Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 395/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,

Garbiarska 2, Košice, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o.,

Rastislavova 68, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Daniel Blyšťan,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd,

základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 29. februára 2012, postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 11. septembra 2012 a postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 24. mája 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

25. septembra 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa,

a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného v

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 29. februára 2012, postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 11. septembra 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 24. mája 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vykonáva podnikateľskú činnosť

v oblasti poisťovníctva a 30. októbra 2007 uzatvorila s L. K. (ďalej len „povinná“) poistnú

zmluvu č. ..., na základe ktorej sa povinná zaviazala platiť dohodnuté poistné. Keďže

povinná konala v rozpore so zmluvou, sťažovateľka sa v súlade s uzavretou rozhodcovskou

doložkou obrátila na Arbitrážny súd Košice, ktorý rozhodcovským rozsudkom sp. zn. 2

z 8. marca 2010 zaviazal povinnú na zaplatenie dlžnej sumy na poistnom

v sume 23,10 € s príslušenstvom. Keďže povinná neplnila na základe rozhodcovského

rozsudku, sťažovateľka podala návrh na vykonanie exekúcie. Po tom, ako súdny exekútor

požiadal o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, okresný súd (vyšší súdny úradník)

listom z 29. júla 2011 vyzval súdneho exekútora na doplnenie návrhu na začatie exekúcie.

Súdny exekútor zaslal okresnému súdu poistnú zmluvu vrátane všeobecných poistných

podmienok. Na základe takto zhromaždených dôkazov okresný súd rozhodol bez účasti

sťažovateľky a bez nariadenia pojednávania uznesením sp. zn. z 29.

februára 2012 tak, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Podľa názoru sťažovateľky okresný súd nevykonal prieskum spisových podkladov,

ktoré vydaniu exekučného titulu predchádzali, ale vlastnou cestou od súdneho exekútora

zabezpečil listinné dôkazy, ktoré slúžili ako podklad a boli podstatné pre jeho rozhodnutie.

Okresný súd teda nevychádzal z obsahu rozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval

skutkový stav a k listinám, ktoré súd zhromaždil, sa sťažovateľka nemala možnosť procesne

správnym spôsobom vyjadriť. Sťažovateľke bolo upreté jej právo na vyjadrenie sa

k správnosti, pravosti a úplnosti listinných dôkazov, ako aj k ich obsahu. Okresný

ako exekučný súd za pomoci ním vyžiadaných listinných dôkazov vykonal kontrolu postupu

rozhodcovského súdu a dospel k úplne opačným právnym záverom.

Sťažovateľka v ďalšom tvrdí, že najvyšší súd v napadnutom uznesení konštatoval, že

vo fáze exekučného konania, v ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú

v rozpore so zákonom, sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie

a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie [ako procesnú činnosť

súdu osobitne upravenú v ustanoveniach až

(ďalej aj „OSP“)] ̶postačujúce totiž je, ak sú rozhodujúce skutočnosti osvedčené

okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho založených listín.

Rozhodnutie najvyššieho súdu je podľa sťažovateľky v tomto smere arbitrárne

a nepreskúmateľné, pretože tento jeho záver nie je nijako odôvodnený. Sťažovateľka tvrdí,

že „Nie je zrejmé, z čoho Najvyšší súd vychádzal, keď uviedol, že exekučný súd vo fáze

vydania poverenia na vykonanie exekúcie nevykonáva dokazovanie resp. z akého dôvodu

tento postup má byť vylúčený z pravidiel dokazovania. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia

spočíva aj v tom, že Najvyšší súd nevymedzil hranice dokazovania, teda nevymedzil, čo sa

v súlade s jeho právnym názorom má považovať za dokazovanie a aký postup súdu

už dokazovaním nie je.“.

Sťažovateľka pri svojej argumentácii poukázala aj na nález ústavného súdu sp. zn.

z 10. júla 2013, ktorý podľa jej názoru v obdobnej veci rozhodol, že

najvyšší súd porušil jej základné práva zaručené v a ,

ods. listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka ďalej svoju argumentáciu doplnila poukázaním na rozhodnutie

Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. (R ČR č. 25/2002) a rozhodnutie

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. .

Je presvedčená, že „Ak... exekučný súd vykonáva vlastné dokazovanie..., požiadavka

umožniť účastníkom exekučného konania uplatniť ich procesné oprávnenia podľa § 122

a nasl. je plne v súlade s právom na spravodlivý proces.“.

