Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 810/2014
PDF · 482.1 KB
No categories available
II. ÚS 810/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. novembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť E. V., zastúpenej
Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom advokáta
a konateľa doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6
ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo 18/2013 z 5. decembra 2013
a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 To 104/2012 z 24. októbra 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť E. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2014
doručená sťažnosť E. V. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom advokáta a konateľa
doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., ktorou namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa
čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“
alebo „dovolací súd“) sp. zn. 6 Tdo 18/2013 z 5. decembra 2013 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu“) a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 3 To 104/2012 z 24. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského
súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 3 T 145/2011 zo 4. júna 2012 bola sťažovateľka (spolu s ďalšími
obžalovanými) uznaná za vinnú zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej
výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania
a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), b), c) a d) a ods. 2 písm. c) a e)
Trestného zákona spáchaného s poukazom na § 137 písm. b) a i) Trestného zákona, za čo jej
bol uložený aj za použitia zmierňujúceho ustanovenia § 39 ods. 1 a ods. 3 písm. c)
Trestného zákona trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov so zaradením do ústavu na výkon
trestu s minimálnym stupňom stráženia, ako aj ochranný dohľad v trvaní jeden rok.
V označenom rozsudku okresného súdu sa okrem iného uvádza:
„Obžalovaný R. B. bol vypočutý na hlavnom pojednávaní k účasti ostatných
spoluobžalovaných na žalovanej trestnej činnosti, pričom obžalovaný B. využil svoje
zákonné právo a odmietol vo veci vypovedať. Preto bola v zmysle § 258 ods. 4 Tr. por.
na návrh prokurátorky prečítaná jeho výpoveď z prípravného konania.
V prípravnom konaní vypovedal, že spoločne s obžalovaným J. V. vyrábali pervitín,
bol to jeho nápad, zistil spôsob výroby pervitínu z tabletiek Nurofen. Potrebné nástroje
k výrobe mal z vysokej školy poľnohospodárskej z chémie. Toto náradie dal obžalovanému
J. V., ktorý pervitín vyrábal. Tiež zabezpečil z Brna červený fosfor. Nurofén zháňal
v lekárňach na rôznych miestach väčšinou sám, niekedy mu pomáhal obžalovaný P. M.
Dokázal zohnať viac kusov balení naraz aj 12 krabičiek. Peniaze na nákup Nurofenu mu
dával obžalovaný B., obžalovaný P. M. vedel na aký účel tabletky nakupuje. Najprv
financoval látky potrebné na výrobu pervitínu obžalovaný B., keď už nemal peniaze,
financoval všetko obžalovaný J. V. To bola asi posledného rok a pol dozadu (výpoveď
obžalovaného je zo dňa 02. 04. 2011). Zakúpené tablety Nurofenu posielal obžalovaný B.
obžalovanému J. V. takým spôsobom, že mu ich vozil autom, alebo mu ich dával
pri stretnutiach osobne. Vyrobený pervitín prepravovali medzi sebou aj prostredníctvom
kuriéra UPS a autobusu. Obžalovaný J. V. mu za dodanie Nurofenu dával Pervitín, ktorý
obžalovaný B. predával. Dostával od neho 10, 15 alebo 20 kubíkov mesačne. Obžalovaný
pervitín následne predával obžalovanému J. Ch. za 35 až 40 eur za jeden kubík. Občas
pervitín predával aj obžalovanému P. M. Obžalovaný Ch. a obžalovaný P. M. pervtín
používali pre svoju potrebu a aj aby ho predávali ďalej, aby B. dali peniaze z predaja.
Vo vzťahu k osobám Ľ. P. a J. J. sa obžalovaný B. vo svojej výpovedi z prípravného konania
vyjadril tak, že dostal ponuku na predaj väčšieho množstva pervitínu a to 30 kubíkov
za cenu 50 eur za kubík. Uskutočnilo sa stretnutie dňa 04. 03. 2011 a peniaze utržené
za predaj sčasti poslal obžalovanému J. V. a zvyšok si nechal. Výrobu potrebného pervitínu
zabezpečil J. V., bolo tam spolu 90 kubíkov, ktoré mal predať za cenu 40 až 45 eur za kubík,
vychádzalo to na asi 4000 eur, z toho chcel dať J. V. asi 2500 až 3000 eur a zvyšok
pre seba. J. V. vedel, že obžalovaný B. ide predávať takéto množstvo, vedel aj za akú cenu
približne, tiež vedel koľko za to dostane on. Obžalovaný B. mu pomáhal radami pri výrobe
pervitínu.
Obžalovaný B. vypovedal, že nemal iný zdroj príjmov okrem predaja pervitínu.
Osobu M. M. nepozná.
Obžalovaný J. V. na hlavnom pojednávaní vypovedal, že pervitín najskôr vyrábal
obžalovaný B., potom mu dal náradie potrebné na jeho výrobu a začal to vyrábať on sám.
Návod na výrobu pervitínu mu dal B. Chemikálie potrebné na výrobu zabezpečoval
obžalovaný B. Nurofen mu dával B., ale aj on sám si ho zháňal. Niečo mu kupovala aj
manželka obžalovaná E. V. Peniaze na nákup Nurofenu dával on. On dával pervitín B., pár
krát manželke a jeden krát alebo viac krát v malom množstve dal pervitín obžalovanému
M. M. Namietal, že by sa jednalo o nejakú organizovanú činnosť, s nikým si nedelil peniaze,
obžalovanému B. chcel pomôcť ako kamarátovi. Ten mu tvrdil, že posledných 100 kubíkov
pervitínu potrebuje predať, ak sa mu to podarí, odíde do zahraničia, B. mu povedal, že ak
sa mu to podarí predať, dá mu nejaké peniaze. Obžalovaný nevedel, že obžalovaný B.
predáva drogy, myslel si, že je to len pre neho. Nikdy neprijímal objednávky na výrobu
drogy. Žiadne drogy neposielal prostredníctvom kuriéra ako zásielky UPS, keď niečo
posielal takýmto spôsobom jednalo sa o iné veci nesúvisiace s drogami. Jeho manželku pár
krát požiadal, aby mu zakúpila Nurofen, ale nepovedal jej na čo to potrebuje, nikdy ju do
toho nezasväcoval. Možno mala nejaké podozrenie, vtedy mu odmietala tabletky kupovať.
Obžalovaného Ch. a P. M. nepozná.
Obžalovaný M. M. na hlavnom pojednávaní uviedol, že nepozná obžalovaného B.,
P. M. ani Ch. Obžalovanú E. V. pozná ako manželku obžalovaného J. V., ktorý mu pomáhal
s opravami áut, kupoval od obžalovaného J. V. farby a riedidlá na vozidlá. Nemá poznatky,
že by obžalovaný J. V. vyrábal drogy. Asi 2 alebo 3 krát mu dal drogu pervitín, čo sám
skonzumoval, nič mu za to neplatil. Pervitín požíval asi od novembra 2010 do jeho
zadržania celkom tri až štyri krát celkom, pokiaľ v prípravnom konaní uviedol, že dva až tri
krát týždenne to nie je pravda, bol v strese. Tiež nie je pravda čo vypovedal v prípravnom
konaní, že kupoval od obžalovaného J. V. pervitín za sumu 20 eur, možno dva krát sa stalo,
že kúpil pervitín za 50 eur. Vždy to kupoval tak, že mu to poskytol J. V. v injekčnej
striekačke, kde bola mierka, teda za 0,2 kubíka platil 20 eur. Kontaktoval sa s J. V.
cez telefón, alebo išiel rovno k nemu. Pervitín použil len pre seba, nepredával ho ďalej.
Obžalovaný P. M. poprel, že by bol členom nejakej organizovanej skupiny, nevyrábal
ani nepredával drogy. Obžalovaných J. V., M., a E. V. nepozná. V januári r. 2010 sa vrátil
z výkonu trestu. Bol kamarát s obžalovaným B., pre ktorého kupoval v malom množstve
lieky Nurofen. Lieky kupoval len v jednej lekárni v Bánovciach, kde poznal lekárničku.
Pokiaľ v prípravnom konaní uvádzal, že sem tam pomohol predať obžalovanému B.
pervitín, pričom z predaja mu doniesol peniaze a on mu dal z každého predaja asi 10 eur, a
tiež že predával pervitín za 40 alebo 50 eur pričom túto cenu určil B. tak to nie je pravda,
bol dopletený. K osobe J. Ch. uviedol v prípravnom konaní, že to bol jeho sused, moc sa
nekamarátili, vie že isto mali ohľadne pervitínu nejaké kšefty obžalovaný B. a obžalovaný
Ch., ale sa o to nezaujímal.
