Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 810/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. novembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť E. V., zastúpenej

Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom advokáta

a konateľa doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a a práv podľa

ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 5. decembra 2013

a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 24. októbra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2014

doručená sťažnosť E. V. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom advokáta a konateľa

doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a (ďalej len „“) a práv podľa

čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“

alebo „dovolací súd“) sp. zn. z 5. decembra 2013 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu“) a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 24. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského

súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. zo 4. júna 2012 bola sťažovateľka (spolu s ďalšími

obžalovanými) uznaná za vinnú zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej

výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania

a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), b), c) a d) a ods. 2 písm. c) a e)

spáchaného s poukazom na a , za čo jej

bol uložený aj za použitia zmierňujúceho ustanovenia § 39 ods. 1 a ods. 3 písm. c)

trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov so zaradením do ústavu na výkon

trestu s minimálnym stupňom stráženia, ako aj ochranný dohľad v trvaní jeden rok.

V označenom rozsudku okresného súdu sa okrem iného uvádza:

„Obžalovaný R. B. bol vypočutý na hlavnom pojednávaní k účasti ostatných

spoluobžalovaných na žalovanej trestnej činnosti, pričom obžalovaný B. využil svoje

zákonné právo a odmietol vo veci vypovedať. Preto bola v zmysle

na návrh prokurátorky prečítaná jeho výpoveď z prípravného konania.

V prípravnom konaní vypovedal, že spoločne s obžalovaným J. V. vyrábali pervitín,

bol to jeho nápad, zistil spôsob výroby pervitínu z tabletiek Nurofen. Potrebné nástroje

k výrobe mal z vysokej školy poľnohospodárskej z chémie. Toto náradie dal obžalovanému

J. V., ktorý pervitín vyrábal. Tiež zabezpečil z Brna červený fosfor. Nurofén zháňal

v lekárňach na rôznych miestach väčšinou sám, niekedy mu pomáhal obžalovaný P. M.

Dokázal zohnať viac kusov balení naraz aj 12 krabičiek. Peniaze na nákup Nurofenu mu

dával obžalovaný B., obžalovaný P. M. vedel na aký účel tabletky nakupuje. Najprv

financoval látky potrebné na výrobu pervitínu obžalovaný B., keď už nemal peniaze,

financoval všetko obžalovaný J. V. To bola asi posledného rok a pol dozadu (výpoveď

obžalovaného je zo dňa 02. 04. 2011). Zakúpené tablety Nurofenu posielal obžalovaný B.

obžalovanému J. V. takým spôsobom, že mu ich vozil autom, alebo mu ich dával

pri stretnutiach osobne. Vyrobený pervitín prepravovali medzi sebou aj prostredníctvom

kuriéra UPS a autobusu. Obžalovaný J. V. mu za dodanie Nurofenu dával Pervitín, ktorý

obžalovaný B. predával. Dostával od neho 10, 15 alebo 20 kubíkov mesačne. Obžalovaný

pervitín následne predával obžalovanému J. Ch. za 35 až 40 eur za jeden kubík. Občas

pervitín predával aj obžalovanému P. M. Obžalovaný Ch. a obžalovaný P. M. pervtín

používali pre svoju potrebu a aj aby ho predávali ďalej, aby B. dali peniaze z predaja.

Vo vzťahu k osobám Ľ. P. a J. J. sa obžalovaný B. vo svojej výpovedi z prípravného konania

vyjadril tak, že dostal ponuku na predaj väčšieho množstva pervitínu a to 30 kubíkov

za cenu 50 eur za kubík. Uskutočnilo sa stretnutie dňa 04. 03. 2011 a peniaze utržené

za predaj sčasti poslal obžalovanému J. V. a zvyšok si nechal. Výrobu potrebného pervitínu

zabezpečil J. V., bolo tam spolu 90 kubíkov, ktoré mal predať za cenu 40 až 45 eur za kubík,

vychádzalo to na asi 4000 eur, z toho chcel dať J. V. asi 2500 až 3000 eur a zvyšok

pre seba. J. V. vedel, že obžalovaný B. ide predávať takéto množstvo, vedel aj za akú cenu

približne, tiež vedel koľko za to dostane on. Obžalovaný B. mu pomáhal radami pri výrobe

pervitínu.

Obžalovaný B. vypovedal, že nemal iný zdroj príjmov okrem predaja pervitínu.

Osobu M. M. nepozná.

Obžalovaný J. V. na hlavnom pojednávaní vypovedal, že pervitín najskôr vyrábal

obžalovaný B., potom mu dal náradie potrebné na jeho výrobu a začal to vyrábať on sám.

Návod na výrobu pervitínu mu dal B. Chemikálie potrebné na výrobu zabezpečoval

obžalovaný B. Nurofen mu dával B., ale aj on sám si ho zháňal. Niečo mu kupovala aj

manželka obžalovaná E. V. Peniaze na nákup Nurofenu dával on. On dával pervitín B., pár

krát manželke a jeden krát alebo viac krát v malom množstve dal pervitín obžalovanému

M. M. Namietal, že by sa jednalo o nejakú organizovanú činnosť, s nikým si nedelil peniaze,

obžalovanému B. chcel pomôcť ako kamarátovi. Ten mu tvrdil, že posledných 100 kubíkov

pervitínu potrebuje predať, ak sa mu to podarí, odíde do zahraničia, B. mu povedal, že ak

sa mu to podarí predať, dá mu nejaké peniaze. Obžalovaný nevedel, že obžalovaný B.

predáva drogy, myslel si, že je to len pre neho. Nikdy neprijímal objednávky na výrobu

drogy. Žiadne drogy neposielal prostredníctvom kuriéra ako zásielky UPS, keď niečo

posielal takýmto spôsobom jednalo sa o iné veci nesúvisiace s drogami. Jeho manželku pár

krát požiadal, aby mu zakúpila Nurofen, ale nepovedal jej na čo to potrebuje, nikdy ju do

toho nezasväcoval. Možno mala nejaké podozrenie, vtedy mu odmietala tabletky kupovať.

Obžalovaného Ch. a P. M. nepozná.

Obžalovaný M. M. na hlavnom pojednávaní uviedol, že nepozná obžalovaného B.,

P. M. ani Ch. Obžalovanú E. V. pozná ako manželku obžalovaného J. V., ktorý mu pomáhal

s opravami áut, kupoval od obžalovaného J. V. farby a riedidlá na vozidlá. Nemá poznatky,

že by obžalovaný J. V. vyrábal drogy. Asi 2 alebo 3 krát mu dal drogu pervitín, čo sám

skonzumoval, nič mu za to neplatil. Pervitín požíval asi od novembra 2010 do jeho

zadržania celkom tri až štyri krát celkom, pokiaľ v prípravnom konaní uviedol, že dva až tri

krát týždenne to nie je pravda, bol v strese. Tiež nie je pravda čo vypovedal v prípravnom

konaní, že kupoval od obžalovaného J. V. pervitín za sumu 20 eur, možno dva krát sa stalo,

že kúpil pervitín za 50 eur. Vždy to kupoval tak, že mu to poskytol J. V. v injekčnej

striekačke, kde bola mierka, teda za 0,2 kubíka platil 20 eur. Kontaktoval sa s J. V.

cez telefón, alebo išiel rovno k nemu. Pervitín použil len pre seba, nepredával ho ďalej.

Obžalovaný P. M. poprel, že by bol členom nejakej organizovanej skupiny, nevyrábal

ani nepredával drogy. Obžalovaných J. V., M., a E. V. nepozná. V januári r. 2010 sa vrátil

z výkonu trestu. Bol kamarát s obžalovaným B., pre ktorého kupoval v malom množstve

lieky Nurofen. Lieky kupoval len v jednej lekárni v Bánovciach, kde poznal lekárničku.

Pokiaľ v prípravnom konaní uvádzal, že sem tam pomohol predať obžalovanému B.

pervitín, pričom z predaja mu doniesol peniaze a on mu dal z každého predaja asi 10 eur, a

tiež že predával pervitín za 40 alebo 50 eur pričom túto cenu určil B. tak to nie je pravda,

bol dopletený. K osobe J. Ch. uviedol v prípravnom konaní, že to bol jeho sused, moc sa

nekamarátili, vie že isto mali ohľadne pervitínu nejaké kšefty obžalovaný B. a obžalovaný

Ch., ale sa o to nezaujímal.