Ako ďalej uvádza, „Proti postupu a záverom Okresného súdu Košice I sa sťažovateľ

bránil odvolaním a neskôr aj dovolaním. Vyššie súdy sa v podstate úplne stotožnili

s postupom a závermi prvostupňového súdu. Porušenie ústavných práv sťažovateľa nebolo

v postupe vyšších všeobecných súdov odstránené.“.

Najvyšší súd dospel k záveru, že rozhodnutia nižších súdov nemožno považovať

za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné. S týmto záverom

najvyššieho súdu sa však sťažovateľka nestotožnila.

Všeobecné súdy tiež konštatovali, že rozhodcovská doložka uzavretá medzi

sťažovateľkou a povinnou je neprijateľnou podmienkou, avšak k tomuto záveru došli bez

toho, aby preskúmali individuálnosť jej dojednania.

Sťažovateľka zastáva názor, že v jej prípade „sa exekučné súdy od tradičného

prieskumného konania odklonili. Nepreskúmavali rozhodcovský spis, ale vykonali vlastné

dokazovanie. Exekučný titul preskúmali vecne aj právne a dospeli k opačnému právnemu

názoru ako rozhodcovský súd. Kým v rozhodcovskom konaní sa mohli obaja účastníci

k návrhom na dôkazy a k výsledkom dokazovania vyjadriť, v exekučnom konaní to

účastníkom umožnené nebolo...

Exekučné súdy mali správne vykonať riadne dokazovanie na pojednávaní podľa

klasických procesných pravidiel ( a nasl. ), a to za účasti oboch účastníkov a

na pojednávaní.“.

Podľa sťažovateľky jej bolo odňaté právo argumentovať a dokazovať špecifikum jej

prípadu opierajúce sa o devätnáste odôvodnenie smernice č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“), ktoré

stanovuje výnimku, pokiaľ ide o poistné zmluvy. Všeobecné súdy svojím postupom mali

porušiť príkaz vykladať vnútroštátne zákonodarstvo v súlade s medzinárodnou zmluvou,

ktorou je Slovenská republika viazaná, tým, že pri svojom rozhodovaní postupovali

v rozpore so zámerom smernice vyjadreným v jej „devätnástom odôvodnení“. Všeobecné

súdy, ako to uvádza sťažovateľka, postupovali bez toho, že by v okolnostiach prípadu

zohľadnili hraničné kritériá stanovené devätnástym odôvodnením smernice, ktoré spod

vecného rozsahu smernice o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vynímajú

zmluvné podmienky v poistných zmluvách.

Sťažovateľka všeobecným súdom vytýka, že svojím postupom neumožnili jej ako

účastníkovi súdneho konania uviesť konkrétne právne argumenty opierajúce sa o daný

právny stav.

Je presvedčená, že postupom nesúladným so základným právom na súdnu ochranu

a s ľudským právom na spravodlivý proces jej upreli všeobecné súdy právo na výkon

vykonateľného exekučného titulu. Podstatou ich postoja bola údajná aplikácia právnych

noriem zameraných na ochranu spotrebiteľa, pričom formou tejto aplikácie došlo

k jednostrannému a neproporcionálnemu prikloneniu sa k princípu zvýšenej ochrany

spotrebiteľa úplne na úkor princípu právnej istoty a na úkor princípu poskytnutia súdnej

ochrany vykonateľnému súdnemu rozhodnutiu.

Prístup súdov je k prípadu sťažovateľky povrchný v tom, že súdny prieskum skončil

predčasne v bode, v ktorom všeobecné súdy ustálili, že sťažovateľka uzatvára spotrebiteľské

zmluvy. Namiesto toho mali povinnosť poistnú zmluvu ako v určitom zmysle výnimočnú

spotrebiteľskú zmluvu preskúmať z odlišných a ďalších hľadísk.