Obžalovaný J. Ch. vypovedal na hlavnom pojednávaní, že z obžalovaných pozná len
obžalovaného B., od ktorého si kupoval pervitín, lebo je závislý na drogách. Keď bol
vo výkone trestu zoznámil ho jeho dealer, ktorý mal drogy od obžalovaného B.
s obžalovaným B. Bolo to koncom roka 2009. B. požičal 500 eur, ktoré mu B. vrátil formou
dodania pervitínu. U B. sa po čase tak zadĺžil, že si musel zobrať pôžičku. Neskôr ho žiadal
B., aby mu pervitín aj začal predávať ďalším osobám, čo urobil. B. najskôr pervitín vyrábal
sám v garáži, neskôr v Poprade. B. mu povedal, že naučil niekoho variť pervitín v Poprade.
Sám obžalovaný si bol asi 4 krát pre pervitín v Poprade, pričom sa tam stretal
s obžalovaným B. Iného z obžalovaných nepozná. O B. vie, že tento nakupoval lieky Nurofen
na výrobu pervitínu, viac krát mu navrhoval, aby pre neho tieto lieky kupoval, ale on nemal
na to čas. Raz na naliehanie B. kúpil asi 4 krabičky Nurofenu v lekárni v Bánovciach, vedel
že je to na výrobu pervitínu. Vie od obžalovaného B., že tento predával drogy aj iným
osobám.
Obžalovaná E. V. na hlavnom pojednávaní vypovedala, že ju manžel žiadal, aby
nakupovala v lekárňach Nurofen stopgrip, niekedy ho nakupovala sama, niekedy bol s ňou
aj manžel. Najprv si myslela, že tabletky manžel potrebuje keď je chorý, neskôr zistila, že
chcel tabletky kúpiť aj keď bol zdravý. Od lekárničky sa dozvedela, že sa z tohto lieku dajú
vyrobiť drogy. Keď povedala manželovi, že vie na čo mu to je, nevyvracal jej to, nič na to
nehovoril. Nevedela, že jej manžel drogy vyrába. Z ostatných obžalovaných nepozná vôbec
P. M. ani J. Ch., z videnia pozná M. M., chodil za manželom kvôli opravám aut.
Ona sama užívala pervitín, tento jej dával manžel, užívala ho keď prestala dcérku
kojiť, niekedy ho brala každý deň, niekedy jeden krát za týždeň, podľa toho aká bola
unavená. Pomáhala vyberať manželovi tabletky Nurofenu z obalov, keď ju o to požiadal.
Svedkyňa E. M., ktorá prevádzkuje lekáreň v Bánovciach nad Bebravou asi 5 rokov,
vypovedala na hlavnom pojednávaní, že do tejto lekárne chodil nejaký blonďák kupovať
Nurofen, jedná sa o obžalovaného P. P. Predala mu asi celkom 100 ks balení, išlo
o 12 alebo 24 ks balenia. Tento počet nemusí byť presný. Chodil k nim do lekárne dlhšiu
dobu, do lekárne aj telefonoval, najviac chodil do lekárne na jeseň r. 2010.“
V ďalšej časti označeného rozsudku okresný súd popísal obsah výpovedí svedkov
takto:
„Svedok M. H. vypovedal na hlavnom pojednávaní, že mu jeden krát telefonoval
obžalovaný B. a chcel, aby s ním išiel do Brna asi začiatkom roka 2010, lebo má pokazené
auto. Potreboval kúpiť niečo proti škodcom, pričom bolo potrebné na kúpu predložiť
živnostenský list, ktorý svedok mal.
Z výpovede svedka M. H. mal súd za preukázané, že bol spoločne s obžalovaným B.
v Brne na nákup fosforu – látky, ktorá je potrebná k výrobe pervitínu, čo vyplýva jednak
z jeho výpovede v spojitosti s výpoveďou obžalovaného B.
Svedok M. N., splnomocnený zástupca spoločnosti UPS Slovakia na hlavnom
pojednávaní uviedol, že ich spoločnosť sa zaoberá prepravou zásielok. Podľa dokladov
zisťuje, že bola vykonaná preprava zásielky o váhe 0,08 kg dňa 06. 12. 2010 medzi
odosielateľom J. V. a príjemcom B., dňa 12. 01. 2011 bola preprava zásielky o hmotnosti
0,14 kg medzi odosielateľom R. B. a príjemcom R. B., dňa 22. 02. 2011 bola uskutočnená
preprava zásielky o váhe 0,66 kg. Medzi odosielateľkou E. V. a príjemcom J. V., toho istého
dňa bola uskutočnená preprava zásielky o váhe 0,06 kg od J. V. a B. a zároveň od J. V.
a E. V. o hmotnosti zásielky 0,08 kg, dňa 03. 03. 2011 bola uskutočnená preprava zásielky
o hmotnosti 0,1 kg od J. V. a B., dňa 28. 03. 2011 zásielka o váhe 0,1 kg od J. V. a B..
Svedok nevedel uviesť o aký obsah zásielky sa jednalo.
Z výpovede svedka M. Ň. v spojitosti s vyhodnotenými odposluchmi ako aj
výpoveďami obžalovaného B. a obžalovaného J. V. mal súd preukázané, že vyrobená droga
prípadne látky potrebné k jej výrobe sa prepravovali medzi obžalovaným B. a obžalovaným
J. V., ako aj medzi obžalovaným J. V. a obžalovanou E. V. prostredníctvom prepravnej
služby spoločnosťou UPC Slovakia.
Svedok D. J. na hlavnom pojednávaní potvrdil, že od obžalovaného B. kupoval
drogy, a že z telefonických hovorov vyplýva, že sa rozprávali o cene a kvalite drogy.
Z výpovede svedka R. H. vyplýva, že vedel o drogovej činnosti obžalovaného B. a to
od roku 2009, v tomto období obžalovaný B. vyrábal pervitín v Bánovciach nad Bebravou
v garáži, v nejakej chatke pri Bánovciach a túto drogu predával ďalším osobám.
Spolupracovalo s ním väčšie množstvo ľudí. S obžalovaným sa stále pohyboval obžalovaný
P. M.. Sám svedok kúpil pervitín viac krát od obidvoch obžalovaných, vedel aj o
obžalovanom J. Ch., že vie zohnať pervitín alebo iné drogy , od neho však drogy nikdy
nenakupoval. Z výkonu trestu sa svedok vrátil 19. 12. 2010.
Z výpovede utajeného svedka číslo 1 vyplýva, že tento vedel podrobné informácie
týkajúce sa výroby, predaja a distribúcie pervitínu medzi rôznymi osobami v oblasti
Bánovského kraja, vedel o podrobnostiach akými sa dostal k tejto činnosti obžalovaný B.
ktorý začal drogy sa vyrábať vo veľkom potom ako sa dostala do výkonu trestu osoba
pod prezývkou Delon, ktorá bola dovtedy považovaná v Bánovciach za hlavného
distributora a výrobcu drog. Opísal skutočnosti, ktoré jednak boli všeobecne známe medzi
osobami, ktoré sa v tejto oblasti pohybovali a zároveň uviedol aj skutočnosti, ktoré sám
zažil. Podľa jeho výpovede okrem toho, že vyrábal drogu obžalovaný B. sa na výrobe
podieľal obžalovaný P. M., túto skutočnosť vedel len z počutia, obžalovaný Ch. sa podieľal
na predaji drog a zároveň chodil aj na východné Slovensko pre drogy, pretože obžalovaný
B. tam mal spolužiaka, ktorý tiež drogy vyrábal. Tieto drogy vozil do trenčianskeho kraja
a zaoberal sa ich predajom. Osobne sa ho pýtal obžalovaný Ch., obžalovaný P. M.
a obžalovaný B., či by svedok nevedel predať nejaké množstvo drogy. Obžalovaný Ch.
drogy balil do plastových striekačiek v takom množstve ako bolo potrebné podľa záujmu.
Obžalovaní mu sami povedali podrobnosti z ich trestnej činnosti. Viackrát bol svedok
pritom ako obžalovaný Ch. odpredáva pervitín ďalším osobám, ako aj pritom ako
obžalovaný B. dával drogy obžalovanému Ch. Sám obžalovaný P. M. sa mu pochválil, že
tiež varí spoločne s B., že sa má pri B. dobre a že drogy aj spoločne s ním predáva.