Obžalovaný J. Ch. vypovedal na hlavnom pojednávaní, že z obžalovaných pozná len

obžalovaného B., od ktorého si kupoval pervitín, lebo je závislý na drogách. Keď bol

vo výkone trestu zoznámil ho jeho dealer, ktorý mal drogy od obžalovaného B.

s obžalovaným B. Bolo to koncom roka 2009. B. požičal 500 eur, ktoré mu B. vrátil formou

dodania pervitínu. U B. sa po čase tak zadĺžil, že si musel zobrať pôžičku. Neskôr ho žiadal

B., aby mu pervitín aj začal predávať ďalším osobám, čo urobil. B. najskôr pervitín vyrábal

sám v garáži, neskôr v Poprade. B. mu povedal, že naučil niekoho variť pervitín v Poprade.

Sám obžalovaný si bol asi 4 krát pre pervitín v Poprade, pričom sa tam stretal

s obžalovaným B. Iného z obžalovaných nepozná. O B. vie, že tento nakupoval lieky Nurofen

na výrobu pervitínu, viac krát mu navrhoval, aby pre neho tieto lieky kupoval, ale on nemal

na to čas. Raz na naliehanie B. kúpil asi 4 krabičky Nurofenu v lekárni v Bánovciach, vedel

že je to na výrobu pervitínu. Vie od obžalovaného B., že tento predával drogy aj iným

osobám.

Obžalovaná E. V. na hlavnom pojednávaní vypovedala, že ju manžel žiadal, aby

nakupovala v lekárňach Nurofen stopgrip, niekedy ho nakupovala sama, niekedy bol s ňou

aj manžel. Najprv si myslela, že tabletky manžel potrebuje keď je chorý, neskôr zistila, že

chcel tabletky kúpiť aj keď bol zdravý. Od lekárničky sa dozvedela, že sa z tohto lieku dajú

vyrobiť drogy. Keď povedala manželovi, že vie na čo mu to je, nevyvracal jej to, nič na to

nehovoril. Nevedela, že jej manžel drogy vyrába. Z ostatných obžalovaných nepozná vôbec

P. M. ani J. Ch., z videnia pozná M. M., chodil za manželom kvôli opravám aut.

Ona sama užívala pervitín, tento jej dával manžel, užívala ho keď prestala dcérku

kojiť, niekedy ho brala každý deň, niekedy jeden krát za týždeň, podľa toho aká bola

unavená. Pomáhala vyberať manželovi tabletky Nurofenu z obalov, keď ju o to požiadal.

Svedkyňa E. M., ktorá prevádzkuje lekáreň v Bánovciach nad Bebravou asi 5 rokov,

vypovedala na hlavnom pojednávaní, že do tejto lekárne chodil nejaký blonďák kupovať

Nurofen, jedná sa o obžalovaného P. P. Predala mu asi celkom 100 ks balení, išlo

o 12 alebo 24 ks balenia. Tento počet nemusí byť presný. Chodil k nim do lekárne dlhšiu

dobu, do lekárne aj telefonoval, najviac chodil do lekárne na jeseň r. 2010.“

V ďalšej časti označeného rozsudku okresný súd popísal obsah výpovedí svedkov

takto:

„Svedok M. H. vypovedal na hlavnom pojednávaní, že mu jeden krát telefonoval

obžalovaný B. a chcel, aby s ním išiel do Brna asi začiatkom roka 2010, lebo má pokazené

auto. Potreboval kúpiť niečo proti škodcom, pričom bolo potrebné na kúpu predložiť

živnostenský list, ktorý svedok mal.

Z výpovede svedka M. H. mal súd za preukázané, že bol spoločne s obžalovaným B.

v Brne na nákup fosforu – látky, ktorá je potrebná k výrobe pervitínu, čo vyplýva jednak

z jeho výpovede v spojitosti s výpoveďou obžalovaného B.

Svedok M. N., splnomocnený zástupca spoločnosti UPS Slovakia na hlavnom

pojednávaní uviedol, že ich spoločnosť sa zaoberá prepravou zásielok. Podľa dokladov

zisťuje, že bola vykonaná preprava zásielky o váhe 0,08 kg dňa 06. 12. 2010 medzi

odosielateľom J. V. a príjemcom B., dňa 12. 01. 2011 bola preprava zásielky o hmotnosti

0,14 kg medzi odosielateľom R. B. a príjemcom R. B., dňa 22. 02. 2011 bola uskutočnená

preprava zásielky o váhe 0,66 kg. Medzi odosielateľkou E. V. a príjemcom J. V., toho istého

dňa bola uskutočnená preprava zásielky o váhe 0,06 kg od J. V. a B. a zároveň od J. V.

a E. V. o hmotnosti zásielky 0,08 kg, dňa 03. 03. 2011 bola uskutočnená preprava zásielky

o hmotnosti 0,1 kg od J. V. a B., dňa 28. 03. 2011 zásielka o váhe 0,1 kg od J. V. a B..

Svedok nevedel uviesť o aký obsah zásielky sa jednalo.

Z výpovede svedka M. Ň. v spojitosti s vyhodnotenými odposluchmi ako aj

výpoveďami obžalovaného B. a obžalovaného J. V. mal súd preukázané, že vyrobená droga

prípadne látky potrebné k jej výrobe sa prepravovali medzi obžalovaným B. a obžalovaným

J. V., ako aj medzi obžalovaným J. V. a obžalovanou E. V. prostredníctvom prepravnej

služby spoločnosťou UPC Slovakia.

Svedok D. J. na hlavnom pojednávaní potvrdil, že od obžalovaného B. kupoval

drogy, a že z telefonických hovorov vyplýva, že sa rozprávali o cene a kvalite drogy.

Z výpovede svedka R. H. vyplýva, že vedel o drogovej činnosti obžalovaného B. a to

od roku 2009, v tomto období obžalovaný B. vyrábal pervitín v Bánovciach nad Bebravou

v garáži, v nejakej chatke pri Bánovciach a túto drogu predával ďalším osobám.

Spolupracovalo s ním väčšie množstvo ľudí. S obžalovaným sa stále pohyboval obžalovaný

P. M.. Sám svedok kúpil pervitín viac krát od obidvoch obžalovaných, vedel aj o

obžalovanom J. Ch., že vie zohnať pervitín alebo iné drogy , od neho však drogy nikdy

nenakupoval. Z výkonu trestu sa svedok vrátil 19. 12. 2010.

Z výpovede utajeného svedka číslo 1 vyplýva, že tento vedel podrobné informácie

týkajúce sa výroby, predaja a distribúcie pervitínu medzi rôznymi osobami v oblasti

Bánovského kraja, vedel o podrobnostiach akými sa dostal k tejto činnosti obžalovaný B.

ktorý začal drogy sa vyrábať vo veľkom potom ako sa dostala do výkonu trestu osoba

pod prezývkou Delon, ktorá bola dovtedy považovaná v Bánovciach za hlavného

distributora a výrobcu drog. Opísal skutočnosti, ktoré jednak boli všeobecne známe medzi

osobami, ktoré sa v tejto oblasti pohybovali a zároveň uviedol aj skutočnosti, ktoré sám

zažil. Podľa jeho výpovede okrem toho, že vyrábal drogu obžalovaný B. sa na výrobe

podieľal obžalovaný P. M., túto skutočnosť vedel len z počutia, obžalovaný Ch. sa podieľal

na predaji drog a zároveň chodil aj na východné Slovensko pre drogy, pretože obžalovaný

B. tam mal spolužiaka, ktorý tiež drogy vyrábal. Tieto drogy vozil do trenčianskeho kraja

a zaoberal sa ich predajom. Osobne sa ho pýtal obžalovaný Ch., obžalovaný P. M.

a obžalovaný B., či by svedok nevedel predať nejaké množstvo drogy. Obžalovaný Ch.

drogy balil do plastových striekačiek v takom množstve ako bolo potrebné podľa záujmu.

Obžalovaní mu sami povedali podrobnosti z ich trestnej činnosti. Viackrát bol svedok

pritom ako obžalovaný Ch. odpredáva pervitín ďalším osobám, ako aj pritom ako

obžalovaný B. dával drogy obžalovanému Ch. Sám obžalovaný P. M. sa mu pochválil, že

tiež varí spoločne s B., že sa má pri B. dobre a že drogy aj spoločne s ním predáva.