Sťažovateľka je presvedčená, že ak všeobecné súdy aplikovali vnútroštátne normy

zamerané na ochranu spotrebiteľa, ktorých východiskom je smernica, boli povinné

interpretovať a aplikovať právne normy v súvislostiach a s prihliadnutím na zámer smernice

obsiahnutý v jej 19 odôvodnení, ktorý sa poistných zmlúv vyslovene dotýka. Namiesto toho

súdy postupovali svojvoľne a mechanicky bez toho, aby zohľadnili odlišnosti prípadu

a skutočný zámer smernice, resp. výsledok smernicou explicitne sledovaný, ktorý je jasne

formulovaný v jej 19 odôvodnení a ktorý je pre členský štát záväzný. Exekučné súdy prijali

svoje právne závery bez toho, aby preskúmali, či dotknutá zmluvná podmienka v poistnej

zmluve sťažovateľky nepodlieha výnimke uvedenej v smernici. V tomto bode ide zjavne

o interpretačnú ľubovôľu všeobecných súdov.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, v spojení s právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd, právo sťažovateľa na verejné prerokovanie veci v jeho

neprítomnosti (správne má byť „v jeho prítomnosti“, pozn.) podľa

Slovenskej republiky, právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 24. 5. 2013 sp. zn. , Krajského súdu

v Košiciach zo dňa 11. 3. 2012 (správne má byť „11. 9. 2012“, pozn.) sp. zn.

a... Okresného súdu Košice I zo dňa 29. 2. 2012, sp. zn.

porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. 5. 2013 sp. zn.

2 , Krajského súdu v Košiciach zo dňa 11. 3. 2012 sp. zn.

a Okresného súdu Košice I zo dňa 29. 2. 2012, sp. zn. sa zrušuje a vec sa

vracia Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 331,16 €, ktorú

je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie

JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., konajúcej JUDr. Danielom Blyšťanom, advokátom, do dvoch

mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky. Najvyšší

súd Slovenskej republiky platbu vykoná na číslo účtu, ktorý Advokátska kancelária

JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., konajúca JUDr. Danielom Blyšťanom, advokátom, uvedie.“

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Predmetom konania je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a listiny, základného práva na prerokovanie

veci v jej prítomnosti zaručeného v a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. februára 2012, postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 11. septembra 2012 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 24. mája 2013.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

K námietkam sťažovateľky o porušení jej práv postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. februára 2012

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity

podľa . Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného

súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach,

a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno

domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vzhľadom na to, že na preskúmanie postupu a rozhodnutia okresného súdu bol

v prvom rade povolaný krajský (druhostupňový) súd, ktorého právomoc predchádza

právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa

v tejto veci, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie (obdobne napr. , , , ,

, ).

K námietkam sťažovateľky o porušení jej práv postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 11. septembra 2012

V tejto časti odôvodnenia ústavný súd uvádza, že lehotu na podanie sťažnosti proti

uzneseniu krajského súdu považoval za zachovanú, a to v súlade s judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002

vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53

a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť

dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je

považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu,

v tomto prípade vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu (obdobne napr. ,

).

Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého

vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , , ).

V zmysle uvedeného preto ústavný súd pristúpil k preskúmaniu námietok

sťažovateľky uplatnených vo vzťahu k označenému rozhodnutiu krajského súdu.

Sťažovateľka krajskému súdu predovšetkým vytýka, že napriek v odvolaní

namietanému porušeniu jej práv okresným súdom spočívajúceho v nenariadení

pojednávania pri prieskume žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu

na vykonanie exekúcie a exekučného titulu (a s tým nemožnosti vyjadriť sa

k vykonávanému „dokazovaniu“), odvolací súd toto pochybenie nenapravil. V ďalšom

sťažovateľka odvolaciemu súdu vyčíta nedôslednosť a nesprávnosť vykonaného

dokazovania a že k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky dospel (rovnako

ako okresný súd) bez toho, aby preskúmal individuálnosť jej dojednania.

Krajský súd v odôvodnení uznesenia č. k. -97

z 11. septembra 2012, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -21

z 29. februára 2012 o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, okrem iného uviedol:

«Odvolací súd sa podľa § 219 ods. 2 O. s. p, stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného uvádza

nasledovné:

K rozsahu oprávnenia exekučného súdu posudzovať materiálnu stránku

právoplatnosti rozhodcovského rozsudku odvolací súd uvádza, že táto nie je bezvýnimočná,

ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov z nej existujú výnimky. Práve takouto

výnimkou je ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré obsahuje osobitný

prieskumný inštitút, ktorým je prieskumná právomoc exekučného súdu.... Uvedené

ustanovenie umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku

priznanému rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45

zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa uvedeného ustanovenia je exekučný súd oprávnený

posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo

posudzovať ho z hľadísk uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Zo znenia

uvedeného ustanovenia vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný posudzovať,

či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré

je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom a ak súd prvého

stupňa takto posudzoval podmienky na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, konal

v medziach zákonnej úpravy... Zákonná úprava teda dáva exekučnému súdu právo

a povinnosť preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie

uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a nie je v rozpore s dobrými mravmi.

