115/2013), sp. zn. 1 CoE 233/2012 z 11. júna 2012
(Rvp 15116/2013), sp. zn. 14 CoE 235/2012 z 13. augusta 2012 (Rvp 15117/2013), sp. zn.
16 CoE 133/2012 z 31. mája 2012 (Rvp 15118/2013), sp. zn. 14 CoE 177/2012 z 21. mája
2012 (Rvp 15119/2013) a sp. zn. 13 CoE 74/2012 z 28. júna 2012 (Rvp 15120/2013)
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho uzneseniami sp. zn.
3 Cdo 395/2012 z 22. januára 2013 (Rvp 14652/2013), sp. zn. 1 Cdo 260/2012
z 22. januára 2013 (Rvp 14653/2013), sp. zn. 6 Cdo 340/2012 zo 14. novembra 2012
(Rvp 14654/2013), sp. zn. 4 Cdo 350/2012 zo 29. novembra 2012 (Rvp 14655/2013),
sp. zn. 6 Cdo 390/2012 z 13. decembra 2012 (Rvp 15108/2013), sp. zn. 4 Cdo 368/2012
z 29. januára 2013 (Rvp 15109/2013), sp. zn. 3 Oboer 1/2013 z 28. februára 2013
(Rvp 15110/2013), sp. zn. 5 Cdo 330/2012 z 25. januára 2013 (Rvp 15111/2013), sp. zn.
4 Cdo 335/2012 z 22. januára 2013 (Rvp 15112/2013), sp. zn. 6 Cdo 395/2012
z 25. januára 2013 (Rvp 15113/2013), sp. zn. 3 Cdo 380/2012 zo 14. februára 2013
(Rvp 15114/2013), sp. zn. 7 Cdo 230/2012 z 5. februára 2013 (Rvp 15115/2013), sp. zn.
2 Cdo 250/2012 zo 14. februára 2013 (Rvp 15116/2013), sp. zn. 6 Cdo 400/2012
zo 13. decembra 2012 (Rvp 15117/2013), sp. zn. 5 Cdo 425/2012 z 30. januára 2013
(Rvp 15118/2013), sp. zn. 3 Cdo 435/2012 z 30. januára 2013 (Rvp 15119/2013) a sp. zn.
2 Cdo 17/2013 z 28. februára 2013 (Rvp 15120/2013) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 14652/2013, Rvp 14653/2013, Rvp 14654/2013, Rvp 14655/2013, Rvp 15108/2013,
Rvp 15109/2013, Rvp 15110/2013, Rvp 15111/2013, Rvp 15112/2013, Rvp 15113/2013,
Rvp 15114/2013, Rvp 15115/2013, Rvp 15116/2013, Rvp 15117/2013, Rvp 15118/2013,
Rvp 15119/2013 a sp. zn. Rvp 15120/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej
vedené pod sp. zn. III. ÚS 367/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. apríla 2013
a 6. mája 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),
ako aj porušenie práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47
Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 1 CoE 355/2012
z 12. júla 2012 (Rvp 14652/2013), sp. zn. 1 CoE 285/2012 z 12. júla 2012
(Rvp 14653/2013), sp. zn. 43 CoE 179/2012 z 19. júla 2012 (Rvp 14654/2013), sp. zn.
15 CoE 118/2012 z 10. júla 2012 (Rvp 14655/2013), sp. zn. 14 CoE 192/2012
z 28. mája 2012 (Rvp 15108/2013), sp. zn. 13 CoE 185/2012 z 8. augusta 2012
(Rvp 15109/2013), sp. zn. 17 CoE 185/2012 z 8. augusta 2012 (Rvp 15110/2013), sp. zn.
17 CoE 134/2012 z 26. júna 2012 (Rvp 15111/2013), sp. zn. 43 CoE 76/2012 z 28. júna
2012 (Rvp 15112/2013), sp. zn. 2 CoE 282/2012 z 31. júla 2012 (Rvp 15113/2013), sp. zn.
17 CoE 88/2012 z 31. mája 2012 (Rvp 15114/2013), sp. zn. 2 CoE 277/2012 z 21. júna
2012 (Rvp 15115/2013), sp. zn. 1 CoE 233/2012 z 11. júna 2012 (Rvp 15116/2013), sp. zn.