Analýzou výpovedí všetkých obžalovaných v spojitosti so svedeckými výpoveďami

jednotlivo a v ich súhrne je možné konštatovať, že obžalovaní sa vzájomne usvedčujú

zo spáchania drogovej trestnej činnosti v inkriminovanom období a spôsobom popísaným

v skutkovej vete rozsudku. Súd nemal dôvod pochybovať o pravdivosti týchto svedeckých

výpovedí.“

V označenom rozsudku okresného súdu sa ďalšej uvádza:

„Na hlavnom pojednávaní boli vypočutí formou telemostu dvaja agenti a to Ľ. P.

a J. J., ktorý podrobne popísali objednávku a dodanie príslušného množstva drogy pervitínu

obžalovaným B. dňa 04. marca 2011 a 01. apríla 2011 pri použití inštitútu predstieraného

prevodu podľa . Vydanie drogy pri policajnej akcii bolo v oboch

prípadoch fotograficky zadokumentované a následne bolo vykonané znalecké dokazovanie

Kriminalisticko-expertíznym PZ, odborom prírodovedného skúmania

a kriminalistický analýz Bratislava pod spisovou značkou ČVS: PPZ-KEU-BA-EXP-

2011/3236 z 15. marca 2011. Zo záveru znaleckého posudku vyplýva, že 2 predložené

zatavené plastové jedinečné striekačky s bielymi piestami zaistené 04. marca 2011

a obsahovali metamfetamín s prímesou efedrínu s celkovou hmotnosťou 21415 miligramu

a s priemernou koncentráciou účinnej Látky 73,9 % hmotnostných obsahujúca

15826 miligramov absolútneho metamfetamínu zodpovedá 396 - 1583 obvykle

jednorazovým dávkam drogy.

Kriminalisticko-expertíznym PZ, odborom prírodovedného skúmania

a kriminalistických analýz Bratislava pod spisovou značkou ČVS: PPZ-KEU-SL-EXP-

2011/13 71 zo 17. júna 2011 bol vyhotovený znalecký posudok, zo záverov ktorého vyplýva,

že 5 kusov predložených injekčných striekačiek, ktoré boli zaistené 01. apríla 2011

obsahovalo metamfetamín s celkovou hmotnosťou 67,116 gramov s koncentráciou účinnej

látky v priemere od 61,1 % do 72,3 %, čo predstavuje 1092 - 4367 obvykle jednorazových

dávok drogy.

Vo veci vypočutý znalec, ktorý závery označených znaleckých posudkov predniesol

na hlavnom pojednávaní uviedol, že v zaistenom materiály sa zistila dosť vysoká

koncentrácia pomerne kvalitného metamfetamínu, ktorý má stimulačné pôsobenie

na centrálny nervový systém. Znalec tiež uviedol, že na kvalitu látky nemá vplyv farba

omamnej látky, v danom prípade pervitínu a objasnil aj otázku rozptylu v súvislosti

s určením rozsahu dávok drogy v rozpätí od 10 do 40 miligramov účinnej látky.

Pri použití inštitútu predstieraného podvodu podľa za použitia

agentov, boli podľa názoru súdu dodržané všetky ustanovenia , tento

úkon bol prevedený zákonným a legálnym spôsobom.

Vo zväzku číslo 5 spisového materiálu sa nachádzajú prepisy telefonických hovorov

medzi jednotlivými obvinenými a prepisy telefonických hovorov medzi obvinenými

a osobami, ktoré nakupovali od nich drogy, tieto prepisy telefonických hovorov boli

na hlavnom pojednávaní prehraté a texty zaslaných SMS správ boli oboznámené ich

prečítaním. Obsah prepisov rozsiahleho množstva uskutočnených telefonických hovorov

jednoznačne potvrdzuje páchanie organizovanej drogovej činnosti obžalovanými, okrem

obžalovaného M. a je v súlade s ďalšími dôkazmi, ktoré boli vykonané na hlavnom

pojednávaní. Obsah prepisov uskutočnených telefonických hovorov korešponduje aj

s čiastočným doznaním obvinených, ktorí sa vo výsluchoch vyjadrovali k zaznamenaným

zvukovým nahrávkam uskutočnených hovorov medzi nimi v súvislosti s drogovou trestnou

činnosťou. Práve obsah a rozsah zaznamenaných telefonických hovorov medzi jednotlivými

obvinenými a osobami, ktoré si zakupovali drogy preukazuje aj deľbu úloh organizovanej

skupiny v súvislosti so zadovažovaní prekurzorov na výrobu pervitínu predovšetkým liečiva

nurofen, ktorý zadovažovali všetci obvinení okrem obžalovaného M., ostatné látky potrebné

na túto výrobu zadovažoval obžalovaný B., ktorý spolu s obžalovaným J. V. drogu vyrábali

a odovzdávali ďalším obžalovaným a to obžalovaný B. obžalovanému P. M. a

obžalovanému J. Ch. a následne obžalovaný J. V. obžalovanému B. a obžalovanej E. V.

Prepisy zvukových záznamov uskutočnených telefonických hovorov preukazujú aj to, že

objednávky na výrobu drogy prijímali obžalovaný B. a obžalovaný J. V., pričom

o plánovitosti trestnej činnosti obžalovaných svedčí aj to, že obžalovaný B. a obžalovaný

J. V. získavali informácie o množstve drogy, ktorú je potrebné v určitom časovom období

vyrobiť od obžalovaného Ch., obžalovaného P. M., ale aj sami od iných osôb, ktoré o kúpu

drogy prejavovali pravidelný záujem. Podľa toho koordinovali nákup potrebného množstva

nurofenu všetkými ostatnými obžalovanými, okrem obžalovaného M., pričom aj sami

Nurofen nakupovali. V súvislosti s predajom drog mali obžalovaní dohodnutú aj sumu,

za ktorú sa má kubík pervitínu predať a to v závislosti od toho, aký bol dopyt po droge,

pričom ak drogy bolo málo oproti dopytu tak suma za 1 kubík pervitínu sa zvýšila, pričom

bol vopred dohodnutý aj podiel jednotlivých obžalovaných na zisku z predaja drog.

Z prepisu telefonických hovorov vyplýva aj tá skutočnosť, že obžalovaná E. V. nielen mala

vedomosť o činnosti svojho manžela - obžalovaného J. V., teda že tento drogy vyrába, ale aj

sama sa na výrobe pervitínu podieľala tým, že mu nakupovala liek nurofen a vedela, že

zdroj ich príjmov je práve predaj vyrobenej drogy, ktorú ako vyplýva z ďalších dôkazov

najmä výpovede svedka Ň. a nepriamo z prepisov hovorov preberala od obžalovaného J. V.

prepravnou službou UPS Slovakia ako zásielky. Tiež sa rozprávala s obžalovaným J. V.

o kvalite drogy, o problémoch aké mal pri jej výrobe, sama od obžalovaného drogy

požadovala pre svoju potrebu.

Všetci obžalovaní okrem obžalovaného M. M. sa dopustili žalovanej trestnej činnosti

ako organizovaná skupina. V ich prípade došlo k spolčeniu najmenej troch osôb za účelom

spáchania trestnej činnosti pričom medzi nimi existovala určitá a konkrétna deľba úloh

ktorá spočívala v tom, že obžalovaný B. a obžalovaný J. V. vyrábali a tiež nakupovali látky

potrebné k výrobe drog, drogy aj zároveň predávali. Obžalovaný Ch. a obžalovaný P. M.

zabezpečovali liek Nurofen potrebný k výrobe pervitínu, následne vyrobené drogy ďalej

predávali. Obžalovaná E. V. sa podieľala na výrobe drogy nákupom liekov, odoberala

drogy od obžalovaného J. V. a tieto aj sama konzumovala. Všetci obžalovaní mali

vedomosť, respektíve boli uzrozumení s tým, že sa podieľajú na páchaní trestnej činnosti,

ktorá bola páchaná za súčinnosti viacerých osôb naplňujúca znaky organizovanej skupiny.

K organizovanej skupine nie je potrebná žiadna štruktúrovaná skupina najmenej troch

osôb, jedná sa o skupinu, ktorá nemá organizačnú štruktúru založenú na hierarchií, tak ako

je to potrebné u zločineckej. Členovia organizovanej skupiny sú na približne jednej a

rovnakej realizačnej úrovni bez určenia výraznejších vzťahov nadriadenosti a

podriadenosti. Ich činnosť bola plánovitá, koordinovaná, nemožno hovoriť o živelnej

činností bez významnejšieho plánovania s nedostatočnou či žiadnou koordináciou bez

dohodnutého rozdelenia úloh. U organizovanej skupiny sa nevyžaduje, aby sa všetky osoby

tvoriace organizovanú skupinu navzájom poznali, tiež sa nevyžaduje žiadne formálne a

výslovné prijatie za člena skupiny, postačí jeho faktické včlenenie sa. Obžalovaní páchali

trestnú činnosť po dlhší čas, teda po dobu viacerých mesiacov, podľa súdnej praxe sa za

takéto obdobie považuje obdobie spravidla šiestich mesiacov, pričom obžalovaní páchali

trestnú činnosť okrem obžalovaného P. M. od roku 2009 , obžalovaný P. M. začal páchať

trestnú činnosť po jeho návrate z výkonu trestu a to od januára 2010. Všetci obžalovaní

trestnú činnosť páchali do 01. apríla 2011, kedy došlo k ich zadržaniu a následnému vzatiu

do väzby okrem obžalovaného Ch., ktorý páchal trestnú činnosť do 19. 01. 2011, kedy bol

vzatý do väzby v inej trestnej veci. Obžalovaní páchali trestnú činnosť závažnejším

spôsobom konania a to vo väčšom rozsahu. Pre určenie rozsahu činu sa použili hľadiská

pre určenie výšky škody uvedené v paragrafe 125 . V zmysle tohto

ustanovenia predstavuje väčší rozsah sumu najmenej 10 násobok sumy 266 eur, t. j.