Uvedené exekučný súd posudzuje ako predbežnú otázku predtým, než vydá poverenie

súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie...

... súd prvého stupňa... dospel k záveru, že rozhodcovská doložka tak, ako bola

dohodnutá, nie je platná, a preto nemôže byť platný a v súlade so zákonom ani rozsudok

vydaný rozhodcovským súdom na jej základe. Odvolací súd má za to, že ak rozhodcovská

doložka nie je platne dohodnutá, je neplatnou nielen ako dôsledok neprijateľnej podmienky

podľa , ale aj pre rozpor s dobrými mravmi podľa

.

... súd prvého stupňa v napadnutom uznesení dostatočne odôvodnil záver

o neplatnosti rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská doložka je uvedená vo Všeobecných

poistných podmienkach, ktoré boli prehlásené za súčasť poistnej zmluvy a ich súčasťou je

aj časť označená ako „Osobitné zmluvné dojednania č. 01/2007“, ktoré sú taktiež

vypracované na predtlačenom formulári a sú podpísané oprávneným aj povinnou...

... Odvolací súd má za to, že takto uvedenú rozhodcovskú doložku nemožno

považovať za individuálne dohodnutú. Vyplýva z nej, že okrem toho, že sa povinný vzdáva

práva na prejednanie sporu pred všeobecným súdom, spôsob, ako bude vytvorený

rozhodcovský súd, je výlučne na vôli oprávneného, pričom bola daná aj možnosť, že

rozhodcovský súd si zriadi sám oprávnený... Za individuálne dohodnutie rozhodcovskej

doložky nemožno považovať ani podpis povinnej pod Osobitnými zmluvnými dojednaniami,

pretože tieto tvoria taktiež súčasť predtlačených Všeobecných poistných podmienok a nie je

nimi odstránené nerovnovážne postavenie zmluvných strán, ktoré spočíva v odopretí

možnosti povinného brániť svoje práva pred všeobecným súdom, v povinnosti platiť

poplatky, ktoré by povinného nezaťažovali v konaní pred všeobecným súdom, pričom

oprávnený takú povinnosť nemal... a v nemožnosti povinného zúčastniť sa na výbere

rozhodcovského súdu a praktickej nemožnosti povinného oboznámiť sa s vnútornými

predpismi tohto súdu...

Odvolací súd má za to, že dojednanie rozhodcovskej doložky spôsobom, že táto nie je

individuálne vyjednaná, ale je uvedená iba vo Všeobecných poistných podmienkach

a povinný mal možnosť zmluvu s týmito podmienkami iba prijať alebo ju odmietnuť, že

o tom, že spor bude riešený výlučne v rozhodcovskom konaní pred súdom, ktorý bude

určený výlučne oprávneným za povinnosti povinného platiť poplatky, ktoré by pri konaní

pred všeobecným súdom nemal povinnosť platiť a za situácie, keď mu neboli známe ani

vnútorné predpisy tohto súdu, je potrebné považovať za konanie, v ktorom poskytovateľ

poistenia, ktorý má k dispozícii odborný aparát, zneužil svoje „silnejšie“ postavenie

a spotrebiteľovi ako „slabšej“ strane vnútil pre neho nevýhodné podmienky, a teda za

konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, dôsledkom čoho je podľa § 39 Občianskeho

zákonníka absolútna neplatnosť znenia rozhodcovskej doložky uvedeného vo Všeobecných

poistných podmienkach.

K odvolacej námietke oprávneného, že súd zdanlivo na účely podľa § 45 zákona

č. dokazoval a pojednávanie nenariadil, odvolací súd uvádza, že v tomto

štádiu súd nevykonáva dokazovanie podľa § 122 až 124 O. s .p., ale iba sa oboznamuje

s dokladmi predloženými oprávneným, resp. súdnym exekútorom k žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie a v danom prípade sa naviac jednalo o doklady, ktoré boli

predložené samotným oprávneným, a teda mu boli známe a nebolo potrebné ho s nimi

oboznámiť a ani na ich oboznámenie nariadiť pojednávanie.

Pokiaľ ide o doplnenie odvolania, odvolací súd uvádza, že podľa § 205 ods. 3

, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť

len do uplynutia lehoty na odvolanie, Keďže podanie oprávneného zo dňa 23. 04. 2012 ako

doplnenie odvolania bolo podané po uplynutí odvolacej lehoty, odvolací súd, vzhľadom

na uvedené ustanovenie, toto neposudzoval.»