14 CoE 235/2012 z 13. augusta 2012 (Rvp 15117/2013), sp. zn. 16 CoE 133/2012
z 31. mája 2012 (Rvp 15118/2013), sp. zn. 14 CoE 177/2012 z 21. mája 2012
(Rvp 15119/2013) a sp. zn. 13 CoE 74/2012 z 28. júna 2012 (Rvp 15120/2013) (ďalej
aj „uznesenia krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 3 Cdo 395/2012 z 22. januára 2013
(Rvp 14652/2013), sp. zn. 1 Cdo 260/2012 z 22. januára 2013 (Rvp 14653/2013), sp. zn.
6 Cdo 340/2012 zo 14. novembra 2012 (Rvp 14654/2013), sp. zn. 4 Cdo 350/2012
zo 29. novembra 2012 (Rvp 14655/2013), sp. zn. 6 Cdo 390/2012 z 13. decembra 2012
(Rvp 15108/2013), sp. zn. 4 Cdo 368/2012 z 29. januára 2013 (Rvp 15109/2013), sp. zn.
3 Oboer 1/2013 z 28. februára 2013 (Rvp 15110/2013), sp. zn. 5 Cdo 330/2012
z 25. januára 2013 (Rvp 15111/2013), sp. zn. 4 Cdo 335/2012 z 22. januára 2013
(Rvp 15112/2013), sp. zn. 6 Cdo 395/2012 z 25. januára 2013 (Rvp 15113/2013), sp. zn.
3 Cdo 380/2012 zo 14. februára 2013 (Rvp 15114/2013), sp. zn. 7 Cdo 230/2012
z 5. februára 2013 (Rvp 15115/2013), sp. zn. 2 Cdo 250/2012 zo 14. februára 2013
(Rvp 15116/2013), sp. zn. 6 Cdo 400/2012 zo 13. decembra 2012 (Rvp 15117/2013),
sp. zn. 5 Cdo 425/2012 z 30. januára 2013 (Rvp 15118/2013), sp. zn. 3 Cdo 435/2012
z 30. januára 2013 (Rvp 15119/2013) a sp. zn. 2 Cdo 17/2013 z 28. februára 2013
(Rvp 15120/2013) (ďalej aj „uznesenia najvyššieho súdu“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov a v rámci svojej činnosti
poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní
vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť,
že dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky proti
sťažovateľke sa stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových
zmluvách obsahujúce vo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou
začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli
na základe rozhodcovských rozsudkov vydaných v týchto konaniach začaté exekučné
konania. V ďalších prípadoch boli na základe splnomocnenia udeleného dlžníkmi
pri podpise úverovej zmluvy spísané splnomocnencami dlžníkov notárske zápisnice, ktoré
sa taktiež stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých boli v prospech sťažovateľky
začaté exekučné konania. V priebehu exekučného konania bolo uzneseniami Okresného
súdu Lučenec, Okresného súdu Žiar nad Hronom, Okresného súdu Veľký Krtíš, Okresného
súdu Brezno a Okresného súdu Revúca (ďalej len „okresný súd“) v sťažovateľkou
uvedených konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučných konaní. Krajský
súd na odvolania sťažovateľky svojimi napadnutými rozhodnutiami potvrdil uznesenia
okresných súdov ako vecne správne. Sťažovateľka proti označeným uzneseniam krajského
súdu podala dovolania, o ktorých rozhodol najvyšší súd svojimi napadnutými uzneseniami
tak, že ich odmietol.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúce
z rozhodovacej činnosti krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska
právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych
predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytuje ústavnému súdu
vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené konania. V tejto
súvislosti sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora Európskych
spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani
a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7
ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť
dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ, informovaný o svojich právach navrhne,
aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti
zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu
zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu
kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne
procesnoprávne predpisy. Vo vzťahu k napadnutému postupu a uzneseniam najvyššieho
súdu mu sťažovateľka vytýka, že jej mala byť odňatá možnosť konať pred súdom z dôvodu
toho, že „nevykonal účinnú nápravu porušenia zásady kontradiktórnosti a ani sám
ju neposkytol“, ďalej sa mal dopustiť porušenia základného práva na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, pretože sa neobrátil na Súdny dvor v súvislosti s výkladom
komunitárneho práva.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,
ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 48 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie práv podľa čl. 47 charty
postupom a uzneseniami krajského súdu a postupom a uzneseniami najvyššieho súdu
v uvedených konaniach, zruší označené uznesenia krajského súdu a uznesenia najvyššieho
súdu, veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné
zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 14652/2013, Rvp 14653/2013, Rvp 14654/2013, Rvp 14655/2013, Rvp 15108/2013,
Rvp 15109/2013, Rvp 15110/2013, Rvp 15111/2013, Rvp 15112/2013, Rvp 15113/2013,
Rvp 15114/2013, Rvp 15115/2013, Rvp 15116/2013, Rvp 15117/2013, Rvp 15118/2013,
Rvp 15119/2013 a sp. zn. Rvp 15120/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky,
krajského súdu a najvyššieho súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd
o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
2.1 K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu
v označených konaniach a napadnutými uzneseniami krajského súdu
Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti
smerujúcej proti postupu a rozhodnutiam odvolacieho súdu bral do úvahy neskoršie
napadnuté uznesenia najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorými dovolania
sťažovateľky odmietol, a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota
na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutým rozsudkom krajského súdu je v prípadoch
procesného rozhodnutia dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99, body 51, 53 a 54). V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde počíta od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho
súdu.