2 660 eur. Zistený rozsah trestnej činnosti obžalovaných je najmenej 10 514 eur.

U obžalovaného M. M. z prevedeného dokazovania, najmä z jeho výsluchu ako aj

výsluchu obžalovaného J. V., mal súd za preukázané, že tento si niekoľkokrát zakúpil

od obžalovaného J. V. drogu - pervitín a to pre vlastnú potrebu na jeho povzbudenie.

Z vykonaného dokazovania súd nezistil, že by sa obžalovaný podieľal na žalovanej trestnej

činnosti spolu s ostatnými obžalovanými ako člen organizovanej skupiny. Zo spáchania

žalovanej trestnej činnosti obžalovaného M. neusvedčoval žiadny svedok ani obžalovaní,

nesvedčili proti nemu žiadne ďalšie vykonané dôkazy. Aj keď vykonané predpisy

z jednotlivých odposluchov hovorov medzi ním a ďalšími osobami naznačovali, respektíve

dalo sa z nich vyvodiť, že sa týkajú drogovej činnosti teda nákupu a predaju drog, jedná sa

len o indície, pretože všetci vypočutí svedkovia, ktorí sa mali týchto hovorov zúčastniť

vypovedali, že s obžalovaným M. nekomunikovali ohľadne drog, ale ohľadne predaja

alkoholu, na ktorú činnosť mal obžalovaný M. živnostenského oprávnenia. Súd ustáli, že

vina obžalovanému nebola jednoznačne a nepochybne preukázaná v zmysle podanej

obžaloby, preto uznal obžalovaného M. za vinného z prečinu nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi

v zmysle , teda že neoprávnene prechovával pre vlastnú

potrebu omamnú a psychotropnú látku.“

Na tomto skutkovom základe okresný súd v označenom rozsudku formuloval svoje

závery takto:

„Obžalovaný B., obžalovaný J. V., obžalovaný P. M., obžalovaný Ch. a obžalovaná

E. V. svojím konaním naplnili po objektívnej a subjektívnej stránke všetky zákonné znaky

skutkovej podstaty žalovaného obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich vydržanie a obchodovanie s nimi

podľa § 172 ods. 1 písm. a), b), c), d), ods. 2 písm. c), e) Tr. zákona spáchaný s poukazom

na ustanovenie 137 písm. b), i) Tr. zákona, pričom najvyššia miera zavinenia bola súdom

zistená u obžalovaného B. a obžalovaného J. V. a najmenšia miera zavinenia bola zistená

u obžalovanej E. V., čo súd následne zohľadnil pri výmere trestu u jednotlivých

obžalovaných. Závažnosť konania všetkých obžalovaných je daná následkom trestného činu,

ktorý spočíval vo vážnom ohrození a poškodzovaní zdravia osôb, ktorým drogy odpredávali

a podieľali sa tak výlučne zo zištných dôvodov na vytváraní podmienok, za ktorých sa

konzumenti drog stávajú závislými na omamných látkach a ktorí si často finančné

prostriedky na nákup drog zabezpečujú páchaním trestnej činnosti najmä majetkového

charakteru.

... Podľa odpisu z registra trestov GP SR obžalovaná E. V. nemá záznam v registri

trestov, priestupkovo riešená doteraz nebola. U obžalovanej súd prihliadol na najnižší

podiel na páchaní trestnej činnosti organizovanou skupinou, na to, že v minulosti žila

bezúhonným životom, k trestnej činnosti sa priznala a túto úprimne oľutovala. Trest odňatia

slobody v rámci zákonom stanovenej trestnej sadzby sa vzhľadom na okolnosti prípadu

a vzhľadom na osobu obžalovanej a jej pomery (sama zabezpečuje starostlivosť o maloleté

trojročné dieťa) javí byť neprimerane prísny a na zabezpečenie ochrany spoločnosti bude

postačovať uložiť jej trest kratšieho trvania a to pod dolnou hranicou trestnej sadzby

ustanovenej týmto zákonom, v zmysle ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zákona za dodržania

ustanovenia § 39 ods. 3 písm. c) Tr. zákona vo výmere 5 rokov so zaradením pre výkon

trestu odňatia slobody v zmysle § 48 ods. 4 Tr. zákona do ústavu s minimálnym stupňom

stráženia.

U všetkých obžalovaných súd pri výmere trestov prihliadol na význam ak povahu

účasti obžalovaných na spáchaní trestnej činnosti stupeň závažnosti spáchanej trestnej

činnosti a jeho následkov mieru zavinenia a pohnútku osoby obžalovaných na okolnosti

za akých došlo k vykonaniu trestnej činnosti na účel trestu ako i na možnosti nápravy

obžalovaných.

Súd uložil obligatórne všetkým obžalovaným, okrem obžalovaného M. v zmysle § 76

ods. 1 Tr. zákona a § 78 ods. 1 Tr. zákona ochranný dohľad na dobu jedného roka,

spočívajúci v povinnosti v zmysle § 77 ods. 1 Tr. zákona osobne sa hlásiť v určených

lehotách na základe predvolania súdneho a mediačného úradníka na Okresnom súde

v Trenčíne vzhľadom na to, že boli odsúdení za obzvlášť závažný zločin na nepodmienečný

trest odňatia slobody.“

Proti označenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 24. októbra 2012, ktorým

podľa odvolanie sťažovateľky ako nedôvodné zamietol.

V napadnutom uznesení krajského súdu sa najmä uvádza:

«Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd, nezistiac dôvody pre zamietnutie

odvolania obžalovanej E. V. podľa a ani dôvody pre zrušenie

napadnutého rozsudku podľa , preskúmal podľa

zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, týkajúcich sa tejto obžalovanej

(ďalej len rozsudok) ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Svoju

prieskumnú povinnosť okrem vytýkaných chýb zameral aj na prípadné chyby, ktoré neboli

odvolaniami vytýkané, avšak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1

V medziach svojej prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že odvolanie

obžalovanej E. V. proti napadnutému rozsudku nie je dôvodné.

Preskúmaním správnosti postupu konania, predchádzajúceho vydaniu napadnutých

výrokov rozsudku odvolací súd nezistil v postupe súdu prvého stupňa chyby, ktoré by už

samé osebe zakladali dôvod pre ich zrušenie.

Okresný súd na hlavných pojednávaniach (naposledy 31. mája 2012) vykonal

vo vzťahu k prejednávanému skutku – s výnimkou prečítania utajovanej prílohy trestného

spisu, obsahujúcej príkazy sudcov na odpočúvania a záznamy telekomunikačnej prevádzky

i ich predĺženia, príkazy sudcov na sledovanie osôb a vecí, na použitie agentov

a na predstieraný prevod a na vyhotovenie obrazových, zvukových a obrazovo-zvukových

záznamov s cieľom preukázania legálnosti a právnej relevantnosti dôkazov, na ktoré sa

predmetné príkazy sudcov vzťahujú, čo napravil odvolací súd tým, že v zmysle § 326 ods. 5

doplnil na verejnom zasadnutí 24. októbra 2012 dokazovanie o prečítanie obsahu

spomenutej utajovanej prílohy trestného spisu – všetky dostupné a potrebné dôkazy

v záujme zistenia skutkového stavu veci, objasnenia všetkých skutočností významných

pre rozhodnutie a na podklade vykonaných dôkazov správne zistil okolnosti, za ktorých aj

obžalovaná E. V. spáchala skutok uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.