Ako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva,

na otázky relevantné pre rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky boli druhostupňovým súdom

dané presvedčivé odpovede. Vyjadril právny názor k oprávneniu exekučného súdu

na posúdenie exekučného titulu. Takisto podrobne odôvodnil, prečo nepovažoval

dojednanie rozhodcovskej doložky za individuálne vyjednanú a neopomenul ani otázku

ne/súladu konania sťažovateľky s dobrými mravmi pri uzatváraní zmluvy s povinnou.

Z uvedeného vyplýva, že uzneseniu krajského súdu nemožno pripísať nedostatky,

ktoré mu sťažovateľka vytýka (neodôvodnenosť, nepreskúmateľnosť a pod.). Rozhodnutie

je odôvodnené, určité, logické, bez akýchkoľvek vnútorných rozporov. Spĺňa teda

požiadavky, ktoré sú z hľadiska ústavnoprávnej ochrany základných práv a slobôd kladené

na takéto rozhodnutie.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným (obdobne , , ).

Ústavný súd pripomína, že do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí ani právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať

neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. ,

, , ). Podľa ústavného súdu výklad právnych

noriem (v tomto prípade o rozhodcovskom konaní v znení

neskorších predpisov a ) a ich aplikáciu krajským súdom

nemožno v žiadnom prípade hodnotiť ako svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne

nekonformné.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil/a sťažovateľ/ka, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Pretože ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi označeným postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 11. septembra 2012 a namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a listiny a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 25

ods. 2 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka v konaní a rozhodnutí krajského súdu videla aj porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti, aby sa mohla vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom, a to v súvislosti s vyhodnotením jej námietky týkajúcej sa

nenariadenia pojednávania okresným súdom v exekučnom konaní. Pokiaľ bola sťažovateľka

presvedčená o nesprávnosti postupu a záveru krajského súdu v tomto smere, túto skutočnosť

mala možnosť predostrieť najvyššiemu súdu, a to cestou mimoriadneho opravného

prostriedku ̶dovolania, ktoré napokon proti uzneseniu krajského súdu

sp. zn. z 11. septembra 2012 aj podala.

Ústavný súd poznamenáva, že napriek odmietnutiu dovolania sťažovateľky proti

uzneseniu krajského súdu najvyšším súdom podľa v spojení s ods.

1 písm. c) ako smerujúceho proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie

prípustné, dovolací súd sa touto otázkou zaoberal (pozri ďalej odôvodnenie tohto

rozhodnutia), a preto v tejto časti bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť pre

nedostatok právomoci ústavného súdu ( ), a to vzhľadom

na princíp subsidiarity zakotvený v („... ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“).

K námietkam sťažovateľky o porušení jej práv postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 24. mája 2013

Sťažovateľka vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu namieta

predovšetkým jeho arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť, ako aj to, že najvyšší súd nenapravil

pochybenia súdov nižších stupňov, o ktorých existencii bola sťažovateľka presvedčená.

Ústavný súd opäť pripomína, že nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, preto rovnako ako

v prípade krajského súdu skúmal, či rozhodnutie najvyššieho súdu je z hľadiska

ústavnoprávnych princípov udržateľné.

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. z 24. mája2013 okrem

iného uviedol:

«V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle § 239 ods. 1

je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil

uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska.

Dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky

( ).

Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených uznesení,

preto dovolanie oprávnenej podľa ustanovení a prípustné nie je.

Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté

rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených

v ( ), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie nie je

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v .. Oprávnená v dovolaní namieta,

že súdy jej v konaní odňali možnosť pred súdom konať v zmysle ..

... tým, že súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia

pojednávania a bez jej účasti.

V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia

tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora

vykonaním exekúcie...

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

súd... najmä skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu

pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný

titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom

titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle V štádiu,

pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh

na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2

Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávnenej v návrhu na vykonanie exekúcie

a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť

súdu upravenú v ustanoveniach až ) - postačujúce je totiž, ak sú

rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane

do neho založených listín a príloh. Vzhľadom na to sa toto oboznamovanie s obsahom listín,

posudzovanie splnenia podmienok konania a tiež predpokladov, za ktorých možno vyhovieť

žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať

na pojednávaní a za prítomnosti oprávnenej a povinného. Táto námietka dovolateľky je

vzhľadom na uvedené nedôvodná...