Analýzou výpovedí všetkých obžalovaných v spojitosti so svedeckými výpoveďami
jednotlivo a v ich súhrne je možné konštatovať, že obžalovaní sa vzájomne usvedčujú
zo spáchania drogovej trestnej činnosti v inkriminovanom období a spôsobom popísaným
v skutkovej vete rozsudku. Súd nemal dôvod pochybovať o pravdivosti týchto svedeckých
výpovedí.“
V označenom rozsudku okresného súdu sa ďalšej uvádza:
„Na hlavnom pojednávaní boli vypočutí formou telemostu dvaja agenti a to Ľ. P.
a J. J., ktorý podrobne popísali objednávku a dodanie príslušného množstva drogy pervitínu
obžalovaným B. dňa 04. marca 2011 a 01. apríla 2011 pri použití inštitútu predstieraného
prevodu podľa § 112 Trestného poriadku. Vydanie drogy pri policajnej akcii bolo v oboch
prípadoch fotograficky zadokumentované a následne bolo vykonané znalecké dokazovanie
Kriminalisticko-expertíznym ústavom PZ, odborom prírodovedného skúmania
a kriminalistický analýz Bratislava pod spisovou značkou ČVS: PPZ-KEU-BA-EXP-
2011/3236 z 15. marca 2011. Zo záveru znaleckého posudku vyplýva, že 2 predložené
zatavené plastové jedinečné striekačky s bielymi piestami zaistené 04. marca 2011
a obsahovali metamfetamín s prímesou efedrínu s celkovou hmotnosťou 21415 miligramu
a s priemernou koncentráciou účinnej Látky 73,9 % hmotnostných obsahujúca
15826 miligramov absolútneho metamfetamínu zodpovedá 396 - 1583 obvykle
jednorazovým dávkam drogy.
Kriminalisticko-expertíznym ústavom PZ, odborom prírodovedného skúmania
a kriminalistických analýz Bratislava pod spisovou značkou ČVS: PPZ-KEU-SL-EXP-
2011/13 71 zo 17. júna 2011 bol vyhotovený znalecký posudok, zo záverov ktorého vyplýva,
že 5 kusov predložených injekčných striekačiek, ktoré boli zaistené 01. apríla 2011
obsahovalo metamfetamín s celkovou hmotnosťou 67,116 gramov s koncentráciou účinnej
látky v priemere od 61,1 % do 72,3 %, čo predstavuje 1092 - 4367 obvykle jednorazových
dávok drogy.
Vo veci vypočutý znalec, ktorý závery označených znaleckých posudkov predniesol
na hlavnom pojednávaní uviedol, že v zaistenom materiály sa zistila dosť vysoká
koncentrácia pomerne kvalitného metamfetamínu, ktorý má stimulačné pôsobenie
na centrálny nervový systém. Znalec tiež uviedol, že na kvalitu látky nemá vplyv farba
omamnej látky, v danom prípade pervitínu a objasnil aj otázku rozptylu v súvislosti
s určením rozsahu dávok drogy v rozpätí od 10 do 40 miligramov účinnej látky.
Pri použití inštitútu predstieraného podvodu podľa § 112 Tr. poriadku za použitia
agentov, boli podľa názoru súdu dodržané všetky ustanovenia trestného poriadku, tento
úkon bol prevedený zákonným a legálnym spôsobom.
Vo zväzku číslo 5 spisového materiálu sa nachádzajú prepisy telefonických hovorov
medzi jednotlivými obvinenými a prepisy telefonických hovorov medzi obvinenými
a osobami, ktoré nakupovali od nich drogy, tieto prepisy telefonických hovorov boli
na hlavnom pojednávaní prehraté a texty zaslaných SMS správ boli oboznámené ich
prečítaním. Obsah prepisov rozsiahleho množstva uskutočnených telefonických hovorov
jednoznačne potvrdzuje páchanie organizovanej drogovej činnosti obžalovanými, okrem
obžalovaného M. a je v súlade s ďalšími dôkazmi, ktoré boli vykonané na hlavnom
pojednávaní. Obsah prepisov uskutočnených telefonických hovorov korešponduje aj
s čiastočným doznaním obvinených, ktorí sa vo výsluchoch vyjadrovali k zaznamenaným
zvukovým nahrávkam uskutočnených hovorov medzi nimi v súvislosti s drogovou trestnou
činnosťou. Práve obsah a rozsah zaznamenaných telefonických hovorov medzi jednotlivými
obvinenými a osobami, ktoré si zakupovali drogy preukazuje aj deľbu úloh organizovanej
skupiny v súvislosti so zadovažovaní prekurzorov na výrobu pervitínu predovšetkým liečiva
nurofen, ktorý zadovažovali všetci obvinení okrem obžalovaného M., ostatné látky potrebné
na túto výrobu zadovažoval obžalovaný B., ktorý spolu s obžalovaným J. V. drogu vyrábali
a odovzdávali ďalším obžalovaným a to obžalovaný B. obžalovanému P. M. a
obžalovanému J. Ch. a následne obžalovaný J. V. obžalovanému B. a obžalovanej E. V.
Prepisy zvukových záznamov uskutočnených telefonických hovorov preukazujú aj to, že
objednávky na výrobu drogy prijímali obžalovaný B. a obžalovaný J. V., pričom
o plánovitosti trestnej činnosti obžalovaných svedčí aj to, že obžalovaný B. a obžalovaný
J. V. získavali informácie o množstve drogy, ktorú je potrebné v určitom časovom období
vyrobiť od obžalovaného Ch., obžalovaného P. M., ale aj sami od iných osôb, ktoré o kúpu
drogy prejavovali pravidelný záujem. Podľa toho koordinovali nákup potrebného množstva
nurofenu všetkými ostatnými obžalovanými, okrem obžalovaného M., pričom aj sami
Nurofen nakupovali. V súvislosti s predajom drog mali obžalovaní dohodnutú aj sumu,
za ktorú sa má kubík pervitínu predať a to v závislosti od toho, aký bol dopyt po droge,
pričom ak drogy bolo málo oproti dopytu tak suma za 1 kubík pervitínu sa zvýšila, pričom
bol vopred dohodnutý aj podiel jednotlivých obžalovaných na zisku z predaja drog.
Z prepisu telefonických hovorov vyplýva aj tá skutočnosť, že obžalovaná E. V. nielen mala
vedomosť o činnosti svojho manžela - obžalovaného J. V., teda že tento drogy vyrába, ale aj
sama sa na výrobe pervitínu podieľala tým, že mu nakupovala liek nurofen a vedela, že
zdroj ich príjmov je práve predaj vyrobenej drogy, ktorú ako vyplýva z ďalších dôkazov
najmä výpovede svedka Ň. a nepriamo z prepisov hovorov preberala od obžalovaného J. V.
prepravnou službou UPS Slovakia ako zásielky. Tiež sa rozprávala s obžalovaným J. V.
o kvalite drogy, o problémoch aké mal pri jej výrobe, sama od obžalovaného drogy
požadovala pre svoju potrebu.
Všetci obžalovaní okrem obžalovaného M. M. sa dopustili žalovanej trestnej činnosti
ako organizovaná skupina. V ich prípade došlo k spolčeniu najmenej troch osôb za účelom
spáchania trestnej činnosti pričom medzi nimi existovala určitá a konkrétna deľba úloh
ktorá spočívala v tom, že obžalovaný B. a obžalovaný J. V. vyrábali a tiež nakupovali látky
potrebné k výrobe drog, drogy aj zároveň predávali. Obžalovaný Ch. a obžalovaný P. M.
zabezpečovali liek Nurofen potrebný k výrobe pervitínu, následne vyrobené drogy ďalej
predávali. Obžalovaná E. V. sa podieľala na výrobe drogy nákupom liekov, odoberala
drogy od obžalovaného J. V. a tieto aj sama konzumovala. Všetci obžalovaní mali
vedomosť, respektíve boli uzrozumení s tým, že sa podieľajú na páchaní trestnej činnosti,
ktorá bola páchaná za súčinnosti viacerých osôb naplňujúca znaky organizovanej skupiny.
K organizovanej skupine nie je potrebná žiadna štruktúrovaná skupina najmenej troch
osôb, jedná sa o skupinu, ktorá nemá organizačnú štruktúru založenú na hierarchií, tak ako
je to potrebné u zločineckej. Členovia organizovanej skupiny sú na približne jednej a
rovnakej realizačnej úrovni bez určenia výraznejších vzťahov nadriadenosti a
podriadenosti. Ich činnosť bola plánovitá, koordinovaná, nemožno hovoriť o živelnej
činností bez významnejšieho plánovania s nedostatočnou či žiadnou koordináciou bez
dohodnutého rozdelenia úloh. U organizovanej skupiny sa nevyžaduje, aby sa všetky osoby
tvoriace organizovanú skupinu navzájom poznali, tiež sa nevyžaduje žiadne formálne a
výslovné prijatie za člena skupiny, postačí jeho faktické včlenenie sa. Obžalovaní páchali
trestnú činnosť po dlhší čas, teda po dobu viacerých mesiacov, podľa súdnej praxe sa za
takéto obdobie považuje obdobie spravidla šiestich mesiacov, pričom obžalovaní páchali
trestnú činnosť okrem obžalovaného P. M. od roku 2009 , obžalovaný P. M. začal páchať
trestnú činnosť po jeho návrate z výkonu trestu a to od januára 2010. Všetci obžalovaní
trestnú činnosť páchali do 01. apríla 2011, kedy došlo k ich zadržaniu a následnému vzatiu
do väzby okrem obžalovaného Ch., ktorý páchal trestnú činnosť do 19. 01. 2011, kedy bol
vzatý do väzby v inej trestnej veci. Obžalovaní páchali trestnú činnosť závažnejším
spôsobom konania a to vo väčšom rozsahu. Pre určenie rozsahu činu sa použili hľadiská
pre určenie výšky škody uvedené v paragrafe 125 Trestného zákona. V zmysle tohto
ustanovenia predstavuje väčší rozsah sumu najmenej 10 násobok sumy 266 eur, t. j.