V odôvodnení rozsudku v súlade s ustanovením vyložil, ktoré

skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami

sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovanej

i akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa

príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. So zreteľom na to, že dôkazy, na ktoré

poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd na seba navzájom nadväzujú,

navzájom sa podporujú a dopĺňajú, nemal ani odvolací súd pochybnosti o správnosti

skutkových záverov súdu prvého stupňa. Ten pri ustálení viny u obžalovanej vychádzal

okrem jej výpovedí (v prípravnom konaní i na hlavnom pojednávaní) predovšetkým tiež

z usvedčujúcich výpovedí spoluobžalovaného, t. č. už odsúdeného J. V. napriek tomu, že ten

sa v priebehu trestného stíhania postupne snažil svoje usvedčujúce výpovede meniť

v prospech obžalovanej – svojej manželky, tiež nepriamo zo svedeckých výpovedí svedka

M. Ň., utajeného svedka č. 1, výpoveďami agentov Ľ. P. a J. J., závermi znaleckých

posudkov nielen Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru, odborov

prírodovedného skúmania a kriminalistických analýz a prírodovedného skúmania

a kriminalistickej identifikácie, ale aj znalcov z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvia

psychiatrie, prepismi telefonických hovorov medzi obžalovanými (t. č. už právoplatne

odsúdenými) R. B. a J. V. a najmä medzi J. V. a obžalovanou, ale napokon aj medzi

ostatnými obžalovanými (t. č. už právoplatne odsúdenými) v tejto trestnej veci a osobami,

ktoré od nich drogy nakupovali i ďalšími dôkazmi tak, ako sú podrobne rozvedené

v odôvodnení napadnutého rozsudku. Nad rámec jeho odôvodnenia krajský súd naviac

poukazuje na to, že obžalovaná E. V. jednoznačne priznala, že Nurofen na požiadanie

svojho manžela zabezpečovala a začala kupovať v čase, keď mala jej dcérka cca 3 až 4

mesiace, teda približne v lete 2009 a na jeho požiadanie z balenia Nurofenu vyberala

jednotlivé tabletky a aj keď zo začiatku nevedela, na čo tieto slúžia, postupnými otázkami

na obžalovaného J. V. zistila, o čo v skutočnosti ide (viď výpoveď obžalovanej v zápisnici

o jej výsluchu pri rozhodovaní o návrhu prokurátora na jej vzatie do väzby zo dňa 5. apríla

2011). Vzhľadom k tomu, že odvolacie námietky obžalovanej E. V. sú v podstate totožné s

jej obhajobnými tvrdeniami v priebehu hlavných pojednávaní i jej záverečnou rečou a

okresný súd sa s nimi už vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku a krajský súd sa s

jeho dôvodmi v celom rozsahu stotožňuje, v podrobnostiach na ne iba odkazuje.

Vychádzajúc z takto správne zisteného skutkového stavu nepochybil okresný súd ani

v tom smere, keď konanie obžalovanej E. V. (napriek nižšej miere jej zavinenia v porovnaní

s ostatnými t. č. už právoplatne odsúdenými spolupáchateľmi) právne posúdil ako obzvlášť

závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo

prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), b), c), d), ods.

2 písm. c), e) Tr. zák. spáchaný aj s poukazom na ustanovenie § 138 písm. b), i) Tr. zák.,

teda po dlhší čas a vo väčšom rozsahu a aj ako členmi organizovanej skupiny, pretože

obžalovaná E. V. (aj všetci vyššie spomenutí obžalovaní – t. č. už právoplatne odsúdení)

svojim konaním naplnila pojmové znaky skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu aj

závažnejším spôsobom konania, teda tak, ako to podrobne a aj podľa odvolacieho súdu

správne odôvodnil okresný súd na str. 13 písomného vyhotovenia svojho rozsudku.

Odvolací súd dospel k rovnakým skutkovým zisteniam a právnym záverom ako súd

prvého stupňa a osvojil si tiež dôvody a úvahy, ktorými ten rozviedol a vysvetlil svoje

zistenia a právne závery, preto v podrobnostiach len poukazuje na príslušnú časť

odôvodnenia napadnutého rozsudku.

Pochybenie zo strany okresného súdu nezistil odvolací súd ani vo výrokoch

o uloženom treste odňatia slobody – včítane spôsobu jeho výkonu – a uloženom ochrannom

dohľade obžalovanej E. V. Určený trest odňatia slobody tejto obžalovanej podľa § 172

ods. 2 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. s prihliadnutím na ustanovenie § 36

písm. j/, písm. l/ Tr. zák. a s prihliadnutím na ustanovenie § 39 ods. 1, ods. 3písm. c/ Tr.

zák. vo výmere päť rokov so zaradením na výkon trestu do ústavu na výkon trestu

s minimálnym stupňom stráženia podľa § 48 ods. 4 Tr. zák., teda v rámci upravenej

(v zmysle § 39 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Tr. zák.) trestnej sadzby, zohľadňuje totiž všetky

zistené okolnosti prípadu a súd I. stupňa v odôvodnení rozsudku v súlade s ustanovením §

168 ods. 1 vyložil, akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval

dokazované skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona aj v otázke trestu. Pokiaľ ide

o právne úvahy súvisiace s výrokom o treste odňatia slobody u obžalovanej, mal na zreteli

zásady ukladania trestov (§ 34 Tr. zák.) a v odôvodnení rozsudku sa konkrétne vyrovnal

predovšetkým s kritériami určujúcimi druh trestu a jeho výmeru a dôsledne prihliadal

najmä na spôsob spáchania činu a jeho následky (pri drogových trestných činoch dochádza

nielen k vážnemu ohrozovaniu a poškodzovaniu zdravia osôb - jednotlivých užívateľov drog,

ale aj k negatívnym sprievodným sociálnym javom, keď človek, ktorý sa užívaním drogy

stane od nej postupne závislým, je ochotný s vidinou splnenia jediného cieľa - získania

drogy, resp. prostriedkov na zabezpečenie drogy - páchať aj závažnú trestnú činnosť

najrôznejšieho charakteru a ide teda o príliš vysoké riziko recidívy), zavinenie (správne

prihliadal na nižší stupeň miery zavinenia obžalovanej - v porovnaní s ostatnými

páchateľmi - na prejednávanej trestnej činnosti organizovanou skupinou a to i vo vzťahu

k použitiu § 39 Tr. zák., ako je to uvedené nižšie), pohnútku, obidve poľahčujúce okolnosti

(priťažujúce pritom nezistil) i na osobu páchateľky, jej pomery a možnosti jej nápravy tak,

ako mu to ukladá ustanovenie § 34 ods. 4 Tr. zák., správne prihliadol aj na ustanovenie

§ 38 ods. 3 Tr. zák. a osobitnú pozornosť venoval najmä aplikácií ustanovenia § 39 ods. 1

Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu pod jeho dolnú hranicu. Aj podľa názoru krajského

súdu obžalovanej E. V. vzhľadom na už spomenutý nižší stupeň miery zavinenia na

páchanej trestnej činnosti a vzhľadom na jej pomery („pomery páchateľa“), existujúce

v čase rozhodovania súdu a spočívajúce v jej starostlivosti o maloleté dieťa vo veku 4

rokov, s ktorým podľa jej vlastného vyjadrenia žije v spoločnej domácnosti iba ona sama;

správne uložil mimoriadne znížený trest odňatia slobody s použitím § 39 ods. 1 Tr. zák. vo

výmere 5 rokov a tento svoj výrok aj primerane odôvodnil a preto odvolací súd - keďže sa s

ním stotožňuje - naň v podrobnostiach len odkazuje.

Čo sa týka osoby obžalovanej bolo zistené, že z miesta bydliska bola hodnotená

kladne a pred spáchaním uvedených skutkov je možné konštatovať vedenie riadneho života

obžalovanou. S poukazom na uvedenú skutočnosť, odvolací súd tak prihliadal

na poľahčujúcu okolnosť uvedenú v § 36 písm. j/ Tr. zák. a trest odňatia slobody tak ukladal

za použitia postupu § 387 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. Vzhľadom na skutočnosť, že v prípade

obžalovanej ukladal trest odňatia slobody za použitia ustanovenia § 41 ods. 2, ods. 3 a 42

ods. 1 Tr. zák., teda spoločný a súhrnný trest odňatia slobody za použitia tzv. asperačnej

zásady. Pri ukladaní trestu v zmysle uvedených zásad považoval odvolací súd tak uložený

trest za neprimerane prísny, a preto využil zmierňovacie ustanovenie § 39 ods. 1, ods. 3

písm. c/ Tr. zák. a v prípade obžalovanej považoval trest odňatia slobody v trvaní 13 rokov,

so zaradením na jeho výkon v zmysle § 48 ods. 4 Tr. zák. do ústavu na výkon trestu

s minimálnym stupňom stráženia za primeraný.»