Vady podľa dovolací súd nezistil ani v súvislosti s postupom

odvolacieho súdu pri preskúmavaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa z hľadiska

rozsahu a dôvodov odvolania. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napadnuté odvolaním

napáda, a dôvody odvolania môže odvolateľ meniť, modifikovať a dopĺňať. Toto právo však

môže využiť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Podľa doslovného znenia § 205 ods. 3

rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť

len do uplynutia lehoty na odvolanie.

V danom prípade oprávnená podala proti uzneseniu súdu prvého stupňa odvolanie...

30. marca 2012... Z obsahu rozsiahleho podania vyplýva, že oprávnená napáda

prvostupňové uznesenie v plnom rozsahu a žiada ho zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa

na nové konanie a rozhodnutie z dôvodov existencie vád uvedených v § 205 ods. 2 písm. a/,

b/, c/, d/, e/ a f/ .. Odvolací súd... preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa v celom

rozsahu a zaoberal sa všetkými v ňom uvedenými dôvodmi. Pokiaľ oprávnená v podaní

doručenom... súdu 23. apríla 2012, teda po uplynutí zákonom stanovenej lehoty

na odvolanie, uviedla špecifikáciu právnej argumentácie už uvedenej v podaní na č. l. 26,

s týmto sa odvolací súd zaoberal. Pokiaľ v tomto podaní oprávnená uviedla aj ďalšie

dôvody, teda rozšírila odvolacie dôvody, k týmto správne odvolací súd už nemohol

prihliadnuť, pre zákonný rámec možnosti rozširovania dôvodov odvolania iba do plynutia

lehoty na odvolanie.

Dovolací súd sa ďalej zaoberal námietkou... či rozhodnutia súdov nižších stupňov sú

dostatočne odôvodnené, preskúmateľné ( ). Po preskúmaní veci však

dospel k záveru, že táto námietka... taktiež nie je dôvodná...

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že

v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie zamietol a odvolací súd dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil

(aj so zreteľom na obsah odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemožno považovať

za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade

a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli

ich účel a význam...

Pokiaľ ide o námietku oprávnenej spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu

veci, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia dôvodom dovolania nemôže

byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním,

ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených

procesných... a hmotnoprávnych... vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať

revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu

vykonaného dokazovania.

Oprávnená v dovolaní ďalej tvrdila, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci... Iná vada konania je procesná vada, ktorá

na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v nezakladá zmätočnosť

rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii tohto

dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;

o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

Záverom dovolací súd pre úplnosť... uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu

na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,

nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom,

samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle

a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).

... možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť

z ustanovenia , ani z ustanovenia Najvyšší súd Slovenskej

republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa v spojení

s ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal

sa uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.»

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že aj najvyšší súd sa v konaní o mimoriadnom

opravnom prostriedku dôsledne zaoberal námietkami sťažovateľky, ktoré mu predniesla ako

dôvody dovolania. Jasne a zreteľne uviedol, prečo rozhodnutia nižších stupňov konajúcich

vo veci považoval za správne a vydané v súlade so zákonom. Dotkol sa v podstate všetkých

relevantných namietaných okolností, a pritom nezistil nič, čo by odôvodňovalo potrebu

jeho zásahu v uvedenej veci. Najvyšší súd uviedol, ktorými zákonnými ustanoveniami

príslušného procesnoprávneho predpisu sa pri posudzovaní veci sťažovateľky spravoval

a ako ich aplikoval. Jasne a zrozumiteľne ozrejmil, prečo považoval dovolanie sťažovateľky

za také (poukazujúc na znenie a ), ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti

ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný. Preskúmal napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu aj z hľadiska prípadných nedostatkov predpokladaných

ustanovením , avšak s negatívnym výsledkom.

Sťažovateľka vytýka všeobecným súdom, že sa nezaoberali jej podstatným

argumentom, ktorým bolo tvrdenie, že rozhodcovská doložka bola dohodnutá individuálne.