2 660 eur. Zistený rozsah trestnej činnosti obžalovaných je najmenej 10 514 eur.
U obžalovaného M. M. z prevedeného dokazovania, najmä z jeho výsluchu ako aj
výsluchu obžalovaného J. V., mal súd za preukázané, že tento si niekoľkokrát zakúpil
od obžalovaného J. V. drogu - pervitín a to pre vlastnú potrebu na jeho povzbudenie.
Z vykonaného dokazovania súd nezistil, že by sa obžalovaný podieľal na žalovanej trestnej
činnosti spolu s ostatnými obžalovanými ako člen organizovanej skupiny. Zo spáchania
žalovanej trestnej činnosti obžalovaného M. neusvedčoval žiadny svedok ani obžalovaní,
nesvedčili proti nemu žiadne ďalšie vykonané dôkazy. Aj keď vykonané predpisy
z jednotlivých odposluchov hovorov medzi ním a ďalšími osobami naznačovali, respektíve
dalo sa z nich vyvodiť, že sa týkajú drogovej činnosti teda nákupu a predaju drog, jedná sa
len o indície, pretože všetci vypočutí svedkovia, ktorí sa mali týchto hovorov zúčastniť
vypovedali, že s obžalovaným M. nekomunikovali ohľadne drog, ale ohľadne predaja
alkoholu, na ktorú činnosť mal obžalovaný M. živnostenského oprávnenia. Súd ustáli, že
vina obžalovanému nebola jednoznačne a nepochybne preukázaná v zmysle podanej
obžaloby, preto uznal obžalovaného M. za vinného z prečinu nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi
v zmysle §171 odstavec 1 Trestného zákona, teda že neoprávnene prechovával pre vlastnú
potrebu omamnú a psychotropnú látku.“
Na tomto skutkovom základe okresný súd v označenom rozsudku formuloval svoje
závery takto:
„Obžalovaný B., obžalovaný J. V., obžalovaný P. M., obžalovaný Ch. a obžalovaná
E. V. svojím konaním naplnili po objektívnej a subjektívnej stránke všetky zákonné znaky
skutkovej podstaty žalovaného obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich vydržanie a obchodovanie s nimi
podľa § 172 ods. 1 písm. a), b), c), d), ods. 2 písm. c), e) Tr. zákona spáchaný s poukazom
na ustanovenie 137 písm. b), i) Tr. zákona, pričom najvyššia miera zavinenia bola súdom
zistená u obžalovaného B. a obžalovaného J. V. a najmenšia miera zavinenia bola zistená
u obžalovanej E. V., čo súd následne zohľadnil pri výmere trestu u jednotlivých
obžalovaných. Závažnosť konania všetkých obžalovaných je daná následkom trestného činu,
ktorý spočíval vo vážnom ohrození a poškodzovaní zdravia osôb, ktorým drogy odpredávali
a podieľali sa tak výlučne zo zištných dôvodov na vytváraní podmienok, za ktorých sa
konzumenti drog stávajú závislými na omamných látkach a ktorí si často finančné
prostriedky na nákup drog zabezpečujú páchaním trestnej činnosti najmä majetkového
charakteru.
... Podľa odpisu z registra trestov GP SR obžalovaná E. V. nemá záznam v registri
trestov, priestupkovo riešená doteraz nebola. U obžalovanej súd prihliadol na najnižší
podiel na páchaní trestnej činnosti organizovanou skupinou, na to, že v minulosti žila
bezúhonným životom, k trestnej činnosti sa priznala a túto úprimne oľutovala. Trest odňatia
slobody v rámci zákonom stanovenej trestnej sadzby sa vzhľadom na okolnosti prípadu
a vzhľadom na osobu obžalovanej a jej pomery (sama zabezpečuje starostlivosť o maloleté
trojročné dieťa) javí byť neprimerane prísny a na zabezpečenie ochrany spoločnosti bude
postačovať uložiť jej trest kratšieho trvania a to pod dolnou hranicou trestnej sadzby
ustanovenej týmto zákonom, v zmysle ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zákona za dodržania
ustanovenia § 39 ods. 3 písm. c) Tr. zákona vo výmere 5 rokov so zaradením pre výkon
trestu odňatia slobody v zmysle § 48 ods. 4 Tr. zákona do ústavu s minimálnym stupňom
stráženia.
U všetkých obžalovaných súd pri výmere trestov prihliadol na význam ak povahu
účasti obžalovaných na spáchaní trestnej činnosti stupeň závažnosti spáchanej trestnej
činnosti a jeho následkov mieru zavinenia a pohnútku osoby obžalovaných na okolnosti
za akých došlo k vykonaniu trestnej činnosti na účel trestu ako i na možnosti nápravy
obžalovaných.
Súd uložil obligatórne všetkým obžalovaným, okrem obžalovaného M. v zmysle § 76
ods. 1 Tr. zákona a § 78 ods. 1 Tr. zákona ochranný dohľad na dobu jedného roka,
spočívajúci v povinnosti v zmysle § 77 ods. 1 Tr. zákona osobne sa hlásiť v určených
lehotách na základe predvolania súdneho a mediačného úradníka na Okresnom súde
v Trenčíne vzhľadom na to, že boli odsúdení za obzvlášť závažný zločin na nepodmienečný
trest odňatia slobody.“
Proti označenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 To 104/2012 z 24. októbra 2012, ktorým
podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie sťažovateľky ako nedôvodné zamietol.
V napadnutom uznesení krajského súdu sa najmä uvádza:
«Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd, nezistiac dôvody pre zamietnutie
odvolania obžalovanej E. V. podľa § 316 ods. 1 Tr. por. a ani dôvody pre zrušenie
napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Tr. por., preskúmal podľa § 317 ods. 1 Tr. por.
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, týkajúcich sa tejto obžalovanej
(ďalej len rozsudok) ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Svoju
prieskumnú povinnosť okrem vytýkaných chýb zameral aj na prípadné chyby, ktoré neboli
odvolaniami vytýkané, avšak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1
Tr. por. V medziach svojej prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že odvolanie
obžalovanej E. V. proti napadnutému rozsudku nie je dôvodné.
Preskúmaním správnosti postupu konania, predchádzajúceho vydaniu napadnutých
výrokov rozsudku odvolací súd nezistil v postupe súdu prvého stupňa chyby, ktoré by už
samé osebe zakladali dôvod pre ich zrušenie.
Okresný súd na hlavných pojednávaniach (naposledy 31. mája 2012) vykonal
vo vzťahu k prejednávanému skutku – s výnimkou prečítania utajovanej prílohy trestného
spisu, obsahujúcej príkazy sudcov na odpočúvania a záznamy telekomunikačnej prevádzky
i ich predĺženia, príkazy sudcov na sledovanie osôb a vecí, na použitie agentov
a na predstieraný prevod a na vyhotovenie obrazových, zvukových a obrazovo-zvukových
záznamov s cieľom preukázania legálnosti a právnej relevantnosti dôkazov, na ktoré sa
predmetné príkazy sudcov vzťahujú, čo napravil odvolací súd tým, že v zmysle § 326 ods. 5
Tr. por. doplnil na verejnom zasadnutí 24. októbra 2012 dokazovanie o prečítanie obsahu
spomenutej utajovanej prílohy trestného spisu – všetky dostupné a potrebné dôkazy
v záujme zistenia skutkového stavu veci, objasnenia všetkých skutočností významných
pre rozhodnutie a na podklade vykonaných dôkazov správne zistil okolnosti, za ktorých aj
obžalovaná E. V. spáchala skutok uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.