Ústavný súd preto predložené sťažnosti v častiach namietajúcich napadnuté
uznesenia krajského súdu ako súdu odvolacieho nepovažoval za oneskorene podané, a to
aj vzhľadom na skutkovú okolnosť včasnosti sťažností v častiach namietajúcich napadnuté
uznesenia najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.
Označenému postupu a uzneseniam krajského súdu sťažovateľka vytýka
predovšetkým neodstránenie vady postupu okresného súdu spočívajúcej v nenariadení
pojednávania pred zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, ako aj nemožnosť zaujať stanovisko pred týmto rozhodnutím
k dôvodom jeho zamietnutia. Súčasne namieta i samotné právne posúdenie veci krajským
súdom, ktorý sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu o absolútnej neplatnosti
rozhodcovskej doložky, resp. posúdenia splnomocnenia udeleného povinným ako absolútne
neplatného. V neposlednom rade sťažovateľka namieta aj porušenie jej základného práva
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy postupom a uzneseniami krajského súdu.
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody
zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky a plne stotožňuje s dôvodmi, ktoré v nich
uviedol, napr. sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473/2011
z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn. III. ÚS 397/2011
z 27. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, I. ÚS 382/2012
z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012 a sp. zn. III. ÚS 7/2013
z 15. januára 2013 a sp. zn. III. ÚS 453/2013 z 26. septembra 2013 pri akceptovaní
právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov o neprípustnosti, resp. zastavení exekúcie,
pretože rozhodcovský rozsudok a tiež notárska zápisnica, ako to bolo v týchto prípadoch,
na podklade ktorých boli exekúcie vedené (resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov
spôsobilým exekučným titulom na vedenie exekúcie.
V označených uzneseniach ústavný súd odpovedal aj na argumentáciu sťažovateľky
o pochybení v postupe krajského súdu spočívajúcom v zastavení uvedených exekučných
konaní bez toho, aby bolo predtým rozhodnuté o jej návrhu na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c) OSP z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru
na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie,
ako aj na argumentáciu sťažovateľky o porušení práva na účinný prostriedok nápravy
a zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení
zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej, resp. pred posúdením
splnomocnenia udeleného povinným ako absolútne neplatného, nedali účastníkom konania
príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku
Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11
z 21. februára 2013.
Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení práva na účinný
prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej
zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení
zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania
príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku
Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11
z 21. februára 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína,
že sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania
a neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných dôvodov z uznesení okresného súdu, proti
ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní
z exekúcie, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali
po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie
proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch
vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi
sa krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré
vzhliadol uznesenia okresného súdu ako vecne správne.
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bola
zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní
na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť
uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti
konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného
preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol
v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv
zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, čím
k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo. Takisto nemohlo postupom krajského súdu
a jeho označenými uzneseniami dôjsť ani porušeniu základného práva na zákonného sudcu
z dôvodu nepredloženia prejudiciálnej otázky podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu
č. k. IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti podanej sťažovateľkou,
na ktoré v podrobnostiach odkazuje.