V tomto však sťažovateľke nemožno dať za pravdu. Z citovanej časti napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu jasne vyplýva, že všeobecné súdy sa tejto otázke venovali,

a to podľa názoru ústavného súdu dostatočne. Krajský súd jednoznačne rozviedol, prečo

nepovažoval rozhodcovskú doložku za individuálne dohodnutú (vzdanie sa práva povinného

na prerokovanie sporu všeobecným súdom, spôsob vytvorenia rozhodcovského súdu bol

výlučne na vôli oprávneného, t. j. sťažovateľky, osobitné zmluvné dojednania boli súčasťou

predtlačených všeobecných podmienok, nerovnovážne postavenie zmluvných strán

spočívajúce v odopretí možnosti povinného brániť svoje práva pred všeobecným súdom,

povinnosť platiť poplatky, ktoré by povinného v konaní pred všeobecným súdom

nezaťažovali a ktoré sťažovateľku nezaťažovali, nemožnosť povinného zúčastniť sa

na výbere rozhodcovského súdu a praktickej nemožnosti povinného oboznámiť sa

s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu, a pod.), a s týmto názorom sa najvyšší súd

stotožnil. Práve krajským súdom uvedené skutkové okolnosti, ktoré mohli spôsobiť hrubý

nepomer postavenia účastníkov zmluvného vzťahu, sú tými okolnosťami, ktoré podľa

sťažovateľky v rozhodnutiach všeobecných súdov absentujú. V takomto zdôvodnení

neprijateľnosti rozhodcovskej doložky najvyšší súd pochybenie nižších súdov nezistil.

Ak sťažovateľka polemizuje o správnosti týchto zistení, ústavný súd poznamenáva,

že nemôže vstupovať do skutkových zistení všeobecných súdov. Nie je totiž skutkovým

súdom a nemá oprávnenie vykonávať dokazovanie v tomto zmysle, avšak vychádzajúc

zo svojej právomoci ústavný súd nezistil v rozhodnutí najvyššieho súdu svojvôľu,

arbitrárnosť alebo jeho neodôvodnenosť.

Rovnako sťažovateľka aj v súvislosti s dovolacím konaním a rozhodnutím

dovolacieho súdu namieta, že došlo k porušeniu jej práva na prerokovanie veci v jej

prítomnosti ( ) a že ak okresný súd nenariadil pojednávanie v jej veci,

znemožnil jej vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, a toto pochybenie najvyšší súd

v dovolacom konaní nenapravil.

Vo vzťahu k tomuto tvrdeniu ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd musí

vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade

s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty

a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných

právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany

uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobne napr.

, , ). Princíp spravodlivosti a požiadavka

materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej

ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.

Je potrebné zdôrazniť, že ústavný súd pri poskytovaní ochrany základným právam

alebo slobodám fyzickej alebo právnickej osoby (cestou individuálnej sťažnosti podľa

) priorizuje materiálnu ochranu ústavnosti. V tomto prípade to znamená, že

jeho úlohou je zistiť, či z materiálneho hľadiska došlo alebo nedošlo k zásahu

do základného práva sťažovateľky na vyjadrenie sa k vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2

).

K nemožnosti vyjadrenia sa sťažovateľky (ale aj povinnej) „k návrhom na dôkazy

a k výsledkom dokazovania“ v konaní pred exekučným (okresným) súdom ústavný súd

konštatuje, že pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie [

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov] sa môžu primerane uplatniť ustanovenia

vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd

pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza

aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2

Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie

poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného,

je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný

súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva

oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa .

Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť

reálne poskytnutá v odvolacom konaní.

Toto stanovisko prijalo plénum ústavného súdu v konaní o zjednotení odchylných

právnych názorov senátov ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PLz.

zo 7. mája 2014 a vzhľadom na ustanovenie , podľa ktorého je

senát v ďalšom konaní viazaný týmto stanoviskom, ústavný súd nepovažoval za nevyhnutné

reagovať na argumentáciu sťažovateľky založenú na záveroch nálezu ústavného súdu

č. k. -47 z 10. júla 2013.

Ústavný súd bez potreby bližšieho skúmania tvrdenia všeobecných súdov

o nevykonávaní dokazovania v označenom štádiu exekučného konania zdôrazňuje, že

sťažovateľka mala z pohľadu „materiálneho“ možnosť vyjadriť sa k vykonávanému

dokazovaniu zo strany okresného (exekučného) súdu, čo aj využila v rámci ňou podaného

opravného prostriedku (odvolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou

zaoberal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Sťažovateľke teda nebolo právo

„argumentovať a dokazovať“ odňaté, ako to ona tvrdí.

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bola

zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní

pred odvolacím súdom). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí

byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu

súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti

konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom.