V odôvodnení rozsudku v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. vyložil, ktoré
skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami
sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovanej
i akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa
príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. So zreteľom na to, že dôkazy, na ktoré
poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd na seba navzájom nadväzujú,
navzájom sa podporujú a dopĺňajú, nemal ani odvolací súd pochybnosti o správnosti
skutkových záverov súdu prvého stupňa. Ten pri ustálení viny u obžalovanej vychádzal
okrem jej výpovedí (v prípravnom konaní i na hlavnom pojednávaní) predovšetkým tiež
z usvedčujúcich výpovedí spoluobžalovaného, t. č. už odsúdeného J. V. napriek tomu, že ten
sa v priebehu trestného stíhania postupne snažil svoje usvedčujúce výpovede meniť
v prospech obžalovanej – svojej manželky, tiež nepriamo zo svedeckých výpovedí svedka
M. Ň., utajeného svedka č. 1, výpoveďami agentov Ľ. P. a J. J., závermi znaleckých
posudkov nielen Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru, odborov
prírodovedného skúmania a kriminalistických analýz a prírodovedného skúmania
a kriminalistickej identifikácie, ale aj znalcov z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvia
psychiatrie, prepismi telefonických hovorov medzi obžalovanými (t. č. už právoplatne
odsúdenými) R. B. a J. V. a najmä medzi J. V. a obžalovanou, ale napokon aj medzi
ostatnými obžalovanými (t. č. už právoplatne odsúdenými) v tejto trestnej veci a osobami,
ktoré od nich drogy nakupovali i ďalšími dôkazmi tak, ako sú podrobne rozvedené
v odôvodnení napadnutého rozsudku. Nad rámec jeho odôvodnenia krajský súd naviac
poukazuje na to, že obžalovaná E. V. jednoznačne priznala, že Nurofen na požiadanie
svojho manžela zabezpečovala a začala kupovať v čase, keď mala jej dcérka cca 3 až 4
mesiace, teda približne v lete 2009 a na jeho požiadanie z balenia Nurofenu vyberala
jednotlivé tabletky a aj keď zo začiatku nevedela, na čo tieto slúžia, postupnými otázkami
na obžalovaného J. V. zistila, o čo v skutočnosti ide (viď výpoveď obžalovanej v zápisnici
o jej výsluchu pri rozhodovaní o návrhu prokurátora na jej vzatie do väzby zo dňa 5. apríla
2011). Vzhľadom k tomu, že odvolacie námietky obžalovanej E. V. sú v podstate totožné s
jej obhajobnými tvrdeniami v priebehu hlavných pojednávaní i jej záverečnou rečou a
okresný súd sa s nimi už vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku a krajský súd sa s
jeho dôvodmi v celom rozsahu stotožňuje, v podrobnostiach na ne iba odkazuje.
Vychádzajúc z takto správne zisteného skutkového stavu nepochybil okresný súd ani
v tom smere, keď konanie obžalovanej E. V. (napriek nižšej miere jej zavinenia v porovnaní
s ostatnými t. č. už právoplatne odsúdenými spolupáchateľmi) právne posúdil ako obzvlášť
závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo
prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), b), c), d), ods.
2 písm. c), e) Tr. zák. spáchaný aj s poukazom na ustanovenie § 138 písm. b), i) Tr. zák.,
teda po dlhší čas a vo väčšom rozsahu a aj ako členmi organizovanej skupiny, pretože
obžalovaná E. V. (aj všetci vyššie spomenutí obžalovaní – t. č. už právoplatne odsúdení)
svojim konaním naplnila pojmové znaky skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu aj
závažnejším spôsobom konania, teda tak, ako to podrobne a aj podľa odvolacieho súdu
správne odôvodnil okresný súd na str. 13 písomného vyhotovenia svojho rozsudku.
Odvolací súd dospel k rovnakým skutkovým zisteniam a právnym záverom ako súd
prvého stupňa a osvojil si tiež dôvody a úvahy, ktorými ten rozviedol a vysvetlil svoje
zistenia a právne závery, preto v podrobnostiach len poukazuje na príslušnú časť
odôvodnenia napadnutého rozsudku.
Pochybenie zo strany okresného súdu nezistil odvolací súd ani vo výrokoch
o uloženom treste odňatia slobody – včítane spôsobu jeho výkonu – a uloženom ochrannom
dohľade obžalovanej E. V. Určený trest odňatia slobody tejto obžalovanej podľa § 172
ods. 2 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. s prihliadnutím na ustanovenie § 36
písm. j/, písm. l/ Tr. zák. a s prihliadnutím na ustanovenie § 39 ods. 1, ods. 3písm. c/ Tr.
zák. vo výmere päť rokov so zaradením na výkon trestu do ústavu na výkon trestu
s minimálnym stupňom stráženia podľa § 48 ods. 4 Tr. zák., teda v rámci upravenej
(v zmysle § 39 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Tr. zák.) trestnej sadzby, zohľadňuje totiž všetky
zistené okolnosti prípadu a súd I. stupňa v odôvodnení rozsudku v súlade s ustanovením §
168 ods. 1 Tr. por. vyložil, akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval
dokazované skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona aj v otázke trestu. Pokiaľ ide
o právne úvahy súvisiace s výrokom o treste odňatia slobody u obžalovanej, mal na zreteli
zásady ukladania trestov (§ 34 Tr. zák.) a v odôvodnení rozsudku sa konkrétne vyrovnal
predovšetkým s kritériami určujúcimi druh trestu a jeho výmeru a dôsledne prihliadal
najmä na spôsob spáchania činu a jeho následky (pri drogových trestných činoch dochádza
nielen k vážnemu ohrozovaniu a poškodzovaniu zdravia osôb - jednotlivých užívateľov drog,
ale aj k negatívnym sprievodným sociálnym javom, keď človek, ktorý sa užívaním drogy
stane od nej postupne závislým, je ochotný s vidinou splnenia jediného cieľa - získania
drogy, resp. prostriedkov na zabezpečenie drogy - páchať aj závažnú trestnú činnosť
najrôznejšieho charakteru a ide teda o príliš vysoké riziko recidívy), zavinenie (správne
prihliadal na nižší stupeň miery zavinenia obžalovanej - v porovnaní s ostatnými
páchateľmi - na prejednávanej trestnej činnosti organizovanou skupinou a to i vo vzťahu
k použitiu § 39 Tr. zák., ako je to uvedené nižšie), pohnútku, obidve poľahčujúce okolnosti
(priťažujúce pritom nezistil) i na osobu páchateľky, jej pomery a možnosti jej nápravy tak,
ako mu to ukladá ustanovenie § 34 ods. 4 Tr. zák., správne prihliadol aj na ustanovenie
§ 38 ods. 3 Tr. zák. a osobitnú pozornosť venoval najmä aplikácií ustanovenia § 39 ods. 1
Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu pod jeho dolnú hranicu. Aj podľa názoru krajského
súdu obžalovanej E. V. vzhľadom na už spomenutý nižší stupeň miery zavinenia na
páchanej trestnej činnosti a vzhľadom na jej pomery („pomery páchateľa“), existujúce
v čase rozhodovania súdu a spočívajúce v jej starostlivosti o maloleté dieťa vo veku 4
rokov, s ktorým podľa jej vlastného vyjadrenia žije v spoločnej domácnosti iba ona sama;
správne uložil mimoriadne znížený trest odňatia slobody s použitím § 39 ods. 1 Tr. zák. vo
výmere 5 rokov a tento svoj výrok aj primerane odôvodnil a preto odvolací súd - keďže sa s
ním stotožňuje - naň v podrobnostiach len odkazuje.
Čo sa týka osoby obžalovanej bolo zistené, že z miesta bydliska bola hodnotená
kladne a pred spáchaním uvedených skutkov je možné konštatovať vedenie riadneho života
obžalovanou. S poukazom na uvedenú skutočnosť, odvolací súd tak prihliadal
na poľahčujúcu okolnosť uvedenú v § 36 písm. j/ Tr. zák. a trest odňatia slobody tak ukladal
za použitia postupu § 387 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. Vzhľadom na skutočnosť, že v prípade
obžalovanej ukladal trest odňatia slobody za použitia ustanovenia § 41 ods. 2, ods. 3 a 42
ods. 1 Tr. zák., teda spoločný a súhrnný trest odňatia slobody za použitia tzv. asperačnej
zásady. Pri ukladaní trestu v zmysle uvedených zásad považoval odvolací súd tak uložený
trest za neprimerane prísny, a preto využil zmierňovacie ustanovenie § 39 ods. 1, ods. 3
písm. c/ Tr. zák. a v prípade obžalovanej považoval trest odňatia slobody v trvaní 13 rokov,
so zaradením na jeho výkon v zmysle § 48 ods. 4 Tr. zák. do ústavu na výkon trestu
s minimálnym stupňom stráženia za primeraný.»
Rozsudok okresného súdu sp. zn. 3 T 145/2011 zo 4. júna 2012 a napadnuté
uznesenie krajského súdu napadla sťažovateľka dovolaním, pričom ako dovolací dôvod
označila dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, podľa ktorého dovolanie
možno podať, ak je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného
skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť
a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Najvyšší súd
uznesením sp. zn. 6 Tdo 18/2013 z 5. decembra 2013 na neverejnom zasadnutí dovolanie
sťažovateľky podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol, pretože podľa jeho názoru
v predmetnej veci podmienky dovolania neboli splnené.