Rozsudok okresného súdu sp. zn. zo 4. júna 2012 a napadnuté

uznesenie krajského súdu napadla sťažovateľka dovolaním, pričom ako dovolací dôvod

označila dôvod podľa , podľa ktorého dovolanie

možno podať, ak je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného

skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť

a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 5. decembra 2013 na neverejnom zasadnutí dovolanie

sťažovateľky podľa odmietol, pretože podľa jeho názoru

v predmetnej veci podmienky dovolania neboli splnené.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení okrem iného uviedol:

«Čo sa týka vyššie zmienenej viazanosti dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré

sú v ňom uvedené, tu treba uviesť v prvom rade tú skutočnosť, že táto sa týka vymedzenia

chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo ( )

a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s

z hľadiska ich hodnotenia podľa

Z toho potom vyplýva, že v prípade, ak chybám, vytýkaným v podanom dovolaní

v zmysle nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania podľa

, ani iný dôvod dovolania uvedený v tomto (naposledy uvedenom)

ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne podľa alebo zamietne

podľa , bez toho, aby zisťoval inú chybu napadnutého rozhodnutia

alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania označenému dovolateľom

v zmysle Ak ale dovolací súd zistí chybu rozhodnutia alebo konania,

vecne špecifikovanú dovolateľom podľa , ktorej pri jej správnej právnej

(procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný dôvod dovolania podľa , než

ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle , dovolací súd vyhovie

dovolaniu postupom podľa a nasledujúcich ustanovení a zistenú chybu

vo výroku svojho rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu

(viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. augusta 2011, sp. zn.

, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod č. 120/2012).

Ďalej treba s poukazom na dovolacie námietky obvinenej zdôrazniť tiež ten fakt, že

dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok má predstavovať skutočne len výnimočný

prielom do inštitútu právoplatnosti súdnych rozhodnutí, čomu napokon zodpovedá aj

konštrukcia jednotlivých dovolacích dôvodov.

Predovšetkým neslúži k revízii skutkových zistení a záverov urobených súdmi prvého

a druhého stupňa, ako je zrejmé už zo samotného znenia ust.

(„správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť“). Daný

dovolací dôvod preto nie je možné vyvodzovať len s poukazom na nesprávne skutkové

zistenia alebo na nesúhlas s hodnotením dôkazov, ale o jeho naplnení možno hovoriť iba

v tých prípadoch, ak rozhodnutie súdov spočíva na nesprávnom právnom posúdení skutku

alebo na inom nesprávnom hmotnoprávnom posúdení. Uvedenou formuláciou zákon

vyjadruje, že dovolanie je určené k náprave právnych chýb rozhodnutia vo veci samej,

pokiaľ tieto chyby spočívajú v právnom posúdení skutku alebo iných skutočností podľa

noriem hmotného práva. Predmetný dovolací dôvod teda pripúšťa iba právne námietky

vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižších stupňov, ktorým je dovolací súd

viazaný.

Pokiaľ ide potom o obvinenú E. V., táto mala v zmysle napadnutých rozhodnutí

spáchať obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,

jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a/,

písm. b/, písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. c/, písm. e/ Tr. zák. s poukazom na ust. § 138 písm.

b/, písm. i/ Tr. zák.

Trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo

prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 Tr. zák. sa dopustí ten,

kto neoprávnene

a) vyrobí,

b) dovezie, vyvezie, prevezie alebo dá prepraviť,

c) kúpi, predá, vymení, zadováži, alebo

d) prechováva po akúkoľvek dobu,

omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo prekurzor alebo kto takú činnosť

sprostredkuje.

Keďže relevantné konanie páchateľa je tu vymedzené alternatívnym spôsobom,

z hľadiska naplnenia objektívnej stránky daného trestného činu postačuje, aby páchateľ

konal len niektorým z nich.

Podľa § 172 ods. 2 Tr. zák. prísnejšie trestné je, ak niekto spácha čin uvedený

v odseku 1 závažnejším spôsobom konania (písm. c/), resp. vo väčšom rozsahu (písm. e/).

Vo vzťahu k závažnejšiemu spôsobu konania treba odkázať na ust. § 138 Tr. zák.,

v súvislosti s posudzovaným prípadom potom konkrétne na písm. b/ (páchanie trestného

činu po dlhší čas) a písm. i/ (páchanie trestného činu organizovanou skupinou)

a k väčšiemu rozsahu na § 125 Tr. zák.

Zo skutkovej vety ustálenej v napadnutom prvostupňovom rozsudkom, ktorá bola

bezo zmeny akceptovaná odvolacím súdom a ktorou je viazaný i dovolací súd v podstate

vyplýva, že obvinená E. V. bola najneskôr od roku 2009 do 31. marca 2011 členkou

organizovanej skupiny (§ 129 ods. 2 Tr. zák.), páchajúcej rozsiahlu drogovú trestnú

činnosť, vyznačujúcu sa plánovaním a koordinovaním vzájomných činností, ktoré spočívali

v zabezpečovaní liečiv a prekurzorov, potrebných k výrobe pervitínu, v samotnej výrobe

danej psychotropnej látky, jej následnej preprave medzi sebou, prechovávaní za účelom

predaja a v konečnom fáze v jej predaji.

Oba súdy v odôvodnení svojich rozhodnutí následne oproti skutkovej vete už bližšie

popisujú, v čom mala spočívať činnosť jednotlivých spoluobvinených, a teda aká bola

konkrétna deľba úloh medzi jednotlivými členmi organizovanej skupiny. Dovolateľka sa

mala pritom na páchaní stíhanej trestnej činnosti podieľať predovšetkým nákupom liekov

Nurofen. Takáto jej nízka miera účasti (angažovanosti v rámci skupiny) bola následne

zohľadnená pri ukladaní trestu, keď jej bol predovšetkým s poukazom na to uložený trest aj

za použitia mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia.

Čo sa týka otázky správnosti použitej právnej kvalifikácie v prípade obvinenej E. V.,

tu najvyšší súd s prihliadnutím na vyššie uvedené a tiež i ust.

konštatuje, že ako je zrejmé z ustáleného skutkového stavu zo strany súdov nižších stupňov,

vyššie menovaná svojim konaním naplnila všetky znaky trestného činu nedovolenej výroby

omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s

nimi podľa § 172 ods. 1 Tr. zák., a to i v jeho kvalifikovanej skutkovej podstate. Ak by sme

aj pripustili v určitom smere možnú korekciu právnej vety, táto by v žiadnom smere

neznamenala zásadnú zmenu postavenia obvinenej.

Pokiaľ ide potom o uplatnené dovolacie námietky, smerujúcim k nedostatku

zavinenia obvinenej, príp. jej vedomosti o príslušnosti k organizovanej skupine (subjektívne

znaky), tak k tomu tunajší súd poznamenáva, že hoci záver o prítomnosti zavinenia je

záverom právnym, tento sa musí rovnako ako záver o objektívnych znakoch trestného činu

zakladať na skutkových zisteniach súdu vyplývajúcich z vykonaného dokazovania.

Skutočnosti, týkajúce sa psychiky páchateľa, resp. jeho vnútorný vzťah k spáchanému

trestnému činu nie je možné skúmať priamo, ale len sprostredkovane – tak ako sa navonok

prejavuje v jeho konaní, ktoré je napokon obsahom skutkovej vety rozhodnutia, a preto

vyššie uvedené výhrady sú len výhradami skutkového charakteru, ktorých prehodnocovanie

je v dovolacom konaní neprípustné. Z uvedeného teda vyplýva, že uplatnený dovolací dôvod

v zmysle nemôže napĺňať ani poukaz na to, že nebola v konaní

preukázaná vykonaným dokazovaním subjektívna stránka trestného činu. (k tomu viď

stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

Tpj 39/2010, prijaté 14. júna 2010 a uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 3/2011).

Medzi takéto námietky skutkových zistení a záverov, ktoré sú v dovolacom konaní

irelevantné, možno pritom zaradiť i ďalšie tvrdenie obvinenej, tentokrát napádajúce

nedostatočnosť individuálneho posudzovania splnenia podmienky „páchania trestného činu

po dlhší čas“. Opätovne preto tunajší súd považuje v tomto smere za potrebné zdôrazniť, že

len poukazovanie na neúplnosť a nesprávnosť skutkových zistení, či nedostatky

vo vykonanom dokazovaní (príp. na nesprávne vyhodnotenie vykonaného dokazovania)

nemôže predstavovať naplnenie uplatneného dovolacieho dôvodu, práve tak ako ani

námietka nesprávnej právnej kvalifikácie vychádzajúca z takto „zle“ ustáleného skutkového

stavu.