2.1 K namietanému porušeniu označených práv postupom najvyššieho súdu
v označených konaniach a napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu
Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
resp. práva podľa čl. 47 charty uvádza, že IV. senát ústavného súdu predložil plénu
ústavného súdu návrh na zjednotenie odchýlnych právnych názorov senátov ústavného súdu
vo veci zabezpečenia záruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (ďalej len „návrh na zjednotenie
odchýlnych právnych názorov“) podľa § 6 zákona o ústavnom súde. Plénum ústavného súdu
návrh na zjednotenie odchýlnych právnych názorov prerokovalo na neverejnom zasadnutí
7. mája 2014, pričom prijalo toto stanovisko: „Pri preskúmavaní žiadosti exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu
primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce
sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých,
ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh
na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia) a na tomto základe posúdi exekučný
titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom
svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod
na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Pre ústavnú konformnosť konania ako
celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“
Keďže podľa § 6 zákona o ústavnom súde je senát v ďalšom konaní viazaný
uznesením pléna ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov, III. senát
ústavného súdu uplatnil stanovisko, ktoré prijalo plénum ústavného súdu aj vo veci
sťažovateľky.
Ústavný súd po preskúmaní relevantnej časti napadnutých uznesení najvyššieho
súdu, ktorými boli dovolania sťažovateľky odmietnuté ako neprípustné, s prihliadnutím
na stanovisko prijaté plénom ústavného súdu vo veciach sťažovateľky dospel k záveru,
že odôvodnenia sťažnosťami napadnutých uznesení najvyššieho súdu sú určité
a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov, zaujímajú stanovisko k podstate dôvodov
uvedených v dovolaní (ktoré korešpondujú s podstatnými námietkami uvedenými
v samotnej sťažnosti), nie sú neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto ani z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. práv podľa čl. 47
charty sťažovateľky. V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za protiústavné
a arbitrárne iba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo
aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06), čo však nie je tento prípad.
Vzhľadom na doteraz uvedené v súvislosti so sťažovateľkinou nosnou argumentáciou
ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľka mala z pohľadu „materiálneho“ možnosť vyjadriť
sa k vykonávanému dokazovaniu zo strany okresného súdu, čo aj využila v rámci
ňou podaného opravného prostriedku (odvolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto
jej obranou zaoberal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Z uvedeného dôvodu potom
nemohlo dôjsť ani k tvrdenej vade konania zakladajúcej prípustnosť odvolania z dôvodu
odňatia možnosti konať pred súdom.
Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu
a uznesenia postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku
(v posudzovanom prípade v konaní pred odvolacím súdom). Presadzovanie názoru,
že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky,
by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi
kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky
vlastným postupom.
Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je názor, že súčasťou obsahu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
Aj na základe už citovaného sú podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenia
najvyššieho súdu určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov a zaujímajú stanovisko
k podstatnej argumentácii sťažovateľky uvedenej v dovolaní. Podľa názoru ústavného súdu
označené rozhodnutia nie sú neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto nie sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. práva podľa
čl. 47 charty sťažovateľky.
V súvislosti s námietkou sťažovateľky, v zmysle ktorej pochybenie v postupe
najvyššieho súdu, a teda porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48
ods. 1 ústavy spočíva najmä v tom, že rozhodol o dovolaniach sťažovateľky bez toho, aby
predtým podal žiadosť Súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ústavný súd poukazuje na odôvodnenie uznesenia
ústavného súdu č. k. IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti podanej
sťažovateľkou, v ktorom ústavný súd sťažovateľke podrobne vysvetlil, že „nie každé
nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore
s právom Európskej únie, musí mať automaticky za následok porušenie základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 129/2010)“, a svoj právny názor
zároveň oprel aj o uznesenie Spolkového ústavného súdu Nemecka sp. zn. 2 BvR 2419/06
zo 6. mája 2008 a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ullens
de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07
a č. 38353/07.
Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvor
vo veci vykladania smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých zmluvných
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, preto ústavný súd považuje za akceptovateľné
(bližšie napr. II. ÚS 304/2012) a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázke
ústavný súd nepovažoval za spôsobilú vyvrátiť záver o ústavnej konformnosti postupu
najvyššieho súdu v napadnutých konaniach.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto nálezu. Keďže ústavný súd nezistil porušenie základných práv sťažovateľky
podľa ústavy, práva podľa dohovoru ani práv podľa charty, nerozhodol o ďalších
jej návrhoch z dôvodu, že tieto sa viažu na vyslovenie porušenia základných práv a slobôd
a úspech v konaní pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2014