Najvyšší súd v napadnutom uznesení okrem iného uviedol:
«Čo sa týka vyššie zmienenej viazanosti dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré
sú v ňom uvedené, tu treba uviesť v prvom rade tú skutočnosť, že táto sa týka vymedzenia
chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Tr. por.)
a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Tr. por.
z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371 Tr. por.
Z toho potom vyplýva, že v prípade, ak chybám, vytýkaným v podanom dovolaní
v zmysle § 374 ods. 1 Tr. por. nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania podľa
§ 371 ods. 1 Tr. por., ani iný dôvod dovolania uvedený v tomto (naposledy uvedenom)
ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 382 písm. c/ Tr. por. alebo zamietne
podľa § 392 ods. 1 Tr. por., bez toho, aby zisťoval inú chybu napadnutého rozhodnutia
alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania označenému dovolateľom
v zmysle § 374 ods. 2 Tr. por. Ak ale dovolací súd zistí chybu rozhodnutia alebo konania,
vecne špecifikovanú dovolateľom podľa § 374 ods. 1 Tr. por., ktorej pri jej správnej právnej
(procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., než
ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Tr. por., dovolací súd vyhovie
dovolaniu postupom podľa § 386 a nasledujúcich ustanovení Tr. por. a zistenú chybu
vo výroku svojho rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu
(viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. augusta 2011, sp. zn.
2 Tdo 30/2011, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. 120/2012).
Ďalej treba s poukazom na dovolacie námietky obvinenej zdôrazniť tiež ten fakt, že
dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok má predstavovať skutočne len výnimočný
prielom do inštitútu právoplatnosti súdnych rozhodnutí, čomu napokon zodpovedá aj
konštrukcia jednotlivých dovolacích dôvodov.
Predovšetkým neslúži k revízii skutkových zistení a záverov urobených súdmi prvého
a druhého stupňa, ako je zrejmé už zo samotného znenia ust. § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
(„správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť“). Daný
dovolací dôvod preto nie je možné vyvodzovať len s poukazom na nesprávne skutkové
zistenia alebo na nesúhlas s hodnotením dôkazov, ale o jeho naplnení možno hovoriť iba
v tých prípadoch, ak rozhodnutie súdov spočíva na nesprávnom právnom posúdení skutku
alebo na inom nesprávnom hmotnoprávnom posúdení. Uvedenou formuláciou zákon
vyjadruje, že dovolanie je určené k náprave právnych chýb rozhodnutia vo veci samej,
pokiaľ tieto chyby spočívajú v právnom posúdení skutku alebo iných skutočností podľa
noriem hmotného práva. Predmetný dovolací dôvod teda pripúšťa iba právne námietky
vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižších stupňov, ktorým je dovolací súd
viazaný.
Pokiaľ ide potom o obvinenú E. V., táto mala v zmysle napadnutých rozhodnutí
spáchať obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,
jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a/,
písm. b/, písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. c/, písm. e/ Tr. zák. s poukazom na ust. § 138 písm.
b/, písm. i/ Tr. zák.
Trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo
prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 Tr. zák. sa dopustí ten,
kto neoprávnene
a) vyrobí,
b) dovezie, vyvezie, prevezie alebo dá prepraviť,
c) kúpi, predá, vymení, zadováži, alebo
d) prechováva po akúkoľvek dobu,
omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo prekurzor alebo kto takú činnosť
sprostredkuje.
Keďže relevantné konanie páchateľa je tu vymedzené alternatívnym spôsobom,
z hľadiska naplnenia objektívnej stránky daného trestného činu postačuje, aby páchateľ
konal len niektorým z nich.
Podľa § 172 ods. 2 Tr. zák. prísnejšie trestné je, ak niekto spácha čin uvedený
v odseku 1 závažnejším spôsobom konania (písm. c/), resp. vo väčšom rozsahu (písm. e/).
Vo vzťahu k závažnejšiemu spôsobu konania treba odkázať na ust. § 138 Tr. zák.,
v súvislosti s posudzovaným prípadom potom konkrétne na písm. b/ (páchanie trestného
činu po dlhší čas) a písm. i/ (páchanie trestného činu organizovanou skupinou)
a k väčšiemu rozsahu na § 125 Tr. zák.
Zo skutkovej vety ustálenej v napadnutom prvostupňovom rozsudkom, ktorá bola
bezo zmeny akceptovaná odvolacím súdom a ktorou je viazaný i dovolací súd v podstate
vyplýva, že obvinená E. V. bola najneskôr od roku 2009 do 31. marca 2011 členkou
organizovanej skupiny (§ 129 ods. 2 Tr. zák.), páchajúcej rozsiahlu drogovú trestnú
činnosť, vyznačujúcu sa plánovaním a koordinovaním vzájomných činností, ktoré spočívali
v zabezpečovaní liečiv a prekurzorov, potrebných k výrobe pervitínu, v samotnej výrobe
danej psychotropnej látky, jej následnej preprave medzi sebou, prechovávaní za účelom
predaja a v konečnom fáze v jej predaji.
Oba súdy v odôvodnení svojich rozhodnutí následne oproti skutkovej vete už bližšie
popisujú, v čom mala spočívať činnosť jednotlivých spoluobvinených, a teda aká bola
konkrétna deľba úloh medzi jednotlivými členmi organizovanej skupiny. Dovolateľka sa
mala pritom na páchaní stíhanej trestnej činnosti podieľať predovšetkým nákupom liekov
Nurofen. Takáto jej nízka miera účasti (angažovanosti v rámci skupiny) bola následne
zohľadnená pri ukladaní trestu, keď jej bol predovšetkým s poukazom na to uložený trest aj
za použitia mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia.
Čo sa týka otázky správnosti použitej právnej kvalifikácie v prípade obvinenej E. V.,
tu najvyšší súd s prihliadnutím na vyššie uvedené a tiež i ust. § 371 ods. 5 Tr. por.
konštatuje, že ako je zrejmé z ustáleného skutkového stavu zo strany súdov nižších stupňov,
vyššie menovaná svojim konaním naplnila všetky znaky trestného činu nedovolenej výroby
omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s
nimi podľa § 172 ods. 1 Tr. zák., a to i v jeho kvalifikovanej skutkovej podstate. Ak by sme
aj pripustili v určitom smere možnú korekciu právnej vety, táto by v žiadnom smere
neznamenala zásadnú zmenu postavenia obvinenej.
Pokiaľ ide potom o uplatnené dovolacie námietky, smerujúcim k nedostatku
zavinenia obvinenej, príp. jej vedomosti o príslušnosti k organizovanej skupine (subjektívne
znaky), tak k tomu tunajší súd poznamenáva, že hoci záver o prítomnosti zavinenia je
záverom právnym, tento sa musí rovnako ako záver o objektívnych znakoch trestného činu
zakladať na skutkových zisteniach súdu vyplývajúcich z vykonaného dokazovania.
Skutočnosti, týkajúce sa psychiky páchateľa, resp. jeho vnútorný vzťah k spáchanému
trestnému činu nie je možné skúmať priamo, ale len sprostredkovane – tak ako sa navonok
prejavuje v jeho konaní, ktoré je napokon obsahom skutkovej vety rozhodnutia, a preto
vyššie uvedené výhrady sú len výhradami skutkového charakteru, ktorých prehodnocovanie
je v dovolacom konaní neprípustné. Z uvedeného teda vyplýva, že uplatnený dovolací dôvod
v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. nemôže napĺňať ani poukaz na to, že nebola v konaní
preukázaná vykonaným dokazovaním subjektívna stránka trestného činu. (k tomu viď
stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
Tpj 39/2010, prijaté 14. júna 2010 a uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 3/2011).
Medzi takéto námietky skutkových zistení a záverov, ktoré sú v dovolacom konaní
irelevantné, možno pritom zaradiť i ďalšie tvrdenie obvinenej, tentokrát napádajúce
nedostatočnosť individuálneho posudzovania splnenia podmienky „páchania trestného činu
po dlhší čas“. Opätovne preto tunajší súd považuje v tomto smere za potrebné zdôrazniť, že
len poukazovanie na neúplnosť a nesprávnosť skutkových zistení, či nedostatky
vo vykonanom dokazovaní (príp. na nesprávne vyhodnotenie vykonaného dokazovania)
nemôže predstavovať naplnenie uplatneného dovolacieho dôvodu, práve tak ako ani
námietka nesprávnej právnej kvalifikácie vychádzajúca z takto „zle“ ustáleného skutkového
stavu.