A napokon neopodstatnené sú i výhrady týkajúce sa neprimeranosti obvinenej

uloženému trestu, ktorá táto považuje za v rozpore s ust. § 34 ods. 3 Tr. zák. („trest má

postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu

blízke osoby“).

K tomu treba predovšetkým poznamenať, že samotný výrok o treste je možno v

zásade napadnúť v rámci dvoch dovolacích dôvodov, keď okrem dovolacieho dôvodu

uvedeného v („bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej

trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin

nepripúšťa“) prichádza do úvahy dôvod v zmysle (ide

o všeobecný hmotnoprávny dôvod, kým prvý je špeciálnym hmotnoprávnym dôvodom

vzťahujúcim sa k výroku o treste), z pohľadu ktorého uznáva súdna prax za podstatné iba

námietky týkajúce sa nesprávnej aplikácie ustanovení kogentnej povahy viažucich sa

k rozhodovaniu o treste (takýto charakter majú napríklad § 41, § 42 Tr. zák. o ukladaní

úhrnného, spoločného a súhrnného trestu, resp. § 47 ods. 2 Tr. zák.), medzi ktoré

ustanovenie § 34 ods. 3 Tr. zák., stanovujúce len všeobecné hľadisko pre voľbu druhu trestu

a jeho výmeru, jednoznačne nepatrí. Subjektívne pociťovanie inak zákonne uloženého trestu

(tunajší súd nezistil žiadne iné relevantné pochybenie v súvislosti s rozhodovaním o treste)

ako neprimeraného je v dovolacom konaní bez významu.»

Sťažovateľka namieta, že všeobecné súdy jej nijakým spôsobom nepreukázali

zavinenie vo vzťahu k žiadnej z troch okolností podmieňujúcich použitie vyššej trestnej

sadzby podľa , t. j. že mala vedomosť, resp. bola uzrozumená

s tým, že trestnú činnosť pácha v rámci organizovanej skupiny, že trestnú činnosť páchala

po dlhší čas a vo väčšom rozsahu.

Pokiaľ ide o páchanie trestnej činnosti organizovanou skupinou, sťažovateľka

zdôrazňuje, že z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by vedela o tom, resp. bola

uzrozumená s tým, že do drogovej trestnej činnosti jej manžela J. V. by bol zapojený aj

niekto iný okrem nej a manžela, pričom v prípade organizovanej skupiny je potrebné, aby

sťažovateľka mala vedomosť, resp. bola uzrozumená s tým, že na jej trestnej činnosti spolu

s manželom sa podieľala ešte aspoň jedna ďalšie osoba.

V jej trestnej veci konajúce súdy podľa názoru sťažovateľky „nerealizovali dôsledné

uskutočnenie zásady zodpovednosti za zavinenie“, keďže sa „vôbec nezaoberali kritériom

§ - u 18 písm. b) , teda nezaoberali sa tým, či vyžaduje, aby

sťažovateľka vedela, že jej podiel na manželovej výrobe pervitínu ako aj jej prijímanie

a zasielanie zásielok od manžela a manželovi je súčasťou organizovanej skupiny a ak nie,

tak či sťažovateľka mala a mohla vedieť vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery

o tom, že jej podiel na manželovej výrobe pervitínu ako jej prijímanie a zasielanie zásielok

manželovi a od manžela je súčasťou organizovanej skupiny.

... V prípade sťažovateľky tak oba súdy realizovali zodpovednosť za výsledok

(objektívnu zodpovednosť), ktorá nie je prípustná v rámci trestného práva, ktoré bazíruje

prísne na zodpovednosti za zavinenie, aj keď v prípade okolností podmieňujúcich použitie

vyššej trestnej sadzby sa nevyžaduje vždy úmyselné zavinenie a pričom v danom prípade

nijako neskúmali ani len nevedomú nedbanlivosť a pritom zo žiadnych dôkazov nevyplýva,

že by sťažovateľka mohla a mala vedieť, že sa včlenila do organizovanej skupiny, ktorá má

aspoň troch členov s plánovitou a koordinovanou činnosťou.“.

Sťažovateľka zastáva právny názor, že vzhľadom na vývoj judikatúry je potrebné

preukázať úmyselné zavinenie aj vo vzťahu k spáchaniu trestného činu organizovanou

skupinou, a nepostačuje teda zavinenie v podobe nevedomej nedbanlivosti.

Identické nedostatky pri právnom hodnotení sú podľa sťažovateľky prítomné aj

pri ďalších dvoch okolnostiach podmieňujúcich použitie vyššej trestnej sadzby. Rovnako

pri konštatovaní škody väčšieho rozsahu a páchaní trestnej činnosti po dlhší čas sa

všeobecné súdy podľa jej argumentácie nevysporiadali s otázkou zodpovednosti

za zavinenie, teda s existenciou vedomosti sťažovateľky o týchto okolnostiach.

Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza, že «Nepochybne je tak právne hodnotenie

skutku spáchaného sťažovateľkou ako trestného činu podľa

a má byť posudzované výlučne iba podľa ods. , ku ktorému sa

sťažovateľka aj priznala – priznala sa totiž iba k tomu, že kupovala Nurofen pre manžela,

o ktorom dodatočne zistila, že sa používa na výrobu pervitínu. Okolnosť, že dňa 22. 2. 2011

bola odoslaná zásielka od sťažovateľky jej manželovi o váhe 0,06 kg a od jej manžela k nej

o váhe 0,08 kg, považoval okresný súd (a teda aj krajský súd) za okolnosť, ktorá v spojitosti

s ďalšími dôkazmi preukazuje že vyrobená droga, prípadne látky potrebné k jej výrobe sa

„mohli“ prepravovať medzi J. V. a sťažovateľkou. Obsah zásielok nie je zrejmý.

Sťažovateľka sa priznala, že manželovi zasielala Nurofen a že manžel jej poskytoval drogy

pre jej vlastnú potrebu. Za týmto cieľom logicky „mohli“ dve dané preukázané operácie

slúžiť. Preukázané skutočnosti však tiež napĺňajú iba (išlo

iba o podiely na výrobe a „možný“ príjem vyrobenej drogy).».

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

sťažovateľka namieta, že «Okresný súd mal skutkové zistenie, že sťažovateľka bola vedomá,

resp. uzrozumená s konaním napĺňajúcim znaky organizovanej skupiny, čo celkom iste je

právne hodnotenie subjektívnej stránky obzvlášť priťažujúcej okolnosti. Pojem

„organizovaná skupina“ sa nachádza hneď na začiatku skutkovej vety. Ide teda

o rozhodnutie, ktoré v skutkovej vete obsahuje veľké množstvo právnych hodnotení, takže je

celkom logické, že dochádza súbežne k napadnutiu právneho hodnotenia OS a KS Trenčín.

Odkaz na stanovisko (nie rozhodnutie!) č. stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR je

úplne zavádzajúci, pretože v skutkovej vete sa OS Trenčín nevenoval okolnostiam

podmieňujúcim použitie vyššej trestnej sadzby, takže ich v skutkovej vete nebolo možné

identifikovať a bolo potrebné sa odvolávať na to, že skutkový stav ohľadne obzvlášť

priťažujúcich okolností nebol dostatočne preukázaný a teda absentoval v skutkovej vete, ale

v časti výroku o právne kvalifikácii sa už právne hodnotenie vyskytovalo len v podobe

odkazov na ustanovenia . Samozrejme takáto prax v podstate umožňuje

neúplne vymedziť skutkovú vetu, nahradiť skutkové pojmy právnymi pojmami a tak

vyautovať dovolateľku. Takýto prístup Najvyššieho súdu SR je skutočne rafinovaný, keď

výkladom jednoduchého práva sa dopúšťa porušenia základných práv a slobôd sťažovateľky

identických ako pri KS Trenčín.».

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej

sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1) Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením v dovolacom konaní sp. zn.

zo dňa 5. 12. 2013 porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie

a riadne odôvodnenie rozsudku podľa SR, právo na spravodlivé

konanie a riadne odôvodnenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných

práv a slobôd, základné právo podľa SR (iba zákon môže ustanoviť čo je

trestný čin a trest zaň) a základné právo podľa čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd SR (iba zákon môže ustanoviť čo je trestný čin a trest zaň).

2) Krajský súd v Trenčíne uznesením v odvolacom konaní sp. zn. -2341

zo dňa 24. 10. 2012 porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a riadne

odôvodnenie rozsudku podľa SR, právo na spravodlivé konanie

a riadne odôvodnenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv

a slobôd, základné právo podľa SR (iba zákon môže ustanoviť čo je trestný čin

a trest zaň) a základné právo podľa čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd SR (iba zákon môže ustanoviť čo je trestný čin a trest zaň).

3) Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

5. 12. 2013 a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -2341 zo dňa

24. 10. 2012 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Trenčíne.

4) Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1500,- €, ktoré sú mu

spoločne a nerozdielne povinní vyplatiť Krajský súd v Trenčíne a Najvyšší súd Slovenskej

republiky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5) Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Trenčíne v sú povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom

vyhotovení nálezu, na účet jeho právneho zástupcu... a to do troch dní od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Vychádzajúc zo svojej konštantnej judikatúry, sa ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti sťažovateľky sústredil na posúdenie, či túto časť sťažnosti nemožno

považovať za zjavne neopodstatnenú.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 49

a práv podľa a dohovoru postupom najvyššieho súdu

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie

svojich práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, sa ústavný súd sústredil

na posúdenie, či túto časť sťažnosti nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.

Z už uvedeného vyplýva, že najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie

sťažovateľky na základe záveru, že v danom prípade neboli splnené dôvody dovolania

podľa .

Najvyšší súd sa meritórne dovolacími námietkami sťažovateľky v podstate

nezaoberal (tieto námietky sú sčasti identické s námietkami uplatnenými sťažovateľkou

v konaní pred ústavným súdom – námietka o nepreukázaní vedomosti o páchaní trestnej

činnosti organizovanou skupinou, po dlhší čas a vo väčšom rozsahu, pozn.), keďže ich

považoval za námietky skutkového charakteru, ktorých prehodnocovanie je v dovolacom

konaní neprípustné. Najvyšší súd vychádzal pritom z právneho názoru, že „hoci záver

o prítomnosti zavinenia je záverom právnym, tento sa musí rovnako ako záver

o objektívnych znakoch trestného činu zakladať na skutkových zisteniach súdu

vyplývajúcich z vykonaného dokazovania. Skutočnosti, týkajúce sa psychiky páchateľa,

resp. jeho vnútorný vzťah k spáchanému trestnému činu nie je možné skúmať priamo, ale

len sprostredkovane – tak ako sa navonok prejavuje v jeho konaní, ktoré je napokon

obsahom skutkovej vety rozhodnutia, a preto vyššie uvedené výhrady sú len výhradami

skutkového charakteru, ktorých prehodnocovanie je v dovolacom konaní neprípustné.“.

Najvyšší súd v rámci svojej argumentácie poukázal na stanovisko trestnoprávneho

kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 39/2010, prijaté 14. júna 2010 a uverejnené v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 3/2011, ktoré sa

týka rozdielneho výkladu ; v označenom stanovisku

sa okrem iného uvádza:

„Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nie je prostriedkom určeným

na revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa. Tento dovolací

dôvod preto nemôže napĺňať ani poukaz na to, že nebola v konaní preukázaná vykonaným

dokazovaní subjektívna stránka trestného činu. Táto totiž predstavuje vnútorný vzťah

páchateľa k spáchanému trestnému činu, ktorý nie je možné skúmať priamo, ale len

sprostredkovane, t. j. tak ako sa navonok prejavuje v jeho konaní, ktoré je napokon

obsahom skutkovej vety rozhodnutia. Predmetom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1

písm. i/ potom môže byť už len nesprávne právne posúdenie takto ustáleného skutku

v skutkovej vete rozhodnutia ustálenej súdmi prvého a druhého stupňa, ale nikdy samotné

skutkové zistenie, ktoré sú jej obsahom a ktoré nie je možné akokoľvek dopĺňať a meniť.“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, m. m. , ,

, ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať iba také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ).

Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných

súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd

nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie

ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť zasiahnuté do alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd,

a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne

viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej dodáva, že na posúdenie splnenia dôvodnosti

dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že sťažovateľka zastáva iný

právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť

právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné

uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že

by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , ). Podľa

ústavného súdu však posúdenie dôvodnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu, osobitne

jeho závery, takéto nedostatky nevykazuje. Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom

najvyššieho súdu nestotožňuje, ústavný súd dodáva, že otázka posúdenia podmienok

dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru

o porušení sťažovateľkou označených práv (obdobne , ,

, ).

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel

k záveru, že názor najvyššieho súdu o nenaplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1

písm. i) v súvislosti s námietkou, že v konaní nebola preukázaná

vykonaným dokazovaním subjektívna stránka trestného činu (zavinenie vo vzťahu

k okolnostiam podmieňujúcim použitie vyššej trestnej sadzby), nie je svojvoľný, zjavne

neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. Podľa názoru ústavného súdu výklad

uplatnený najvyšším súdom vo veci sťažovateľky takéto nedostatky nevykazuje. Ústavný

súd navyše poukazuje na právny názor ustálený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého

právo na spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom

(, ).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť

sťažnosti sťažovateľky podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 49

a práv podľa a dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu

Napadnutým uznesením krajský súd zamietol odvolanie sťažovateľky proti

odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu.

Kľúčová námietka sťažovateľky je založená na tvrdení, že jej zavinenie vo vzťahu

k trom okolnostiam podmieňujúcim použitie vyššej trestnej sadzby (vedomosť, resp.

uzrozumenie sťažovateľky s tým, že trestnú činnosť pácha v rámci organizovanej skupiny,

že trestnú činnosť páchala po dlhší čas a vo väčšom rozsahu), a to aspoň vo forme

nevedomej nedbanlivosti s poukazom na , nebolo dostatočne

preukázané. Sťažovateľka navyše zastáva primárne názor, že v danom prípade musí ísť

o zavinenie úmyselné, pričom v jej trestnej veci konajúce všeobecné súdy sa otázkou jej

zavinenia z hľadiska jej tvrdení ani len nezaoberali.

Vychádzajúc z citovaných časti rozsudku okresného súdu sp. zn.

zo 4. júna 2012 a napadnutého uznesenia krajského súdu (časť I tohto uznesenia), ústavný

súd zastáva názor, že tak okresný súd, ako aj krajský súd sa náležite vysporiadali

s existenciou okolností podmieňujúcich použitie vyššej trestnej sadzby v prípade

sťažovateľky. Poukázali pritom na výpovede samotnej sťažovateľky (učinené v rôznych

fázach trestného stíhania), výpovede (najmä prvotné) spoluobžalovaného manžela

sťažovateľky J. V., výpoveď svedka Ň., závery znaleckých posudkov a tiež z hľadiska

tvrdení sťažovateľky podstatné prepisy telefonických hovorov. Okresný súd navyše jasne

a zrozumiteľne definoval podstatu pojmu organizovanej skupiny (keď v tejto súvislosti

uviedol, že „nie je potrebná žiadna štrukturovaná skupina najmenej troch osôb, jedná sa

o skupinu, ktorá nemá organizačnú štruktúru založenú na hierarchii, tak ako je to potrebné

u zločineckej. Členovia organizovanej skupiny sú na približne jednej a rovnakej realizačnej

úrovni bez určenia výraznejších vzťahov nadriadenosti a podriadenosti. Ich činnosť bola

plánovitá, koordinovaná, nemožno hovoriť o živelnej činnosti bez významnejšieho

plánovania s nedostatočnou či žiadnou koordináciou bez dohodnutého rozdelenia úloh.

U organizovanej skupiny sa nevyžaduje, aby sa všetky osoby tvoriace organizovanú skupinu

navzájom poznali, tiež sa nevyžaduje žiadne formálne a výslovné prijatie za člena skupiny,

postačí jeho faktické včlenenie sa“). Okresný súd a následne i krajský súd takto vytvorili

nevyhnutný právny základ pre svoje závery, v zmysle ktorých bola sťažovateľka uzrozumená

s existenciou okolností podmieňujúcich použitie vyššej trestnej sadzby (organizovaná

skupina, po dlhší čas, vo väčšom rozsahu). Ústavný súd považuje uvedené právne závery

okresného súdu, ako aj krajského súdu za ústavne konformné.

Skutočnosť, že sťažovateľka zastáva iný právny názor, ako zaujal v jej trestnej veci

krajský súd, nemôže založiť záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím

vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom,

v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , ). Podľa ústavného súdu však posúdenie existencie

okolností podmieňujúcich použitie vyššej trestnej sadzby zo strany všeobecných súdov,

osobitne ich závery, takéto nedostatky nevykazujú.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením

krajského súdu a obsahom sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a práv podľa a dohovoru neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom

prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom

prerokovaní podľa odmietol aj túto sťažnosť

sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2014