K argumentácii sťažovateľky postavenej na citácii rozhodnutia Najvyššieho súdu

Českej republiky sp. zn. (R ČR č. 25/2002), z ktorého sťažovateľka cituje:

„Pokiaľ súd výkonu rozhodnutia činí svoj záver o vykonateľnosti titulu iba z obsahu spisu,

v ktorom bolo vykonávané rozhodnutie vydané, nejde o šetrenie postupom podľa § 122

a násl. a neuplatní sa požiadavka, aby účastníci exekučného konania mohli byť

prítomní pri vykonávaní šetrenia a aby sa pred rozhodnutím mohli vyjadriť ku výsledkom

šetrenia...“, ústavný súd uvádza, že táto závery najvyššieho súdu uvedené v napadnutom

rozhodnutí z 24. mája 2013 nepopiera, ale práve naopak. Avšak dodatok, ktorý sťažovateľka

k tomuto tvrdeniu Najvyššieho súdu Českej republiky uviedla, že „Niet... dôvodu,

ak exekučný súd iba preskúmava obsah spisu zo základného konania, v ktorom bol exekučný

titul vydaný, ak nedôjde k opačným záverom ako orgán rozhodujúci v základnom

nachádzacom konaní, aby konal podľa a nasl. .“, z tohto rozhodnutia

nevyplýva, preto túto argumentáciu ústavný súd neprijal.

Pokiaľ ide o dôvodenie sťažovateľky poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu

Českej republiky sp. zn. , ústavný súd podotýka, že v tomto

nešlo o vykonávacie konanie (ale o konanie o zaplatenie ceny vykonaného diela), ktoré

už z dôvodu svojej podstaty nemožno považovať za analogické so základným konaním, a už

vôbec nie, pokiaľ ide o rozsah prieskumu exekučného titulu exekučným súdom (§ 44

Exekučného poriadku), preto ústavný súd odmietol tvrdenie sťažovateľky, že ide

o principiálnu podobnosť s jej aktuálnou vecou.

Vo vzťahu k tomu, že všeobecné súdy nezohľadnili kritéria stanovené „devätnástym

odôvodnením smernice“, ktoré podľa presvedčenia sťažovateľky spod vecného rozsahu

smernice o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vynímajú zmluvné

podmienky v poistných zmluvách, ústavný súd podotýka, že z 19 odôvodnenia smernice

o nekalých podmienkach, podľa ktorého „keďže na účely... smernice sa hodnotenie

nekalého charakteru netýka podmienok, ktoré popisujú hlavný predmet zmluvy ani vzťah

kvalita/cena tovaru alebo dodávaných služieb; keďže hlavný predmet zmluvy a vzťah

cena/kvalita môže byť napriek tomu braný do úvahy pri hodnotení primeranosti ostatných

podmienok...“, jasne vyplýva, že len hlavný predmet zmluvy (v okolnostiach namietaného

prípadu je hlavným predmetom poistnej zmluvy poistné krytie poskytnuté dodávateľom)

a vzťah ceny a kvality tovaru alebo dodávanej služby sú vyňaté z posúdenia neprijateľnosti

zmluvných podmienok. Navyše, aj tieto (hlavný predmet zmluvy a vzťah ceny a kvality

dodávanej služby) môžu byť brané do úvahy pri hodnotení primeranosti ostatných

podmienok (rozumej ostatných podmienok poistnej zmluvy). Z citovaného odôvodnenia

smernice o nekalých podmienkach však nevyplýva vyňatie poistných zmlúv z vecného

rozsahu smernice o nekalých podmienkach en bloc, a rovnako ani nemožnosť posúdenia

nekalého charakteru podmienky zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť

spor vyplývajúci z poistnej zmluvy.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti je podľa názoru ústavného súdu napadnutý

postup najvyššieho súdu, ako aj jeho napadnuté uznesenie z ústavného hľadiska udržateľné.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu preto nemôže mať také účinky, ktoré by boli

v okolnostiach posudzovanej veci nezlučiteľné s a dohovorom garantovaným

základným právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivé súdneho konanie, ako

aj základným právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi označeným postupom

a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. z 24. mája 2013 a namietaným

porušením základného práva na súdnu ochranu, základného práva na prerokovanie veci

sťažovateľky v jej prítomnosti a práva na spravodlivé súdne konanie absentuje akákoľvek

príčinná súvislosť preto, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietnuť

podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže ústavný súd nezistil porušenie základných práv sťažovateľky podľa

ani práva podľa dohovoru, nerozhodoval o ďalších jej návrhoch z dôvodu, že tieto sa viažu

na vyslovenie porušenia základných práv a slobôd a úspech v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2014