A napokon neopodstatnené sú i výhrady týkajúce sa neprimeranosti obvinenej
uloženému trestu, ktorá táto považuje za v rozpore s ust. § 34 ods. 3 Tr. zák. („trest má
postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu
blízke osoby“).
K tomu treba predovšetkým poznamenať, že samotný výrok o treste je možno v
zásade napadnúť v rámci dvoch dovolacích dôvodov, keď okrem dovolacieho dôvodu
uvedeného v § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. („bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej
trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin
nepripúšťa“) prichádza do úvahy dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. (ide
o všeobecný hmotnoprávny dôvod, kým prvý je špeciálnym hmotnoprávnym dôvodom
vzťahujúcim sa k výroku o treste), z pohľadu ktorého uznáva súdna prax za podstatné iba
námietky týkajúce sa nesprávnej aplikácie ustanovení kogentnej povahy viažucich sa
k rozhodovaniu o treste (takýto charakter majú napríklad § 41, § 42 Tr. zák. o ukladaní
úhrnného, spoločného a súhrnného trestu, resp. § 47 ods. 2 Tr. zák.), medzi ktoré
ustanovenie § 34 ods. 3 Tr. zák., stanovujúce len všeobecné hľadisko pre voľbu druhu trestu
a jeho výmeru, jednoznačne nepatrí. Subjektívne pociťovanie inak zákonne uloženého trestu
(tunajší súd nezistil žiadne iné relevantné pochybenie v súvislosti s rozhodovaním o treste)
ako neprimeraného je v dovolacom konaní bez významu.»
Sťažovateľka namieta, že všeobecné súdy jej nijakým spôsobom nepreukázali
zavinenie vo vzťahu k žiadnej z troch okolností podmieňujúcich použitie vyššej trestnej
sadzby podľa § 172 ods. 2 Trestného zákona, t. j. že mala vedomosť, resp. bola uzrozumená
s tým, že trestnú činnosť pácha v rámci organizovanej skupiny, že trestnú činnosť páchala
po dlhší čas a vo väčšom rozsahu.
Pokiaľ ide o páchanie trestnej činnosti organizovanou skupinou, sťažovateľka
zdôrazňuje, že z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by vedela o tom, resp. bola
uzrozumená s tým, že do drogovej trestnej činnosti jej manžela J. V. by bol zapojený aj
niekto iný okrem nej a manžela, pričom v prípade organizovanej skupiny je potrebné, aby
sťažovateľka mala vedomosť, resp. bola uzrozumená s tým, že na jej trestnej činnosti spolu
s manželom sa podieľala ešte aspoň jedna ďalšie osoba.
V jej trestnej veci konajúce súdy podľa názoru sťažovateľky „nerealizovali dôsledné
uskutočnenie zásady zodpovednosti za zavinenie“, keďže sa „vôbec nezaoberali kritériom
§ - u 18 písm. b) Trestného zákona, teda nezaoberali sa tým, či Trestný zákon vyžaduje, aby
sťažovateľka vedela, že jej podiel na manželovej výrobe pervitínu ako aj jej prijímanie
a zasielanie zásielok od manžela a manželovi je súčasťou organizovanej skupiny a ak nie,
tak či sťažovateľka mala a mohla vedieť vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery
o tom, že jej podiel na manželovej výrobe pervitínu ako jej prijímanie a zasielanie zásielok
manželovi a od manžela je súčasťou organizovanej skupiny.
... V prípade sťažovateľky tak oba súdy realizovali zodpovednosť za výsledok
(objektívnu zodpovednosť), ktorá nie je prípustná v rámci trestného práva, ktoré bazíruje
prísne na zodpovednosti za zavinenie, aj keď v prípade okolností podmieňujúcich použitie
vyššej trestnej sadzby sa nevyžaduje vždy úmyselné zavinenie a pričom v danom prípade
nijako neskúmali ani len nevedomú nedbanlivosť a pritom zo žiadnych dôkazov nevyplýva,
že by sťažovateľka mohla a mala vedieť, že sa včlenila do organizovanej skupiny, ktorá má
aspoň troch členov s plánovitou a koordinovanou činnosťou.“.
Sťažovateľka zastáva právny názor, že vzhľadom na vývoj judikatúry je potrebné
preukázať úmyselné zavinenie aj vo vzťahu k spáchaniu trestného činu organizovanou
skupinou, a nepostačuje teda zavinenie v podobe nevedomej nedbanlivosti.
Identické nedostatky pri právnom hodnotení sú podľa sťažovateľky prítomné aj
pri ďalších dvoch okolnostiach podmieňujúcich použitie vyššej trestnej sadzby. Rovnako
pri konštatovaní škody väčšieho rozsahu a páchaní trestnej činnosti po dlhší čas sa
všeobecné súdy podľa jej argumentácie nevysporiadali s otázkou zodpovednosti
za zavinenie, teda s existenciou vedomosti sťažovateľky o týchto okolnostiach.
Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza, že «Nepochybne je tak právne hodnotenie
skutku spáchaného sťažovateľkou ako trestného činu podľa § 172 ods. 2 Trestného zákona
a má byť posudzované výlučne iba podľa § 172 ods. Trestného zákona, ku ktorému sa
sťažovateľka aj priznala – priznala sa totiž iba k tomu, že kupovala Nurofen pre manžela,
o ktorom dodatočne zistila, že sa používa na výrobu pervitínu. Okolnosť, že dňa 22. 2. 2011
bola odoslaná zásielka od sťažovateľky jej manželovi o váhe 0,06 kg a od jej manžela k nej
o váhe 0,08 kg, považoval okresný súd (a teda aj krajský súd) za okolnosť, ktorá v spojitosti
s ďalšími dôkazmi preukazuje že vyrobená droga, prípadne látky potrebné k jej výrobe sa
„mohli“ prepravovať medzi J. V. a sťažovateľkou. Obsah zásielok nie je zrejmý.
Sťažovateľka sa priznala, že manželovi zasielala Nurofen a že manžel jej poskytoval drogy
pre jej vlastnú potrebu. Za týmto cieľom logicky „mohli“ dve dané preukázané operácie
slúžiť. Preukázané skutočnosti však tiež napĺňajú iba § 172 ods. 1 Trestného zákona (išlo
iba o podiely na výrobe a „možný“ príjem vyrobenej drogy).».
Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu
sťažovateľka namieta, že «Okresný súd mal skutkové zistenie, že sťažovateľka bola vedomá,
resp. uzrozumená s konaním napĺňajúcim znaky organizovanej skupiny, čo celkom iste je
právne hodnotenie subjektívnej stránky obzvlášť priťažujúcej okolnosti. Pojem
„organizovaná skupina“ sa nachádza hneď na začiatku skutkovej vety. Ide teda
o rozhodnutie, ktoré v skutkovej vete obsahuje veľké množstvo právnych hodnotení, takže je
celkom logické, že dochádza súbežne k napadnutiu právneho hodnotenia OS a KS Trenčín.
Odkaz na stanovisko (nie rozhodnutie!) č. 3/2011 Zb. stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR je
úplne zavádzajúci, pretože v skutkovej vete sa OS Trenčín nevenoval okolnostiam
podmieňujúcim použitie vyššej trestnej sadzby, takže ich v skutkovej vete nebolo možné
identifikovať a bolo potrebné sa odvolávať na to, že skutkový stav ohľadne obzvlášť
priťažujúcich okolností nebol dostatočne preukázaný a teda absentoval v skutkovej vete, ale
v časti výroku o právne kvalifikácii sa už právne hodnotenie vyskytovalo len v podobe
odkazov na ustanovenia Trestného zákona. Samozrejme takáto prax v podstate umožňuje
neúplne vymedziť skutkovú vetu, nahradiť skutkové pojmy právnymi pojmami a tak
vyautovať dovolateľku. Takýto prístup Najvyššieho súdu SR je skutočne rafinovaný, keď
výkladom jednoduchého práva sa dopúšťa porušenia základných práv a slobôd sťažovateľky
identických ako pri KS Trenčín.».
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej
sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1) Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením v dovolacom konaní sp. zn.
6 Tdo 18/2013 zo dňa 5. 12. 2013 porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie
a riadne odôvodnenie rozsudku podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na spravodlivé
konanie a riadne odôvodnenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných
práv a slobôd, základné právo podľa čl. 49 Ústavy SR (iba zákon môže ustanoviť čo je
trestný čin a trest zaň) a základné právo podľa čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd SR (iba zákon môže ustanoviť čo je trestný čin a trest zaň).
2) Krajský súd v Trenčíne uznesením v odvolacom konaní sp. zn. 3 To 104/2012-2341
zo dňa 24. 10. 2012 porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a riadne
odôvodnenie rozsudku podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na spravodlivé konanie
a riadne odôvodnenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv
a slobôd, základné právo podľa čl. 49 Ústavy SR (iba zákon môže ustanoviť čo je trestný čin
a trest zaň) a základné právo podľa čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd SR (iba zákon môže ustanoviť čo je trestný čin a trest zaň).
3) Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo 18/2013 zo dňa
5. 12. 2013 a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 To 104/2012-2341 zo dňa
24. 10. 2012 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Trenčíne.
4) Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1500,- €, ktoré sú mu
spoločne a nerozdielne povinní vyplatiť Krajský súd v Trenčíne a Najvyšší súd Slovenskej
republiky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5) Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Trenčíne v sú povinní spoločne
a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom
vyhotovení nálezu, na účet jeho právneho zástupcu... a to do troch dní od právoplatnosti
tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Vychádzajúc zo svojej konštantnej judikatúry, sa ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti sťažovateľky sústredil na posúdenie, či túto časť sťažnosti nemožno
považovať za zjavne neopodstatnenú.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 49
ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie
svojich práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, sa ústavný súd sústredil
na posúdenie, či túto časť sťažnosti nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.
Z už uvedeného vyplýva, že najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie
sťažovateľky na základe záveru, že v danom prípade neboli splnené dôvody dovolania
podľa § 371 Trestného poriadku.
Najvyšší súd sa meritórne dovolacími námietkami sťažovateľky v podstate
nezaoberal (tieto námietky sú sčasti identické s námietkami uplatnenými sťažovateľkou
v konaní pred ústavným súdom – námietka o nepreukázaní vedomosti o páchaní trestnej
činnosti organizovanou skupinou, po dlhší čas a vo väčšom rozsahu, pozn.), keďže ich
považoval za námietky skutkového charakteru, ktorých prehodnocovanie je v dovolacom
konaní neprípustné. Najvyšší súd vychádzal pritom z právneho názoru, že „hoci záver
o prítomnosti zavinenia je záverom právnym, tento sa musí rovnako ako záver
o objektívnych znakoch trestného činu zakladať na skutkových zisteniach súdu
vyplývajúcich z vykonaného dokazovania. Skutočnosti, týkajúce sa psychiky páchateľa,
resp. jeho vnútorný vzťah k spáchanému trestnému činu nie je možné skúmať priamo, ale
len sprostredkovane – tak ako sa navonok prejavuje v jeho konaní, ktoré je napokon
obsahom skutkovej vety rozhodnutia, a preto vyššie uvedené výhrady sú len výhradami
skutkového charakteru, ktorých prehodnocovanie je v dovolacom konaní neprípustné.“.
Najvyšší súd v rámci svojej argumentácie poukázal na stanovisko trestnoprávneho
kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 39/2010, prijaté 14. júna 2010 a uverejnené v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 3/2011, ktoré sa
týka rozdielneho výkladu § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku; v označenom stanovisku
sa okrem iného uvádza:
„Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nie je prostriedkom určeným
na revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa. Tento dovolací
dôvod preto nemôže napĺňať ani poukaz na to, že nebola v konaní preukázaná vykonaným
dokazovaní subjektívna stránka trestného činu. Táto totiž predstavuje vnútorný vzťah
páchateľa k spáchanému trestnému činu, ktorý nie je možné skúmať priamo, ale len
sprostredkovane, t. j. tak ako sa navonok prejavuje v jeho konaní, ktoré je napokon
obsahom skutkovej vety rozhodnutia. Predmetom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1
písm. i/ Tr. por. potom môže byť už len nesprávne právne posúdenie takto ustáleného skutku
v skutkovej vete rozhodnutia ustálenej súdmi prvého a druhého stupňa, ale nikdy samotné
skutkové zistenie, ktoré sú jej obsahom a ktoré nie je možné akokoľvek dopĺňať a meniť.“.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať iba také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných
súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd
nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie
ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť zasiahnuté do ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd,
a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne
viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.
Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej dodáva, že na posúdenie splnenia dôvodnosti
dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že sťažovateľka zastáva iný
právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť
právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné
uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že
by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, IV. ÚS 226/2012). Podľa
ústavného súdu však posúdenie dôvodnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu, osobitne
jeho závery, takéto nedostatky nevykazuje. Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom
najvyššieho súdu nestotožňuje, ústavný súd dodáva, že otázka posúdenia podmienok
dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru
o porušení sťažovateľkou označených práv (obdobne IV. ÚS 35/02, II. ÚS 103/09,
II. ÚS 395/09, I. ÚS 595/2012).
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel
k záveru, že názor najvyššieho súdu o nenaplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1
písm. i) Trestného poriadku v súvislosti s námietkou, že v konaní nebola preukázaná
vykonaným dokazovaním subjektívna stránka trestného činu (zavinenie vo vzťahu
k okolnostiam podmieňujúcim použitie vyššej trestnej sadzby), nie je svojvoľný, zjavne
neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. Podľa názoru ústavného súdu výklad
uplatnený najvyšším súdom vo veci sťažovateľky takéto nedostatky nevykazuje. Ústavný
súd navyše poukazuje na právny názor ustálený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého
právo na spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť
sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 49
ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
krajského súdu
Napadnutým uznesením krajský súd zamietol odvolanie sťažovateľky proti
odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu.
Kľúčová námietka sťažovateľky je založená na tvrdení, že jej zavinenie vo vzťahu
k trom okolnostiam podmieňujúcim použitie vyššej trestnej sadzby (vedomosť, resp.
uzrozumenie sťažovateľky s tým, že trestnú činnosť pácha v rámci organizovanej skupiny,
že trestnú činnosť páchala po dlhší čas a vo väčšom rozsahu), a to aspoň vo forme
nevedomej nedbanlivosti s poukazom na § 18 písm. b) Trestného zákona, nebolo dostatočne
preukázané. Sťažovateľka navyše zastáva primárne názor, že v danom prípade musí ísť
o zavinenie úmyselné, pričom v jej trestnej veci konajúce všeobecné súdy sa otázkou jej
zavinenia z hľadiska jej tvrdení ani len nezaoberali.
Vychádzajúc z citovaných časti rozsudku okresného súdu sp. zn. 3 T 145/2011
zo 4. júna 2012 a napadnutého uznesenia krajského súdu (časť I tohto uznesenia), ústavný
súd zastáva názor, že tak okresný súd, ako aj krajský súd sa náležite vysporiadali
s existenciou okolností podmieňujúcich použitie vyššej trestnej sadzby v prípade
sťažovateľky. Poukázali pritom na výpovede samotnej sťažovateľky (učinené v rôznych
fázach trestného stíhania), výpovede (najmä prvotné) spoluobžalovaného manžela
sťažovateľky J. V., výpoveď svedka Ň., závery znaleckých posudkov a tiež z hľadiska
tvrdení sťažovateľky podstatné prepisy telefonických hovorov. Okresný súd navyše jasne
a zrozumiteľne definoval podstatu pojmu organizovanej skupiny (keď v tejto súvislosti
uviedol, že „nie je potrebná žiadna štrukturovaná skupina najmenej troch osôb, jedná sa
o skupinu, ktorá nemá organizačnú štruktúru založenú na hierarchii, tak ako je to potrebné
u zločineckej. Členovia organizovanej skupiny sú na približne jednej a rovnakej realizačnej
úrovni bez určenia výraznejších vzťahov nadriadenosti a podriadenosti. Ich činnosť bola
plánovitá, koordinovaná, nemožno hovoriť o živelnej činnosti bez významnejšieho
plánovania s nedostatočnou či žiadnou koordináciou bez dohodnutého rozdelenia úloh.
U organizovanej skupiny sa nevyžaduje, aby sa všetky osoby tvoriace organizovanú skupinu
navzájom poznali, tiež sa nevyžaduje žiadne formálne a výslovné prijatie za člena skupiny,
postačí jeho faktické včlenenie sa“). Okresný súd a následne i krajský súd takto vytvorili
nevyhnutný právny základ pre svoje závery, v zmysle ktorých bola sťažovateľka uzrozumená
s existenciou okolností podmieňujúcich použitie vyššej trestnej sadzby (organizovaná
skupina, po dlhší čas, vo väčšom rozsahu). Ústavný súd považuje uvedené právne závery
okresného súdu, ako aj krajského súdu za ústavne konformné.
Skutočnosť, že sťažovateľka zastáva iný právny názor, ako zaujal v jej trestnej veci
krajský súd, nemôže založiť záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím
vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom,
v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor
natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(m. m. I. ÚS 115/02, IV. ÚS 226/2012). Podľa ústavného súdu však posúdenie existencie
okolností podmieňujúcich použitie vyššej trestnej sadzby zo strany všeobecných súdov,
osobitne ich závery, takéto nedostatky nevykazujú.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením
krajského súdu a obsahom sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 49 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom
prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol aj túto sťažnosť
sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2014